THIRD PARTY OWNERSHIP AND CO-OWNERSHIP OF PLAYER´S ECONOMIC RIGHTS – KONIEC JEDNÉHO FENOMÉNU

MGR. ERIK ŠTEPÁNEK
ADVOKÁTSKY KONCIPIENT AEQUITAS S.R.O.
E-MAIL: STEPANEK@AEQ.SK

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
vlastníctvo tretích strán, ekonomické práva k hráčovi, federatívne práva k hráčovi, zmeny v Pravidlách FIFA upravujúcich status a prestup hráčov

KEY WORDS:
third party ownership, player´s economic rights, player´s federative rights, changes in FIFA Regulations on the Status and Transfer of Players

ABSTRAKT:
Príspevok prináša stručný prehľad vývoja Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov s ohľadom na úpravu vlastníctva tretích strán k hráčovi. Vývoj pravidiel upravujúcich investovanie tretích strán do hráča výmenou za podiel na ekonomických právach hráča je vysvetlený na základe právnych sporoch, ktoré rozhodujúcim spôsobom prispeli k úplnému zákazu vlastníctva tretích strán.

ABSTRACT/SUMMARY:
The article brings brief review of FIFA Regulations on the Status and Transfer of Player´s development with respect to regulation of player´s third party ownership. Development of regulations governing investment of third parties into player in Exchange for a share in the player´s economic rights is explained on the legal disputes, which contributed decisively to total ban of third party ownership.

Third party ownership of player´s economic rights (ďalej len ako „Third party ownership“ alebo len „TPO“) je súhrnným pojmom opisujúcim rozličné zmluvné a mimozmluvné mechanizmy, ktorých cieľom je nadobudnutie práv k jednému alebo viacerým hráčom treťou osobou. TPO je rozšíreným nástrojom financovania hráčskej kariéry alebo financovania transferu hráča do futbalového klubu, ktorý v momente transferu nemá dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie si služieb prestupujúceho hráča. Tretia osoba – financujúca osoba, poskytne klubu alebo hráčovi chýbajúce finančné prostriedky výmenou za podiel na budúcej prestupovej čiastke za hráča.

Z hľadiska právnych vzťahov medzi klubom, hráčom, asociáciou a treťou osobou je rozhodujúcou skutočnosťou rozlišovanie medzi „player´s federative and economics rights“. Federative right je „právo klubu registrovať hráča, na základe pracovnej zmluvy, v národnej federácii (asociácii/zväze) alebo profesionálnej lige s cieľom umožniť mu účasť v oficiálnych súťažiach organizovaných týmito športovými organizáciami“.^[1]Federative right (ďalej aj ako „Registračné právo“) je právom garantovaným federáciou (asociáciou/zväzom), ktoré vyplýva z organizovanosti futbalu ako celospoločenskej športovej aktivity a je možné ho nadobudnúť, uplatniť a vymáhať výlučne v organizovanom futbale/športe.

Economic rights sú ekonomickými právami klubu k hráčovi a sú dôsledkom výkonu Registračného práva klubu, pričom predstavujú ekonomickú hodnotu hráča pre klub, ktorému patrí Registračné právo. Presný obsah ekonomických práv klubu k hráčovi nie je definovaný, vychádzajúc z právnej teórie a judikatúry Arbitrážneho súdu pre šport v Lausanne (ďalej len „CAS“) však možno usudzovať, že „ekonomické práva sú bežnými zmluvnými právami, ktoré sú čiastočne prevoditeľné a môžu byť rozdelené medzi rôznych nositeľov práv“.^[2] Vychádzajúc z judikatúry CAS majú ekonomické práva klubu k hráčovi pôvod v zmluvných vzťahoch medzi klubom a hráčom, preto bude ich obsah vyplývať primárne z pracovnej zmluvy (zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti/hráčskej zmluvy a podobne), ktorú uzatvoril hráč a klub. Obsah ekonomických práv klubu k hráčovi bude preto v každom individuálnom prípade rozdielny, v závislosti na obsahu pracovnej zmluvy a na dohode medzi klubom a hráčom (napríklad o výkone osobnostných práv), hoci v užšom význame sú ekonomické práva k hráčovi redukované na právo na transferovú kompenzáciu (prestupovú čiastku). Uvedený užší prístup vychádza z ustanovenia článku 13 Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov, na základe ktorého je s ohľadom na zachovanie zmluvnej stability v športe, potrebné za ekonomické práva k hráčovi vždy považovať finančnú čiastku alebo iné práva, ktoré klub obdrží výmenou za prevod Registračného práva k hráčovi na iný klub, počas trvania pracovnej zmluvy medzi hráčom a pôvodným klubom.

V Pravidlách FIFA upravujúcich status a prestup hráčov edícia 2005 nebolo vlastníctvo ekonomických práv k hráčovi treťou osobou zakázané ani v Pravidlách, a ani nijakým predpisom FIFA, pričom tento inštitút nebol v predpisoch FIFA vôbec upravený. Súčasne však stále platí, že futbalový asociácia Anglicka už v tom čase zakazovala akýkoľvek vplyv tretích strán alebo vlastníctvo ekonomických práv k hráčovi treťou stranou. Prevoditeľnosť ekonomických práv k hráčovi bola potvrdená rozhodnutím CAS 2004/A/701 v zmysle ktorého platilo, že :
„Napriek tomu, že pravidlá FIFA neumožňujú, aby bol hráč registrovaný za dva odlišné kluby pridružené k rovnakej asociácii v danom čase, tieto ustanovenia FIFA sa vzťahujú len na registráciu hráča a nebránia dvom klubom rozdeliť si medzi sebou ekonomické práva spojené s hráčom, pokiaľ má hráč s niektorým z tímov uzatvorenú pracovnú zmluvu a výslovne s takýmto rozdelením práv súhlasí. Obchodovateľnosť, vrátane predaja alebo prenájmu, všetkých alebo len niektorých ekonomických práv k hráčovi medzi klubmi je teda v súlade s predpismi FIFA a dohoda o spoluvlastníctve nie je sama o sebe nezákonná alebo nevymáhateľná.

Z hľadiska práva je potrebné rozlišovať medzi registráciou hráča a ekonomickými právami spojenými s hráčom: registrácia profesionálneho hráča v klube podľa relevantných pravidiel národnej asociácie slúži na administratívne účely licencovania tohto hráča a potvrdzuje, že iba daný klub má právo postaviť hráča v zápase počas určitého obdobia. Tento zápis je možný len v prípade existencie pracovnej zmluvy medzi hráčom a klubom, teda len pokiaľ je klub oprávneným z pracovnej zmluvy s hráčom. Potom môže s inak nenahraditeľným súhlasom hráča, previesť tieto oprávnenia na iný klub výmenou za určitú sumu peňazí alebo inú náhradu, pričom tieto zmluvné oprávnenia môžeme definovať aj ako ekonomické práva na športový výkon (predstavenie) hráča. Takéto obchodné transakcie sú možné len v súvislosti s hráčmi, ktorí sú pod zmluvou, pretože hráči, ktorí sú bez zmluvných záväzkov – tzv. voľní agenti (anglický termín označujúci hráčov bez zmluvného vzťahu s klubom) – môžu byť najatí ktorýmkoľvek klubom slobodne bez ohľadu na nejaké ekonomické práva.

Kým registráciu nemožno súčasne zdieľať viacerými klubmi, z hľadiska športovej administratívy a aj podľa predpisov FIFA môže hráč hrať v danom čase len za jeden klub a pre zmenu klubu potrebuje platný prestupový certifikát, ekonomické práva sú bežnými zmluvnými právami a môžu byť čiastočne rozdelené medzi viacerých nositeľov práv.“^[3]

Vychádzajúc z judikatúry CAS tak stručne povedané platilo, že TPO je pomenovaním stavu, kedy „tretia strana financuje hráčov rozvoj výmenou za práva na budúcu prestupovú čiastku hráča“.^[4]

Zmena vo vyššie uvedenom chápaní obchodovateľnosti ekonomických práv k hráčovi nastala prijatím Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov edícia 2009, ktorá priniesla nové ustanovenie 18bis, v zmysle ktorého:
„Žiadny klub nesmie vstúpiť do zmluvného vzťahu, ktorý by inej zmluvnej strane alebo akejkoľvek tretej strane umožnil získať schopnosť ovplyvniť nezávislosť a politiku klubu vo veciach uzatvárania zmlúv s hráčmi, transfery hráčov alebo výkonnosť jeho družstiev“^[5].

