OSOBITOSTI DOKAZOVANIA PRI MEDICÍNSKYCH SPOROCH

OSOBITOSTI DOKAZOVANIA PRI MEDICÍNSKYCH SPOROCH

Particularities of evidence in medical disputes

Mgr. Miroslava Kušníriková
interná doktorandka Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Právnická fakulta
Katedra občianskeho práva

Kľúčové slová:
medicínske spory, dokazovanie, strata šancí

Key words:
medical disputes, evidence in court, loss of chance

Abstrakt:
Poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ako aj ďalších služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je vyhradené poskytovateľovi a zdravotníckym pracovníkom. V posledných rokoch značne vzrástol počet občianskoprávnych žalôb, kedy sa žalobcovia domáhajú náhrady škody na zdraví, titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy, ak poskytnutá zdravotná starostlivosť nebola v súlade s lege artis a došlo ku škode na zdraví a / alebo k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. V nasledujúcom článku sa zameriame na vybrané osobitosti dokazovania v medicínskych sporoch, a to analýzou vybraných súdnych rozhodnutí a poukážeme tak na aktuálnu rozdielnu rozhodovaciu prax.

Abstract/Summary:
The provision of health care, as well as other services related to the provision of health care, is reserved for the provider and health care professionals. In recent years, the number of civil actions has increased significantly, with patients seeking compensation for damage to health, due to pain and social claim and compensation for non-pecuniary damage if the healthcare provided was not in line with lege artis and the personal rights were infringed. In the following article, we will focus on selected particularities of evidence in medical disputes, by analyzing selected court decisions and thus point out the current different decision-making practice.

ÚVOD

Dokazovanie v medicínskych sporoch sa spravidla vyznačuje vysokou náročnosťou, ktorá spočíva v potrebe zodpovedať vysoko odborné otázky, až vedecké poznatky znalcom, resp. znaleckým ústavom, čo má za následok ich dlhé časové trvanie. Už v úvode je potrebné poznamenať, že od štandardných pravidiel dokazovania v civilnom procese je možné badať odklon v tom zmysle, že žalobca môže byť v spore úspešný aj v tom prípade, ak sa mu nepodarilo preukázať bez ďalších pochybností príčinnú súvislosť medzi protiprávnym zásahom a vznikom škodlivého následku na zdraví alebo ujmy na osobnostných právach. V uvedenom tak dochádza k prieniku s common law, a to jeho inštitútu tzv. straty šancí alebo straty očakávaní (loss of chance / loss of expectation), na ktoré súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí poukazujú čoraz častejšie. Na potrebu pristupovať špecificky k dokazovaniu v medicínskych sporoch poukázal vo svojom náleze aj Ústavný súd SR, na čo bližšie poukážeme.

Predpoklady vzniku zodpovednosti

Kým sa budeme zaoberať jadrom zvolenej témy, a to analýzou vybraných súdnych rozhodnutí ohľadom miery preukazovania príčinnej súvislosti, na úvod si stručne priblížime pojem non lege artis poskytnutá zdravotná starostlivosť a zadefinujeme si predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k vzniku právnej zodpovednosti u zodpovedného subjektu, spravidla zdravotníckeho zariadenia. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak zodpovedá v čase jej poskytnutia dostupným poznatkom medicínskej vedy a biomedicínskych vied.[1] Podstatným znakom, ktorý sa skúma pri posudzovaní zdravotnej starostlivosti poskytnutej ako non lege artis, je existencia nesúladu s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied, ktoré boli dostupné v čase jej poskytnutia. Uvedené sa skúma v rámci dokazovania v prípadnom súdnom spore.

