Odvodové zaťaženie profesionálnych športovcov v novom Zákone o športe (a súvisiacej legislatíve)

ÚVOD:

Predkladaný príspevok má za cieľ uvažovať o spôsoboch zákonnej úpravy odvodového zaťaženia športovcov v návrhu Nového zákona o športe (ďalej len “NZOŠ”). Možností je samozrejme viacero, ide však o to, koľko argumentov za a proti nájdeme pre to – ktoré z nich. Nie je snahou autora o prezentáciu a precizáciu len niektorého z nich, ale o úvahu o komplexe všetkých existujúcich modelov, pričom záverom príspevku by mala byť odpoveď na otázku, ktorý model odvodového zaťaženia profesionálnych športovcov (ergo športových klubov) sa javí ako najsprávnejší. Úprava, ktorú pracovná skupina NZOŠ vyberie ako navrhované riešenie s prirodzeným vplyvom obsahu komunikácie o tejto problematike s predstaviteľmi politickej sféry môže v konečnom dôsledku nadobudnúť odlišné kontúry. Východiskom by sa však aj napriek uvedenému tvrdeniu mali stať tu prezentované modely úpravy. Nevyhnutným predporozumením tohto príspevku je zhodnotenie aktuálneho statusu športovcov a ich odvodového zaťaženia.

Športovci v podmienkach Slovenskej republiky, ak nerátame tých, ktorí sú zamestnaní v strediskách vrcholového športu (služobný pomer vojaka alebo policajta) aktuálne vykonávajú športovú činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby. Uvedené platí na základe skutočnosti, že športovci uzatvárajú so športovými klubmi zmluvné dojednania o výkone športovej činnosti na základe § 269 ods. 2 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len “ObZ”), prípadne na základe § 51 z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len “OZ”). Touto praxou sa prakticky obchádza ustanovenie z. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len “ZP”), ktorý v § 3 ods. 2 ustanovuje, že na pracovnoprávne vzťahy profesionálnych športovcov sa vzťahuje tento zákon, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Táto konštatácia otvára taktiež úvahu nad tým, ako nastaviť vzájomný vzťah medzi úpravou profesionálneho športovca v NZOŠ ktorý by mal pojednávať o tom, že profesionálny športovec bude požívať status zamestnanca, a Zákonníka práce, ak osobitný zákon neustanoví inak.

Základným poznatkom, ktorý považujeme za východisko tejto problematiky je skutočnosť, že v návrhu NZOŠ sa počíta s takouto klasifikáciou športovcov:

2. Amatérsky športovec

• zmluva o amatérskom výkone športovej činnosti
• zmluva o dobrovoľníckej činnosti 
• iná zmluva
• registračný vzťah

3. Voľnočasový/rekreačný športovec

Podrobnejšia úprava statusu športovca prirodzene prichádza do úvahy len v prvých dvoch prípadoch, nakoľko zákonným spôsobom normovať a korigovať status voľnočasového športovca sa nezdá prínosné.

Profesionálny športovec by mal podľa NZOŠ vykonávať športovú činnosť ako zamestnanec v prípade, ak činnosť, ktorú v prospech športového klubu vykonáva spĺňa znaky závislej práce. O skutočnosti, že táto činnosť športovca skutočne nadobúda znaky závislej práce už v rozsahu odbornej a akademickej spisby publikovalo viacero autorov. Prirodzene, tento okruh vzťahov je aktuálny iba v prípade kolektívnych športov, pričom NZOŠ nesmie zabudnúť ani na športy individuálne. Tento prístup je zohľadnením už dnes účinného zákonného prepdokladu normovaného v § 1 ods. 3 ZP, hovoriaceho o tom, že “závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.”

Logickým vyústením tohto stavu je teda zavedenie nového statusu aj pre športové kluby, ktoré by tak nadobudli pozíciu zamestnávateľov, čo v dnešných dňoch aktuálne nie je. Tu musíme upozorniť na riziko zvýšenia finančných nárokov na športový klub, keďže tento bude musieť v porovnaní s dnešným stavom navýšiť (pri snahe o zachovanie výšky odplaty športovcov) svoje rozpočty na mzdy pre športovcov o cca 35%, teda o sumu odvodov, ktoré za športovcov budú do sociálneho systému odvádzať ako zamestnávatelia práve kluby.

