ACCESS TO JUSTICE IN NATURE PROTECTION MATTERS
JUDR. RÓBERT RUŽIČKA
RIADITEĽ ODBORU PRÁVNYCH SLUŽIEB A ODVOLACÍCH KONANÍ MŽP SR
E-MAIL: RUZICKA.ROBERT@GMAIL.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
prístup k spravodlivosti, účastník konania, Aarhuský dohovor, rozhodnutie, správne konanie, správny poriadok, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, zainteresovaná verejnosť
KEY WORDS:
access to justice, party to the proceedings, the Aarhus convention, decision, administrative procedure, Act on Administrative Procedures, Ministry of Environment of the Slovak Republic, public participation
ABSTRAKT:
Príspevok skúma posledný vývoj účasti verejnosti v rozhodovacích procesoch v environmentálnych veciach, so zameraním najmä na postavenie zainteresovanej verejnosti v ochrane prírody. Osobitný priestor venuje autor praktickým aspektom účasti verejnosti v týchto konaniach.
ABSTRACT/SUMMARY:
The article analyses the last development of public participation in decision making process in environmental matters, in particular basic features of parties to the administrative proceedings in the area of nature protection. Special attention is paid to the practical aspects in this proceedings.
I. ÚSTAVNÉ ZÁKLADY
Podľa článku 44 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) „Každý má právo na priaznivé životné prostredie.“ Podľa článku 44 odsek 1, 2 a 3 ústavy: „Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo, nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky a štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.“
Podľa článku 45 ústavy „Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.“ Podľa článku 46 ods. 1 ústavy: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Podľa článku 46 odsek 2 ústavy: „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Podľa článku 44 odsek 5 ústavy: „Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon. Podľa článku 51 ods. 1 ústavy: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“
Individuálne právne akty bližšie špecifikujú a vykonávajú tieto práva. Preto sa občania v súdnych alebo správnych konaniach môžu dovolávať týchto práv ustanovených vo vykonávacích aktoch. Podľa článku 7 ods. 5 ústavy: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.“ Verejné orgány by mali uplatňovať ustanovenia medzinárodných zmlúv, pokiaľ sú dostatočne konkrétne. Existuje niekoľko súdnych rozhodnutí, ktorými súdy vysvetľujú ustanovenia vnútroštátneho práva v súlade s Aarhuským dohovorom za účelom dosiahnutia cieľa Aarhuského dohovoru. Na základe týchto rozhodnutí, verejné orgány následne aplikujú Aarhuský dohovor v rámci správnych konaní.
II. LEGISLATÍVNY RÁMEC PRÍSTUPU K SPRAVODLIVOSTI VEREJNOSTI V ZÁLEŽITOSTIACH ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA
Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je základným procesným právnym predpisom, ktorý stanovuje pravidlá pre konanie verejných orgánov v správnom konaní v záležitostiach životného prostredia. Správne konanie sa začína na základe návrhu (napr. žiadosť o povolenie konania) alebo z vlastného podnetu verejného orgánu (napr. keď orgán zistí porušenie zákona istou osobou začne konanie o udelení sankcií voči tejto osobe). Účastníci správneho konania sú osoby, ktorých práva alebo záujmy chránené zákonom môžu byť dotknuté finálnym právoplatným rozhodnutím správneho orgánu, alebo tie osoby, ktoré tvrdia, že môže byť dotknuté, kým sa preukáže opak. Osobitné zákony môžu ustanovovať, že iné osoby by taktiež mali byť účastníkmi správneho konania.
Jednoducho vyjadrené a s určitou dávkou zjednodušenia by sme mohli uviesť, že účastníkom konania môže byt v zásade ktokoľvek (síce len do okamihu, kým správny orgán nerozhodne o opaku). Správny orgán má povinnosť tieto osoby vnímať ako účastníkov konania už len na základe ich tvrdenia. Správny orgán teda nemôže takúto osobu ako účastníka opomenúť, pretože takéto „oprávnenie“ (resp. status) tejto osobe dáva samotný správny poriadok. Opak statusu účastníka konania preukazuje správny orgán vydaním rozhodnutia o neexistencii postavenia účastníka konania. Osoba, ktorej sa to týka, však môže voči tomuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok a až do právoplatného skončenia veci – konania – sa považuje za účastníka konania.[1]
Účastníci správneho konania majú právo na informácie z (administratívneho) spisu, predkladať dodatočné/ďalšie dôkazy, vyjadriť svoje stanovisko a orgán verejnej moci je povinný zaoberať sa tým, čo predložili účastníci. Správne konanie je uzavreté, keď je vydané rozhodnutie vo veci. Všetci účastníci musia byť oboznámení s týmto rozhodnutím. Odvolanie proti správnemu rozhodnutiu možno podať k nadriadenému správnemu orgánu. Rozhodnutie správneho orgánu môže byť predmetom súdneho prieskumu prostredníctvom podania žaloby až po vyčerpaní všetkých riadnych opravných prostriedkov, t. j. po vydaní rozhodnutia o odvolaní alebo rozklade. Súdy preskúmavajú tak procesnú, ako aj hmotnoprávnu zákonnosť správnych rozhodnutí.