V dôsledku postupu non lege artis môže dôjsť ku škode na zdraví alebo k ujme na osobnostných právach, pričom, aby mohlo dôjsť k poskytnutiu náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca je povinný preukázať predpoklady zodpovednosti za škodu na zdraví alebo ujmy na osobnostných právach. Pri ujme na osobnostných právach je prvým predpokladom protiprávny zásah, ktorý je objektívne spôsobilý nemajetkovú ujmu vyvolať. Pri porušení právnej povinnosti pri medicínskom úkone ide o jednanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom a spočíva v konaní alebo opomenutí.[2] Spravidla sa jedná o postup non lege artis, ktorý má spôsobilosť ohroziť osobnosť fyzickej osoby. Druhým vyžadovaným predpokladom na založenie zodpovednosti za zásah do osobnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je ujma na chránenej osobnosti človeka (prípadne aspoň ohrozenie takou ujmou).[3] Tretím predpokladom je príčinná súvislosť medzi predošlými dvoma atribútmi. U zodpovedného subjektu sa ako ďalší predpoklad nevyžaduje zavinenie, nakoľko zodpovednosť je založená na objektívnom princípe. Pri rozhodovaní medicínskych sporov všeobecnými súdmi dochádza k určitej diskrepancii v tom zmysle, v akej miere požadujú preukázanie príčinnej súvislosti, aby prijali pozitívny záver o splnení zákonom vyžadovaného predpokladu zodpovednosti za škodu, resp. ujmu na osobnostných právach pacienta a priznali tak žalobcom požadovanú náhradu.

Pre žalobcu je spravidla najťažšie preukázateľným predpokladom príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom a ujmou (škodou). O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku.[4] Musí sa pritom jednať o priamu väzbu javov, t. j. objektívnych súvislostí, v rámci ktorých jeden jav vyvoláva druhý jav. Zjednodušene povedané, prvý jav je príčinou, ktorý vyvolá druhý jav ako jeho následok. „Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy bezprostredný, neprerušený.“[5] Výsledok civilného sporu je spravidla závislým práve od toho, či sa žalobcovi podarilo alebo naopak nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť, ktorá musí byť v konkrétnom prípade preukázaná bez pochybností. „Příčinná souvislost mezi zaviněným protiprávním jednáním žalovaného a vznikem škody na zdraví musí být bezpečně prokázána, nestačí tu pouhá pravdepodobnost.“ [6] Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané.[7] Ako však uvádza Najvyšší súd SR „zo samotnej povahy ľudského organizmu vyplýva, že býva veľmi ťažké spojiť určitý následok (zhoršenie zdravia) s konkrétnou príčinou.“[8] Ťažisko dokazovania tak v medicínskych sporoch spočíva na preukázaní príčinnej súvislosti, ktorej preukázanie zaťažuje žalobcu, nakoľko z preukázania príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom a vznikom ujmy na osobnostných právach (resp. škodou na zdraví) vyvodzuje pre seba priaznivé následky, a to priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

Posúdenie otázky príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená výlučne v konkrétnych súvislostiach jednotlivého prípadu. Pri zisťovaní skutkovej veci súd spravidla vychádza z odborných vyjadrení a znaleckých posudkov, ktoré k vyriešeniu tejto otázky prispievajú veľkou mierou. Mohli by sme povedať, že znalecké dokazovanie pri medicínskych sporoch je v zásade pravidlom.

Práve pri preukazovaní predpokladu zodpovednosti – príčinnej súvislosti možno badať rozdielnosť prístupu súdov k miere, v akej má byť príčinná súvislosť stranou sporu preukázaná. Kým niektoré súdy stále zotrvávajú na požiadavke jej preukázania v 100 % rozsahu, inak žalobu zamietnu, iné vo svojich rozhodnutiach prijali záver, že pri medicínskych sporoch nie je možné trvať na požiadavke jej preukázania v 100 % miere, nakoľko uvedené neprimerane zaťažuje žalobcu. Nedá sa vyvodiť záver, že by súdy generálne pristúpili k tomu, že v medicínskych sporoch upustili od potreby 100% preukázania príčinnej súvislosti žalobcom. Tým vytvorili stav spočívajúci v rozdielnosti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri preukazovaní jedného (spravidla aj najťažšie preukázateľného) predpokladu právnej zodpovednosti.