Profesionálni športovci v individuálnych športoch by mali podľa NZOŠ vykonávať športovú činnosť ako osoby samostatne zárobkovo činné, samozrejme ak výkon ich športovej činnosti za klub v prípade ak sú v klube organizovaní nemá charakter závislej práce. Je to vyústenie logického spoznania charakteru športovej činnosti vykonávanej týmito športovcami. Títo športovci si výkon športovej činnosti organizujú sami, podľa svojho uváženia, na vlastné finančné náklady, v čase určenom podľa svojho uváženia a s trénerom, ktorého si vyberú sami a pod. V rozsahu týchto osôb nie je dôvod na úvahy o zavádzaní zamestnaneckého pomeru do tejto kategórie športovcov.

2. PREČO (NIE) JE ŠPORTOVEC “NIEKTO INÝ?”

Na ceste úvah o úprave športovcov ako aj ich odvodového zaťaženia v NZOŠ v rozsahu zamestnancov prípadne samostatne zárobkovo činných športovcov sa však pokúsime zhrnúť niektoré argumenty, ktorými je možné odôvodniť osobitný prístup hovoriaci o úprave mimo "klasického" odvodového zaťaženia. Tieto argumenty nie je možné vnímať iba v previazanosti na profesionálnych športovcov ale aj v nadväznosti na amatérskych, pretože športový klub svojou aktivitou vytvára mnohé ďalšie benefity, ktoré sa pri prvom pohľade nemusia javiť ako zásadné.

Prostredníctvom tejto optiky teda je na mieste vnímať možnosť výnimiek z klasického odvodového zaťaženia nielen pre - v prospech športovcov, ale aj pre - v prospech športových klubov. Zhutnenie takéhoto vnímania vytvára predpoklady pre komplexné pochopenie tu prezentovanej problematiky. Tu je niekoľko argumentov z pera Petra Sepešiho odôvodňujúcich osobitný prístup k odvodovému zaťaženiu športovcov:

• Špecifický charakter športu, ktorý spomínajú aj zakladajúce dokumenty Európskej únie odôvodňuje citlivú aplikáciu zákonných noriem na oblasť športu
• Šport nie je nahraditeľný inou aktivitou. Je to aktivita, ktorá nahrádza fyzickú prácu/aktivitu človeka, ktorej je pri automatizácii výroby, služieb a iných procesov čím ďalej menej.
• Športový klub financuje aj prípravu mladých športovcov zo súkromných zdrojov. Iný zamestnávateľ vyprodukuje zisk a rozdelia si ho vlastníci firmy.
• Športové kluby nie sú z ekonomického pohľadu ziskové, väčšinou sú z ekonomického pohľadu v strate.
• Športový klub vytvára komplexné možnosti fyzickej aktivity pod odborným dohľadom pre mladých športovcov (A družstvo, B družstvo, mládežnícke kategórie, dobrovoľnícka činnosť, sociálny aspekt aktivít športového klubu, aktívne zapojenie rodičov, trénerov)
• Šport produkuje vytváranie pozitívnych životných/zdravotných návykov, budovanie zdravého životného štýlu u športujúcej mládeže - dopad = zvyšovanie zdravotnej odolnosti spoločnosti.
• Solidarita amatérskeho a profesionálneho športu vytvára sociálne väzby medzi občanmi spoločnosti.
• Športový klub vytvára kultúru/zábavu/zážitok pre obyvateľov, divákov, fanúšikov.
• Podstatou činnosti športových klubov je primárne športová činnosť, nie podnikanie - čo je priamo požiadavka aktuálne platného a účinného Zákona o športe.
• Zákonná požiadavka “nepodnikateľských aktivít” športových klubov platí aj v prípade, keď majú právnu formu obchodných spoločností
• Športovci sú pozitívnymi vzormi pre deti a mládež.
• Kariéra profesionálneho športovca trvá len niekoľko rokov, u tých úspešnejších maximálne 10-12 rokov (18 - 30 rokov), preto ju nemôžeme porovnávať s prácou v iných odvetviach ako školstvo, zdravotníctvo, verejná správa (tu je práca a jej finančný prínos garantovaná pre zamestnanca viac - menej na podstatne dlhšie obdobie ako v prípade športovca).
• Športovci sú zdravší ako nešportujúci občania, pričom náklady na ich zdravotnú starostlivosť v strednom veku sú v porovnaní s bežným občanom nižšie. Uvedené pravidlo však môže mať logické výnimky vynútené zdravotnou deformáciou spôsobenou výkonom profesionálneho športového výkonu počas dlhšieho obdobia.
• V prípade profesionálnych športovcov v podmienkach Slovenskej republiky ide (novou zamestnaneckou optikou) pravdepodobne o skupina 700 - 1000 športovcov, z ktorých je väčšina prijímateľom mzdy v rozsahu od 1000,- do 3000,- EUR. Z tejto mzdy štát aktuálne nedostáva žiadne odvody od zamestnávateľov, nakoľko dnes sú profesionáli osoby samostatne zárobkovo činné. Štát je teda prijímateľom iba odvodov od športovcov.
• Profesionálni športovci sa pripravujú v športových kluboch na náklady týchto klubov aj pre potreby štátnej športovej reprezentácie Slovenskej republiky tak v kategóriách dospelých, ako aj v kategóriách mládeže (U21, U20, U19, U18, U17).
• Výkon profesionálnej športovej činnosti je dôvodom obmedzenia profesionálneho športovca a športovkýň počas kariéry v rozsahu bežného občianskeho života (strava, pitný režim, voľný čas, rodinný život, tehotenstvo, dovolenky, sviatky)
• Počas celej doby profesionálnej kariéry športovca je vyvíjaný tlak na športovca a športovkyne (výkonnostné ciele, match-fixing, dopingové kontroly, zranenie = strata zárobku alebo strata práce). Výkon profesionálnej športovej činnosti vykazuje jasné špecifiká v porovnaní s bežnou "závislou prácou".
• Relevantná je zvýšená možnosť výskytu “športových úrazov” a poškodení telesnej integrity s dlhodobými zdravotnými následkami.
• Existujú zvýšené finančné nároky na liečbu športových úrazov, ktoré športovec musí vynaložiť na ich liečbu za účelom opätovného výkonu športovej činnosti na profesionálnej úrovni.
• Reintegráciu profesionálnych športovcov do trhu práce na konci ich športovej kariéry štát v podmienkach Slovenskej republiky nijako nezabezpečuje (napr. “Biela kniha o športe” vyzýva členské štáty k tomu, aby zabezpečili reintegráciu týchto osôb a aby sa starali o duálnu kariéru mladých športovcov)
• Vnímanie športu európskou optikou

• Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1288/2013 z 11. decembra 2013, ktorým sa zriaďuje „Erasmus+“: program Únie pre vzdelávanie, odbornú prípravu, mládež a šport, a ktorým sa zrušujú rozhodnutia č. 1719/2006/ES, č. 1720/2006/ES a č. 1298/2008/ES
• Uznesenie Európskeho parlamentu z 2. februára 2012 o európskom rozmere v športe (2011/2087(INI)) - pozri bod 48.
• BIELA KNIHA O ŠPORTE KOM(2007) 391

Citácie niektorých argumentácií v súvislosti so športom z uvedených dokumentov EÚ:

"Šport má veľkú schopnosť sociálne začleňovať ľudí do mnohých oblastí zahŕňajúcich občiansku angažovanosť a vnímanie demokracie, propagáciu zdravia, rozvoj miest, sociálnu integráciu, pracovný trh, zamestnanosť, odbornú prípravu a vzdelávanie;"

“Profesionálny a amatérsky šport je ohrozený a vážne postihnutý finančnou nestabilitou,

