logologo_small

PRINCÍP VIAZANOSTI PRÁVOM AKO URČUJÚCI LIMIT ZÁKONNOSTI KONANIA A ROZHODOVANIA VYKONÁVATEĽOV VEREJNEJ SPRÁVY

piatok, 05.03.2021|Posledná aktualizácia 6.3.2021 23:49
Autor:

Principle of legality as a defining limit in decision making process
of administrative bodies

doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
Externý doktorand Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy


Kľúčové slová:
princíp viazanosti právom, zákonnosť, správne konanie, vykonávateľ verejnej správy

Key words:
principle of lawfulness, lawfulness, administrative procedure, public administrator

Abstrakt:
Princíp viazanosti právom sa odôvodnene považuje za fundamentálny princíp fungovania dobrej verejnej správy v podmienkach modernej Európy. Elementárny charakter tohto princípu v systéme európskeho správneho práva podčiarkuje aj jeho existenciu v majoritnom počte ústavných dokumentov členských štátov Európskej únie. Týmto princípom sú stanovené limity zákonnosti pre vykonávateľov verejnej správy, ktorí sú oprávnení konať len v prípadoch, ak tak ustanoví zákon. Článok pojednáva o vykonávateľovi verejnej moci s poukázaním na skutočnosť, že tento pojem sa používa častejšie v správnom práve hmotnom.

Abstract/Summary:
The principle of lawfulness is, for a good reason, recognized as a fundamental principle of good public administration in modern Europe. The elementary character of this principle in system of European administrative law is declared by its existence in majority of constitutional documents of the Member States of the European Union. This principle stipulates limits of lawfulness for public administrators, allowe them to execute their powers just according to the law. This Article deals with terms public administrator with focus on using this term more frequently in substantive law.


Princíp viazanosti právom sa odôvodnene považuje za fundamentálny princíp fungovania tzv. dobrej verejnej správy v podmienkach modernej Európy. Oficiálne bol na medzinárodnej úrovni garantovaný a prijatý v rámci 999. zasadnutia zástupcov ministrov Výboru ministrov členských štátov Rady Európy, ako odporúčanie pod označením CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členským štátom o dobrej správe. Elementárny charakter princípu viazanosti právom v systéme európskeho správneho práva podčiarkuje aj skutočnosť jeho výskytu v majoritnom počte ústavných dokumentov členských štátov Európskej Únie.

Namiesto pojmu princíp viazanosti právom sa v slovenskej teórii správneho práva používa pojem princíp zákonnosti.“[1]V rámci zvoleného pojmu je nevyhnutné konštatovať, že termín zákonnosť sa musí chápať extenzívne. Vykonávatelia verejnej moci sú viazaní aj predpismi inej právnej sily ako zákonmi, predovšetkým medzinárodnými zmluvami a Ústavou Slovenskej republiky, ako aj inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a právnymi normami podzákonného charakteru. V prípade, ak vykonávateľ verejnej moci poruší zákonnú povinnosť, vzniká na základe dikcie § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) účastníkovi konania nárok na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu mimo odvolacieho konania.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. augusta 2002, sp. zn. 4 Sž 31/2002 zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom konania. Správne konanie – procedúra – výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú konkrétne práva a povinnosti, bolo v súlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov pri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je určený na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva. Či právoplatné rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom, musí byť zistené nepochybným spôsobom pred jeho zrušením. To predstavuje potrebu objasniť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, t. j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k týmto zisteniam, ako aj orgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením rozhodnutia posunúť do pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona, a ak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka.[2]

