logologo_small

Niekoľko ďalších poznámok k výkladu pojmu svedok a k tomu, či páchateľ môže byť svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci

utorok, 08.01.2013|Posledná aktualizácia 19.10.2019 15:21
Autor: Peter Šamko, Spracoval: UčPS tím

Reakcia JUDr. Petra Šamka na predchádzajúci komentár JUDr. Matúša Harkabusa ku komentáru JUDr. Petra Šamka.

Korektná odborná dišputa - cesta hlbšieho poznania rozvíjanej odbornej témy, diel číslo 4.  

Autor príspevku: JUDr. Peter Šamko, sudca Okresného súdu v Pezinku

Už z môjho predchádzajúceho príspevku s názvom „Skutočne môže byť páchateľ trestného činu svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci“, ktorý bol publikovaný na www.pravnelisty.sk bolo zrejmé, že sa týka len problematiky výkladu znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede (výkladu pojmu „svedok“) a výkladu toho, kedy ide o „vec páchateľa“. Práve v týchto častiach som kritizoval prvý príspevok JUDr. Matúša Harkabusa, teda podstatou polemiky nebolo to, či sa prípadne páchateľ, ktorý vypovedá ako svedok vo svojej vlastnej trestnej veci môže dopustiť aj iných trestných činov (ako napríklad trestného činu krivého obvinenia, marenia spravodlivosti a podobne) a podstatou mojej polemiky nebol ani výklad zákazu donucovania k sebaobvineniu.

Napriek tomu je podstatná (väčšinová) časť druhého článku JUDr. Matúša Harkabusa publikovaného pod názvom „Ešte raz k výpovedi páchateľa ako svedka, ničeniu dôkazov a zákazu donucovania k sebaobvineniu“ venovaná práve trestnému činu marenia spravodlivosti a tomu, či sa obvinená osoba môže napríklad ničením listinných a vecných dôkazov dopustiť trestného činu marenia spravodlivosti. Nie je mi celkom jasné aký to má súvis s polemikou o trestnom čine krivej výpovede, o tom koho možno považovať za svedka a kedy možno hovoriť o tom, že páchateľ vypovedá ako svedok vo svojej vlastnej trestnej veci.

Vzhľadom k uvedenému sa budem držať len pôvodnej polemiky (a mojej kritiky názorov JUDr. Matúša Harkabusa v tomto smere) a nebudem sa zaoberať (v tomto článku) trestným činom marenia spravodlivosti, pretože to len zbytočne odvádza pozornosť od toho čo bolo pôvodne predmetom nášho názorového stretu (napokon tomuto trestnému činu som sa už na právnych listoch venoval samostatným článkom s názvom „Trestný čin marenia spravodlivosti“). Rovnako tak sa nebudem vyjadrovať k niektorým kritickým názorom JUDr. Matúša Harkabusa na jedno z rozhodnutí Okresného súdu Pezinok, ktoré bolo ohľadne preberanej témy zverejnené na právnych listoch, pretože toto rozhodnutie je síce anonymizované, ale len ohľadne účastníkov konania, inak je z neho plne zrejmé, že nejde o rozhodnutie moje, ale môjho kolegu JUDr. Davida Lindtnera.

Takže k veci.

JUDr. Matúš Harkabus vo svojom príspevku, k diskutovanej problematike, v podstate uvádza len niekoľko nesúhlasných argumentov (strany 12 – 16 jeho článku).

V prvom rade JUDr. Matúš Harkabus konštatuje, že teóriu o páchateľovi trestného činu, ktorý ako svedok môže vypovedať len v procesnoprávnom význame (vypovedá formálne ako svedok) a nemôže byť hmotnoprávnym subjektom trestného činu krivej výpovede, je len umelá právna konštrukcia, ktorú uplatňujú české a slovenské súdy bez akéhokoľvek odôvodnenia v súvislosti so zákazom donucovania k sebaobvineniu. Uvádza, že ide len o konštrukciu, ktorú som prevzal z judikatúry, pričom zákon a ani medzinárodné dohovory, ktorými je SR viazaná neumožňujú podobnú „kategorizáciu“ svedkov.

K týmto argumentom autora je nutné uviesť, že sú zjavne chybné, pretože rozlíšenie svedka na svedka v procesnoprávnom význame (t. j. osobu, ktorá vypovedá na zápisnicu o výpovedi svedka) a svedka v hmotnoprávnom význame (t. j. svedka ako páchateľa trestného činu krivej výpovede) vyplýva z výkladu znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede (konkrétne z výkladu pojmu „svedok“, ktorý je obsiahnutý ako zákonný znak tejto skutkovej podstaty). Alebo povedané inak, trestné konanie možno viesť len proti tomu, kto môže byť subjektom toho ktorého trestného činu. Podmienky subjektu konkrétneho trestného činu (tak ako aj ostatných znakov skutkových podstát trestných činov) stanovuje trestné právo hmotné, teda nestanovuje ich trestné právo procesné a už vôbec nie zákaz donucovania k sebaobvineniu. Zákaz donucovania k sebaobvineniu nie je žiadnou metódou výkladu práva prostredníctvom ktorej by sa mali vykladať jednotlivé znaky skutkových podstát trestných činov, teda nie je ani metódou výkladu znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a preto ani nie je určujúci pri stanovení toho kto a za akých okolností sa môže alebo nemôže dopustiť trestného činu krivej výpovede (t. j. koho môžeme alebo nemôžeme považovať za svedka v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede). Napokon, práve toto je podstatný nedostatok argumentácie JUDr. Matúša Harkabusa, teda to, že všetky sporné body vykladá len prostredníctvom zákazu donucovania k sebaobvineniu a úplne opomína, že ten nemá nič spoločné s metodológiu výkladu znakov trestného činu (len pre úplnosť je potrebné uviesť, že vo svojom predchádzajúcom príspevku som ani raz nespomenul zákaz donucovania k sebaobvineniu, ale som sa zameral len na výklad pojmu „svedok“ ako základného znaku skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a z toho vyplývajúceho pojmu „tá istá vec“)

Výklad znakov konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu preto len ťažko možno označiť za umelú právnu konštrukciu, ktorú vytvorila judikatúra, tak ako to uvádza JUDr. Matúš Harkabus, pretože ide (v podmienkach slovenskej ale aj českej právnej úpravy) o prvotné (základné) priblíženie sa k textu zákona a k jeho slovnému vyjadreniu znakov konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu.

Pri riešení spornej problematiky je teda podstatným hmotnoprávne vymedzenie pojmu „svedok“, ktorý je základným znakom skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede. Napriek tomu, že Trestný zákon (a dokonca ani Trestný poriadok) neposkytuje legálnu definíciu pojmu „svedok“, JUDr. Matúš Harkabus za svedka automaticky (dá sa povedať až mechanicky) považuje len osobu, ktorá vypovedá na zápisnicu o výpovedi svedka a ktorá bola pred svojou výpoveďou poučená podľa ustanovení o svedkovi (svedok v procesnoprávnom význame). Ďalej však neposkytuje žiadne odôvodnenie tohto svojho záveru (okrem zákazu donucovania k sebaobvineniu, ktorý však, nie je žiadnou metódou výkladu znakov skutkových podstát trestných činov). JUDr. Matúš Harkabus tak zjavne rezignoval na trestné právo hmotné (a znaky konkrétneho trestného činu) a pomerne formálne ich vyložil len prostredníctvom ustanovení Trestného poriadku.

Bolo už uvedené vyššie, že trestné právo neposkytuje žiadnu legálnu definíciu pojmu „svedok“ ako znaku základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede (preto tak robí najmä odborná literatúra a judikatúra), pričom pojem „svedok“ sa zásadne definuje ako osoba odlišná od obvineného s tým, že „obvineným“ sa tu nemyslí len ten komu bolo vznesené obvinenie postupom podľa § 206 ods. 1 Tr. por. (tak ako sa mylne domnieva JUDr. Matúš Harkabus, pričom sa dopúšťa rovnakého pochybenia ako pri výklade pojme „svedok“, keď obvineného stotožňuje len s procesnoprávnou úpravou, teda len s osobou, ktorej bolo formálne vznesené obvinenie), ale aj osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, či (v najširšom význame) páchateľ trestného činu, ktorý je definovaný ako osoba, ktorá spáchala trestný čin (§ 19 ods. 1 Tr. zák.).