Dokazovanie

Dokazovanie môžeme oprávnene považovať za ťažisko civilného procesu, ktoré úzko súvisí s hľadaním a poznaním pravdy. Je to právom a procesnými zvyklosťami upravený postup súdu a účastníkov, ktorého účelom je získanie poznatkov dôležitých pre meritórne či iné rozhodnutie súdu alebo pre ďalší procesný postup súdu alebo účastníkov.[9] Medicínske spory sú štandardnými (klasickými) spormi a dokazovanie sa riadi zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“). V rámci štádia dokazovania nachádzajú svoje imanentné uplatnenie princíp prejednací, kontradiktórnosť, koncentrácia konania, procesná ekonómia, formálna pravda a princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktoré ovplyvňujú tak kvalitu, ako aj kvantitu dokazovania. Aj keď v úvode poukazujeme na to, že medicínske spory, či už o náhradu škody na zdraví alebo náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv sú klasickými spormi, práve pri nich je možné badať osobitný prístup, ktorý uplatňujú nie len slovenské, ale aj české súdy.

Bez záveru o 100 % preukázaní príčinnej súvislosti rozhodol v prospech žalobcov napríklad Okresný súd Prešov, pričom jeho rozhodnutie bolo následne potvrdené Krajským súdom Prešov. V danom prípade žalobcovia v žalobe uplatnili 3 nároky, a to náhradu škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, náhradu škody na zdraví titulom bolestného a náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Súd mal z predložených listinných dôkazov (najmä posudkov) za preukázané porušenie právnej povinnosti a vznik škody, pričom k príčinnej súvislosti uviedol: „Súd dospel k záveru, že je tu daná aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. V danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexusu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Doteraz vyžadované preukázanie stopercentnej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné.“[10] Nemožnosť trvať na požiadavke 100 % preukázania príčinnej súvislosti videl súd predovšetkým v komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov, a preto jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára (príp. iného zdravotníckeho pracovníka), je možné v konkrétnom prípade určiť ako predpoklad pre vznik škodlivého následku, je takmer nemožné a v niektorých prípadoch dokonca vylúčené. „Súd má za to, že práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné stopercentne preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny.“[11]

V predmetnom rozhodnutí tak súd aplikoval teóriu známu z common law, podstata ktorej spočíva v tom, že súd konfrontuje situáciu, kedy došlo k určitému spornému postupu a situáciu, ktorú možno očakávať pri nenarušenom prirodzenom chode vecí a pomerne odhaduje jednak dosiahnutie určitých šancí a zároveň reflektuje, či sú šance nižšie alebo vyššie.[12] Súd tak pri aplikácii teórie straty šancí porovnáva pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí na vyliečenie či odvrátenie smrti v prípade, ak by postup žalovaného bol v súlade s lege artis.

Ústavný súd ČR uvádza, že pri doktríne straty šancí (loss of chance) „se vychází z toho, jaké by v případě lékařského postupu lege artis byly statisticky šance (prognózy) na úplné vyléčení, úplné odvrácení smrti či prodloužení života pacienta o určitou dobu.“[13]. Pri medicínskych sporoch poškodený nie je schopný v týchto prípadoch preukázať príčinnú súvislosť medzi pochybením lekára a vznikom ujmy s istotou, ale iba určitou mierou pravdepodobnosti.[14] V rámci rozhodovacej činnosti všeobecných súdov SR predstavuje doktrína straty šancí prostriedok, aplikáciou ktorého dochádza k „prelomeniu“ požiadavky na potrebe preukázania príčinnej súvislosti bez pochybností, čo umožňuje vyhovieť žalobcom uplatnenému nároku, pričom v prípade neaplikácie tejto doktríny (prípadne iného odklonu od pravidiel dokazovania v civilnom procese) by sme o vzniku zodpovednosti ani nemohli uvažovať, nakoľko by sme nemali preukázaný jeden z jej zákonom vyžadovaných predpokladov, čo uľahčuje postavenie žalobcovi v civilnom procese a zvyšuje jeho šancu na priznanie uplatneného nároku. Pri uplatňovaní tohto odklonu v rámci dokazovania je potrebné uviesť aj názor, podľa ktorého je teória straty šancí problematický koncept, ktorý len obchádza problémy spôsobené nemožnosťou objasniť kauzálne priebehy v určitých situáciách, ale k riešeniu týchto situácií v rovine kauzálnej nijak neprispieva.[15]

Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozhodnutí prijal záver, že žalobcami, ktorí sa domáhali náhrady škody na zdraví a náhrady nemajetkovej ujmy titulom zásahu do ochrany osobnosti, bola preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou, kedy táto bola preukázaná na úrovni 80%. „Nebyť protiprávneho konania žalovaného, k úmrtiu pacienta by s pravdepodobnosťou 80% nebolo došlo, zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu je daná.“[16]

Vzhľadom na vyššie uvádzané je potrebné poznamenať, že v našej rozhodovacej činnosti súdov sa doktrína straty šancí vyjadrená mierou pravdepodobnosti neuplatňuje ako predmet samostatnej kompenzácie,[17] ale aplikácia tejto doktríny umožňuje v prípade, kedy príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou nie je možné preukázať s absolútnou istotou, avšak v konaní máme preukázané, že postupom non lege artisžalovaného skutočne došlo k zníženiu šance na prežitie, resp. uzdravenie pacienta, vyvodenie záveru o tom, že príčinná súvislosť je daná.

Trvanie na preukázaní príčinnej súvislosti v miere rovnajúcej sa absolútnej istote vyhodnotil Ústavný súd SR ako neprimerané z ústavnoprávneho hľadiska, nakoľko „objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti.“[18] V predmetnom náleze sa tak Ústavný súd SR vysloveným názorom takisto priklonil k postupu všeobecných súdov, ktoré pri dokazovaní v medicínskych sporoch upustili od požiadavky preukázania kauzálneho nexu s absolútnou istotou žalobcom. Kompenzáciu slabšieho postavenia žalobcov (sťažovateľov) však videl v modifikácii základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena prostredníctvom jeho sekundárneho prenesenia na žalovaného, teda prostredníctvom odklonu od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti. Zároveň v predmetnom náleze máme ešte za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť ohľadom záveru o postavení žalobcu v spore, ktoré bolo označené za slabšie.

Krajský súd Trnava potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým žalobcom, pričom pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom a vznikom ujmy aplikoval iba pravdepodobnosť, nakoľko v spore bolo znaleckými organizáciami konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na prežitie pacientky aj dieťaťa, z čoho súd vyvodil, že znalcami uvádzaná vysoká pravdepodobnosť je pre záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím pacientky v danej veci dostačujúca.[19] V danom rozhodnutí odvolací súd ešte poukázal, že nakoľko neposkytnutím zdravotnej starostlivosti (t. j. postup non lege artis) žalovaný znemožnil 100% preukázanie príčinnej súvislosti, tým prispel k vytvoreniu priestoru neistoty a preto je potrebné danú skutočnosť pripísať na ťarchu práve žalovanému.

