Aktuálnosť tejto témy hlavne s prihliadnutím na jej častú medializáciu jednotlivými mainstreamovými médiami nás nenechalo a nemohlo nechať chladnými. Týmto krátkym príspevkom by sme chceli prejaviť subjektívny postoj, názor a následne možno podnietiť širšiuodbornú alebo laickú diskusiu, ktorá by zodpovedala na v nasledujúcom texte položené, no i nepoložené otázky, ktoré s touto tematikou logicky súvisia. Presahy z týchto debát plynúce by sa stali hmatateľným zdrojom názorov, postojov, myšlienkových konštruktov v budúcnosti reálne existujúcich a očakávaných dišpút o záväznosti a úlohe všeobecných obchodných podmienok v systéme negociácie.
Všeobecné obchodné podmienky (ďalej "VOP") ako jeden z typizovaných prameňov práv a povinností kontrahentov uzatvárajúcich zmluvné dojednanie sa čoraz viac dostávajú do popredia kontraktačnej praxe. Zmluvná strana s nimi pri uzatváraní zmluvy súhlasí, aj napriek tomu, že tieto stanovujú práva a povinnosti do tohto negociačného procesu vnesené iba jednou zmluvnou stranou. Prirodzene, dojednania odchýlne od ustanovení VOP nie sú vylúčené, ale ako bolo skôr povedané, aj napriek tomu sa VOP v trende súčasnosti stávajú dominantnou zložkou tzv. štandardizovaných zmlúv[1]. V spotrebiteľských vzťahoch sú VOP prítomné o to viac.
Všeobecné obchodné podmienky:
Kontraktačný proces ako proces vytvárania budúceho zmluvného vzťahu medzi dvoma či viacerými subjektmi je procesom, ktorý je vo veľkej miere ovplyvnení práve negociáciou. Negociácia ako taká, teda vyjednávanie si zmluvných podmienok je obsahovo známa pod dvoma hlavnými zložkami. Je to oferta a akceptácia, teda prijatie tejto ponuky. Moderné kontraktačné podmienky a podmienky hlavne súčasného modelu obchodovania pretláčajú do tohto procesu jedinečný prvok v podobe všeobecných obchodných podmienok či všeobecných zmluvných podmienok. Treba povedať, že tieto sa nie vždy stávajú priamym dodatkom zmluvy vo vynegociovanej podobe, ale je na ich existenciu iba odkázané, a práve tento stav sa stáva v súčasnosti čoraz viac diskutovateľným[2]. VOP stanovujú práva a povinnosti do tohto kontraktačného procesu vnesené iba jednou stranou a možnosť ich zmeny je pre druhú (budúcu) zmluvnú stranu tak ako bolo už skôr spomenuté nanajvýš problematická, ak nie v podmienkach súčasnosti (zvlášť v podmienkach spotrebiteľského práva) nemožná. Odchýlne dojednania od ustanovení VOP právny priestor nevylučuje, no sú skôr výnimkou a ako produkt negociačného procesu ojedinelou skutočnosťou. Problematickou súčasťou spomenutého kontraktačného procesu sa tieto VOP stávajú hlavne v internetovom prostredí, kedy prevádzkovatelia či poskytovatelia internetových služieb častokrát používajú tieto VOP ako jediný zdroj informácie o právach a povinnostiach plynúcich z „uzatvorenej“ zmluvy o poskytovaní služby, ktorá vznikla procesom registrácie na danej internetovej stránke/ internetovom serveri. Právny systém však kladie kvalitatívne požiadavky, ktoré musia dané VOP spĺňať, no práve tieto požiadavky poskytujú pôdu na mnohé nejasnosti.
Internet ako častý zdroj ich výskytu:
Zmluvnými stranami sú v drvivej väčšine zmluvných dojednaní, ktorých súčasťou sa stali aj VOP, na jednej strane spotrebiteľ a na druhej strane obchodná spoločnosť, prípadne internetová stránka ako médium, ktoré je zdrojom a dôvodom zmluvného dojednania predmetných strán. V oblasti poskytovania internetových služieb prostredníctvom internetových stránok nie je tajomstvom, že práve ochrana spotrebiteľa pri tejto problematike vystupuje do popredia, pričom rúca mantinely doteraz akceptovateľného stavu, v ktorom tieto VOP obsahovali ustanovenie hovoriace o tom, že používateľ registráciou na predmetnej stránke súhlasí so spoplatnením stránkou/prevádzkovateľom poskytovaných služieb. Svetovými súdmi zväčša a čoraz častejšie hodnotené a rozsúdené – neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve.