Dôvodom na uskutočnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania nemôžu byť faktické/vecné vady a nedostatky, ale len vady právneho charakteru, t. j. také, ktoré spočívajú v nezákonnosti rozhodnutia, resp. v jeho rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením.“[3] „Už na prvý pohľad vidno, že právna povinnosť správať sa pri výkone úradu zákonom, rovnako uložená všetkým procesným orgánom, je s ohľadom na svoj obsah takou ich spoločnou vlastnosťou, od ktorej možno dôvodne čakať, že bude mať vzápätí mnoho zásadne rovnakých vlastností ako jednotlivých druhov procesov tak aj ich výsledkov rozhodnutí.“[4]Podobná situáciu extenzívneho, teda rozširujúceho výkladu pojmu sa uplatňuje aj na Čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“[5] Podobne pri výklade pojmu princíp zákonnosti, tak aj v prípade citovaného Čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je úvahou de lege lata nevyhnutné dospieť k záveru, že zákonodarca, respektíve autor ústavy, zamýšľal na dané ustanovenie použiť z hľadiska rozsahu významu použitých slov rozširujúci výklad. Je potrebné poznamenať, že uvedené chápanie použitej terminológie sa opiera aj o bod 2 odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) 7, na základe ktorého sú vykonávatelia verejnej moci povinní bez výnimky dodržiavať: „vnútroštátne zákony, medzinárodné právo a všeobecné právne zásady, ktorými sa riadi ich organizácia, fungovanie a činnosť“.[6] Z uvedeného je zrejmé, že citované odporúčanie negarantuje rozhodovanie vykonávateľov verejnej moci len v súlade so všeobecno-záväznými právnymi predpismi ale aj s internými normatívnymi predpismi vykonávateľov verejnej správy. Uvedená formulácia sa môže chápať ako rozšírenie princípu viazanosti zákonom, čo sa považuje za systémový a komplexný krok, ktorého akceptácia predstavuje zasadenie sa o vytvorenie systému dobrej správy. Obligatórna povinnosť správnych orgánov dodržiavať pri aplikácii práva okrem iných právnych noriem aj interné predpisy je síce, z pohľadu teórie, samozrejmá, avšak v samotnej praxi neraz predstavuje komplikáciu, v podobe nerešpektovania tohto ustanovenia. Vykonávatelia verejnej moci nie sú viazaní internými predpismi len v prípade, ak by takýto predpis bol v rozpore s právnom normou väčšej právnej sily.

Samotné znenie Čl. 2 Odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) 7 poskytuje širší pohľad na obsah princípu viazanosti právom. Z uvedeného textu v časti: „Neprijímajú svojvoľné opatrenia, ani keď uplatňujú svoje právo voľnej úvahy.“[7], je zrejmé širšie chápanie tohto pojmu. Inštitút správnej úvahy predstavuje nástroj, ktorý napomáha správnemu orgánu pri snahe vydať kvalitné a spravodlivé rozhodnutie.

V Čl. 2 bod 4 Odporúčania Výboru ministrov je jasne zadefinovaná požiadavka, ktorá stanovuje limity pre konania vykonávateľov verejnej správy. V tomto bode je zadefinovaný princíp, na základe ktoré sú vykonávatelia verejnej správy oprávnení konať len v prípadoch, kedy to ustanoví zákon.

1. Princíp viazanosti právom v podmienkach Európskej Únie a Slovenskej republiky

Nemenej významným dokumentom prijatým na medzinárodnej úrovni, ktorý sa zaoberá systémom dobrej správy je Charta základných práv Európskej únie. Pri vytvorení bola normatívne nezáväzným prameňom práva Európskej únie, ktorý v rámci soft law sekundárne upravoval postoj členských štátov Únie k otázke ľudských práv, pričom dané štáty boli už skôr viazané Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako prameňom medzinárodného práva. Dohovor síce sám o sebe nenarába s pojmom dobrá správa či konkrétnejšie princíp viazanosti právom, z jeho obsahu a definovaných princípov je zrejmé, že v danom prípade sa jedná len o rozdielnu terminológiu a zadefinovanie pojmov. Charta základných práv Európskej únie v Čl. 47 akcentuje najmä princíp práva na spravodlivý proces, ktorý taktiež veľmi úzko súvisí s princípom viazanosti právom, najmä v otázkach správneho súdnictva, ktoré okrem iného preskúmava dodržiavanie princípu zákonnosti správnymi orgánmi konajúcimi vo veciach ochrany práv, právom chránených záujmov a povinností fyzických osôb a právnických osôb.

Významným medzníkom bolo nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorou sa okrem iného stala Charta základných práv Európskej únie právne záväzným dokumentom a bola začlenená do systému primárneho práva Únie.

Dôležitým článkom Charty v zmysle priznaných procesných práv je Čl. 41 – právo na dobrú správu vecí verejných. „Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.“[8] Odsek 2 tohto článku detailnejšie rozpracováva jednotlivé práva obsiahnuté vo všeobecnom ustanovení ods. 1. V ‑Čl. 41 ods. 2 Charty je uvedené napríklad právo na prístup k spisu či administratívne odôvodnenie svojho rozhodnutia orgánom verejnej moci.

