ÚVODNÉ SLOVO PETRA SEPEŠIHO KU KONFERENCII „ŠPORT A PRÁVO 2016“

Cieľ, ktorý by sme mali všetci, ako hrdí Slováci vidieť pred sebou, bez ohľadu na to, kde práve pôsobíme a koľko „moci“ v akom orgáne, inštitúcii, organizácii či súkromnej spoločnosti dočasne užívame, je vylepšenie systému fungovania slovenského športu.

Aké sú možné cesty k dosiahnutiu, veríme, pre všetkých, spoločného cieľa?

Ciest je mnoho. Každý z nás by zrejme vedel nadizajnovať originálny spôsob, ako by sme sa o dosiahnutie cieľa mohli pokúsiť ale mnohí iní by nám ten náš spôsob napadli, či spochybnili a v lepšom prípade by ponúkli iný spôsob, ten svoj. Pritom žiadna cesta nie je overená a zaručená.

Preto bolo dôležité zhodnúť sa na jednej ceste reformy slovenského športu, ktorá bola výsledkom dlhodobého transparentného znalostného procesu zbližovania rozdielnych odborných, ale i politických názorov na šport a hľadania vzájomného porozumenia, rovnováhy dotknutých záujmov, vzťahov, hodnôt a kompromisov.

Aby to všetko malo svoj význam, trvácnosť i vážnosť, aby sme všetci boli vedení jednotným zámerom a mohli si priebežne overovať, či sme sa neodchýlili od toho, na čom sme sa dohodli, v právnom štáte sa takáto celospoločenská zhoda na cieli, vytýčenej ceste a jej čiastkových míľnikoch potvrdí aj písomne – záväzným právnym dokumentom, ktorý v prípade reformy športu dostal podobu Zákona o športe.

V tomto zákone sme si však museli zo všetkých možných riešení po odbornom skúmaní a diskusiách vybrať a navrhnúť už len jedno. To, ktoré prevažovalo v odbornej a spoločenskej diskusii a zapadalo do celkového systému riešení. A potom ho predložiť a nechať „posvätiť“ slovenskému zákonodarnému zboru.

Stalo sa. Slovenský parlament schválil navrhnuté riešenia Zákona o športe naprieč politickým spektrom takmer jednomyseľne, 132 hlasmi zo 135 prítomných poslancov (nik nebol proti). Výnimočná zhoda a zároveň silný mandát pre to, aby sme reformnú cestu, na ktorú sme dostali „zelenú“ od športovej obce i politikov, vyskúšali na ostro s vierou a nádejou v jej progresívnosť.

Schválením Zákona o športe sa šport identifikoval a bol akceptovaný ako osobitná, jedinečná oblasť slovenskej spoločnosti, ktorá si získala pozornosť, záujem a dovolíme si tvrdiť, že aj sympatie celej spoločnosti, osobitne za spôsob prípravy a prijatia Zákona o športe, ktorý napriek začínajúcim predvolebným súbojom poprel všetky predpovede skeptikov a rezonoval v celej spoločnosti ako príklad toho, ako by sa mohli pripravovať, komunikovať a schvaľovať zákony aj v iných oblastiach spoločenského života. Tým netvrdíme, že v zákone nie sú sporné miesta, či miesta, kde nám čas ukáže nedostatky.

Všade by sme mali chcieť mať rozumné pravidlá, vďaka ktorým budeme trochu pyšnejší na to, že sme Slováci, lebo žijeme na rozumne spravovanom Slovensku.

Keď sme si prešli zoznam účastníkov, uvedomili sme si fakt, že na tohoročnej konferencii sa na jednom mieste stretávajú vrcholní predstavitelia športových vied, právnych vied, vysokí predstavitelia štátu, obcí i miest, významní zástupcovia športovej obce, ale i výkonnej manažérskej či právnickej zložky riadenia a správy športu profesionálneho i amatérskeho, individuálneho i kolektívneho. Je to jedinečná udalosť i príležitosť zbližovať poctivou vecnou diskusiou pohľad na budúcnosť slovenského športu, učiť sa vzájomne rešpektovať a vychádzať, aj keď máme niekedy na veci iný názor, ale cieľ máme spoločný.

Nie sme tu na to, aby sme sa mali „radi“, sme tu na to, aby veci, nad ktorými máme „(právo)moc“, fungovali čo najlepšie.

Hľadajme preto veci, problémy a otázky, na riešení ktorých sa vieme zhodnúť a spoločne ich posunúť vpred. Potrebujeme vidieť kontúry jednotnej vízie systému fungovania slovenského športu a ísť za víziou, ktorá bude všeobecne prijatá a dlhodobo akceptovaná.

Aj v slovenskom prostredí platí, že najlepšie výsledky na ceste k čiastkovým cieľom prináša dodržanie princípov – princípov odbornosti, slušnosti a primeranosti.

Každý egoizmus, klientelizmus či „bratstvo“, ktorými by tieto princípy mali byť potlačené, prinesú možno prospech jednotlivcovi alebo skupine, ktorý je len zdanlivý a dočasný, lebo skôr či neskôr ich premôže iný, silnejší egoizmus, klientelizmus alebo „bratstvo“. Takáto cesta vedie k rozpadu vzťahov a hodnôt, nie k získaniu rešpektu, budovaniu prirodzenej autority, slovenskej identity a hrdosti. Navyše takáto cesta vytvára osobné animozity, znemožňuje komunikáciu, prináša stratu vzájomnej dôvery a úcty, čo významne komplikuje spoluprácu či synergiu potrebnú pri uskutočňovaní spoločných zámerov.

Konferenciu, na pôde ktorej sme sa stretli, vnímajme prosím ako nástroj. Má nás naučiť spolupracovať a premýšľať bez predsudkov. Je to miesto, kde sa môžeme naučiť vychádzať s ľuďmi, ktorí majú úplne odlišný názor. Práve toto je obrovská hodnota konferencie. Nie iba úvahy o konkrétnych pravidlách pre riadenie a správu športu alebo o všeobecných princípoch … musíme si vytvoriť vlastnú prošportovú stratégiu a kultúru komunikácie, aby sa kvôli jednej nezhode významných nositeľov športovej či politickej „moci“ nezablokovala komunikácia a dosiahnutie zhody na mnohých iných veciach, kde dosiahnutie zhody možné je.

Nemali by sme sa držať a spoliehať na zavedené pravidlá riadenia a správy športu v iných štátoch. Mali by sme ich sami vytvárať. Úspešná reforma športu sa musí od reformných pokusov v iných štátoch odlišovať. Pokiaľ sa budeme držať inde zavedených postupov a spoliehať na ne, tak v najlepšom prípade budeme rovnakí ako tí, ktorí ich vyskúšali. Možno nám však aj niečo dôležité unikne a budeme dokonca horší. Hľadajme preto vlastnú originálnu slovenskú cestu na vlastnom slovenskom znalostnom základe, pochopme sami seba, využime pozitívne svoj tvorivý potenciál i pracovitosť, len tak máme šancu byť lepší ako iné štáty, ktoré nebudeme kopírovať.