Ako naformulovať skutkovú vetu

AKO NAFORMULOVAŤ SKUTKOVÚ VETU

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
skutková veta, skutok, uznesenie, právna kvalifikácia, zákonné znaky

KEY WORDS:
description of the deed, deed, resolution, legal qualification, legal characters

ABSTRAKT:
Nasledujúci príspevok sa zaoberá formuláciou skutkovej vety vo výrokoch procesných a meritórnych rozhodnutí. Analyzuje, čo nevyhnutne musí byť súčasťou skutkovej vety, čo jej súčasťou naopak byť nemôže, resp. čo by skutková veta obsahovať nemala. Príspevok sumarizuje chyby, ktorých sa pri tvorbe skutkovej vety pravidelne dopúšťajú policajné orgány. Kritike bude podrobená aj časť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá sa do skutkovej vety snaží zavádzať formulácie, ktoré so skutkom, v jeho trestnoprávnom ponímaní, nemajú nič spoločné.

ABSTRACT/SUMMARY:
The author deals with the description of the deed in procedural decisions and in decisions on the merits. He focuses on the topic of what should be part of the deed statement, what must be a part of it and what must not be included in the deed statement. Not only that but he also suggests the most common mistakes of the police when formulating the deed statements. At the same time, he also critically analyses some judicial decisions in which courts suggest that certain issues should be included in the deed statement, however, those issues do not relate to the criminal deed in itself (from the perspective of criminal law).”

I. Všeobecne o skutku a skutkovej vete

Pod skutkom rozumieme všetky prejavy páchateľa, ktoré majú odraz v materiálnom svete, sú významné z pohľadu trestného práva a sú pokryté zavinením páchateľa.

Skutkom je aj pokus trestného činu a príprava na zločin.

Skutkovú vetu tvoria obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu a vecné, miestne, časové a iné súvislosti, ktoré spájajú znaky skutkovej podstaty v skutkový dej (skutok).

Vecné, miestne, časové a iné súvislosti môžeme označiť aj ako parametre skutku, pričom tieto sa vo významnej časti prekrývajú s tzv. „základnými kriminalistickými otázkami“.

Základné kriminalistické otázky smerujú k získaniu informácií: Kto? Čo? Kedy? Kde? Ako? Čím? Prečo?

II. Znaky trestného činu a ostatné povinné náležitosti skutkovej vety

Znaky trestného činu sú určené konkrétnou skutkovou podstatou uvedenou v osobitnej časti Trestného zákona. Je nevyhnutné aby skutková veta obsahovala všetky znaky základnej ako aj kvalifikovanej skutkovej podstaty, ak bol skutok právne kvalifikovaný aj podľa nej. Skutková veta (popis skutku) musí bezpodmienečne obsahovať úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty (viď Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 509/2015).

Pokiaľ policajt napríklad začne trestné stíhanie pre prečin nedovolenej výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, avšak opomenie v skutkovej vete uviesť obligatórny znak, ktorý by vyjadroval neoprávnenosť prechovávania, je takéto uznesenie potrebné vyhodnotiť ako nezákonné, pretože tým policajt začal trestné stíhanie pre skutok, ktorý nie je významný z hľadiska trestného práva. Trestné právo nemôže postihovať inú ako neoprávnenú držbu omamných alebo psychotropných látok.^[1]Skutok významný z hľadiska trestného práva je iba ten skutok, ktorý je objektívne možné v trestnom konaní postihnúť.

V právnej praxi policajti bežne formulujú skutok pre trestné činy podvodu nasledovne: „Dňa 12.01.2019 v Okrese Bratislava II si osoba X. Y. od osoby A. B. požičala v hotovosti sumu 5000 Eur, pričom túto sumu do dnešného dňa nevrátila a neskôr sa stala nekontaktnou.“.

Takto formulovaný skutok rovnako nie je skutkom, ktorý je významný z hľadiska trestného práva, nakoľko v trestnom konaní nie je možné postihovať nevrátenie pôžičky. Pre absenciu znaku „uvedenia do omylu“ v skutkovej vete, je možné tento skutok posudzovať práve len ako občianskoprávny vzťah a nie ako trestný čin podvodu.

Skutková veta nevyžaduje, aby znak trestného činu bol v nej uvedený v jeho doslovnom znení, t. j. tak ako ho popisuje ta-ktorá skutková podstata trestného činu. Ak je znakom skutkovej podstaty „uvedenie do omylu“, postačuje, ak v skutkovej vete je tento pojem (znak) nahradený významovo obdobným pojmom, napr. „oklamal“, „pomýlil“, „vyvolal nesprávnu predstavu“ a pod. Pre úplnosť skutkovej vety postačuje, ak obsahuje pojmy a gramatické formulácie, ktoré významovo zodpovedajú (všetkým) znakom skutkovej podstaty trestného činu.

Situáciu, keď určitý pojem v skutkovej vete nezodpovedá znaku skutkovej podstaty, možno demonštrovať na nasledujúcom príklade prečinu nedovolenej výroba omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona: „Páchateľ dňa 12.01.2019 v meste Brezno, na ulici Svätojánskej č. 12, v byte č. 3 neoprávnene prechovával pre vlastnú potrebu zatavenú injekčnú striekačku s bielou kryštalickou látkou.“

Takto formulovaná skutková veta nepopisuje skutok, ktorý je významný z hľadiska trestného práva, nakoľko prechovávať injekčnú striekačku s bielou kryštalickou látkou nie je v Slovenskej republike trestným činom. Pojem „zatavená injekčná striekačku s bielou kryštalickou látkou“ významovo nezodpovedá pojmu omamná alebo psychotropná látka.

V naznačených súvislostiach nie je výnimkou ani formulácia skutkovej vety uznesenia o začatí trestného stíhania pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona v nasledujúcej podobe: „Dňa 12.01.2019 v meste Skalica, v mestskom parku bol nájdený zosnulý X. X. nar. 14.12.1952.“

Skutkový dej v tomto prípade zodpovedá nájdeniu mŕtveho, pričom nájdenie mŕtveho nie je v právnych podmienkach Slovenskej republiky trestným činom.

Na druhú stranu je pre úplnosť potrebné dodať, že skutková veta musí byť odrazom právnej vety, nie však jej kópiou. Je neprípustné formulovať skutkovú vetu spôsobom, že táto síce vo výsledku obsahuje všetky zákonné znaky danej skutkovej podstaty, ale je nepreskúmateľná v tom, akým konkrétnym konaním a za akých konkrétnych okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného činu. 