2. Princíp viazanosti právom vo vnútroštátnej právnej úprave v Slovenskej republike

Ďalším významným ľudsko-právnym dokumentom prijatým orgánmi s príslušnou kompetenciou na území dnešnej Slovenskej republiky je Listina základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá Federálnym zhromaždením Českej a Slovenskej federatívnej republiky ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd. Listina je významným dokumentom, ktorým sa vtedajšia federatívna republika, ako ak jej nástupnícke republiky, prihlásili k idei materiálno-právneho štátu, teda štátu, ktorým okrem pozitívneho platného práva dodržiava aj základné hodnoty demokracie a ľudských a občianskych práv zaručených ústavou.[9] Princíp zákonnosti, resp. princíp viazanosti právom je v príslušnom dokumente premietnutý do Čl. 2, najmä do bodov 2 a 3 a je veľmi úzko prepojený s ideou právneho štátu. V tejto súvislosti Ratica uvádza: „Právny štát môže mať len toľko „moci“, koľko mu poskytne objektívne právo a táto jeho „moc“ môže vystupovať len vo forme jeho osobných právnych nárokov proti občanovi. Občan je podrobený štátu len cez objektívne právo a v dôsledku konštrukcie objektívneho práva len cez svoje osobné právne povinnosti voči štátu.“[10]

Najvýznamnejším prameňom práva vnútroštátnej povahy je zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. Z uvedeného je zrejmé, že v dokumente daného významu bolo nevyhnutné zadefinovať základné právne princípy prelínajúce sa celým právnym poriadkom Slovenskej republiky. Východiskovými materiálnymi prameňmi práva bola staršia ústavná a právna tradícia ako aj hodnoty prijaté ostatnými štátmi v prevažnej miere na európskom kontinente. Význam princípu viazanosti právom je podčiarknutý aj jeho zaradením do Čl. 2 ods. 2 Ústavy, na základe ktorého vyplýva pre vykonávateľov verejnej správy povinnosť konať výhradne len na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.[11] Uvedenú skutočnosť možno relevantne podporiť najmä judikatúrou najvyšších súdnych autorít, v tomto prípade Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Zásada zákonnosti je vyjadrením základného znaku právneho štátu formulovaného v ústave, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).“[12]„Dôležitou zárukou princípu viazanosti právom je, aby bol v demokratickom a právnom štáte zabezpečený stav, keď dodržiavanie predpisov je kontrolovateľné sudcami, ktorí sú pri výkone svojej právomoci nezávislí a rozhodnutia ktorých sú vynútiteľné.“[13]

Aplikácia princípu viazanosti právom je v rámci práva Európskej únie viditeľná aj zo vzťahu práva Únie a ústavných a právnych tradícií členských štátov. „Súd aplikuje pri svojom rozhodovaní princípy, ktoré nachádza priamo v prameňoch práva Európskej únie, alebo pri najmenšom v systéme právnych tradícií členských štátov.“[14] Aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je zrejmé, že ustálené právne princípy sú neodmysliteľnou súčasťou práva Únie, ktorá nemalou mierou prispieva k samotnému formovaniu úniového právneho poriadku.

Zakotvenie princípov práva na dobrú správu však nie je výsadou len medzinárodných dokumentov a ústav. Z dôvodu právnej istoty, ako aj vhodnosti ich uvedenia v podmienkach Slovenskej republiky sa uvedené princípy nachádzajú aj v Správnom poriadku.

Vo všeobecnosti sa rozlišuje konštituovanie zásad v právnom predpise na dve základné formy výstavby. Prvou je koncentrácia princípov a zásad využívaných pri aplikácii a na interpretáciu daného právneho predpisu v úvodnej časti paragrafového znenia. Druhou, tzv. dekoncentrovanou formou, je prípad, v ktorom zákonodarca nerovnomerne rozmiestnil princípy a zásady v texte zákona na základe vhodnosti zvýraznenia daného princípu či zásady s konkrétnym právnym inštitútom.

