logologo_small

Nezávislosť športového tribunálu

streda, 10.03.2021|Posledná aktualizácia 19.3.2021 20:13
Autor: prof. JUDr. Ján Svák DrSc.

Prof. JUDr. Ján SVÁK, DrSc.

Článok bol pôvodne publikovaný: SVÁK, J.: Nezávislosť športového tribunálu; Justičná revue, 72, 2020, č. 2, s. 256 – 265.
(na stránke UčPS je príspevok publikovaný so súhlasom autora i pôvodného vydavateľa)


Analyzované rozhodnutie je krokom k zvýšeniu autonómnosti športu. V prípade, že ide o riešenie sporov v oblasti športu obligatórnou arbitrážou, potom po prvé, športový tribunál musí byť kreovaný a rozhodovať na základe požiadaviek článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a po druhé, jeho rozhodnutia sú nepreskúmateľné všeobecnými súdmi. Tieto skutočnosti sa potom premietajú do aktuálnej právnej úpravy v Slovenskej republike.


The analysed decision is a step towards increasing the autonomy of sport. With respect to the disputes resolution in the field of sport by obligatory arbitration, firstly, the sports tribunal has to be created and decided on the basis of the requirements of Article 6 of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms and, secondly, its decisions are not reviewable by the ordinary courts. These facts are subsequently reflected in the current legislation in the Slovak Republic.



Vo svete prameňov práva, tvorenom mozaikou legislatívnych a justičných textov, často dochádza k vytvoreniu noriem, ktoré vyvolajú odbornú diskusiu v určitom segmente spoločenského života. Športu, športovcom a aj ich fanúšikom z právnickej obce sa to stalo v januárovom rozhodnutí druhej komory Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“).

Dňa 28. januára 2020 prijala jeho druhá komora jednomyseľne rozhodnutie v troch spojených veciach, ktoré sa týkali posudzovania nezávislosti rôznych rozhodovacích orgánov Tureckej futbalovej federácie (Türkiye Futbol Federasyonu – ďalej „TFF“) pod označením

Ali Riza a ostatní proti Turecku (z 28. januára 2020, č. 30226/10 a 4 ďalšie)

. Toto rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvní smerovanie v Európe


- k autonómii športu a jeho nezávislosti od orgánov verejno-právnej moci,


- k smerovaniu interného riadenia a rozhodovania v športových organizáciách na pozície právneho štátu.

Pre pochopenie precedentného pôsobenia predmetného rozhodnutia je veľmi dôležité aspoň v základných črtách priblížiť podstatu troch vecne oddelených prípadov, ktoré umožnili ESĽP zásadnejším spôsobom zaujať stanovisko jednak ku kreovaniu rozhodovacích a rozhodcovských orgánov vo vnútri športových zväzov a jednak ku vzťahu rozhodnutí týchto športových orgánov k vnútroštátnym súdom.

Prvý prípad sa týkal klasického arbitrážneho rozhodcovského konania, ktoré rieši súkromnoprávne aspekty vzťahov medzi športovými klubmi a športovcami. Sťažovateľom bol futbalista Őkwerim Ali Riza s dvojitým – britským a tureckým štátnym občianstvom. Podpísal zmluvu s tureckým prvoligovým klubom Trabzonspor, s účinnosťou od 17. januára 2006 do 30. júna 2008. Jednostranne od nej odstúpil a opustil klub 18. januára 2008 údajne preto, že klub si včas a riadne neplnil voči nemu finančné záväzky, nútil ho, aby časť platu „daroval“ na charitatívne účely a neobsadzoval ho do základnej zostavy. Klub ho úspešne zažaloval v rámci procesného postupu na Tureckej futbalovej federácii, kde komora na riešenie sporov TFF (ďalej „KDR“) rozhodla 2. decembra 2008 čiastočne v prospech klubu. Následne hráč podal dňa 22. januára 2009 námietku voči rozhodnutiu KDR na arbitrážnu komisiu TFF (ďalej len „AK TFF“), ktorá rozhodnutím dňa 16. apríla 2009 čiastočne vyhovela námietke hráča, avšak potvrdila rozhodnutie KDR v tej časti, že hráč nesprávne vypovedal svoju zmluvu. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rozhodcovský súd pre šport v Lausanne („CAS“), ktorý ju zamietol s odôvodnením nedostatku právomoci, pretože spor medzi sťažovateľom a klubom nemá medzinárodný charakter.Mimochodom, aj proti tomuto rozhodnutiu, potvrdenému vnútroštátnym švajčiarskym súdom, podal sťažnosť na ESĽP, ktorú tento odmietol spojiť do tohto rozhodovania prípadu a bude zaujímavé sledovať, ako o nej pod názvom

Ali Riza proti Švajčiarsku (č. 74989/11)

napokon rozhodne. Sťažovateľ namietal, že o jeho spore nerozhodol nezávislý tribunál zriadený v duchu článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“).

Druhý prípad sa týkal sťažnosti troch tureckých amatérskych futbalistov, ktorých disciplinárna komisia TFF – ďalej („DK TFF“) odsúdila za manipuláciu s výsledkom futbalového stretnutia

[1]

na zákaz činnosti (futbalovej) na obdobie jedného roka. Ich námietka voči rozhodnutiu DK TFF bola na AK TFF neúspešná a preto tiež namietali absenciu jeho nezávislosti.

Tretí prípad sa týkal futbalového rozhodcu, ktorý ako asistent bol pätnásť rokov (2000 – 2015) nasadzovaný na zápasy dvoch najvyšších tureckých futbalových líg. Rozhodnutím ústredného výboru pre rozhodcov (Türkiye Futbal Federasyone Merkez Hakem Kuzulu – ďalej „CRC“) bol však preradený na rozhodovanie provinčných zápasov, čím sa mu podstatne znížil príjem z futbalového rozhodovania. Neúspešne požiadal AK TFF o preskúmanie tohto rozhodnutia a preto tiež namietal absenciu jeho nezávislosti.

V záujme pochopenia vnútrozväzových predpisov ESĽP analyzoval aj zloženie jednotlivých orgánov TFF. Ústredie TFF pozostáva z:


- Kongresu TFF – najvyšší zastupiteľský orgán TFF (ďalej „Kongres“),


- Predstavenstva TFF (angl. „Board of Directors TFF“) – najvyšší výkonný orgán TFF (ďalej „výkonný výbor“),


- Právnych komisií TFF, ktoré tvoria dvojstupňový systém:


    · KDR ako disciplinárna komisia (aj amatérska, aj profesionálna) a etická komisia, ktoré konajú na prvom stupni,


    · AK TFF – ako najvyššie postavená právna komisia konajúca na druhom stupni.

Dôležité v tomto smere je konštatovanie ESĽP o pomere národnej legislatívy vo vzťahu k vnútorným predpisom TFF. ESĽP síce uviedol prehľad vývoja národnej legislatívy, ktorý poskytuje pomerne široký priestor pre detailnú právnu úpravu v rámci TFF, avšak v predmetnom rozhodnutí chýba konkrétna previazanosť národnej legislatívy so stanovami príslušného národného športového zväzu. Zvýrazňuje sa len prenesenie právomoci na TFF, ktorá sa týka riešenia sporov vyplývajúcich zo zmluvy (od bodu 108). Pri porovnaní so slovenskou právnou úpravou táto (zákon č. 440/2015 Z. z. o športe – ďalej len „ZoŠ“) poskytuje detailnejší rozsah úpravy v rámci stanov športových zväzov (bazálny predpis najvyššej právnej sily), kde pod hrozbou straty spôsobilosti prijímateľa verejných prostriedkov sú nútené národné športové zväzy zosúladiť stanovy s príslušnými ustanoveniami ZoŠ

[2]

. Táto skutočnosť je vysvetlená v dôvodovej správe k ZoŠ takto:

„Základné pravidlá fungovania, správy a riadenia národného športového zväzu, ktoré má národný športový zväz povinnosť zahrnúť do znenia svojho zakladajúceho dokumentu, sú obsiahnuté v ustanovení § 19. Zákonodarca považoval za potrebné inkorporovať tieto minimálne pravidlá fungovania do návrhu zákona, nakoľko autonómia športovej obce mnohokrát prinášala značné rozdiely v kvalite a fungovaní, voľbách do orgánov, či mechanizmoch správy a riadenia v rôznych športových zväzoch. Prijatím predkladaného zákona o športe by v tomto rozsahu došlo k unifikácii týchto minimálnych pravidiel správy a riadenia národných predstaviteľov športov na Slovensku, čo je v dnešnej situácii nutné považovať za pozitívum.“


Zákonná úprava v Slovenskej republike vytvára obligatórnu povinnosť pre národné športové zväzy, aby inkorporovaním § 19 až § 23 ZoŠ do svojich stanov spĺňali nevyhnutnú podmienku pre prijímanie štátnych prostriedkov. Tým sa vytvára zákonný vstup do interného aktu národného športového zväzu, ktorým sa určujú normatívy pre vytvorenie orgánov národného športového zväzu, ako aj normatívy pre zabezpečenie ich činnosti. Zákonná úprava týmto určuje, okrem iného, aj to, že

„členmi najvyššieho orgánu s právom hlasovať sú zástupcovia športových klubov, športovcov, športových odborníkov a ďalších členov národného športového zväzu alebo zástupcovia zvolení športovými klubmi, športovcami, športovými odborníkmi a ďalšími členmi národného športového zväzu“

, alebo aj

„členom najvyššieho orgánu a najvyššieho výkonného orgánu je najmenej jeden zástupca športovcov, ak ho navrhne záujmová organizácia športovcov alebo najmenej 50 športovcov

. ZoŠ tak určuje zákonný priestor pre pomerné zastúpenie všetkých záujmových strán a skupín v rámci národného športového zväzu. Detailnejšie sa však ani ESĽP a ani ZoŠ nevenuje otázke rozsahu zastúpenia všetkých záujmových strán. To ponecháva ESĽP a aj ZoŠ na voľnú úvahu národnému športovému zväzu, resp. TFF.

Všetky sťažnosti namietali porušenie princípu nezávislosti, ktorý vyžaduje článok 6 ods. 1 Dohovoru od tribunálu rozhodujúceho spory vecne spadajúce pod ochranu tohto článku. ESĽP sa preto rozhodol všetky tri prípady spojiť a vydať k nim jedno jediné rozhodnutie. Práve v tom sa však zásadným spôsobom oslabuje univerzálne precedentné pôsobenie tohto prípadu. Problém je totiž v tom, že turecký systém rozhodovania sporov je centrálne kumulovaný v jednom arbitrážnom orgáne, ktorý tak rozhoduje v konečnom stupni o opravných prostriedkoch


- sporov súkromnoprávneho charakteru, najmä sporov medzi futbalovými klubmi a futbalistami, pri ktorých dominujú problémy s vyplácaním platov futbalistom,


- sporov verejnoprávneho charakteru, ktoré majú buď pôvod v disciplinárnom konaní alebo v rozhodnutiach iných futbalových orgánov, pričom tieto rozhodnutia majú administratívno-právny charakter.

Na posudzovanie kreácie rozhodovacích orgánov týchto, svojou povahou zásadne odlišných sporov, nemôže preto platiť „paušálny meter“, ktorý použil ESĽP a možno sa preto pridať k disentujúcemu sudcovi Bošnjakovi.V bode 6. svojho separátneho veta poukazuje na zbytočnosť argumentácie ESĽP, ktorá polarizuje záujmy futbalových klubov a futbalistov. Nesúhlasí preto s názorom, že (údajné) „nadmerné zastúpenie“ osôb z konkrétneho prostredia v rozhodovacom orgáne má vplyv na nestrannosť jeho rozhodnutí. Správne poukazuje na to, že aj záujmy v rámci určitej skupiny (futbalové kluby, futbalisti, majitelia futbalových klubov, funkcionári, rozhodcovia atď.) sa môžu výrazne líšiť. Ďalej poznamenal, že nielen Kongres TFF, ale aj výkonný výbor TFF pozostáva z prevažnej časti z bývalých (!) členov futbalových klubov, čo samo osebe neznamená, že by tieto dva orgány boli príkladom reprezentatívnej demokracie, v ktorej zástupca reprezentuje svojich voličov. Navyše, členovia týchto orgánov mohli byť (a v praxi spravidla aj boli) zapojení do rôznych funkcií a úloh vo futbalovom hnutí. Prirovnáva to k sudcom, ktorých v niektorých členských štátoch Rady Európy kreuje do funkcií parlament, ktorý spravidla pozostáva z veľmi malého počtu členov z najnižších sociálnych vrstiev. Ak by v prípade rozhodovanom takto kreovanými sudcami išlo o nezamestnaného a nevzdelaného obžalovaného s koreňmi v niektorej z menšín, ktorý by bol žalovaný človekom zo strednej alebo vyššej vrstvy, znamenalo by to automaticky, že sudca nie je nezávislý, pretože má bližšie k žalobcovi? – pýta sa sudca Bošnjak a ja s ním. Preto ani nepodporil časť (zdôrazniť treba, že len časť) argumentácie ESĽP, že členovia rozhodcovského orgánu majú implicitnú zaujatosť v prospech futbalových klubov z dôvodu údajnej štrukturálnej nerovnosti medzi klubmi a hráčmi v zložení Kongresu aj výkonného výboru.

Rozhodnutie ESĽP vo veci

Ali Riza

má pre rozhodovanie sporov v oblasti športu tri posolstvá, ktoré sa týkajú


a) vymedzenia vecí, pri ktorých rozhodovanie možno subsumovať pod článok 6 ods. 1 Dohovoru a vyžadujú si teda, aby o nich rozhodoval nezávislý tribunál v zmysle judikatúry ESĽP,


b) možnosti preskúmavania rozhodnutí športových rozhodcovských súdov, ako aj iných rozhodovacích orgánov pre riešenie sporov v oblasti športu,


c) nezávislosti športového tribunálu.

Ad a)

Prvá otázka splýva s posúdením ESĽP, či sťažnosti sú prístupné v súlade s článkom 35 ods. 4 Dohovoru, a teda či je potrebné, aby sa na orgány rozhodujúce o veciach, ktoré sú predmetom sťažnosti, vzťahovali požiadavky kladené na ich nezávislosť v duchu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Pod tieto subsumoval prvý a tretí prípad. V prvom prípade ESĽP nepochyboval, že v prípade sporného odstúpenia od zmluvy sťažovateľom Alim Rizom ide o práva, ktoré majú finančný charakter a vyplývajú zo zmluvného vzťahu medzi súkromnými osobami a sú preto občianskymi záväzkami v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. V treťom prípade futbalového rozhodcu tiež ESĽP usúdil, že jeho degradácia z rozhodovania v najvyšších ligových súťažiach na „provinčného“ rozhodcu mala nepochybne nepriaznivý vplyv na jeho profesionálnu kariéru asistenta rozhodcu. Navyše, toto rozhodnutie malo za následok aj stratu časti jeho príjmov, čo postačuje na preukázanie „občianskeho“ charakteru predmetných práv.

Pri druhom prípade disciplinárne potrestaných amatérskych futbalistov preskúmal ESĽP aplikovateľnosť tak „trestnej“, ako aj „občianskej“ vetvy článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Pri uplatniteľnosti „trestnej“ vetvy článku 6 ods. 1 Dohovoru aplikoval známe Engelove kritériá

[3]

), teda


- vnútroštátnu právnu kvalifikáciu skutku,


- povahu skutku,


- stupeň vážnosti sankcie.

Druhé a tretie kritérium sú alternatívne a nie sú nevyhnutne kumulatívne, čo však nevylučuje kumulatívny prístup vtedy, keď samotná analýza každého kritéria neumožňuje dospieť k jasnému záveru, či ide alebo nejde o „trestné obvinenie“ v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru.

[4]


V súvislosti s prvým kritériom ESĽP uviedol, že turecké právo považovalo manipulácie s futbalovým výsledkom za disciplinárne previnenie. K ďalším dvom kritériám ESĽP poznamenal, že ovplyvňovanie výsledku zápasu je nešportové správanie a že maximálny trest je trojročný zákaz futbalovej činnosti. Preto sa ESĽP domnieval, že žiadne z už uvedených kritérií, či už individuálne alebo kumulatívne nenapĺňalo to, že disciplinárne konanie má znaky „trestného obvinenia“ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, a teda sa ani nevyžaduje, aby orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal, musel napĺňať požiadavky nezávislého tribunálu v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru. V rámci Slovenského futbalového zväzu to bude zrejme možné aplikovať na tvorbu a zloženie disciplinárnych komisií oblastných futbalových zväzov.

V druhom kroku skúmal, či toto disciplinárne konanie nenapĺňa znaky občianskeho práva. Podľa ustálenej judikatúry

[5]

tieto znaky napĺňa disciplinárne konanie, ktoré priamo ohrozuje právo vykonávať určité povolanie. V tomto prípade išlo o amatérskych futbalistov, ktorí ex definitione nehrajú futbal ako výkon svojho povolania, pretože nie sú zaň odmeňovaní. Sťažovatelia síce predložili dokumenty o tom, že v Turecku aj v amatérskych ligách sú uzatvárané zmluvy medzi amatérskymi klubmi a futbalistami, avšak nedoložili žiadny doklad o platbách za svoje futbalové výkony, a teda nepreukázali, že v spore bola otázka finančného charakteru a preto bola sťažnosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Ad b)

Autonómnosť rozhodovania športových sporov, z pohľadu práva na súdnu ochranu garantovanú článkom 6 ods. 1 Dohovoru, bola v rozhodnutí vo veci

Ali Riza

založená na


- Memorande o porozumení medzi Radou Európy a UEFA,


- rozhodnutí vo veci

Mutu a Pechstein proti Švajčiarsku

(z 2. októbra 2018, č. 40575/10 a 67474/10).

V Memorande o porozumení medzi Radou Európy a UEFA sa v bode 1.6. uvádza, že

„... je potrebná spolupráca na posilnení medzinárodného systému športovej justície s cieľom zvýšiť jej nezávislosť a dodržiavanie ľudských práv a zároveň uznať kľúčovú úlohu rozhodcovského konania pri účinnom a efektívnom riešení sporov v oblasti športu v súlade s normami ľudských práv ako je napríklad Dohovor...“

.

V rozhodnutí

Mutu a Pechstein

ESĽP potvrdil a rozvinul základné zásady práva na prístup k súdu ako základnej súčasti práva na súdnu ochranu, ktorý však nemá absolútnu povahu. Jeho prípadné obmedzenia nemôžu zasiahnuť samotnú podstatu práva jednotlivca na prístup k súdu. Právo na prístup k súdu nemusí nevyhnutne znamenať možnosť obrátiť sa na klasický súd začlenený do štruktúry riadnych „štátnych“ súdov. Článok 6 Dohovoru nebráni zriaďovaniu rozhodcovských súdov na rozhodovanie určitých majetkových sporov medzi jednotlivcami.

[6]


ESĽP rozlišuje medzi dobrovoľným a obligatórnym rozhodcovským konaním. Pri prvom type sa účastníci konania dobrovoľne vzdávajú určitých práv garantovaných článkom 6 Dohovoru za predpokladu, že tak urobili slobodným, zákonným a jednoznačným spôsobom. Pri druhom type, keď je rozhodcovské konanie obligatórne, musí rozhodcovský súd a konanie pred ním spĺňať záruky stanovené v článku 6 ods. 1 Dohovoru a tento rozhodcovský súd je potom chápaný ako tribunál zriadený na základe zákona k rozhodovaniu určitého okruhu sporov.

ESĽP následne posúdil, že v prvom prípade (spor futbalistu o odstúpení od zmluvy s klubom) bol aplikovateľný vtedy účinný zákon č. 3813 zo 17. júna 1992 o zriadení a povinnostiach TFF, ktorý ustanovil obligatórnu právomoc AK TFF v oblasti zmluvných vzťahov, čím sa líšil od prípadu

Mutu

. V treťom prípade (degradovaného rozhodcu) tiež priamo článok 59 ods. 3 tureckej ústavy zaviedol povinnú právomoc rozhodcovských súdov pre oblasť sporov týkajúcich sa disciplíny a správy športu. Konzekvenciou tohto obligatórneho rozhodovania týchto sporov v oblasti športu je potom


- po prvé, chápanie AK TFF ako tribunálu zriadeného zákonom s plnou jurisdikciou v zákonom vymedzenej vecnej príslušnosti,


- po druhé, vylúčenie rozhodnutí takéhoto v oblasti športových sporov „tribunálu“ z preskúmavacej právomoci všeobecného súdnictva bez toho, aby bolo narušené právo na prístup k súdu, garantované článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

V bodoch 180 a 181 k tomu ESĽP konkrétne uviedol:


„180. Vzhľadom na svoje zistenia vo veci Mutu a Pechstein sa Súd prvého stupňa domnieva, že sui generis povaha futbalových sporov a osobitné črty mechanizmu riešenia sporov Arbitrážneho výboru nepostačujú na to, aby žalobcov zbavili ochrany spravodlivého procesu zaručenej článkom 6 ods. 1 Dohovoru.


181. Súdny dvor sa preto domnieva, že rozhodcovské konanie pred rozhodcovským výborom bolo povinným rozhodcovským konaním, a preto muselo poskytnúť záruky stanovené v článku 6 ods. 1 Dohovoru (pozri mutatis mutandis, Mutu a Pechstein, už citovaný, § 123).Súd chce tiež zdôrazniť, že na rozdiel od CAS boli rozhodnutia rozhodcovského výboru konečné, a preto ich nemožno podriadiť pod súdne preskúmanie“

.

Ad c)

Chápanie AK TFF ako tribunálu zriadeného zákonom znamená v zmysle judikatúry ESĽP, že aj orgán, ktorý nepatrí medzi súdy určitého štátu vo formálnom slova zmysle, môže ním však byť v materiálnom slova zmysle súdom na účely článku 6 ods. 1 Dohovoru. To znamená, že sa vyznačuje svojou súdnou funkciou, keď jeho úlohou je na základe právnych noriem, s úplnou preskúmavacou právomocou a v riadne upravenom konaní rozhodovať všetky otázky v jeho vecnej príslušnosti.

[7]

Nemusí byť ani integrovaný do štandardného súdneho systému.

[8]

Označenie „tribunál“ v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru

[9]

si zaslúži iba inštitúcia, ktorá má úplnú jurisdikciu a spĺňa niekoľko požiadaviek, ako je napríklad jeho nezávislosť od výkonnej moci aj od účastníkov konania.

[10]

Pri určovaní jeho nezávislosti je potrebné vziať do úvahy, okrem iného, spôsob kreovania jeho členov, dĺžku funkčného obdobia, ochranu proti vonkajším tlakom a to, či aj „budí zdanie nezávislosti.“

[11]

Nestrannosť znamená absenciu predsudkov alebo zaujatosti. Táto môže byť podrobená subjektívnemu testu, kde sa berie do úvahy osobné presvedčenie a správanie konkrétneho sudcu, ako aj objektívnemu testu, ktorým sa zisťuje, či samotný súd a jeho zloženie poskytujú dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek legitímnych pochybností týkajúcich sa jeho nestrannosti.

[12]

Hranica medzi objektívnou a subjektívnou nestrannosťou nie je nepriepustná, pretože konanie sudcu môže vyvolať nielen objektívne pochybnosti o jeho nestrannosti z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa (objektívny test), ale môže narážať aj na motívy jeho konania (subjektívny test). Môže byť niekedy ťažké získať dôkazy, ktorými sa dá vyvrátiť prezumpcia subjektívnej nestrannosti sudcu a vtedy predstavuje podmienka objektívnej nestrannosti dôležitú dodatočnú záruku.

[13]

Napokon pojmy nezávislosť a objektívna nestrannosť spolu úzko súvisia a v závislosti od okolností prípadu si môžu vyžadovať spoločné preskúmanie.

[14]


Sťažovatelia nespochybnili subjektívnu nestrannosť členov AK TFF, ale skôr ich nezávislosť a objektívnu nestrannosť. Tvrdili, že členovia AK TFF nie sú z dôvodu svojho spôsobu vymenovania, funkčného obdobia a odmeňovania nezávislí od výkonného výboru. ESĽP potom preskúmal pôsobenie AK TFF z pohľadu:


a) spôsobu vymenovania jeho členov,


b) zloženia,


c) funkčného obdobia,


d) odmeňovania.

Ad a)

Členovia AK TFF sú do svojej funkcie menovaní výkonným výborom na návrh jeho predsedu (prezidenta TFF). V tom ESĽP nevidel žiadny problém, pretože spôsob menovania členov tribunálu sám osebe neohrozuje jeho nestrannosť a nezávislosť za predpokladu, že jeho členovia nie sú vystavovaní žiadnemu tlaku, resp. nemusia plniť pokyny.

[15]

V tomto smere nespochybňovali ich nezávislosť ani sťažovatelia. Namietali však disproporčné zloženie kongresu a výkonného výboru z pohľadu zastúpenia futbalistov a futbalových klubov, ktoré vzal do úvahy aj ESĽP. Konštatoval, že zástupcovia futbalových klubov tvorili väčšinu v Kongrese a rovnako tak aj vo výkonnom výbore. Právny rámec neobsahoval žiadne pravidlo, ktoré by vylučovalo bývalého člena alebo výkonného predstaviteľa futbalového klubu z výkonu funkcie vo výkonnom výbore. Naopak, v stanovách TFF sa vyžadovalo, aby jednotlivci, ktorí sú predsedami alebo členmi predstavenstva futbalového klubu, rezignovali na túto funkciu pred nastúpením do funkcie člena výkonného výboru. Fakticky sa však výkonný výbor TFF vo väčšej časti skladal z členov alebo vedúcich futbalových klubov.

Ad b)

Členmi AK TFF mohli byť len právnici s najmenej päťročnou praxou. ESĽP tu len pripomenul svoje predošlé rozhodnutia,

[16]

v ktorých vyzdvihol potrebu osobitných znalostí a skúseností v predmete sporu, pretože tým sú vysoko kvalifikovaní na riešenie osobitných sporov, pričom v tomto prípade išlo o skúsených praktizujúcich právnikov alebo akademikov špecializujúcich sa na športové právo. Konštatoval však tiež to, že členovia AK TFF nemajú imunitu voči žalobám, ktoré by mohli byť vznesené proti nim za plnenie si svojich rozhodovacích povinností a tiež nie sú viazaní žiadnymi deontologickými pravidlami svojho konania.

Ad c)

Trvanie mandátu členov AK TFF je rovnaké ako trvanie mandátu výkonného výboru a jeho predsedu, čo podľa ESĽP neprimerane zosúlaďuje funkčné obdobie členov rozhodcovského orgánu s orgánom výkonnej moci, čím sa spochybňuje záruka nezávislosti a nestrannosti, vyžadovaná článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Ad d)

Členovia AK TFF dostávajú odmeny, náhradu cestovných nákladov, príspevok na ubytovanie vo výške určenej výkonným výborom. ESĽP už v prípade

Mutu a Pechstein

uviedol, že podobne je financovaný aj CAS (anologicky sú financovaní zo štátneho rozpočtu aj sudcovia) a nevidel v tom problém z pohľadu nezávislosti a nestrannosti. Skutočnosť, že členom AK TFF sú nahrádzané náklady na činnosť zo strany výkonného výboru, nemá dosah na ich nezávislosť.

ESĽP však upozornil na nedostatok, že turecké futbalové pravidlá neupravujú inštitút zaujatosti, a to ani z pohľadu deklarovania vlastnej zaujatosti členom AK TFF a ani z hľadiska námietky zaujatosti podanej účastníkom konania. Rovnako nie je poverený (zriadený) orgán, ktorý by o týchto námietkach rozhodoval.

Napokon sa ESĽP osobitne zaoberal nereprezentatívnosťou zloženia povinného rozhodcovského súdu z pohľadu prípadných účastníkov konania, pričom túto otázku riešil z pohľadu zloženia orgánov, ktoré majú rozhodujúci vplyv na kreovanie AK TFF. Išlo teda o zloženie Kongresu a výkonného výboru.

[17]

Podľa ESĽP skutočnosť, že hráči nemajú rovnaké zastúpenie v týchto orgánoch ako kluby, sa môže prejaviť v konaniach o zmluvných sporoch medzi futbalistami a futbalovými klubmi v prospech klubov. Argumentoval to prípadom sťažovateľa, keď o jeho prípade rozhodovali členovia AK TFF, ktorí boli menovaní výkonným výborom, zloženým z veľkej časti z bývalých členov či manažérov futbalových klubov. Napriek tomu, že záujmy klubov nie sú vždy zladené, tak výsledok sporu má precedentný význam a môže principiálne ovplyvniť ďalšie rozhodovanie v obdobných prípadoch.

V tejto súvislosti je potrebné opätovne zdôrazniť spôsob vymenovania členov AK TFF (bod 92 rozhodnutia

Ali Riza

). V predpisoch TFF je uvedené, že členov AK TFF menuje Výkonný výbor TFF na základe návrhu prezidenta TFF, čo považoval sťažovateľ za dôvod na namietnutie článku 6 ods. 1 Dohovoru, pričom s argumentáciou sťažovateľa sa stotožnil aj ESĽP. Sťažovateľ nesporil zloženie KRC ako prvostupňového arbitrážneho orgánu TFF rozhodujúceho jeho vec, ale namietal najmä vymenovanie druhostupňového arbitrážneho orgánu TFF z dôvodu priameho vplyvu výkonného výboru TFF do vymenovacieho procesu členov AK TFF (teda osôb rozhodujúcich jeho spor na druhom stupni). TFF totiž vytvorením takéhoto modelu druhostupňového rozhodovacieho orgánu stanovil priamy vplyv výkonného výboru, čo sa mohlo javiť aj rozporným s Circulárom FIFA č. 1010, vydaným 20. decembra 2005 (vo svojom rozhodnutí spomenul aj ESĽP – bod 136), v zmysle ktorého

„strany musia mať rovnaký vplyv na menovanie rozhodcov. To napríklad znamená, že každá strana má právo vymenovať rozhodcu a dvaja vymenovaní arbitri vymenujú predsedu sporu. Zainteresované strany sa tiež môžu dohodnúť na spoločnom vymenovaní jedného rozhodcu. Ak sa majú rozhodcovia vybrať z vopred určeného zoznamu, každá zastúpená záujmová skupina musí mať možnosť uplatňovať rovnaký vplyv na zostavenie zoznamu rozhodcov.“

FIFA, okrem iného, odkazovala na vtedajšie znenie čl. 60 ods. 3 písm. c) stanov FIFA, aby každá národná asociácia vytvorila nezávislý a riadne ustanovený arbitrážny tribunál (súčasné znenie čl. 59 stanov FIFA).

Na základe uvedeného je preto zrejmé, že aj ESĽP si osvojil námietku priameho vplyvu výkonného orgánu TFF na vymenovanie členov (rozhodcov) AK TFF, čo bol jeden z kľúčových argumentov sťažovateľa. Z rozhodnutia ESĽP možno vyvodiť pomerne jednoznačný záver, že ak by nebol priamy vplyv na výber členov AK TFF zo strany výkonného výboru v aktuálnom zložení, k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru by pravdepodobne nedošlo. Preto aj každý prípad namietnutia článku 6 ods. 1 Dohovoru v skutkovo obdobných veciach musí byť posudzovaný

ad hoc

, vo vzťahu na osobitosti konkrétneho prípadu, a najmä posúdením kreácie jednotlivých rozhodcovských orgánov a prípadného vplyvu zákonodarnej a výkonnej moci v tomto procese.

V prípade tzv. regulačných sporov (tretí prípad, v ktorom išlo o preradenie rozhodcu do nižšej súťaže) sťažovateľ uviedol dva dôvody, pre ktoré nemožno považovať rozhodovanie AK TFF za nezávislé, a to že výkonný výbor mal značný vplyv tak na príslušný odborný orgán („CRC“), ako aj na preskúmavací výbor, a po druhé, že zoznamy rozhodcov boli predložené výkonnému výboru na predbežné schválenie. ESĽP uviedol, že CRC sa väčšinou skladá z penzionovaných rozhodcov, ktorých do funkcie menuje výkonný výbor na návrh predsedu. Funkčné obdobie jeho členov je rovnaké ako funkčné obdobie výkonného výboru, ktorý tiež upravuje zloženie a zásady rozhodovania CRC, ako aj odmeňovanie jeho členov. O námietke proti rozhodnutiu CRC rozhoduje AK TFF.

Vzhľadom na skôr uvedené štrukturálne nedostatky z dôvodu rozsiahlych právomocí daných výkonnému výboru mal ESĽP taký názor, že sťažovatelia mali legitímny dôvod pochybovať o tom, že členovia AK TFF i pri absencii záruk, ktoré ich chránia pred vonkajšími tlakmi, najmä zo strany výkonného výboru, pristúpia k prípadom s potrebnou dávkou nezávislosti a nestrannosti. V tom videl ESĽP aj porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Možno len predpokladať, že ak by predpisy TFF mali stanovený napríklad taký zákonný rámec pri kreovaní výkonného výboru, ako je v § 19 ods. 1 písm. e) ZoŠ

[18]

a jeho implementovaním do stanov Slovenského futbalového zväzu (ďalej „SFZ“), v zmysle ktorého

„členom najvyššieho orgánu a najvyššieho výkonného orgánu je najmenej jeden zástupca športovcov, ak ho navrhne záujmová organizácia športovcov alebo najmenej 50 športovcov“

, prístup ESĽP pri posudzovaní porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru by bol zrejme odlišný. Pri porovnaní so situáciou v SFZ možno ďalej upozorniť na výberový proces zástupcov hráčov a klubov pri Komore SFZ pre riešenie sporov. Tento arbitrážny orgán SFZ (prvostupňový a druhostupňový – vždy pri inom personálnom zložení senátov) má totiž okrem požiadavky FIFA na jeho zriadenie aj prezumpciu priamo v ZoŠ (§ 52 a nasledujúce). Pri zástupcoch (rozhodcoch) hráčov a klubov Komory SFZ pre riešenie sporov (rozhodcov) je internovou normatívou (rokovacím poriadkom) vytvorený model, ktorý pozostáva z 8 zástupcov klubov (6 za profesionálny futbal a 2 za amatérsky futbal) a 8 zástupcov hráčov (6 za profesionálny futbal a 2 za amatérsky futbal), čím sa zabezpečilo rovnaké zastúpenie hráčov a klubov pri kreovaní Komory SFZ pre riešenie sporov. Tento arbitrážny orgán tak pri svojej kreácii členov komory obsahuje výberový vplyv priamo záujmovým skupinám, bez akéhokoľvek vplyvu výkonného Výboru SFZ.

Z pohľadu slovenského športového arbitrážneho konania je rozhodnutie ESĽP vo veci

Ali Riza

poučné v tom smere, že v prípade, ak je kreovanie „tribunálu“, ktorý rieši športové spory súkromnoprávneho charakteru, zverené úplne do právomoci výkonného výboru, tak tento by mal mať zloženie zodpovedajúce záujmom potencionálnych účastníkov arbitrážnych konaní. Pri preferovanej potrebe prvku odbornosti ESĽP sa javí tento prvok ako nevyhnutný pri spôsobe kreovania členov takéhoto tribunálu. Zrejme prispôsobovať zloženie výkonného výboru požiadavkám kreovania členov tribunálu, vyplývajúcim z rozhodnutia

Ali Riza

, by bolo vzhľadom na kompetencie výkonného výboru SFZ neprimerané a preto je spôsob kreácie členov Komory SFZ pre riešenie sporov upravený odlišným spôsobom. Napriek tomu treba venovať pozornosť zárukám nezávislosti orgánov pre riešenie sporov v slovenskom futbale (a športe všeobecne) voči:


- výkonnému výboru, najmä v súvislosti s dĺžkou a plynutím mandátu členov týchto arbitrážnych orgánov (ako pozitívny príklad možno uviesť 5-ročný mandát zástupcov klubov a členov Komory SFZ pre riešenie sporov, kým členovia výkonného výboru SFZ majú 4-ročný mandát),


- účastníkom konania, najmä zavedením imunity voči možným žalobám zo zodpovednosti za rozhodovaciu činnosť,


- sebe samým, najmä zavedením inštitútu zaujatosti, ale aj vytvorením deontologických pravidiel správania sa členov orgánov pre riešenie sporov v športe.


[1]

) Predmetného konania sa mali dopustiť v zápase tureckej amatérskej futbalovej ligy, kde išlo o záchranu. Zároveň o to isté išlo aj v druhom súbežne hranom zápase. Zhodou náhod sa však predmetný zápas začal s oneskorením (dôvodom bolo predĺženie zápasu, ktorý mu predchádzal) a v priebehu neho došlo k viacerým zdržiavaniam spôsobeným „zraneniami hráčov“. Výsledkom bolo, že v 75. minúte už všetci na ihrisku vedeli, ako skončil druhý zápas a skóre predmetného zápasu sa „zázračne“ zmenilo na 6:1, čo znamenalo, že jedno z hrajúcich mužstiev sa o skóre zachránilo v súťaži. Obvinení traja hráči nápadne strácali v súbojoch loptu, resp. zbytočne faulovali a evidentne tak prispeli k tomuto skóre.


[2]

) Pozri napríklad § 66 ods. 3 písm. a) ZoŠ:


„Spôsobilosť prijímateľa verejných prostriedkov sa predpokladá u každej športovej organizácie, o ktorej sú v registri právnických osôb zapísané údaje v rozsahu podľa § 81 a spĺňa tieto podmienky...má stanovy v súlade s § 19 až 23, ak ide o národný športový zväz alebo národnú športovú organizáciu.“


[3]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Engel a ostatní proti Holandsku (z 8. júna 1976, č. 5100/71).


[4]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Ramos Nunes de Carvalho e Sá proti Portugalsku (zo 6.novembra 2018, č. 55391/13).


[5]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku (z 23. júna 1981, č. 6878/75).


[6]

) Pozri rozhodnutie vo veci Suda proti Českej republike (z 28. októbra 2010, č. 1643/06).


[7]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Šramek proti Rakúsku (z 22. októbra 1984, č. 8790/79).


[8]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Rolf Gustafson proti Švédsku (z 1. júla 1997, č. 23196/94).


[9]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Beaumartin proti Francúzsku (z 24. novembra 1994, č. 15287/89).


[10]

) Pozri rozhodnutie vo veci Di Giovanni proti Taliansku (z 9. júla 2013, č. 51160/06).


[11]

)

Pozri rozhodnutie vo veci Findlay proti Spojenému kráľovstvu (z 25. februára 1997, č. 22107/93).


[12]

) Pozri rozhodnutie vo veci Fey proti Rakúsku (z 24. februára 1993, č. 14396/88).


[13]

) Pozri rozhodnutie vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu (z 10. júna 1996, č. 22399/93).


[14]

) Pozri rozhodnutie vo veci Sacilor – Lormines proti Francúzsku (z 9. novembra 2006, č. 65411/01).


[15]

) Pozri rozhodnutie vo veci Zolotas proti Grécku (z 2. júna 2005, č. 38240/02).


[16]

) Pozri rozhodnutie vo veci AB Kurt Kellermann proti Švédsku (z 26. októbra 2004, č. 41579/98).


[17]

)

V prípade Mutu a Pechstein sťažovateľka (p. Pechstein) tiež namietala nomináciu rozhodcov CAS. ESĽP v tomto prípade aproboval skutočnosť, že podobu zoznamu rozhodcov CAS určuje Medzinárodná rada pre športovú arbitráž (ICAS), ktorá je zložená z 20-tich zástupcov – po štyroch z medzinárodných športových federácií, Asociácie národných olympijských výborov (ANOC), Medzinárodného olympijského výboru (MOV), zástupcov športovcov a nezávislých odborníkov.ESĽP tu pripustil, že medzinárodné športové federácie, ANOC a MOV majú výrazný vplyv na podobu zoznamu rozhodcov CAS. Zároveň však uviedol, že priamym dôsledkom tohoto vplyvu nie je nedostatok nezávislosti a nestrannosti rozhodcov CAS všeobecne a ani v konkrétnom prípade sťažovateľky.


[18]

) Tento zákonný predpoklad je nutné mať zosúladený v stanovách národného športového zväzu na účel predpokladu spôsobilosti byť prijímateľom verejných prostriedkov [pozri skôr uvedený § 66 ods. 3 písm. a) ZoŠ].

prof. JUDr. Ján Svák DrSc.
Mohlo by vás zaujímať

O proměnách a ambicích Rozhodčího soudu pro sport (CAS) v pozici pomyslné soudní moci světového sportu

13.1.2021

KLUBY, HRÁČI A PRESTUPOVÉ OBDOBIE

12.1.2021

DOBA MANUÁLOV NIČÍ NAŠU KREATÍVNU SLOBODU

11.1.2021

MENTALITA VÍŤAZA je v každom z nás ...

16.10.2020

Oznámenie o príprave dvojkonferencie "Šport a médiá 2020" a "Šport a právo 2020"

29.6.2020

Ako pomôcť slovenskému športu efektívne a čo najskôr (III.) - Fond na podporu športu by sa mal využiť aj na jeho záchranu

16.5.2020

Ako pomôcť slovenskému športu efektívne a čo najskôr (II.) - Novelu zákona o športe treba riešiť akútne

14.5.2020

Novela Zákona o športe - výkrik parlamentu do tmy! (diskusná relácia)

7.9.2020

Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2020 až 2024 pre oblasť “Šport a mládež”

4.5.2020

3. a 4. časť diskusnej relácie: Prežijú kluby a zväzy Covid-19?

21.4.2020

PROGRAM VIII. ročníka konferencie Šport a právo 2019 konanej 3.-4. októbra 2019 v hoteli Aquacity v Poprade

19.10.2019

Správa o seminári k Zákonu o športe, ktorý sa uskutočnil 26.9.2019 v Bratislave

19.10.2019

PROCESNOPRÁVNE SÚVISLOSTI MODELOV UNIFIKOVANÉHO ALTERNATÍVNEHO RIEŠENIA SPOROV V ŠPORTE

19.10.2019

Fotogaléria - Seminár/Bratislava/26.9.2019

19.10.2019

Vláda schválila nariadenie o metodike na výpočet podielu uznaného športu na rok 2020

19.10.2019