Postavenie zúčastnenej osoby je v správnom konaní zúžené v porovnaní s postavením účastníka konania. Zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Zúčastnenej osobe však nepatrí právo podať odvolanie proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci na nadriadený správny orgán a rovnako nie aktívne legitimovaná na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na súde.
Pri súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci platí, že ak bolo v správnom konaní porušené procesné pravidlo až do takej miery, že by mohlo ovplyvniť zákonnosť konečného rozhodnutia, musí súd zrušiť takéto rozhodnutie. Rozhodnutie sa však nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.[2]
Pokiaľ ide o rozhodnutie vydané správnym orgánom na základe správneho uváženia, súd iba preskúma, či takéto rozhodnutie nepresahuje rámec a hľadiská stanovené osobitným právnym predpisom. Správna úvaha je vylúčená tam, kde právny predpis viaže na určité skutkové stavy len jediné možné právne riešenie a správny orgán nemá na výber.[3]
Súd však preskúmava, či sa orgán verejnej moci dostatočne vysporiadal s námietkami účastníkov, ohľadne správnosti, resp. úplnosti materiálnych a technických poznatkov a výpočtov. Správne uváženie správneho orgánu teda úzko súvisí s hodnotením dôkazov podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov. V prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Napr. v rozsudku sp. zn. 5 Sž 19-201/00 z 31. mája 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uviedol, že „určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške“. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Samo rozpätie sadzby pokuty pritom nemôže zvádzať k uloženiu pokuty neprimeranej charakteru a výsledkom činnosti pokutovanej osoby, pretože pokuta likvidačného charakteru nemôže plniť preventívnu funkciu.[4]
Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Právo podať žalobu na súd v správnom súdnictve je garantované osobe, ktorá tvrdí, že jeho/jej právo bolo porušené na základe rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ak bolo rozhodnutie vydané v rámci správneho konania, všetci jeho účastníci majú právo podať návrh na súd, v prípade ak by vydané rozhodnutie poprelo alebo porušilo ich práva.
III. PRÁVNE POSTAVENIE ZÁUJMOVEJ VEREJNOSTI V OCHRANE PRÍRODY
Zákonom č. 454/2007 Z.z. bol novelizovaný zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“). Na základe neho s účinnosťou od 1. 12. 2007 záujmové združenia stratili postavenie účastníkov konania v správnom konaní o udeľovaní výnimiek z ochrany druhov alebo území, a stali sa z nich zúčastnené osoby. Z právneho hľadiska to pre ne znamenalo, že rozsah ich procesných práv sa podstatným spôsobom zúžil, predovšetkým však stratili právo aktívnej procesnej legitimácie na podanie žaloby na súd proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu ochrany prírody. Právnu pozíciu účastníkov konania im zákon priznával len vtedy, ak im toto postavenie vyplývalo z osobitného zákona, t. j. zo zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Lesoochranárske zoskupenie VLK sa však naďalej domáhalo postavenia účastníka konania v administratívnych konaniach, ktorých predmetom bolo najmä povolenie výnimiek z podmienok ochrany chránených živočíchov – medveďov hnedých (Ursus arctos) a po nepriznaní tohto procesného postavenia sa obrátili na súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia.
Rozhodovacia prax slovenských súdov bola najskôr jednoznačná a rozhodnutia orgánov štátnej správy starostlivosti o životné prostredia o nepriznaní postavenia účastníka konania pre uvedené združenie boli na súde potvrdzované. Avšak v júni 2009 najvyšší súd po podaní 120 odvolaní zo strany združenia Lesoochranárske zoskupenie VLK, a potom čo už potvrdil 50 zamietavých prvostupňových rozhodnutí súdov v rovnakej veci, sa rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na rozhodnutie prejudiciálne otázky skoncipované v tom smere, či čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru má priamy, resp. bezprostredný účinok v situácii, keď sa tento dohovor stal súčasťou práva Európskej únii (Európska únia pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve 17. februára 2005).
Súdny dvor sa primárne zaoberal otázkou, či sa na spor vo veci samej vzťahuje právo Európskej únie alebo nie.