"Členské štáty sú nabádané, aby zohľadňovali dôležitosť športu ako prostriedku na presadzovanie mieru, hospodárskeho rozvoja, dialógu medzi kultúrami, verejného zdravia, integrácie a emancipácie žien"

"Vyzýva členské štáty, aby hľadali spôsoby zmierňovania finančného bremena profesionálnych športovcov s najnižšími príjmami, ktorí majú krátku a nepredvídateľnú kariéru; znovu pripomína, že profesionáli v oblasti športu, tí ktorí sú zaradení ako športovci a väčšina tých, ktorých príjmy pochádzajú zo športu, by mali mať rovnaké práva v oblasti sociálneho zabezpečenia ako pracujúci"

"Význam profesionálneho športu narastá a rovnako prispieva k spoločenskej úlohe športu. Okrem toho, že šport zlepšuje zdravie európskych občanov, má aj výchovný rozmer a zohráva sociálnu i kultúrnu úlohu a slúži k zotaveniu organizmu. Spoločenská úloha športu má tiež potenciál posilňovať vonkajšie vzťahy Únie."

"S cieľom zabezpečiť reintegráciu profesionálnych športovcov do trhu práce na konci ich športovej kariéry zdôrazňuje Komisia dôležitosť zohľadniť už v ranom štádiu potrebu poskytnutia prípravy pre „dvojitú kariéru“ u mladých športovcov a športovkýň a zriadiť kvalitné miestne vzdelávacie centrá, ktoré budú garantom ich morálnych, vzdelávacích a profesionálnych záujmov."

"Politika EÚ v oblasti športu sa musí budovať tak, aby riešila a podporovala zámery a ciele profesionálneho aj amatérskeho športu"

"Konštatuje sa, že sponzorstvo poskytuje športu finančnú životodarnú silu a množstvo možností spolu s rešpektovaním zásad finančnej čestnosti;"

"Vyzýva Komisiu a členské štáty, aby dobrovoľným činnostiam v športe prisudzovali vysokú hodnotu; znovu zdôrazňuje dôležitosť dobrovoľníctva v športe, vyzdvihuje potrebu vytvoriť rámec sociálneho uznávania a poskytovať dobrovoľníkom vhodnú odbornú prípravu a podporuje výmenu informácií a najlepších postupov medzi členskými štátmi s cieľom podporovať dobrovoľníctvo v športe a hľadať možnosti právneho a daňového rámca vhodného pre činnosti športových združení."

"Domnieva sa, že stávkovanie pri športových podujatiach predstavuje formu obchodného využívania súťaží, a žiada Komisiu a členské štáty, aby chránili stávkovanie, pokiaľ ide o neoprávnené činnosti, subjekty bez licencie a podozrenie z ovplyvňovania výsledkov zápasov, a to najmä uznaním práv duševného vlastníctva organizátorov týchto súťaží, zaručením toho, že sa významný podiel príspevkov zo stávkovania poskytne na financovanie masového a amatérskeho športu a ochranou čistoty súťaží s dôrazom na výchovu športovcov; domnieva sa však, že takéto vlastnícke práva by nemali byť prekážkou uplatňovania práva na poskytovanie krátkeho spravodajstva podľa smernice 2007/65/ES (smernica o audiovizuálnych službách)."

"Vyzýva Komisiu, aby navrhla konkrétne opatrenia na zaistenie financovania športu z prostriedkov lotérií;"

Európsky parlament "vyzýva Komisiu, aby:"

"každoročne organizovala Európsky deň športu propagujúci sociálnu a kultúrnu úlohu amatérskeho a profesionálneho športu a prínosy športu v oblasti verejného zdravia;"

3.Možné cesty riešenia:

Ak sa chceme rozprávať a pragmaticky pojednávať, či diskutovať o možnostiach riešenia jednak (i) statusu profesionálneho športovca, a jednak o (ii) zákonných možnostiach úpravy jeho odvodového zaťaženia, musíme sa vedieť na danú problematiku pozrieť optikou všetkých dotknutých subjektov. Sú nimi tak ako bolo povedané, jednak samotní športovci, ale aj športové kluby, a v neposlednom rade štát. Optika každého z nich môže niesť subjektívne vlastnosti, pričom je potrebné odpútať sa od človeku vlastného egocentrizmu a jemu vlastnej preferencii subjektívnych pôžitkov, a hľadať pohľad objektívny, ktorý sa stane priesečníkom všetkých - v množine sa vyskytujúcich priamok. Príspevok, v ktorom sme tak učinili sme predstavili verejnosti už pred časom je v súhrne potrebné odprezentovať citáciou jeho parciálnej časti:

“Nie všetko, čo na základe predsudkov vyzerá zlé, musí byť aj zlé, a zároveň nie je všetko zlato čo sa bliští. Takmer nič nie je čierno-biele. Aj nový stav má svoje veľké výhody, ktoré sa prejavia aj v kvalite športových výkonov športovcov, ktorí možno budú musieť dostať menej peňazí ale keď ich budú mať na účtoch pravidelne v zmysle zmluvy, budú sa môcť plne koncentrovať na svoju športovú výkonnosť a majstrovstvo a nie žiť v strese (prídu alebo aj tento mesiac neprídu peniaze na účet a v akej výške) alebo obavách (budem sa domáhať práv, klub sa dozvie, že som vyhľadal advokáta a uplatnil si nárok zo zmluvy, pokazím si vzťahy s klubom a dopadnem ešte horšie, lebo aj ďalšie kluby ma nezoberú, lebo sa domáham svojich práv) - skúsme to prepojiť s psychológiou športovca, ktorá má významný vplyv na športovú výkonnosť a odovzdanie sa svojmu tímu/klubu/mestu a tak z toho môže byť šport s pozitívnou emóciou, ktorému budú ľudia veriť a chodiť sa naň pozerať a nie na športovcov bez výplat, ktorí mlčky v kŕči dúfajú, že raz peniaze prídu na účet. Ak sa športovci budú cítiť dobre ponúknu nám dozaista dôveryhodnejšie športové výkony. Nehovoriac o tom, že športovci vo finančných problémoch sú dobré podhubie pre tých, ktorí sa pokúšajú o stávkové podvody cez manipuláciu športových výsledkov.”

Klasické odvodové zaťaženie – výnimka nie je odôvodniteľná

Ak sa zhodneme na skutočnosti, že zavedením zamestnaneckého statusu do profesionálneho športu nevzniká potreba žiadnych úľav pre dotknuté subjekty, je potrebné nastaviť odovodové zaťaženie rovnako, ako pre ostatných zamestnancov.

„Paralelný odvodový systém“ pre športovcov

Je možné uvažovať o modeli odvodového zaťaženia profesionálnych športovcov, ktorý by odvody športovcov nastavil tzv. “viac-úrovňovo”. Odvody športovca by boli vo stanovenej výške (priamo úmerne) v závislosti od výšky samotného príjmu športovca. Laicky povedané, čím viac športovec zarába, tým väčšie odvody platí. Samozrejme, v prípade voľby tohto modelu by sme museli nájsť dôvody, prečo športovcov s vyššími zárobkami zaťažujeme vyšším odvodovým zaťažení, ako iných zamestnancov. Bez dostatočného odôvodnenia a nájdení pádnych argumentov ani toto opatrenie nenadobúda opodstatnenosť svojej existencie. Je pravdepodobné, že výška odvodov športovcov by sa vo väčšine prípadov nastavila stredným odvodovým zaťažením, ktorá by odzrkadľovala priemerné mzdy u profesionálnych športovcov.

• kategória športovcov so mzdou do 1000 eur: odvodové zaťaženie počítané z výšky minimálnej mzdy
• kategória športovcov so mzdou do 3500 eur: odvodové zaťaženie počítané z výšky 3 násobku minimálnej mzdy
• kategória športovcov so mzdou do 5000 eur: odvodové zaťaženie počítané z výšky 5 násobku minimálnej mzdy
• kategória športovcov so mzdou nad 5000 eur: odvodové zaťaženie počítané z výšky 7 násobku minimálnej mzdy.

Zdroj výpočtu odvodu (parameter) je možné zmeniť napr. aj na priemernú mzdu v národnom hospodárstve za predchádzajúci rok. (samozrejme, jej násobky by sa potom patrične znižovali),

„Minimálna mzda“ alias inšpirujeme sa svetom?

Legislatívna možnosť nesúca znaky zákonodarnej snahy o odbremenenie odvodového zaťaženia športových klubov (sekundárne aj športovcov) sa prejavila napr. v susednom Maďarsku. Naši južní susedia nastavili odvodové zaťaženie profesionálnych športovcov pre dotknuté subjekty v skutku prínosne. Profesionálnych športovcov začlenili pod zamestnancov, čím im poskytli ochranu hodnú zamestnancov v celom jej “pracovnoprávnom” rozsahu, avšak snaha pomôcť dotknutým subjektom odzrkadľujúca špecifickosť športovej oblasti sa prejavila v tom, že odvody platia títo športovci bez ohľadu na výšku odmeny len z minimálnej mzdy.

Logickým je argument, že takýmto prístupom sa športovci ako špeciálna skupina osôb v porovnaní s inými zamestnancami zvýhodňuje. V prípade zvolenia tejto cesty je nutné jej existenciu odôvodniť, čo prichádza do úvahy predovšetkým využitím niektorých z argumentov prezentovaných vyššie, napr. obmedzeným obdobím v ktorom je športovec aktívny a dokáže si výkonom športovej činnosti zarobiť, rizikom zvýšených nákladov na liečbu športových zranení, nestálosťou príjmu závislou od dopytu po hráčových výkonoch tretími subjektmi (de facto je stálosť príjmu závislá od charakteristík “hráčskeho trhu”) a pod.

Odvodové zaťaženie v plnej výške + “legisvakačné obdobie” ako pomoc športu?

Prirodzene, ako posledné prichádza do úvahy riešenie hovoriace o zavedení zamestnaneckého pomeru do oblasti profesionálneho športu, to s odvodovým zaťažením v plnej výške. Ako sa zvykne hovoriť, nie sme však v bode nula, a o skôr negatívnych charakteristikách finančnej a ekonomickej situácie v slovenskom športe počujeme viac ako často. Kým “nenabehnú do obehu” a neprejavia sa pozitívne dopady finančných opatrení zavádzaných v NZOŠ, pravdepodobne existuje legitímny argument, že dotknutým subjektom je potrebné dať čas aby sa na “plné odvodové zaťaženie profesionálnych športovcov” pripravili. Uvedené riešenie prezentované vyššie by mohlo byť vhodným opatrením na zmiernenie “nárazového efektu” k takémuto prechodu.

4. ZÁVER

Rozsiahle debaty o význame statusu a vlastností zákonnej úpravy profesionálnych športovcov na prvý pohľad môžu nadobúdať príliš jednostranné ponímanie. Môže sa zdať, že sa skutočne jedná len o tieto fyzické osoby - športovcov, ktoré môžu byť novou zákonnou úpravou postihnutí pozitívne (úľavou), alebo negatívne (spríspeným režimom, prípadne rovnakým ako tzv. klasické zamestnania”). Opak je však objektívnou pravdou. Nová, zákonná úprava statusu profeisonálnych športovcov sa nedotkne len ich, ale postihne aj športové kluby, ktoré sú v aktuálnych podmienkach len ich zmluvným partnerom. Táto charakteristika ich vzťahu pravdepodobne ostane zachovaná, no zmluvný vzťah dnes de facto zákonom nenormovaný (uzátváraný na základe §§ 269 ods. 2 ObZ, 51 OZ) sa preklopí do vzťahu zákonne normovaného, pričom sa explicitným znením zákona o športe zavedie jeho zamestnanecký charakter. Uvedené platí v prípade, ak športová činnosť vykonávaná profesionálnym športovcom svojím obsahom splní znaky závislej práce podľa Zákonníka práce.