Napokon, aj ustanovenie § 127 ods. 1 Tr. por. stanovuje, že svedok má vypovedať o tom, čo vie o páchateľovi trestného činu, teda je tu použitý hmotnoprávny pojem „páchateľ“, ktorým sa rozumie osoba, ktorá trestný čin spáchala. Svedok je preto, v podmienkach právnej úpravy v SR, chápaný (chápaný judikatúrou ale aj z väčšej časti odbornou literatúrou) ako osoba, ktorá vlastnými zmyslami získala poznatky o trestnej činnosti inej osoby, ktorá spravidla nie je vo veci zainteresovaná (samozrejme s výnimkou tzv. zaujatých svedectiev príbuzných a podobne). Svedok je teda vytvorený udalosťou, ktorú inicioval páchateľ trestného činu (teda niekto iný ako svedok) a ktorú svedok vnímal (zrakom, sluchom, hmatom a podobne). Ide o logický výklad pojmu „svedok“ ako znaku základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede v našich právnych podmienkach, ktorý hmotnoprávne rozlišuje medzi páchateľom trestného činu a svedkom trestného činu (na čo nadväzuje Trestný poriadok následným rozlíšením na obvineného a svedka v procesnom význame) a preto vychádza z toho, že hmotnoprávne nie je možné, aby páchateľ trestného činu bol zároveň, vo svojej vlastnej trestnej veci aj svedkom. Práve preto judikatúra citovaná v mojom predchádzajúcom príspevku uvádza, že okruh páchateľov trestného činu krivej výpovede je (pri výklade pojmu „svedok“ ako znaku tejto skutkovej podstaty) zúžený len na osoby, ktoré ako svedkovia vypovedajú nepravdu, avšak sami nie sú páchateľmi trestného činu, ktorej sa ich svedecká výpoveď týka. Z hľadiska objektívnej stránky trestného činu krivej výpovede môže uviesť nepravdu o okolnosti významnej pre rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní len osoba odlišná od páchateľa trestného činu, nie však samotný páchateľ trestného činu. Aby sa mohol niekto dopustiť trestného činu krivej výpovede musí byť vždy svedkom v procesnoprávnom význame (t. j. vypovedať ako svedok po zákonnom poučení pred orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom), avšak to automaticky neznamená, že sa dopustil alebo mohol dopustiť trestného činu krivej výpovede (t. j. byť subjektom tohto trestného činu v jeho hmotnoprávnom vymedzení).

Opätovne treba zdôrazniť, že nejde o žiadnu moju umelú právnu konštrukciu, či umelú právnu konštrukciu judikatúry (ako sa domnieva JUDr. Matúš Harkabus), ale ide o výklad práva, konkrétne výklad pojmu „svedok“ ako znaku skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede, ktorým sa chápe osoba odlišná od páchateľa trestného činu (osoba ktorá má poskytnúť svedectvo o trestnej činnosti inej osoby). Práve preto je bez významu (z hľadiska znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede), či bol páchateľ trestného činu formálne vypočutý ako svedok o svojej vlastnej trestnej činnosti a či bol aj poučený o práve odoprieť výpoveď, ktoré nevyužil, nakoľko hmotnoprávne ide totiž o páchateľa trestného činu, ktorý nemôže byť svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci. Rozlíšenie na svedka v procesnoprávnom význame a svedka v hmotnoprávnom význame má preto svoje opodstatnenie a je založené na odlišnostiach v osobách svedka a páchateľa trestného činu. Napokon, obdobné odlíšenie sa uplatňuje aj pri hmotnoprávnom pojme páchateľ trestného činu (ten, ktorý trestný čin spáchal) a pri procesnoprávnom pojme obvinený z trestného činu (t. j. ten ktorému bolo vznesené obvinenie, ktorý však nemusí byť totožný s páchateľom trestného činu).

Inak rozlíšenie osôb, ktorých sa konanie pred súdom týka (vecne) a ktoré sa nemôžu dopustiť trestného činu krivej výpovede a svedkov pozná aj právo civilné, ktoré rozlišuje medzi účastníkom súdneho konania (ktorý je na výsledku konania pred súdom zainteresovaný) a svedkom (svedok sa pritom v rámci civilného konania chápe taktiež ako osoba odlišná od účastníka konania, preto napríklad judikatúra konštatuje, že dedič vypovedajúci v konaní o prejednanie dedičstva ako účastník konania nie je svedkom a preto ani nemôže byť stíhaný pre trestný čin krivej výpovede, ak napríklad zatajil v pozostalostnom konaní časť majetku. Aj civilná odborná literatúra uvádza, že účastník konania nie je svedkom a preto, aj napriek tomu, že má v zmysle § 131 ods. 1 OSP povinnosť hovoriť pravdu, sa nemôže dopustiť trestného činu krivej výpovede. Ide totiž o osobu odlišnú od svedka – k tomu pozri napríklad Bajcura a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár, Eurounion, Bratislava 1999).

Ak by sme vychádzali len striktne z formálneho a mechanického preberania pojmov z Trestného poriadku pri výklade znakov skutkových podstát trestných činov (tak ako to urobil JUDr. Matúš Harkabus) museli by sme dospieť k záveru, že svedkom môže byť len osoba, ktorá bola predvolaná orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom aby vypovedala ako svedok, nakoľko tak to naznačuje § 127 ods. 1 Tr. por. (ktorý hovorí o predvolávaní osôb ako svedkov), čím by boli vylúčení ako svedkovia osoby, ktoré sa dostavia svedčiť bez predvolania (takýto formálny výklad by potom musel znamenať, že osoba, ktorá príde podať falošné trestné oznámenie a nepravdivú svedeckú výpoveď nemôže byť považovaná za svedka a to ani v procesnoprávnom zmysle, pretože, podľa JUDr. Matúša Harkabusa, príde svedčiť dobrovoľne, t. j. nebola predvolaná). Takýto formálny výklad práva možno skutočne označiť za absurdný.

To, že mechanické preberanie pojmov, ktoré majú len procesnoprávny význam a sú upravené v Trestnom poriadku a ich formálne stotožňovanie s výkladom znakov konkrétnej skutkovej podstaty uvedenej v Trestnom zákone je chybné možno demonštrovať aj na trestnom čine krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa dopustí ten, kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho trestné stíhanie. Ak by sme vykladali hmotnoprávny pojem „obviní“ podľa mechanického preberania pojmov z Trestného poriadku a vyhlásili pochybný zákaz tomu, aby jeden a ten istý pojem (či obdobný pojem) mohol mať samostatný hmotnoprávny význam, ale aj odlišný (samostatný) procesnoprávny význam, museli by sme dospieť k záveru, že pojem „obvinený“ v zmysle tejto skutkovej podstaty (t. j. krivo obvinený) je totožný s pojmom „obvinený“ v zmysle Trestného poriadku (vo význame osoba proti ktorej sa vznieslo obvinenie) a tým pádom by sa trestného činu krivého obvinenia mohol dopustiť len policajt alebo prokurátor, nakoľko len tí môžu (právne účinne v zmysle ustanovení Trestného poriadku) vzniesť obvinenie (čo sa samozrejme vždy robí s úmyslom privodiť obvinenej osobe trestné stíhanie). Samozrejme tento výklad je absurdný, avšak vhodne demonštruje neakceptovateľnosť akýchkoľvek formálnych výkladov práva (ak sa vôbec dá považovať za výklad práva to, že sa všetko vykladá prostredníctvom jednej zásady, ktorá zakazuje donútenie k sebaobvineniu) ako aj to, že skutočne dva rovnaké pojmy môžu byť v rôznych právnych predpisoch (napríklad Trestný zákon a Trestný poriadok) chápané v iných významoch (a to napríklad v rozširujúcich, či zužujúcich). To je napokon problém aj napríklad trestného činu pohŕdania súdom podľa § 343 Tr. zák. a výkladu pojmu „pojednávanie“ ako znaku tejto skutkovej podstaty (je možné hmotnoprávny pojem „pojednávanie“ stotožniť len s procesným pojmom „hlavné pojednávanie“ alebo pod neho možno podradiť aj iné formy konania súdu ako napríklad verejné zasadnutie, neverejné zasadnutie, či výsluch pri rozhodovaní o väzbe?).

