Judikát Jtk 3/2013 - Porušenie dôležitej povinnosti pri premávke na ceste

rozsudok KS ZA sp. zn. 1To/27/2009

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudkýň JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Adriany Gallovej na verejnom zasadnutí konanom 28. apríla 2009 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/6/2008 zo 4.12.2008.

     Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného I. G., nar. 15.11.1965 v ..........., bytom .................................................,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

     dňa 9.2.2007 asi o 13.45 h. v Martine viedol rýchlosťou najmenej 64 km/h nákladné motorové vozidlo zn. VOLVO FH 16, ev. č. .................., s prívesom zn. BSS, ev. č. ...................... po ceste I. triedy č. 18 v smere od Žiliny a v km 479.700 riadne nesledoval situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho žiadnym spôsobom nereagoval na pred ním jazdiace osobné motorové vozidlo zn. FIAT Punto, ev. č. ................., s ktorým vodička J. F., nar. ................. pred mieneným odbočením vľavo na cestu III. triedy č. 018254, po plynulom znížení rýchlosti jazdy spomalila, dávajúc prednosť v jazde protiidúcim vozidlám a ľavou prednou časťou ním vedeného vozidla narazil do zadnej časti vozidla zn. FIAT Punto, v dôsledku čoho toto vozidlo prešlo na ľavú polovicu vozovky, kde došlo k jeho zrážke s protiidúcim osobným motorovým vozidlom zn. SEAT Inca, ev. č. .............., vedeným Z. P., nar. ............., pričom pri nehode sa zranili:

-    Z. P., ktorá utrpela pomliaždenie hrudníka vľavo a zlomeniny vretennej kosti na ľavom predlaktí s potrebnou práceneschopnosťou v trvaní 10-15 týždňov,

-    J. F., ktorá bola v 13.-14. týždni gravidity, utrpela zlomeniny lebečnej spodiny s pomliaždením a opuchom mozgu a krvácaním pod mäkkú mozgovú plenu, mnohopočetné odreniny a krvné podliatiny po tele, čo malo za následok zlyhanie centrálneho nervového systému a tým i jej smrť 10.2.2007 o 16.35 h.,

a spolujazdci J. F.:

-    A. Ch., nar. .........., utrpela zlomeniny lebečnej klenby a spodiny, drvivé pomliaždenie mozgu s čiastočným výhrezom mimo lebečnú dutinu, krvácanie pod mäkkú a tvrdú mozgovú plenu a do mozgových komôr, zlomeniny kostí nosa, sériové zlomeniny rebier obojstranne so zakrvácaním hrudného svalstva, početné trhliny pečene, krvácanie do brušnej dutiny, tržnozmliaždené rany, krvné podliatiny a odreniny po tele, ktorému zraneniu na mieste podľahla,

-    O. N., nar. ................., utrpel opuch mozgu, ložiskové krvácanie pod mäkkú mozgovú plenu v záhlavovej oblasti, zakrvácanie hornej časti hrudného svalstva, pomliaždenie pľúc, sériové zlomeniny rebier obojstranne so zakrvácaním okolitého medzirebrového svalstva, roztrhnutie osrdečníkového vaku, mierne pomliaždenie srdca, kompletné roztrhnutie srdcovnice, krvácanie do dutiny hrudnej a drvivé poranenie pečene, čo malo za následok traumaticko-hemoragický šok a smrť menovaného,

-    M. F., nar. ..............., utrpela pomliaždenie pľúc vľavo, sériové zlomeniny rebier vpravo, zlomeniny II. a IV. rebra vľavo, zlomeninu panvy, roztrhnutie sleziny s jej následným operačným odstránením, krvácanie do brušnej dutiny a traumaticko-hemoragický šok ťažkého stupňa, vyžadujúce práceneschopnosť 6 mesiacov,

t e d a

- porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, z nedbanlivosti spôsobil smrť viacerým osobám,

- porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona, z nedbanlivosti inému spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,

č í m s p á c h a l

- prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák., § 138 písm. h), j) Tr. zák.,

- prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a), § 138 písm. h) Tr. zák.

Z a t o m u u k l a d á

podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. a § 37 písm. h) Tr. zák. ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému u k l a d á trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 4 (štyri) roky.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodené M. L., nar. ............. v Martine, trvale bytom .................., .........., a P. F., nar. ............... v ............, trvale bytom Turany, ........................, s nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na občianske súdne konanie.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/6/2008 zo 4.12.2008 bol obžalovaný I. G. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti predmetného rozsudku.

Za tieto prečiny obžalovanému podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 36 písm. j) Tr. zák. a § 38 ods. 3 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 34 mesiacov, výkon ktorého podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil a uložil obžalovanému probačný dohľad nad jeho správaním sa v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. určil obžalovanému skúšobnú dobu na 52 mesiacov. Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 8 rokov.

Súd prvého stupňa zároveň postupom podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodené M. L. a poškodenú P. F. s ich nárokom na náhradu škody voči obžalovanému na občianske súdne konanie.

Svoje rozhodnutie okresný súd, čo do výroku o vine, odôvodnil v podstate tak, že vykonaným dokazovaním mal jednoznačne preukázané, že k dopravnej nehode došlo tak, ako sa uvádza vo výroku jeho rozsudku (teda v dôsledku chvíľkovej nepozornosti obžalovaného; preto, že obžalovaný riadne nesledoval situáciu), na jej vzniku mal vinu výlučne obžalovaný a je za ňu trestne zodpovedný. Podľa jeho názoru obžalovaný tým porušil svoje všeobecné povinnosti, ktoré mu ako vodičovi vyplývali zo zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke a pozemných komunikáciách v platnom znení (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z.z.“). Toto porušenie však nehodnotil ako porušenie dôležitej povinnosti (§ 138 písm. h/ Tr. zák.), keďže vzhľadom na okolnosti daného prípadu nemožno podľa jeho názoru konanie obžalovaného takto posúdiť. Pritom vychádzal z úvahy, že nie každé porušenie povinnosti vodiča možno hodnotiť ako porušenie dôležitej vodičovej povinnosti. Hoci zákon č. 315/1996 Z.z. neurčuje hierarchiu vodičových povinností z hľadiska ich dôležitosti, z dikcie Trestného zákona vyplýva, že je potrebné takto jednotlivé povinnosti vodiča hodnotiť a rozlišovať. Dospel k záveru, že v danom prípade nebolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný svojím (ne)konaním porušil dôležitú povinnosť vodiča, t.j. takú povinnosť, ktorej porušenie obvykle končí ťažším následkom. Chvíľková nepozornosť vodiča zvyčajne zostáva bez následku, a tým aj nepotrestaná.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu bral do úvahy najmä nedbanlivostnú formu zavinenia obžalovaného na spáchaní súdených prečinov, ako i to, že k spáchaniu prečinov obžalovaným došlo v priamej súvislosti s vedením motorového vozidla. Zároveň uviedol, že následok protiprávneho konania by nemal byť jediným, či prioritným činiteľom pre posúdenie stupňa závažnosti (nebezpečnosti) trestného činu, ale len jedným z faktorov určujúcich stupeň závažnosti trestného činu tak, ako to predpokladá ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. Vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu dospel k záveru, že účel trestu bude najlepšie naplnený podmienečným trestom odňatia slobody s určenou skúšobnou dobou dlhšieho trvania (dôvodiac najmä naplnením účelu trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie; prihliadajúc na účinok hrozby budúceho výkonu podmienečne uloženého trestu odňatia slobody, ako i na budúcu reparáciu dotknutých práv poškodených) v kombinácii so súbežne uloženým trestom zákazu činnosti. Pri zohľadnení výmery uložených trestov prihliadal ako na poľahčujúcu okolnosť na doterajší život páchateľa (§ 36 písm. j/ Tr. zák.).

Odkázanie poškodených s ich nárokom na náhradu škody voči obžalovanému na občianske súdne konanie odôvodnil u obidvoch poškodených (M. L. i P. F.) v podstate tým, že v prípade nimi uplatňovaných nárokov nebolo spoľahlivo preukázané, kto tieto náklady vynaložil, t.j. komu nárok na ich náhradu vznikol. Naviac v prípade poškodenej M. L. (v dôsledku nedostatku jej udelenej plnej moci) nebolo preukázané, že táto je oprávnená uplatňovať nároky aj v mene ostatných právnych nástupcov zomrelých príbuzných. Taktiež poukázal na to, že v čase jeho rozhodovania nebol ustálený ani okruh právnych nástupcov po zomrelých – A. Ch. a O. N.. Poukazujúc na účel trestného konania a potrebu meritórneho rozhodnutia o podanej obžalobe však dokazovanie za účelom odstránenia pochybností v tomto smere nepovažoval za potrebné.

    Proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku o vine i do výroku o treste, podal riadne a včas odvolanie prokurátor. Poukázal na zmiernenie právnej kvalifikácie zo strany okresného súdu oproti obžalobe. Podľa jeho názoru okresný súd nedostatočne, resp. nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, právnu kvalifikáciu žalovaného skutku a následne i uloženie trestu. V rámci trestného konania bolo nesporne preukázané, že dopravnú nehodu zavinil výlučne obžalovaný, a to porušením ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 315/1996 Z.z. Poukázal na to, že okolnosti dopravnej nehody zvýrazňuje tá skutočnosť, že obžalovaný bol plne naložený drevom, čím sa výrazne predlžuje brzdná dráha vozidla a prekročenie najvyššej dovolenej rýchlosti o 7 km na mokrej vozovke. Podľa záverov znaleckého posudku obžalovaný mohol zrážke zabrániť, keby lepšie sledoval situáciu pred vozidlom a teda znalec vyhodnotil techniku a spôsob jazdy obžalovaného po technickej stránke ako jednoznačne nesprávne. Vyhodnotením horeuvedených skutočností sa preto nemožno stotožniť s názorom okresného súdu, že obžalovaný svojím konaním neporušil dôležitú povinnosť, t.j. takú povinnosť, ktorej porušenie obvykle končí ťažším následkom. V tomto prípade tzv. chvíľková nepozornosť spôsobila smrť trom osobám a dvom osobám ťažké ublíženie na zdraví. Okresný súd pri ukladaní trestu odňatia slobody, najmä pri podmienečnom odklade výkonu, zobral do úvahy najmä dobré hodnotenie obžalovaného a jeho trestnú bezúhonnosť. Z toho je zrejmé, že okresný súd zjavne precenil kladné stránky osoby obžalovaného a pri ukladaní trestu prehliadol závažnosť trestného činu obžalovaného, význam chráneného záujmu (život a zdravie), spôsob vykonania činu a okolnosti, za ktorých bol spáchaný (najmä úplnú ignoráciu pravidiel premávky zo strany obžalovaného). Za takejto situácie výrok okresného súdu o podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom nie je v súlade so zákonom a je v zrejmom rozpore s účelom trestu. Obžalovaný je síce bezúhonný, ale v evidenčnej karte má 6 záznamov, a to pre dopravnú nehodu, rýchlosť jazdy a nevenovanie sa vedeniu vozidla. Z uvedeného vyplýva, že u obžalovaného ide o nedisciplinovaného vodiča (zvlášť, keď ide o vodiča z povolania), u ktorého v priestupkovom konaní uložené sankcie (pokuty) nesplnili svoj zákonom predpokladaný účel. Notorická nedisciplinovanosť obžalovaného ako vodiča a jeho nepozornosť pri vedení motorového vozidla (čo bolo dôvodom dopravnej nehody) zvyšujú mieru zavinenia obžalovaného vo vzťahu k následku. S poukazom na uvedené možno podľa jeho názoru konštatovať, že zákonom vymedzené kritéria na dosiahnutie účelu trestu (individuálnej, ako aj generálnej prevencie) môžu byť splnené v prípade obžalovaného iba nepodmienečným trestom. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec na rozhodnutie alebo sám v rámci svojej kompetencie rozhodol. Druhú alternatívu odvolacieho návrhu doplnil na verejnom zasadnutí krajského súdu tak, že pri uznaní viny žiadal zohľadniť skutočnosť, že obžalovaný pri vedení svojho vozidla porušil dôležitú povinnosť, s ohľadom k čomu navrhol, aby mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov.

     Proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku o náhrade škody, podali prostredníctvom splnomocnenca odvolanie aj poškodené M. L. a J. L. V písomných dôvodoch navrhli, aby krajský súd plniac si svoju revíznu povinnosť zrušil odvolaním napadnutý výrok o náhrade škody a obžalovaného zaviazal na náhradu škody v nimi uplatnenom rozsahu. Na verejnom zasadnutí krajského súdu konanom 28.4.2009 tieto poškodené prostredníctvom svojho splnomocnenca uviedli, že po vydaní napadnutého rozsudku okresného súdu došlo plnením poisťovne k uspokojeniu ich nárokov na náhradu škody, z ktorého dôvodu by súhlasili aj s tým, aby ich súd s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Krajský súd preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu prechádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ust. § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Tr. por. i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. por. Krajský súd teda konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal súdený skutok tak, ako je to uvedené v skutkovej vete výroku o vine rozsudku krajského súdu.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu zisteného a súdeného skutku, tu si krajský súd osvojil všetky argumenty prokurátora prezentované nielen v podanom odvolaní, ale aj počas celého trestného konania. Preto je nutné prisvedčiť prokurátorovi v tom, že obžalovaný spôsobil dopravnú nehodu porušením dôležitej povinnosti a s ohľadom k tomu okresný súd rozhodol nesprávne, keď oproti obžalobe zmenil právne posúdenie žalovaných prečinov.

Za porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h) Tr. zák. (ďalej len „dôležitá povinnosť“) pri premávke na cestách je potrebné považovať najmä také porušenie povinnosti vodiča motorového vozidla, ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť a hmotnosť motorových vozidiel, môže mať za následok vážnu dopravnú nehodu s následkami na ľudskom živote a zdraví a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti takéto následky skutočne máva.

Obžalovaný I. G. v danom prípade viedol rozmerovo veľké a mimoriadne ťažké nákladné motorové vozidlo s prívesom plne naloženým drevom o celkovej hmotnosti 38.750 kg (č.l. 24 spisu). Práve pri takýchto typoch vozidiel musí platiť zvýšená opatrnosť vodiča pri ich vedení, pretože takéto vozidlá svojimi rozmermi i váhou predstavujú podstatne väčšie riziko a ohrozenie okolia ako osobné motorové vozidlá a spravidla v dôsledku ich zásahu dochádza k vzniku nenapraviteľného následku (rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/207/2006).

Za porušenie dôležitej povinnosti je potrebné spravidla považovať situáciu, ak miera nepozornosti vodiča bola tak výrazná, že nutne viedla ako jediná príčina k dopravnej nehode (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Tz 1/2004).

Znaleckým dokazovaním v predmetnej veci bolo jednoznačne preukázané, že vodič I. G. pred nárazom do vozidla Fiat Punto nereagoval žiadnym takým spôsobom, ktorý by sa akokoľvek prejavil na úbytku rýchlosti jeho vozidla, to znamená, že by prekážku zreteľným spôsobom rozpoznal, prípadne vôbec registroval. Obžalovaný na prítomnosť vozidla Fiat Punto nijakým spôsobom nereagoval (č.l. 49 spisu). Vozidlo Fiat Punto v čase nárazu stálo a v súlade s dopravnými predpismi odbočovalo.

Už vyššie uvedená skutočnosť by sama osebe bola postačujúcou na vyslovenie, že obžalovaný porušil dôležitú povinnosť, pretože jeho nepozornosť, už aj ako jediná by viedla k dopravnej nehode. Tu však nemožno prehliadnuť okolnosť, že krátko pred nehodou rýchlosť vozidla obžalovaného dokonca narastala (vodič zrýchľoval) bez akejkoľvek zmeny, a to až do okamihu nárazu do vozidla Fiat Punto. V čase nárazu bola rýchlosť vozidla obžalovaného minimálne 64 km/h (č.l. 40-41, 43 spisu), čo znamená, že obžalovaný pri vedení vozidla prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť (60 km/h). Z tohto dôvodu potom krajský súd upravil skutok v časti týkajúcej sa číselného vyjadrenia rýchlosti, ktorou obžalovaný viedol svoje nákladné motorové vozidlo, z tam uvedeného údaja „cca 66 km/hod.“ na „najmenej 64 km/h“, ktorý údaj bol ustálený znaleckým posudkom Ing. M. F. č. 11/2007.

Zohľadniac aj prekročenie rýchlosti neostáva krajskému súdu iné len vysloviť, že prokurátor má absolútnu pravdu, keď argumentoval, že obžalovaný spôsobil dopravnú nehodu aj porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.

Krajský súd teda uzatvára, že obžalovaný I. G. zapríčinil dopravnú nehodu aj porušením dôležitej povinnosti uloženej mu zákonom v zmysle ust. § 138 písm. h) Tr. zák., pretože viedol rozmerovo i váhovo veľké vozidlo (kamión) po mokrej vozovke, neprimeranou rýchlosťou, nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla v situácii (jazda v kolóne), ktorá si to nevyhnutne vyžadovala, v dôsledku čoho usmrtil tri osoby a dvom osobám spôsobil ťažké ujmy na zdraví.

Preto krajský súd posúdil konanie obžalovaného opísané v skutkovej vete výroku o vine tohto rozsudku ako prečin usmrtenia podľa ust. § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a § 138 písm. h), j) Tr. zák. a prečin ublíženia na zdraví podľa ust. § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. § 138 písm. h) Tr. zák.

Krajský súd po preskúmaní výroku o treste dospel k záveru, že trest tak, ako bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa, nie je v súlade so zákonom.

Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa .

     Krajský súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov pri súčasnom zohľadnení jednej poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. j/ Tr. zák. – obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život) a jednej priťažujúcej okolnosti (§ 37 písm. h/ Tr. zák. – obžalovaný spáchal viac trestných činov – prečinov). Úvahy okresného súdu v súvislosti s poľahčujúcou okolnosťou si krajský súd osvojil, pretože ich považoval za správne a preto na ne len odkazuje. Vzhľadom na remízu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností mohol krajský súd uložiť trest odňatia slobody v sadzbe 2 až 5 rokov.

     Podľa názoru krajského súdu trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov (36-tich mesiacov) dostatočne, primerane a spravodlivo zohľadňuje účel trestu z hľadiska jeho individuálnej i generálnej prevencie a možno dôvodne očakávať, že to s porozumením prijme aj spoločnosť ako trest primerane vystihujúci aj morálne odsúdenie páchateľa.

     Právne úvahy okresného súdu vzťahujúce sa na odôvodnenie, prečo uložil obžalovanému „len“ trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu nepovažuje krajský súd za správne.

    Argumenty súdu prvého stupňa, že:

- „nemožno podľahnúť častému volaniu poškodených (verejnosti) po aplikácii zásad „lex talionis“ v zmysle biblickej zásady „oko za oko, zub za zub“,

- „represívna zložka uloženého trestu by najmä u kulpóznych prečinov nemala presahovať ostatné faktory (prevýchova, prevencia, reparácia), ktoré má trest v rámci dosiahnutia prioritného cieľa sledovať“,

- „Tu treba brať do úvahy aj skutočnosť, že také porušenie vodičových povinností, aké bolo zistené u obžalovaného, by bolo možné denne pričítať mnohým osobám riadiacim motorové vozidlá.“ ,

- „Nemožno opomenúť, že v danom prípade ide o uloženie trestu páchateľovi, ktorý trestný čin spáchal z nedbanlivosti, a nie úmyselne.“

- „... spoločnosť zatiaľ netreba chrániť pred ďalším konaním obžalovaného jeho núteným pobytom vo väzení. Rovnako tak nie je pobyt obžalovaného vo väzení potrebný pre jeho nápravu.“

- „Ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody v danom prípade nie je potrebné ani z hľadiska tzv. generálnej prevencie. Zvlášť u nedbanlivostných trestných činov má odstrašujúci vplyv na možných budúcich páchateľov mizivý účinok...“,

- „...s ohľadom na budúcu reparáciu práv poškodených je pre nich priaznivejšie, ak obžalovaný zostane na slobode...“ považuje krajský súd za zaujímavé, ale nie všetky za prijateľné a hlavne kompletné, čo logicky vyplýva zo snahy okresného súdu odôvodniť uložený „podmienečný trest odňatia slobody“.

    Okresný súd nedocenil účinok trestu z hľadiska generálnej prevencie a z hľadiska morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou a len veľmi okrajovo spomenul následok (č.l. 538 spisu).

Obžalovaný ako jediný (bez spoluzavinenia poškodených) zavinil smrť troch ľudí, z toho jednej tehotnej ženy, a dvom ľuďom spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Z hľadiska následku jeho protiprávneho konania ide o mimoriadne závažný, tragický a nenapraviteľný následok, ktorého účinky nemôže zmierniť ani nedbanlivostné konanie páchateľa. Obžalovaný svojou nepozornosťou definitívne ukončil život troch ľudí a vážne zasiahol do života ďalším poškodeným a ich rodinným príslušníkom. Čím ťažší a závažnejší následok spôsobí páchateľ svojim protiprávnym činom, tým väčší význam nadobúda táto skutočnosť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery v spojitosti s ďalšími okolnosťami uvedenými v ust. § 34 ods. 4 Tr. zák. V tejto súvislosti okresný súd nedocenil mimoriadny význam spravodlivého trestu z hľadiska jeho prijatia poškodenými ako prejavu dostatočného a primeraného zadosťučinenia a satisfakcie za spôsobenú škodu a bolesť. Súd prvého stupňa si zrejme neuvedomil, že obžalovaný sa po výkone nepodmienečného trestu vráti domov k svojej rodine. Pozostalí po nebohých však už nikdy neuvidia svojich najbližších. Krajský súd sa nestotožnil s úvahou okresného súdu o mizivom účinku trestu ukladaného páchateľovi nedbanlivostného trestného činu na budúcich páchateľov z hľadiska generálnej prevencie trestu.

     V konkrétnom prípade (vodič), ale aj všeobecne (najmä pracovné úrazy) platí, že práve opak je pravdou. Spravodlivý trest, a to aj nepodmienečný trest odňatia slobody môže veľmi výrazne ovplyvniť, či už vodičov alebo zamestnávateľov, aby si ešte dôslednejšie a bez chýb plnili všetky svoje povinnosti a dodržiavali právne predpisy. Preto účel trestu z hľadiska jeho generálnej prevencie a odstrašenia má veľký význam, a nie mizivé účinky ako to prezentoval okresný súd. Mizivé účinky by sa mohli vzťahovať maximálne tak na individuálnu prevenciu trestu – prevýchovu páchateľa, nie však na generálnu prevenciu trestu. S ohľadom k uvedenému krajský súd uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody. Trest mu uložil v prvej polovici zákonom stanovenej sadzby, nakoľko nepovažuje obžalovaného za kriminálne závadnú osobu a ani za zlého človeka, pretože doposiaľ viedol riadny a usporiadaný život slušného človeka.

Na výkon tohto trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože na takéto rozhodnutie boli splnené všetky podmienky uvedené v ust. § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák., teda, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

     Krajský súd považoval za potrebné uložiť obžalovanému aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel na dobu 4-och rokov, aby mu tak zabránil, čo i len ohroziť iných účastníkov cestnej premávky, a aspoň po takúto dobu porušovať dopravné predpisy.

     Čo sa týka odvolania poškodených M. L. a J. L., čo do výroku o náhrade škody ich sa týkajúceho, krajský súd stotožniac sa s názorom okresného súdu o prioritnom účele trestného konania vymedzeného rozsahom potrieb trestného stíhania, pri rozhodovaní o ich nároku prihliadol predovšetkým k tomu, že po podaní odvolania bol ich nárok zo strany poisťovne uspokojený, ktorú skutočnosť uviedli prostredníctvom nimi zvoleného splnomocnenca na verejnom zasadnutí krajského súdu. Aj z tohto dôvodu potom vo vzťahu k poškodeným (nielen odvolateľom) aplikoval ust. § 288 ods. 1 Tr. por.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a sám postupom § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Žiline, 28. apríla 2009

JUDr. Martin Bargel

 predseda senátu