ZÁSADA MATERIÁLNEJ PRAVDY V SPRÁVNOM KONANÍ

Zásada materiálnej pravdy v správnom konaní

Principle of material truth in administrative procedure

PhDr. JUDr. Maroš Valach
Externý doktorand
Ústav verejného práva
Fakulta práva PEVŠ

Kľúčové slová:
správne konanie, zásady správneho konania, zásada materiálnej pravdy

Key words:
administrative proceedings, principles of administrative proceedings, principle of material truth

Abstrakt:
Správne konanie predstavuje postup orgánov verejnej správy, ktorým dochádza k rozhodovaniu o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Základné myšlienky, na ktorých sa formovalo správne konanie označujeme za princípy správneho konania, ktoré sú ťažiskovými myšlienkami, ktorými sa správne konanie riadi. Tieto umožňujú jednoduchšie chápanie zložitého procesu správneho konania. Princípy a zásady správneho konania vzhľadom na ich dôležitosť je potrebné podrobnejšie skúmať, z tohto dôvodu sa v predkladanom príspevku zameriame konkrétnejšie na zásadu materiálnej pravdy.

Abstract/Summary:
Administrative procedure is characterized as a procedure of public administration bodies, which decides on the rights and obligations of natural and legal persons. The basic ideas on which the administrative procedure was formed are known as the principles of the administrative procedure, which are the central ideas that govern the administrative procedure. These make it easier to understand the complex process of administrative proceedings. The principles of the administrative procedure, given their importance, need to be examined in more detail, for this reason we will focus more specifically on the principle of material truth in this article.

Úvod

Predtým, ako sa dostaneme k samotnému výkladu pojmu materiálnej pravdy v správnom konaní, zameriame sa na to, čo je vlastne definíciou pravdy, a to hlavne s pohľadu filozofie.

Už počas rozhodovania o osude Ježiša Krista povedal Poncius Pilát vetu „A čo je pravda?“ (Ján 18, 38). Táto veta znamená, že štát sa vôbec nestará o to, aká pravda sa tvrdí o mužovi, ako je Ježiš. Tento liberálny a tolerantný postoj, ktorý tu štátna moc zaujíma k celej situácii je čosi veľmi pozoruhodné. Niečo podobné by sme márne hľadali v antickom svete alebo aj v moderných štátoch až do dôb liberalizmu.

Takýto tolerantný postoj umožnila osobitá štátoprávna situácia spočívajúca v nerozhodnutých právomociach štátnej moci medzi židovským „kráľom“ a rímskym prokurátorom. Možno, že politický aspekt tolerancie je vždy takmer taký istý; politická úloha, ktorú pred nás kladie ideál tolerancie, by potom spočívala práve v navodzovaní podobných rovnovážnych situácií v rámci štátnej moci.[1]

Významný antický a grécky filozof Aristoteles definoval súdnu pravdu: „Súd je pravdivý vtedy, keď necháva spolu to, čo je spolu aj v samotných veciach; súd je nepravdivý vtedy, keď v reči ukazuje spolu to, čo v skutočnosti spolu nie je.“[2]

Pravda reči sa teda určuje ako primeranosť reči veciam, to znamená ako primeranosť ukazovania prostredníctvom reči samotným veciam. Preto dobre známa definícia pravdy pochádzajúca z logiky hovorí, že pravda je adaequatio intellectus ad rem. Ako úplne samozrejmé sa pritom predpokladá, že reč – t. j. intellectus, ktorý sa vyslovuje v reči – má možnosť stať sa tak primeranou veciam, že v tom, čo sa hovorí, prichádza k slovu iba to, čo naozaj je, teda že reč ukazuje veci skutočne tak, ako sú.

To vo filozofii nazývame – s ohľadom na to, že jestvujú aj iné možnosti pravdy reči – výrokovou pravdou. Miestom tejto pravdy je súd.[3]

Slovo pravda je tak môžeme chápať v rôznych smeroch a historicky ako aj vývojom spoločnosti sa jej význam formoval a menil. Pre sporové konanie je hlavne veľmi dôležité vysvetliť a rozlíšiť pojem formálnej pravdy vs. materiálnej pravdy.

Základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť subsumovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (obranu alebo útok).[4]

Dôkazné bremeno tak v kontradiktórnom spore nemá len žalobca, ale aj žalovaný. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia.[5]

Z ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že v sporovom konaní platí tzv. prejednací princíp/princíp formálnej pravdy, a teda strany majú povinnosť pravdivo a úplne opísať podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti sporu, pričom tak musia urobiť do momentu, ktorý určuje zákon, resp. súd (zásada koncentrácie), inak na ne súd nebude prihliadať. Na včasné uplatnenie prostriedkov útoku alebo obrany majú strany sporu právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko.

Platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. V rámci princípu formálnej pravdy súd nevykoná iné dôkazy, ako tie, ktoré navrhli sporové strany; výnimky z tohto princípu určuje len zákon[6].