Ak teda JUDr. Matúš Harkabus hovorí o tom, že takúto „kategorizáciu“ svedkov (t. j. svedkov v procesnoprávnom význame a svedkov v hmotnoprávnom význame) neumožňuje zákon, tak sa rozhodne mýli, pretože ju vyslovene umožňuje logický výklad Trestného zákona a to výklad hmotnoprávneho pojmu „svedok“ uvedeného v skutkovej podstate trestného činu krivej výpovede. Pokiaľ ďalej hovorí, že takúto „kategorizáciu“ neumožňujú ani medzinárodné dohovory, ktorými je SR viazaná, tak to už je úplne „mimo“ vecnú argumentáciu, pretože neexistuje žiadny medzinárodný dohovor, ktorý by zakazoval vykladať pojem „svedok“ vyššie uvedeným spôsobom, respektíve, ktorý by znemožňoval, aby právny poriadok SR chápal svedka ako osobu odlišnú od páchateľa.

Keď už JUDr. Matúš Harkabus hovorí o kategorizácii svedkov tak je potrebné pripomenúť, že právna prax a teória vytvorila aj iné kategórie svedkov a to napríklad svedka v materiálnom zmysle (tzv. potencionálny svedok), ktorým sa rozumie osoba, ktorá má poznatky o trestnom čine či o jeho páchateľovi, avšak doposiaľ ešte nebola predvolaná na výsluch, prípadne o nej orgány činné v trestnom konaní alebo súd ani nemajú vedomosť (napríklad preto, že nemajú vedomosť ani o trestnom čine) a svedka vo formálnom zmysle, t. j. ide o osobu, ktorá už bola poučená o právach a povinnostiach svedka orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom a ako svedok vypovedala v trestnom konaní (toto rozlíšenie akceptuje aj súčasná trestnoprávna odborná literatúra napríklad Čentéš, J. a kol: Trestné právo procesné, Heuréka 2012).

Aj toto rozlíšenie je vytvorené len výkladom a umožňuje, aby bol Trestným zákonom osobitne chránený aj svedok v materiálnom zmysle, t. j. každý, ktorý má informácie o trestnom čine, či jeho páchateľovi a to bez ohľadu, že ešte nebol formálne poučený o právach a povinnostiach svedka v zmysle ustanovení Trestného poriadku, dokonca bez ohľadu na to, že sa doposiaľ ani nevedie trestné stíhanie vo veci. Tak napríklad trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa možno dopustiť aj na svedkovi. Vzhľadom k tomu, že výklad pojmu „svedok“ v hmotnoprávnom zmysle, pri tomto trestnom čine, zahŕňa aj tzv. potencionálneho svedka (svedka v materiálnom zmysle), ktorý ešte nebol vypočutý a ani poučený ako svedok, prípadne ide o svedka, ktorý ešte ani nie je známy polícii, možno útoky na takéhoto svedka postihnúť predmetnou kvalifikovanou skutkovou podstatou. Ak by sme prijali výklad JUDr. Matúša Harkabusa a mechanicky prebrali formálne vymedzenie svedka z Trestného poriadku, museli by sme dospieť k záveru, že takýto svedok nie je svedkom pretože ešte nebol poučený orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom a nevypovedal do zápisnice o výsluchu svedka a preto nie je možné použiť kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. b) Tr. zák. a poskytnúť tak potencionálnemu svedkovi osobitnú právnu ochranu. Na tomto mieste je nevyhnutné JUDr. Matúšovi Harkabusovi položiť otázku, či aj takúto „kategorizáciu“ svedkov neumožňuje zákon, prípadne či je dokonca v rozpore s medzinárodnými dohovormi a prípadne v čom konkrétnom by mala byť v rozpore s nimi (t. j. aké ustanovenie medzinárodnej zmluvy má porušovať členenie svedkov v hmotnoprávnom význame a svedkov v procesnoprávnom význame, či svedka v materiálnom zmysle a svedka vo formálnom zmysle). Aj v týchto prípadoch zohráva svoju úlohu hmotnoprávny výklad pojmu „svedok“, ktorý sa odlišuje od procesnoprávneho pojmu „svedok“. Ide o výklad pojmu „svedok“, ktorý je rozširujúci oproti pojmu svedok uvedenému v Trestnom poriadku a to pokiaľ ide o tzv. potencionálneho svedka a zužujúci pokiaľ ide o páchateľa trestného činu, ktorý by mal vypovedať ako svedok vo svojej vlastnej trestnej veci (rozširujúci ako aj zužujúci výklad znakov skutkovej podstaty trestného činu je bežnou formou výkladu).

Len pre úplnosť je možné, ku kategorizácii svedkov, uviesť aj členenie svedkov na tzv. priamych svedkov (ktorí získali informácie o páchateľovi trestného činu, či o trestnom čine priamym pozorovaním) a tzv. svedkov „z počutia“ (ktorí majú takéto informácie len sprostredkované od inej osoby). V podmienkach právneho poriadku SR nemá takéto členenie veľký význam z hľadiska dokazovania, nakoľko Trestný poriadok umožňuje aj výsluch svedkov „z počutia“ (význam má toto členenie z hľadiska hodnotenia dôkazov, keď výsluch svedka, ktorý má informácie „z druhej ruky“ je vždy len nepriamym dôkazom), avšak napríklad v USA, teda v štáte ktorého právnou úpravou sa inšpiruje JUDr. Matúš Harkabus, má toto rozlíšenie význam aj z hľadiska dokazovania, keď výpovede svedkov, ktorí majú informácie „z druhej ruky“ sú neprípustné a výpoveď takejto osoby ako svedka sa zakazuje (na podklade tzv. vylučovacích noriem). Aj takáto kategorizácia svedkov je podľa JUDr. Matúša Harkabusa zakázaná? Aj tu ide o umelú právnu konštrukciu (vytvorenú v USA), ak súd hodnotí svedkov vo svojich rozhodnutiach na priamych a nepriamych napriek tomu, že žiadne takéto delenie Trestný poriadok nepozná? Samozrejme, že nie. Ide o logický výklad a triedenie svedkov podľa ich spoľahlivosti na základe toho, či boli tzv. očití svedkovia alebo nie (inak skutočnosť, že možno v konaní pred súdom vypočuť tzv. svedka „z počutia“, či „z druhej ruky“ je, podľa môjho názoru, správne kritizovaná, nakoľko takéhoto svedka spravidla nie je možné vypočuť kontradiktórne, pretože nevie poskytnúť nijaké informácie o trestnom čine a ani o páchateľovi, ale len informácie o tom kto mu poskytol tieto informácie a akým spôsobom). Vymedzenie rôznych druhov triedenia svedkov podľa rôznych hľadísk je v rôznych štátoch a právnych systémoch pomerne bežné a aj odlišné a takéto rozlišovanie (či triedenie) svedkov často vychádza len z výkladu (a judikatúry) a je plne v kompetencii jednotlivých štátov, ktorý si môžu upraviť svoj trestný systém podľa svojich vlastných predstáv.

Aj z tohto podporného výkladu, a uvedeného triedenia (či kategorizácie) svedkov, možno vyvodiť, že konštrukcia JUDr. Matúša Harkabusa o tom, že kategorizácia svedkov odporuje nejakému zákonu, či medzinárodnému dohovoru a že svedkom je len kto bol o právach a povinnostiach svedka poučený je vyslovene nesprávna a hraničí so svojvoľným výkladom práva, ktorý vyslovene neguje skutočnosť, že o tom kto môže byť páchateľom trestného činu rozhoduje trestné právo hmotné a nie trestné právo procesné a jeho formálna aplikácia na znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.

