LIMITY ZDRUŽOVANIA: RIEŠENIE SPOROV V ŠPORTE A PRÁVNA OCHRANA ČLENOV OBČIANSKYCH ZDRUŽENÍ (SO ZAMERANÍM NA ŠPORTOVÉ ZVÄZY)

JUDr. Jaroslav Čollák ml.
Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Katedra občianskeho práva – asistent
Katedra obchodného a hospodárskeho práva – externý doktorand
Advokátska kancelária Čollák a partneri – advokátsky koncipient
Učená právnická spoločnosť – člen Rady
Slovenský futbalový zväz – Legislatívno-právna a etická komisia, Komora SFZ pre riešenie sporov
Slovenský olympijský výbor – Legislatívno-právna komisie
E-mail: jaroslav.collak@upjs.sk /jaroslav.collak@gmail.com

Kľúčové slová:
občianske združenie, športová organizácia, rozhodnutie, právna ochrana člena, žalobca, riešenie sporov, športové spory, športový zväz

Key words:
civic association, sport organization, decision, legal protection of a member, plaintiff, dispute resolution, sports litigation, sports federation

Abstrakt:
V predkladanom príspevku bude rozobratá problematika riešenia sporov v športe. Autor oboznamuje čitateľa s možnými spôsobmi riešenia sporov v športe, pričom upozorňuje na niektoré limity konkrétnych druhov riešenia sporov. Na podklade týchto predpokladov uvažuje o možnostiach právnej ochrany členov občianskych združení, nakoľko ustanovenia o právnej ochrane členov združení po prebehnutej rekodifikácii civilného procesného práva v podmienkach Slovenskej republiky malo za následok zrušenie ustanovenia § 15 z.č. 83/1992 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Týmto krokom sa zaviedla čiastočná neistota ohľadne otázky, kde sa má/môže člen združenia obrátiť v prípade, ak považuje niektoré rozhodnutie združenia za rozhodnutie, ktoré zasahuje do jeho práv, právom chránených záujmov, postavenia a slobôd.

Abstract/Summary:
The article analyzes the issue of resolving disputes in sport. The author introduces the reader to various methods of resolving disputes in sport, while highlighting some of the limits for particular types of dispute resolution. On the basis of these assumptions the author considers the possibility of legal protection of members of civic associations, since the recast of civil procedural law in the Slovak Republic the provisions on the legal protection of members of civic associations led to a repeal of § 15 of Act No. 83/1992 Coll. on association of citizens as amended. This step introduced partial uncertainty about issues where a member of an association should or could turn to, if he considers decisions of the association a decision that affects his rights, legally protected interests, status and freedoms.

I. Všeobecný úvod

Predkladaný príspevok autor formuluje ako prakticistický právny podklad, ktorý nemá uvažovať o preberanej problematike v teoretickej, či rovine de lege ferenda, ale bude sa snažiť efektívne hodnotiť zákonnú úpravu a obsah všetkých relevantných právnych predpisov, ktoré sa danej oblastí dotýkajú a ktoré danú oblasť normatívne formujú. Na zákonnom podklade sa bude snažiť sumarizovať jednak oblasť riešenia sporov v športe, a jednak pomenovať právne možnosti ochrany členov občianskych združení.

Hneď na úvod treba povedať, prečo je oblasť (i) riešenia sporov v športe úzko prepojená s oblasťou (ii) právnej ochrany členov občianskych združení, a prečo je o týchto oblastiach uvažovať aj v rozsahu (iii) limitov združovacieho práva ako takého.

Treba povedať, že združovanie v športe dnes už nie je možné chápať iba ako aktiváciu a realizáciu subjektívneho združovacieho práva. Združovanie v oblasti športu je dnes potrebné definovať ako (i) záujmovú činnosť v oblasti spoločenských vzťahov, ktoré tvoria „šport“ ako celok, to na základe využívania (iii) združovacieho práva ako právneho inštitútu v zmysle z.č. 83/1991 Zb. Zákon o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZZO“). Šport ako taký nie je zákon č. 440/2015 Z. z. Zákon o športe (ďalej aj „ZOŠ“) definovaný, no zákonodarca prijatím ZOŠ zvolil inú cestu ohraničenia, či definovania oblasti športu. Urobil to pojmologickým uchopením všetkých činností, ktoré môžu byť v oblasti športu vykonávané, čím fakticky oblasť športu vymedzil.

V zmysle ustanovenia § 3 ZOŠ sa športovou činnosťou rozumie „vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu“.

V zásade ide o to, že je potrebné definovať subjekty, ktoré sa v oblasti športu môžu združovať. Ide o všetky subjekty, na ktoré myslí ZOŠ, všetky subjekty, ktoré môžu vykonávať športovú činnosť. Ide o nasledujúce subjekty:

• športovci
• profesionálni
• amatérski
• neorganizovaní
• športové organizácie
• športové kluby
• športové zväzy
• národné športové zväzy
• národné športové organizácie (SOV, SPV).