Cieľom príspevku je odpoveď na otázku: je to správna cesta? Neexistuje už možnosť spoplatnenia poskytovaných služieb prostredníctvom internetových stránok? Laicky povedané, prečo by sme mali zakázať subjektu A vytvoriť internetovú stránku s obsahom XY, za ktorého využívanie subjekt B,C,D, ... X zaplatí/ bude periodicky platiť vo VOP stanovenú peňažnú hodnotu? Odpútajme sa od reality, kedy „podvodné“ firmy v týchto VOP nedostatočne jasne a zreteľne informujú o spoplatnení poskytovaných služieb, pričom aj samotná dostatočnosť a jasnosť je diskutabilným kritériom a vytvorme nasledovnú situáciu. Urobme to vychádzajúc z predpokladu, že subjekt prevádzkujúci internetovú stránku v týchto VOP dostatočne jasne a zreteľne informoval o spoplatnení poskytovaných služieb.
Príklad vyvracajúci vznikajúcu doktorínu?
Pán Jozef z Vyšnej Nižnej sa rozhodne zriadiť si internetovú stránku, ktorej obsah bude nasledovný:
- Zverejní svoju fotografiu a svoje curriculum vitae plus skompletizované informácie o odvetví, v ktorom celý život pracoval[3] – jeho vznik, vývoj až po súčasnosť. Túto službu poskytuje po registrácii na predmetnej stránke, pričom registráciou užívateľ súhlasil s VOP[4].
- V týchto VOP je informácia, že služba (možnosť prehliadať si predmetný obsah predmetnej stránky) je spoplatnená sumou 1,- €/ alebo absurdných 1000 €.
- Je viac ako jasné, že stránka ako celok sa dá chápať ako autorove dielo pod prizmou tvorivosti a jedinečnosti, ktorú v nej autor zhmotnil, teda vylúčenie spoplatnenia za jeho prezeranie je prinajmenšom sporné.
Otázky, logicky vyplývajúce z načrtnutého príkladu nadobúdajú nasledujúcu podobu. Bolo toto ustanovenie podvodné, alebo nekalé? Ak áno, tak v čom? Neobmedzujeme spomenutou voči spotrebiteľovi „ochrannou" aj "európskou judikatúrou“ zmluvnú slobodu – v tomto prípade slobodu oferty? Budeme ochranu spotrebiteľa chápať rovnako pri sume prvej, ako pri sume druhej? Skutočne celá problematika stojí iba na jasnosti, zrozumiteľnosti a zjavnosti informácie o spoplatnení tejto služby?
Postoje a odpovede:
Tvrdenia reálne existujúce v praxi o tom, že registrujúci sa nevedel o obsahu VOP podľa nášho názoru neobstoja, a to zvlášť pri uvedomení si súvisiacej, starej známej dogmy: "ignorantia juris non excusat". Nie je to pri VOP len jej modifikovaná podoba neospravedlniteľnej neznalosti? Samozrejme, nazvať VOP "právom" by bola silná káva, avšak pre potreby uzavretia „zmluvy o poskytovaní služby“ formou registrácie, sa VOP prakticky do tejto pozície prameňa práv a povinností oboch zmluvných strán dostávajú. Prirodzene, neexistencia možnosti negociácie subjektom B je viac ako zjavná, no v tomto prípade poskytovaných služieb podľa nášho názoru dovolená v laickom zmysle: „ak sa Ti moje podmienky poskytovania tejto služby nepáčia, neregistruj sa“. Nedáva sa tu obrazne povedané, zamietajúcou judikatúrou VOP tohto typu náhodou možnosť kupujúcemu po kúpe tovaru nezaplatiť vo VOP „vynegociovanú“ kúpnu cenu z dôvodu jeho nevedomosti[5] o tejto povinnosti?
Z množiny vzťahov vytvorených týmto právnym konaním oboch strán plynie problém, ktorý má viacero rovín spornosti. Prvým je napríklad formát, v ktorýom sú VOP zverejnené (zakázané sú formáty vyžadujúce inštaláciu ďalšieho software-u/ ak, tak musí byť na stránke tento prítomný), ako bolo uvedené v skoršej časti textu, vyjadrenie súhlasu s VOP musí byť v priestorovej sfére tlačidla „registrovať“, na stránke musí byť možnosť stiahnutia týchto VOP – „download“, atď. Povedzme a pre účely rozvinutia debaty o dovolenosti spoplatnenia internetových služieb prezumujme, že všetky tieto požiadavky pán Jozef na nami vytvorenej, imaginárnej stránke splnil. Tvrdenia obhajcov „podvedených“ klientov, v našom prípade spotrebiteľov o tom, že spotrebiteľ nevedel, že uzatvára zmluvu obstoja iba v prípade, ak uznáme za normálne to, že si spotrebiteľ pred registráciou neprečítal VOP a neoboznámil sa z ich obsahom, no pritom s nimi registráciou súhlasil. Nemal by v tomto prípade niesť zodpovednosť za svoje konanie aj spotrebiteľ?