Ak ďalej JUDr. Matúš Harkabus, vo svojom príspevku, uvádza, že právo svedka klamať nepatrí do katalógu práv svedka (a preto musí hovoriť pravdu), tak je potrebné mu dať za pravdu, avšak toto konštatovanie nehovorí nič o tom, či sa svedok, ktorý klame a nerešpektuje povinnosť hovoriť pravdu môže aj dopustiť trestného činu krivej výpovede. V prvom rade je nutné uviesť, že trestného činu krivej výpovede sa možno dopustiť len vtedy, ak svedok uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie alebo takúto okolnosť zamlčí (uvedené nepochybne vyplýva zo znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede). Z výkladu citovaných znakov skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede teda vyplýva, že zákonodarca nepostihuje trestnoprávne akékoľvek klamstvo svedka, ale len klamstvo svedka, ktoré je podstatné pre rozhodnutie (výklad uvedených znakov za použitia argumentu a contrário). Trestný zákon tak nestanovuje žiadnu sankciu za tzv. bežné (nepodstatné) klamstvá (nepravdy) uvedené svedkom pri svedeckej výpovedi, teda do určitej miery umožňuje svedkovi klamať sám zákonodarca a to bez akejkoľvek trestnoprávnej sankcie (povinnosť svedka hovoriť pravdu na strane jednej neznamená, že ak svedok túto povinnosť nesplní musí byť, na strane druhej, automaticky trestnoprávne postihnuteľný pre trestný čin krivej výpovede). Klamanie svedka pri svedeckej výpovedi o nepodstatných skutočnostiach preto taktiež nemožno označiť za právo svedka klamať, ale ide len o určitú toleranciu štátu, ktorý za prípadné klamstvá svedkov, ktoré sa nedajú označiť za podstatné nestanovuje žiadny trestnoprávny postih. Tvrdenie, že povinnosť svedka vypovedať pravdivo je obmedzená len právom svedka na odopretie výpovede, ak by svedok sám seba pravdivou výpoveďou obvinil (teda, že svedok má hovoriť buď len pravdu alebo má mlčať lebo inak sa dopustí trestného činu krivej výpovede), tak ako to konštatuje JUDr. Matúš Harkabus, teda nie je vôbec presné, pretože opätovne vychádza len z formálneho výkladu ustanovení Trestného poriadku (právo svedka na odopretie výpovede) a opomína trestné právo hmotné a znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede, ktoré síce neumožňujú svedkovi klamať, ale neukladajú žiadnu trestnoprávnu sankciu za to ak svedok klamať bude a to okolnostiach, ktoré nebudú považované za podstatné pre rozhodnutie. Pokiaľ ide o podstatné klamstvá, tak tam sa páchateľ ohľadne svojej trestnej činnosti nemôže dopustiť trestného činu práve preto, že síce napĺňa uvedené znaky základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede (v zmysle že uvádza nepravdivé skutočnosti podstatné pre rozhodnutie), avšak nespĺňa podmienku špeciálneho subjektu, pretože nejde o osobu odlišnú od páchateľa (k tomu pozri výklad vyššie ako aj judikatúru súdov uvádzanú v mojom predchádzajúcom príspevku). Nesankcionovanie niektorých osôb za nepravdivú svedeckú výpoveď podľa skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede (napríklad páchateľov, ktorý vypovedajú o vlastnej trestnej činnosti ako svedkovia) nevyplýva z toho, že by mal svedok nejaké domnelé právo klamať, ale z toho, že sa rozlišuje medzi svedkom a páchateľom (v tom smere, že páchateľ nemôže byť svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci). Na tomto mieste možno opätovne spomenúť právnu úpravu civilného procesu (OSP), v ktorom zákonodarca vyslovene stanovuje, že účastník konania má hovoriť pravdu a nič nezamlčať, avšak nedodržanie tejto povinnosti trestnoprávne nepostihuje a to ani vtedy nie, ak súd omylom vypočuje účastníka konania ako svedka (ani tu nejde o žiadne právo účastníka konania klamať, ale ide o určitú benevolenciu zákonodarcu, ktorý predpokladá, že účastník civilného konania je na jeho výsledku bezprostredne zainteresovaný a tým môže byť ovplyvnená aj jeho výpoveď v konaní pred súdom).

Ak sa JUDr. Matúš Harkabus pýta aký má potom význam právo svedka odoprieť výpoveď v prípadoch v ktorých by si mohol privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania, tak je nutné odpovedať, že ide o poistku osoby voči štátu, že nebude musieť vypovedať ako svedok ak bude názoru, že svojou výpoveďou by mohla spôsobiť trestné stíhanie svojej osobe. Samozrejme, táto poistka sa týka aj nebezpečenstva doposiaľ nevedeného trestného stíhania, teda týka sa aj svedkov, ktorý nevypovedajú ako svedkovia vo svojej vlastnej veci, ale svojou výpoveďou v trestnej veci inej osoby by sa mohli dostať (prezradiť) trestný čin, ktorý ešte ani nemusel vyjsť najavo. Napokon, to, že má svedok právo odoprieť výpoveď ešte neznamená, že ak ho nevyužije musí sa automaticky dopustiť trestného činu krivej výpovede ak vypovedá nepravdivo (pozri k tomu argumentáciu vyššie, z ktorej je zrejmé, že porušenie povinnosti vyplývajúce z trestnoprocesných predpisov, či ich nerešpektovanie nemusí vôbec znamenať naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, tak ako sa mylne domnieva JUDr. Matúš Harkabus).

Len pre úplnosť je potrebné spomenúť aj problematiku podávania nepravdivých trestných oznámení, nakoľko tie sú vždy „začiatkom“ trestného konania, ktoré takto iniciuje páchateľ, aby tak zakryl spáchanie svojho trestného činu. Podľa § 62 ods. 2 Tr. por. sa oznamovateľ má poučiť o zodpovednosti za uvedenie nepravdivých údajov vrátane následkov krivého obvinenia. Ustanovenie § 196 ods. 2 Tr. por. hovorí, že osobu, ktorá vypovedá v tzv. predprípravnom konaní treba potom poučiť o následkoch krivého obvinenia. Otázka teda znie, či má štát (prostredníctvom svojich orgánov činných v trestnom konaní) právo na vyžadovanie pravdivých informácií od fyzických, či právnických osôb a ak áno, či možno trestnoprávne postihovať podanie lživých trestných oznámení, v ktorých nedochádza ku krivému obvineniu inej osoby (a ani napríklad k ohováraniu inej osoby), ale lživé trestné oznámenie je zamerané na iné skutočnosti, napríklad na fingovanie trestnej činnosti, aby tým bola zakrytá trestná činnosť oznamovateľa, prípadne aj kohokoľvek iného.

Súdy v Českej republike sa pokúsili trestnoprávne stíhať podávanie nepravdivých trestných oznámení ako trestný čin poškodzovania cudzích práv (v SR je tento trestný čin upravený v § 375 Tr. zák. a jeho podstata je rovnaká ako v ČR, teda páchateľ sa ho dopustí tak, že uvedie iného do omylu a tým mu spôsobí vážnu ujmu na právach) s tým, že malo byť poškodené právo Polície ČR na to, aby nikto podaním nepravdivého trestného oznámenia nebránil polícii v plnení jej povinností, teda vyvodzovalo sa tu právo polície na pravdu (uvádzanú v trestných oznámeniach). Rozdielne právne výklady na túto problematiku zjednotilo až Stanovisko Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 15 Tdo 574/2006 (publikované v zbierke pod číslom 21/2007), ktoré skonštatovalo, že právo polície na pravdu je len domnelé právo, pretože nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Žiadny právny predpis nestanovuje právo polície na pravdu a takéto právo nie je možné vyvodiť ani z ustanovení Trestného poriadku, či zákona o policajnom zbore. Najvyšší súd ČR k uvedenému skonštatoval, že zo samotnej sankcionovateľnosti krivej svedeckej výpovede, či krivého obvinenia nemožno mechanicky vyvodzovať právo polície na pravdivé informácie a preto nemôže ísť o spáchanie trestného činu poškodzovania cudzích práv (k uvedenému je potrebné dodať, že právo polície na pravdu neexistuje ani pri svedkovi, pričom v podmienkach SR by podanie lživého trestného oznámenia mohlo byť, samo o sebe, najviac tak priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu).