Sumarizácia subjektov v športe hovorí o tom, že nosnými prvkami združovania v oblasti športu sú športovci a športové organizácie. Dôležité je upozorniť, že športovou organizáciou môže byť fakticky akákoľvek právnická osoba, ktorá vykonáva športovú činnosť. Vyplýva to z definície športovej organizácie:

Športová organizácia, § 8 ZOŠ:

• „Športovou organizáciou je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti alebo cieľom činnosti je športová činnosť; športovou organizáciou nie je orgán verejnej správy“.

Z uvedenej enumerácie subjektov vyplýva, že združovanie v oblasti športu bude funkčne naviazané predovšetkým na subjekty, ktoré vykonávajú správu a riadenie konkrétneho športu. Ide predovšetkým o športové zväzy. Je dobré, ak zákon vytvára situáciu možnosti vzniku tak klasických športových zväzov, ako aj národných športových zväzov. Národný športový zväz je pritom nutné chápať ako akúsi kvalitatívnu nadstavbu športových zväzov, ktorá musí spĺňať špecifické vlastnosti a minimálne štandardy ustanovení v ustanovení § 19 a nasl. ZOŠ. Faktom teda je, že na vrchole organizácie ktoréhokoľvek športu na Slovenku sa nachádza športový zväz (ďalej aj „ŠZ“^[1]).

Pre ucelenosť preberanej témy uveďme, že samotná organizácia, správa a riadenie konkrétneho športu (športového odvetvia) sa bude markatným spôsobom odlišovať a kvalitatívne líšiť od iných odvetví. Táto skutočnosť je pochopiteľná a je prejavom profesionalizácie správy a riadenia toho – ktorého športu. Organizačné rozvrstvenie a horizontálna či vertikálna systematika orgánov riadenia a správy športu môže byť v rôznych športoch, rôzna. Je dobré poznamenať, že ŠZ môžu zriaďovať svoje organizačné zložky, to jednak s právnou subjektivitou, alebo bez právnej subjektivity (ustanovenie § 6 ods. 2 písm. d) ZZO). Okrem uvedeného netreba zabúdať, že NŠZ môže zriaďovať obchodné spoločnosti, to za účelom riadenia a správy športovej reprezentácie – konkrétne podnikania v súvislosti so športovou reprezentáciou, a taktiež za účelom výstavby a prevádzky športovej infraštruktúry.

Ustanovenie § 18 ZOŠ

• Národný športový zväz môže na účely podnikania v súvislosti so športovou reprezentáciou založiť obchodnú spoločnosť alebo nadobudnúť podiel v obchodnej spoločnosti, ak je v nej jediným spoločníkom alebo ak je spoločníkom spoločne so štátom, vyšším územným celkom alebo obcou. Prevod obchodného podielu alebo akcií takej obchodnej spoločnosti na iné osoby je zakázaný okrem prevodu obchodného podielu alebo akcií na štát, vyšší územný celok alebo obec.
• Národný športový zväz môže na účely výstavby a prevádzky športovej infraštruktúry založiť obchodnú spoločnosť alebo nadobudnúť podiel v obchodnej spoločnosti.

Do uvedenej systematiky sa prirodzene dostávajú športové kluby, či športovci ako najpočetnejšie subjekty, ktoré vykonávajú športovú činnosť. Zákonodarca účelne, a musíme konštatovať že pozitívne stanovil pre ŠZ povinnú právnu formu – občianske združenia. Uvedené legislatívne opatrenie je možné chápať ako prirodzené odzrkadlenie praktických skúseností, že správa a riadenia športového odvetvia sa nezaobíde bez existencie akejsi „dohľadovej právomoci“ ŠZ nad subjektmi, ktoré dané športové odvetvie tvoria. Táto dohľadová právomoc nie je mysliteľná a dobre realizovateľná bez existencie členského vzťahu medzi ŠZ, a spomínanými subjektmi.

O vlastnostiach vzájomného vzťahu, a charakterizovaní členského vzťahu medzi ŠZ a spomínanými subjektmi nemá predkladaný príspevok potenciál pojednávať dlhšiu dobu. Je však potrebné povedať, že ŠZ môžu svojimi zakladateľskými dokumentmi (stanovy) stanovovať rôzne úrovne členských vzťahov (riadny člen, pridružený člen, individuálny člen a pod.) a pre rôzne úrovne členstva stanovovať rôzne práva a povinnosti.