Druhá strana mince a zároveň druhý rozmer predmetného problému spočíva vo fakte, že sú reálnymi tendencie tvorcov internetových stránok „zahmlievať“ zverejnenie tejto poplatkovej povinnosti do „množstva neprehľadných ustanovení VOP“[6]. V tomto prípade súhlasíme, že je spomenutá judikatúra opodstatnenou, pričom toto konanie môže dokonca napĺňať skutkovú podstatu trestného činu podvodu podľa § 221 TZ, prinajmenšom napĺňať podstatu nekalej podmienky vo VOP[7]. To, že spotrebiteľ v procese registrácie ani nie je oboznámený s tým, že pri nej súhlasí s VOP je prirodzene podvodné a v minimálnej miere zavádzajúce. Tento príspevok však uvažuje o opačnej situácii, a to zreteľne a jasne zverejnenej poplatkovej povinnosti plynúcej pre spotrebiteľa vo VOP zaregistrovaním sa a tendencii vývoja v tejto oblasti.
Vyskytli sa v histórii Slovenskej republiky však aj rozhodnutia súdov, ktorých obsah hovoril o tom, že je právne irelevantné, že spotrebiteľ VOP nečítal[8][9], pretože tieto samotné neboli v súlade s právom. Či je takýto záver dobrý alebo zlý sumarizovať nebudeme, avšak vidina toho, že spotrebiteľ sa môže dovolávať svojej nevedomosti o obsahu VOP sa nám v skutku nepozdáva. Otázka znie, čo ak tak učiní, a VOP budú v súlade s právnym poriadkom. Na tomto mieste máme za to, že aj napriek jeho "ochranyhodnej spotrebiteľskej pozícii" je táto nevedomosť právne relevantnou práve pod prizmou starej známej, že neznalosť práva neospravedlňuje a spotrebiteľ by v tomto prípade mal mať povinnosť zaplatiť spomenutý poplatok.
Ďalšou a diskutovateľnou je rovina zhmotnená v otázke: Kde sa má ustanovenie informujúce o poplatkovej povinnosti v rámci týchto VOP nachádzať? Má to byť na začiatku a je to vtedy v poriadku, alebo sa toto ustanovenie môže nachádzať na konci týchto VOP, pričom toto už v poriadku nie je? Vyjadríme subjektívny názor, že tieto úvahy sú z hľadiska práva nadbytočné a akékoľvek negatívne či pozitívne odpovede na položené otázky sú podľa nášho názoru právne irelevantné. VOP sú v procese negociácie platné ako celok, a úvahy vyusťujúce do zodpovedania otázky, kde sa má "poplatková povinnosť" v ich rozsahu objaviť by z týchto robila nejednotný celok, de facto deliaci sa na "dôležitú a právne relevantnú", a v druhom rade "nedôležitú a právne irelevantnú" časť. Zavádzali by sme týmto nejednostnosť, neucelenosť VOP a diverzifikovali by sme ich na viacero častí, čo je v absolútnom logickom protiklade ku spisbe týkajúcej sa "prameňov práv a povinností kontraktačného procesu", z ktorých plynú poznatky s nálepkou axiomatické.
Sumarizujúca otázka znie, nedostaneme sa týmto vývojom do stavu ich absolútneho zákazu odvolávaním sa okrem iného na právnu negramotnosť koncového používateľa internetovej stránky? Nemožnosť negácie tvrdenia o špecifickejšom plnení poskytovanom poskytovateľom internetovej stránky ako koncovým užívateľom - spotrebiteľom je aktuálne a logické, prečo teda zakazovať možnosť požadovania platby za jeho využívanie konkrétnym ustanovením VOP? V podmienkach súčasnosti nadobúdame pocit, že škodlivým sa nestáva už iba spoplatnenie používania internetovej stránky bez predošlého upozornenia, ale aj akékoľvek spoplatnenie poskytovanej služby ustanovením VOP. Bude a ak, tak ako dlho existovať sloboda oferty v negociačnom konaní pred uzatvorením zmluvy? Ochrana spotrebiteľa v tomto prípade zatláča do úzadia inštitút zmluvnej slobody, konkrétne typizovanú formu negociácie prostredníctvom VOP a to cez prizmu poplatkovej povinnosti za využívanie internetovej stránky. Takýto záver môže mať trhliny tak z hľadiska systémového, ako aj z hľadiska právnej argumentácie a pomerovania inštitútov, ktoré si v predmetnom spore konkurujú.
Záver:
Tento príspevok zakončíme starým známym „vieme, že nič nevieme“ a preto privítame reakciu každého, kto prezentované názory, či postoje, svojím dôvodením vyvráti, potvrdí, znefunkční alebo spochybní. Aktuálnosť zodpovedania nastolených otázok je viac ako potrebná, nakoľko sa neustálou informatizáciou spoločnosti dostávame do veku internetu, elektornického obchodovania, uzatvárania zmlúv a v neposlednom rade do veku e-shopov, v ktorých je viazanosť predmetnými VOP viac ako aktuálna.
Ustálená vedecká, odborná, právnická či laická myšlienková a názorová platforma predmetného problému môže poskytnúť do budúcnosti podstatné a hmatateľné východiská pre možné spory, v ktorých budú mať povinnosť rozhodovať aj slovenské súdne orgány, odhliadnuc od ich už existujúcich prvých judikátov tejto oblasti.