Tieto skutočnosti uvádzam preto, aby bolo zrejmé, že ani oznamovateľ nedisponuje právom klamať, napriek tomu sa nedopustí trestného činu ak uvedie v trestnom oznámení lživé informácie (napríklad že mu niekto ukradol tržbu ktorú mal v predajni a pritom išlo z jeho strany o spreneveru tržby). Porušenie povinnosti podať pravdivé trestné oznámenie (ktorá by sa dala vyvodiť zo znenia ustanovenia § 62 ods. 2 Tr. por.) tak neznamená automatické spáchanie trestného činu a už vôbec nie vytvorenie práva klamať pre oznamovateľa (tak ako sa domnieva JUDr. Matúš Harkabus pri svedkovi). Nesankcionovanie takýchto konaní zo strany štátu je výrazom trestnej politiky štátu, ktorý môže stanoviť určitú povinnosť, avšak za jej porušenie nemusí stanoviť automaticky aj sankciu, t. j. porušenie zákonnej povinnosti teda automaticky nevytvára nejaké právo pre toho, ktorý túto povinnosť porušil (to je vlastne konštrukcia JUDr. Matúša Harkabusa, ktorý tvrdí, že ak pripustíme klamanie svedka znamená to automaticky právo svedka na klamanie. Porušením povinnosti sa žiadne právo automaticky nevytvára a už vôbec nemusí porušenie povinnosti znamenať aj vznik sankcie. Alebo povedané inak, ak svedok klame, hovorí to len o tom, že porušil povinnosť hovoriť pravdu, avšak to, že ho za to nepotrestám nehovorí nič o tom, že by z toho vyplývalo právo na klamanie).

Ak JUDr. Matúš Harkabus následne vo svojom príspevku podporne argumentuje kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu krivej výpovede, konkrétne znakom z osobitného motívu (v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin) tak jeho výklad je neprijateľný, pretože ak sa základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede môže dopustiť len svedok (t. j. osoba odlišná od páchateľa), tak aj kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu sa môže dopustiť len svedok, t. j. osoba odlišná od páchateľa. Za týchto okolností sa bežne znak „v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin“ vykladá ako zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin inej osoby (t. j. páchateľa, ktorý tento iný trestný čin spáchal). Tu je potrebné opätovne pripomenúť základný výkladový postulát v práve (ktorý už opakovane vyjadril aj ústavný súd), že doslovný jazykový výklad nie je možné preceňovať (a mechanicky aplikovať podľa zásady, že čo nie je evidentne jazykovo vyjadrené v texte zákona neexistuje), pretože jazykový výklad je len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, jazykový výklad je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si zmyslu a účelu právnej normy, k čomu následne slúžia aj ďalšie postupy, napríklad logický a systematický výklad a podobne.

Pokiaľ ide o ďalšiu časť námietok JUDr. Matúša Harkabusa, ktoré sa týkajú výkladu toho, kedy páchateľ vypovedá ako svedok vo svojej vlastnej trestnej veci (teda, čo je možné považovať za „vlastnú trestnú vec“), tak tam JUDr. Matúš Harkabus argumentuje v podstate len tak, že jedno trestné konanie sa bude týkať skrátenia dane a druhé sa bude týkať vymyslenej krádeže a preto ide o úplne iný skutok a nejde o vec páchateľa. JUDr. Matúš Harkabus tu opomenul, že práve podanie nepravdivého trestného oznámenia páchateľom je podstatou jeho konania, aby zakryl trestný čin, ktorý spáchal a preto sa musí týkať práve konania, ktorý spáchal. Napríklad páchateľ trestného činu sprenevery oznámi lúpež finančných prostriedkov, ktoré mu boli zverené, aby tak zakryl ich spreneveru, teda vypovedá o následku svojej trestnej činnosti, o tom, že finančné prostriedky boli odňaté z dispozície ich vlastníka, avšak ako konanie, ktoré tento následok spôsobí uvedie nepravdivo lúpežné konanie. Je zjavné, že sa takáto lživá výpoveď týka trestnej činnosti tejto osoby a to „zmiznutia“ zverených finančných prostriedkov. Páchateľ teda následne vypovedá o skutkových okolnostiach ako svedok, ktoré sa týkajú jeho trestnej činnosti a je jedno ako tieto skutkové okolnosti právne kvalifikuje policajt, či ako konkrétne vymedzí skutok do opisu skutkovej vety uznesenia o začatí trestného stíhania (treba zrejme pripomenúť, že podstatným tu je spáchanie trestného činu páchateľom, ktoré tvorí určitý skutkový dej ohľadne ktorého podáva vymyslené trestné oznámenie, pričom opis skutkovej vety uvedený v uznesení o začatí trestného stíhania je potom už len určitý „výsek“ tohto skutkového deja, ktorý je z časti nepravdivý, avšak aj tento „výsek“ má bezprostrednú príčinnú súvislosť s trestnou činnosťou páchateľa a súvisí s ňou).

Bolo už uvedené v mojom predchádzajúcom príspevku, že ak páchateľ napríklad schová, zničí alebo poškodení účtovné doklady, aby tak sťažil odhalenie spáchania daňového trestného činu (to bolo pôvodne predmetom polemiky) ide o podozrenie minimálne zo spáchania trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák. (napríklad neupotrebiteľnosť účtovných dokladov v zmysle tejto skutkovej podstaty môže spočívať aj v ich schovaní, či zatajení) a teda ak takáto osoba vypovedá o účtovných dokladoch v trestnom konaní vedenom pre trestný čin krádeže (že mu boli účtovné doklady odcudzené), tak vypovedá o svojej trestnej činnosti a to o trestnej činnosti, ktorá sa týka minimálne trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie. Podstatou skutkového deja je to, že nie sú dostupné účtovné doklady s tým, že v opise skutkovej vety uvedenej v uznesení o začatí trestného stíhania je nedostupnosť účtovných dokladov naviazaná na ich odcudzenie, pričom v skutočnosti má byť naviazaná na ich zničenie páchateľom (stále ide o ten istý skutkový dej spočívajúci v nedostupnosti účtovných dokladov ako následku). Ak tu nejde o trestnú vec páchateľa, ktorý sám zničil účtovné doklady a tým spáchal trestný čin, minimálne, skresľovania údajov hospodárskej a účtovnej evidencie, tak o koho trestnú vec ide? Podanie lživého trestného oznámenia je tak súčasťou dokončovania už spáchaného trestného činu (napríklad uvedeného trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a účtovnej evidencie) a preto sa páchateľ nemôže dopustiť trestného činu krivej výpovede, nakoľko, ako už bolo uvedené, nemôže byť, obsahovo, svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci (nespĺňa teda náležitosti subjektu tohto trestného činu). Tváriť sa, že nejde o trestnú vec páchateľa, ktorý sa dopustil trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie len preto, že policajt skutok právne kvalifikuje ako trestný čin krádeže považujem za čistý a bezbrehý formalizmus (opätovne treba zdôrazniť, že páchateľ vypovedá o účtovných dokladoch, ktoré sám zničil a preto ide o jeho trestnú vec týkajúcu sa nedostupnosti účtovných dokladov).