Nedá sa nespomenúť na konkrétne limity vzniku členského vzťahu medzi športovcom a ŠZ v kolektívnych športoch. Preukázanie právneho podkladu členstva individuálneho športovca z konkrétnym ŠZ alebo organizátorom konkrétnej súťaže, turnaja či iného merania síl nezvykne byť problematický. Členský vzťah medzi ŠZ a športovcom, ktorý vykonáva športovú činnosť pre a v mene konkrétneho športového klubu (na základe zmluvného dojednania v rozsahu zmluvných typov ZOŠ), nie je možné vytvoriť zmluvným dojednaním medzi športovcom a športovým klubom^[2]. Vzťah medzi ŠZ a subjektmi, ktoré sa v športe združujú je dnes možné právne odôvodňovať predovšetkým (i) priamym členským vzťahom na základe riadnej registrácie subjektu za člena ŠZ, alebo existenciou (ii) príslušnosti osoby k športovému zväzu v prípade, ak sú splnené znaky a podmienky pojmu „príslušnosť k športovej organizácii“.

Ustanovenia § 3, písm.k ZOŠ:

• Príslušnosťou k športovej organizácii príslušnosť založená
• účasťou v súťaži za športovú organizáciu,
• účasťou v súťaži organizovanej alebo riadenej športovou organizáciou alebo inou právnickou osobou ňou poverenou organizovaním alebo riadením súťaže,
• účasťou na organizovaní alebo na riadení súťaže športovou organizáciou alebo inou právnickou osobou ňou poverenou organizovaním alebo riadením súťaže,
• registráciou za športovú organizáciu,
• športovou reprezentáciou,
• členským vzťahom alebo dobrovoľníckym vzťahom k športovej organizácii,
• zmluvným vzťahom so športovou organizáciou, ktorého predmetom je športová činnosť, ak ide o športovca alebo športového odborníka,
• účasťou na riadení a správe športovej organizácie,
• účasťou na príprave na súťaž a na súťaži ako sprievodný personál športovca alebo družstva,
• príslušnosťou k inej športovej organizácii, ktorá je členom športovej organizácie,

Štruktúra subjektov, ktorá bola ozrejmená vyššie je komplikovaná jednak horizontálne, a taktiež vertikálne. Je zrejmé, že v uvedenej štruktúre subjektov môžu vznikať spory. Hovoríme tentokrát o sporoch v súvislosti s vykonávanou športovou činnosťou. Determinantom ich riešenia – teda prejednania a rozhodnutia bude to, či si konkrétny ŠZ:

• zriaďuje zväzové orgány na riešenie sporov,
• nezriaďuje zväzové orgány na riešenie sporov.

V prípade, ak si takéto orgány ŠZ zriaďuje je logické a pochopiteľné, že svojich členov zaviaže svojimi vnútornými predpismi na povinnosť obrátiť sa na tieto orgány v prípade, ak v súvislosti s nimi vykonávanou športovou činnosťou vznikne medzi členmi spor o právo, či inú majetkovú hodnotu. Takéto riešenie sa zdá proporcionálne, avšak je možné naraziť na polemiku ohľadne limitov tejto povinnosti a to, či ŠZ môže pokutovať alebo sankcionovať svojich členov za to, ak sa na tento orgán s prejednaním a vyriešením daného sporu neobrátia.

To ako, akými orgánmi a na základe akých predpisov sa tieto spory budú prejednávať rozhoduje existencia, alebo neexistencia orgánov zabezpečenia spravodlivosti s ich možným rôznym charakterom a vlastnosťami. Ich sumár sa pokúsime poskytnúť v ďalšej časti predkladaného príspevku.

II. Riešenie sporov v športe

ZOŠ vytvára rámec orgánov, ktoré môžu riešiť spory v športe. V stručnosti a zjednodušene, spory v športe môžu byť riešené nasledujúcimi orgánmi:

a) Orgánmi na riešenie sporov zriadenými v zmysle ustanovenia § 52 ZoŠ

V tomto prípade orgánov športovej organizácie pôjde o najrôznejšie orgány zabezpečenia spravodlivosti ako napr. komory, senáty či iné orgány, ktoré budú konať na základe svojich štatútov, pravidiel, smerníc, alebo iných pravidiel konania. Do množiny týchto subjektov nie je možné zaraďovať stále rozhodcovské súdy o ktorých pojednávame nižšie, nakoľko tieto vznikajú a konajú na základe ZORK, a nie na právnom základe uvádzaného ustanovenia ZOŠ.

ZOŠ upravuje riešenie sporov zákonnou reguláciou a úpravou orgánov na riešenie sporov:

§ 52 Všeobecné ustanovenia
(1)    Športová organizácia vykonáva v súlade s jej predpismi pôsobnosť na riešenie sporov podľa odseku 2 nad osobami s jej príslušnosťou.
(2)    Orgány na riešenie sporov sú oprávnené

a)    rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou,
b)    ukladať sankcie a opatrenia za porušenie pravidiel súťaže, predpisov alebo rozhodnutí orgánov športovej organizácie,
c)    preskúmavať rozhodnutia orgánov športových organizácií s jej príslušnosťou,
d)    preskúmavať súlad predpisov športových organizácií s jej príslušnosťou s jej zakladajúcim dokumentom v časti, ktorá je pre tieto športové organizácie záväzná.

