Príbeh (proti)právne vyberaného akademického poplatku ?

Príspevok má snahu upozorniť na viaceré skutočnosti. Prvou je stará známa, dogmatická veta, že zákony by sa mali dodržiavať, druhou je pravdepodobne najdôležitejšia z týchto a to skutočnosť, stanovená dokonca samotnou Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne v čl.59 odsek 1 a 2 hovoriaca o tom, že poplatky sa môžu vyberať zákonom a na základe zákona^[1], a treťou skutočnosťou je, že v právnom poriadku existuje inštitút bezdôvodného obohatenia. Či tieto tvrdenia vieme nájsť v presahoch rozoberaného, reálne existujúceho prípadu nechám na čitateľov, svoj postoj samozrejme vyjadrím prezentovaním samotného príspevku. 

Univerzitná pôda, v širšom chápaní akademická pôda patrí medzi tie, v ktorých by sa litera zákona mala uplatňovať s čo najväčšou precíznosťou. Poslucháči či už denných alebo externých študijných programov by mali byť ako každý člen ľudskej spoločnosti vedení ku cteniu si zákonov, pravidiel či jednotlivých foriem správania sa v tejto množine vzťahov, pričom staré známe „vodu káže - víno pije“ by malo ostať na okraji pozornosti či možnosti jeho realizácie. Aby sme zbytočne nezahŕňali internet zbytočnými písmenami a tým pádom prebytočne dlhými článkami, poďme rovno k veci. Pre potreby tohto článku a pod prizmou snahy o upozornenie iba na možný právny problém predmetného poplatku, z príspevku vynecháme individualizáciu konkrétnej univerzity, ktorá ho vyberá, keďže ako bolo povedané, ide nám o právne posúdenie danej situácie. Čitateľ nám preto musí vopred odpustiť skutočnosť, že neuvádzame pramene, v ktorých sa informácie a skutočnosti nami prezentované nachádzajú, musí si v tomto prípade zachovať dôveru v ich pravdivosť.  Druhé husle v tomto príspevku popri spomenutej univerzite hraje zákon o vysokých školách č. 131/2002 Z.z (ďalej ZVŠ) spolu s vnútornými predpismi tejto univerzity. 

Systematika článku bude dá sa povedať prevrátená, keďže zákonné uchopenie prípadu rozoberieme až druhotne. Teda ozrejmime si konkrétny prípad, vopred sa ospravedlňujem za zjednodušenie si tohto trúfalého bádania, no obmedzím sa na odrážkovú formu ozrejmenia skutkovej situácie:  

• Študent, ktorý študuje na univerzite pri jeho prvom zápise okrem iných úkonov obdrží „preukaz študenta“. 
• univerzita si do svojho fungovania zaviedla inštitút s názvom: Správa systému Automatickej identifikácie osôb .... . 
• Pre potreby nielen tohto vedenia zoznamu študentov, každý študent danej univerzity vlastní medzinárodný preukaz študenta, tzv. ISIC (international student identity card). Obdrží ho pri začiatku svojho štúdia na predmetnej fakulte univerzity, teda po lopate povedané – v prvom ročníku a tento mu má potvrdzovať jeho právny status počas celej doby, kým je študent, resp. kým je ako ako študent na spomenutej univerzite evidovaný. 
• Samozrejme, vyhotovenie tohto preukazu študent uhradí formou poplatku spojeného so štúdiom v hodnote, ktorá je určená interným predpisom univerzity – tento poplatok je stanovený na základe zákona (131/2002 Z.z). 
• V praxi sa však vyskytuje aj forma poplatku za prolongáciu tohto preukazu (po slovensky – poplatok za obnovenie platnosti tejto kartičky, a to v ročnej perióde) – vo výške taktiež stanovenej interným predpisom univerzity. 
• Otázka teda znie, je tento prolongačný poplatok v súlade so zákonom o vysokých školách a nie je ustanovený ultra legem či dokonca contra legem? 

Analýza:

Postupným skúmaním inštitútov oprávňujúcich univerzitu vyberať kvalitatívne odlišné poplatky sa dostaneme ku zodpovedaniu položenej otázky, a možno aj k iným presahom, ktoré ako sa vzhľadom na ešte neuvedené zdá sú minimálne znepokojivé.