Na to, aby orgán rozhodujúci vo veci mohol posúdiť či ide o trestnú vec páchateľa, teda vec, ktorá vecne a bezprostredne súvisí s trestnou činnosťou páchateľa a v ktorej nemôže byť svedkom, musí mať o tejto trestnej činnosti vedomosť a to aspoň v hrubých rysoch, ktorá však nemôže byť založená len na subjektívnych domnienkach. Ak by sme použili vyššie uvedený príklad s účtovnými dokladmi, tak ak by sa v konaní vedenom o trestnom čine krádeže, ktoré inicioval práve páchateľ trestného činu skresľovania hospodárskej a účtovnej evidencie zistilo len to, že k žiadnemu trestnému činu krádeže prísť nemohlo, avšak nepodarilo by sa zistiť v dôsledku akého konkrétneho konania (a koho konania) účtovné doklady „zmizli“ mohol by byť takýto páchateľ postihovaný za trestný čin krivej výpovede pretože by neexistovalo nič, čo by ho mohlo spojiť so „zmiznutím“ účtovných dokladov (okrem určitých subjektívnych dohadov a domnienok), teda nebolo by tu nič čo by opodstatňovalo záver (vedomosť štátnych orgánov), že v trestnej veci vypovedal ako svedok práve páchateľ trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a účtovnej evidencie. Podobne to bolo aj v prípade, ktorý riešil Európsky súd pre ľudské práva vo veci Weh proti Rakúsku (a ktorý uvádza vo svojom príspevku JUDr. Matúš Harkabus), kde (tak ako cituje z odôvodnenia súdu) sa neviedlo konanie voči sťažovateľovi pre prekročenie rýchlosti, ale bol pokutovaný len za poskytnutie nepravdivej informácie s tým, že štátne orgány nemali žiadne podozrenie, že to bol práve sťažovateľ, kto prekročil rýchlosť. V tejto veci teda štátne orgány nemali relevantné podozrenie (okrem domnienok), že páchateľom skutku (v danom prípade prekročenia rýchlosti) bol práve sťažovateľ, teda rečou našej právnej terminológie, nešlo o výpoveď osoby v konaní ktorá by sa týkala jeho trestnej veci (presnú vnútroštátnu úpravu objektívnej zodpovednosti v Rakúsku však nepoznám a jej výklad a porovnanie s právnou úpravou SR nepodal ani JUDr. Matúš Harkabus).

V praxi v SR však k takýmto prípadom prichádza sporadicky, nakoľko vo väčšine prípadov, v ktorých sa „odhalí“ klamanie svedka sa zároveň zistí aj to že došlo k spáchaniu určitého trestného činu a podanie lživého trestného oznámenia bolo len prostriedkom na dokonanie trestného činu (napríklad prípady uvádzané v mojom predchádzajúcom príspevku, ktoré sa týkajú poisťovacích podvodov), či dokončenie trestného činu, prípadne ide len o snahu zakryť spáchanie trestného činu (to je príklad aj spomínaných účtovných dokladov). Pokiaľ ide o účtovné doklady tak môžem spomenúť príklad z praxe, s ktorým som sa stretol ešte ako prokurátor. Podnikateľovi hrozila daňová kontrola o ktorej sa dozvedel a preto sa rozhodol zlikvidovať svoje účtovníctvo. Robil to celkom primitívne, nakoľko účtovníctvo pálil vo svojej záhrade pred rodinným domom. Keďže tých účtovných dokladov bolo pomerne veľa, pálil ich spoločne s dvomi ďalšími osobami a to počas dvoch dní. Náhoda chcela, že susedom podnikateľa bol daňový poradca, ktorý si nemohol nevšimnúť dvojdňovú vatru na záhrade suseda ako aj zvyšky účtovných dokladov, ktoré mu vietor fúkal do záhrady. Tieto zvyšky účtovných dokladov zbieral a fotograficky zaznamenával konanie v záhrade podnikateľa (tu ponechajme bokom zákonnosť vyhotovovania týchto fotografických snímok). Podnikateľ následne podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže (účtovné doklady mu mali byť odcudzené z auta, ktorým ich prevážal), avšak následne prišiel celú vec oznámiť aj sused podnikateľa a doniesol aj fotografie a pomerne veľké množstvo zvyškov účtovných dokladov. Orgán rozhodujúci vo veci teda nadobudol relevantné podozrenie zo spáchania trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zo strany podnikateľa a tým nadobudol aj vedomosť o tom, že jeho lživé svedectvo má bezprostredný a vecný súvis práve s jeho trestnou činnosťou. Vzhľadom k uvedenému, na základe pravidla, že páchateľ trestného činu nemôže byť zároveň svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci, bolo rozhodnuté, že trestnoprávny postih za trestný čin krivej výpovede neprichádza do úvahy (nedostatok v náležitosti subjektu) a preto bol podnikateľ trestne stíhaný len za vyššie uvedený trestný čin proti hospodárskej disciplíne (samozrejme, nikto neničí účtovné doklady len „z dlhej chvíle“, avšak podozrenie z daňového trestného činu sa podnikateľovi preukázať nepodarilo a skončilo len v rovine úvahy, že každé konanie má svoje príčiny, avšak tieto príčiny sa preukázať nepodarilo). Tento príklad uvádzam preto, že trestnoprávny postih hrozí tomu kto krivo vypovedá ako svedok o svojej trestnej činnosti vždy, pretože ak štát nebude mať vedomosť o jeho trestnej činnosti, ktorú sa snaží svojou nepravdivou svedeckou výpoveďou zakryť, a následne pravda vyjde najavo, bude mu hroziť trestný postih pre trestný čin krivej výpovede a ak pravda vyjde najavo s tým, že sa relevantne „odkryje“ samotná trestná činnosť, tak páchateľovi hrozí trestný postih práve za tento trestný čin, ktorý sa snažil nepravdivou svedeckou výpoveďou zakryť. Nejde tu teda o žiadnu imunitu pre páchateľov pri trestnom čine krivej výpovede ako sa mylne domnieva JUDr. Matúš Harkabus, pretože trestnoprávny postih takémuto páchateľovi nehrozí len v prípade, ak sa nepodarí zistiť, že páchateľ klamal a ani to, že klamal aby zakryl svoju trestnú činnosť ohľadne ktorej vypovedal. V takomto prípade nebude samozrejme vyvodzovaná trestná zodpovednosť, lebo „nič nebolo preukázané“ (trestné stíhanie, ktoré bolo začaté na podklade nepravdivého trestného oznámenia ohľadne odcudzenia účtovných dokladov bude následne prerušené), avšak to sa týka akéhokoľvek trestného konania vedeného pre akýkoľvek trestný čin.

Pokiaľ JUDr. Matúš Harkabus uvádza vo svojom príspevku prípad Allen proti Spojenému kráľovstvu, tak podľa ním uvádzaného popisu dôvodov rozhodnutia bol pán Allen vyzvaný, aby predložil záznamy ohľadne stavu svojho obchodného majetku, pričom predložil nesprávne údaje a zatajil jeho podstatné časti. Z popisu odôvodnenia pritom vyplýva, že bol trestne postihnutý práve za poskytnutie tejto nepravdivej informácie. Nie je mi celkom zrejmé ako sa tento prípad dotýka prejednávanej spornej problematiky, pretože aj v podmienkach SR by bol trestne postihnuteľný napríklad za trestný čin marenia exekučného konania (§ 243a Tr. zák. – páchateľ uvedenie nepravdivé údaje vo vyhlásení o svojom majetku) alebo už niekoľkokrát uvádzaného trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie (§ 259 Tr. zák. – páchateľ uvedie nepravdivé alebo hrubo skresľujúce údaje alebo zatají údaje vo výkazoch slúžiacich napríklad na kontrolu účtovníctva). V podstate išlo v tomto prípade o podanie nepravdivého daňového priznania, čo je v našich právnych podmiankach možné trestnoprávne sankcionovať aj ako trestný čin skrátenia dane (prípadne aj za situácie, keď vôbec žiadne daňové priznanie podané nebolo hoci mal daňový subjekt príjmy podliehajúce dani). Pán Allen bol postihnutý, a tak by to bolo aj v podmienkach SR, primárne za poskytnutie obsahu nepravdivej informácie (obsah informácie bol trestným činom sám o sebe) a nie za to, že tento obsah poskytol vo forme určitej výpovede (tak je to aj pri vyššie uvádzaných trestných činoch, pri ktorých sa vôbec nevyžaduje, aby nepravdivá informácia mala formu ústnej nepravdivej výpovede, pretože sa trestá obsah a nie forma poskytnutia informácie). Európsky súd pre ľudské práva tu dospel k záveru, že právo neobviňovať seba samého nejde tak ďaleko, aby zahŕňalo právo odmietnuť podať daňové priznanie. Argumentácia JUDr. Matúša Harkabusa týmto prípadom je preto zjavne pochybná, pretože sa netýka problematiky, ktorá je predmetom našej polemiky.