Z profesionálneho športovca sa teda stane zamestnanec, zo športového klubu zamestnávateľ. Pripravovaný návrh zákona o športe môže tento vzťah charakterizovať ako zamestnanecký, pričom možný problém aplikácie niektorých pracovnoprávnych inštitútov na tento “športovo - zamestnanecký vzťah” sa dá vyriešiť vyriešením vzájomného vzťahu medzi NZOŠ a ZP. To tak, že sa aplikácia ZP na tento vzťah pripustí iba v prípadoch, o ktorých to ustanoví NZOŠ ako lex specialis. Subsidiarita a jej vylúčenie sa teda - vzhľadom na poznanie a znalosť pracovnej skupiny ktoré nazhromaždila počas príprav nového kódexu športu - zdá ako najsprávnejšia cesta úpravy statusu profesionálneho športovca. Zamedzí sa tým riziku častých zmien ZP a z toho plynúcich možných - negatívnych konzekvencií na samotný zmluvný, po novom pracovnoprávny vzťah medzi športovcom a športovým klubom.

Predkladaný príspevok mal snahu o stručnú prezentáciu modelov zákonnej úpravy, ktoré prichádzajú do úvahy v súvislosti s prezentovanou zmenou statusu profesionálnych športovcov. V tom prípade však ale automaticky prichádza na rad otázka odvodového zaťaženia týchto športovcov. Tak, ako sme prezentovali v obsahu článku citovanom príspevku, každý z dotknutých subjektov sa na túto problematiku môže pozerať a vnímať ju subjektívne. Štát sa logicky, pokúša do štátneho rozpočtu získať čo najväčšie prostriedky z odvodov po novom aj profesionálnych športovcov - zamestnancov, to predovšetkým z časti odvodov odvádzaných športovým klubom ako zamestnávateľom. Netreba všk zabúdať na tú skutočnosť, že tieto odvody dnes aktuálne štát nepríjma, nakoľko profesionálni športovci si dnes odvádzajú iba svoju časť odvodov, nakoľko pôsobia ako osoby samostatne zárobkovo činné. Športové kluby v dnešných podmienkach nezaťažujú žiadne odvodové povinnosti, keďže tieto vyplácajú hráčom mzdu/ odmenu za športovú činnosť ako už bolo spomenuté - ako osobám samostatne zárobkovo činným, teda celé odvodové zaťaženie v profesionálnom športe dnes zaťažuje športovcov. Dopadom takto definovaného nového zákonného stavu sa zvýšia finančné nároky pre športové kluby na mzdy športovcov o cca 34%, čo v dnes bezpochýb existujúcom - podvýživenom ekonomickom a finančnom stave slovenského športu samozrejme, nie je zanedbateľný dopad. Ďalším dopadom je to, že profesionálny športovec dostane mesačne o niečo menšiu odmenu, no na druhej pravidelne pod váhou trestnoprávneho postihu štatutárneho orgánu zamestnávateľa (športového klubu) za spáchanie trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného (nezabudnime, že tento trestný čin a jeho trestnosť zanikne, ak sa dlžná suma vyplatí do 60 dní od jej splatnosti).

Javí sa ako dôležité nájsť rozumný kompromis medzi fiskálnymi záujmami štátu a správnym nastavením odvodového zaťaženia pre športovcov aj vzhľadom na skutočnosť, že šport nie je klasickým zamestnaním tak, ako ho poznáme v školách, nemocniciach, štátnej správe, samospráve či iných obchodných spoločnostiach. Uvedené konštatujeme aj napriek skutočnosti, že sme na viacerých miestach zastávali názor, že v prípade profesionálneho športovca a pri výkone športovej činnosti prešportový klub ide o činnosť so znakmi závislej práce. Šport disponuje určitou špecifickosťou, o tom niet pochýb. Týka sa to aj prípadu - zákonom o športe - normovanej zamestnaneckej činnosti (športovej činnosti) športovca pre športový klub.