(3)    Orgány na riešenie sporov vykonávajú pôsobnosť podľa odseku 2 v súlade s pravidlami súťaže, predpismi športovej organizácie, ku ktorej má príslušnosť, medzinárodnými športovými pravidlami, predpismi a rozhodnutiami pri dodržiavaní zásad spravodlivého procesu.
(4)    Orgány športových organizácií rozhodujúce spory podľa odseku 2 dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo a právne zhodných prípadoch alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

V zmysle ustanovenia § 3 ZOŠ sa športovou činnosťou rozumie „vykonávanie, organizovanie, riadenie, správa, podpora alebo rozvoj športu“. Je zrejmé, že o tom, či spor vyplývajúci z konkrétneho vzťahu existujúceho pri výkone športovej činnosti je, alebo nie je prejednateľný pred konkrétnymi orgánmi športovej organizácie rozhoduje charakter a vlastnosti tohto vzťahu.

Máme za to, že orgány zriadené v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ môžu prejednávať všetky spory, ktoré vznikajú v rozsahu ZOŠ, nakoľko tie sú pokryté ich právnym základom – vznikajú z vykonávanej športovej činnosti. To znamená, že pred orgánmi zriadenými v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ môžu byť prejednávané spory zo všetkých vzťahov medzi subjektmi v športe, spory vznikajúce zo všetkých zmluvných typov (zmluva o profesionálnom vykonávaní športu, zmluva o amatérskom vykonávaní športu, zmluvy o príprave talentovaného športovca, zmluva o sponzorstve a pod.)

Riešenie sporov a právna ochrana členov združenia (športovej organizácie – v tomto prípade ŠZ) je prepojená prípadným záujmom člena združenia o napadnutie konkrétneho rozhodnutia, ktoré je výsledkom prejednania a rozhodnutia sporu pred takýmto orgánom ŠZ. Nie je nezvyklé, že ŠZ si vo svojich vnútorných predpisoch upravia možnosť „odvolať“ sa na iný zväzový orgán (najčastejšie pôjde o odvolacie komisie, výkonný výbor a pod.) Aj pri využití tohto práva podať takto zadefinované odvolanie však o odvolaní rozhoduje zväzový orgán, čo nemusí zaručovať objektivitu a nestrannosť rozhodnutia odvolacieho konania, to predovšetkým v prípadoch, ak by bol žalovaným samotný zväz.

V prípade, ak by sa v týchto prípadoch člen združenia cítil dotknutý na svojich právach, bude môcť iniciovať civilné súdne konanie pred všeobecným súdom – to v civilnom sporovom súdnictve podľa ustanovení CSP. Bude tak môcť urobiť žalobou v zmysle ustanovenie § 137 ods. 1 CSP, v ktorej bude žiadať nápravu ním tvrdeného právne nesúladného stavu, ktorý je založený napádaným rozhodnutím. Aj napriek skutočnosti, že tento typ žaloby nie je v ustanovení § 137 ods. 1 CSP priamo uvedený, na základe demonštratívneho výpočtu žalôb zrejmé, že k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae) titulom a na základe obsahu čl. 46 ods. 2 z.č. 460/1992 Zb. Ústava (ďalej aj „Ústava“) nemôže dôjsť.

b) Osobami počas priebehu súťaže v zmysle ustanovenia § 53 ZoŠ

Zákon o športe rieši aj tzv. riešenie sporov počas súťaže, to znením ustanovenia § 53, pričom definuje aj samotný „spor v priebehu súťaže“.

Riešenie sporov v priebehu súťaže
(1)    Sporom v priebehu súťaže je spor, ktorý vznikol v priebehu konkrétnej hry alebo konkrétneho športového výkonu, a jeho predmetom je posúdenie porušenia konkrétneho pravidla súťaže.
(2)    Spory v priebehu súťaže rozhoduje športový rozhodca vedený v zdrojovej evidencii príslušného športového zväzu. Za športového rozhodcu sa na účely riešenia sporov v priebehu súťaže považuje aj iná fyzická osoba určená na konkrétnu súťaž športovou organizáciou na základe pravidiel súťaže a predpisov športového zväzu.
(3)    Spory v priebehu súťaže rozhoduje športový rozhodca bezodkladne počas súťaže priamo na športovisku v súlade s pravidlami súťaže. Ak športový rozhodca rozhodne spor tak, že pravidlo súťaže porušené bolo, súčasne podľa pravidiel súťaže a predpisov športového zväzu rozhodne o sankcii alebo o opatrení voči tomu, kto pravidlo porušil.
(4)    Rozhodnutie športového rozhodcu o spore v priebehu súťaže je konečné, ak pravidlá súťaže alebo predpisy športového zväzu neustanovujú inak.

Je nutné povedať, že možné napadnutie týchto rozhodnutí je vzhľadom na zákonnú koncepciu akejsi „právoplatnosti týchto rozhodnutí“ vo forme konečného charakteru týchto rozhodnutí možné výlučne v prípadoch, ak ich umožňujú napadnúť niektoré ďalšie vnútorné predpisy dotknutej športovej organizácie.