Neprípustná je v tomto smere napríklad nasledujúca formulácia skutkovej vety: „V čase od 20:11 hod dňa 09.12.2016 do 09:50 hod dňa 10.12.2016 ako ošetrujúca lekárka Nemocnice s poliklinikou Nitra, a. s., Špitálska 6, Nitra, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi A. B., počas jeho hospitalizácie v na Oddelení vnútorného lekárstva - muži zanedbala lekársku starostlivosť, a to tak, že nedodržala všetky zásady správnej liečby, nesprávne vyhodnotila závažnosť stavu pacienta, postupy v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi boli nesprávne, následkom čoho u pacienta A. B. dňa 10.12.2018 v čase o 09:50 hod. nastala smrť“.

Takto formulovaná skutková veta síce obsahuje všetky zákonné znaky prečinu usmrtenia podľa § 149 Trestného zákona, nie je však možné z nej zistiť konkrétne trestnoprávne relevantné konanie - konkrétnu okolnosť, resp. okolnosti, ktoré spôsobili smrť pacienta, a tak vyhodnotiť príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom (kauzálny nexus).

Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 2 Tdo 38/2016 k označenej problematike uvádza: „Skutková veta nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety, aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej vety a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Skutková veta však musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie“.

Vecné, miestne, časové a iné súvislosti (parametre skutku) tvoria akési „pojítka“ znakov skutkovej podstaty trestného činu. Ukotvujú znaky skutkovej podstaty v čase a priestore a zo znakov skutkovej podstaty vytvárajú logický a časovo harmonizovaný dej. Ich význam spočíva aj v tom, aby jeden skutok bol jednoznačne identifikovateľný a nezameniteľný s iným skutkom.

Medzi parametre skutku možno priradiť aj tie časti skutkovej vety, ktoré určujú, že trestný čin bol spáchaný niektorou formou trestnej súčinnosti. Pokiaľ ide o spolupáchateľstvo, musí byť táto okolnosť v skutkovej vete vymedzená aj gramaticky, napr. „po vzájomnej dohode“, „spoločným konaním“, „v spoločnom úmysle“ atď. Ak bol trestný čin spáchaný vo forme nepriameho páchateľstva, musí skutková veta opisovať osobu, ktorá bola použitá ako živý nástroj, a aj to, akým spôsobom bola „použitá“ nepriamym páchateľom.

Je však potrebné zdôrazniť, že miera (kvalita) dôkaznej situácie sa v priebehu trestného konania vyvíja. Zmena miesta spáchania skutku alebo zmena v čase jeho spáchania nie sú okolnosti, ktoré by zmenili identitu skutku. Identitu skutku judikačná prax súdov vymedzuje pomerne široko: „Podstata skutku nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom vyplýva, že totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu, ako aj formy zavinenia“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo/86/2017).

V praxi je problematické formulovanie skutkových viet pri súbehu trestných činov. Orgány činné v trestnom konaní často nerozlišujú typy konkurencie trestných činov.

Viacčinný súbeh predpokladá existenciu minimálne dvoch skutkov. Bežne sa však stáva, že v takýchto prípadoch sú v uzneseniach dva skutky zmiešané do jednej skutkovej vety, a to napríklad nasledujúcim spôsobom: „Dňa 16.06.2018 v čase približne o 23.00 h v meste Bratislava na Zámockej ulici, na ktorej na lavičke sedel M. A., tohto jedenkrát udrel zovretou päsťou do oblasti nosa, pričom mu nespôsobil žiadne zranenie, a následne na sociálnej sieti Instagram pod menom Lacika212 umiestnil výhražnú správu, ktorá obsahovala text „M. A. zabijem ťa a aj celú tvoju rodinu!“, čo u poškodeného vzbudilo dôvodnú obavu o jeho zdravie a zdravie jeho blízkych“.

Z citovanej skutkovej vety je nepochybné, že opisuje dve konania a tiež dva rozličné trestnoprávne následky, ergo ide o dva trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu. V prípade druhého skutku absentujú jeho parametre (napr. miesto spáchania, čas skutku, hmotný predmet útoku). Skutok č. 2 by bez nadviazania na skutok č. 1 nebol skutkom v jeho trestnoprávnom ponímaní. 

Skutok musí mať výpovednú hodnotu sám o sebe. Nie je prípustné aby čo do svojich parametrov alebo znakov odkazoval na iný skutok alebo na odôvodnenie.

Obdobne sa tiež vyskytujú formulácie skutkových viet v nasledujúcom znení: „V presne nezistený deň v januári 2018 v presne nezistenom čase medzi 21.00 - 23.00 hod. na ulici Hollého v meste Košice, po tom, čo sa dopustil konania v bode 1, poškodenej X. Y. priložil ku krku nôž a povedal jej, že o tom nesmie nikomu povedať.“.

Takúto formuláciu skutkovej vety možno považovať za nedostatočnú, nakoľko jej chýba parameter vecnej súvislosti. Čo do významnej časti skutkového deja, skutková veta odkazuje na iný skutok toho istého páchateľa. Skutok č. 2 je de facto odkázaný na existenciu skutku č. 1. Ide o viacčinný súbeh trestných činov, čím nie je vylúčené, že pre skutok č. 1 môže byť obžalovaný oslobodený a pre skutok č. 2 odsúdený. Za takejto situácie by skutok č. 2 stratil svoju významnú vecnú súvislosť (okolnosti, za ktorých došlo k trestnému činu), nakoľko by už viac nemohol v tomto smere odkazovať na skutok č. 1.

Možno uzavrieť, že pokiaľ ide o viacčinný súbeh trestných činov, skutková veta musí byť vymedzená znakmi a parametrami skutku tak, aby bolo možné samostatne rozhodnúť o každom trestnom čine, ktorý bol spáchaný vo viacčinnom súbehu.

Tento záver platí aj na čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu.

V týchto súvislostiach možno citovať z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tdo/54/2016: „Každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu musí byť presne špecifikovaný (čo, kto, kedy, kde, ako...), lebo iba takto ustálený a dokázaný stav môže tvoriť, ako jeden „malý skutok" v súhrnne s ďalšími, jeden „veľký" pokračovací trestný čin – skutok.“

Z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 To/23/2017: „Je nevyhnutné, aby pri pokračovacom trestnom čine bol tento v obžalobe uvedený tak, aby zo skutku bolo zrejmé, akými konkrétnymi čiastkovými útokmi bol pokračovací trestný čin spáchaný.“

A záverom z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/54/2018 vyberám nasledujúce: „Trestný poriadok v § 10 ods. 16 upravuje, že aj každý jednotlivý čiastkový útok sa považuje za skutok, a teda o každom takomto skutku (čiastkovom útoku) sa musí meritórne – či už odsúdením alebo oslobodením – rozhodnúť. Pri opačnom vymedzí skutku je potom neprípustné bez oslobodzujúceho výroku vypustiť zo skutku bližšie neidentifikovateľné čiastkové útoky.“

Ako prokurátor sa bežne stretávam s používaním pojmu „vypustenie skutku“. K uvedenému však možno bez ďalšieho prehlásiť, že v trestnom práve nič také ako vypustenie skutku neexistuje!

