Judikát Jtk 13/2013 - vyšší princíp spravodlivosti a rovnosti občanov

uznesenie KS ZA sp.zn. 1Tos/71/2013

    1Tos/71/2013

U Z N E S E N I E

    Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 30. júla 2013 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným R. T. proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9Nt/15/2012 z 28.5.2013 a takto

r o z h o d o l :

    Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9Nt/15/2012 z 28.5.2013 a u k l a d á okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

    Okresný súd Dolný Kubín uznesením, č.k. 9Nt/15/2012-46 z 28.5.2013 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného R. T. na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2T/174/2006 a rovnako podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného R. T. na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 2T/79/2003.

    Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 2T/174/2009-279 zo dňa 17.3.2008 bol R. T. uznaný vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31.12.2005 a zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. c) zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31.12.2005. Za použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. bol odsúdenému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace. Odvolanie odsúdeného Krajský súd v Žiline dňa 8.7.2008 zamietol. Uznesením Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9Nt/4/2012 zo dňa 26.7.2012 bol zamietnutý návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2T/174/2006, pričom Krajský súd v Žiline dňa 18.9.2012 sťažnosť odsúdeného zamietol.

    Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. NO-2T/79/2003-82 zo dňa 3.11.2003 bol R. T. uznaný za vinného zo spáchania dvojnásobného trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31.12.2005 a dvojnásobného trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31.12.2005. Odsúdenému bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba na 30 mesiacov. Predmetné odsúdenie je zahladené, keďže odsúdený sa v skúšobnej dobe osvedčil zo zákona k 17.10.2008.

    Dokazovaním vykonaným na verejnom zasadnutí mal súd preukázané, že podané návrhy na obnovy konania v uvedených trestných veciach nie sú dôvodné. Z obsahu podaných návrhov na povolenie obnovy konania, v spojení s vyjadreniami odsúdeného a jeho obhajcu na verejnom zasadnutí mal súd preukázané, že podané návrhy smerujú voči nesprávnosti pôvodných rozhodnutí o vine odsúdeného, ale aj voči výrokom o treste. Pôvodné právoplatné rozhodnutia vychádzali z viacerých dôkazov, ktoré boli v konaní pred súdom riadne vykonané. Na verejnom zasadnutí vypočuté svedkyne T. I. a MUDr. A. Z. podľa odôvodnenia uznesenia neuviedli žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť k novému rozhodnutiu v obidvoch trestných veciach, resp. ktoré by relevantným spôsobom spochybňovali výpovede poškodenej E. T..

    Rovnako súd nezistil existenciu dôvodu na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/174/2006 z dôvodu čiastočnej neúčinnosti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák., pričom tento právny názor odôvodnil nasledovne: „V zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. v platnom znení platí, že ak súd vydal v trestnom konaní právoplatný rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť a rozsudok ešte nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu alebo jeho časti je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku. Ústavný súd SR nálezom č. PL.ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 konštatoval, že ustanovenie § 41 ods. 2 prvá veta časť za bodkočiarkou Tr. zák. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. V danom prípade však bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody v zmysle § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31.12.2005. Na toto ustanovenie sa však predmetný nález Ústavného súdu SR nevzťahuje, keďže sa naň nevzťahoval ani podaný návrh, ktorým bolo konanie pred Ústavným súdom SR iniciované. Vzhľadom na doteraz uvedené skutočnosti okresný súd konštatuje, že výpovede svedkýň, ani nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 nie sú spôsobilé privodiť zmenu právoplatných odsudzujúcich rozsudkov sp.zn. 2T/174/2006 a sp.zn. NO-2T/79/2003, a preto obidva (pôvodne samostatné) návrhy odsúdeného zamietol.“

    Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 28.5.2013 vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravných prostriedkoch prítomný odsúdený uviedol, že podáva sťažnosť voči obidvom výrokom uznesenia, a prítomný prokurátor prehlásil, že sa vzdáva práva podať sťažnosť proti uzneseniu.