Podľa súdneho dvora záležitosť, ktorá ešte nebola predmetom právnej úpravy Únie, patrí do práva Únie, ak je táto záležitosť upravená v dohodách uzatvorených Úniou a jej členskými štátmi a týka sa oblasti, ktorá je už je vo veľkej miere upravená právom Únie.
Súdny dvor preto rozhodol, že v situácii, keď sa združenie na ochranu životného prostredia domáha účastníctva v správnom konaní týkajúcom sa poskytnutia výnimky z režimu ochrany takých druhov ako medveď hnedý, ktorý je druhom uvedeným v prílohe IV bode a) smernice o biotopoch a podľa čl. 12 smernice podlieha prísnej ochrane, tak na spor vo veci samej sa vzťahuje právo Únie.
Súdny dvor konštatoval, že ustanovenie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok, súčasne však zdôraznil, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Európskej únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, ako je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie v oblasti životného prostredia.[5]
Súdny dvor pritom aplikoval základné pravidlo dôležité pre vymožiteľnosť práv garantovaných právom Európskej únie, a to že „procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)“.
Najvyšší súd (Rozsudok sp. zn. 5Sžp/41/2009) na základe rozsudku súdneho dvora C-240/09 priznal Lesoochranárskemu združeniu VLK postavenie účastníka správneho konania v situácii, keď toto právo z platnej vnútroštátnej právnej úpravy združeniu nevyplývalo. V odôvodnení rozsudku uviedol, že tým dochádza k judikatúrnemu posunu v jeho doterajšej ustálenej súdnej praxi.
Svoj rozsudok odôvodnil nevyhnutnosťou vziať na vedomie záväzky vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhuskému dohovoru v spojení s rozsudkom súdneho dvora C-240/09. Argumentoval takým výkladom procesného práva, ktorým sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Európskej únie.[6]
Rozsudok súdneho dvora C-240/09 mal následne vplyv na zákonnú úpravu ochrany prírody a krajiny na Slovensku. Legislatívnou zmenou – zákonom č. 408/2011 Z. z., sa s účinnosťou od 1.12.2011 pristúpilo k pôvodnej úprave procesno-právneho postavenia záujmových združení na ochranu životného prostredia ako účastníkov v správnych konaniach, v ktorých sú dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny, čím sa zaručilo aj vykonanie medzinárodného záväzku vyplývajúceho z Aarhuského dohovoru.
V medziobdobí po doručení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009 do 30.11.2011 bolo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republike (ďalej len „ministerstvo“) v dileme ako postupovať v otázke postavenia prihlásených mimovládnych organizácií v začatých administratívnych konaniach o povolení výnimky zo zákazu ochrany prírody a krajiny v situácií, keď platná legislatíva im priznávala postavenie iba zúčastnenej osoby, ale rozhodovacia prax slovenských súdov uvedené neakceptovala, pričom správny orgán ako štátny orgán bol viazaný ústavným imperatívom zákonnosti (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a § 3 ods. 1 Správneho poriadku), t. j. konať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ministerstvo v tejto situácii postupovalo tak, že vo veciach 65 žiadostí podaných poľovníckymi združeniami o reguláciu početnosti populácie medveďa hnedého, do ktorých sa prihlásilo Lesoochranárske zoskupenie VLK, priznalo tomuto združeniu procesné postavenie účastníka konania, s odkazom na použitie ustanovenia § 3 ods. 4 zákona správneho poriadku (Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely), keďže už predtým (od vydania rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp/41/2009) bolo v iných správnych konaniach viazané právnym názorom súdu o priznaní postavenia účastníka konania.
IV. ÚČELNOSŤ NIEKTORÝCH PROCESNÝCH ÚKONOV MIMOVLÁDNYCH ORGANIZÁCIÍ
V nadväznosti na uvedený judikatúrny posun najvyššieho súdu v otázke účasti mimovládnych organizácii v rozhodovacích procesoch ochrany prírody, Lesoochranárske zoskupenie VLK 18. septembra 2009, v snahe zvrátiť predchádzajúce právoplatné rozhodnutia najvyššieho súdu o nepriznaní postavenia účastníka konania, doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sťažnosť, v ktorej namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sžp/34/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, o ktorej ústavný súd rozhodol nálezom z 18. apríla 2012 č. k. II. ÚS 163/2010-70.[7]
Citovaným nálezom ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a jeho rozsudky sp. zn. 5Sžp/31/2009 z 02. júna 2009, sp. zn. 5Sžp/7/2009 z 02. júna 2009, sp. zn. 5Sžp/21/2009 z 02. júna 2009, sp. zn. 5Sžp 34/2009 z 02. júna 2009 a sp. zn. 3Sžp/20/2009 zo 17. septembra 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky súdnemu dvoru. Uvedené rozsudky najvyššieho súdu preto ústavný súd zrušil a veci vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý následne zrušil všetky rozhodnutia ministerstva o nepriznaní postavenia účastníka konania pre Lesoochranárske zoskupenie VLK.