Z vyššie uvádzaného tak možno prijať záver, že všeobecné súdy spolu s uvádzaným názorom Ústavného súdu SR v medicínskych sporoch poukazujú jednak na objektívne limity nemožnosti preukázať kauzálny nexus so 100 % istotou pre žalobcu a zároveň v odôvodneniach svojich rozhodnutí poukazujú na postavenie medzi žalobcom a žalovaným v medicínskych sporoch, pri ktorom zastávajú názor, že je slabším. Aplikovaním tzv. straty šancí, resp. oslabenia dôkazného bremena v aktuálnej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k žalobcovi sa snažia o „dorovnanie“ postavenia žalobcu voči žalovanému v prebiehajúcich sporoch. V jednom rozhodnutí Krajský súd Prešov poukázal na to, že doktrína straty šancí sa inkorporuje do rozhodovacej praxe súdov preto, že trvanie na bezvýnimočnom preukázaní aj predpokladu, kauzálneho nexu, výrazne oslabuje postavenie žalobcu.[20] Ad hocaplikáciou doktríny straty šancí tak súdy v medicínskych sporoch vytvárajú stav, že je ich potrebné považovať za špecifické čo spolu s poukazom na slabšie postavenie žalobcov v medicínskom spore nás vedie k úvahe o tom, či v medicínskych sporoch postavenie strán zodpovedá princípu rovnosti zbraní v zmysle čl. 6 CSP, čo by otváralo priestor pre ich prípadné zaradenie, z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku, k už existujúcim sporom s ochranou slabšej strany. Osobitosť týchto sporov je možné vidieť okrem iného prístupu k požiadavke preukázania príčinnej súvislosti aj vo výskyte možného informačného deficitu, či dôkaznej núdze na strane žalobcov, čo možno takisto pokladať za charakteristický prvok sporov s ochranou slabšej strany.[21] V súčasnosti môžeme daný stav uzavrieť tak, že ak sa žalobcovi nepodarí preukázať príčinnú súvislosť bez pochybností, a súd neaplikuje doktrínu straty šancí, resp. oslabenie dôkazného bremena, nárok žalobcu bude zamietnutý, kým pri jej aplikácií súd žalobcom uplatnenému nároku môže vyhovieť, čo sú najkrajnejšie alternatívy pri meritórnom rozhodnutí veci vyúsťujúce do úspechu, resp. neúspechu žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvádzané nepochybne dochádza k zlepšeniu postavenia žalobcov v medicínskych sporoch a zvyšuje šancu na ich úspech v spore vyúsťujúci do priznania požadovanej náhrady.

Ako sme už v úvode tohto príspevku načrtli, nedá sa jednoznačne skonštatovať, že súdy generálne v medicínskych sporoch upustili od požiadavky na preukázaní kauzálneho nexu v 100% miere. Na bezvýnimočnom preukázaní 100% príčinnej súvislosti zotrval napríklad Krajský súd Nitra, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba o nároku na bolestné a nemajetkovú ujmu zamietnutá práve z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti žalobcom „Príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol lege artis a škodou na zdraví pacienta ako jedna zo základných podmienok všeobecnej zodpovednosti za škodu musí byť naisto zistená; dôkazné bremeno v tomto smere znáša žalobca.“[22]

Pacient je oprávnený v prípade non lege artis poskytnutej starostlivosti, v dôsledku ktorej došlo ku škode na zdraví sa domáhať odškodnenia jednak titulom bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších zákonov, ďalej len ako „OZ“), a rovnako tak môžu byť v jeho prípade splnené predpoklady pre nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ak týmto postupom došlo k zásahu na osobnostných právach pacienta, najmä zdravia, súkromia a rodinného života (§ 13 OZ). Otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v povahe prístroja, a úvahe o možnom náraste medicínskych sporov pri takto koncipovanej skutkovej podstate sa venoval Koromház.[23] Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu (ujmu v osobnej sfére postihnutého totiž pre jej povahu nemožno ani obnoviť, ani presne vyčísliť), ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu).[24] Zásah do nemajetkovej sféry môže nastať aj v dôsledku spôsobenej škody na zdraví inému (napríklad vytrpenie bolesti matky nad stratou dieťaťa a pod.).[25] Keďže výpočet osobnostných práv v Občianskom zákonníku je len demonštratívny, ako príklad inej osobnostnej hodnoty, za zásah do ktorej bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pacientovi, bol zásah do práva na slobodné individuálne rozhodovanie pacienta. V uvádzanom prípade bolo pacientke zoperované druhé koleno, než na operáciu ktorého dala pôvodný informovaný súhlas, pričom po zistení omylu žalovaný (zdravotnícke zariadenie) pacientke zoperoval aj prvé (ktoré mal zoperovať pôvodne). Žalobkyňa nárok odôvodňovala zásahom do súkromia, rodinného života ako aj zdravotnými problémami, ktoré jej vznikli v príčinnej súvislosti s nesprávne vykonanou operáciou, predovšetkým bolesti. Súd uplatnený nárok „rozmenil na drobné“ a poukázal na to, že „nie je prípustné, aby navrhovateľka, ak bola dôsledkom nesprávne vykonanej operácie dotknutá na zdraví, v konaní o ochranu osobnosti nahradzovala resp. navyšovala uvedeným spôsobom nárok na náhradu škody na zdraví, ktorý by jej patril titulom bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia.“[26] Náhradu nemajetkovej ujmy však žalobkyni priznal, nakoľko bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv, a to slobody autonómie pacienta rozhodovať o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Aj keď v zmysle vyššie uvádzaného rozhodnutia je potrebné dôsledne odlišovať jednotlivé nároky, nedá sa vylúčiť, že ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe zásahom na jej osobnostných právach. Vždy sa však jedná o odlišné nároky, nakoľko zo zásad na hodnotenie bolesti, zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti .[27] Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musí žalobca preukázať závažnosť vzniknutej ujmy na osobnostných právach, ktorá musí byť objektívneho charakteru. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukázal na to, že objektívne hľadisko spočíva v tom, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“[28]