V zmysle platného právneho stavu, v zásade je možné zo skutkovej vety vypustiť iba „konanie“ alebo jeho časť, nikdy nie skutky alebo čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu.

Vypustenie konania alebo jeho časti je naopak úplne bežný a právne konformný postup, ktorý sa nazýva aj „modifikácia skutku“. Takýto postup je možný jedine v prípadoch, ak konanie, ktoré má byť zo skutkovej vety vypustené, samostatne nie je skutkom alebo čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu.

Najčastejším je vypúšťanie konania pri trestných činoch trvácich alebo trestných činoch hromadných. Napríklad pri trestnom čine nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Tr. zákona, ak skutková veta obsahuje, že páchateľ sa predmetného činu dopustil tým, že poškodenej neustále vypisoval SMS, emaily, neustále jej vyvolával, fyzicky ju prenasledoval v práci aj doma, prepichol jej gumu na aute a zisťoval si informácie o jej súkromnom živote a pod., ale v konaní pred súdom sa preukáže, že páchateľ síce vyššie uvedeným spôsobom konal, avšak okrem prípadu, že prepichol gumu na aute, je možné túto skutočnosť zo skutkovej vety vypustiť. Konanie spočívajúce v prepichnutí gumy na aute v tomto prípade nie je samostatným skutkom, je iba konaním.

Dôležité je však rozlišovať aj medzi vypúšťaním skutku a vypúšťaním trestného činu. Vypustenie trestného činu, ktorý samostatne (sám o sebe) nie je skutkom, je pri jednočinnom súbehu, ktorý predpokladá existenciu vždy len jedného skutku možné, a to hneď vo viacerých prípadoch.

Napríklad ak jednočinným súbehom boli spáchané dva trestné činy, pričom v čase rozhodovania o nich vyjde najavo, že menej závažnejší zbiehajúci sa trestný čin je premlčaný, takéto konanie (takýto trestný čin) sa zo skutkovej vety vypustí, nakoľko rozhodnutie o zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy, pretože existuje iba jeden skutok a pre závažnejší zbiehajúci sa trestný čin trestné stíhanie premlčané nebolo.

Vypustenie je možné aj v prípadoch, ak jednočinným súbehom boli spáchané dva trestné činy, pričom pri jednom zo zbiehajúcich sa trestných činov je dôvodné uplatniť ustanovenie o účinnej ľútosti (napr. jednočinný súbeh trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Trestného zákona a trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Trestného zákona). V takýchto prípadoch opäť dochádza k vypusteniu „oľutovaného“ trestného činu – k vypusteniu konania, ktoré nie je samostatným skutkom.

Vypustenie konania je možné aj pri jednočinnom súbehu trestných činov v prípadoch, ak sa v neskoršej fáze trestného konania preukáže, že na zbiehajúci sa prečin je dôvodné aplikovať ustanovenie o materiálnom korektíve. Konanie nepatrnej závažnosti bude zo skutku vypustené (k uvedenému viď Tpj 57/2016).

Vypúšťanie okolností zo skutkovej vety je možné iba v prípadoch, ak ide o konanie, ktoré samostatne nie je skutkom alebo čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, a bez ktorého zvyšné konanie nestráca charakter samostatne stojaceho skutku. Ak by konanie, ktoré má byť vypustené, bolo takého významu, že zvyšná časť sama o sebe nie je skutkom (a teda logicky ani trestným činom) musí byť o celom skutku rozhodnuté v prospech páchateľa oslobodením spod obžaloby alebo zastavením trestného stíhania.

Dôležité je rozlišovať tiež prípady, keď bol trestný čin spáchaný jednotlivými dielčimi útokmi, ktoré vzhľadom na čas a miesto spáchania nie je možno od seba oddeliť spôsobom, že ich je možné zadefinovať ako samostatné čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu. Príkladom uvedeného je nasledujúce skutková veta: „V období od 01.06.2016 do 01.06.2018 v Skalici, v priestoroch spoločnosti XY, ako predajca spoločnosti postupne prijal hotovosť od 2000 zákazníkov v celkovej výške 125 000 Eur, ktoré však do spoločnosti riadne nezaúčtoval, a tieto finančné prostriedky si ponechal a použil ich pre vlastnú potrebu.“

Pri vyššie popísanej situácii by bolo prakticky nemožné zadefinovať každý jeden z 2000 účtovných prípadov ako čiastkový útok pokračovacieho trestného činu. Pokiaľ sa jednotlivé čiastkové útoky pre svoju súvislosť (bezprostrednú nadväznosť) nedajú od seba odlíšiť miestom a časom spáchania, je súčet týchto konaní potrebné považovať za jedno súvislé konanie – za jeden skutok, a to bez aplikácie ustanovenia o pokračovacom trestnom čine (§ 122 ods. 10 Trestného zákona).

K uvedenému z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR č. R 43/2011: „Ak sa páchateľ dopúšťal trestného činu sprenevery tým, že počas dlhšej doby (napr. aj niekoľko rokov) na svojom pracovisku priebežne predával zverené telefónne karty za účelom vlastného obohatenia, pričom toto jeho súvislé konanie nebolo možné rozdeliť na jednotlivé dielčie útoky, nejde o pokračovanie v trestnom čine, hoci sú naplnené niektoré jeho znaky. V takomto prípade ide o jediný skutok z hľadiska trestného práva hmotného, ako aj z hľadiska trestného práva procesného.“.

Pre úplnosť však treba záverom dodať, že vyššie prezentované právne názory týkajúce sa trestných činov, ktoré sú spáchané dielčími útokmi nemožno považovať za právne perfektné (bezchybné), nakoľko z uvedeného vyplýva, že či sa určitý skutok, ktorý je spáchaný viacerými dielčími útokmi, bude posudzovať ako skutok jediný a nedeliteľný alebo ako skutok spáchaný čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu záleží len od schopností a možností orgánov činných v trestnom konaní vykonávaným dokazovaním zadefinovať jednotlivé dielčie útoky v čase a priestore tak, aby mohli byť opísané ako čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu. Koncepciu skutku potom nedefinuje páchateľ ako pôvodca trestného činu, ale aktivita a možnosti orgánov činných v trestnom konaní, čo sa javí ako právne spochybniteľné.

Ďalšou spornou otázkou ohľadom skutkovej vety je, či jej súčasťou majú byť okolnosti, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu, resp. jej úpravu. Uvedenou otázkou sa aktuálne zaoberalo trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého súčasťou skutku nemajú byť okolnosti, ktoré upravujú trestné sadzby uvedené v osobitnej časti Trestného zákona, ale iba tie okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie trestnej sadzby podľa všeobecnej časti Trestného zákona (t. j. zásada trikrát a dosť a trest zákazu činnosti na doživotie). Týmto došlo k prekonaniu skoršieho názoru Najvyššieho súdu SR, že súčasťou skutkovej vety majú byť aj okolnosti podľa § 38 ods. 5 a 6 Trestného zákona.

III. Nesprávne a nadbytočné formulácie skutkovej vety

Medzi nadbytočné formulácie skutkových viet možno zaradiť citovanie záverov znaleckých posudkov, odborných vyjadrení a písomných potvrdení. Pri trestných činoch, ktorých následkom je ujma na zdraví, je typická nasledujúca formulácia: „...ktorý utrpel ťažké zranenia, a to trieštivú zlomeninu ľavej ramennej kosti s priemernou a primeranou dobou liečenia v trvaní najmenej 10 týždňov podľa Znaleckého posudku č. 70/17 vypracovaného prof. MUDr. X. Y., CSc.“.

Alebo pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 Trestného zákona:

„...čo zodpovedá hodnote najmenej 5.163,20,- Eur, podľa odborného vyjadrenia NPJ NAKA PPZ“.

Dôkazné prostriedky a dôkazy netvoria súčasť skutkovej vety! Orgán aplikujúci právo, ktorý takto formuloval skutkovú vetu, zrejme rezignoval na vlastnú myšlienkovú činnosť spočívajúcu vo vyhodnocovaní dôkazov. Vyhodnocovať dôkazy môže výlučné orgán činný v trestnom konaní alebo súd. Ak sú v skutkovej vete uvedené citácie dôkazných prostriedkov alebo dôkazov, môže uvedené implikovať, že orgán aplikujúci právo prenechal vyhodnocovanie dôkazov subjektom, ktoré na to nie sú oprávnené.

Ak by sme pripustili správnosť preberania záverov znaleckých posudkov, odborných vyjadrení alebo písomných potvrdení do skutkovej vety, potom si rovnako dobre obhájime existenciu aj iných dôkazných prostriedkov alebo dôkazov v skutkovej vete. Napríklad: „Podľa vyjadrenia svedka A. B. páchateľ C. D. napadol poškodenú E. F.“. Alebo: „Podľa kamerového záznamu páchateľ namieril zbraň na poškodeného A. B.“. A tak podobne.

Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tdo/82/2017 k predmetnej problematike uvádza: „K formálnej úprave znenia skutku, najvyšší súd dodáva, že v ňom nemožno odkazovať na znalecké posudky či odborné vyjadrenia a podobne, nakoľko ide vždy o záver súdu. Spôsob, akým súd dospel k skutkovým zisteniam, uvedením zdroja informácie, konajúci súd vyjadrí až v odôvodnení rozhodnutia.“

Ďalšími okolnosťami, ktoré sa v skutku nesprávne uvádzajú, sú znaky iného trestného činu, než pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Najtypickejším príkladom je uvádzanie obvyklej jednorazovej dávky pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 Trestného zákona. Na to, aby bolo možné prechovávanie omamnej alebo psychotropnej látky právne kvalifikovať ako naposledy citovaný zločin, sa nevyžaduje aby v ňom bolo vyjadrené, že množstvo zaistenej omamnej alebo psychotropnej látky prevyšuje desať obvyklých jednorazových dávok (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo 2/2016).

Na druhú stranu Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Tdo/22/2019 uviedol, že pokiaľ účinná látka omamnej alebo psychotropnej látky nie je uvedená v skutkovej vete, skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 Trestného zákona.

S týmto právnym názorom si dovolím nesúhlasiť, a to z nasledujúcich dôvodov:

Zákonným znakom naposledy označenej skutkovej podstaty trestného činu nie je „účinná látka“. Dokonca ním nie je ani hmotnosť omamnej alebo psychotropnej látky, nakoľko rozsah trestného činu sa v týchto prípadoch určuje jej cenou na čiernom trhu. Znakom skúmaného trestného činu je iba omamná alebo psychotropná látka. Ak by táto nemala dostatočnú účinnosť (účinnú látku v dostatočnej koncentrácii), nebolo by ju možné v zmysle § 2 ods. 1, ods. 2 zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach považovať za omamnú alebo psychotropnú látku. Účinná látka je imanentnou (nedielnou) súčasťou omamnej alebo psychotropnej látky. Bez účinnej látky dostatočnej koncentrácie niet omamnej alebo psychotropnej látky. Ak je teda v skutkovej vete vyjadrená omamná alebo psychotropná látka, je zároveň vyjadrené, že táto látka, v sebe obsahuje dostatočnú koncentráciu účinnej látky na to, aby ju bolo možné považovať za omamnú alebo psychotropnú látku.

V praxi nie je vylúčené, aby bol páchateľ právoplatne odsúdený za naposledy citovaný trestný čin spočívajúci v distribúcii omamnej alebo psychotropnej látky koncovým užívateľom (dílerstvo), a to len na podklade svedeckých výpovedí a záznamov ITP, bez toho aby skutočne došlo k zaisteniu omamnej alebo psychotropnej látky (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/33/2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To 75/2018, uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn 1To 88/2017 a ďalšie).

V takýchto prípadoch omamná alebo psychotropná látka bude nevyhnutne tvoriť súčasť skutkovej vety (ide o zákonný znak), avšak účinná látka bude absentovať vzhľadom na fakt, že žiadna omamná alebo psychotropná látka, ktorú by bolo možné znalecky skúmať zaistená nebola. Ak by sme prijali právny názor vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 6 Tdo/22/2019, nikdy by nebolo možné stíhať trestné činy nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 Trestného zákona bez skutočného zaistenia omamnej alebo psychotropnej látky.

Nasledujúcou otázkou, ktorá vyvoláva diskusiu je, či súčasťou skutkovej vety majú byť odkazy na jednotlivé ustanovenia osobitných zákonov. Napríklad pri trestných činoch v doprave odkaz na niektoré ustanovenie zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke alebo napr. pri trestnom čine pytliactva odkaz na zákon č. 139/2002 Z. z. o rybárstve atď.

Uvedenou otázkou sa zaoberal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1 TdoV 7/2016, v ktorom uviedol: „V skutkovej vete nemá byť označený (ani) do Trestného zákona integrovaný právny predpis, resp. jeho ustanovenie (aj keď by to nebolo relevantnou chybou). Skutková veta obsahuje popis skutku tak, aby zodpovedal trestnoprávnej kvalifikácii, čo je podmienené (aj) správnou aplikáciou súvisiacich predpisov. Vo vzťahu k takým predpisom je relevantné odôvodnenie rozsudku.“

Predmetnou otázkou sa najnovšie zaoberal aj Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4To/52/2019, kde uviedol: „Vzhľadom k tomu, že nejde o blanketnú skutkovú podstatu (pozn. trestný čin ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 Trestného zákona), nie je ani nutným, aby skutková veta výroku o vine obsahovala akýkoľvek odkaz na konkrétne ustanovenie mimotrestného zákona, tak ako to bolo uvedené v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku ako aj v skutkovej vete obžalobného návrhu (obdobne je to napríklad aj pri daňových trestných činoch, ktoré nie sú blanketnými skutkovými podstatami a nie je preto nutné v skutkových vetách odkazovať aj na konkrétne ustanovenia daňových zákonov, ale postačí prípadne iba poukázať na ne v odôvodnení rozhodnutia).“

Výkladom a contrario k vyššie uvedenému možno dospieť k záveru, že pokiaľ má skutková podstata trestného činu charakter blanketnej normy, vyžaduje sa aby skutková veta obsahovala (podľa jej povahy) buď odkaz na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu alebo odkaz na všeobecne záväzný predpis na určitom úseku.

Konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu je obligatórnym znakom napríklad trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Trestného zákona, kde zákonným znakom je: „porušenie všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenej povinnosti“. Trestný zákon v tomto prípade teda vyžaduje, aby bola v skutkovej vete vymedzená konkrétna povinnosť vyplývajúca zo všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá bola páchateľom porušená.

Zákonným znakom pri niektorých iných trestných činoch je všeobecne záväzný predpis na určitom úseku, napríklad pri trestnom čine subvenčného podvodu podľa § 225 Trestného zákona je to všeobecne záväzný právny predpis, ktorý upravuje podmienky poskytovania subvencii, dotácii a pod. Pri trestnom čine porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 Trestného zákona je to všeobecne záväzný právny predpis na ochranu prírody a krajiny. V takýchto prípadoch (ako zákonný znak) postačuje v skutkovej vete uvedenie odkazu na všeobecne záväzný právny predpis ako celok.

S uvedeným súvisí aj otázka, či je povinnosťou uvádzať v skutkovej vete konkrétne ustanovenia zákona pri naplnení kvalifikačného znaku podľa § 138 písm. h) Trestného zákona. Som toho názoru, že formulácia citovaného ustanovenia, ktorá (zjednodušene) znie: „porušenie dôležitej povinnosti uloženej páchateľovi podľa zákona“ vyjadruje požiadavku, aby v skutkovej vete bolo uvedené konkrétne ustanovenie zákona, ktorého porušením páchateľ naplnil predmetný kvalifikačný znak. Pokiaľ by skutková veta obsahovala len odkaz na osobitný zákon bez konkrétneho ustanovenia, nebolo by možné určiť či povinnosť, ktorú páchateľ porušil a ktorá zakladá jeho trestnú zodpovednosť je povinnosť „dôležitá“. Nemožno sa uspokojiť s tým, že skutok doplní (vysvetlí) odôvodnenie uznesenia alebo rozsudku, pretože iba skutok nadobúda právnu záväznosť, a preto by mal byť dostatočne zrozumiteľný a jednoznačný sám o sebe. Skutok odpovedá na otázku, čoho sa páchateľ dopustil, pričom odôvodnenie rieši otázky, na základe akých úvah orgán aplikujúci právo determinoval, že skutok sa stal, tento je trestným činom a kto skutok spáchal. Identické závery platia aj pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, ktorý je z hľadiska štruktúry skutkovej podstaty v tomto smere prakticky totožný s ustanovením § 138 písm. h) Trestného zákona.

Ďalšou spornou otázkou je, či skutková veta musí obsahovať formuláciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť formu zavinenia. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6 Tdo 18/2019 uvádza: „Najvyšší súd pre úplnosť poznamenáva, že pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje úmyselné zavinenie. V žalovanom skutku prokurátor neuviedol také slovné vyjadrenie, vyplývajúce zo zákonne získaných dôkazov, ktoré by úmysel obvinenej bez akýchkoľvek pochybností preukazovalo.“

Opačný názor je potom vyjadrený v skoršom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 49/2011: „Subjektívna stránka trestného činu nemusí byť v skutkovej vete výroku odsudzujúceho rozsudku vyjadrená tak, aby to znamenalo prevzatie zákonnej definície príslušnej formy zavinenia do popisu zisteného skutku. Subjektívnu stránku konania páchateľa pojmovo vymedzuje právna veta, pokiaľ je forma zavinenia výslovne uvedená v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (dotknutej základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstate). Inak forma zavinenia vyplýva z ustanovení Trestného zákona.“

Prikláňam sa ku správnosti druhého citovaného právneho názoru. Ako bolo v úvode príspevku uvedené, skutku zodpovedajú prejavy páchateľa, ktoré majú odraz v materiálnom svete a sú pokryté páchateľovým zavinením. Teda v skutku majú odraz len tie konania (tie prejavy vôle), ktoré sú zavinené. Ak je do skutkovej vety disponované určité konanie, toto konanie je vždy zavinené. V prípadoch, keď môže byť určitá skutková podstata naplnená ako úmyselným, tak aj nedbanlivostným konaním (napr. trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona), o akú z foriem zavinenia ide, zadefinuje právna veta. A contrario pokiaľ ide o konanie nezavinené, nie je dôvod, aby bolo súčasťou skutku, a preto zdôrazňovanie zavinenia v skutku považujem za nenáležité.

Nie je na mieste, aby všetko, čo má vplyv na hmotnoprávne chápanie skutku, bolo obsiahnuté v skutkovej vete. Potom by sme rovnako dobre mohli do skutkovej vety zakomponovať aj to, že páchateľ bol v čase činu príčetný, nekonal v krajnej núdzi či nutnej obrane alebo za inej okolnosti vylučujúcej protiprávnosť alebo tiež, že nekonal v skutkovom omyle, či do skutku zakomponovať okolnosti vyjadrujúce, že skutok prečinu je dostatočne závažný.

Od vyššie uvedeného je však potrebné rozlišovať situácie, keď je skutok právne kvalifikovaný ako spáchaný na chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 Trestného zákona. V takomto prípade musí skutková veta obsahovať aj okolnosti uvedené v § 139 ods. 2 Trestného zákona. Okolnosti, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby sú okolnosti skutkové a tiež hmotnoprávne a vzťahujú sa ku konkrétnej osobe páchateľa a ku konkrétnemu skutku (ide o zákonné znaky trestného činu), a preto musia použitú právnu kvalifikáciu reflektovať aj v skutkovej vete.

Ďalšími okolnosťami, ktoré sa v skutkovej vete pravidelne vyskytujú, avšak jej súčasťou byť nemajú, sú okolnosti týkajúce sa postupov a procesných úkonov orgánov verejnej moci. Bežné sú v týchto súvislostiach nasledujúce formulácie: „...pričom uvedenú vec po predchádzajúcom poučení na výzvu povereného príslušníka dobrovoľne vydal podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku.“ alebo „...pričom u neho pri domovej prehliadke podľa § 100 Trestného poriadku vykonanej na príkaz súdu pre prípravné konanie boli nájdené...“.

Ustanovenia § 199 ods. 3, § 206 ods. 3, § 163 ods. 3 a § 234 písm. c) Trestného poriadku síce kladú požiadavku, aby v skutkovej vete boli obsiahnuté „iné okolnosti, za ktorých ku skutku došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom“, avšak okolnosti, za ktorých došlo ku skutku, nemožno zamieňať s okolnosťami, za ktorých prišlo k jeho odhaleniu alebo rozkrytiu. Okolnosti skutku sa týkajú výlučne páchateľa a jeho konania, a nie orgánov verejnej moci, ktoré trestnú činnosť páchateľa odhaľujú.

Ďalšou zaujímavosťou ohľadom skutkovej vety, na ktorú poukázal Najvyšší súd SR v Zbierke stanovísk rozhodnutí SR č. 6/2016, je, že skutok by nemal obsahovať formulácie ako: „mal spáchať“, „mal spôsobiť“ a pod. Zaujímavosťou je, že Najvyšší súd SR takto neposudzoval skutkovú vetu rozsudku, ale skutkovú vetu obžaloby. Zdôraznil tiež, že takéto formulácie môžu byť súčasťou skutkovej vety v prípadoch, ak ide o skutky, ktoré boli spáchané ako pokus trestného činu.

K uvedenému možno dodať, že pokiaľ prokurátor formuluje skutkovú vetu obžaloby pri dokonanom trestnom čine vyššie vytýkaným spôsobom, potom aj celé odôvodnenie obžaloby „musí“ ponímať v rovnakom duchu – slovnými spojeniami „mal spôsobiť“, „mal uviesť do omylu“, „mal odcudziť“ a pod. Tým sa podľa môjho názoru stráca celá argumentačná sila obžaloby - presvedčivosť obžalobných tvrdení prokurátora a naštrbuje sa tým suverénne postavenie (vystupovanie) prokurátora na hlavnom pojednávaní, ktorý takúto obžalobu zastupuje. Používanie citovaných formulácii nie je možné obhájiť ani snahou o rešpektovanie prezumpcie neviny. Z článku 4 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 11.3.2016, s. 1 – 11) vyplýva, že zo zdržania sa verejných vyhlásení o vine sú vyňaté úkony prokurátora, ktoré majú za cieľ dokázať vinu obvinenej osoby, a tiež prokurátorské rozhodnutia procesnej povahy (kam možno nepochybne zaradiť aj obžalobu ako rozhodnutie sui generis).

Ďalej tiež policajti často pri formulácii skutkových viet zamieňajú zákonný znak „škoda“ a „rozsah“ trestného činu. Tieto dva pojmy nie sú obsahovo totožné. Pokiaľ sa pre trestnú zodpovednosť vyžaduje spôsobenie škody, nie je možné tento významný zákonný znak svojvoľne v skutkovej vete zamieňať s „rozsahom“ trestného činu, nakoľko „rozsah“ je pojem širší ako pojem „škoda“, pričom pri zámene týchto zákonných pojmoch nevyhnutne dochádza k neprípustnému rozširovaniu podmienok trestnej zodpovednosti.

IV. Okolnosti vylúčené zo skutkovej vety

Okolnosti, ktoré by nemali byť súčasťou skutkovej vety, no napriek tomu sa stanú jej súčasťou, vo väčšine prípadov nespôsobujú nezákonnosť toho-ktorého rozhodnutia. Existujú však aj opačné prípady.

Predchádzajúca kapitola sa zaoberala aj otázkou, že súčasťou skutkovej vety by nemali byť citácie znaleckých posudkov, odborných vyjadrení a písomných potvrdení, pričom takéto citácie nespôsobujú nezákonnosť skutkovej vety. V týchto prípadoch ide o taký charakter dôkazných prostriedkov, ktoré určitú skutočnosť dôležitú pre trestné konanie objektivizujú. Odlišným prípadom však je, ak skutková veta obsahuje formulácie typu: „...čím poškodenej spôsobil vážnu ujmu na právach podľa jej vlastného vyjadrenia.“, Alebo: „..čím mu spôsobil škodu na odcudzených veciach vo výške 500 Eur podľa vyjadrenia poškodeného.“.

Nie je prípustné aby subjektívne vnímanie poškodeného ovplyvňovalo hmotnoprávne chápanie skutku a aby skutočnosti, ktoré musia byť v trestnom konaní objektívne verifikovateľné, boli nahradené subjektívnymi vyjadreniami alebo pocitmi poškodeného. Ujma, ktorá bola spôsobená poškodenému, bez ohľadu na to, či ide o ujmu na majetkových hodnotách alebo osobnostných právach, musí byť v trestnom konaní preukázaná vykonaným dokazovaním, pričom požiadavka na kvalitu dôkaznej matérie sa odvíja od fázy trestného konania (k uvedenému viď ďalšia kapitola).

Ak by sme prijali záver, že vnímanie poškodeného má vplyv na trestnoprávne ponímanie skutku, a teda de facto na trestnú zodpovednosť, dochádzalo by tým k absurdným situáciám. Dvaja páchatelia, ktorí by identickým spôsobom psychicky týrali svoje manželky, by sa potrestali v závislosti od toho, či to ich manželky pociťovali ako psychické týranie.

Obdobne je možné stretnúť sa v praxi aj s (nesprávnym) názorom, že pri trestnom čine nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona je trestnoprávne významnou skutočnosťou, či konanie páchateľa u poškodeného vzbudilo dôvodnú obavu.

Kvalifikačným momentom nie je „vzbudenie dôvodnej obavy“, ale je ním „konanie, ktoré môže vzbudiť dôvodnú obavu.“. Označený trestný čin je trestným činom ohrozovacím, je teda bez významu, či následok vo forme dôvodnej obavy naozaj nastal. Ak by sme prijali záver opačný, v praxi by to znamenalo, že ak by páchateľ napr. zobral poškodenému strelnú zbraň, namieril ju na poškodeného so slovami „Tak a teraz ťa zabijem! Strelím ťa do hlavy!“ nebol by za toto konanie trestne zodpovedný, ak by poškodený vypovedal, že on sa predsa ničoho nebál, nakoľko vedel, že zbraň nebola nabitá.

Tiež som sa v praxi stretol aj s názorom, že pokiaľ ide o trestný čin podvodu spočívajúci v stočení kilometrov na predávanom vozidle, škoda sa bude odvíjať od toho ako sa poškodený vyjadrí k otázke či by predmetné vozidlo kúpil ak by vedel, že má stočené kilometre. V tomto prípade by na hmotnoprávne znaky trestného činu (konkr. na následok) mal vplyv subjektívny názor poškodeného, prípadne aj jeho rozmar, ak by tento svoj postoj v priebehu trestného konania niekoľkokrát zmenil – asi kúpil – určite nekúpil – vlastne kúpil. Uvedený prístup je potrebné dôrazne odmietnuť.

Identické závery logicky a nevyhnutne platia aj na prípady, ak sa poškodený vyjadrí, že mu trestným činom žiadna škoda nevznikla, resp. mu nebol spôsobený iný trestnoprávne relevantný následok. V trestnom konaní je následky potrebné preukázať vykonaným dokazovaním. Poškodený môže mať rôzne dôvody, pre ktoré môže o vzniknutých následkoch uvádzať nepravdu alebo byť k nim ľahostajný. Je preto úlohou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vykonaným dokazovaním zistiť existenciu a rozsah trestnoprávne významného následku.

Možno preto uzavrieť, že subjektívne vnímanie hmotnoprávnych okolností a parametrov skutku je nevyhnutné zo skutkovej vety vylúčiť.

Pokiaľ ide o časové vymedzenie skutku, skutok nie je možné ohraničiť vágnym pojmom ako „po súčasnosť“, „až doposiaľ“ a pod. Je zrejmé, že takto formulovaný skutok by mal vyjadrovať skutočnosť, že páchateľ aj naďalej pokračuje v páchaní trestnej činnosti, čo je však neprípustné. Uznesenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku nemôže vyjadrovať, že niečo bude (môže byť) spáchané v budúcnosti. Predmetné uznesenie navyše musí vychádzať z dôkazov zabezpečených v čase jeho vydania, a tak ipso facto nemôže zahŕňať aj konanie, ktoré sa môže alebo má stať po jeho vydaní (k uvedenému viď uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/62/2016). Napriek uvedenému však nie je vylúčené, aby konanie, ktorého sa páchateľ dopustil medzi vydaním uznesenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku do jeho oznámenia, sa neskôr stalo súčasťou skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, ale iba v prípade, ak konanie, ktoré má byť novou súčasťou skutku, nie je samo o sebe skutkom, resp. čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu.

Tiež nie je možné, aby súčasťou skutkovej vety boli skutky, pre ktoré nebolo vznesené obvinenie. Uvedené sa môže javiť ako samozrejmosť, ale je možné sa stretnúť s prípadmi trestných činov nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 Trestného zákona, kde policajt zahrnie do skutkovej vety návrhu na podanie obžaloby nezaplatenie dane alebo poistného z obdobia od oznámenia uznesenia o vznesení obvinenia do preštudovania spisu.

V skutkovej vete nemožno používať cudzojazyčné slová, ktoré nie sú bežne zaužívané, bez toho, aby bol ich ekvivalent v skutkovej vete uvedený aj v slovenskom jazyku. V tomto smere sú bežné nasledujúce formulácie: „non lege artis“, „causa mortis“ či uvádzanie latinských názvov rastlín a živočíchov bez súčasného uvedenia slovenského pomenovania. Skutkové vety nemôžu od adresáta vyžadovať, aby ich čítal so slovníkom v ruke.

V. Miera istoty o znakoch trestného činu

Trestné konanie prechádza viacerými fázami, pričom na postup medzi jednotlivými fázami sa vyžaduje rôzna miera kvality dôkaznej matérie. Na vydanie uznesenia podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku postačuje nerozptýlené podozrenie zo spáchania trestného činu. Na vydanie uznesenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku sa vyžaduje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou. A záverom, na vydanie odsudzujúceho rozsudku sa vyžaduje 100%-ná istota o spáchaní trestného činu konkrétnou osobou.

Bežne je možné sa stretnúť s praxou, že po podaní trestného oznámenia policajt odmietne trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s tým, že uznesenie o začatí trestného stíhania nie je možné založiť na domnienkach.

Uznesenie o začatí trestného stíhanie pritom nie je ničím iným ako len domnienkou o trestnom čine! Ak po podaní trestného oznámenia a vykonaní všetkých dostupných úkonov podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku pretrváva nerozptýlené podozrenie z trestného činu, ergo ak nie je na 100% vylúčené, že o trestný čin nejde, je policajt povinný začať trestné stíhanie a skutkovú vetu formulovať tak, aby zodpovedala niektorej skutkovej podstate trestného činu a úkonmi po začatí trestného stíhania vylúčiť podozrenie zo spáchania trestného činu. Ak by sme prijali opačný záver, uvedené by znamenalo, že možný páchateľ trestného činu by unikol trestnej zodpovednosti len pre limitáciu ustanovenia § 196 ods. 2 Trestného poriadku.

Najväčšmi sa domnienky o trestnom čine v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania prejavia, ak sa trestné stíhanie začína vykonaním neodkladného, neopakovateľného alebo zaisťovacieho úkonu. Policajt je v týchto prípadoch povinný vyhotoviť uznesenie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku „ihneď“ (§ 199 ods. 1 tretia veta Trestného poriadku). Medzi vykonaním napr. obhliadky miesta činu a začatím trestného stíhania neexistuje z právneho hľadiska časový priestor na vykonanie a zabezpečenie akýchkoľvek ďalších dôkazov, a tak by policajt mal skutkovú vetu formulovať len na základe poznatkov zistených pri obhliadke miesta činu (spravidla si však policajt pred vydaním spomenutého uznesenia zabezpečí aj ďalšiedôkazy, ktoré mu pomôžu koncipovať skutkovú vetu, aj keď Trestný poriadok s takýmto postupom vyslovene nepočíta).

Ak teda policajt vykoná obhliadku miesta činu k zomretej osobe, správna je nasledujúca formulácia skutkovej vety: „Neznámy páchateľ v presne nezistenom čase, najneskôr dňa 25.07.2019 v okrese Banská Štiavnica doposiaľ nezisteným spôsobom, z nedbanlivosti spôsobil smrť poškodeného A. B. nar. 12.12.1950.“, a to bez ohľadu na to, že takmer všetko uvedené v skutkovej vete je domnienkou, nakoľko v čase vykonania obhliadky miesta činu nikto spoľahlivo nevie, ako skutočne zomrela poškodená osoba a či vôbec zomrela v dôsledku cudzieho zavinenia.

Teda aj v prípadoch, ak sa trestné stíhanie nezačína vykonaním neodkladného, neopakovateľného alebo zaisťovacieho úkonu, je policajt povinný začať trestné stíhanie na domnienkach, ak sa doposiaľ vykonaným dokazovaním nerozptýlilo podozrenie zo spáchania trestného činu.

Pokiaľ ide o uznesenie o vznesení obvinenia, sú na jeho vydanie splnené zákonné podmienky vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu konkrétnou osobu a zároveň existuje dôvodné podozrenie o naplnení každého jedného zákonného znaku príslušnej skutkovej podstaty trestného činu. Nie je právne udržateľný postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ak o niektorom zákonnom znaku je miera istoty z jeho naplnenia nižšia než „dôvodné podozrenie“. Ak napríklad pri vydávaní uznesenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku pre trestný čin lúpeže existuje dôvodné podozrenie o každom znaku objektívnej stránky, ale neexistuje dôvodné podozrenie o pohnútke (ktorá je v tomto prípade vyjadrená gramatickou formuláciou „v úmysle zmocniť sa cudzej veci“ a je zákonným znakom) nie je možné postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obhájiť.

Dôležité je tiež poznamenať, že pokiaľ dôkazná situácia umožňuje postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, je nielen zákonnou možnosťou, ale aj zákonnou povinnosťou uvedeným spôsobom postupovať. Pokiaľ od určitého momentu existuje dôkazná matéria, ktorá odôvodňuje vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, avšak napriek tomu sa naďalej trestné stíhanie vedie „vo veci“, všetky úkony trestného konania takto vykonané môžu stratiť svoju dôkaznú relevanciu. „Je neprípustné viesť trestné stíhanie len „vo veci“ pri splnení podmienok (aj) podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda so zjavným a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym páchateľom, bez toho, aby zároveň bolo vznesené aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím sa tejto osobe zabránilo uplatňovať procesné práva obvineného, napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie dokazovania, nazerať do spisu, zvoliť si obhajcu atp.“ (stanovisko č. 19 zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR č. 2/2016)

Rovnaký princíp je potrebné aplikovať aj na znaky kvalifikovaných skutkových podstát tak, aby nedošlo k podkvalifikovaniu skutku. Podkvalifikácia skutku môže viesť k porušeniu práva na obhajobu a vo výsledku k nepoužiteľnosti dôkazov, ktoré boli vykonané v trestnom konaní v čase, kedy bol skutok contra legem podkvalifikovaný. Ak napríklad v čase vznesenia obvinenia je dôvodné vzniesť obvinenie konkrétnej osobe pre obzvlášť závažný zločin, nie je možné zvoliť miernejšiu právnu kvalifikáciu. Právna kvalifikácia pre obzvlášť závažný zločin zakladá dôvod povinnej obhajoby, čím sa obvinenému podkvalifikovaním skutku okliešťuje jeho právo na obhajobu (k uvedenému viď Zachar a Čierny proti Slovenskej republike, rozsudok z 21. júla 2015, sťažnosť č. 29376/12 a 29384/12).

Pokiaľ ide o dôkaznú matériu (kvalitu dôkazov) v čase podania obžaloby, v praxi nezriedka nastávajú paradoxné situácie. Podľa teórie trestného práva sa na podanie obžaloby vyžaduje vyššia miera istoty ako na vznesenie obvinenia. Táto požiadavka je vyjadrená aj v § 234 ods. 1 Trestného poriadku: „Ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd...“. Trestný poriadok však explicitne neupravuje akým spôsobom rozhodnúť v prípravnom konaní, ak sa úkonmi vykonanými po vznesení obvinenia dôkazná situácia oslabí do takej miery, že už viac nedosahuje ani mieru „dôvodného podozrenia“, ktorá sa vyžaduje pre vznesenie obvinenia, avšak tiež nedosahuje ani mieru rozptýleného podozrenia. Nastávajú situácie, keď ani prokurátor neočakáva úspešné odsúdenie obvineného, no napriek tomu je „povinný“ podať obžalobu. V súčasnosti (nanešťastie) nie je všeobecne akceptované, aby prokurátor s poukazom na základné zásady trestného konania, za použitia procesnej analógie ustanovenia § 215 Trestného poriadku, uplatnil zásadu in dubio pro reo v prípravnom konaní.

Pokiaľ ide o vydanie odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, niet polemiky o vyžadovanej miere istoty. Na vydanie odsudzujúceho rozsudku sa vyžaduje 100%-ná miera istoty o páchateľovi trestného činu a zároveň o každom jednom zákonnom znaku skutkovej podstaty, ktorá sa mu kladie za vinu - vyžaduje sa ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To 3/2016).

Skutkové vetu je vždy potrebné prispôsobiť (pri zachovaní identity skutku) momentálne vydávanému procesnému alebo meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ napríklad prichádza do úvahy zastavenie trestného stíhania prokurátorom podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože skutok nie je trestným činom z dôvodu naplnenia okolnosti vylučujúcej protiprávnosť, prokurátor je povinný tieto okolností (napr. okolnosti nutnej obrany) do skutkovej vety predmetného meritórneho uznesenia uviesť – modifikovať skutok pri zachovaní jeho identity.

VI. Záver