Oba tieto spôsoby zakotvenia základných princípov majú svoje ako negatívne, tak aj pozitívne stránky. Najvýznamnejšou pozitívnou stránkou prípadu, keď sa základné zásady a princípy nachádzajú v koncentrovanej forme na začiatku paragrafového znenia daného zákona, je skutočnosť, že sa nachádzajú na jednom špecificky určenom mieste a tým je vo významnej miere eliminovaná možnosť toho, že ich adresát právnej normy prehliadne v texte, čo môže potenciálne viesť k nesprávnemu výkladu skúmanej právnej normy, či k nesprávnej aplikácii konkrétneho právneho predpisu. Naproti tomu dekoncentrácia zásad a princípov do celého paragrafového znenia zákona, teda k jednotlivým ustanoveniam sústreďuje pozornosť na jednotlivé zásady či princípy v režime konkrétneho právneho inštitútu.

Správny poriadok platný a účinný na území Slovenskej republiky využíva hybridnú formu uvedenia zásad a princípov jemu vlastných. To znamená, že pokým je jedna časť zásad koncentrovaná do § 3 a 4 Správneho poriadku, príkladom môže byť aj práve spomínaná zásada zákonnosti či tiež zásada súčinnosti a mnohé iné.

3. Vnútroštátna úprava princípu viazanosti právom v niektorých členských štátoch Európskej únie

S prihliadnutím na medzinárodné pramene práva garantujúce dodržiavanie princípu zákonnosti je zrejmé, že Slovenská republika je len jednou z mnohých krajín, ktoré princíp viazanosti právom premietli aj do svojich vnútroštátnych právnych úprav.

Medzi európske krajiny, ktoré inkorporovali princíp viazanosti právom do správno-právnych predpisov procesného charakteru, patrí aj Fínska republika. Konkrétne ide o právny predpis č. 434/2003 Zákon o správnom konaní, ktorý v prvej časti, druhej kapitole, šiestej sekcii pojednáva o základných princípoch dobrej správy. Táto sekcia konkrétne ustanovuje: „Správne orgány majú so spravovanými subjektmi zaobchádzať rovnako a vykonávať svoje kompetencie len za účelom ustanoveným zákonom.“[15] Takáto formulácia presvedčivo reflektuje požiadavku na dobrú správu v časti rešpektovania princípu viazanosti právom a zároveň predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo slúžiace subjektu aplikujúcemu konkrétny právny predpis k správnemu výkladu. Uvedená formulácia zodpovedá kumulácii princípu rovnosti účastníkov konania a princípu zákazu zneužitia právomoci. Najmä druhá časť uvedeného výňatku z fínskej právnej úpravy reflektuje už spomenutý princíp zákazu zneužitia právomoci, ktorý je užší ako pojem zákonnosť. Napriek tomu aj užší pojem jednoznačne poukazuje na prítomnosť princípu zákonnosti vo fínskej správno-právnej úprave.

Za jasnejší prípad konštituovania princípu zákonnosti vo vnútroštátnej právnej úprave členského štátu Európskej únie je príklad z Rakúska. „V niektorých krajinách, ako napríklad v Rakúsku, to je (princíp zákonnosti, pozn. autora) spojené s verejnou správou.“ Článok 18, podsekcia 1 rakúskej ústavy znie: „Celá verejná správa má byť založená na práve.“[16]

4. Vykonávateľ verejnej moci

Pojem vykonávateľ verejnej správy vystihuje orgán či osobu, právnickú alebo fyzickú, presnejšie než označenie orgán verejnej správy či správny orgán. „Orgán verejnej správy sa ako označenie používa spravidla v hmotnom práve, kým termín správny orgán má svoje uplatnenie v procesnom práve.“[17] Uvedený pojem treba vykladať v tom zmysle, že sa nejedná len o orgány štátu, ale o každú inštitúciu, úrad či osobu, ktorá vykonáva verejnú správu. „Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.“[18]

Významným faktom úzko spojeným s princípom viazanosti právom v oboch jeho dimenziách, teda po stránke rozsahu ako aj spôsobu, ktorým vykonávatelia verejnej správy vykonávajú verejnú moc[19] je právo na súdnu ochranu, garantované ako Ústavou Slovenskej republiky, tak aj viacerými medzinárodnými dokumentmi zaoberajúcimi sa problematikou ľudských práv.

V súvislosti s uvedeným treba poukázať najmä Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie. Značne podobným spôsobom ako spomínaný Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je koncipovaný aj Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako vnútroštátny prameň práva najvyššej právnej sily.