Odklon od zväzových štruktúr a napadnutie týchto rozhodnutí pred súdom všeobecnej sústavy súdnictva nie je zákonom upravený. To však neznamená, že ak sa osoba bude cítiť dotknutá akýmto rozhodnutím rozhodcu (čl. 46 ods. 2 Ústavy) jednak v prípade (i) ak by existovala možnosť odvolania sa voči rozhodnutiu športového rozhodcu, alebo (ii) neexistovala, že sa nemôže obrátiť na všeobecné súdnictvo so žalobným návrhom. Tu však vyvstáva otázka efektívnosti takéhoto postupu, nakoľko konanie pred všeobecným súdnictvom má isté časové limity, a je otázka, čo by dokázalo rozhodnutie všeobecného súdu zmeniť na situácii v športovej oblasti. To znamená, že napadnutie týchto rozhodnutí členom športovej organizácie je možné, a bude potrebné rozvinúť civilné sporové konanie v zmysle ustanovení CSP.

c) Disciplinárnymi orgánmi v zmysle ustanovenia § 54 ZoŠ

Medzi spôsoby riešenia sporov v športe možno zaradiť aj tzv. „disciplinárne trestanie“ členov občianskych združení. ŠZ mnohokrát zriaďujú orgány s disciplinárnou právomocou za účelom disciplinárneho trestania svojich členov. Ak sa osoba vykonávajúca športovú činnosť v konkrétnej súťaži previní voči pravidlám tejto súťaže, môže byť voči jej osobe iniciované disciplinárne konanie s možnosťou uloženia disciplinárneho trestu, opatrenia alebo inej sankcie.

Pôvodným zámerom zákonodarcu a pracovnej skupiny pripravujúcej návrh zákona o športe bolo dokonca vytvorenie jednotného disciplinárneho poriadku pre všetky športy^[3], preto konštatovanie existencie disciplinárnych poriadkov nie je výnimočné. Na ich základe môže byť voči disciplinárnemu previneniu vyvodená zo strany na to príslušného disciplinárneho orgánu voči disciplinárne previnenému disciplinárna zodpovednosť. Existencia takéhoto disciplinárneho trestania musí byť založená na právomoci tohto orgánu disciplinárne konať voči konkrétnej osobe. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa disciplinárne konanie považuje za typ konania, ktoré sa týka administratívneho trestania pričom jeho výsledok môže závažným spôsobom zasahovať a zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb (bližšie pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo 45/2011).

Je potrebné uviesť, že ŠZ ako športové organizácie majú povinnosť „zabezpečiť vo svojej pôsobnosti dodržiavanie pravidiel Svetového antidopingového programu, opatrení proti manipulácii priebehu a výsledkov súťaží a iných opatrení proti negatívnym javom v športe vyplývajúcich z medzinárodných predpisov a rozhodnutí a upraviť vo svojich predpisoch negatívne javy podľa písmena a) ako závažné disciplinárne previnenia“ (ustanovenie § 8 ods. 6 ZOŠ). V tomto type povinnosti pre ŠZ možno vidieť výrazný prvok verejného záujmu v športe, zvlášť ak ZOŠ definoval aj samotný verejný záujem^[4].

Rozhodovanie športovej organizácie v tomto type konania možno považovať za „správne trestanie“ tak, ako definuje SSP v ustanovení § 194:

• Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

Uvedené vytvára situáciu, že v tomto prípade bude mať športová organizácia charakter orgánu verejnej správy v zmysle SSP.

Ustanovenie § 4: Orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú

ZOŠ preto svojím znením splnil pri športovej organizácii, ktorá rozhoduje svojím konkrétnym disciplinárnym orgánom o disciplinárnom previnení svojho člena, definíciu orgánu verejnej správy. Na základe uvedeného, ak by sa osoba, ktorej bolo uložené disciplinárne opatrenie alebo sankcia považovala za osobu dotknutú na svojich právach a povinnostiach, bude môcť iniciovať konanie na základe svojej žalobnej legitimácie (ustanovenie § 178 SSP) podaním všeobecnej správnej žaloby (ustanovenie § 177 SSP) v konaní podľa druhej hlavy tretej časti SSP – správna žaloba vo veciach správneho trestania.

K špecifikám tohto typu konania bližšie pozri komentár k ustanoveniam 194 a nasl. SSP. Veľmi pozitívnym „nástrojom“ súdov všeobecného súdnictva je ustanovenie SSP ktoré zakladá tzv. „plnú jurisdikciu správnych súdov“ zavedením sankčnej moderácie v ustanovení § 198 SSP^[5]. Táto vytvára súdom možnosť meniť a tým pádom rozhodovaním korigovať disciplinárny dohľad ŠZ či všeobecne, športových organizácií.

Zaujímavosťou zákonnej úpravy obsiahnutej v ZOŠ je prípadné uplatňovanie si nárokov osobou, ktorej bolo uložené disciplinárne opatrenie alebo sankcia voči osobe, ktorá je skutkovo zodpovedná za disciplinárne previnenie. Ide predovšetkým o prípady diváckeho násilia^[6], kedy bude disciplinárne opatrenie alebo sankcia uložené športovej organizácii za konanie, ktoré je pričítateľné titulom príslušnosti fyzickej osoby k športovej organizácii, avšak podkladom (skutkovým základom) pre uloženie disciplinárnej sankcie alebo opatrenia bolo práve toto konanie zodpovednej fyzickej osoby (športovec, fanúšik, usporiadateľ a pod.). Laicky povedané, za vyčínanie fanúšika bude zodpovedať športový klub, ale ak mu bude uložená pokuta, bude si ju môcť od tohto fanúšika uplatňovať v súdnom konaní. Pre uplatňovanie si náhrady škody sa postupuje v zmysle OZ (odkaz na ustanovenie § 415 a 420 OZ). Zdá sa správne konštatovať, že v prípade uplatňovania si náhrady škody zo strany disciplinárne potrestaného subjektu voči subjektu zodpovednému za konanie tvoriace skutkový stav, na základe ktorého bolo disciplinárne opatrenie alebo sankcia uložené, pôjde o konanie v zmysle CSP, konkrétne žalobou na plnenie v zmysle ustanovenia § 137 písm. a).

d) Stále rozhodcovské súdy

Do okruhu orgánov, ktoré môžu riešiť spory v oblasti športu je potrebné zaraďovať aj Stále rozhodcovské súdy v zmysle z.č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZORK“). Zriaďovanie, ako aj samotné konanie rozhodcovského súdu nie je efektívne v predkladanom príspevku detailne rozoberať. Potrebné však uviesť mantinely rozhodcovského konania, ktoré upravuje ZORK:

Základné ustanovenia, § 1 Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti

Tento zákon upravuje

Musíme sa však vyjadriť k istým limitom rozhodcovského konania, predovšetkým v nadväznosti na charakter vzťahu medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou, pre ktorú športovec vykonáva športovú činnosť na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. O arbitrabilite vzťahu profesionálneho športovca sme pojendávali už viackrát^[8], no pre celistvosť predkladanej témy to bude vhodné aj na tomto mieste. V tomto prípade vzťahu medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou ide o vzťah, ktorý má zamestnanecký charakter.

Máme jednoznačne za to, že tento vzťah nie je arbitrabilný z dôvodu limitov rozhodcovského konania ako takého. K prejednávaniu majetkových nárokov (sporov) vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov (sporov) sa už vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, kedy rozsudkom z 11. septembra 2013 vydaným pod sp. zn. 1 Cdo/156/2011 judikoval v tejto otázke negatívny záver (z odôvodnenia: „Rozhodcovské konanie ako alternatíva rozhodovania sporov oproti rozhodovaniu všeobecných (štátnych) súdov s nepochybne rastúcim významom tak zreteľne prekračuje svoje pôvodné poslanie nástroja pre obchodníkov na riešenie ich vzájomných sporov. To, že podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa rozhodcovské konanie neobmedzuje iba na majetkové spory z obchodnoprávnych vzťahov, ako tomu bolo pri úprave v zákone č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní (§ 1, § 2 ods. 1 cit. zákona), ale môže sa tiež uplatniť aj na majetkové spory z občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 1 zákona), neznamená ale, že sa môže uplatniť /dopadá/ aj na majetkové spory z pracovných vzťahov; pre takéto rozšírenie (extenzívny výklad) nie je žiadny relevantný dôvod. Z procesnej normy jasne vyplýva, že pri právomoci na riešenie majetkových sporov sa zvolil postup uvedenia iba dvoch parciálnych odvetví, keď z rozsahu právomoci občianskoprávneho súdu (§ 7 ods. 1 O.s.p.) zákonodarca pripustil rozhodovať v konaní pred rozhodcovským orgánom majetkové spory z obchodnoprávnych a z občianskoprávnych vzťahov.”).

Svojimi závermi to potvrdzuje aj Poruban: „So zreteľom na tieto výhody majú zamestnávatelia záujem zavádzať aj do pracovných zmlúv rozhodcovské doložky a umožniť arbitrabilitu individuálnych pracovnoprávnych vzťahov mimo tradičnej súdnej sústavy. Takejto inšpirácií čiastočne napomáha aj súčasná právna úprava, keď sa zákonodarca iba obmedzil na skonštatovanie, že spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy. /§ 14 Zákonníka práce (ZP)/. Pracovnoprávne vzťahy sú vo svojej podstate majetkovým vzťahom (obe zmluvné strany uzatvárajú zmluvu za účelom majetkového prospechu: zamestnávateľ za účelom zisku generovaného zamestnancom a zamestnanec s cieľom obdržať mzdu alebo odmenu). Nie sú uvedené v negatívnom výpočte sporov, ktoré nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní /§ 1 ods. 3 ZoRK/. Pod neurčité slovo „súdy“ /§ 14 ZP/ by tiež mohol patriť každý orgán uskutočňujúci nezávislý výkon súdnictva. Napriek tomu je potrebné upozorniť, že aplikovanie zákona o rozhodcovskom konaní aj na pracovnoprávne vzťah je vylúčené, pretože žiadny právny predpis explicitne neumožňuje riešenie sporov z pracovnoprávnych vzťahov pred rozhodcovskými súdmi. Okrem toho sa rozhodcovské konanie vyvinulo pre potreby podnikateľov. V rámci obchodných vzťahov sa vychádza z predpokladu, že zmluvné strany sú formálne v rovnom postavení a majú odborné predpoklady dohodnúť si zmluvné podmienky, vrátane rozhodcovskej doložky. Naopak, zamestnávateľ a zamestnanec nie sú v rovnocennom postavení, a zamestnanec, ako slabšia strana, môže byť podstatne znevýhodnená. Práve na faktickú a ekonomickú nerovnosť účastníkov zmluvných vzťahov v zamestnaneckých vzťahoch reaguje pracovné právo a poskytuje súdnu ochranu porušených alebo ohrozených práv výlučne prostredníctvom všeobecných súdov.“^[9]

S takýmto záverom sa dá jednoznačne súhlasiť. Ak nie je aj v zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možné pred rozhodcovským súdom rozhodovať majetkový spor plynúci z pracovnoprávneho sporu, potom argumentum a minori ad maius (od menšieho k väčšiemu) je možné záverovať, že pred rozhodcovským súdom nie je možné prejednávať ani samotný pracovnoprávny spor ako taký. Na podporu uvedených argumentov sa zdá vhodné upriamiť, že pracovnoprávne spory sú aj v zmysle novoprijatých procesných kódexov v rozsahu legálneho textu CSP považované za spory s ochranou slabšej strany (Druhá hlava CSP, tretí diel, Individuálne pracovnoprávne spory), ktorým sa pripisuje osobitný procesnoprávny režim^[10].

Pre korektnosť diskusie treba povedať, že sa objavujú aj reakcie a názory, ktoré hovoria o arbitrabilite pracovnoprávnych sporov športovcov pred rozhodcovskými súdmi^[11]. Konečný záver si však bude pravdepodobne musieť urobiť čitateľ sám s tým, že naše presvedčenie a právny názor hovorí o nonarbitrabilite pracovnoprávnych sporov pred stálymi rozhodcovskými súdmi.

e) Žiadne orgány na riešenie sporov

Okrem uvedeného platí, že ak ŠZ nezriadi ani jeden orgán z hore uvedenej typológie, logicky tak ostáva nezodpovedaná otázka, kde sa budú spory vznikajúce v takomto športe prejednávať. Nie je možná iná odpoveď, ako nasmerovanie právnej ochrany člena občianskeho združenia do civilného sporového súdnictva v zmysle z.č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

III. Právna ochrana člena občianskych združení

Východiskovým ústavným pravidlom právnej ochrany člena združenia, ŠZ je čl. 46 ods. 2 Ústavy:

Otázky právnej ochrany členov združení (ŠZ) a otázky žalôb voči rozhodnutiam týchto občianskych združení – ktorými sa rozhoduje o právach členov združení – môže byť od 1.7.2016 roztrieštený na základe toho, kto napádané rozhodnutie vydal a v akom type konania do nasledujúcich možných oblastí (typov):

a)    rozhodovanie sporov stálym rozhodcovským súdom ak ho má občianske združenie (zväz) zriadené v rozsahu sporov, ktoré sú arbitrabilné v zmysle ZORK^[12] - prejednanie a rozhodnutie o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku súdmi všeobecnej sústavy súdov.
V tomto type právnej ochrany člena združenia pôjde o iniciovanie civilného sporového konania už spomínanou žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle ZORK (ustanovenie § 40 a nasl. ZORK). Konanie pred všeobecným súdom bude prebiehať podľa ustanovení CSP, pričom bude začaté civilné sporové konanie.

b)    rozhodovanie sporov orgánom na riešenie sporov zriadeným v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ (komory, senáty, komisie alebo akokoľvek nazvané orgány a pod.) - prejednanie a rozhodnutie o žalobe súdmi všeobecnej sústavy súdnictva.
Ak rozhodoval o právach a právom chránených záujmoch orgán v zmysle ustanovenia § 52 ZOŠ, právna ochrana člena združenia voči tomuto rozhodnutiu hovorí o nutnosti využitia žaloby v zmysle CSP. Ustanovenie § 137 síce príkladmo uvádza, čo možno žalobou v zmysle CSP v rozsahu žiadostí o poskytnutie petitórnej ochrany od súdu požadovať, avšak tento nie taxatívny výpočet nevylučuje prejednávanie žalôb s inými petitórnymi návrhmi. Člen združenia sa teda v tomto prípade obráti na civilný súd a spor bude prejednaný v zmysle CSP, pričom člen bude využívať žalobu v zmysle ustanovenia § 131 a nasl. CSP. Aplikácia SSP a rozvinutia správneho súdneho konania nie je v tomto prípade možná.

