ODBORNÁ VEREJNÁ DISKUSIA – VEĎ AJ TAK VŠETKO JE O HLAVE...

Ale mňa počas tohto workshopu zaujala úplne iná vec, ktorá na sklonku prvého dňa vo veľkej miere zmenila smerovanie celého podujatia a bolo to veľmi inšpiratívne poznanie. Po vystúpeniach viacerých trénerských špecialistov zameraných na metodologický tréning rôznych herných činností, vystúpil jeden tréner /neskôr sa ukázalo, že je trénerom individuálneho športu-tenisu/ s myšlienkou, že všetko o čom sa tu rozpráva je fajn, všetky systémové trendy sú fajn, ale podľa jeho názoru aj tak všetko v konečnom dôsledku je len o hlave športovca, o originalite športovca a o tom, ako je tréner schopný pracovať s „vnútorným diamantom“ hráča.

Po tomto vystúpení nastalo chvíľkové ticho, všetci zúčastnení začali hlboko v sebe analyzovať vážnosť a pravdu jeho slov. Z pohľadov a súhlasných pritakávaní som vycítil, že drvivá väčšina s ním vnútorne súhlasí, ale...

Bolo tam jedno ale.

Mám rád výzvy a preto som sa snažil to využiť a svojim vystúpením ho postupne rozkódovať. Opýtal som sa, že ak je tak a vnútorne cítime, že dôležitá je pri športovom výkone aj hlava, náš postoj, nastavenie, tak prečo tú hlavu nezačneme trénovať, prečo tomu nevenujeme viac času? Čo nám v tom bráni? Postupne sme sa zhodli na tom, že športový výkon je ďaleko rozsiahlejšia a rozmanitejšia záležitosť, ako len úzkoprsé nazeranie na tréning cez priezor fyzického tela. Nemenej dôležité sú tiež oblasti mentálna, kde sa kreujú, tvoria myšlienky a vzorce správania, emočná oblasť, ktorá generuje emócie prejavujúce sa pred, počas a po výkone, že je to tiež nezanedbateľná a dôležitá oblasť vzťahov, sociálneho prostredia, ktorými sa obklopujeme a to všetko sa prejavuje na energetickej úrovni, ktorá sa nám „zviditeľňuje“ v podobe výkonu fyzického tela, gólov, bodov, či chýb.

Nečakane sa rozpútala veľká odborno-laická konštruktívna diskusia, ktorá prevalcovala pôvodný program, ale nik nenamietal, všetci sme cítili, že sme spolutvorcovia tohto workshopu a že práve takáto debata nás všetkých posúva dopredu, za poznaním niečoho, čo nevieme definovať, nevieme zatiaľ ochutnať, vidieť, ohmatať, ale podstatné je, že to vieme precítiť a my sme cítili, že je potrebné v tom pokračovať.

A tak sa postupne začali tréneri otvárať a ich subjektívne vyjadrenia potvrdzovali to, že od istého času začali fungovať ako plagiátori rôznych herných šablón, taktických trendov a všetkého, čo im bolo ponúkané na školeniach, seminároch, čo sa dalo stiahnuť na internete, či kopírovanie hry úspešných svetových tímov. Robili to s vášňou, nasadením, ambicióznosťou, až do chvíle, keď zistili, že v ich podmienkach im to nefunguje, neuvedomujúc si vekový, či kvalitatívny stav a rozdielnosť ich hráčskeho potenciálu. A tak prišlo znechutenie, frustrácia a nechuť... A zamyslenie sa, prečo to u nás nefunguje, keď Barcelona s tým istým systémom hrá tak impozantne?!

Na otázku prečo sa tak málo venujeme hráčskemu sebavedomiu, postojom, koncentrácii, rýchlo prišla priama a otvorená spoveď: „Nevieme, ako nato, nevieme ako pracovať s veličinami, ktoré sú len ťažko merateľné! Sú to veci, ktoré nie je možné uchopiť našimi zmyslami, hoci veľa o nich hovoríme, hlavne po prehratom zápase, ale pracovať s nimi je problém a tak radšej komentujeme to, čo vidíme pri analýze videozáznamu. Tam krásne usvedčíme hráča, že zle prihral, že zle stál, že zle vybiehal, že nekomunikoval a preto sa zameriavame na riešenie chýb a nedostatkov. Z hľadiska časovej osi, vieme že pracujeme už v minulom čase, že rovnaká chyba sa už nebude opakovať, ale vieme ich pomenovať, vidieť a v konečnom dôsledku aj skritizovať. A toto je asi hlavná pointa, že takto dokážeme obhájiť svoju pravdu, upevniť svoju autoritu a to, ako sa to malo, má a musí spraviť v budúcnosti!“

Úprimne, bol som prekvapený sebareflexiou mnohých trénerov. Viacerí dojímavo rozprávali o svojich pocitoch, ako sa sami dlhšiu dobu trápia, že taká „nalinajkovaná“ práca ich veľmi nenapĺňa, nie sú sebarealizovaní a profesne ich to neposúva. A potom to často pociťujú aj ich hráči, ktorí vlastne za to všetko ani nemôžu, len nechtiac svoje psychické rozpoloženie prenášajú na hráčov. Po svojom vystúpení sa mnohí cítili šťastní, ako dieťa po prvej spovedi.

Asi po dvoch hodinách nečakanej debaty, ktorá by sa dala nazvať rozprávkou Cisárove nové šaty, sa pristúpilo ku konštruktívnym návrhom, ako pomôcť trénerom a zároveň aj mladým športovcom pri ich raste...

Treba zdôrazniť, že táto diskusia sa neniesla v žiadnom kritickom duchu a nebola to žiadna trénerská revolúcia, ktorá by zmiatla všetko a všetkých. Nie, naopak, bolo to o uvedomení, že tak ako ľudstvo prechádza neustále evolúciou-vývojom, tak aj trénerské záležitosti, techniky, postupy, metódy sa menia a že je dôležité sa procesu zmien otvoriť a nie brániť. Je dôležité sa zamerať aj na oblasti, ktoré síce sú málo prebádané, ťažko uchopiteľné, ktoré sú pred našim zrakom ukryté, ako nádhera ľadovca pod hladinou oceánu, či korene stromu pod zemou. Ale práve tieto neviditeľné korene rozhodujú o tom, či strom bude mať živiny, či zakvitne a akú chuť budú mať jeho plody. A že v tých hĺbkach sú často skryté tie najväčšie poklady nás samých a je treba prejaviť veľkú odvahu, osobnú statočnosť, či kus trpezlivosti pri ich objavovaní. Čím ďalej a zvlášť pri kolektívnych športoch sa do popredia derie originalita hráčov, uvedomenie, že niet dvoch na svete rovnakých ľudí a preto nie všetci môžu byť trénovaní rovnakými postupmi.

Náš potenciál je nekonečný a keby sme vedeli o všetkých úžasných veciach, ktorých sme schopní, požiadali by sme sami seba o autogram. Každý z nás má svojmu tímu, klubu, svetu čo ponúknuť, ale dôležité je to, aby sme si to sami uvedomili a vedeli, čo chceme rozvíjať a ktoré sú naše silné stránky.

Myslím, že citát Jána Wericha je asi výstižný, ako záverečná bodka k tejto téme:

„Když už člověk jednou je, tak má koukat aby byl.

A když kouká, aby byl, a je, tak má být to, co je,

a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je.“