Záver

Princíp viazanosti právom „zásada zákonnosti“ môže naznačovať len deklaratórny charakter predmetného ustanovenia Správneho poriadku, no nie je tak, keďže s porušením resp. nedodržaním základných princípov /zásad/ správneho konania, a teda aj s princípom viazanosti právom, spája Správny poriadok veľa právnych následkov a reparačných nástrojov napr. / § 65 Správneho poriadku – preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia – porušenie princípu viazanosti právom, § 62 Správneho poriadku – obnova konania a pod./.

Základné princípy správneho konania sú nielen záväznou súčasťou právneho predpisu, ale sú tiež interpretačným pravidlom pre riadnu aplikáciu zákona ako celku. Jednotlivé ustanovenia Správneho poriadku treba vykladať a aplikovať tak, aby bola táto aplikácia v súlade so základnými pravidlami konania.[20]

Záverom možno konštatovať, že porušenie resp. nedodržanie princípu viazanosti právom je porušením zákona zo strany vykonávateľa verejnej správy /správneho orgánu/, s ktorým sú, resp. môžu byť spojené tak verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne následky, vrátane potencionálnych nárokov účastníka konania / napr. uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, sťažnosť na nečinnosť a pod./, a preto je povinnosťou správnych orgánov postupovať podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zoznam použitej literatúry:
× KOŠIČIAROVÁ, S. 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, právna monografia. Bratislava : IURA EDITION člen skupiny Wolters Kluwer, 2012. 556 s. ISBN 978-80-8078-519 -2,
× LENAERTS, K. – VAN NUFFEL, P. 2011. European Union Law, Third edition. Londýn : Sweet and Maxwell, 2011. 1083 s. ISBN 978-1-847-03743-5,
× POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J. a kol. 2011. Vybrané správne procesy (teoretické a praktické aspekty), 2. vydanie s judikatúrou. Bratislava : Paneurópska vysoká škola a EUROKÓDEX, 2011. 568 s. ISBN 978-80-89447-38-1,
× POTÁSCH, P., HAŠANOVÁ, J., VALLOVÁ, J., MILUČKÝ, J., MEDŽOVÁ, D. Správny poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019, 624 s. ISBN 978-80-7400-773-6,
× RATICA, J. 1948. Základy procesného práva. Bratislava : Právnická fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave, 1948,
× BERTHOTYOVÁ, E. 2013. Dobrá správa – zásade modernej verejnej  správy. In Bulletin slovenskej advokácie. 2013, roč. 19, č. 12,
× MASLEN, M. 2012. Princíp viazanosti právom a slovenská úprava správneho trestania. In Dny práva. Brno : Masaryková univerzita. 2012,
× Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky,
× Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,
×  Zákon č. 434/2003 o správnom konaní prijatý fínskym parlamentom Eduskunta,
× Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 241/07-44,
× Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. augusta 2002, sp. zn. 4 Sž 31/2002
× Charta základných práv Európskej Únie,
× Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy CM/Rec (2007) 7 členským štátom o dobrej verejnej správe,
× Analýza Princípy dobej správy v členských štátoch Európskej únie vypracovaná Švédskou Agentúrou pre verejnú správu (Statskontoret), 2005.