Zásada materiálnej pravdy

Zásadu materiálnej pravdy, môžeme zaradiť popri zásade zákonnosti medzi hlavné zásady správneho konanie bez, ktorej by nebolo možné zákonne rozhodnúť. Rovnako ako zásada zákonnosti tvorí pilier právneho štátu.

V zmysleprávnej vety z Rozsudku Najvyššieho súdu SRsp.zn. 3 Sžo/226/2010 možno charakterizovať ako povinnosť ,,správneho orgánu, aby zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Táto povinnosť sa vzťahuje tak na prvostupňový ako aj druhostupňový správny orgán, až do vydania rozhodnutia. Keďže rozhodnutie správneho orgánu zasahuje do právnych pomerov osôb, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného stavu. Presné a úplné zistenie skutočného stavu znamená, že jednak je nevyhnutné vykonať všetky šetrenia potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), jednak zabezpečiť, aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných šetrení zodpovedali skutočnosti. Správny orgán je povinný vykonať zisťovanie z úradnej povinnosti a nemôže byť viazaný len na podklady, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán teda nie je len pasívnym vykonávateľom vôle účastníka konania, ale naopak zohráva aktívnu úlohu pri zhromažďovaní dôkazov, ktoré sú podkladom pre jeho rozhodnutie, a to i v prípade, ak je účastník konania nečinný, alebo sa nachádza v dôkaznej núdzi. To platí o každom konaní, v ktorom môže byť dotknutý verejný záujem.“ [7]

V správnom poriadku je uvedená v §3 ods. 4 a 5. V odseku. 4 sa uvádza, že správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci.

Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

V konaní teda musí správny orgán zistiť skutočný, objektívne pravdivý stav veci, o ktorej rozhoduje, a nie iba zdanlivý stav veci, ako vyplýva z návrhu účastníka konania alebo z úvodných dôkazov. Na tento účel má správny orgán k dispozícií právo rozhodovať o tom, čo sa bude dokazovať, ako sa bude dokazovať a aké dôkazy potrebuje a právo voľného hodnotenia dôkazov.

Miera dokazovania je závislá od okolností a od vedomostí správneho orgánu a je naplnená momentom, keď správny orgán nadobudne presvedčenie, že pozná skutočný stav veci umožňujúci objektívne rozhodnúť[8].

Ustanovenie §3 ods.5 správny poriadok uvádza Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

Správny poriadok odkazuje aj iných ustanovenia na zásadu materiálnej pravdy o možno konštatovať, že na zásadu materiálnej pravdy odkazuje v § 32 ods. 1 „správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie“, v § 46 „rozhodnutie.....musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci“ a je potrebné spomenúť aj §60 Správneho poriadku, ktorý obligatórne ukladá odvolaciemu orgánu povinnosť preskúmať aj odvolania podané oneskorene alebo neprípustné odvolanie.

Ide o špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý iné procesné predpisy nepoznajú, ako napr. v minulosti platný a účinný Občiansky súdny poriadok alebo zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. [9]

Zásada materiálnej pravdy tak vyžaduje požiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný stav prejedávanej veci. Na tento účel si musí správny orgán obstarať dôkazy o všetkých rozhodujúcich skutočnostiach bez ohľadu na to, v prospech svedčia. ,,Dôkazy získavané v správnom konaní sa delia na osobné a vecné. Za osobné sa považujú také dôkazy, ktoré správny orgán získava od fyzických osôb (napr. výpoveď svedka, znalca, vyjadrenie účastníkov konania). Medzi vecné dôkazy zaraďujeme tie, ktoré správny orgán získa na základe poznania určitej veci. (napr. obhliadka miesta, predloženie listiny).“[10] Ďalej je možné deliť v zmysle toho či je možné si z dôkazu vyvodiť konkrétny záver (priamy dôkaz) ale len slúži len ako indícia (nepriamy dôkaz). Samostatné dokazovanie v správnom konaní je možné rozdeliť do troch štádií. V prvom štádiu si správny orgán obstaráva dôkazy. Tu je potrebné konštatovať, že správny orgán nečaká na účastníkov konania kedy predložia dôkazy ale vyhľadáva dôkazy z úradnej povinnosti. Účastníci konania ako ja zúčastnená osoba majú právo na dopĺňanie dôkazov pre potreby podporenia svojej obhajoby. Druhým štádiom je vykonávanie dôkazov, na ktoré je oprávnený výlučne správny orgán. Poslednou fázou je hodnotenie dôkazov. Správny orgán hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia. V správnom súdnictve už bolo vydaných niekoľko judikátov týkajúcich sa povinnosti správnych orgánov vychádzať pri rozhodnutí za spoľahlivo zisteného skutkového stavu. [11] ako napr. V Rozsudku Najvyššieho súdu S sp.zn. 6Sžp/6/2011, kde súd konštatoval: .,,..správny poriadok zveruje správnemu orgánu zákonné oprávnenie voľne hodnotiť dôkazy v rozsahu vyššie citovanom, avšak toto oprávnenie je zároveň limitované jeho povinnosťou uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia jednak skutočnosti, ktoré tvorili podklad rozhodnutia (nestačí však len uviesť aké dôkazy boli vykonané), a jednak musí uviesť aj podrobné hodnotenie jednotlivých dôkazov, t. j. správny orgán musí zdôvodniť, ktoré skutočnosti mal dokazovaním jednoznačne preukázané, resp. do akej miery bola určitá skutočnosť preukázaná...“[12]

Správny orgán tak na rozdiel od civilných sporov je povinný vychádzať nie len z dôkazov a návrhov účastníkov, ale je povinný si zadovážiť a vyhľadať dôkazy z vlastnej povinnosti aby mohol vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť.