1. Rozpočet vysokej školy:

Paragraf 16 ZVŠ vymedzuje štruktúru tohto rozpočtu, pre potreby tohto príspevku sa obmedzím iba na jeho odsek 3, ktorý poplatky spojené so štúdiom ustanovuje ako výnos verejnej vysokej školy - oko detailistu odkazujem na jeho plné znenie :

(3) Výnosmi verejnej vysokej školy sú

2. Preukaz študenta:

Prolongačný poplatok, ktorý je nosnou témou tohto príspevku sa viaže ku preukazu študenta, o ktorom taktiež hovorí ZVŠ.

§ 58a, § 67 ZVŠ

• § 58 (3) : Vysoká škola vydá študentovi potvrdenie, že je študentom vysokej školy, a uvedie obdobie, počas ktorého má trvať jeho štúdium. Vysoká škola vydá študentovi preukaz študenta [§ 67 ods. 1 písm. a)], ak ho nie je možné nahradiť obdobným dokladom o štúdiu vydaným vysielajúcou vysokou školou.

• Doklady o štúdiu:

Doklady o štúdiu sú: a) preukaz študenta, b) výkaz o štúdiu (index), c) výpis výsledkov štúdia, d) záznamník klinickej praxe.

• Preukaz študenta je doklad, ktorý potvrdzuje jeho právne postavenie, ktoré ho oprávňuje využívať práva a výhody študenta vyplývajúce zo zákonov, z vnútorných predpisov vysokej školy a z dohôd s inými právnickými osobami. Tento doklad slúži aj na preukázanie údajov v ňom zapísaných. Preukaz študenta sa študentovi vydá po zápise do registra študentov. Vydáva ho vysoká škola. Okrem iných údajov je v ňom vyznačené obdobie, počas ktorého študent splnil podmienky na pokračovanie v štúdiu podľa § 51 ods. 4 písm. i). Na preukaze študenta sa používa jednotná štruktúra údajov určená ministerstvom. Ministerstvo záväzne určí usmernením aj technické vyhotovenie preukazu. 

3. Poplatky:

Zaradiť spomenutý prolongačný poplatok je z hľadiska systematiky poplatkov ustanovených v zákone o vysokých školách nemožné, no nepredbiehajme. Spomenuté poplatky vieme deliť na dve významné skupiny a to na školné, a na poplatky spojené so štúdiom. Školné je určené zákonom a o úprave poplatkov spojených so štúdiom sa dozvieme takýmto postupom:  

a) poplatky spojené so štúdiom sú výnosmi VŠ: § 16 odsek 3: 

• poplatky spojené so štúdiom podľa § 92 ods. 10 až 14 (ďalej len "poplatky spojené so štúdiom"),

• v tomto paragrafe nás vlastne ZVŠ odkazuje na paragraf 92 ods. 10 až 14 – v ktorých de facto i de iure tieto kvalitatívne vymedzuje. Inak povedané, tento paragraf je zákonnou oporou pre ich vyberanie, pričom vymedzuje ich dovolené formy: 

(10) Verejná vysoká škola môže požadovať od uchádzačov o štúdium poplatok za materiálne zabezpečenie prijímacieho konania. Poplatok je odvodený od skutočných nákladov vysokej školy spojených s týmito úkonmi. Jeho výška nesmie presiahnuť 25 % základu podľa odseku 1.

(11) Verejná vysoká škola môže požadovať poplatok za úkony spojené so zabezpečením rigorózneho konania a s obhajobou rigoróznej práce. Výšku poplatku možno určiť do 150 % základu podľa odseku 1.

(12) Verejná vysoká škola môže požadovať poplatok za úkony spojené s vydaním diplomu o priznaní akademického titulu absolventom magisterského štúdia, ktorí vykonali rigoróznu skúšku. Poplatok nesmie presiahnuť 30 % základu podľa odseku 1.