    Odsúdený R. T. odôvodnil sťažnosť prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním, ktoré v elektronickej podobe bolo doručené súdu prvého stupňa 9.7.2013 a poštou dňa 12.7.2013. V sťažnosti argumentoval nasledovnými dôvodmi:

    „Moje podania na povolenie návrhu na obnovu konania boli vo dvoch veciach. Išlo o konanie rozhodnuté na OS Dolný Kubín pod sp.zn. 2T 174/2006, kde som bol odsúdený za spáchanie trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi a tiež pre vydieranie s tým, ako konštatuje samotný súd vo svojom odôvodnení uznesenia na prvej strane v treťom odstavci odôvodnenia použitím tzv. asperačnej zásady a konanie vedené na OS Námestovo sp.zn. 2T 79/2003, kde som bol odsúdený pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi a tiež pre trestný čin ublíženia na zdraví. Obidve tieto konania boli rozhodnuté pod vplyvom nedostatočných dôkazov na mojej strane, a to iba preto, že poškodená bola osoba, ktorá si presadila svoje a ktorá sa dokázala pomstiť tomu, kto jej neurobil po vôli. Práve tieto skutočnosti spôsobili, že na mojej strane som nemohol zabezpečiť objektívnych svedkov a následne pod vplyvom lží a klamstiev poškodenej a detí, ktoré boli plne ovládané poškodenou, došlo k môjmu odsúdeniu. To všetko i napriek tomu, že som tvrdil, že výpoveď poškodenej sa nezakladá na pravde, že zranenia, ktoré mala údajne utrpieť po mojom napadnutí 17.11.2002 a dňa 28.2.2003, sú spôsobené je pádom a nie mojím napadnutím. No i napriek tomu, že to nebola pravda, som bol odsúdený. Pre podanie návrhov na obnovu konania som sa rozhodol po tom, čo som zistil, že osoby, ktoré mali z poškodenej strach v období skutku a v období napr. tehotenstva, boli ochotné teraz vypovedať pravdu a objektívne popísať skutočný stav vedenia našej domácnosti a nášho spolužitia. Mal som za to, že objektívnosť týchto výpovedí nemôže byť spochybnená, no i napriek tomu ich súd vyhodnotil ako dôkazy, ktoré nemôžu mojej osobe privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd vyhodnotil mnou produkované dôkazy tak, že tieto nie sú dôvodné na povolenie obnovy. To údajne preto, že zo zabezpečených výpovedí svedkýň súd nezistil žiadne nové okolnosti a skutočnosti, ktoré by mohli viesť k novému rozhodnutiu v týchto dvoch trestných veciach, resp. ktoré by mohli relevantným spôsobom spochybniť hodnovernosť výpovede poškodenej E. T.. S takýmto hodnotením vykonaných dôkazov sa nedá súhlasiť, pretože žiadnym iným spôsobom ako vyššie odôvodneným konštatovaním sa s výpoveďami nevysporiadal. Neuviedol žiaden logický dôvod, prečo tieto výpovede takto hodnotil, prečo neuveril svedkom, ktorí priamo vnímali správanie sa poškodenej v domácnosti a prečo súd konštatuje, že títo svedkovia mali vedomosti o spolužití iba vo všeobecnosti, keď to z výpovedí svedkýň nevyplýva. Svedkyňa MUDr. Z. podrobne a presvedčivo opísala správanie sa poškodenej v rôznych situáciách a to súd absolútne nevyhodnotil ako objektívne skutočnosti. Súd nezdôvodnil, prečo použil takýto názor na vec, keď to z obsahu výpovedí svedkov nevyplýva. Súd je povinný hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a s rovnakou starostlivosťou na obidvoch stranách. V tomto prípade sa súd touto zásadou evidentne neriadil, nedostatočne presvedčivo neodôvodnil, prečo neprijal výpovede svedkov a prečo osoby realitu vnímajúce na vlastné zmyslové orgány vyhodnotil iba ako „vyjadrovanie sa vo všeobecnosti“. Tento záver nemá oporu vo svedeckých výpovediach, a preto súd nesprávne rozhodol, a preto som na samotnom verejnom zasadnutí podal sťažnosť. Pokiaľ sa súd oboznámi s obsahom spisu a vykonaných svedeckých výpovedí, tak zistí, že navrhnutí svedkovia nemali dôvod klamať, že nevypovedali z obavy a snahy vyhnúť sa nepríjemnostiam, ktoré bola schopná poškodená vyvolať. Nemôže byť strach svedkov zo správania sa poškodenej posúdený ako neobjektívne uskutočnená výpoveď, keď svedkovia pod prísahou tieto veci uviedli. Za takto učinených výpovedí nemôže súd konštatovať, že nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť k priaznivejšiemu rozhodnutiu vo veciach. Ako potom súd výpovede vyhodnotil, keď preň tieto výpovede svedkýň neboli novými, keď v pôvodnom konaní neboli uvádzané. Predsa súd sa s nimi nemohol vyporiadavať pri rozhodovaní o vine a ani treste. Súd si pre svoje rozhodnutie a zdôvodnenie vyberal iba tú časť výpovedí svedkov, ktorá bola všeobecného rázu. Ale logicky sa nevyporiadal s časťami výpovedí napr. svedkyne MUDr. Z., ktorá niekoľkokrát uviedla, že odmietla snahy poškodenej na to, aby podporovala poškodenú v klamstvách, ktoré súviseli s jej zdravotným stavom a úrazmi. Tieto výpovede neboli súdom vôbec braté na zreteľ. Či nie sú dostatočne závažné a či nie sú spôsobilé ako novovzniknuté dôkazy privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keď sa súd o týchto dôkazoch nedozvedel v prvotnom konaní? Práve preto by súd mal dať možnosť na znovu prejednanie vecí a zistiť objektívnu pravdu. Všetky tieto dôkazy sú podľa môjho názoru podkladom na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por., pretože sú dôkazmi skôr neznámymi, ktoré s doteraz produkovanými dôkazmi odôvodňujú iné rozhodnutie vo veci, a teda priaznivejšie pre moju osobu. Po vyhodnotení týchto dôkazov zo strany odvolacieho súdu potom nemôže byť opodstatnený postup podľa § 399 ods. 2 Tr. por., a teda potvrdenie vydaného uznesenia o zamietnutí návrhov na obnovu konania. Obdobne i súdom prijatý záver o tom, že nie je dôvodné ani povolenie obnovy konania z dôvodu tzv. asperačnej zásady, nie je správnym právnym zhodnotením vecí, keď sám súd v úvode odôvodnenia konštatuje, že som bol odsúdený použitím tzv. asperačnej zásady a v závere uznesenia konštatuje, že na toto ustanovenie sa však predmetný nález nevzťahuje. Takéto súdom prijaté závery a vyhodnotenia svedeckých výpovedí sú potom dôvodom na odôvodnenie podanej sťažnosti a dôvodom na žiadosť o zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenia veci na nové rozhodnutie prvostupňovému súdu.“

    Príslušný prokurátor sa k dôvodom sťažnosti odsúdeného R. T. do rozhodovania nadriadeným súdom nevyjadril.

Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

    Krajský súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a) alebo b), na základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iných mimotrestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.

    Sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania je prípustná v súlade s ustanoveniami § 185 ods. 1, 2 Tr. por., § 402 ods. 3 Tr. por., bola podaná oprávnenou osobou v zmysle § 186 ods. 1 Tr. por. a v lehote stanovenej § 187 ods. 1 Tr. por. V súlade s ustanovením § 189 ods. 3 Tr. por. je podaná sťažnosť obhajcom riadne odôvodnená.

    Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné zrušiť, i keď z iných dôvodov, akými dôvodil odsúdený R. T. vo svojej sťažnosti.

I.

K výroku uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania vedeného pôvodne na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 2T/79/2003

    Z predloženého spisu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9Nt/15/2012, ako i z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 2T/79/2003 je nesporné, že to bol Okresný súd Námestovo, ktorý právoplatne rozhodol vo veci vedenej pod sp.zn. 2T/79/2003. Odsúdený R. T. tomuto súdu (Okresný súd Námestovo) adresoval návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol Okresnému súdu Námestovo doručený dňa 7.8.2012. Zo spisu (č.l. 8g) vyplýva, že Okresný súd Námestovo prípisom z 11.9.2012 postúpil v zmysle § 397 ods. 2 Tr. por. Okresnému súdu Dolný Kubín na rozhodnutie podanie odsúdeného R. T., označené ako „Návrh na povolenie obnovy konania“, ako súdu príslušnému. Veci bola na Okresnom súde Dolný Kubín pridelená spisová značka 9Nt/18/2012 a samosudca Okresného súdu Dolný Kubín uznesením, č.k. 9Nt/18/2012-11 z 22.11.2012 podľa § 21 ods. 3 Tr. por. per analogiam spojil vec vedenú na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 9Nt/18/2012 s vecou vedenou na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 9Nt/15/2012 na spoločné prejednanie a rozhodnutie, pričom spoločné konanie bude vedené na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 9Nt/15/2012.

    Podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

    Podľa § 397 ods. 2 Tr. por. o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

    Pri aplikácii ustanovenia § 397 ods. 2 Tr. por. je nesporné, že miestne príslušným na konanie o návrhu na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 2T/79/2003 je Okresný súd Námestovo, pretože tento súd vo veci rozhodol v prvom stupni a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Nesprávny bol preto postup Okresného súdu Námestovo, ktorý postúpil návrh odsúdeného R. T. na povolenie obnovy konania vo veci vedenej pod sp.zn. 2T/79/2003 Okresnému súdu Dolný Kubín, a nesprávny bol postup Okresného súdu Dolný Kubín, ktorý vo veci Okresného súdu Námestovo konal o návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý podal odsúdený R. T., a o tomto návrhu aj rozhodol. Za týchto okolností treba konštatovať, že v tejto časti o návrhu na povolenie obnovy konania konal Okresný súd Dolný Kubín ako súd, ktorý nebol miestne príslušný.

    Účelom práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca alebo predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc vo veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Tým, že Okresný súd Dolný Kubín konal vo veci návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý podal odsúdený R. T. vo veci Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 2T/79/2003, odňal mu ústavou priznané právo, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, a preto krajskému súdu nezostalo nič iné, len v tejto časti napadnuté uznesenie zrušiť bez jeho meritórneho prieskumu.

II.

K výroku uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/174/2006

    1. Z hľadiska nových skutočností odôvodnil odsúdený R. T. svoj návrh na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2T/174/2006 podaním, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Dolný Kubín 14.8.2012, tvrdením, že jeho syn R. T., ktorý v pôvodnom konaní využil svoje právo a odmietol vypovedať, v súčasnosti už vypovedať chce. V priebehu konania pred súdom prvého stupňa už na svojom návrhu na výsluch svedka R. T. odsúdený R. T. nezotrval, a teda možno konštatovať, že neuviedol v súvislosti s odsúdením vo veci Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/174/2006 žiadne nové okolnosti, ktoré by boli podkladom pre skúmanie podmienok splnenia povolenia obnovy konania.

Vo všeobecnosti treba pripomenúť, že pre pozitívne rozhodnutie o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania (t.j. pre povolenie obnovy konania) musia byť splnené tieto zákonné predpoklady ustanovené v § 394 ods. 1 Tr. por., a to:

1.    existencia skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, pričom

2. tieto skutočnosti alebo dôkazy by samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi mohli odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

    Pre povolenie obnovy konania musia byť obidva vyššie uvedené zákonné predpoklady splnené súčasne. Inak povedané, pre povolenie obnovy konania nestačí to, že vyjde najavo skutočnosť alebo dôkaz súdu (v pôvodnom konaní) neznámy, ak táto skutočnosť alebo dôkaz nemôže odôvodniť iné rozhodnutie o vine, resp. iné rozhodnutie o treste.

Podľa súdnej praxe (Rt 72/1980) dôkazom súdu predtým neznámym môže byť okrem dôkazu doteraz nevykonaného aj dôkaz v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom, ako napr. výpoveď svedka, ktorý v konaní o obnove v podstatných bodoch zmení svoju výpoveď, v ktorom prípade však musia byť predmetom hodnotenia aj dôvody, na základe ktorých došlo k obsahovej zmene výpovede. Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle ust. § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil (Rt 6/1997). V konaní o povolení obnovy konania však súd nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou, či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod. (Rt 35/1988). V konaní o povolení obnovy konania nemožno preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní (Rt 6/1997).

2. Bez ohľadu na stručnosť sťažnostných námietok, ktoré vo svojej podstate nemali žiaden odborný rozmer, sa nadriadený súd nestotožnil s názorom okresného súdu v tej časti napadnutého uznesenia, v ktorej konštatuje, že na ustanovenie § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31.12.2005, podľa ktorého bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody, sa nevzťahuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že ustanovenie § 41 ods. 2 prvá veta, časť za bodkočiarkou Tr. zák. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže sa naň nevzťahoval ani podaný návrh, ktorým bolo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky iniciované.

Názor okresného súdu považuje krajský súd za formalistickú interpretáciu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch. Pri materiálnom chápaní právneho štátu nemožno považovať aplikáciu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 na ustanovenie § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. v platnom znení do 31.12.2005 za uplatňovanie práva založeného na účelových dôvodoch.

Je síce pravdou konštatovanie súdu prvého stupňa, že návrh Krajského súdu v Prešove, doručený Ústavnému súdu Slovenskej republiky 12.8.2010 na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 1, čl. 50 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nesmeroval aj na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 35 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb., účinného od 1. januára 1962 v znení k 31.12.2005, keď takýto návrh ani v skutočnosti podaný byť nemohol, pretože od 1.1.2006 nadobudol účinnosť rekodifikovaný Trestný zákon č. 300/2005 Z.z.

V týchto súvislostiach nadriadený súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol:

„Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu vôbec nerátal s využitím asperačnej zásady v súvislosti s hornou hranicou trestnej sadzby úhrnného trestu, len stanovil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli využité len v rámci právnej úpravy ukladania trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.

Prelom v uplatňovaní asperačnej zásady pri trestaní súbehu priniesol zákon č. 171/2003 Z.z. (ďalej len „zákon č. 171/2003 Z.z.“), ktorým sa s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. Touto novelou sa do § 35 ods. 2 tohto Trestného zákona zaviedlo pravidlo, v zmysle ktorého platilo, že ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. Po prvýkrát sa tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale aj určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu. Podľa dôvodovej správy k tejto novele dôvodom jej vypracovania bol vysoký stav násilnej kriminality na Slovensku a nemožnosť trvalej, resp. dostatočnej izolácie páchateľov tejto násilnej činnosti. Jej cieľom preto bolo sprísnenie trestov, izolácia najnebezpečnejších zločincov, a tým vyššia bezpečnosť v spoločnosti. Vo vzťahu k asperačnej zásade sa v dôvodovej správe konštatuje, že súd by mal mať možnosť v prípadoch reálnej konkurencie úmyselných trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby najťažšieho trestného činu o jednu tretinu a v prípade obzvlášť závažného recidivistu o jednu polovicu. Ako je pritom zrejmé z národnou radou schváleného znenia novely, z možnosti súdu sa v priebehu legislatívneho procesu stala povinnosť súdu.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z.z. bol následne prevzatý i do rekodifikovaného Trestného zákona č. 300/2005 Z.z., ktorý len v súvislosti so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 spresnil, že z dvoch alebo viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov musí byť aspoň jeden zločinom. Za splnenia tejto podmienky sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. V porovnaní s pôvodnou úpravou zavedenou zákonom č. 171/2003 Z.z. je teda asperačnú zásadu možné aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď súd bude páchateľovi ukladať trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, nebude použitie tejto zásady prichádzať do úvahy.“

Porovnaním zákona č. 140/1961 Zb. a zákona č. 300/2005 Z.z. možno zistiť, že sporné ustanovenia (§ 35 ods. 2, § 41 ods. 2) sú systematicky zaradené do časti zákonov, ktorými sa upravujú zásady pre ukladanie trestov (sankcií). Sporný text ustanovenia § 35 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou v zákone č. 140/1961 Zb. v znení účinnom k 31.12.2005 je obsahovo úplne totožný s textom ustanovenia § 41 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z.z., ktoré zákonné ustanovenie Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 označil za nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústava Slovenskej republiky prijatá ústavným zákonom č. 406/1992 Zb. je platná od 1.10.1992 a jej text v čl. 1 ods. 1 je k dnešnému dňu nezmenený.

Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „v právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadriadený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromné, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“

Krajský súd je toho názoru, že interpretácia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky nemôže byť založená na formalisticko-pozitivistickom prístupe, ale musí mať rozmer spravodlivosti v tom, že sa dotkne každého, koho sa dotkla časť zásad ukladania trestu, od momentu účinnosti zákona, ktorý zakotvil do právnej normy ustanovenie zákona, ktoré je v rozpore s ústavou, bez ohľadu na číslo zákona a paragraf, v ktorom je protiústavné ustanovenie zakotvené. Podstatným je, že Ústava Slovenskej republiky sa nezmenila, ale zmenilo sa len číslo označenia právnej normy a číselné označenie paragrafu, v ktorom bola zakotvená protiústavná zásada ukladania trestu. Ak platí rovnaká ústava, nemôže byť rovnaká zásada pre ukladanie trestu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky do 31.12.2005 a od 1.1.2006 v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu musí byť pre výklad nálezu ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 106/2011 podstatným jeho obsahový princíp (rozpor s ústavou) bez ohľadu na jeho formálne spojenie s konkrétnym ustanovením konkrétneho zákona. Iný výklad by bol v rozpore s vyšším princípom spravodlivosti a rovnosti občanov pred ústavou a popieral by nutnosť ochrany spravodlivého práva pred neúnosnou mierou pozitívneho práva.

Krajský súd zastáva názor, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 je aplikovateľný aj vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov, v ktorých pri ukladaní trestu bolo použité ustanovenie § 35 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom do 31.12.2005.

V súvislosti s návrhom odsúdeného R. T. na povolenie obnovy konania vo veci Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2T/174/2006 bude teda úlohou okresného súdu preskúmať splnenie podmienok pre povolenie obnovy konania aj vzhľadom na novú skutočnosť, ktorú tvorí obsah nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 vo vzťahu k výroku o treste.

Súd skúma splnenie zákonných podmienok obnovy konania uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., t.j. či vzhľadom na nález ústavného súdu (ktorý je novou skutočnosťou súdu skôr neznámou) by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trest by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu alebo upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom rozpore k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Len v prípade splnenia uvedených zákonných podmienok súd povolí obnovu konania v danej veci iba vo výroku o treste a zároveň zruší v dotknutých rozhodnutiach výrok o treste (§ 400 ods. 1 Tr. por.).

O prípadnej väzbe rozhodne podľa § 403 Tr. por. po vyslúchnutí odsúdeného okresný súd rozhodujúci o povolení obnovy konania samostatným výrokom už v rámci uznesenia, ktorým bola povolená obnova konania s tým, že v prípade vzatia do väzby začiatok plynutia lehoty väzby určí okamihom nadobudnutia právoplatnosti oznámeného uznesenia.

Nadriadený súd potom postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol, pričom pripomína ustanovenie § 194 ods. 5 Tr. por., podľa ktorého orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 30. júla 2013

                                                 JUDr. Pavol Polka
                                              predseda senátu