Len pre úplnosť by som pripomenul, že Európsky súd pre ľudské práva nevykladá znaky skutkových podstát trestných činov jednotlivých krajín, ktoré spadajú pod jeho pôsobnosť, a ani neurčuje trestnú politiku jednotlivých štátov. Ak výklad práva vnútroštátnymi orgánmi, či právo samo nie je v rozpore s Dohovorom, nemá s ním problém ani Európsky súd pre ľudské práva, ktorý akceptuje aj rozličnosť právnych poriadkov jednotlivých štátov. Nie je mi známe, že by Európsky súd pre ľudské práva v niektorom zo svojich rozhodnutí namietal proti výkladu práva, ktoré stanovuje pravidlo, že páchateľ trestného činu nemôže byť zároveň svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci, respektíve, že by dokonca tvrdil, že takýto výklad je v rozpore s Dohovorom (napokon, Dohovor sa týka základných ľudských práv a slobôd medzi ktoré rozhodne nepatrí domnelé právo štátnych orgánov na pravdu).

Čitateľ tohto príspevku si určite všimol, že tak ako vo svojom predchádzajúcom príspevku tak aj doposiaľ som sa, pri svojom výklade, nezmienil o zákaze donucovania k sebaobvineniu. Je to tak preto (a to už bolo naznačené vyššie), že táto zásada neposkytuje žiadne hmotnoprávne vodítka k tomu ako vykladať pojem svedok v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede. Napokon, zákaz donucovania k sebaobvineniu takéto ambície ani nemá, pretože nejde o výkladové pravidlo. Práve preto mi nie je celkom jasné prečo s týmto zákazom JUDr. Matúš Harkabus (alebo len s ním) stále operuje pri spornej problematike a prečo všetky argumenty zužuje len na to, či osoba príde sama, dobrovoľne svedčiť bez predvolania alebo či je na výsluch predvolaná štátnym orgánom. Toto rozlíšenie môže mať svoj význam pri výklade zákazu donucovania k sebaobvineniu, avšak nemá žiadny význam pre výklad pojmu svedok v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede. Zákaz donucovania k sebaobvineniu sa týka danej problematiky len okrajovo (či skôr doplnkovo). Tu treba opätovne zopakovať, že to či môže byť niekto považovaný za svedka ako subjekt základnej skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede alebo nemôže, respektíve ktorú trestnú vec a kedy možno považovať za „vec páchateľa“ v ktorej nemôže byť zároveň aj svedkom závisí od výkladu týchto právnych otázok a nie od zákazu donucovania k sebaobvineniu.

To, že koncepcia JUDr. Matúša Harkabusa, ktorá sa zameriava len na to, či niekto dobrovoľne príde na políciu oznámiť spáchanie vymysleného trestného činu alebo či je predvolaný políciou na vykonanie svedeckej výpovede (a podľa toho určuje či ide o konanie súladné so zákazom donucovania k sebaobvineniu alebo nie) je vyslovene neudržateľná pri riešení sporného modelového prípadu možno demonštrovať na tom, že ak v praxi niekto podáva trestné oznámenie (a je bez významu, či je pravdivé alebo nepravdivé) končí jeho aktívne (dobrovoľné) konanie práve podaním trestného oznámenia. Ďalšie konanie, po podaní trestného oznámenia, je už vecou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré musia prevziať aktivitu a rozhodnúť o podanom trestnom oznámení a sú povinné konať z úradnej povinnosti a zisťovať skutkový stav veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu potrebnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Ak teda páchateľ daňového trestného činu podá vymyslené trestné oznámenie, že mu boli odcudzené účtovné doklady (pričom tieto doklady sám zničil) končí jeho aktívne konanie vo vzťahu k štátu týmto konaním. Prípadné začatie trestného stíhania vo veci je už aktivitou orgánov činných v trestnom konaní, ktoré následne, po začatí trestného stíhania, predvolávajú oznamovateľov, aby prišli zopakovať svoje údaje z trestného oznámenia do zápisnice o výpovedi svedka (prípadne svedka – poškodeného). Z tohto pohľadu nemožno považovať vykonanie svedeckej výpovede za dobrovoľné, pretože je vždy iniciované orgánom činným v trestnom konaní, ktorý musí „sprocesniť“ podané trestné oznámenie po začatí trestného stíhania. Ak by sme prijali pochybnú koncepciu JUDr. Matúša Harkabusa o zákaze donucovania k sebaobvineniu ako podstatnému argumetnu v spornom modelovom prípade, museli by sme dospieť k záveru, že predvolanie páchateľa políciou k svedeckej výpovedi v uvedenom prípade je vždy nedobrovoľné (zo strany páchateľa, ktorého aktivita končí podaním vymysleného trestného oznámenia) a vždy pôjde o aktívne konanie zo strany štátu (predvolanie oznamovateľa na výsluch svedka po začatí trestného stíhania), ktoré už s aktivitou páchateľa nemá podstatný súvis, nakoľko orgány činné v trestnom konaní sú povinné konať z úradnej povinnosti a práve oni potrebujú (z hľadiska právnej úpravy), aby oznamovateľ zopakoval svoje údaje z trestného oznámenia do svedeckej výpovede (samotný oznamovateľ nepotrebuje vypovedať ako svedok, pretože mu stačí len to, že svojim trestným oznámením „spustil“ trestné konanie). Teória JUDr. Matúša Harkabusa by potom, paradoxne, viedla k záveru, že trestné stíhanie páchateľ ktorý podá vymyslené trestné oznámenie, ktoré následne „potvrdí“ aj vo svojej výpovedi v procesnom postavení svedka po začatí trestného stíhania, by bolo vždy v rozpore so zákazom donucovania k sebaobvineniu, pretože takýto svedok by vždy vypovedal až na podklade predvolania zo strany polície (jeho následná svedecká výpoveď po začatí trestného stíhania by nebola nikdy dobrovoľná z pohľadu na základe koho aktivity sa dostal na políciu vypovedať ako svedok). Celá koncepcia vystavaná JUDr. Matúšom Harkabusom teda zlyháva preto, že riešenie spornej problematiky, v prvom rade, nesúvisí bezprostredne so zákazom donucovania k sebaobvineniu (v judikatúre sa používa iba podporne, či skôr doplnkovo na zvýraznenie toho, že páchateľ nemôže byť svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci a preto by nemal byť vypočúvaný ako svedok a tak priamo, či nepriamo nútený k svedeckej výpovedi) a v druhom rade preto, že dobrovoľné dostavenie sa k vykonaniu svedeckej výpovede v spornom modelovom prípade jednoducho neexistuje, pretože vždy ide o aktivitu štátu voči oznamovateľovi.