c)    Rozhodovanie sporov v priebehu súťaže osobami podľa ustanovenia § 53 ZOŠ
ZOŠ priamo v ustanovení § 53 ods. 4 uvádza, že „Rozhodnutie športového rozhodcu o spore v priebehu súťaže je konečné, ak pravidlá súťaže alebo predpisy športového zväzu neustanovujú inak.” To znamená, že rozhodnutie športového rozhodcu sa dá napadnúť iba v prípade, ak tento proces predvídajú a upravujú predpisy daného športového zväzu, a to pred orgánmi zväzu.

Väčšinou, v prípadoch ak možnosť napadnúť tieto rozhodnutia, prípadne preskúmať tieto rozhodnutia športové predpisy upravujú, pôjde o návrhy na prieskum týchto rozhodnutí na rôzne nazvané orgány – napr. rozhodcovské komisie, športovo technické komisie a pod. Následné rozhodnutie týchto orgánov zväzu je následne, po jeho vydaní možné napadnúť žalobou v civilnom sporovom konaní v zmysle ustanovení CSP, nakoľko aplikácia SSP v tomto prípade nie je možná.

d)    Rozhodovanie sporov disciplinárnym orgánom občianskeho združenia v zmysle ustanovenia § 54 ZOŠ
Ako bolo uvedené vyššie, v tomto prípade konali orgány občianskeho združenia (zväzov) ako orgány verejnej správy. Právnou ochranou člena združenia voči týmto disciplinárnym rozhodnutiam bude súdny prieskum týchto rozhodnutí v správnom súdnictve podľa SSP, to podaním správnej žaloby vo veciach správneho trestania tak, ako to bolo uvedené vyššie.

NIEKOĽKO POZNÁMOK K PRÁVNEJ OCHRANE ČLENA ZDRUŽENIA V PRÍPADE „KLASICKÉHO“ KONANIA ZDRUŽENIA:

V tomto prípade právnej ochrany člena združenia pôjde o prípady obrany člena združenia voči klasickým „združenárskym aktom“ alebo v prípade klasických „združenárskych sporov“, kedy sa člen športovej organizácie bude domáhať napr.

V tomto prípade by mala byť poskytovaná ochrana člena združenia poskytovaná v rozsahu civilného sporového konania v rozsahu ustanovení CSP, to rozvinutím civilného sporového konania.

IV. Záver

Príspevok poukázal na niektoré spojitosti medzi problematikou združovania v oblasti športu, riešením sporov v športe, a právnou ochranou člena združenia. Zdá sa, že ústavnoprávna požiadavka vyjadrená v čl. 46 ods. 2 Ústavy prepája autonómnosť riešenia sporov v športe na jednej strane s existenciou súdnej moci ako takej na strane druhej.

Aj keď je právomoc všeobecného súdnictva (a súdov všeobecne) definovaná v novoprijatých procesných kódexoch spôsobom, ktorý hovorí o právomoci všeobecného súdnictva prejednať a rozhodnúť spor v prípade, „ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu” alebo právomoc prejednať spory „ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány“ – toto zákonné uchopenie a kvalitatívne vymedzenie právomoci súdov nie je možné vykladať tak, aby popieralo ústavou garantované právo na súdnu ochranu.

Je však zrejmé, že právomoc súdu konať (prejednať a rozhodnúť spor) nebude daná v prípade existencie zákonne založenej právomoci rozhodcovského súdnictva. V týchto prípadoch ide o (zákonodarcom predpokladané) vylúčenie právomoci všeobecného súdnictva. To však neplatí v prípadoch rozhodovania sporov inými orgánmi, ako stálymi rozhodcovskými súdmi, čo je práve prípad zákona o športe.

Laicky povedané, aj keď ZOŠ vytvára predpoklady pre rozhodovanie sporov orgánmi športovej organizácie (ustanovenie § 52 ZOŠ), športovými rozhodcami (ustanovenie § 53 ZOŠ) a disciplinárnymi orgánmi (ustanovenie § 54 ZOŠ), právna ochrana člena zduženia voči týmto rozhodnutiam bude poskytovaná súdmi všeobecnej sústavy súdnictva – to v rozsahu civilného sporového súdnictva, a pri právnej ochrane voči rozhodnutiam disciplinárnych orgánov v zmysle ustanovenia § 54 ZOŠ v rozsahu správneho súdnictva v zmysle SSP (nakoľko v tomto prípade konajú tieto orgány ako orgány verejnej správy v súlade s SSP). Z terminologického hľadiska je potrebné podotknúť, že o „súdny prieskum“ sa jedná iba v poslednom prípade v rozsahu poskytovania právnej ochrany pre členov združení správnym súdnictvom.

Poznámky pod čiarou: