Pri prečítaní názvu, asi pokrútite hlavou a opýtate sa sami seba, že takto ste o tom nikdy neuvažovali. Dá sa na ňu vôbec odpovedať? Vie to niekto? Predpokladám, že sa vytvoria dve skupiny, ktoré budú naklonené buď sliepke alebo vajcu. Tak to chodí aj v bežnom živote a asi bude až dovtedy, pokiaľ náš duálny-protichodný svet bude existovať a pokiaľ povestná minca bude mať dve strany.
Prečo vlastne tento úvod? Asi preto, lebo často sa zamýšľam, ako pomôcť hráčom, trénerom, ktorí dennodenne tvrdo trénujú, mučia svoje telá v posilňovni, na ihrisku, palubovke, či ľadovej ploche preto, aby výsledok zápasu, či súťaže bol pre nich víťazný, gólový a euforický. Napriek obrovskej drine, prepoteným dresom až na krv, často ten výsledok je opačný. Športovci, tréneri sú znechutení a hľadajú v analýzach dôvody prehier a chýb, ale neviem či si uvedomujú, že pracujú už v režime minulého času a nič z toho sa už vlastne nevráti a nezopakuje...
Keď sa rozprávam s hráčmi a trénermi po zimnej prestávke, tak v ich odpovediach rezonujú slová ako, tvrdá drina, tony nadvíhaných činiek, kilometre odbehaných kilometrov, práca na taktike, bezduché presúvanie, zasúvanie do obranných blokov až do zbláznenia..., ale príde deň D, samotný zápas a na ihrisku konfrontácia so súperom a ....máme problém. A tu asi pasuje toľko omieľaná, ale pravdivá veta, že tam, kde sa stretnú dvaja rovnako dobre pripravení súperi po stránke kondičnej, taktickej a technickej, vyhráva ten, kto je lepšie nastavení v hlave.
V 99,9% prípadoch mi hráči a tréneri zvlášť po prehrách povedia, spravili sme všetko pre úspešný výsledok, od analýzy súpera, taktiky až po rozcvičku, ale zaskočil nás prvý gól v našej sieti, prvá chyba, či iný zápasový fragment a potom to s nami ide dole vodou, sebavedomie klesá, koncentrácia sa stráca a negatívne emócie stúpajú. Odpoveď na otázku, ako boli pripravení a nastavení na víťazstvo vo svojich hlavách, len smutne a so sklopenou hlavou zašomrú, že v šatni ich motivovala aj nejaká „reperská star“ a jej vulgarizmy a pred zápasom si aj v kruhu zakričali, ale to je asi tak všetko. Som presvedčený, že len to nestačí, na škodu nás všetkých...
Z toho tiež vyplýva, že hráči tvrdo trénujú a pracujú len so svojím fyzickým telom a dúfajú, že výsledok sa dostaví. A tu je potrebné hľadať a vidieť rozdiel medzi MAJSTRAMI skutočnými šampiónmi a tými druhými, priemernými športovcami. MAJSTRI začínajú svoj tréning, zápas v hlavách, ich mentálne nastavenie, vytvorenie si víťazných vzorcov sa rodí skôr, než vkročia na hraciu plochu, palubovku, či do posilňovne. V kľude a bezpečí ich príbytkov, či šatní počas vizualizácie, meditácie, či vnútorného rozhovoru so sebou a Bohom začínajú pracovať na svojom víťazstve. Pracujú v zmenenom stave vedomia, v tzv. hladine alfa. Svoj zápas, či súťaž najprv zvládnu a dotiahnu do víťazného konca vo svojej hlave vo forme myšlienok-obrazov, ktoré transformujú a precítia v generátore svojho srdca do emočnej energie. Táto neskutočná sila potom zaplaví každú bunku ich tela a prejaví sa na fyzickom výkone, ako super forma, flow, či tzv. zóna. Takto nastavení a mentálne pripravení hráči idú do tréningového procesu, či zápasu s jasnou víziou, mysľou, nastavením, ktoré im dáva neskutočnú silu, esprit, víťaznú mentalitu a presvedčenie, že veci majú pod kontrolou a všetko bude tak, ako si to naplánovali, naprogramovali a postavia sa do pozície, nie ustráchanej OBETE, ktorá nemá nič pod kontrolou, ale tvorcu a POKOJNÉHO BOJOVNÍKA, ktorí vie, že svoj život, či zápas si tvorí sám, svojimi nastaveniami, postojmi a myšlienkami.
Je skvelé, že technológie a vedné odbory ako neuroveda, či kvantová fyzika pokročili natoľko, že tieto „neviditeľné veci“ sa už dajú merať a existuje množstvo výskumných a vedeckých štúdii, ako naše myšlienky ovplyvňujú náš výkon, ako sa naše správne zadané „myšlienkové objednávky“ zhmotňujú a zreálňujú v každodennom živote, čiže aj v športe.