(13) Verejná vysoká škola môže požadovať poplatky za vydanie dokladov o štúdiu a ich kópií (§ 67), za vydanie dokladov o absolvovaní štúdia (§ 68), ak sa požadujú v cudzom jazyku, za vydanie kópií dokladov o absolvovaní štúdia a za uznávanie rovnocennosti dokladov o štúdiu [§ 106 ods. 2 písm. a)]. Výšku poplatku určuje vnútorný predpis verejnej vysokej školy a je odvodená od skutočných nákladov vysokej školy spojených s týmito úkonmi okrem poplatku za uznávanie dokladov o vzdelaní vydaných mimo členských štátov na účely výkonu regulovaných povolaní a regulovaných odborných činností (ďalej len "regulované povolanie"), ktorý je 99, 50 eura.

(14) Verejná vysoká škola zverejní najneskôr dva mesiace pred posledným dňom určeným na podávanie prihlášok na štúdium (§ 57 ods. 5) školné a poplatky spojené so štúdiom podľa odsekov 1 až 13 na nasledujúci akademický rok. Pri študijných programoch v externej forme štúdia zverejní povinnosť študenta uhradiť školné podľa odseku 4 na všetky roky štúdia počas štandardnej dĺžky štúdia študijného programu pre študentov prijatých na štúdium v príslušnom akademickom roku. Verejná vysoká škola môže zverejnené školné v priebehu štúdia znížiť. Školné po prekročení štandardnej dĺžky štúdia zodpovedá školnému určenému v študijnom programe na príslušný akademický rok.

• To, že výšku týchto poplatkov určuje vnútorný predpis fakulty sme uznali ako premisu, ktorú vyvracať nebudeme. Poplatok, ktorý študent hradí za jeho vyhotovenie prirodzene, taktiež musí nájsť oporu v predmetnom zákone. Skúsme to teda takto: nazrime do § 92 odsek 13 ZVŠ, ktorý nám vymedzuje: Školné a poplatky spojené so štúdiom na verejnej vysokej škole (opäť to oko detailistu odkazujem na celé znenie tohto paragrafu, no pre naše potreby je nám k dispozícii len jeho trinásty odsek):  

(13) Verejná vysoká škola môže požadovať poplatky za vydanie dokladov o štúdiu a ich kópií^[2] (§ 67), (teda o vydaní a opätovnom vydaní, pozn. aut.) za vydanie dokladov o absolvovaní štúdia (§ 68), ak sa požadujú v cudzom jazyku, za vydanie kópií dokladov o absolvovaní štúdia a za uznávanie rovnocennosti dokladov o štúdiu [§ 106 ods. 2 písm. a)]. Výšku poplatku určuje vnútorný predpis verejnej vysokej školy a je odvodená od skutočných nákladov vysokej školy spojených s týmito úkonmi okrem poplatku za uznávanie dokladov o vzdelaní vydaných mimo členských štátov na účely výkonu regulovaných povolaní a regulovaných odborných činností (ďalej len "regulované povolanie"), ktorý je 99, 50 eura.

Upozorníme na Rozhodnutie rektora č. ... o určení školného, poplatkov spojených so štúdiom a o úhradách nákladov spojených so zvyšovaním kvalifikácie v ak. roku 2011/2012 na ... , ktoré nielen tento poplatok určuje.  

Pri snahe o zaradenie spomenutého prolongačného poplatku medzi poplatky ktoré umožňuje zákon o vysokých školách vyberať sme príliš úspešní neboli – avšak paradoxne, v uvedenom rozhodnutí rektora sa tento náhle objavuje v článku 5 a zhmotňuje pritom pochybnosti o zákonnosti jeho výberu:  

• Článok 5 nesie názov: „Poplatky za úkony spojené s vydávaním osobných identifikačných dokladov na univerzite, 1. Poplatky za úkony spojené s vydávaním a prolongáciou preukazov študenta a zamestnanca“.  

3.1 Sankčný poplatok za nedodržanie termínu stanoveného pre vizuálnu prolongáciu:

Nielenže je dôvodné pochybovať o zákonnosti vyberania základného, prolongačného poplatku, ale situácia zachádza do ešte absurdnejších rozmerov.