Ministerstvo po doručení zrušujúcich rozsudkov najvyššieho súdu a krajského súdu o priznaní postavenia účastníka konania pre Lesoochranárske zoskupenie VLK postavené pred dilemou, ako s touto nevšednou procesnou situáciou naložiť. Pripomínam, že v danom prípade išlo konania o povolení výnimiek zo zákazov z ochrany prírody, ktoré boli dva až štyri roky právoplatne skončené a rovnako uplynula aj lehota na vykonania výnimky (napr. odstrel medveďa v rokoch 2008 až 2011).
Riešenie však mohlo byť iba jediné – doručiť rozhodnutie o povolení výnimky zo zákazov z ochrany prírody aj Lesoochranárskému zoskupeniu VLK, a to aj napriek tomu, že uplynula lehota platnosti tohto rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu však Lesoochranárske zoskupenie VLK podalo rozklad, hoci tým nemohol vzhľadom na právnych účinkov pôvodného rozhodnutia dosiahnuť zlepšenie životného prostredia. Preto týmito rozkladmi sa musel zaoberať odvolací správny orgán, ktorý rozhodol tak, že konanie o rozklade voči týmto rozhodnutiam podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody zastavil pre odpadnutie dôvodu na konanie.
Napriek vyššie uvedenému skutkovému stavu, Lesoochranárske zoskupenie VLK prostredníctvom právnej zástupkyne podalo na súd žalobu proti ministerstvu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zastavení konania, hoci bolo jednoznačné, že nemôžu dosiahnuť nápravu a zlepšenie životného prostredia (t.j. cieľ, ktorý by mali sledovať svojou činnosťou). Celkovo bolo podaných najmenej 44 identických žalôb. V danom prípade vyvstáva preto otázka, či ide o efektívny a účelný prístup k ochrane životného prostredia.
V obdobnej veci, v ktorej sa Lesoochranárske zoskupenie VLK domáhalo postavenia účastníka konania v administratívnom konaní o povolení výnimky pre žiadateľa na rok 2008, pričom ministerstvo požadovanú výnimku neudelilo, a teda žiadosť zamietlo a vyhovelo záujmom Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, najvyšší súd v závere uznesenia sp. zn. 5Sžp/31/2012 konštatuje: „Na záver nedá najvyššiemu súdu nepodotknúť, že ochrana životného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou a činnosť združení na ochranu životného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúži pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by mali zakaždým zvažovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na čisto formálne, obsahovo prázdne manifesty tak, ako je to v prípade tohto konania.“[8]
V. ZÁVER
Z vyššie uvedeného prehľadu rozhodovacej činnosti súdneho dvora, najvyššieho súdu, resp. ústavného súdu je zrejmé, že najvyššie súdne inštancie plne rešpektujú práva členov verejnosti zúčastniť sa na rozhodovacích procesoch v záležitostiach životného prostredia. Dôraz pritom kladú na to, aby táto ich účasť bola (i) včasná – keď sú všetky možnosti otvorené, (ii) efektívna – aby mali možnosť ovplyvňovať výsledok konania a potom ďalej napadnúť rozhodnutia orgánov verejnej moci na nadriadenom správnom orgáne a súde a (iii) nebola samoúčelná – keď sú iba formálne realizované práva, pričom zo všetkých okolností je zrejmé, že náprava alebo zlepšenie životného prostredia nemôže byť dosiahnutá.
Zapojenie verejnosti do týchto konaní je však legitímnym a významným nástrojom na ovplyvňovanie rozhodovacej činnosti správneho orgánu a v konečnom dôsledku tak môžu tieto aktivity prispievať k priaznivému stavu životného prostredia. Členovia zainteresovanej verejnosti, ktorými sú rôzne mimovládne organizácie, mnohokrát skutočne zlepšujú svojimi stanoviskami, návrhmi, kvalitu administratívneho konania. Je to tak najmä vtedy, ak vstupujú do administratívnych konaní orgánov štátnej správy starostlivosti o životné prostredie s otvorenou mysľou, bez cieľa za každú cenu nesúhlasiť s vydaním povolenia, súhlasu alebo výnimky pre žiadateľa. V opačnom prípade relevantné občianske združenia nemôžu očakávať získanie všeobecnej podpory a rešpektu.
POUŽITÁ LITERATÚRA:
