ESĽP: Rozsudok z 9. júla 2013 v prípade Untermayer proti SR

​Dĺžkou napadnutých konaní sa zaoberal aj Ústavný súd SR na základe viacerých sťažností podľa článku 127 ústavy. Pokiaľ ide o konanie o zaplatenie peňažnej sumy, ústavný súd v septembri 2007 nálezom rozhodol, že v konaní došlo k prieťahom. V dôsledku toho priznal pánovi Untermayerovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia. Okrem toho prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Druhú ústavnú sťažnosť sťažovateľa ústavný súd v septembri 2009 odmietol z dôvodu neprípustnosti, okrem iného preto, že sťažovateľ vo vzťahu k exekučnému konaniu nepreukázal, že pred podaním ústavnej sťažnosti podal sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. 

​Čo sa týka konania o zaplatenie peňažnej sumy, Slovenská republika vzhľadom na okolnosti prípadu zaslala európskemu súdu jednostrannú deklaráciu, v ktorej uznala status sťažovateľa ako poškodenej osoby, ako aj neprimeranú dĺžku konania. Keďže európsky súd považoval konanie o zaplatenie peňažnej sumy za úzko spojené s exekučným konaním, nesúhlasil s ich oddelením a jednostrannú deklaráciu vlády odmietol. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády vo vzťahu k exekučnému konaniu, že sťažovateľ nepodal ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu, ako aj, že sa mohol domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto ohľade európsky súd uviedol, že v prípade Komanický proti Slovenskej republike a Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike preskúmal a odmietol v zásade rovnaké námietky, ako vzniesla v predmetnom prípade vláda. Následne poznamenal, že obidve konania musia byť posúdené spoločne a z tohto dôvodu posudzované obdobie predstavovalo viac ako štrnásť rokov. Počas tohto obdobia sa konalo v konaní o zaplatenie peňažnej sumy na dvoch stupňoch, pričom na prvom stupni sa zaoberali vecou tri odlišné súdy. Aj v exekučnom konaní sa konalo na dvoch stupňoch, pričom na prvom stupni boli zapojené do konania dva odlišné súdy. Po preskúmaní podstaty sťažnosti európsky súd poznamenal, že dĺžka konania, posudzovaného ako jeden celok, bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho európsky súd s poukazom na svoje závery týkajúce sa vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy konštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru, keď dospel k záveru, že za daných okolností sťažovateľ nemal vo vzťahu k dĺžke napadnutého konania účinný prostriedok nápravy. 

Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 a 13 Dohovoru európsky súd priznal pánovi Untermayerovi 3 100 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 1 250 EUR ako náhradu nákladov výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.