Študent informáciu o dobe, v ktorej si musí „povinne“ zaplatiť sporný prolongačný poplatok (do 31.8 20**, pozn. aut.) a tým predĺžiť platnosť svojho „preukazu študenta“ zistí na internetovej stránke fakulty na ktorej študuje formou oznamu. Tento poplatok riadne a včas zaplatí, a aj na základe toho sa vykoná jeho zápis do konkrétneho ročníka jeho štúdia. Dokladom o tomto zaplatení a tým predĺžení platnosti jeho preukazu študenta je poštový doklad (samozrejme sekundárne toto predĺženie platnosti preukazu doplňuje vizuálna a elektronická prolongácia – no o absurdnosti týchto neskôr ...). S týmto preukazom študent príde ku elektronickému terminálu, ku ktorému priloží svoj preukaz študenta a tento mu predĺži jeho platnosť o jeden celý kalendárny rok (paradoxne vždy len do 31.8 20**).  

Okrem iného, aby povinností nebolo málo, ďalšia formálna požiadavka pre potreby preukázania predĺženia platnosti študentského preukazu: strieborná nálepka prilepená na jeho zadnú stranu pracovníkmi uvedenej Správy systému Automatickej identifikácie osôb ... . A práve v tejto situácii mám opätovne pocit, že požiadavka dodržiavania zákona dostáva výprask. Dodajme, že akademický rok sa na väčšine fakúlt predmetnej univerzity začína 21. Septembra. Nazrime teda do organizačného poriadku Správy systému Automatickej identifikácie osôb, konkrétne do jeho článku 5, odseku 7 písmena a). 

• Študent je povinný prolongovať PIK Vizuálne aj elektronicky v deň zápisu, najneskôr do 30 septembra.

Ak študent túto lehotu nestihne, je vystavený ďalšiemu, pre potreby „úkonu nalepenia“ prolongačnej nálepky povinnému „sankčnému poplatku“ v stanovenej výške, ktorí taktiež ustanovuje rozhodnutie rektora č. ... . Treba povedať, podotknúť, a trikrát podčiarknuť, že spomenutý elektronický terminál predĺži bez problémov platnosť preukazu študenta aj po 30 septembri.

Nielenže postrádame zákonnú oporu vyberania prolongačného poplatku, ale navyše, rozhodnutie rektora ustanovuje nezmyselné obdobie v tomto roku 8 pracovných dní, v ktorých si študent „musí“ zabezpečiť nalepenie prolongačnej nálepky (vizuálna prolongácia), pričom ustanovuje následne aj sankčný poplatok v rôznej výške, ak to tento študent v uvedenom časovom období neurobí.  

Do úvahy sa natíska otázka, čo v prípade, ak jednoducho kapacita pracoviska, kde si nalepenie tejto nálepky študent má zabezpečiť v týchto 8 pracovných dňoch prolongáciu všetkým študentom nebude vedieť zabezpečiť? Ako to pri následnom tvrdení tohto stavu študent dokáže ? Čo v prípade ak bol pod prizmou zdravotných problémov práceneschopný ? Kto mu prípadný doklad dokazujúci tento stav uzná ? Čo v prípade, ak má v časoch, kedy je toto pracovisko k dispozícii – otváracie hodiny - školské povinnosti ? Neprotirečí si stav možnej elektronickej prolongácie procesom priloženia preukazu študenta aj po termíne 30 septembra a nemožnej vizuálnej prolongácie (nálepky) po tomto bez ďalšieho povinného sankčného poplatku ? 

Okrajovo, krátke zamyslenie sa nad pojmom preukaz študenta: Preukaz študenta je doklad, ktorý potvrdzuje jeho právne postavenie, ktoré ho oprávňuje využívať práva a výhody študenta vyplývajúce zo zákonov, z vnútorných predpisov vysokej školy a z dohôd s inými právnickými osobami^[3].  Nie je teda len a len na študentovom uvážení, kedy po zaplatení riadneho prolongačného poplatku (ktorého obdržaním de facto univerzita potvrdzuje štatút študenta o ďalší rok) začnem práva a výhody z neho plynúce využívať? Prečo je k tomu umelo nútený, a to do 30.septembra ? Sedliacky rozum nám našepkáva nasledujúci myšlienkový konštrukt: v auguste študent zaplatí X €, univerzita – ale aj fakulta, na ktorej sa študentom stal má tým pádom potvrdený študentov právny status o ďalší rok, a ak chce využívať práva a výhody z preukazu študenta plynúce, musí si ísť po „nálepku“. Ale kedy to urobím je na samotnom študentovi, ak to vôbec neurobí, je to len jeho voľba skutočnosti, že predmetné práva a výhody (cestovné, zľavy v kníhkupectvách, obchodoch zmluvných partnerov atď.) využívať nemá záujem.  