[1]) KOŠIČIAROVÁ, S. 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, právna monografia. Bratislava : IURA EDITION člen skupiny Wolters Kluwer, 2012. s. 28.
[2]) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. augusta 2002, sp. zn. 4 Sž 31/2002
[3]) POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J. a kol. 2011. Vybrané správne procesy (teoretické a praktické aspekty), 2. vydanie s judikatúrou. Bratislava : Paneurópska vysoká škola a EUROKÓDEX, 2011. s. 131.
[4]) RATICA, J. 1948. Základy procesného práva. Bratislava : Právnická fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave, 1948. s. 9.
[5]) Čl. 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
[6]) Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy CM/Rec (2007) 7 členským štátom o dobrej verejnej správe: Článok 2, bod 2.
[7]) Odporúčanie Výboru ministrov členských štátov Rady Európy CM/Rec (2007) 7 členským štátom o dobrej verejnej správe: Článok 2, bod 1.
[8]) Čl. 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej Únie
[9]) KOŠIČIAROVÁ, S. 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, právna monografia. Bratislava : IURA EDITION člen skupiny Wolters Kluwer, 2012. s. 29.
[10]) RATICA, J. 1948. Základy procesného práva. Bratislava : Právnická fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave, 1948. s. 12.
[11]) Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
[12]) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 241/07-44
[13]) BERTHOTYOVÁ, E. 2013. Dobrá správa – zásade modernej verejnej správy. In Bulletin slovenskej advokácie. 2013, roč. 19, č. 12. s. 2.
[14]) LENAERTS, K. – VAN NUFFEL, P. 2011. European Union Law, Third edition. Londýn : Sweet and Maxwell, 2011. s. 852.
[15]) Zákon č. 434/2003 o správnom konaní prijatý fínskym parlamentom Eduskunta
[16]) Analýza Princípy dobej správy v členských štátoch Európskej únie vypracovaná Švédskou Agentúrou pre verejnú správu (Statskontoret), 2005, s. 23.
[17]) POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J. a kol. 2011. Vybrané správne procesy (teoretické a praktické aspekty), 2. vydanie s judikatúrou. Bratislava : Paneurópska vysoká škola a EUROKÓDEX, 2011. s. 16.
[18]) § 1 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
[19]) MASLEN, M. 2012. Princíp viazanosti právom a slovenská úprava správneho trestania. In Dny práva. Brno : Masaryková univerzita. 2012.
[20]) POTÁSCH, P., HAŠANOVÁ, J., VALLOVÁ, J., MILUČKÝ, J., MEDŽOVÁ, D. Správny poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2019. s. 17-18.

Mohlo by vás zaujímať

ZÁSADA MATERIÁLNEJ PRAVDY V SPRÁVNOM KONANÍ

4.7.2021

SŤAŽNOSŤ PROTI POSTUPU POLICAJTA PRI VYKONANÍ SLUŽOBNÉHO ZÁKROKU

6.3.2021

SPRÁVNE KONANIE A PRECEDENČNÁ ZÁSADA

6.3.2021

PRÁVNA ÚVAHA K ZNEUŽÍVANIU PRÁVA NA INFORMÁCIE V ROZSAHU ČINNOSTI SPRÁVNYCH ORGÁNOV MINISTERSTVA VNÚTRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY

6.3.2021

„NECHCETE BYŤ V NAŠEJ PRACOVNEJ SKUPINE?!“: AKO ORGANIZO(VÁ)VAŤ SKUTOČNÚ, NIE IBA SIMULOVANÚ PARTICIPÁCIU POČAS LEGISLATÍVNEHO PROCESU AKO DÔLEŽITÚ HODNOTU PRI TVORBE LEPŠEJ A UDRŽATEĽNEJŠEJ LEGISLATÍVY

6.3.2021

OSOBITOSTI DOKAZOVANIA PRI MEDICÍNSKYCH SPOROCH

6.3.2021

K PROBLEMATIKE FALŠOVANIA PRIECHODOVÝCH PEČIATOK V CESTOVNÝCH DOKLADOCH PRÍSLUŠNÍKOV TRETÍCH KRAJÍN

25.2.2021

K PRÁVNEJ POVAHE MOBILNÝCH DOMOV

6.3.2021

EXKURZ DO NOVELIZOVANEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY NEZISKOVÝCH ORGANIZÁCIÍ A PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ PROCES PRI UKLADANÍ SANKCIÍ

19.10.2019

KOMPARÁCIA PRÁVNEJ ÚPRAVY INŠTITÚTU ÚSTNEHO POJEDNÁVANIA O PRIESTUPKU V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A V ČESKEJ REPUBLIKE

19.10.2019

PRINCÍP VIAZANOSTI PRÁVOM A JEHO APLIKÁCIA V SLOVENSKOM SPRÁVNOM KONANÍ

23.10.2019

ÚVAHY K NIEKTORÝM ZMENÁM V ZÁKONE O CESTNEJ PREMÁVKE OD 1. JÚLA 2012

19.10.2019

MS SR zverejnilo prvú časť návrhu reformy procesného práva

23.10.2019

PRÍSTUP K SPRAVODLIVOSTI V ZÁLEŽITOSTIACH OCHRANY PRÍRODY

23.10.2019

BLOKOVÉ KONANIE – ZÁKONNOSŤ A PRESKÚMAVANIE ROZHODNUTÍ V SPRÁVNOM SÚDNICTVE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

23.10.2019