Pokiaľ ide o historický exkurz podaný JUDr. Matúšom Harkabusom k zákazu donucovania k sebaobvineniu na podklade súdnych rozhodnutí v USA (v súvislosti s trestným činom krivej výpovede), tak je nutné uviesť, že išlo o pokus o tzv. komparatívny výklad práva, avšak absolútne zavádzajúci. Komparatívny (porovnávací) výklad práva, t. j. výklad práva s ohľadom na právnu úpravu obsiahnutú v iných štátoch je možné racionálne použiť ako riešenie určitého problému len v prípadoch, keď sú právne úpravy v porovnávaných štátoch rovnaké (alebo veľmi podobné). Cudzie právo, či výsledky cudzej právnej vedy (vrátane cudzej judikatúry) možno teda použiť len v prípadoch ak sú v súlade s právnym poriadkom SR. Alebo povedané inak, vychádza sa z toho, že ak rovnaký problém, pri rovnakej právne úprave aj v porovnávanom právnom poriadku bol už vyriešený (napríklad judikatúrou) ide o riešenie, ktoré je možné použiť pri interpretácii práva aj v podmienkach SR (práve preto je komparatívny výklad práva často používaný pri porovnávaní s právnou úpravou v ČR, nakoľko tá je v mnohých smeroch rovnaká ako v SR a výsledky judikatúry súdov ČR sa preto bežne využívajú pri riešení právnych problémov, ktoré pri zhodnej právnej úprave už boli vyriešené touto českou judikatúrou, či boli vyriešené českou právnou vedou, ktorej výsledky riešení sú obsiahnuté najmä v komentároch). Ak sa však, len vo všeobecnosti, zameriame na právnu úpravu (či judikatúru) v USA, zistíme, že tá je úplne odlišná od právnej úpravy v SR. V konaní pred súdom v USA (ale napríklad aj v Kanade) totiž všetky osoby vypovedajú vždy len v postavení svedka. USA nepozná, v konaní pred súdom, výsluch obžalovaného, či napríklad znalca, ale pozná len výsluch svedka. Preto aj keď sa obžalovaný rozhodne vypovedať v konaní pred súdom, vypovedá ako svedok. Všetky osoby, ktoré vypovedajú v konaní pred súdom majú teda postavenia svedkov a všetky sú aj pred výpoveďou poučované o trestných následkoch krivej výpovede (to sa týka aj obžalovaného, ktorý je v konaní pred súdom poučovaný ako svedok a ak sa rozhodne vypovedať má postavenie svedka). Ak by sme použili našu právnu terminológiu na právne pomery v USA, tak subjekt trestného činu krivej výpovede v USA je všeobecný (nie špeciálny ako v SR), t. j. tohto trestného činu sa môže dopustiť ktokoľvek, pričom stačí aby sa tak stalo po formálnom poučení. Z uvedeného je zrejmé, že komparatívny výklad práva pri USA nie je možné použiť pri interpretácii práva v SR, nakoľko ide o diametrálne odlišnú právu úpravu, ktorá v konaní pred súdom, pri výpovediach, nerozlišuje medzi obžalovaným a svedkom, ale pozná len svedka (právna úprava v USA tak môže slúžiť len ako prípadná inšpirácia pre zákonodarcu v SR, či nie je potrebné zmeniť právnu úpravu v SR, avšak ako interpretačná pomôcka pri riešení sporných situácií by sa dala použiť len v prípade, ak by aj právna úprava v SR mala všeobecný subjekt pri trestnom čine krivej výpovede a ak by priamo znaky základnej skutkovej podstaty tohto trestného činu boli koncipované tak, že sa ho dopustí ktokoľvek kto bol formálne poučený ako svedok).

K uvedenému je však nutné dodať, že americká prax, podľa ktorej sa obžalovaní vypočúvajú ako svedkovia a dokonca poučujú aj o následkoch krivej výpovede je dlhodobo odmietaná vo viacerých štátoch Európy a je často kritizovaná ako celkom nevhodná a cudzia kontinentálnemu trestnému právu (pozri k tomu napríklad Šámal, P.: Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému, Codex Bohemia 1999). Odborná literatúra pritom celkom správne varuje najmä pred slepým preberaním riešení z cudzieho právneho poriadku a to len na podklade obľúbenosti určitej cudzej právnej úpravy (napriek tomu, že úplne odlišnej). To platí hlavne pokiaľ ide o právne poriadky štátov common law, kde sa často a mechanicky preberajú, s veľkou obľubou, ich právne riešenia a to aj keď sú nekonzistentné s právnym poriadkom ČR (alebo SR) (k uvedenému pozri bližšie napríklad Melzer, F.: Metodologie nalézaní práva, Úvod do právní argumentace, C.H.Beck 2010, kde autor, s poukazom na rakúsku odbornú literatúru, dokonca označuje bezduché preberanie riešení z právnych poriadkov štátov common law a to aj za situácie, keď ide o úplne odlišné právne poriadky, za právny imperializmus. K právnej argumentácii pozri napríklad aj Tryzna, J.: Právní principy a právní argumentace, Auditorium, Praha 2010).

Stručný historický exkurz judikatúry USA podaný JUDr. Matúšom Harkabusom preto treba uzatvoriť tak, že ide len o náčrt judikatúry bez náčrtu právnej úpravy, ktorý môže mať len inšpiratívny charakter pre zákonodarcu v SR, avšak je nepoužiteľný za súčasnej právnej úpravy v SR a pri riešení sporného prípadu, ktorý je predmetom polemiky medzi nami.

Možno preto uzavrieť, že páchateľ trestného činu nemôže byť svedkom vo svojej vlastnej trestnej veci (s výnimkou čisto procesných situácií, keď už jeho trestná vec bola právoplatne skončená a má vypovedať voči svojim spolupáchateľom, respektíve keď jeho trestná vec bola vylúčená na samostatné konanie a má vypovedať v pôvodnom konaní) a preto sa v tejto svojej trestnej veci nemôže dopustiť trestného činu krivej výpovede. Na tom nemôže nič zmeniť ani zákaz donucovania k sebaobvineniu, pretože nejde o spôsob výkladu práva. Napokon, samotný zákaz donucovania k sebaobvineniu zakazuje štátnym orgánom, aby niekoho nútili k sebaobvineniu, avšak nezakazuje, aby štátne orgány považovali svedka za osobu odlišnú od páchateľa v jedenej a tej istej veci (rovnako zákaz donucovania k sebaobvineniu nezakazuje, aby štátne orgány odmietli vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanie trestného činu krivej výpovede, ak sa nepravdivej svedeckej výpovede dopustil páchateľ ohľadne svojej trestnej činnosti).

Peter Šamko, Spracoval: UčPS tím
Mohlo by vás zaujímať

Novela Trestného zákona … alebo Slovenská “res publica” a jej ďalší evolučný míľnik už za pár dní

3.2.2024

Zvýšenie hraníc škody/prospechu/rozsahu činu má zásadný dopad na trestnosť a kvalifikáciu skutkov

1.1.2024

Ochrana súkromného vlastníctva prísnejšia ako ochrana európskych, štátnych a iných verejných prostriedkov; organizovaná skupina už iba ako prečin - toto by chceli občania ?

18.2.2024

K vypusteniu „automatu” na úpravu výšky trestných sadzieb (§ 38 ods. 3, 4 a 5 Tr. zákona) ... alebo je takýto „automat” súladný s cieľom novely Tr. zákona: ukladať odsúdeným “Sankcie na mieru” ?

27.7.2023

Nezúčastnená osoba v trestnom konaní

15.11.2022

2/2020 PRÍSPEVOK DO DISKUSIE O NÚDZOVOM STAVE, PRIJÍMANÝCH OPATRENIACH, ... SLOBODE A DEMOKRACII

1.3.2022

Právna analýza uznesenia námestníka generálneho prokurátora SR z 31.8.2021

4.9.2021

K povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť v trestnom konaní

19.7.2021

Návrh zákona o sídlach a obvodoch súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - stanovisko

30.5.2021

Právna úprava náhrady škody vzniknutej v dôsledku trestného stíhania v Slovenskej republike a vo vybranom členskom štáte EÚ - Rakúskej republike

22.4.2021

Pripomienky Generálnej prokuratúry SR k návrhu reformy súdnej mapy

1.3.2021

FAQ00434 - 2. K § 4: Športový klub – hokejový klub chce zaradiť juniora do A tímu seniorskej kategórie, pričom klub chce športovca motivovať aj finančnou...

23.10.2019

FAQ00431 - 5. K § 10 ods. 1: Dokedy majú zriadiť športové organizácie funkciu kontrolóra športovej organizácie?

23.10.2019

FAQ00429 - 7. K § 16 ods. 2 ZoŠ: Kto vypracúva zoznamy telentovaných športovcov, na základe ktorých majú športové kluby uzatvárať zo športovcami do 23 rokov zmlu...

23.10.2019

FAQ00428 - 8. Aké sú úlohy a kompetencie kontrolóra podľa zákona o športe? Môže vydávať kontrolór pri zistení nedostatkov rozhodnutia namiesto orgánov, v ktorýc...

23.10.2019