Túto zmenu si vyžiadalo široké rozšírenie TPO v krajinách Južnej Ameriky, ktoré bolo najviac viditeľné pri prestupe takých hráčov ako Carlos Tevéz a Javier Mascherano. Vplyv držiteľov ekonomických práv k hráčovi na kluby, za ktoré boli títo hráča registrovaní, dosiahol taký rozsah, že priamo zasahoval do zásady fair play, spravodlivosti súťaže, ktorá mala a má zostať výlučne záležitosťou športového súperenia na ihrisku. Odporcovia TPO poukazujú predovšetkým na skutočnosť, že vďaka vlastníctvu časti ekonomických práv treťou stranou, získava tretia strana vplyv na zloženie družstva športového tímu, pričom môže vyvíjať nátlak na hráčov, trénerov a vlastníkov klubov. Ako uviedol Gianni Infantino, generálny sekretár UEFA pre The Guardian „TPO ohrozuje integritu športovej súťaže, poškodzuje zmluvnú stabilitu, narúša vzťah dôvery, ktorý by mal existovať medzi hráčom a klubom, ktorý ho zamestnáva, čo vytvára konflikt záujmov, hráči majú menšiu kontrolu nad vývojom vlastnej kariéry, udržuje klub v začarovanom kruhu dlhov a závislosti a škodí celkovému imidžu futbalu.“^[6] Úroveň vplyvu tretích strán na hráčov a kluby naviac dosahuje takú úroveň, že reálne vzbudzuje obavy z match-fixingu, teda ovplyvňovania zápasov.

Predmetnú situáciu dobre dokumentuje prípad Carlosa Tevéza, ktorý hral za anglický klub West Ham United (vlastníka federatívnych práv), napriek tomu, že vlastníkom ekonomických práv k hráčovi bola tretia strana (údajne offshorová spoločnosť vlastnená iránskym podnikateľom Kia Joorbchianom). Po prestupe Javiera Mascherana (bývalého spoluhráča Carlosa Tevéza v klube West Ham United, ktorého zmluvu tiež vlastnila tretia strana, a to Kia Joorbchian) do klubu FC Liverpool uložilo vedenie Priemier League klubu West Ham United povinnosť zverejniť všetky zmluvy medzi klubom, hráčom Carlos Tevéz a treťou stranou. West Ham United si túto povinnosť nesplnil, argumentujúc, že zmluvu vypovedal, a je výlučným vlastníkom ekonomických aj federatívnych práv k hráčovi. V roku 2007 sa klub West Ham United udržal v Premier League len vďaka Carlosovi Tevézovi, ktorý dal v troch rozhodujúcich stretnutiach tri víťazné góly. Shefield United, klub, ktorý na úkor West Ham United vypadol z Premier League, zažaloval West Ham United pred orgánmi ligy, nakoľko podľa názoru Shefield United bola vlastníkom hráča Carlos Tevéz stále tretia strana. Ligové orgány spor odkázali na rozhodcovský súd, ktorý dal za pravdu Shefield United v tom, že West Ham United porušil povinnosť uloženú mu orgánom ligy a súčasne, že poškodil Shefiel United, keď za neho nastupoval hráč, ktorého zmluvu vlastnila tretia strana. West Ham United napokon musel Shefield United ako odškodné zaplatiť sumu vo výške 18,1 mil. libier.^[7] Následne hráč Carlos Tevéz prestúpil do klubu Manchester United. S prestupom hráča Carlosa Tevéza z West Ham United do Manchaster United pôvodne klub registrácie, t. j. West Ham United nesúhlasil, pričom išlo o privátnu dohodu medzi hráčom, vlastníkom ekonomických práv, ktorým mal byť iránsky podnikateľ Kia Joorabchian a Manchestrom United.^[8] West Ham United argumentoval najmä tým, že je vlastníkom federatívnych práv k hráčovi a že hráč nemôže prestúpiť do iného klubu bez jeho súhlasu, ktorý nebol udelený, a preto je celý prestup neplatný. Naopak vlastník ekonomických práv argumentoval tým, že je vlastníkom ekonomických práv k hráčovi a má s West Ham United uzatvorenú zmluvu, ktorá ho oprávňuje viesť rokovania o prestupe hráča a samostatne rozhodnúť o prestupe hráča bez účasti West Ham United. Celý spor sa napokon vyriešil zmierom, keď vlastník ekonomických práv, zaplatil West Ham United dva milióny libier ako kompenzáciu za stratu práv na hráča a West Ham United udelil súhlas s prestupom Carlosa Tevéza. Spor medzi West Ham United a vlastníkom ekonomických práv k hráčovi bol v konečnom dôsledku sporom o to, kto je oprávnený disponovať s hráčom a ovplyvňovať ďalšiu kariéru hráča, klub registrácie ako vlastník federatívnych práv alebo vlastník ekonomických práv k hráčovi.

Prijatím článku 18bis do Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov sa malo zabrániť vzniku obdobných sporov, keďže článok 18bis jednoznačne stanovil, že nijaká tretia strana nesmie mať vplyv na nezávislosť a politiku klubu vo veci uzatvárania hráčskych zmlúv, prestupu hráčov alebo na výkonnosť družstiev klubu.

V dôsledku vyššie uvedenej zmeny v pravidlách FIFA došlo aj k zmene definície TPO, keď bola prijatá tzv. širšia definícia, podľa ktorej platilo, že:
„Third party ownership je nástrojom, ktorý kluby môžu použiť na zdieľanie rizika, urýchlenie najímania hráčov a zvýšenie predvídateľnosti príjmov, ktoré sú len neistými očakávaniami, prostredníctvom prevodu percentuálneho podielu na ekonomických právach, viaznucich na registračnom práve, ktorým disponujú, pričom takýto prevod nesmie zhoršiť alebo ovplyvniť nezávislosť a autonómiu klubu pri rozhodovaní pokiaľ ide o registračné práva, prestupy a športový výkon klubu“.^[9]

Vyššie uvedená širšia definícia v sebe zahrňovala aj podmienky FIFA, zakotvené v článku 18bis Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov.

Nová edícia Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov 2015 priniesla viaceré zmeny, okrem iného aj nový článok 18ter, v zmysle ktorého platí, že :
„Nijaký klub alebo hráč nesmie uzatvoriť takú zmluvu s treťou stranou, ktorá by tretiu stranu oprávňovala podieľať sa, či už úplne alebo čiastočne, na kompenzácii splatnej v súvislosti s budúcim prestupom hráča z jedného klubu do druhého, alebo by boli prevedené akékoľvek práva v súvislosti s budúcim prestupom alebo prestupovou čiastkou.“^[10]

Ustanovenie článku 18ter Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov edícia 2015 účinných od 01.05.2015 tak so sebou prinieslo zdanlivý koniec prevodu ekonomických práv k hráčom vo futbale.

Zmena, ktorú so sebou priniesol článok 18ter Pravidiel FIFA je s ohľadom na rozsah a rozšírenosť TPO zmenou značného významu. Do prijatia zákazu TPO na federatívnej úrovni bolo TPO zakázané v rámci UEFA len v niekoľkých národných asociáciách, ktorými boli národné asociácie Anglicka, Škótska, Walesu, Francúzska a Poľska. TPO bolo najviac rozšírené na území asociácií juhoamerických štátov, ako sú Brazília, Argentína alebo Uruguaj, ale bolo časté aj na území asociácií štátov Balkánu, ako sú Chorvátsko, Srbsko, Čierna Hora alebo Macedónsko a aj na území Portugalska a Španielska, ktoré sú prestupnou stanicou pre juhoamerických hráčov. Na území asociácií strednej Európy, medzi ktoré patrí aj Slovenský futbalový zväz bolo TPO menej rozšírené, nebolo však ani zakázané, ani úplne neobvyklé. Podľa odhadov boli ekonomické práva k hráčom pôsobiacim v rámci konfederácie UEFA aspoň čiastočne prevedené na tretie osoby v prípade 18.000 hráčov, ktorých celková prestupová hodnota dosahuje 19 miliárd EUR^[11], a to vrátane takých hráčov ako Tevéz alebo Mascherano, ktorých prípad viedol k prijatiu článku 18bis Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov.

Dôležitosť upravovanej otázky bola zrejmá aj FIFA, ktorá v apríli roku 2015 zverejnila „backround information“ o pripravovanej zmene. V zmysle FIFA backround information boli podkladom pre zásadnú zmenu vo vzťahu k TPO tak rokovania viacerých komisií (Player´s status committee, Executive committee), ako aj dvojica štúdií a to štúdia z januára až marca 2013 vypracovaná International Centre for Sports Studies a štúdia z júla 2013 až mája 2014 vypracovaná Centre de Droit et d’Economie du Sport.

Dôsledné zvažovanie vplyvu TPO vo futbale zo strany FIFA viedlo k prijatiu článku 18ter, ktorý rieši zákaz takých vzťahov v športe, ktoré zakladajú právo tretích strán na akýkoľvek podiel na budúcej prestupovej čiastke za hráča, a to tak vo vzťahu k finančnému plneniu ako aj iným právam, ktoré by mohla tretia strana nadobudnúť. Článok 18ter Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov so sebou prináša prechodné ustanovenia regulujúce vzťahy vzniknuté do dňa nadobudnutia účinnosti zákazu TPO. V súlade s ustanovením článku 18ter ods. 3 platí, že „Dohody podľa odseku 1 uzatvorené pred 1. Májom 2015 ostávajú v platnosti až do skončenia doby na ktorú boli uzatvorené, ich trvanie však nemôže byť predĺžené“^[12]. Súčasne v súlade s článkom 18ter ods. 4 platí, že „Platnosť dohôd podľa odseku 1 uzatvorených medzi 1. Januárom 2015 a 30. Aprílom 2015 nesmie byť dohodnutá na dobu trvania dlhšiu ako jeden rok odo dňa nadobudnutia účinnosti“^[13].

V zmysle prechodných ustanovení tvoriacich imanentnú súčasť článku 18ter Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov je zrejmé, že cieľom predmetnej právnej úpravy je voľné ukončenie doterajších zmluvných vzťahov zakladajúcich ekonomické práva tretích strán k hráčom v dôsledku uplynutia času.

Z hľadiska samotnej prevoditeľnosti ekonomických práv k hráčom je však rozhodujúcim faktorom definícia pojmu tretia strana, keďže Pravidlá FIFA upravujúce status a prestup hráčov v ustanovení článku 18ter ukladajú zákaz uzatvárania zmluvných vzťahov, ktorých dôsledkom je prevod časti ekonomických práv k hráčovi, výlučne s treťou stranou. Pojem tretia strana je definovaný v Definíciách Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov, v zmysle ktorých je treťou stranou „strana iná ako dva kluby medzi ktorými hráč prestupuje z jedného klubu do druhého, alebo akýkoľvek predchádzajúci klub, za ktorý bol hráč registrovaný“.^[14] Zákaz nadobúdania ekonomických práv k hráčom sa tak nevzťahuje na futbalové kluby, za ktoré bol hráč kedykoľvek v minulosti registrovaný. Stále je preto prípustný koncept „co-ownership of player´s economic rights“ teda spoluvlastníctva ekonomických práv k hráčovi.

„Co-ownership of player´s economic rights“, čiže spoluvlastníctvo ekonomických práv k hráčovi má viacero foriem, medzi jednu z nich patrí spoluvlastníctvo ekonomických práv k hráčovi ako dôsledok TPO, ktoré je na základe Pravidiel upravujúcich status a prestup hráčov edícia 2015 zakázané.

Inú formu co-ownership predstavuje tzv. taliansky model, v ktorom je niekoľko klubov „vlastníkom“ zmluvy s hráčom, avšak hráč je registrovaný výlučne za jeden z klubov. Základným rozdielom je nastavenie vnútorných vzťahov medzi klubom, treťou stranou a hráčom. V prípade spoluvlastníctva ekonomických práv k hráčovi, ktorého základom je TPO ide o právny vzťah medzi klubom a treťou osobou, voči ktorej však hráč nemá priamo nijaké práva alebo povinnosti, t. j. práva a povinnosti zo zmluvy zakladajúcej spoluvlastníctvo majú výlučne klub a investor. V prípade spoluvlastníctva ekonomických práv k hráčovi, ktorého základom je spoluvlastníctvo zmluvy s hráčom si klub a investor (tretia strana) rozdelia práva a povinnosti vo vzťahu k hráčovi. Hráč má teda práva a povinnosti tak voči klubu, ako aj voči investorovi (tretej strane). Typickým príkladom je pracovná zmluva medzi hráčom, klubom a investorom (treťou osobou), v ktorej sa tretia osoba zaviaže prispievať na mzdu hráča výmenou za podiel na ekonomických právach klubu, ktorému patrí Registračné právo k hráčovi. Hráčovi na základe takejto zmluvy vznikne právo na časť mzdy priamo voči investorovi.

Ďalšou formou co-ownership je dohoda, ktorou je časť ekonomických práv k hráčovi prevedená na nový klub, ktorý sa stáva klubom registrácie hráča, ale druhú, spravidla menšiu časť ekonomických práv k hráčovi si stále ponechá pôvodný klub. Nakoľko oba kluby sú klubmi, v ktorých hráč bol alebo je registrovaný, nejde o vlastníctvo ekonomických práv treťou osobou, a teda takáto dohoda o spoluvlastníctve ekonomických práv k hráčovi nespadá pod zákaz uložený v článku 18ter Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráča edícia 2015. Ustanovenie článku 18ter Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov tak nevylučuje spoluvlastníctvo ekonomických práv k hráčovi, ale len zužuje okruh subjektov, ktoré sú oprávnenými spoluvlastníkmi ekonomických práv k hráčovi na kluby, v ktorých hráč je alebo v minulosti bol registrovaný.