Odpovede na tieto otázky sa hľadajú iba veľmi ťažko, a preto mi sankčný poplatok, ustanovenie jeho výšky či vôbec existencie príde absurdné, pod prizmou neexistencie jeho zákonnej opory dokonca možno protizákonné. Okrem toho, rozhodnutie rektora ustanovuje tento poplatok ako „Prolongácia mimo mesiaca riadneho zápisu (dodatočný poplatok 7 €), no rozhodnutie via facti nevymedzuje mesiac riadneho zápisu. Informáciu o tom, že študent má povinnosť to urobiť do 30 septembra nájdeme pritom opäť v inom dokumente, a to v organizačnom poriadku Správy systému Automatickej identifikácie osôb – no ani tento nevymedzuje termín mesiac riadneho zápisu. Dodajme, že sankčný poplatok je len poplatkom subsidiárnym, teda sekundárnym ku poplatku prolongačnému, riadnemu – ktorého zákonnú oporu sme v zákone o vysokých školách nenašli. Zákon o vysokých školách vymedzuje, ktoré poplatky sa do množiny poplatkov súvisiacich zo štúdiom dajú zaradiť, no tento prolongačný poplatok by sme v tomto vymedzení hľadali len ťažko.  

Rozhodnutie rektora číslo ... potom teda logicky a jasne ide s ustanovením tohto prolongačného poplatku ultra legem ba dokonca contra legem, zavádza nový druh poplatku a na to oprávnenie vnútorný predpis univerzity nemá. Je tento stav akceptovateľný ?

Záver :

Príspevok mal za cieľ cestou analýzy právneho základu upozorniť podľa môjho názoru na prinajmenšom rozporuplnosť či diskutovateľnosť vyberania prolongačného poplatku preukazu študenta. Človek odvážnejší by možno dokonca použil pojem protiprávnosť, no ja to neurobím a s radosťou si počkám na prípadne tvrdenia opaku. Možno som v tejto analýze právneho podchytenia spomenutého poplatku opomenul istý prameň práva, ktorý je pre tento prípad podstatný a vykreslí ho v inom svetle – no s dušou a svedomím čistým prehlasujem, že doposiaľ o žiadnom takom nemám vedomosť.

S poplatkom za vydanie preukazu študenta prirodzene problémy nie sú ani nemôžu byť, keďže tento nájde svoju zákonnú oporu. No ak je tento protizákonný stav vyberania následného prolongačného poplatku nie len výplodom mojej fantázie, tak sa do popredia natíska tretia premisa z úvodu. Univerzita žiada od svojich študentov plnenie vo forme poplatku, na ktoré nemá zákonné oprávnenie, zavádza nový druh poplatku vnútorným predpisom a tým sa teda bezdôvodne obohacuje - to určite v súlade s platným právnym poriadkom nie je.

Čitateľom ďakujeme za chvíľku času, ktorú venovali tejto problematike, ak by mali informácie o skutočnostiach vyvracajúcich čo i len jedno tvrdenie tohto príspevku, budeme vďační za každú reakciu tohto charakteru. Záverom vyslovíme nádej, že sme si tieto súvislosti iba subjektívne vyložili nesprávnym spôsobom či smerom, pretože opačná odpoveď by bola prinajmenšom znepokojivá. Tvrdenia o nadbytočnosti tohto príspevku zakončíme v zmysle citátu známeho bojovníka za práva každého jedinca, Rudolfa Von Iheringa, ktorý sa nechal v svojej slávnej prednáške počuť: " Kto necíti, že ak je jeho právo odporným spôsobom znevážené a podupané, nie je v hre iba predmet tohto práva, ale jeho vlastná osoba, kto v takejto situácii necíti nutkanie obhájiť seba a svoje dobré právo, tomu niet pomoci a nemám záujem o jeho nápravu." ^[4]