Pep Guardiola, tréner futbalistov Bayernu Mníchov hovorí, že futbal je druh umenia. Prečo sa teda neinšpirovať svetovými umelcami ako Mozart, Picasso, Van Gogh, či Michelangelo? Ich diela vznikali najprv v ich hlavách v snovom, či euforickom stave. Dostali vnuknutie, hovoríme, že ich „kopla múza“. Až s takto jasne vyprofilovanou víziou sa pustili do práce a svoje dielo zhmotňovali do finálnej podoby.
Myslím, že veľa o práci na svojej hlave a psychike by vedeli rozprávať aj mnohí skvelí športovci. Za všetkých vyberám troch: Novak Djokovič, tenisová svetová jednotka sa nedávno v istom rozhovore vyjadrila: „Mnohí si myslia, že za mojimi úspechmi je len nekonečná drina na dvorci a bezlepková strava. S tým plne súhlasím, ale dodávam, že veľa času venujem aj cvičeniu jogy, meditáciám a vizualizácii. Mnohé dôležité zápasy som si najprv „nahral“ vo svojej hlave, tam som zvíťazil a potom som si to šiel vychutnať priamo na kurt.“
Tomi KID Kovács, profi boxer na túto tému dodáva:“ Väčšina ľudí si myslí, že boxeristi majú hlavu len na to, aby sme do nej dostávali údery, ale nevedia, ako sa mýlia. Keď som začal pracovať s mojim mentálnym trénerom, tak tiež celý tréning sa odohrával v ringu, či posilňovni. Potom sme to zmenili. Už viem, že víťaz sa rodí v hlave a náš výkon nasleduje naše myšlienky, ktoré sa v ringu zhmotňujú! Preto sme začali pracovať na našich myšlienkach a postojoch v rámci vizualizácii, práce s energiou tela, dychovými cvičeniami a rôznymi formami meditácii. K tomu vediem aj svojich zverencov a víťazstvá sú len dôsledok našej práce. Tým, že pracujeme na svojich snoch a cieľoch a máme v tom jasno, potom aj naše tréningy v posilňovni, či v ringu sú oveľa intenzívnejšie, náročnejšie, ale ide to nejak samé...Naša túžba po zdokonaľovaní je veľká a preto nám nechýba vždy ten správny zápal pre dobrú vec a posúvanie našich hraníc. Vrele to odporúčam všetkým.“
Carl Lewis, skvelý šprintér a diaľkar, ktorý žal úspechy a bral medaily na troch olympiádach, bol žiakom a priateľom Sri Chinmoya. K tejto spolupráci dodáva: „ Môj učiteľ ma viedol k tomu, aby som najprv v sebe spoznal a následne zvládol svojho „vnútorného športovca“. Bola to práca s mojou hlavou, myšlienkami a emóciami. Poznanie „vnútorného športovca“ v nás, nám otvára nové a neobmedzené obzory. Až keď zvládneme a zharmonizujeme našu myseľ, srdce a telo, potom sme pripravený uspieť aj v našej veľkej hre s názvom „vonkajší športovec“. Až vtedy som pochopil veľkosť jeho otázky: Je pretnutie cieľovej pásky ako prvý, skutočne tvojím najvyšším cieľom? Nie je dôležitejšie sústrediť sa na zlepšovanie svojich osobných výkonov? Verte mi, radosť ktorá prichádza z prekonávania vlastných hraníc je ten najfantastickejší pocit na svete. Zažil som ho mnohokrát, najprv počas vizualizácie, potom počas pretekov a ďakujem za toto poznanie.“
Ako trénovať a pristupovať k životu som sa učil aj od Sri Chinmoya, veľkého mystika a skvelého športovca, ktorý udivoval celý svet svojimi výkonmi aj keď mal sedemdesiat rokov. Jeho dielo a život by sa dal zhrnúť do týchto odkazov:
- Hranice dnešných vrcholových športovcov už dosiahli asi strop súčasných fyzických možností, ale duchovné bohatstvo ukryté hlboko zostáva doposiaľ skoro nedotknuté a málo využité.
- Šport ukrýva tajomstvo. Meditácia je dobrodružná cesta k nášmu neobmedzenému zdroju poznania a energie.
- So sústredenou mysľou, vyrovnanými emóciami a postojom náš výkon porastie do nepredstaviteľných výšin.
- V srdci činov sa nachádza ticho meditácie a v srdci meditácie sa nachádza dynamika činov.
Ja k tomu len pridám slová klasika Marca Aurelia: „Život človeka je taký, aký si ho spraví svojimi myšlienkami“. A Budha ho dopĺňa: „Myseľ je všetkým, preto si dávajte pozor na čo myslíte a čomu venujete svoju pozornosť“.
Tak, čo bolo skôr? Vajce, či sliepka? Čo začať trénovať skôr, hlavu, či telo? Vyskúšajte, určite to bude zaujímavé a krásne inšpiratívne. Držím palce na ceste sebaobjavovania.