Záver

Zámerom autorky bolo poukázať na aktuálne prístupy v rámci dokazovania príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch. Predpoklad stúpajúcej tendencie výskytu občianskoprávnych žalôb, spolu so súčasným stavom spočívajúcim v existencii rozdielneho prístupu všeobecných súdov k vyžadovanej miere preukázania príčinnej súvislosti žalobcom, ako nevyhnutným predpokladom pre vznik právnej zodpovednosti, a rovnako tak zohľadnenie celkovej charakteristiky medicínskych sporov, včítane prítomnosti možného informačného deficitu či dôkaznej núdze na strane žalobcu podľa autorky odôvodňujú záver o úvahe de lege ferenda spočívajúcej v zmene úpravy týchto sporov na úrovni možnej novely Civilného sporového poriadku. Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku, by „medicínske spory“ bolo možné subsumovať pod spory s ochranou slabšej strany a tým priznať žalobcovi obdobné postavenie ako spotrebiteľovi a zamestnancovi. Otvorenou otázkou však podľa autorky zostáva, či by v rámci ich začlenenia k sporom s ochranou slabšej strany malo dôjsť aj napríklad k oslabeniu prejednacieho princípu, jednostrannému vylúčeniu princípu koncentrácie voči žalobcovi, či rozsudku pre zmeškanie v neprospech žalobcu, nakoľko najmä týmito osobitosťami v porovnaní so štandardným civilným procesom sa v súčasnosti napĺňa princíp ochrany slabšej strany v slovenskom civilnom procese v existujúcich kategóriách sporov s účasťou slabšej strany. Spory s ochranou slabšej strany nie sú ani aktuálne upravené totožne pre všetky kategórie a preto by bolo možné vytvoriť úpravu týchto sporov priamo na mieru medicínskym sporom, ktorá by zohľadňovala ich špecifiká, čím by sa dosiahla ucelená koncepcia ich právnej úpravy, ktorá by prispela k zvýšeniu právnej istoty.

Zoznam literatúry

× BARANCOVÁ, Helena, a kol. Medicínske právo. VEDA, vyd. SAV. Bratislava. 2008. ISBN 978-80-224-1007-6
× DOLEŽAL, Adam – DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. ISBN 978-80-87439-27-2
× HOLČAPEK, Tomáš.: Dokazování v medicínských sporech. Praha : Wolters Kluwer ČR, 2011. ISBN 978-80-7357-643-1
× KOROMHÁZ, P. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja. In.: Právní ROZPRAVY 2017 : mezinárodní vědecká konference oblasti práva a právních věd – Právní rozpravy 2017 s podtitulem „Právo a bezpečnost“, ročník 7. : recenzovaný sborník příspěvků : 20. – 22. február 2017, Hradec Králové, Česká republika. – Hradec Králové : MAGNANIMITAS, 2017. – ISBN 9788087952184. str. 157-163
× LAVICKÝ, Petr. Důkazní břemeno v civilním řízení soudním. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-203-5
× SVOBODA, Karel. Dokazování. Praha: Aspi- Wolters- Kluwer, 2009. ISBN 978-80-7357-414-7
× ŠEVCOVÁ, Katarína. Kapitoly z medicínkeho práva. Belanium. Banská Bystrica. 2016. ISBN 978-80-557- 1150-8
× VOJČÍK, Peter a kol. Občianske právo hmotné. 2. aktualizované vydanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2018. ISBN 978-80-7380-719-1