Záver

„V porovnaní s normou je právna zásada základom právnej normy a vysvetľuje dôvody jej existencie. Norma odpovedá na otázku „čo“, právna zásada na otázku „prečo“.[13] V tomto príspevku sme sa pokúsili priblížiť niektoré skutočnosti súvisiace so zásadou materiálnej pravdy. Táto zásada je nepochybne veľmi dôležitá pri realizácii správneho konania. Veríme, že predkladaný príspevok priniesol nové skutočnosti o tejto zásade a bude prínosný pre laickú i odbornú verejnosť.

Použitá literatúra:
× DOBOŠ, I., Postavenie a úlohy prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania (ako časti trestného konania v Slovenskej republike) I., In: Právní rozpravy 2017, Hradec Králové, ISBN 9788087952184
× DOBOŠ, I., Postavenie a úlohy prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania (ako časti trestného konania v Slovenskej republike) II., In: Právní rozpravy 2017, Hradec Králové, ISBN 9788087952184
× BABIAKOVÁ, E.: Správny poriadok komentár – výklad niektorých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov – judikatúra- súvisiace predpisy, Manz, Bratislava 2008, ISBN-80-85719-16-9
× GADAMER, H., G., Čo je pravda? Filozofia, roč. 64, 2009, č. 3 str. 252
× HEIDEGGER, M., Analýza ľudskej existencie a otázky bytia, Filozofia, roč. 64, 2009, č. 3 str. 264
× MACHAJOVÁ, J. a kolektív: Všeobecné správne právo, 3. Aktualizované vydanie, marec 2009, Bratislavská vysoká škola práva, Poradca podnikateľa, spol. s r.o.,EUROKÓDEX, ISBN 978-80-89363-36-0, s. 154
× POTASCH, P.: Všeobecné správne konanie – teória a prax, vyd. Bratislava: EURO KODEX, 2017, str. 94
× SOBIHARD, J. 2011. Správny poriadok – komentár. 5.vyd. Bratislava: Iura Edition, 2011. s. 240
× TRIDIMAS, T.: The General Principles of EC Law, Oxford 1999, s. 1 a nasl.
× ZVERKOVÁ, K.,: Civilný sporový poriadok a Civilný mimosporový poriadok – vybrané spoločné a rozdielne princípy, Visegrad Journal on Human Rights, volume 2, 2007, str. 65

Judikatúra:
× Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžp/6/2011
× Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžo/226/2010

[1] GADAMER, H., G., Čo je pravda? Filozofia, roč. 64, 2009, č. 3 str. 252
[2] Tamtiež, str. 255
[3]) GADAMER, H., G., Čo je pravda? Filozofia, roč. 64, 2009, č. 3 str. 252
[4]) DOBOŠ, I., Postavenie a úlohy prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania (ako časti trestného konania v Slovenskej republike) I., In: Právní rozpravy 2017, Hradec Králové, ISBN 9788087952184
[5]) DOBOŠ, I., Postavenie a úlohy prokurátora v postupe pred začatím trestného stíhania (ako časti trestného konania v Slovenskej republike) II., In: Právní rozpravy 2017, Hradec Králové, ISBN 9788087952184
[6]) ZVERKOVÁ, K.,: Civilný sporový poriadok a Civilný mimosporový poriadok – vybrané spoločné a rozdielne princípy, Visegrad Journal on Human Rights, volume 2, 2007, str. 65
[7]) Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Sžo/226/2010
[8]) MACHAJOVÁ, J. a kolektív: Všeobecné správne právo, 3. Aktualizované vydanie, marec 2009, Bratislavská vysoká škola práva, Poradca podnikateľa, spol. s r.o.,EUROKÓDEX, ISBN 978-80-89363-36-0, s. 154
[9]) SOBIHARD, J. 2011. Správny poriadok – komentár. 5.vyd. Bratislava: Iura Edition, 2011. s. 240
[10]) POTASCH, P.: Všeobecné správne konanie – teória a prax, vyd. Bratislava: EURO KODEX, 2017, str. 94
[11]) BABIAKOVÁ, E.: Správny poriadok komentár – výklad niektorých ustanovení zákona o správe daní a poplatkov – judikatúra- súvisiace predpisy, Manz, Bratislava 2008, ISBN-80-85719-16-9
[12]) Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžp/6/2011
[13]) TRIDIMAS, T.: The General Principles of EC Law, Oxford 1999, s. 1 a nasl.