Súdne rozhodnutia

× Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016
× Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 25. júna 2019, sp.zn. 9Co/51/2019
× Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 28. Októbra 2017, sp.zn. 9Co/27/2018
× Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 17. Marca 2016, sp.zn. 13Co/159/2016
× Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. júna 2016, sp.zn. 6Co/197/2015
× Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 28. Novembra 2016, sp.zn. 8Co/298/2015
× Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 65/2013
× Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 12. Decembra 2013, sp.zn. 14S/83/2012
× Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. Júla 2012, sp.zn. 17Co/136/2012
× Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2007, sp.zn. 2 Cdo/73/2006
× Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 27.09.1990, sp. zn. 1 Cz 59/90 (R 21/1992)
× Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 232/2010
× Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010
× Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008

Zoznam právnych predpisov

× Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
× Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
× Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

[1]) Legálnu definície upravuje ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov „Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta.“
[2]) ŠEVCOVÁ, K. Kapitoly z medicínkeho práva. Belanium. Banská Bystrica. 2016. str. 42
[3]) HOLČAPEK, T.: Dokazování v medicínských sporech. Praha : Wolters Kluwer ČR, 2011. str. 53
[4]) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28. októbra 2010, sp. zn. 3 Cdo 130/2010
[5]) Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 12. decembra 2013, sp.zn. 14S/83/2012
[6]) Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 27.09.1990, sp. zn. 1 Cz 59/90 (R 21/1992)
[7]) Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. Júla 2018, sp.zn. 24Co/6/2018
[8]) Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2007, sp.zn. 2 Cdo/73/2006
[9]) SVOBODA, K. Dokazování. Praha: Aspi- Wolters- Kluwer, 2009. Str. 12
[10]) Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 28. Novembra 2016, sp.zn. 8Co/298/2015
[11]) Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 28. Novembra 2016, sp.zn. 8Co/298/2015
[12]) Po 1x sa uvedená koncepcia spomína v prípade Taylor vs. Bradley z roku 1968
[13]) Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008
[14]) BARANCOVÁ, Helena, a kol. Medicínske právo. VEDA, vyd. SAV. Bratislava. 2008. str. 300
[15]) DOLEŽAL, A – DOLEŽAL, T. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s.191
[16]) Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. júna 2016, sp.zn. 6Co/197/2015
[17]) K uvedenému pozri napríklad Barancová, Helena, a kol. Medicínske právo. VEDA, vyd. SAV. Bratislava. 2008. str. 300
[18]) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016
[19]) Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 25. júna 2019, sp.zn. 9Co/51/2019
[20]) Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 17. marca 2016, sp.zn. 13Co/159/2016
[21]) Pozri napríklad v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. II. ÚS 716/2016 „Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta.“
[22]) Rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 28. októbra 2017, sp.zn. 9Co/27/2018
[23]) Bližšie pozri Koromház. P.: Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v povahe v prístroja. In: Právní ROZPRAVY 2017 : mezinárodní vědecká konference oblasti práva a právních věd – Právní rozpravy 2017 s podtitulem „Právo a bezpečnost“. 2017. str. 157-163
[24]) ŠEVCOVÁ, K. Kapitoly z medicínkeho práva. Belanium. Banská Bystrica. 2016. str. 95
[25]) VOJČÍK. P. Občianske právo hmotné. 2. Vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2018. str. 288
[26]) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. júla 2012, sp.zn. 17Co/136/2012
[27]) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2014, sp. zn. 7 Cdo 65/2013
[28]) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2011, sp. zn. 4 Cdo 232/2010