corporate_logo
logologo_small
Prokurátorské fórum

NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 2/2021-80 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky

pondelok, 19.04.2021|Posledná aktualizácia 20.4.2021 09:07
Autor:

Prinášame vám znenie NÁLEZU Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 2/2021-80 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR a o návrhu generálneho prokurátora SR súvisiace s predĺžením núdzového stavu a schválením obmedzení záklasdných práv a slobôd, ako aj 2 odlišné stanoviská sudcov ústavného súdu 1) Petra Straku a 2) Miroslava Duriša a Jany Laššákovej.

Názor na ne si vytvorte sami. Nám je veľmi blízky spôsob vnímania reality a úlohy ústavného súdu v slovenskej spoločnosti, ktorý prezentoval v odlišnom stanovisku sudca Peter Straka.

Odlišné stanovisko sudcov Miroslava Duriša a Jany Laššákovej

PL. ÚS 2/2021

Odlišné stanovisko sudcov Miroslava Duriša a Jany Laššákovej

1. Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájame toto odlišné stanovisko k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. PL. ÚS 2/2021 z 31. marca 2021, ktorým ústavný súd o

návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátskou kanceláriou KALLAN Legal s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ústavný zákon“) vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z., s Ústavou Slovenskej republiky a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov

a

návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z., v bodoch C.1, D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 s Ústavou Slovenskej republiky rozhodol tak, že:

„Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z., je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.“

2. S výrokom ani s odôvodnením tohto nálezu ústavného súdu nesúhlasíme, a preto k tomuto rozhodnutiu pripájame svoje odlišné stanovisko.

3. Možno súhlasiť s názorom, že vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) je v zásade v lepšej pozícii, pokiaľ ide o rozhodovanie o existencii stavu núdze a povahu a rozsah opatrení potrebných na odvrátenie jeho príčiny, čo ale automaticky neznamená, že pri vyhlasovaní núdzového stavu (a naň nadväzujúcich rozhodnutí) má vláda neobmedzenú voľnú úvahu.

4. Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia“) zdôrazňuje, že v priebehu stavu núdze je nutné preukázať, že akékoľvek ďalšie obmedzenia práv sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutne potrebné, t. j. zodpovedajú naliehavej spoločenskej potrebe, pri ktorej verejný záujem prevažuje nad záujmom jednotlivca.

Benátska komisia v Predbežnej správe o opatreniach prijatých v členských štátoch Európskej únie v dôsledku krízy COVID-19 a ich vplyve na demokraciu, právny štát a základné práva z 8. októbra 2020 (ďalej len „predbežná správa“)1 zdôraznila (21. až 26. bod predbežnej správy), že všetky núdzové opatrenia, odstúpenia a obmedzenia podliehajú trom všeobecným podmienkam, a to nevyhnutnosti, proporcionalite v užšom zmysle a dočasnosti (všetky prvky zásady proporcionality v širšom zmysle). Tieto podmienky sa pravidelne uplatňujú a interpretujú v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie a rôznych ústavných (a iných) súdov členských štátov Európskej únie. Samotná existencia dôvodov na vyhlásenie núdzového stavu bola takisto predmetom súdneho preskúmania. K tomu však došlo v obmedzenejšej miere z dôvodu súdnej sebakontroly, najmä v súvislosti s odstúpením od nástrojov v oblasti ľudských práv.

Zásada nevyhnutnosti znamená, že počas núdzového stavu môžu nastať iba také obmedzenia ľudských práv a zmeny v rozdelení právomocí, ktoré sú potrebné na prekonanie výnimočnej situácie. Účel týchto obmedzení a zmien v rozdelení právomocí musí zároveň v podstate spočívať v prekonaní núdze a v návrate k normalite. Z týchto dôvodov nemožno ospravedlniť obmedzenia ľudských práv a zmeny v rozdelení právomocí, ktoré by nijako nesúviseli s núdzovou situáciou.

Zásada proporcionality (v užšom zmysle slova) znamená, že zmeny v rozdelení právomocí musia byť vo svojom rozsahu primerané, a to aj vzhľadom na povahu a závažnosť hrozby, ktorú je potrebné prekonať, a preto by podľa zásady proporcionality neboli prijateľné ani také zmeny, ktoré by mohli byť potrebné (alebo skôr užitočné) na prekonanie núdzovej situácie, ale ktoré by zjavne zašli príliš ďaleko, napríklad pri dlhodobých zmenách v štruktúre štátnych právomocí.

Zásada dočasnosti znamená, že akékoľvek zmeny v rozdelení právomocí musia byť časovo obmedzené na obdobie núdzovej situácie. Ukončenie tohto stavu (najneskôr) by malo mať za následok návrat k normálnemu stavu. Akékoľvek núdzové opatrenie by sa zároveň malo pozastaviť, akonáhle to už nebude potrebné a primerané. Za opačných okolností by potom mohol núdzový stav spolu s prináležiacimi obmedzeniami trvať aj večne.

5. V tejto súvislosti Benátska komisia v predbežnej správe zároveň zdôraznila (26. bod predbežnej správy), že posúdenie troch podmienok (nevyhnutnosť, proporcionalita a dočasnosť), pokiaľ ide o núdzové opatrenia, nie je otázkou, ktorá bude trvať raz a navždy. Keďže sa situácia v priebehu času vyvíja, je dôležité, aby opatrenia odrážali tento vývoj (môžu sa stať prísnejšími, ak sa situácia zhorší, alebo menej prísnymi, ak sa situácia zlepší). V niektorých prípadoch však výnimočné okolnosti, ktoré viedli k vyhláseniu núdzového stavu, nemusia byť počas tohto stavu úplne prekonané a môžu si vyžadovať dlhodobejšiu zmenu platného právneho rámca a rozdelenie právomocí v rámci štátu. V takom prípade platia dva hlavné princípy – princíp nadobudnutých práv a princíp vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci.

6. Benátska komisia taktiež zdôraznila (27. bod predbežnej správy), že princíp vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci vyžaduje, aby boli rozdielne zložky moci v štáte vybavené rôznymi právomocami, aby žiadna z nich nemala monopol na štátnu moc a aby sa mohli navzájom kontrolovať. Pri uskutočňovaní dlhodobejších zmien musia štáty zabezpečiť, aby zmeny v rozdelení právomocí nezasahovali do deľby moci a ich vzájomnej kontroly.

7. Posudzovaním vplyvu opatrení súvisiacich s pandémiou COVID-19 na demokraciu, základné práva a právny štát sa zaoberal aj Európsky parlament, ktorý vo svojom uznesení z 13. novembra 2020 o vplyve opatrení súvisiacich s pandémiou COVID-19 na demokraciu, právny štát a základné práva [2020/2790(RSP)]2 okrem iného v zhode s Benátskou komisiou uviedol, že „keďže na boj proti pandémii sú potrebné núdzové opatrenia riadené vládou, ktoré sú v súlade so zásadami právneho štátu, základnými právami a s demokratickou zodpovednosťou a ktoré by mali byť základným kameňom všetkého úsilia o kontrolu šírenia ochorenia COVID-19; keďže mimoriadne právomoci si vyžadujú dodatočnú kontrolu, aby sa zabezpečilo, že sa nepoužijú ako zámienka na trvalejšiu zmenu rovnováhy síl; keďže opatrenia prijaté vládami by mali byť nevyhnutné, primerané a dočasné; keďže mimoriadne právomoci sú spojené s rizikom, že dôjde k zneužitiu právomoci výkonnej moci a že po skončení núdzovej situácie zostanú vo vnútroštátnom právnom rámci, a preto sa musí zabezpečiť primeraný parlamentný a súdny dohľad, a to interný aj externý, ako aj vyvažujúce opatrenia, aby sa toto riziko obmedzilo.“. Európsky parlament ďalej uviedol, že „... dôvera voči opatreniam vlád a štátov je nesmierne dôležitá na zabezpečenie podpory a vykonávania prijatých núdzových opatrení; keďže na dosiahnutie tohto cieľa majú v demokracii zásadný význam transparentné, vedecky podložené a demokratické rozhodnutia, ako aj dialóg s opozíciou, občianskou spoločnosťou a so zainteresovanými stranami a ich zapojenie... a núdzové opatrenia musia byť nediskriminačné a vlády nesmú využívať núdzové právne predpisy na presadzovanie obmedzení základných práv, keďže vlády musia takisto vykonať rad ďalších opatrení na zníženie potenciálneho negatívneho vplyvu na životy ľudí, ktorý by tieto opatrenia mohli mať.“.

8. Podľa čl. 129 ods. 6 ústavy v spojení s § 189 a nasl. zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané vsúlade sústavou alebo ústavným zákonom a návrh na začatie konania musí smerovať proti orgánu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie (v tomto prípade vláda Slovenskej republiky). V tejto súvislosti poukazujeme na komentár k zákonu o ústavnom súde, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že ústavný súd pri kontrole ústavnosti rozhodnutí vydaných v súvislosti s mimoriadnym stavom použije predovšetkým ústavnoprávne metódy výkladu, tak aj dôvody návrhu by mali byť tomu prispôsobené. S veľkou pravdepodobnosťou sa ústavný súd nezaobíde pri porovnávaní veľkosti zásahu a jeho následkov do ústavných práv bez metódy proporcionality, a tak potom aj odôvodnenie návrhu by malo testovať nevyhnutnosť zásahu (či nebolo možné dosiahnuť cieľ zásahu aj menej invazívnymi prostriedkami) a zvážiť na jednej strane ústavné hodnoty zásahom chránené a na druhej strane ústavné hodnoty zásahom ohrozené alebo priamo porušené.“3

9. Testovanie proporcionality ako prejav konštruktívneho (a nie deštruktívneho) dialógu medzi ústavným súdom a vládou však prebiehať musí, keďže záujmom všetkých je dodržiavanie ústavy. Tak ako vláda legitímne požaduje dodržiavanie ústavných obmedzení od obyvateľov (ide predsa o regulatívy postavené na texte ústavy a osobitného ústavného zákona), ústavný súd musí požadovať dodržiavanie ústavy a ústavných zákonov zo strany vlády.4

10. Nemôžeme sa stotožniť so skutočnosťou, že na predĺženie núdzového stavu stačí len čisto zákonný „holý dôvod“ o existencii samotnej pandémie, a to bez ďalšieho relevantného posudzovania jeho nevyhnutnosti, primeranosti a dočasnosti. Uznesenie vlády dostatočným spôsobom podľa nášho názoru (v súlade so závermi Benátskej komisie a Európskeho parlamentu) otázky nevyhnutnosti, primeranosti a dočasnosti nerieši, pretože toto len na formálnej zákonnej báze využíva núdzové právne predpisy na presadzovanie obmedzení základných práv. Podľa nášho názoru vláda mala okrem (len) striktného predĺženia núdzového stavu dbať aj na zníženie potenciálneho negatívneho vplyvu na životy ľudí, pretože takýto vplyv prijaté opatrenia nepopierateľne majú. Táto skutočnosť sa mala prejaviť aj v dôslednom posúdení vplyvu predĺženia núdzového stavu a na to vydaného preskúmavaného uznesenia vlády nielen vsamotnom procese jeho prijímania vládou a rokovania o takom vážnom zásahu obmedzujúcom podstatným spôsobom ľudské práva, ale aj v jeho materiálnej rovine.

11. Väčšina pléna má síce v náleze ambíciu odôvodňovať, čo je to nevyhnutnosť, primeranosť a dočasnosť z hľadiska času, a vyslovuje aj určitú nespokojnosť s danou situáciou, ale jej závery práve vzhľadom na prezentované zistenia, pochybnosti či výhrady do výroku nálezu (vo vzťahu k jeho výsledku) premietnuté podľa nášho názoru neboli.

12. Nadväzujúc na uvedené, je podľa nášho názoru vzhľadom na výrok nálezu a jeho obsah možné konštatovať, že ústavný súd v predmetnom náleze na princíp vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci v rozpore s cieľom, ktorý vyplýva z čl. 129 ods. 6 ústavy a § 189 a nasl. zákona o ústavnom súde, rezignoval.

13. Napriek nášmu rešpektu voči nebezpečnej nákazlivej chorobe a jej následkom a súvisiacej nevyhnutnosti a zodpovednosti vlády riešiť pandemickú situáciu a jej dôsledky sa s väčšinovým názorom pléna ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze nemôžeme stotožniť, pretože podľa nášho názoru preskúmavané uznesenie vlády Slovenskej republiky nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov.

Už len na záver a bližšie objasnenie našich postojov si pomôžeme aj citátom známeho antického filozofa Marca Aurelia: „Uvedomte si, že i ťažkosti sa dajú zvládnuť, ťažké časy môžete zjednodušiť, úzke miesta rozšíriť a ťažké závažia zľahčiť, ak použijete ten správny tlak.“

V Košiciach 31. marca 2021

Miroslav Duriš sudca

Jana Laššáková sudkyňa


1 Dostupné na: https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/42829548/CDL-AD %282020%29018_opatrenia+po%C4%8Das+COVID19_s+logom.pdf/1b914988-8c53-4287-a68c- 31a6747d74f3

2 Dostupné na: https://www.europarl.europa.eu/doceo/document/TA-9-2020-0307_SK.html 3

3 MACEJKOVÁ, I., BÁRÁNY, E., BARICOVÁ, J., FIAČAN, I., HOLLÄNDER, P., SVÁK, J. a kolektív. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020, str. 1333 – 1334.

4 Odlišné stanovisko sudcu ústavného súdu Petra Straku z 31. marca 2021 k tomuto nálezu.

Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 2/2021 z 31. marca 2021

Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 2/2021 z 31. marca 2021

ABSTRAKT

Ak má ústavný súd podľa čl. 129 ods. 6 právomoc rozhodovať o súlade núdzového stavu s ústavou, nemôže mu postačovať len samotná existencia pandémie, ale musí sa rovnako dôsledne zaoberať aj posúdením otázky nevyhnutného rozsahu. Pandémia nemôže odôvodňovať znižovanie nárokov na kvalitu rozhodnutí. To musí platiť pre všetky orgány štátu vrátane vlády.

A. Úvodné poznámky

1. Považujem za potrebné hneď v úvode uviesť, že za týmto disentom nie je ani prinajmenšom snaha o oslabenie alebo relativizáciu akéhokoľvek snaženia v boji proti pandémii. Je to práve naopak. Paradoxne podľa môjho názoru aj zrušenie uznesenia vlády o predĺžení núdzového stavu by mohlo pomôcť zlepšiť situáciu a skvalitniť riešenia zavedené v praxi. Aj v prípade derogácie rozhodnutia totiž pripúšťam opätovné vyhlásenie núdzového stavu constitutione artis, čo je za situácie, keď vláda dokáže rokovať aj v rámci online platforiem, otázka minút, maximálne hodín.

2. S chybami treba počítať aj pri tak vážnej veci, akou je pandémia. Vnímam napríklad gesto spolkovej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá prísny veľkonočný lockdown v období od 1. do 5. apríla odvolala. Dôvodom bola okrem iného aj chýbajúca verejná diskusia. Aj napriek tomu, že išlo o opatrenia prijímané s dobrým úmyslom (zabrzdenie tretej vlny pandémie) označila ich prijatie za chybu a dodala: „Chyba sa musí ako chyba pomenovať, ale predovšetkým sa musí opraviť.A v rovnakom rámci vnímam aj nezrovnalosti, ktoré sa udiali, dejú, ale aj budú diať v Slovenskej republike v záujme čím skoršieho vyriešenia pandemického problému. Pokiaľ je možná rýchla reparácia, a vie tomu ponúknutím riešenia prispieť aj ústavný súd, musí k tomu pristúpiť.

3. Toto odlišné stanovisko sa začína tam, kde skončilo moje ostatné odlišné stanovisko týkajúce sa konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy v súvislosti s núdzovým stavom (PL. ÚS 22/2020). V jeho závere stojí, že ústavný súd musí ostať bdelý aj v týchto pohnutých časoch a práve viac než kedykoľvek predtým, keďže aj z ústavnoprávneho hľadiska zažívame bezprecedentnú dobu. V týchto časoch je práve ústavný súd tou inštitúciou, ktorá sa musí dívať do diaľky, opatrovať pokoru a nedovoliť svojvôľu. Len tak učiní za dosť svojmu poslaniu.

4. Posolstvo v závere ostatného disentu vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020 bolo napísané s vierou, že pandémia COVID-19 bude čochvíľa len čiernou bodkou v histórii a našich srdciach a bude možné vykročiť do budúcnosti v nádeji. Pravda je ale taká, že sme ešte úplne netušili, čo príde a aké nemilé prekvapenia nás čakajú. Celý svet sa dnes namiesto toho, aby riešil otázky rozvoja apomoci slabším, stále zaoberá záchranou životov a krízovým manažmentom. Vtejto súvislosti je potrebné osobitne oceniť snahu a nasadenie vedeckých, ale aj politických elít v boji s pandémiou. Nikto z nás si zrejme nedokáže autenticky predstaviť, ako ťažké je prijímať rozhodnutia vzťahujúce sa na celú krajinu, snažiac sa brať do úvahy všetky eventuality a riziká s tým súvisiace. Akékoľvek obmedzujúce opatrenia neprinášajú žiadnemu vládcovi popularitu, ba práve naopak, ich dlhé trvanie spôsobuje agóniu a frustráciu. V neposlednom rade aj politickú nepopularitu.

5. Je potrebné si uvedomiť, že vláda Slovenskej republiky ako nosný predstaviteľ výkonnej moci je tu za každého počasia, pričom okrem pozitívnych podnetov musí prinášať aj negatívne správy. Zakaždým musí platiť, že na každé opatrenie, ktoré je zavádzané (aj v súvislosti s COVID-19) je potrebné nahliadať cez prizmu sledovaného cieľa. Hodnotiť parciálne kroky len pohľadom ex post by bolo aj z ústavnoprávneho pohľadu vcelku neférové. Dôvodom je to, že nie každá parciálna snaha musí priniesť želaný výsledok. Testovanie proporcionality ako prejav konštruktívneho (a nie deštruktívneho) dialógu medzi ústavným súdom a vládou však prebiehať musí, keďže záujmom nás všetkých je dodržiavanie ústavy. Tak ako vláda legitímne požaduje dodržiavanie ústavných obmedzení od obyvateľov (ide predsa o regulatívy postavené na texte ústavy a osobitného ústavného zákona), ústavný súd musí požadovať dodržiavanie ústavy a ústavných zákonov zo strany vlády.

6. Úloha ústavného súdu teda musí spočívať v tom, že na kroky výkonnej moci sa bude okrem prísneho ústavnoprávneho pohľadu dívať aj s primeraným pochopením. Jednou z bazálnych výhrad, ktoré zaznievajú smerom k núdzovému stavu, je tá, že či je potrebné voliť tak „silnú zbraň“, keď sa ponúkajú aj menej invazívne a intenzívne riešenia. Tieto otázky, ktoré si kladú v prvom rade bežní občania, sú vlastne volaním po realizácii ústavného testu proporcionality. Len tak je možné zistiť potrebnú ústavnú konformitu, pričom okrem už prezentovanej potreby pochopenia sa ústavný súd nesmie báť ani kritiky. Tá však musí byť vecná, pričom je vhodné, aby v rámci ústavnoprávneho dialógu ústavný súd neprinášal len derogácie, ale aj riešenia. Keď ústavný súd označí niektoré (alebo teoreticky aj všetky) opatrenia za ústavne diskonformné, no súčasne uvedie, ako by to bolo v poriadku, splní svoju ústavnú úlohu a očakávania. Dokonca dôležitejšie ako plnenie ústavných úloh sa v tejto situácii zdá postavenie ústavného súdu ako ochrancu základných práv a slobôd konkrétnych jednotlivcov, ktorí sú v konečnom dôsledku tí, na ktorých všetky obmedzenia najintenzívnejšie dopadajú.

B. K úlohe ústavného súdu v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy

7. Ústavný súd je nepochybne postavený v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy pred vážnu spoločenskú, ale aj historickú úlohu. V relatívne krátkom časovom okamihu má na stole zásadné opatrenia, ktoré v nemalom rozsahu zasahujú do základných práv a slobôd obyvateľov Slovenskej republiky. Okrem samotného predĺženia núdzového stavu, ktorý bol en bloc napadnutý zo strany skupiny poslancov, došlo zo strany generálneho prokurátora k napadnutiu viacerých parciálnych opatrení, ktoré uznesenie vlády obsahovalo. Ústavný súd v pozícii brzdy moci musí k veci pristupovať osobitne citlivo, s pochopením, no aj nekompromisne, ak ide o základné práva a slobody.

8. Určite by bolo žiaduce, keby došlo k podrobnej ústavnoprávnej analýze všetkých sporných opatrení, ktoré stigmatizujú verejnosť, pričom všetky relevantné subjekty (vláda, Úrad verejného zdravotníctva, ministerstvo zdravotníctva, ale hlavne samotní občania) by poznali ústavnoprávne mantinely, ktoré by v rámci svojej interpretačnej kompetencii vymedzil ústavný súd. Ústavný súd však musí okrem očakávaní navrhovateľov a verejnosti brať do úvahy najmä reálne možnosti. Konanie podľa čl. 129 ods. 6 ústavy je limitované krátkymi lehotami (5 dní na podanie, 10 dní na rozhodnutie), čo už samo osebe indikuje potrebu kvality, ale najmä rýchlosti. Rozhodovanie o núdzovom stave v čase, keď už nebude platiť, by bolo neefektívne a jeho význam by bol viac akademický než praktický. Z toho dôvodu by prekročenie 10-dňovej (poriadkovej) lehoty nebolo želaným javom.

9. Vo veci som nepôsobil ako sudca spravodajca. V záujme čo najplnohodnotnejšieho diskurzu pléna ústavného súdu som vypracoval aj konkurenčný koncept nálezu, kde som formuloval parciálne závery odlišné od prijatého rozhodnutia. Aj napriek tomu, že som v predmetnom konaní indikoval dôvody na derogáciu núdzového stavu, musím uviesť, že aj vo väčšinovom náleze je viacero myšlienok, s ktorými sa stotožňujem. Inter alia oceňujem napríklad apel ústavného súdu smerom k vláde, aby sa podstatne dôslednejšie vyrovnala s esenciálnymi zložkami inštitútu predĺženia núdzového stavu pro futuro.

10. Ústavný súd vcelku presne vymedzil svoje pole pôsobnosti v plenárnom náleze vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020, ktorý sa taktiež venoval problematike núdzového stavu spojeného s pandémiou COVID-19. V zmysle predmetného rozhodnutia musí byť ústavný súd pri preskúmavaní núdzového stavu podozrievavý. Je povinný zvlášť citlivo vnímať signály, ktoré by naznačovali zásah do samotnej štruktúry ústavnosti, pričom je povinný preveriť formálne náležitosti, prípadne dôvodnosť vyhlásenia núdzového stavu.

11. K otázke rozsahu prieskumnej právomoci v záujme kontinuity odkazujem na svoje odlišné stanovisko vo veci sp. zn. PL. Ú S 22/2020, konkrétne na jeho bod 7: „Z uvedených dôvodov som teda navrhoval prijatie návrhu na ďalšie konanie v celom rozsahu aj za tú cenu, že preskúmané by boli len nosné časti súvisiacich rozhodnutí a nebol by čas sa venovať podrobne každému detailu. Samotná vláda vo svojej replike ocenila príspevok ústavného súdu do diskurzu o núdzovom stave ergo o legislatívnych riešeniach spojených s pandémiou COVID-19. Podľa môjho názoru v tejto súvislosti platí, že čím väčšie penzum predpisov by prešlo kontrolou ústavného súdu, tým väčšiu právnu relevanciu a istotu by to dodávalo postupom samotnej vlády a posilnilo by to aj dôveru spoločnosti vo vládu ako takú. Nejde teda o snahu uzurpovať si moc ústavným súdom, ale o snahu pomôcť. Aj v komparatívnom práve je všeobecne akceptované, že pri krízových situáciách nejde o to, určiť jedinú inštitúciu, ktorá má konať (tradične exekutíva), ale ide o spoluprácu všetkých zložiek moci (vrátane súdov) v spoločnom ústavnom projekte (DYZENHAUS, D. State of Emergency. In: Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford, 2012, s. 461).“ Zotrvávam teda na tom, že úlohou ústavného súdu v tak výnimočných časoch musí byť čo najširšia možná kontrola, pričom musíme vnímať akékoľvek podnety a referencie vyplývajúce z podaných návrhov.

12. Núdzový stav môže byť vyhlásený len na základe ústavným zákonom ustanovených dôvodov a posúdenie, či tieto dôvody nastali a či vyžadujú vyhlásenie núdzového stavu, vyžaduje tiež expertné, koncepčné a v konečnom dôsledku politické uváženie. Ústavný súd preto deklaroval, že vláda (ako vrcholný exekutívny orgán s rozsiahlymi, vecne súvisiacimi kompetenciami) je v lepšej pozícii posúdiť takéto okolnosti a za toto posúdenie a dôsledky svojho (pozitívneho, ale aj negatívneho) rozhodnutia o tom, či vyhlási núdzový stav, je demokraticky zodpovedná. Svoju úlohu ústavný súd v tomto konaní videl v tom, že má v zásade posúdiť len základnú racionalitu širšieho skutkového základu a zistiť, či nejde o zjavne neprimeranú reakciu exekutívy (PL. ÚS 22/2020). S uvedeným tvrdením sa je potrebné stotožniť, no nie mechanicky, ale ideovo.

13. Predmetné rozhodnutie sa týkalo skoršej fázy pandémie. Tá však má, samozrejme, istú dynamiku, pričom aj efektivita opatrení sa odvíja od viacerých faktorov. Za najrelevantnejšie je určite potrebné považovať dáta o šírení vírusu, ako aj globálne informácie o pandémii, ktorých poznanie dokáže do značnej miery determinovať adresnosť a správnosť krokov vlády. Dá sa teda povedať, že benevolencia posudzovania opatrení musí byť priamo úmerná disponencii s dostatočným penzom relevantných dát. Inak povedané, dnes je situácia iná ako bola pri konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 22/2020, keďže dnes už svet (vrátane vlády Slovenskej republiky) pracuje s vedeckými analýzami dát rôzneho druhu v súvislosti s pandémiou, nevynímajúc to, že sú už inter alia k dispozícii aj liečivá a vakcíny, ktoré sú pre „posun ďalej“ kľúčové.

14. Aj keď je lehota 10 dní krátka, nič ústavnému súdu nebráni, aby sa prihlásil do služby a v rámci časových možností poskytol ústavnoprávny audit aspoň tých najkritizovanejších a najspornejších opatrení, kde existuje pochybnosť o ústavnej konformite. Musí platiť základná logika, že to, čo mohlo postačovať v prvej vlne, v čase vlny druhej (in eventum tretej) stačiť nemá. Otázka základnej racionality nemôže byť postavená na platforme, „veď oni vedia, čo robia“ alebo „pozrite sa von, ako to vyzerá“. Dôvody tak závažného kroku musia byť postavené na základných pilieroch právneho štátu, ktorými sú preskúmateľnosť, transparentnosť a súdna kontrola. Musí platiť, že ak sa dejú akékoľvek ústavne-relevantné rozhodnutia, ktoré priamo zasahujú do základných práv aslobôd, je minimálne férové (ak nie dokonca ústavne nevyhnutné) poznať presné zdôvodnenie týchto krokov. Žiada sa dodať, že keď je vláda prísna na obyvateľstvo, musí byť rovnako prísna (a možno aj prísnejšia) aj sama na seba.

C. K formálnym náležitostiam vyhlásenia núdzového stavu

15. Vprvom rade uvádzam, že nemám žiadnu výhradu smerom kspôsobu vyhlásenia núdzového stavu z hľadiska formácie, ktorá ho schválila, a z hľadiska jeho zverejnenia. Fakticky došlo k opakovaniu postupu, ktorý bol už aplikovaný v minulosti. V čom ale problém ústavnoprávnej relevancie už vidím, je otázka riadneho zdôvodnenia, kde sa nedá hovoriť o jeho nedostatočnosti, ale dokonca o jeho absencii. Jeden z pilierov právneho štátu, ktorým je právna istota, zaiste nepredpokladá neodôvodnené rozhodnutia tak zásadného ústavnoprávneho rangu, akým sú uznesenia týkajúce sa núdzového stavu. To platí aj pri osobitostiach rozhodovania vlády ako štátnopolitického útvaru a bez nároku na štandardne náležitosti rozhodnutia.

16. Ústavný súd v konaniach o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opakovane formuluje požiadavky na rozhodnutia súdov a orgánov verejnej moci, ktoré nesmú byť svojvoľné a arbitrárne. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Vo vzťahu k arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 146/2019, III. ÚS 367/2020). Keď teda kladieme takéto požiadavky na rozhodnutia všeobecných súdov, je potrebné položiť si rečnícku otázku, prečo by sme mali byť benevolentnejší v prípade rozhodnutia vlády týkajúceho sa núdzového stavu.

17. Tomuto uvažovaniu svedčí aj empirická skúsenosť a samotný postup vlády. Konkrétne poukazujem na predošlé rozhodnutia vlády o predĺžení núdzového stavu, ku ktorým boli priložené podrobné dáta, ktoré potvrdzovali legitimitu predlžovania núdzového stavu. Detailne napríklad k materiálu vlády č. UV-27966/2020 z 29. decembra 2020 bol priložený dokument spracovaný Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky a Inštitútom zdravotníckych analýz, ktorý bol označený ako „Epidémia COVID-19 na Slovensku ku 28.12.2020“. Pri ďalšom návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu bol k materiálu vlády č. UV-2412/2021 z 5. februára 2021 predložený materiál označený ako „Podkladový materiál pre Vládu SR k predĺženiu núdzového stavu“, kde boli taktiež v záhlaví označené Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky a Inštitút zdravotníckych analýz. Netvrdím, že to boli dostatočné odôvodnenia, no posudzovanému uzneseniu vlády chýbalo akékoľvek odôvodnenie kľúčového predpokladu pre predĺženie núdzového stavu. V tejto súvislosti je vcelku zaujímavé aj stanovisko jedného z koaličných poslancov národnej rady, ktorý v súvislosti s predošlým predĺžením núdzového stavu (z februára 2021) konštatoval, že odôvodnenie predĺženia núdzového stavu zo strany vlády bolo lepšie ako v minulosti. Súčasne vyjadril presvedčenie, že v prípade potreby opätovného predlžovania núdzového stavu v budúcnosti ho kabinet vyargumentuje ešte lepšie. Osobitne ocenil, že materiál vlády obsahoval aj vyhodnotenie dovtedy realizovaných opatrení v rámci núdzového stavu a aj očakávania toho, či bude ešte v budúcnosti potrebné ho predlžovať (k tomu pozri viac: https://www.teraz.sk/slovensko/o- dostal-vita-ze-odovodnenie-pred/530565-clanok.html). Odôvodnenie teda očakávajú aj samotní poslanci podporujúci vládu.

18. Otvára sa teda priestor pre úvahu o tom, či vláda má rozhodnutia dopadajúce na núdzový stav vôbec odôvodňovať, resp. ako sa postaviť k tomu, keď si sama zavedie prax a svoje rozhodnutia odôvodňuje, čo následne bez ďalšieho zmení. Je pravdou, že v tejto súvislosti vláda sama zaviedla (dobrú) ústavnú prax, čím vymedzila ústavný rámec, ktorý by mal aprobovať ústavný súd a potvrdiť, ako by na platforme vlády malo dochádzať k vyhlasovaniu núdzového stavu v súvislosti s pandémiou. Ústavný súd namiesto toho dospel ku kontroverznému záveru, že na vyhlásenie núdzového stavu postačuje ipso facto existencia pandémie. Tento parciálny záver považujem za nesprávny, keďže samotný ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čl. 5 ods. 2 požaduje nevyhnutný rozsah a nevyhnutný čas ako ústavné mantinely vyhlásenia núdzového stavu. Otázka nevyhnutného rozsahu vsebe sama osebe obsahuje potrebu testovať proporcionalitu opatrení, pričom je logické, že iné kroky budú primerané v čase nástupu, kulminácie aústupu pandémie. Ústavnoprávne nebezpečie tohto zjednodušenia nárokov na vyhlásenie ergo predĺženie núdzového stavu vnímam najmä v tom, že ponúka vláde možnosť neobmedzene vládnuť v núdzovom stave. Inak povedané, dochádza k štandardizácii neštandardu.

19. Kotázke faktickej možnosti priloženia dát krozhodnutiu vlády uvádzame, že celá Slovenská republika na týždennej báze očakáva posun vtzv. COVID-automate, kde Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky prezentuje vcelku podrobné údaje. Už len z toho vyplýva, že dáta o pandémii vláde chýbať nemohli a postačovalo ich len reálne priložiť a vyhodnotiť. Je bezpochyby namieste očakávať v prípade rozhodovania o čomkoľvek v súvislosti s núdzovým stavom, aby vláda v sprievodných materiáloch okrem aktuálnej situácie prezentovala aj istú víziu do budúcna, ktorá by adresátom opatrení okrem reštrikcií priniesla aj nádej pro futuro.

20. Neopomínam a beriem do úvahy aj ponúkajúci sa argument, že všetko ohľadne pandémie sa deje rýchlo, a teda niektoré rozhodnutia je potrebné prijať bez zbytočných formalít. Ako som už uviedol, podľa môjho názoru neobstojí argumentácia vlády predložená ústavnému súdu o tom, že pandémia ipso facto odôvodňuje vyhlásenie ergo predĺženie núdzového stavu. Nad uvedeným argumentom by možno mohol teoreticky uvažovať v prvej vlne pandémie, ale tvrdiť, že po roku boja s COVID-19 nebolo možné z dôvodu nutnosti promptnej reakcie rozhodnutie odôvodniť, je prinajmenšom zvláštne. Vidím tu však priestor na istú kreativitu zo strany vlády, ktorá mohla z dôvodu absencie relevantných príloh k uzneseniu vlády (napríklad z dôvodu časového tlaku alebo ťažšieho hľadania kompromisu v dôsledku vzťahových animozít) zverejniť napríklad dopadajúcu sekvenciu zvukovej nahrávky z rokovania vlády o núdzovom stave, kde práve potrebné expertné dáta prezentované byť mohli. Rovnako bolo možné napríklad zverejniť stenografický záznam z rokovania vlády. To, že tento inovatívny prístup v súvislosti s pandémiou COVID-19 možný je, napokon potvrdila svojím konaním aj samotná vláda, keď na návrh ministra obrany Slovenskej republiky zverejnila časť zvukového záznamu zo 65. rokovania vlády, ktorá sa týkala plošného testovania. Keďže vtedy nešlo o potrebu učiniť za dosť ústavným požiadavkám (o čo v tomto prípade ide), a minore ad maius by takáto možnosť zverejnenia mala byť k dispozícii taktiež.

21. Uvedomujem si, že v tejto obzvlášť ťažkej dobe nie je zvykom každého občana lustrovať webové sídlo vlády Slovenskej republiky s cieľom štúdia relevantných materiálov spojených s vyhlásením núdzového stavu. Uvedený prístup však nemožno očakávať ani pri verejných registroch ako napríklad Register partnerov verejného sektora, Obchodný register alebo pri zverejňovaných rozhodnutiach všeobecných súdov na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Postačuje zverejnenie a možnosť si to nájsť, nemusí existovať zvyk adresáta zakaždým informáciu vyhľadávať a oboznamovať sa s ňou. Pokiaľ platí, že jednou z výziev 21. storočia je aj transparentnosť vládnutia, zavádzať výnimky pri rozhodovaní o núdzovom stave by bolo nenáležité. Ide totiž o natoľko zásadné rozhodnutia, že sa z hľadiska významu nedajú porovnávať s bežnými uzneseniami vlády.

22. Rovnako v tejto súvislosti nemôže obstáť ani tvrdenie vlády, že každý jej člen mal k dispozícii tlačenú podobu analýzy epidemiologickej situácie. Akcentujeme, že priamo ústava a ústavný zákon o bezpečnosti štátu majú rovnaký stupeň právnej sily, inak povedané, aj napriek tomu, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu nie je integrálnou časťou ústavného textu (ide o samostatne stojacu normu), ústavu priamo dopĺňa. Keď ústavný súd požaduje v súvislosti s núdzovým stavom, aby aktivita vlády pri obmedzovaní základných práv a ukladaní povinností nebola zjavne neprimeraná, musí odniekiaľ poznať dôvody postupu vlády. Uvedené ale nemôže byť reparovateľné v rámci repliky v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, ale musí byť predložené priamo k rozhodnutiu na rokovaní vlády. Aj napriek tomu je podivuhodné, že ani vo svojej replike v konaní pred ústavným súdom nedošlo k vysvetleniu zo strany vlády, prečo k rozhodnutiu o núdzovom stave neboli priložené žiadne vysvetlenia nevyhnutnosti predĺženia núdzového stravu. Z prepisu rokovania vlády, ktoré bolo prílohou repliky vlády, totiž vyplýva, že vláda na svojom rokovaní mala pripravené poklady k dispozícii. Uvedené pochybnosti podporuje aj tá skutočnosť, že jeden z členov vlády sa opakovane dopytoval na potrebu uverejniť predmetné odborné predpoklady spolu s vyhlásením uznesenia vlády o predĺžení núdzového stavu. Platí, že ústava okrem explicitných formulácií v sebe obsahuje aj imanujúce implicitné záruky, pričom je v záujme ochrany právneho štátu, aby rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ani len nevyvolávali pochybnosti o arbitrarite.

23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že jedným z princípov právneho štátu je zákaz svojvôle (arbitrárnosti) v konaní orgánov verejnej moci (I. ÚS 8/97). V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (II. ÚS 894/2014, II. ÚS 298/2015).

24. Pokiaľ sa vláda bráni, že s návrhom a na vyhlásenie alebo predĺženie núdzového stavu nie je potrebné predkladať aj písomné dôvody, ide o paradoxné tvrdenie. Ako už bolo popísané, sama vláda si zaviedla modus operandi a expertné podklady k predlžovaniu núdzového stavu predkladať zvykla. Aj keď platí, že rozhodnutia vlády štandardne neobsahujú odôvodnenie, aké poznáme zrozhodnutí súdov alebo administratívnych orgánov, nejaké odôvodnenie by prítomné byť malo a niekde dokonca byť musí. To požaduje dokonca aj judikatúra ústavného súdu aplikovateľná per analogiam. Vláda má možnosť, apreukázateľne aj aparát, aby k rozhodnutiu o núdzovom stave priložila expertný materiál, ktorým fakticky povinnosť odôvodňovať tak závažné rozhodnutie splní. Tvrdenie vlády, že ústavodarca úmyselne opomenul zaviesť povinnosť odôvodniť rozhodnutie onúdzovom stave, rozporujeme práve odkazom na esenciálne podmienky vyhlásenia núdzového stavu v zmysle čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

25. Právo na odôvodnenie je v centre súčasného diskurzu, pretože je úzko prepojené so spravodlivosťou. Obyčajný jednotlivec, poslanec národnej rady či sudca ústavného súdu sú osobami, ktoré sa môžu pýtať na odôvodnenie tých rozhodnutí, ktoré sa ich dotýkajú alebo ktoré kontrolujú. Jednotlivci sú diskurzívne bytosti a bytosti, ktoré vyžadujú odôvodnenie („justificatory beings“) vyplývajúce z ich dôstojnosti (porovnaj FORST, R. Introduction: The Foundation of Justice; In: FORST, R. The Right To Justification: Elements of a Constructivitst Theory of Justice. Columbia University Press, 2011, s. 1 ‒ 2). Politická a sociálna spravodlivosť v istom význame môže byť koncentrovaná v jedinom práve – v práve na odôvodnenie. Platí, že spravodlivé je to, čo je odôvodnené.

26. Z už popísaných dôvodov sa preto nedokážem stotožniť s väčšinou pléna a neodôvodnené rozhodnutie v kľúčovej záležitosti (nevyhnutný rozsah) vlády o predĺžení núdzového stavu považujem za rozporné s ústavou. Nevidím dôvod, aby ústavný súd poľavoval s doktrinálne nastaveného štandardu týkajúceho sa odôvodňovania rozhodnutí orgánov verejnej moci. Uvedomujem si, že rozhodnutie vlády nemá v tejto súvislosti kostru výrok ‒ odôvodnenie ‒ poučenie, no to ho neoslobodzuje spod imperatívu zákazu arbitrarity. Občan, ktorému sa zásadne zasahuje do jeho základných práv a slobôd, musí mať možnosť poznať dôvody tohto kroku. Súčasne od neho nie je spravodlivé požadovať, aby si odôvodnenie konania vlády sám dedukoval z parciálnych výstupov a tlačových konferencií.

D. K posunu doktríny v rámci prieskumnej právomoci v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy

27. Aj napriek tomu, že ústavný súd započal tvorbu doktríny spojenej s rozhodovaním o núdzovom stave v osobitnom konaní svojím rozhodnutím vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020, je potrebné akcentovať, že ústavnoprávny diskurz sa týmto rozhodnutím len začal. Veľmi dôležitou skutočnosťou, ktorá má veľký vplyv na rozhodnutie v aktuálne posudzovanej veci, je prijatie ústavného zákona č. 414/2020 Z. z., ktorým bol menený a doplnený ústavný zákon o bezpečnosti štátu. Ústavodarca na pandémiu COVID-19 reagoval novelizáciou právnej úpravy, pričom svoje zámery prezentoval v dôvodovej správe pri predkladaní návrhu právneho predpisu v národnej rade: «... navrhuje [sa] v prípade núdzového stavu vyhláseného z dôvodu pandémie umožniť vláde Slovenskej republiky z tohto dôvodu vyhlásený núdzový stav opakovane predlžovať, vždy najviac o 40 dní, čím sa reaguje na poznatky zo súčasnej aplikačnej praxe, kedy nie je objektívne možné vyriešiť situáciu spôsobenú pandémiou respiračného ochorenia za najviac 90 dní. Zároveň sa navrhuje zaviesť inštitút dodatočného schválenie takéhoto predĺženia núdzového stavu v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“), a to v lehote najneskôr 20 dní odo dňa začiatku plynutia predĺženia núdzového stavu, teda od účinnosti predĺženého núdzového stavu. V prípade nevyslovenia súhlasu predĺžený núdzový stav skončí, a to buď dňom prijatia uznesenia národnej rady, ktorým sa súhlas neudelí, alebo márnym uplynutím dvadsaťdňovej lehoty. Ak národná rada bude o súhlase s predĺžením núdzového stavu rokovať ešte predtým, ako začne plynúť predĺžený núdzový stav a súhlas s predĺžení nedá, núdzový stav nebude predĺžený. To znamená, že na predĺženie alebo trvanie predĺženia núdzového stavu je potrebný (dodatočný) aktívny prejav vôle súhlasu s predĺžením núdzového stavu zo strany národnej rady. Pôjde o štandardné návrhové konanie, t. j. vláda dňom prijatia príslušného uznesenia vlády zašle prijaté uznesenie národnej rade a túto požiada (navrhne) o vyslovenie súhlasu. Poverený člen vlády v národnej rade návrh odôvodní, zúčastní sa rozpravy vo výboroch, ako aj v pléne národnej rady.» Pri novelizácii čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. bol úmysel ústavodarcu nasledovný: «V nadväznosti na uvedené sa navrhuje vložiť nový odsek 4, ktorý upravuje obmedzenia a povinnosti osobitne pre prípad vyhlásenia núdzového stavu z dôvodu ohrozenia života a zdravia v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, v dôsledku čoho je rozsah obmedzení a povinností, ktoré možno uložiť v prípade „pandemického núdzového stavu“ užší. Zároveň sa navrhuje upraviť v čl. 5 ods. 3 písm. a) a g) tak, aby väčšmi zodpovedali potrebám prijímať efektívne opatrenia znižujúce pohyb obyvateľstva a tým spomalili šírenie infekčnej choroby v štádiu pred vznikom pandémie alebo v priebehu jej šírenia, pri zachovaní ústavnej požiadavky proporcionality prostriedkov a cieľov.»

28. Už len z týchto citovaných pasáží je zrejmé, že pôvodné znenie ústavného zákona o bezpečnosti štátu nepočítalo s osobitosťami pandémie, čo motivovalo národnú radu k zmene legislatívy. Už len to, že ústavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS 22/2020 rozhodoval o núdzovom stave založenom na predošlej právnej úprave, samo osebe implikuje ústavnoprávnu povinnosť testovať aj dosiaľ prijaté závery v súvislosti s konaním podľa čl. 129 ods. 6 ústavy. V súlade s mojím predošlým disentom zotrvávam na prístupe, že ústavný súd má z dôvodu ochrany občanov testovať proporcionalitu v čo najširšom meradle a byť v rámci ústavnoprávneho diskurzu čo najaktívnejšie prítomný.

29. Ústavodarca pristúpil k zmene právnej úpravy, pričom si zvolil jednoduchšiu cestu modifikácie núdzového stavu namiesto prijatia osobitného pandemického zákona. Tento postup bol zvolený aj napriek tomu, že jednou z príloh repliky vlády v súvislosti s konaním na ústavnom súde bol aj stenografický prepis rokovania vlády zo 17. marca 2021, z ktorého vyplynulo, že vláda už v čase svojho rozhodovania mala pripravené paragrafové znenie pandemického zákona. Dá sa teda konštatovať, že adresnejšie riešenie bolo už aj reálne k dispozícii. Berúc do úvahy, že sám ústavodarca v dôvodovej správe k ústavnému zákonu č. 414/2020 Z. z. poukázal na potrebu čo najväčšieho napĺňania požiadavky proporcionality, sa zdá, že v tejto súvislosti by bolo z ústavnoprávneho hľadiska prijatie osobitnej legislatívy lepším aproporcionálnejším riešením. Aktivácia vhodných, no menej invazívnych a intenzívnych opatrení by umožnila synalagmatickú deaktiváciu núdzového stavu.

30. V snahe o predloženie riešenia v rámci ústavnoprávneho diskurzu poukazujeme na skutočnosť, že v prípade potreby prijať osobitný pandemický zákon by bolo zrejme akceptovateľné aj využitie tzv. skráteného legislatívneho konania. V ostatnom čase bol tento procesne zrýchlený postup rokovania v národnej rade nadužívaný, čo kritizovala napríklad mimovládna organizácia VIA IURIS: „Celkovo ako veľmi problematické (vo vzťahu k celej vláde) vnímame aj to, že skrátené legislatívne konanie sa stalo prakticky normou počas uplynulého roka a týka sa to aj niektorých zákonov z oblasti spravodlivosti, ako boli napr. zmeny odvolávania členov Súdnej rady, či spôsob kreovania hodnotiacich komisií.“ (k tomu pozri viac: https://viaiuris.sk/aktuality/via-iuris-zhodnotila-doterajsie-kroky-ministerstva- spravodlivosti-pod-vedenim-marie-kolikovej/). Berúc do úvahy snahu o minimalizáciu zásahov do základných práv a slobôd tým, že by došlo k eliminácii potreby dlhodobo udržovať aktivovaný núdzový stav, si dokážem predstaviť aj splnenie podmienok vymedzených v § 89 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Je však potrebné dodať, že mimoriadna situácia v sebe musí imanentne obsahovať atribút náhlosti a pandémia trvá už rok.

31. Z komparatívneho hľadiska v snahe o verifikáciu vhodnosti navrhovaného riešenia poukazujem napríklad na právnu úpravu prijatú v Českej republike, konkrétne na zákon č. 94/2021 Sb. o mimoriadnych opatreniach pri epidémii onemocnenia COVID-19 a o zmene niektorých súvisiacich zákonov. Rovnako odkazujem na právnu úpravu Nemeckej spolkovej republiky, kde bol 18. novembra 2020 prijatý dokonca Tretí zákon na ochranu obyvateľstva v epidémii národného významu (Federálna zbierka zákonov 2020, časť I, č. 52, z 18. novembra 2020), pričom došlo k prijatiu právnej úpravy ako výsledku diskurzu k tomu, že je potrebné nielen zvažovať, či sú reštriktívne opatrenia na zvládnutie pandémie potrebné, ale aj formálne zohľadniť základné práva, ktorých by sa opatrenia dotýkali pri hodnotení ich proporcionality. Týmto došlo k posilneniu práv jednotlivcov.

32. Reagujúc na prijatie ústavného zákona č. 414/2020 Z. z., je potrebné stručne sa pristaviť nad novou právomocou národnej rady, ktorá súvisí s predĺžením núdzového stavu v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie. Národná rada musí vysloviť súhlas s takýmto predĺžením, a to do 20 dní od prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Keďže ústavodarca na uvedený krok nenaviazal vyššiu väčšinu (napríklad 3/5 väčšinu všetkých poslancov parlamentu), je potrebné tento krok vnímať viac v rovine formálnej ako v rovine reálnej poistky. Tento záver legitimizuje ten fakt, že funkčnosť vlády je priamo závislá od podpory v národnej rade, a teda bez nej vládnuť fakticky nemôže. Verifikáciu postupu vlády v súvislosti s núdzovým stavom teda vnímame skôr v rovine formality, a preto ústavný súd nemôže „novú brzdu“ v podobe dodatočného súhlasu národnej rady považovať za proces garantujúci ústavnú konformitu. Uvedená novinka teda nemôže ústavný súd žiadnym spôsobom brzdiť v jeho aktivite.

E. K testu proporcionality vo všeobecnosti

33. Keďže mojou kľúčovou výhradou bol nedostatok odôvodnenia rozhodnutia vlády o predĺžení núdzového stavu en bloc, nebolo nutné ani realizovať detailnú analýzu konkrétnych parciálnych opatrení, ktoré vo svojom podaní vymedzil generálny prokurátor. V záujme ústavnoprávneho dialógu som však aj napriek tomu v predloženom protinávrhu navrhol realizovať test proporcionality k parciálnym otázkam. Jedno, čo si vláda za žiadnych okolností v tejto nepríjemnej situácii nezaslúži, je kritika bez návrhu riešenia. Ústavný súd si nemôže dovoliť hru na schovávačku a ak niekde indikuje ústavnú diskonformitu, musí to minimálne na úrovni obiter dicta povedať. Dokonca si myslím, že v tomto konaní ústavný súd nemusí formalisticky bazírovať na petitoch podaní, ale ak nájde aj v tele textu otázku, ktorá trápi verejnosť, môže sa ňou zaoberať. Práve z uvedeného dôvodu som sa rozhodol časť svojho odlišného stanoviska venovať otázkam proporcionality.

34. Keby som mal niektorú fázu rozhodovania ústavného súdu označiť ako „vrcholné kúzlo večera“, bolo by to vykonanie testu proporcionality. Je to tá fáza, ktorej vykonanie bolo už aj vhistórii slovenského ústavného súdnictva predmetom viacerých odlišných stanovísk (porovnaj napr. odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka vo veci sp. zn. PL. 18/2014). Poukazujeme napríklad na odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/06 (súlad zákona o tepelnej energetike s ústavou), kde uviedol: «Nález vytvára dojem – tón, že verejný záujem je „žolíkom“, ktorý temer za každých okolností vyváži právo na podnikanie. Obzvlášť myšlienka, že štát daný predmet podnikania poskytol, a tak ho môže aj odobrať, je ťažko zlučiteľná s konceptom priority občana pred štátom, s konceptom štátu založeného na úcte k základným právam. Nález je tiež veľmi nedôsledný v aplikácii testu proporcionality. V rámci kroku nevyhnutnosti uvádza, že parlament musí mať priestor na uváženie, a teda nevyhnutnosť nemožno brať striktne, ale viac kontextuálne. S tým vzhľadom na povahu testu proporcionality možno súhlasiť (porov. Hogg, P. W.: Constitutional Law of Canada, Carswell. Toronto: Student Edition, 2001, s. 760, Grimm, D.: Proportionality in Canadian and German Constitutional Jurisprudence, Volume 57, Number 2, Spring 2007, s. 383 a nasl.). Pretože namietané ustanovenie prešlo krokom nevyhnutnosti, správne mal nasledovať test proporcionality v užšom zmysle, avšak ten v náleze absentuje (porov.: Grimm, D.: tamtiež, s. 397, Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 16 a 17). Domnievam sa, že predmetná vec si vyžadovala prísnejší postoj voči zákonodarcovi, ktorý mal nájsť vyústenie buď vo výroku (nesúlad pre legislatívne opomenutie „mäkkého“ pristátia pre podnikateľov), alebo aspoň v odôvodnení, ktoré by vyjadrilo ústavnoprávne rozpaky z takéhoto štýlu legislatívy.»

35. V prípade, ak bolo ambíciou ústavného súdu testovať súlad predĺženia núdzového stavu s ústavou, bolo potrebné pristúpiť ku skúmaniu, či namietaným rozhodnutím vláda zachovala spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 5. septembra 2017 vo veci Fábián v. Maďarsko, sťažnosť č. 78117/13). Realizácia testu proporcionality založená na troch po sebe nasledujúcich krokoch je z hľadiska pandemickej obsesie spoločnosti veľmi dôležitá. Ústavný súd mal totiž možnosť prvý raz detailnejšie priniesť svoje expertné posolstvo v súvislosti s opatreniami voči COVID-19.

36. Prvým krokom je jednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou a ňou sledovaným cieľom (účelom/conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit). Ide fakticky o skúmanie súladu s čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý pri obmedzovaní základných práv a slobôd požaduje, aby sa dbalo na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Právna regulácia musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je dostatočnedôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo slobody. Identifikáciu účelu a cieľu predĺženia núdzového stavu by sme sa vedeli jasne dozvedieť práve z podkladov predložených na rokovanie vlády (ktoré ale absentovali). Pre účely vykonania testu proporcionality si ale viem predstaviť dosadenie všeobecného postulátu o „boji s pandémiou“ do vzorca, ktorý by mohol byť akceptovateľný, a teda prvým krokom by núdzový stav a na neho naviazané opatrenia mali prejsť.

37. Vláda sa v tejto súvislosti v replike osobitne vyjadrila k obmedzeniu slobody pohybu a pobytu, kde sama pripúšťa ich obmedzenie (1) zákonom na podklade ústavy alebo (2) na podklade ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Tým vláda de facto sama uznáva, že má k dispozícii menej invazívne nástroje ako núdzový stav (k tomu odkazujeme na druhý krok testu). Neobstojí teda argument, že „vypnutie“ núdzového stavu z dôvodu nemožnosti obmedziť slobodu pohybu a pobytu znamená automaticky aj „vypnutie“ COVID-automatu. Aj keď sa to môže zdať na prvý pohľad ako logický dôsledok, je tomu tak len preto, že žiadne iné menej intenzívne nástroje si svojou legislatívnou činnosťou vláda v kooperácii s väčšinou v národnej rade nevytvorila. Pokiaľ mohlo dôjsť k novelizácii ústavného zákona o bezpečnosti štátu, bolo možné aj paralelne novelizovať iné právne predpisy, prípadne prijať celkom novú legislatívu.

38. Pre kontext nemožno opomenúť ani toho času účinné znenie zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov, konkrétne znenie § 48. Podľa neho úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia (ktorým sa rozumie nepredvídané a nekontrolované ohrozenie verejného zdravia chemickými, biologickými alebo fyzikálnymi faktormi vrátane takého ohrozenia verejného zdravia, ktoré má medzinárodný dosah) môže nariadiť celý diapazón opatrení. Exemplifikatívne nariaďujú nasledovné opatrenia:

  • zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri hromadnom výskyte závažného ochorenia,
  • zákaz alebo obmedzenie hromadných podujatí,
  • zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb,
  • zákaz používania potravín, pokrmov alebo nápojov v zariadeniach spoločného stravovania,
  • výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok,
  • nútená izolácia osoby chorej na prenosné ochorenie alebo osoby podozrivej z prenosnéhoochorenia alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy, ktorá odmieta nariadené opatrenie,
  • vykonanie dezinfekcie a regulácie živočíšnych škodcov,
  • vyčlenenie lôžok na zabezpečenie ústavnej zdravotnej starostlivosti zvýšenému počtuchorých a pri závažných infekciách na zabezpečenie izolácie osôb podozrivých z ochoreniaa podozrivých z nákazy počas maximálneho inkubačného času ochorenia,
  • osobitná manipulácia s mŕtvymi, vyčlenenie miest a určenie spôsobu pochovávaniazvýšeného počtu zomretých,
  • používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok,
  • podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov poskytovateľov služieb a zamestnávateľov registráciou osobných údajov vstupujúcich osôb na účel epidemiologického vyšetrovania, a to v rozsahu meno a priezvisko, dátum narodenia, adresa trvalého pobytu, telefónne číslo alebo mailová adresa; na tento účel poskytovatelia služieb a zamestnávatelia spracúvajú a uchovávajú osobné údaje vstupujúcich osôb v uvedenom rozsahu a na základe písomnej žiadosti sú povinní ich poskytnúť Úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva,
  • izolácia alebo karanténa osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky,
  • vykonanie mechanickej očisty, dezinfekcie alebo sterilizácie predmetov alebo priestorov,
  • uloženie povinnosti zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia na pracoviskách vrátanezákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných priestorovzamestnávateľa,
  • dodržiavanie určenej vzdialenosti medzi osobami,
  • ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebonariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.

Z uvedeného výpočtu možno vyvodiť dva parciálne závery. V prvom rade (a) je to zistenie, že vzhľadom na existenciu tohto parciálneho legislatívneho nástroja by zrušenie alebo dočasné zrušenie núdzového stavu nebolo otvorením brány do chaosu. Uvedené vyvracia mýtus, že nekontrolovateľné oslavy Veľkej noci by neboli zvrátiteľné. V druhom rade (b) je to záver, že núdzový stav ako taký má aj dnes zákonnú alternatívu, čo má pri testovaní proporcionality zásadný význam. Marginálne však musím poukázať na skutočnosť, že citovaná právna úprava vyvoláva otázniky ohľadne jej ústavnej konformity, keďže časť predmetného zákona bola napadnutá v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (Rvp 587/2021). Aktuálne je však potrebné rešpektovať prezumpciu ústavnosti právneho predpisu, a teda brať do úvahy jeho existenciu a aplikabilitu.

39. Pre úplnosť uvádzam, že v rámci prvého kroku testu proporcionality sa tiež zisťuje, či je posudzovaná právnaúprava racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational connection test). Odpoveď musí byť kladná, keďže vyhlásenie núdzového stavu sleduje cieľ ochrany verejného zdravia.

40. Druhým krokom testu proporcionality je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp. potrebnosti či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit) na dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Ústavný súd musí v tomto kroku zisťovať, či na dosiahnutie legitímneho cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci, resp. menej invazívny či šetrnejší právny prostriedok, ktorý by bol rovnako efektívny. V zmysle doktríny ústavného súdu platí, že právna norma totiž v podmienkach materiálneho právneho štátu nemôže obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou sledovaného, resp. právna norma by mala dosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým spôsobom (PL. ÚS 03/09). Zakaždým musí platiť, že voľná úvaha zákonodarcu pri obmedzovaní základných práv a slobôd v podmienkach nielen materiálne, ale aj formálne chápaného právneho štátu nikdy nemôže byť absolútna.

41. K otázke testu nevyhnutnosti vláda odkazuje na nemožnosť aplikácie najprísnejšieho testu nevyhnutnosti. Dôvodom je, že pri pandémii ide vždy o oneskorenú reakciu na výskyt udalosti, ktorá má nepredvídateľné nástroje. S odkazom na stále limitované, no rastúce, množstvo informácií vláda dôvodí, že prijímanie opatrení v čase pandémie je z povahy veci reaktívne. Znenie ústavného zákona, ktorý používa terminológiu „nevyhnutnosť“, vláda vníma na úrovni „potrebnosti, primeranosti alebo proporcionality“ sodkazom na rozhodnutie č. k. PL. ÚS 22/2020. Nie je možné súhlasiť s tvrdením vlády, že samotná fakticita prítomnosti ochorenia COVID-19 a šírenie britskej mutácie je v istom zmysle samo osebe dôvodom na vyhlásenie núdzového stavu. Akceptáciou tejto logiky zo strany ústavného súdu dochádza k nebezpečnému vypísaniu bianco šeku na núdzový stav na nekonečne dlhú dobu, čo by bolo v rozpore s princípom právneho štátu. Uvedené platí o to viac v situácii, keď zaznievajú aj odborné hlasy, že definitívne vysporiadanie sa s pandémiou môže trvať aj roky (k tomu pozri napríklad: https://www.teraz.sk/zahranicie/wenhamova-navrat-k-beznemu-zivotu/524216- clanok.html). Konštantné vládnutie v núdzovom stave za súčasného zásadného obmedzenia základných práv a slobôd nemôže byť akceptovateľným. Núdzový stav sa za žiadnych okolností nemôže stať pravidlom, ale musí ostať výnimkou.

42. K otázke prísnosti testu nevyhnutnosti by som chcel osobitne uviesť, že pohľad na núdzový stav cez prizmu základných práv a slobôd je potrebné determinovať najmä hľadiskom času a dostupnosti informácií. Musí zakaždým platiť, že čím väčším množstvom relevantných dát disponujeme, tým adresnejšie a menej globálne opatrenia musia byť aplikované. Rovnako aj intenzita musí byť priamo úmerná cieľu, ktorý sa sleduje dosiahnuť. Ústavný súd by mal byť veľmi citlivý najmä na prístup pokusov a omylov, ktorý je v zásade v úvode prípustný, no postupom času (napríklad pri komparatívnom pohľade do zahraničia) môže získať status ústavnej diskonformity.

43. Osobitne ku kritériu nevyhnutnosti uvádzam, že núdzový stav má menej intenzívne a invazívne alternatívy. Sú nimi prijatie pandemickej legislatívy, ktorá by adresne vedela nastaviť potrebné opatrenia smerom k zdravotníctvu a krízovému riadeniu krajiny, čo sú najčastejšie argumenty zdôvodňujúce núdzový stav en bloc.

44. Posledným tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených hodnôt vyvolané uplatnením napadnutého regulatívu (PL. ÚS 11/2013). Keďže z môjho pohľadu napádaná právna úprava môže mať problém už pri druhom kroku testu proporcionality, bolo by z metodologického hľadiska nesprávne (keďže test proporcionality je založený na gradácii) vyjadrovať sa aj k otázke tzv. vyvažovania.

F. Niekoľko poznámok k proporcionalite

45. Negatívne dôsledky vyhlásenia núdzového stavu spočívajúce v zásadnom obmedzení základných práv a slobôd v rôznych sférach môžu byť skutočne masívne. Tak, ako nie je zrejmé, ktoré opatrenia sú tie najsprávnejšie (a ich správnosť sa ukazuje až postupom času), tak aj odhad dôsledkov ukáže až budúcnosť. Už teraz sú ale niektoré negatívne javy vcelku evidentné. Zo strany štátu ide o legislatívne opatrenie, ktoré naráža na ústavné limity obmedzenia základných práv a slobôd, pričom parciálne opatrenia môžu popierať ich podstatu a zmysel (čl. 13 ods. 4 prvá veta ústavy).

46. Aj napriek tomu, že je z nášho pohľadu samotné vyhlásenie núdzového stavu rozporné s ústavou, z dôvodu nedostatku jeho zdôvodnenia ergo arbitrarity, ako som už uviedol, v rámci ústavnoprávnej spolupráce považujem za vhodné reagovať, aby ústavný súd reagoval na parciálne problémy, ktoré vo svojich podaniach otvárajú navrhovatelia avyvolávajú spoločenskú polemiku. Otázniky vyvoláva najmä druhý krok testu proporcionality, keďže na dosiahnutie legitímneho cieľa sa ponúkajú aj menej obmedzujúce a invazívne prostriedky rovnakej, prípadne vyššej efektivity.

47. Ani v jednom z návrhov nebola osobitne a podrobne spracovaná argumentácia smerujúca k zatvoreniu maloobchodným prevádzok, čo by mohlo kolidovať s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ústavy. Tu sa však ústavný súd ako privilegovaný ochranca základných práv a slobôd musí zastať občanov, konkrétne prevádzkovateľov takýchto prevádzok. Je dôvodné zapochybovať, či existuje vôbec ešte niekto, kto sa nepozastavil nad racionalitou regulácie maloobchodného predaja v komparatívnej perspektíve.

48. Na jednej strane máme malých podnikateľov, ktorí častokrát celý život budovali svoje podnikanie a načas plnili svoje povinnosti smerom k štátu a svojím obchodným partnerom, no ich prevádzka musí ostať zatvorená. Na druhej strane stoja veľké reťazce, ktoré pod rúškom predaja potravín a životne nevyhnutných vecí predávajú aj tovar, ktorý je de iure predávať zakázané. Pokiaľ je za zachovania hygienického štandardu vo veľkých supermarketoch možné zakúpiť rezané kvety, jedálenský servis, knihy alebo oblečenie, nesmú byť diskriminovaní malí obchodníci, ktorí by takýto štandard vedeli taktiež garantovať. Je dôvodné si dokonca myslieť, že malí obchodníci (aj napriek tomu, že sú v postavení slabšieho) by akceptovali aj niekoľkonásobne vyššie požiadavky na hygienický štandard za predpokladu, že by mohli otvoriť aspoň pre obmedzené množstvo zákazníkov.

49. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť aj rozhodovaciu činnosť ESĽP, ktorá požaduje nastolenie spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca. Spravodlivá rovnováha dosiahnutá nebude, ak dotknutá osoba znáša individuálne a nadmerné bremeno (m. m. Rozsudok Sporrong a Lönnroth v. Švédsko z 23. septembra 1982, sťažnosti č. 7151/75 a č. 7152/75). Poukazujem aj na rozsudok zo 16. júna 2015 vo veci Sargsyan v. Azerbajdžan (sťažnosť č. 40167/06), kde ESĽP nemožnosť prístupu sťažovateľa k jeho majetku spolu s neprijatím alternatívnych opatrení zo strany vlády na obnovenie jeho vlastníckych práv, resp. neposkytnutie náhrady za ich stratu sťažovateľa nadmerne zaťažilo, čo bolo v rozpore s dohovorom.

50. Ústavný súd Českej republiky rozhodol o obdobnej otázke nálezom č. k. Pl. ÚS 106/20 z22. februára 2021, pričom konštatoval: «Především, vláda zvolila řešení spočívající v paušálním zákazu veškerého maloobchodního prodeje a poskytování služeb v provozovnách, přičemž současně stanovila velké množství výjimek připomínající až „telefonní seznam“ (celkem 36). Základním deficitem tohoto postupu je však okolnost, že z žádného relevantního zdroje není patrné, na základě čeho vláda dospěla právě k tomuto řešení... Již z povahy věci je totiž např. zřejmé, že podstata maloobchodního prodeje spočívá právě v tom, že lidé využívají prodejny v blízkosti svého bydliště (či zaměstnání) a nemusí proto daleko cestovat a využívat veřejné dopravní prostředky... Navíc je třeba při posuzování intenzity zásahu do základního práva svobodně podnikat a napadeným krizovým opatřením nastaveného odlišného zacházení mezi jednotlivými subjekty vycházet i z toho, že v současné době již měla vláda dostatek času, aby přijatá opatření mnohem lépe promyslela a odůvodnila, než tomu bylo v době nastavení omezujících opatření v březnu roku 2020. I pro tuto oblast výkonu veřejné moci totiž platí, že z pohledu plynutí doby je třeba klást na odůvodnění zásahů do základních práv vyšší nároky než na okamžitou reakci v počátku pandemie a s určitou mírou nadsázky lze dokonce hovořit o jistém vztahu úměry mezi intenzitou a odůvodněností zákazů a během času. Důvodem tohoto zpřísňujícího požadavku je tedy jak skutečnost, že měla vláda mnohem více informací, praktických zkušeností a také času napadenou regulaci promyslet a systematicky odůvodnit, ale též okolnost, že dlouhodobý a opakovaný zásah do základního práva (v tomto případě do práva na podnikání) je mnohem invazivnější a „bolestivější“, než krátkodobé a dočasné omezení.»

51. V tejto súvislosti teda konštatujeme, že reštrikcie týkajúce sa obmedzenia maloobchodného predaja v Slovenskej republike indikujú problém v súvislosti s proporcionalitou. Pokiaľ vláda dospela k záveru, že je potrebné mať otvorené len veľké prevádzky, keďže v tých menších je šírenie pandémie vysoko rizikovejšie, mala by to podložiť adresnými argumentmi. V tejto súvislosti je vhodné odkázať na odborný článok Františka Pažitného (Ľudské práva, slobody a hranice ich limitácie v čase pandémie, Právny obzor 1/2021, s. 66 ‒ 72), kde poukazuje na relevantné rozhodnutie Ústavného súdu Rakúskej republiky vo veci sp. zn. VfGH V 411/2020, ktoré sa dotýkalo zatvorenia prevádzok s prevádzkovou plochou do 400 m2. Rakúsky ústavný súd požadoval k uvedenému rozhodnutiu príslušnú dokumentáciu, ktorá by potvrdila tento racionálny predpoklad. Keďže absentoval, nebolo možné dospieť k inému záveru ako nezákonnosti daného opatrenia.

52. Marginálne je potrebné smerom k návrhu generálneho prokurátora uviesť, že vláda jeho argumenty označila za politické a kvázi-epidemiologické, pričom nevidela v jeho úvahách ústavnoprávny rozmer. Argumenty smerujúce smerom k parciálnym otázkam týkajúcim sa testovania na COVID-19 vláda odkázala na odborné vedecké a medicínske fóra, no súčasne vyjadrila „ľudské porozumenie“ reflektovať hlas verejnosti volajúci po zredukovaní záťaže na obyvateľstvo. Tu je potrebné konštatovať, že opatrenia týkajúce sa pandémie sú dnes predmetom debát takmer každého človeka na svete. Aktivitu generálneho prokurátora smerom k ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné namiesto kritiky označiť za splnenie jeho ústavnoprávnej povinnosti, keďže je jediným privilegovaným nepolitickým navrhovateľom podľa § 189 zákona o ústavnom súde (okrem neho môže konanie iniciovať prezident, vláda a 1/5 poslancov národnej rady).

G. Záver

53. Ústavný súd stál pred vážnou úlohou v ťažkej dobe a až história ukáže, ako obstál. Nezodpovedaných otázok spojených s pandémiou a núdzovým stavom ostáva ešte celé priehrštie. Napríklad v deň prijatia rozhodnutia ústavným súdom došlo zo strany vlády k uvoľneniu reštrikcií v súvislosti s tzv. individuálnou pastoráciou. Pápež František v súvislosti so zatvorením kostolov v jednej zo svojich modlitieb povedal: „Drastické opatrenia nie vždy sú dobré, preto prosme, aby Duch Svätý dal pastierom schopnosť a pastoračné rozlišovanie, aby prijali také opatrenia, ktoré nenechajú veriaci Boží ľud osamote. Nech sa Boží ľud cíti sprevádzaný duchovnými pastiermi a posilou Božieho slova, sviatostí a modlitby.(k tomu pozri: https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2020-03/farske-a-im-podobne-pastoracne- kostoly-v-rime-zostavaju-otvorene.html). Iný duchovný vodca Dalajláma XIV povedal: „Môžeme žiť bez náboženstva a meditácie, ale nemôžeme prežiť bez ľudskej náklonnosti.“

54. Nie je teda vylúčené, že ústavný súd bude musieť v budúcnosti napríklad riešiť aj súvislosti spojené s čl. 9 dohovoru. Veď obdobné súvislosti riešila aj francúzska štátna rada alebo Spolkový ústavný súd (sp. zn. 1 BvQ 44/20). ESĽP pripomenul, že sloboda prejavu je životne dôležitým aspektom pre identitu veriacich, ich ponímania života, ale je zároveň rovnako cenným prvkom pre ateistov, agnostikov, skeptikov a osoby bez vierovyznania. Toto právo, ktoré je zásadné pre pluralizmus charakteristický v demokratickej spoločnosti, znamená slobodu mať či nemať náboženské vyznanie, prípadne ho praktikovať či nepraktikovať (rozsudok z 1. júla 2014 vo veci S.A.S. v Francúzsko, sťažnosť č. 43835/11 alebo rozsudok z 12. mája 2020 vo veci Korostelev v. Rusko, sťažnosť č. 29290/10). ESĽP vo svojich rozhodnutiach opakovanie rozhodol, že uloženie správnych alebo trestných sankcií za prejav náboženskej viery alebo za výkon práva na slobodu náboženského vyznania bolo zásahom do práv zaručených podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru (rozsudok zo 14. decembra 1999 vo veci Serif v. Grécko, sťažnosť č. 38178/97 alebo rozsudok z 12. februára 2009 vo veci Nolan a K. v. Rusko, sťažnosť č. 2512/04). Prijatý nález teda nie je za žiadnych okolností ukončením debaty, ale reálne sme stále ešte len na začiatku.

55. Okrem toho som stál aj pred dilemami osobnými. Jasne uvádzam, že vyhlásením núdzového stavu za protiústavný som ani len milimetrom nesledoval zníženie štandardu ochrany životov a zdravia. Naopak, chcel som motivovať vládu k lepšiemu repete, čím by ústavný súd kvalitatívne prispel k riešeniu pandemickej krízy. Moja dilema teda spočívala v tom, že či bola otázka nevysvetlenia tej zložky napadnutého rozhodnutia vlády, ktorá sa mala týkať predĺženia núdzového stavu „v nevyhnutnom rozsahu“, dôvodom na derogáciu núdzového stavu. Pri absencii dôvodov poukazujem na už spomínaný zákaz maloobchodného predaja v predajniach s rozlohou menšou ako 400 m2 v susednom Rakúsku. Tamojší ústavný súd nevyjadril zásadný problém s takýmto opatrením, ale s tým, že nebolo vysvetlené, prečo je takýto postup nutný.

56. Deň pred zasadnutím pléna ústavného súdu som si vypočul v spravodajskej televízii vcelku podrobné vysvetlenie epidemiologickej situácie designovaného predsedu vlády s podrobným prehľadom negatívnych následkov prípadného zrušenia núdzového stavu. Videl som tam práve prvky nielen dôvodnosti predĺženia núdzového stavu, ale aj prvky ospravedlňujúce nevyhnutný rozsah tohto opatrenia vlády. Z jeho vystúpenia som registroval práve takéto prvky, ktoré ak by boli súčasťou rozhodnutia vlády, tak aspoň sčasti by sme mohli konštatovať, že vláda zohľadnila nielen zložku (A) dôvodnosť vyhlásenia predĺženia núdzového stavu, ale aj zložku (B) vyrovnanie sa s jeho nevyhnutným rozsahom. Práve deficit zložky (B) nevyhnutnosti a rozsahu núdzového stavu by nemal byť reparovateľný na základe dodatočnej repliky vlády k návrhom skupiny poslancov alebo generálneho prokurátora. Rovnako by nemala byť možná reparácia ani v konaní pred ústavným súdom. Inak povedané, vláda má svoje rozhodnutie o tak závažnej veci odôvodniť ihneď, a nie rozptyľovať pochybnosti v následnej diskusii. Ak má ústavný súd podľa čl. 129 ods. 6 právomoc rozhodovať o súlade núdzového stavu s ústavou, som presvedčený, že mu nemôže postačovať len samotná existencia pandémie (ktorú nespochybňujem), ale musí sa rovnako dôsledne zaoberať aj otázkou nevyhnutného rozsahu. Z môjho pohľadu absentovalo vysvetlenie zložky (B) týkajúcej sa nevyhnutnosti rozsahu aj napriek tomu, že podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu: „Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas...“, a teda otázka nevyhnutého rozsahu bola kľúčovou otázkou pre prieskum ústavným súdom.

57. Časť rozhodnutia vlády o vyrovnaní sa s nevyhnutným rozsahom núdzového stavu považujem za najdôležitejšiu. Musí zahŕňať aj pomerovanie menej invazívnejších prostriedkov, pričom ich absencia zakladá zásadnú ústavnoprávnu vadu. Tento nedostatok nie je reparovateľný napríklad možnosťou občanov vydedukovať si ho z rôznych čiastkových výstupov, napríklad v médiách. Keď vláda disponuje penzom potrebných informácií, má ich pri prijímaní tak závažného rozhodnutia verejnosti predstaviť, k čomu v posudzovanej veci nedošlo, pričom pre účely odôvodnenia nepostačuje ani existencia pandémie samej osebe. Osobitne záverom oceňujem, že v tak vážnej situácii, a tak krátkej lehote plénum ústavného súdu dokázalo živo diskutovať a našla sa zhoda okrem iného aj v tom, že ústavný súd apeluje na vládu do budúcna, aby sa podstatne dôslednejšie vyrovnávala s esenciálnymi zložkami inštitútu predĺženia núdzového stavu. Pandémia nemôže odôvodňovať znižovanie nárokov na kvalitu rozhodnutí. To musí platiť pre všetky orgány štátu vrátane vlády.

V Košiciach 31. marca 2021

Peter Straka
sudca

Zdroj: Webové sídlo Ústavného súdu SR:
https://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti#!DecisionsSearchResultView
 

1.PL. ÚS 2/2021Dátum rozhodnutia: 31. 03. 2021
Rozhodnutie - Nález

2.PL. ÚS 2/2021Dátum rozhodnutia: 24. 03. 2021
Rozhodnutie - Uznesenie z predbežného prerokovania

3.PL. ÚS 2/2021
Rozhodnutie - Odlišné stanovisko iné

4.PL. ÚS 2/2021
Rozhodnutie - Odlišné stanovisko iné


SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

PL. ÚS 2/2021-80

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského (sudca spravodajca)

o návrhu

skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpených advokátskou kanceláriou KALLAN Legal, s. r. o., Súmračná 25, Bratislava, IČO 52 304 604, v mene ktorej koná advokát a konateľ spoločnosti JUDr. Robert Kaliňák, na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu anúdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č.227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu anúdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z., s Ústavou Slovenskej republiky a ústavným zákonom č.227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, a

o návrhu

generálneho prokurátora Slovenskej republiky

na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu anúdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z., v bodoch C.1, D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7, s Ústavou Slovenskej republiky

takto

rozhodol:

Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu včase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/2021 Z. z.,

je v súlade

s čl. 1ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu včase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov. 


Odôvodnenie:

I.
Návrhy na začatie konania

1. Ústavnému súdu bol 22. marca 2021 doručený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“), doplnený originálom v listinnej podobe 24. marca 2021, na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade uznesenia vlády č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č.227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu anúdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č.227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) pod č. 104/2021 Z. z. (ďalej aj „napadnuté uznesenie vlády“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy a s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“ alebo „ústavný zákon“).

2. Ústavnému súdu bol 23. marca 2021 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), doplnený originálom v listinnej podobe 25. marca 2021, na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy o súlade uznesenia vlády č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu anúdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č.227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu anúdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v zbierke zákonov pod č. 104/2021 Z. z., v bodoch C.1, D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy.

3. Uznesením č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, uverejneného v zbierke zákonov pod č. 104/2021 Z. z., vláda Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“):

A. schválila

„A.1. návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov, vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov“;

B. predĺžila

„B.1. opakovane podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov na obdobie 40 dní s účinnosťou od 20. marca 2021 na postihnutom území Slovenskej republiky, ktorým je územie celej Slovenskej republiky, núdzový stav, vyhlásený uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020, ktorý bol vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie“;

C. obmedzila

„C.1. s účinnosťou od 20. marca 2021, ak nie je ďalej uvedené inak, podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 20. marca 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého týmto uznesením, teda uplynutím 28. apríla 2021“,

s výnimkami uvedenými v bodoch 1 až 30;

D. uložila

podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky

„D.1. vyčleniť z rozpočtovej kapitoly Všeobecná pokladničná správa finančné prostriedky naplnenie úloh na zabezpečenie testovania obyvateľstva na území Slovenskej republiky na prítomnosť ochorenia COVID-19 pre subjekty vykonávajúce testovanie,

D.2. vyčleniť z rozpočtovej kapitoly Všeobecná pokladničná správa finančné prostriedky na plnenie úlohy podľa bodu D.5 tohto uznesenia“

bezodkladne

predsedovi vlády

„D.3. zabezpečiť uverejnenie tohto uznesenia vlády v Zbierke zákonov Slovenskej republiky“

bezodkladne

ministerke kultúry Slovenskej republiky

„D.4. zabezpečiť vyhlásenie prijatia tohto uznesenia vlády vo vysielaní Rozhlasu a televízie Slovenska a v TASR“

bezodkladne

„D.5. v súčinnosti s podpredsedom vlády a ministrom financií povereným riadením Ministerstva zdravotníctva SR zabezpečiť osvetu v oblasti prevencie šírenia ochorenia COVID-19“

bezodkladne

podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky poverenému riadením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

„D.6. predkladať na rokovanie vlády aktualizáciu mapy okresov podľa aktuálnej rizikovosti s ohľadom na šírenie ochorenia COVID-19“

týždenne

podpredsedovi vlády a ministrovi financií Slovenskej republiky poverenému riadením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

ministrovi vnútra Slovenskej republiky

„D.7. predkladať na rokovanie vlády informáciu o kontrole dodržiavania opatrení podľa tohto uznesenia a nadväzujúcich opatrení“

týždenne

členom vlády

„D.8. prijímať opatrenia, ktoré umožnia odvolať núdzový stav a prijaté obmedzenia v čo najkratšom čase“

priebežne;

predsedovi Správy štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky

„D.9. zabezpečiť potrebný počet respirátorov a ochranných štítov pre zamestnancov škôl a školských zariadení“

priebežne;

E. poverila

ministra vnútra Slovenskej republiky

„E.1. v súlade so zákonom č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov podporou obcí a miest pri testovaní obyvateľstva na prítomnosť ochorenia COVID-19“;

F. odporučila

starostom obcí

primátorom miest

„F.1. zabezpečiť na svojom území vykonanie testovania obyvateľstva na prítomnosť ochorenia COVID-19 podľa manuálu vydanom Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky“

od 20. marca 2021;

„F.2. zabezpečiť maximálne množstvo kontrol protiepidemiologických opatrení príslušníkmi mestských polícií a obecných polícií“

bezodkladne

„F.3. prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie základných životných potrieb pre odkázané osoby, ktoré sú pozitívne na ochorenie COVID-19“

bezodkladne

predsedom vyšších územných celkov

„F.4. prevádzkovať e-mail, nonstop linku a webstránky na prípadné nahlásenie nedostupnosti všeobecných lekárov“

bezodkladne

hlavnému hygienikovi Slovenskej republiky

„F.5. vydať vyhlášku, ktorou zabezpečí realizáciu obmedzení podľa tohto uznesenia vlády uzatvorením príslušných prevádzok, na ktorých návštevu sa nevzťahuje výnimka z obmedzenia zákazu vychádzania a zákazom podujatí, na ktoré sa nevzťahuje výnimka z obmedzenia zákazu vychádzania“

bezodkladne

„F.6. vydať vyhlášku, ktorou sa uloží povinnosť prevádzkovateľom a zamestnávateľom vrátane škôl a školských zariadení prijať hygienické opatrenia, a to zákazom vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa a prevádzkovateľa vrátane škôl a školských zariadení, ak sa nepreukážu negatívnym výsledkom antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 nie starším ako ustanovuje toto uznesenie alebo negatívnym výsledkom RT-PCR testu na ochorenie COVID-19 nie starším ako ustanovuje toto uznesenie, alebo ak táto osoba prekonala ochorenie COVID-19 a má o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, alebo ak táto osoba bola zaočkovaná pr

oti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav alebo zdravotná k

ontraindikácia neumožňuje vykonanie testu na ochorenie COVID-19“

bezodkladne

„F.7. určiť vo vyhláške osoby, na ktoré sa zo zdravotných dôvodov nebude vzťahovať podmienka negatívneho výsledku RT-PCR testu alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19“

bezodkladne

„F.8. zaviesť povinnosť nosiť respirátor FFP2 alebo N95/KN95 (s výnimkami) od 20. marca 2021 v obchodných prevádzkach, v hromadnej doprave a vo všetkých interiéroch (okrem domácností a fyzických náročných prác)“

bezodkladne.

I.1. Návrh skupiny poslancov:

4. Navrhovatelia uvádzajú, že predkladateľ návrhu predložil vláde na schválenie iba návrh uznesenia na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu bez predkladacej správy, dôvodovej správy alebo akéhokoľvek iného relevantného dokumentu argumentačne odôvodňujúceho nevyhnutnosť opakovaného predĺženia núdzového stavu, preto nie je zrejmé, aké konkrétne skutkové okolnosti predkladateľa viedli kpredloženiu návrhu aaké právne úvahy predchádzali samotnému uzneseniu vlády o opakovanom predĺžení núdzového stavu. V tejto súvislosti poukazujú na účel čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu, ktorým je obmedzenie možnosti svojvoľného zneužitia inštitútu núdzového stavu plošne bez toho, aby právne dôsledky núdzového stavu boli limitované len na nevyhnutný rozsah a nevyhnutný čas. Napadnuté uznesenie podľa navrhovateľov v tomto smere neobsahuje žiadnu identifikáciu nevyhnutnosti rozsahu ani času a obmedzenia základných práv a slobôd, z čoho navrhovatelia vyvodzujú, že vláda pri vyhlasovaní opakovaného predĺženia času trvania núdzového stavu postupovala svojvoľne a pozitívno-právny, ako aj teleologický výklad ustanovenia čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu úplne ignorovala.

5. Absencia odôvodnenia právneho aktu zakladajúceho možnosti obmedzovania základných práv a slobôd podľa navrhovateľov navyše odporuje základným princípom právneho štátu, princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, a preto je v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy. Tento článok totiž predpokladá presnosť legislatívnej úpravy pre účely vylúčenia vzniku interpretačných problémov pri jej aplikácii, pričom uvedené musí platiť o to viac, pokiaľ mimoriadny právny stav, ktorého vznik právny akt zakladá, umožňuje obmedzenia základných práv a slobôd a ukladanie povinností tak, ako je to v prípade opakovaného predĺženia núdzového stavu.

6. Ak sú v krízových situáciách prijímané opatrenia, ktoré zasahujú do základných práv a slobôd vo väčšej miere ako v bežných situáciách, musia byť zrozumiteľne, dostatočne určito a primerane okolnostiam zásahu konkretizované orgánmi verejnej moci (čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy) tak, aby boli predvídateľné a zároveň poskytovali silné záruky proti ich zneužitiu. Zasahujúce opatrenia musia byť v súlade s princípom legality (ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi – čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy), legitimity (musia korešpondovať s cieľom, účelom a záujmom odôvodňujúcim ich nariadenie a uplatňovanie; môže ísť o záujem štátu, spoločnosti alebo o záujem jednotlivcov – čl. 13 ods. 4 ústavy) a proporcionality [zasahujúce opatrenia môžu obmedzovať základné práva a slobody osôb len v nevyhnutnom rozsahu (vecnom, územnom aj časovom – čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čl. 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu)]. Uznesenie o opakovanom predĺžení núdzového stavu na celom území Slovenskej republiky podľa navrhovateľov preto vzbudzuje pochybnosti nielen čo sa týka naplnenia materiálnych podmienok na predĺženie núdzového stavu, ale najmä vo vzťahu k nedostatku jeho základných formálnych náležitostí, ktorými je absencia predkladacej správy, analýzy účinnosti doterajšieho núdzového stavu a platných opatrení na jeho základe prijatých, ako aj absencia akéhokoľvek zdôvodnenia opakovaného predĺženia núdzového stavu, čo neumožňuje tieto pochybnosti legitímne rozptýliť.

7. Navrhovatelia poukázali na neúčelnú a neadekvátnu existenciu doterajšieho núdzového stavu, ktorý nebol využitý na zlepšenie organizačnej funkcie štátu pri riadení opatrení na zmiernenie dopadov pandémie COVID-19, ale skôr na prekrytie zlyhávania exekutívnej zložky verejnej moci. Uviedli aj niekoľko formálnych pochybení pri prijímaní napadnutého uznesenia, ktoré bolo schválené až po aktualizácii mapy okresov podľa aktuálnej rizikovosti s ohľadom na šírenie ochorenia COVID-19, hoci mu malo predchádzať, uznesenie neobsahuje zmienku o ďalšom procese vyslovenia súhlasu spredĺžením núdzového stavu vNárodnej rade Slovenskej republiky ani poverenie na predloženie vládneho návrhu do Národnej rady Slovenskej republiky a odôvodnenie v jej orgánoch.

8. V nadväznosti na uvedené navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že uznesenie vlády č. 160 zo 17. marca 2021 vyhlásené v zbierke zákonov pod č. 104/2021 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

I.2. Návrh generálneho prokurátora:

9. Generálny prokurátor svojím návrhom nenapáda tie časti uznesenia vlády č. 104/2021 Z. z., ktorými s účinnosťou od 20. marca 2021 opakovane predĺžila núdzový stav na obdobie 40 dní, a to z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie v súvislosti s pandémiou ochorenia COVID- 19. Svojím návrhom napáda tie rozhodnutia vlády (čo aj len vo forme odporúčaní), ktoré nadväzujú na jej rozhodnutie o predĺžení núdzového stavu v časti A a B napadnutého uznesenia vlády, ak z nich vyplýva povinnosť podrobiť sa povinnému celoštátnemu plošnému testovaniu antigénovými testami na ochorenie COVID-19 alebo ak súvisia s povinnosťou podrobiť sa takému testovaniu. Konkrétne ide o rozhodnutie uvedené v bode C.1 napadnutého uznesenia vlády a na tento bod nadväzujúce rozhodnutia uvedené v bodoch D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 napadnutého uznesenia vlády a o otázku ich súladu s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy.

10. Vláda napadnutým uznesením v časti C bode C.1 s účinnosťou od 20. marca 2021 obmedzila slobodu pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky zákazom vychádzania v čase od 5.00 h do 1.00 h nasledujúceho dňa, a to do odvolania, najneskôr do konca núdzového stavu, teda uplynutím 28. apríla 2021, svýnimkami uvedenými vbodoch 1 až 30 daného uznesenia. Ustanovením zákazu vychádzania vláda obmedzila základné práva a slobody, a preto je podľa generálneho prokurátora nevyhnutné posúdiť, či obmedzenie základných práv a slobôd spĺňa ústavné podmienky. Mnohé z výnimiek v bodoch 1 až 30 sú podmienené negatívnym výsledkom testu na ochorenie COVID-19. Obyvatelia Slovenskej republiky sa už niekoľkokrát museli podrobiť celoštátnemu plošnému testovaniu antigénovým testom na ochorenie COVID-19, inak by celé týždne nemohli chodiť do práce, sprevádzať deti do a z materskej školy alebo ísť do prírody. Z dôvodu takto štátom vytvorenej prekážky v zamestnaní nemajú zamestnanci nárok na uznanie pandemickej práceneschopnosti (PN) či uznanie nároku na ošetrovné pri ošetrovaní člena rodiny (OČR), musia požiadať zamestnávateľa o dovolenku alebo neplatené voľno, pretože zamestnávateľ im nesmie umožniť vstup na pracovisko. Celoštátne plošné testovanie obyvateľov preto nemožno považovať za dobrovoľné.

11. Povinnosť pravidelne sa podrobiť antigénovému testovaniu zvyšuje mobilitu obyvateľstva, tým znižuje účinok zákazu vychádzania a v konečnom dôsledku vedie k sprísneniu protiepidemiologických opatrení. Odborníci pritom poukazujú na viaceré aspekty ohrozenia verejného zdravia pri celoplošnom testovaní a tiež na nízku efektivitu vynaloženia značných finančných prostriedkov pri celoplošnom testovaní, ktoré by sa dali zrejme efektívnejšie použiť na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti. Vykonanie antigénového testu odberom biologického materiálu predstavuje podľa generálneho prokurátora zásah do telesnej integrity človeka, pričom je otázne, či podrobenie sa testovaniu, ktoré je vynútené pod hrozbou straty zamestnania, zákazu sprevádzať svoje deti do materskej školy, základnej školy či zákazu vychádzky do prírody, možno považovať za súhlas. Generálny prokurátor uvádza, že vláda nemá na vydanie takého rozhodnutia, ktorým obmedzuje nedotknuteľnosť osoby ajej súkromia, právny základ, keďže tú možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom. Povinné antigénové testovanie je zároveň potrebné posúdiť aj z hľadiska ochrany osobných údajov.

12. Generálny prokurátor poukázal na skutočnosť, že vláda ustanovením zákazu pohybu a pobytu implicitne zasiahla aj do výkonu ďalších základných práv a slobôd občanov garantovaných ústavou, ako je napríklad vlastnícke právo (čl. 20 ‒ obmedzenie práva užívať majetok v inom okrese), sloboda náboženského vyznania (čl. 24 – obmedzenie účasti na bohoslužbách, náboženských úkonoch, obradoch a vyučovaní), právo slobodného združovania (čl. 29 – výkon práva združovať sa na účel športovej činnosti alebo inej záujmovej činnosti občanov), právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 – zatvorenie prevádzok reštaurácií, obchodov a pod.). Generálny prokurátor zastáva názor, že v núdzovom stave by mal byť primeraný rozsah obmedzení aj týchto základných práv a slobôd ustanovený v rozhodnutí vlády.

13. Podľa generálneho prokurátora je potrebné dôsledne posúdiť otázku, či vláda má oprávnenie svojím rozhodnutím obmedziť počas núdzového stavu slobodu pohybu a pobytu akoukoľvek formou, vzhľadom na to, že podľa platného znenia ústavného zákona o bezpečnosti štátu možno nariadiť zákaz vychádzania len v čase vojny a v čase výnimočného stavu.

14. Aj keď odhalenie ohnísk výskytu ochorenia COVID-19 a izoláciu pozitívne testovaných osôb a osôb, ktoré boli s nimi v úzkom kontakte, so zámerom dosiahnuť spomalenie alebo elimináciu šírenia ochorenia COVID-19 považuje generálny prokurátor za cieľ legitímny, spochybňuje spôsobilosť celoplošného antigénového testovania tento cieľ dosiahnuť. Generálny prokurátor vyjadril presvedčenie, že v právnom štáte musí byť celoplošné testovanie antigénovými testami naochorenie COVID-19 založené na dobrovoľnej báze amusí rešpektovať základné princípy právneho štátu.

15. Vzhľadom na uvedené ústavnému súdu navrhol, aby nálezom rozhodol, že napadnuté uznesenie vlády č. 104/2021 Z. z. v bodoch C.1, D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, a aby napadnuté uznesenie vlády v rozsahu uvedených bodov zrušil.

II.
Ďalší priebeh konania a stanovisko vlády

II.1. Priebeh konania:

16. Ústavný súd v súlade s § 60 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) listom z 23. marca 2021 a listom z 24. marca 2021 vyzval vládu ako účastníka konania, aby sa bezodkladne vyjadrila k návrhu skupiny poslancov a k návrhu generálneho prokurátora a predložila ústavnému súdu všetky materiály, ktoré slúžili ako podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia, či už v písomnej, elektronickej alebo zvukovej podobe (najmä návrh predkladateľa na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu a pod.).

17. Návrh skupiny poslancov a návrh generálneho prokurátora ústavný súd predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna 24. marca 2021 a uznesením č. k. PL. ÚS 2/2021-18 z 24. marca 2021 (ďalej len „uznesenie z predbežného prerokovania“) spojil návrh skupiny poslancov vedený pod sp. zn. Rvp 620/2021 a návrh generálneho prokurátora vedený pod sp. zn. Rvp 640/2021 na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 620/2021 (v súčasnosti už pod sp. zn. PL. ÚS 2/2021), a prijal návrhy navrhovateľov na ďalšie konanie v celom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť okamihom jeho prijatia ústavným súdom.

II.2. Stanovisko vlády:

18. Vláda predložila svoje stanovisko k návrhom skupiny poslancov a generálneho prokurátora podaním č. 3431/2021/LO doručeným ústavnému súdu 26. marca 2021. Všeobecne k dôvodom predĺženia núdzového stavu a prijatia protipandemických opatrení uviedla, že prijať napadnuté uznesenie vlády o opätovnom predĺžení núdzového stavu bolo podľa jej presvedčenia potrebné a zároveň nevyhnuté v záujme ochrany životov a zdravia obyvateľstva. Artikulovanú potrebu opätovného predĺženia núdzového stavu vláda nachádza výhradne v napĺňaní záujmu na riadnom výkone verejnej moci v spojitosti s legitímnou a racionálnou snahou vlády byť aj naďalej legislatívne primerane pripravená na pretrvávajúcu vážnu a z pohľadu hospitalizovaných pacientov s ochorením COVID-19 zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu v Slovenskej republike.

19. Riadnym výkonom verejnej moci v situácii pandémie koronavírusu COVID-19 je dôsledné plnenie z ústavy vyplývajúceho pozitívneho záväzku štátu chrániť aj legislatívnou cestou životy a zdravie obyvateľov. Pri opätovnom predĺžení núdzového stavu sa vláda opierala aj o nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014, podľa ktorého čl. 40 ústavy deklaruje pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Opätovné predĺženie núdzového stavu ako reakcia na vážnu a zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu v Slovenskej republike v súvislosti so šírením koronavírusu COVID-19 a jeho britskej agresívnejšej mutácie B.1.1.7 možno hodnotiť ako verejnoprávny akt, ktorým si vláda plní pozitívne záväzky vyplývajúce jej z dikcie ústavy a z judikatúry ústavného súdu v oblasti ochrany života (čl. 15 ods. 1 ústavy) a zdravia (čl. 40 ústavy) ľudí.

20.Opätovné predĺženie núdzového stavu vytvára pre vládu iba predpolie pre potenciálne vykonanie následných legislatívnych a ďalších súvisiacich opatrení, ktoré bude potrebné prijať v záujme ochrany verejného zdravia a životov ľudí, keďže vzhľadom na vývoj epidemiologickej situácie v Slovenskej republike dochádza a bezprostredne hrozí, že dôjde k masívnejšiemu ohrozeniu života a zdravia osôb. To znamená, že samotným opätovným predĺžením núdzového stavu nedochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd občanov, ale predovšetkým k aktivovaniu stavu, v ktorom je možné po bežne nedostupných prostriedkoch a obmedzeniach práv siahnuť. Opätovné predĺženie núdzového stavu v zmysle napadnutého uznesenia vlády je legitímnym a nevyhnutným krokom, ktorý vláda ako zodpovedný orgán verejnej moci činí v záujme ochrany životov a zdravia obyvateľov.

21. Opätovné predĺženie núdzového stavu sa vzťahuje na celé územie Slovenska a je časovo obmedzené na obdobie 40 dní. Vláda je tak povinná neustále skúmať, preverovať a vyhodnocovať potrebu ponechania potenciálne prijatých obmedzení základných práv a slobôd v platnosti. Zároveň je potrebné pripomenúť, že potenciálne opatrenia v oblasti obmedzenia základných práv a slobôd počas opätovne predĺženého núdzového stavu sa prijímajú na základe nového mechanizmu z COVID AUTOMATU, a teda prijímanie opatrení je a bude pre ich adresátov subtílnejšie, presnejšie adresované a predvídateľné. Pri prijímaní opatrení vládou sa uplatňuje regionálny princíp vychádzajúci z COVID AUTOMATU, čím prijímanie opatrení je vzhľadom na pandemickú situáciu v jednotlivých regiónoch proporcionálne, vyvážené a lepšie reflektujúce empiricky overiteľné dáta.

22. Vláda súčasne dáva ústavnému súdu na vedomie, že už dlhodobejšie pripravuje prijatie tzv. pandemického zákona, pri príprave ktorého vychádza zo skúseností a údajov o vplyvoch aktuálnych protipandemických opatrení na zastavenie šírenia ochorenia COVID-19 prijatých práve počas núdzového stavu. Vláda má záujem prijať systémový legislatívny nástroj na prijímanie protipandemických opatrení mimo núdzový stav.

23. K nevyhnutnosti opätovného predĺženia núdzového stavu a prijatia protipandemických opatrení vláda konštatovala, že z hľadiska dodržania princípu legality postupovala striktne v zmysle ústavy a ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Opätovné predĺženie núdzového stavu bolo prijaté na zasadnutí vlády, bolo prijaté formou uznesenia, o obsahu uznesenia prebehla riadna diskusia členov vlády na jej zasadnutí a výsledné znenie vyhlásenia núdzového stavu bolo publikované riadne v zbierke zákonov.

24. Z pohľadu legitimity opätovného predĺženia núdzového stavu podľa názoru vlády je potrebné skúmať, či nedošlo k zjavnému excesu zo strany vlády. Je všeobecne známou skutočnosťou, že Slovenská republika bola a je zasiahnutá pandémiou ochorenia koronavírusu COVID-19, ktorá so sebou priniesla straty na životoch a ohrozenie zdravia obyvateľstva a spôsobuje značné škody. Skutočnosťou rovnako zostáva, že koronavírus COVID-19 môže mať fatálne následky na život človeka a jeho šírenie predstavuje hrozbu pre zdravie a život každého z nás i v dnešných dňoch, bez ohľadu na pohlavie, rasu, etnický pôvod, náboženské a iné presvedčenie či miesto pobytu alebo sociálny status. Objektívny stav výskytu a šírenia pandémie a jeho britskej mutácie B.1.1.7 v Slovenskej republike podľa názoru vlády odôvodňoval vzhľadom na kvalitu informácií o tomto ochorení a počte zasiahnutých a na živote a zdraví ohrozených ľudí prístup vlády k sanácii škôd anajmä k predchádzaniu stratám na životoch a zásadnému ohrozeniu zdravia populácie aj prostredníctvom využitia ústavným zákonom predpokladaného opätovného predĺženia núdzového stavu.

25. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť opätovného predĺženia núdzového stavu na celom území Slovenska a na konkrétny čas, vláda dôvodí, že na „nevyhnutnosť“ sa pri hodnotení výskytu predpokladov prevyhlásenie núdzového stavu hľadí inou prizmou vtedy, ak predpokladom pre vyhlásenie núdzového stavu sú interné (vnútroštátne) a spoločenským životom potencované udalosti (napr. dopravná alebo iná prevádzková havária), a odlišnou ústavnoprávnou optikou v situácii, ak predpoklad pre vyhlásenie núdzového stavu prichádza z externého prostredia a na ktorého kvalitu a šírenie nemá ľudský ani politický faktor vplyv a dosah (napr. vis maior živelná pohroma, prírodná katastrofa, pandémia a pod.).

26. V prípade pandémie koronavírusu nie je podľa mienky vlády možné posudzovať nevyhnutnosť pristúpenia k využitiu opätovného predĺženia núdzového stavu najprísnejším testom nevyhnutnosti. Tak pri pandémii, ako aj pri prírodných katastrofách a živelných pohromách vlády zväčša len s oneskorením reagujú na samotný výskyt udalosti a nemajú predvídateľné nástroje, ktoré by udalosť sanovali (z pohľadu ochrany života a zdravia ľudí) rovnako účinne pri jasne čitateľnom menšom rozsahu obmedzenia ľudských práv a slobôd. Naopak, v situácii neistoty ohľadom kauzalít v pandémii (stále limitované, hoci rastúce množstvo informácií o šírení vírusu, o správaní jeho mutácií a ich rozšírení, o vplyve jednotlivých opatrení na situáciu, ak ide o paralelný výkon siete opatrení, o odhade ich praktického dodržiavania atď.) je ťažké „klasický“ test proporcionality vykonať, o to menej predbežne než následne. Platí tak, že prijímanie opatrení v čase pandémie je z povahy veci reaktívne a vyhodnotiť ich efektívnosť je často možné len následne a často iba nepresne.

27. Napriek textácii ústavného zákona, ktorá pracuje so slovom nevyhnutnosť, je potrebné na opätovné predĺženie núdzového stavu hľadieť zo strany vlády i ústavného súdu prizmou „potrebnosti“ alebo „primeranosti“ či „proporcionality“ ako synonymami. Preto aj ústavný súd testoval vyhlásenie núdzového stavu z 30. septembra 2020 v rozhodnutí č. k. PL. ÚS 22/2020 fakticky miernym testom proporcionality. Navyše, aj druhý krok testu proporcionality nazývaný „nevyhnutnosť“ je bežne vykladaný ako „potrebnosť“, inak by totiž nedal politickej moci priestor na politické rozhodnutie. Samotná fakticita, t. j. výskyt a prítomnosť pandémie koronavírusu a šírenie jeho britskej mutácie, je v istom zmysle dôvodom na vyhlásenie núdzového stavu alebo na jeho opätovné predĺženie. O aktivačnom účinku vyhlásenia núdzového stavu osvedčujúcom faktický stav hovorí napokon aj ústavný súd v rozhodnutí č. k. PL. ÚS 22/2020 v bode 62 a 68, samozrejme, treba brať do úvahy využiteľnosť opatrení na potláčanie tohto ochorenia ponúkané právnym poriadkom. Za legitímne však ústavný súd považuje aj núdzový stav vo svojej aktivačnej fáze bez spustenia ďalších procesov, napr. uznesení vlády podľa ústavného zákona. Vláda v tejto súvislosti dôvodí, že pokiaľ by mala pri pandémii akéhokoľvek ochorenia a pri snahe sanovať jej dôsledky obmedzením určitej slobody vždy aplikovať striktný test proporcionality, potom by úprava núdzového stavu v čl. 5 ústavného zákona bola zbytočná, keďže ústava umožňuje obmedziť zákonom práva a slobody v záujme ochrany ústavou chráneného záujmu, keď sa v ústavnej praxi aplikuje práve striktný test proporcionality. Aj preto je potrebné na opätovné predĺženie núdzového stavu hľadieť zo strany vlády i ústavného súdu prizmou „potrebnosti“ alebo „primeranosti“.

28. Podľa vlády je kľúčové poukázať na dôvodnosť uvažovania o využití nástroja, ktorý má verejná moc k dispozícii, aby mohla efektívne bojovať so závažným ohrozením životov a zdravia občanov spôsobeným šírením (tzv. kvapôčkovou metódou) ochorenia COVID-19. Takýmto nástrojom je najmä obmedzenie slobody pohybu a pobytu (mobility) a obmedzenie vzájomného styku (zhromažďovania) obyvateľov medzi sebou a na frekventovaných verejných miestach. Racionalita využívania práve tohto nástroja nebola doteraz expertne ani medicínsky spochybnená, panuje široká medzinárodná odborná zhoda na využívaní práve obmedzenia pohybu a styku občanov na zabránenie prenosu vírusu z človeka na človeka kvapôčkovou metódou. Ide však o zásadný zásah do základných práv a slobôd, a preto ústava a ústavný zákon umožňujú obmedziť tieto ústavné práva (slobodu pohybu a pobytu), a to buď na podklade ústavy, a to zákonom, ak je to nevyhnutné pre ochranu zdravia, alebo na podklade ústavného zákona, pri núdzovom stave vyhlásenom z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, a to v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia.

29. Charakter pandémie (najmä jej výnimočnosť, nepoznanosť, dočasnosť a neustále menenie jej charakteru a schopnosť mutácie ochorenia) a charakter ohrozenia životov a zdravia občanov (prenos ochorenia, možnosť nákazy a pod.) jednoznačne odôvodňuje potenciálne využitie obmedzenia slobody pohybu a pobytu a práva pokojne sa zhromažďovať, a to na podklade vyhláseného alebo opätovne predĺženého núdzového stavu.

30. Vláda v bode C napadnutého uznesenia obmedzila s účinnosťou od 20. marca 2021 podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 20. marca 2021 v čase od 5.00 h do 1.00 h nasledujúceho dňa do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého týmto napadnutým uznesením, teda uplynutím 28. apríla 2021, pričom toto obmedzenie sa nevzťahuje na výnimky uvedené v bodoch 1 až 30. Medzi účely cesty a pobytu (t. j. uplatňovanie slobody pohybu a pobytu), na ktoré je opustenie obydlia v každom prípade prípustné a na ktoré sa nevzťahuje zákaz vychádzania, okrem iného patrí: a) odvrátenie bezprostredného nebezpečenstva pre život a zdravie návštevou lekára a zdravotníckeho zariadenia, b) starostlivosť a pomoc pre osoby odkázané, ako výkon rodinných práv a plnenie rodinných povinností, c) obstaranie nevyhnutných životných potrieb, d) výkon zamestnania, povolania, podnikania alebo inej obdobnej činnosti, ak je to nevyhnutné, e) pohyb a pobyt vo voľnej prírode na telesný a psychický oddych vrátane individuálneho športu, a to v rámci určeného územia. Vláda kladie dôraz na skutočnosť, že mnohé z výnimiek majú za cieľ chrániť najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva pred závažnými negatívnymi vplyvmi zákazu vychádzania, ako aj cieľ zaručiť ochranu dôstojnosti a súkromia každého obyvateľa aj v časoch šírenia ochorenia COVID-19.

31. Vláda konštatuje, že vzhľadom na (i) ustanovenie 30 výnimiek zo zákazu vychádzania, (ii) charakter výnimiek, (iii) neplatnosť zákazu vychádzania na čas od 1.00 h do 5.00 h daného dňa a (iv) dočasnosť zákazu vychádzania (do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého týmto napadnutým uznesením 28. apríla 2021) je prijatie protipandemického opatrenia vo forme obmedzenia slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania v zmysle napadnutého uznesenia (bod C) legitímnym, primeraným a nevyhnutným opatrením chrániacim životy a zdravie obyvateľov.

32. Keďže, ako už bolo uvedené, obmedzenie slobody pohybu a pobytu obyvateľov je možné iba v zmysle ústavy (zákonom) a ústavným zákonom (uznesením vlády na podklade vyhláseného núdzového stavu), vláda zastáva názor, že využitie núdzového stavu pre prijímanie obmedzenia slobody pohybu a pobytu je ústavne udržateľné, ústavným poriadkom predpokladané a v tejto situácii nanajvýš vhodné a zodpovedné rozhodnutie vlády.

33. Vo vzťahu k nevyhnutnosti opätovného predĺženia núdzového stavu a naň nadväzujúcich opatrení z epidemiologického hľadiska vláda uviedla, že pri prijímaní napadnutého uznesenia 17. marca 2021 vychádzala z odporúčaní a záverov zo zasadnutia Pandemickej komisie vlády Slovenskej republiky (ďalej len „pandemická komisia“), ktorá je poradným orgánom vlády zriadeným na účel odporúčania návrhov opatrení vláde, s cieľom chrániť životy a zdravie (čl. 2 ods.1 Štatútu pandemickej komisie), a to jej zasadnutia 16. marca 2021. Zároveň vláda zohľadňovala v tom čase aktuálnu epidemiologická situáciu v Slovenskej republike, o ktorej informoval vládu a jej jednotlivých členov podpredseda vlády a minister financií poverený riadením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky.

34. V momente, keď sa rozhodovalo o opätovnom predĺžení núdzového stavu, pokračoval rast počtu hospitalizovaných pacientov. Za ostatných 7 dní vzrástol k 16. marcu 2021 počet hospitalizovaných pacientov na 3756 osôb (COVID-19 pozitívnych alebo suspektných), z toho COVID-19 pozitívnych bolo 3566 hospitalizovaných osôb, čo je nárast oproti počtu hospitalizovaných pri opätovnom predlžovaní núdzového stavu o 40 dní k 8. februáru 2021 o 115 pacientov (z počtu 3451 COVID-19 pozitívnych hospitalizovaných osôb k 8. februáru 2021) (údaje čerpané a dostupné na https://covid-19.nczisk.sk/sk). K 16. marcu 2021 bolo na JIS 327 pacientov s COVID-19, na OAIM bolo 303 pacientov s COVID-19 a podporu umelej pľúcnej ventilácie potrebovalo 379 osôb s COVID-19 (https://covid-19.nczisk.sk/sk). COVID AUTOMAT, ktorý bol prijatý vládou (uznesenie vlády č. 156 zo 17. marca 2021 uverejnené zbierke zákonov pod č.105/2021 Z. z.) a navrhnutý odborníkmi v oblasti hygieny, epidemiológie a verejného zdravotníctva, určuje presne definované fázy pandemického vývoja. Súčasne určuje aj strop únosnosti, po prekročení ktorého je epidemický stav tak kritický, že priamo ohrozuje chod zdravotníctva na Slovensku a riskuje jeho kolaps. Tento strop bol stanovený ako maximum 3 000 COVID-19 pacientov ležiacich v nemocniciach.

35. V neposlednom rade je potrebné poukázať na hrozbu nového britského variantu ochorenia COVID-19 pre zdravie a národnú bezpečnosť Slovenska. Ide o extrémne infekčnejší variant (cca 40 % rýchlejšie šírenie) a súčasne aj smrtnejší variant (cca 35 – 65 % vyššia mortalita), a to vovšetkých vekových kategóriách. V praxi to znamená, že nemocniciam hrozí ešte väčšia preplnenosť a súčasne budú lôžka zastúpené mladšími pacientmi. Z údajov z 8. marca 2021, ktoré mala vláda na zasadnutí k dispozícii, vyplýva, že britský variant pandemického vírusu bol potvrdený v približne 90 % z celkového počtu 2198 vyšetrených pozitívnych vzoriek. Oproti prieskumu realizovaného 3. februára 2021 a 15. februára 2021 britský variant B.1.1.7 zvýšil v populácii svoj podiel a dominuje nad inými variantmi pandemického vírusu (údaj ministerstva zdravotníctva k 8. marcu 2021, dostupné na https://www.uvzsr.sk/docs/info/tb/09032021/B117na Slovensku.pdf).

36. V platnosti ostáva naďalej aj uznesenie vlády č. 718 z 11. novembra 2020 publikované vzbierke zákonov pod č. 315/2020 Z. z., ktorým došlo k obmedzeniu práva pokojne sa zhromažďovať v počte nad 6 osôb, okrem osôb žijúcich v jednej domácnosti. Toto uznesenie vlády je rozhodnutím vlády vydaným priamo v nadväznosti na vyhlásený a momentálne opätovne predĺžený núdzový stav.

37. Čo sa týka iných opatrení realizovaných na podklade opätovného predĺženia núdzového stavu, ide najmä o využitie inštitútu hospodárskej mobilizácie. V rámci opatrenia hospodárskej mobilizácie, ktorým je organizácia zdravotníckeho zabezpečenia v nadväznosti na aktuálnu epidemiologickú situáciu, v ostatnom čase vydal minister zdravotníctva príkazy na vykonanie očkovania obyvateľstva vo vybraných 20 subjektoch hospodárskej mobilizácie ‒ očkovacích centrách, pre 39 subjektov hospodárskej mobilizácie vydal príkaz poskytovať len neodkladnú zdravotnú starostlivosť so stanovenými výnimkami, určil nové subjekty hospodárskej mobilizácie pre účely reprofilizácie lôžok a vybraným už predtým určeným subjektom hospodárskej mobilizácie zvýšil rozsah poskytovanej zdravotníckej starostlivosti, určil nemocnice, ktoré sú vyčlenené pre pacientov s ochorením COVID-19.

38. Vláda tiež uviedla konkrétne opatrenia hospodárskej mobilizácie realizované v pôsobnosti Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktorých cieľom je zabezpečiť trvalú starostlivosť o klientov zariadení sociálnych služieb, o deti v bývalých detských domovoch (realizovaním príkazov na pracovnú povinnosť) a riadny chod týchto zariadení, centralizovaným spôsobom zabezpečiť ochranné pracovné pomôcky a testy zo štátnych hmotných rezerv. Skončením núdzového stavu by s veľkou pravdepodobnosťou skolaboval systém starostlivosti z dôvodu nedostatku personálu a zariadenia sociálnych služieb by nemali prednostne nárok na dodávku energií. Nariadením vlády k opatreniam hospodárskej mobilizácie je umožnené ministerstvu práce vydávať úlohy vyšším územným celkom, mestám a neverejným poskytovateľom k plneniu úloh na zabezpečenie krízových situácií v zariadeniach sociálnej starostlivosti. Zrušením núdzového stavu by ostali neverejní poskytovatelia sociálnych služieb odkázaní sami na seba. Verejní poskytovatelia sociálnych služieb by nemohli môcť vydávať príkazy na povinnú prácu, a tak si vypomôcť so zamestnancami v zariadeniach, ktoré sú v ich pôsobnosti.

39. Vláda dáva do pozornosti, že podľa vládou schváleného COVID AUTOMATU sú opatrenia realizované vládou v záujme zastavenia šírenia nákazy automatizované, tzn. podľa stavu epidemiologickej situácie v regióne sa riadia a prijímajú základné opatrenia v zmysle COVID AUTOMATU. To okrem iného znamená, že v III. a IV. stupni varovania sa automaticky vládou prijíma obmedzenie slobody pohybu a pobytu a v I. až IV. stupni varovania sa automaticky prijíma obmedzenie práva pokojne sa zhromažďovať. Inak povedané, „vypnutie“ núdzového stavu znamená nemožnosť vládou obmedziť slobodu pohybu a pobytu a právo pokojne sa zhromažďovať.

40. Vo vzťahu k námietkam skupiny poslancov vláda ďalej uviedla, že ústava ani ústavný zákon neukladajú vláde povinnosť predložiť spolu s návrhom vyhlásenia alebo predĺženia núdzového stavu aj písomné dôvody takéhoto návrhu. Ústava nikde neurčuje pravidlá predkladania návrhov na rokovanie vlády a ani neupravuje proces odôvodňovania návrhov predkladaných na rokovanie vlády v zbore. Nejde však o nedostatok základného zákona, ide o logické a úmyselné opomenutie ústavodarcu pri stanovení takejto požiadavky. Nemožno pri výskyte pandémie alebo prírodnej katastrofy totiž ipso facto očakávať, že pri nutnosti promptnej reakcie zo strany vlády a minimalizácie škôd na zdraví alebo životoch je rozumné napr. spísať podrobné sprievodné odôvodnenie návrhu na vyhlásenie alebo predĺženie núdzového stavu. Odôvodnením opätovného predĺženia núdzového stavu sa tu stáva samotný výskyt pandémie alebo prírodnej katastrofy, ktoré svojím charakterom a potenciálnymi následkami dodávajú dôvodnosť zaoberania sa opätovným predĺžením núdzového stavu. Navyše, vláda na svojom zasadnutí prijíma opatrenia a rozhodnutia na základe vopred predrokovaných a odborne spracovaných a odôvodnených podkladov a návrhov členov vlády. Aj samotný ústavný súd, posudzujúc v minulosti prijímanie uznesení vládou alebo národnou radou, dôvodil, že ak vláda schváli návrh predloženého uznesenia, možno za dôvody, ktoré ju viedli k schváleniu uznesenia, považovať aj dôvody, ktoré boli v prospech návrhu prednesené či už v rozprave alebo na rokovaní poradných, iniciatívnych alebo kontrolných orgánov (II. ÚS 576/2012, bod 6.2.b); a ústava nikde neustanovuje, že by vláda bola povinná uskutočniť verejné pripomienkovanie návrhu uznesenia (II. ÚS 514/2012, body 4.2 a 4.3).

41. Vláda prijala napadnuté uznesenie na podklade záverov zo zasadnutia pandemickej komisie, ktorá je poradným orgánom vlády. Zároveň vláda zohľadňovala v tom čase aktuálnu epidemiologickú situáciu v Slovenskej republike, o ktorej informoval vládu a jej jednotlivých členov člen vlády poverený riadením ministerstva zdravotníctva a každý člen vlády mal zabezpečenú tlačenú formu analýzy epidemiologickej situácie k 17. marcu 2021. Vláda sa zároveň riadila prijatým COVID AUTOMATOM, ktorý je v napadnutom uznesení zohľadnený pri jednotlivých výnimkách zo zákazu vychádzania. Z pohľadu vlády sú preto námietky skupiny poslancov zjavne neopodstatnené a nespôsobilé spochybniť ústavnosť napadnutého uznesenia.

42. Vo vzťahu k námietkam generálneho prokurátora vláda uviedla, že zákaz vychádzania v zmysle bodu C napadnutého uznesenia je upravený len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas počas dňa. Zákaz vychádzania tak neplatí v čase od 1.00 h do 5.00 h. Samotný zákaz vychádzania vkonkrétnych prípadoch (životných situáciách) neguje v napadnutom uznesení uvedených 30 výnimiek z tohto zákazu, na účel ktorých je opustenie obydlia v každom prípade prípustné a na ktoré sa zákaz vychádzania nevzťahuje.

43. Zákaz vychádzania v zmysle bodu C napadnutého uznesenia vláda považuje za dlhodobo predvídateľný a najmä nevyhnutný a legitímny zásah do základných práv a slobôd obyvateľov v záujme ochrany ich života a zdravia počas núdzového stavu a v čase pandémie ochorenia COVID-19. Ako už vláda uviedla, efektívnym nástrojom na zabránenie šírenia ochorenia COVID- 19 je najmä obmedzenie slobody pohybu a pobytu (mobility) a obmedzenie vzájomného styku (zhromažďovania) obyvateľov medzi sebou a na frekventovaných verejných miestach. Racionalita využívania práve tohto nástroja nebola doteraz expertne ani medicínsky spochybnená.

44. Úvahy generálneho prokurátora o účelnosti a efektivite celoplošného testovania, o nákupe konkrétneho počtu COVID testov členmi vlády, úvahy o nastolenom a pokračujúcom ,,trende testovania“, o presnosti či nepresnosti antigénových COVID testov, o účinnosti alebo neúčinnosti antigénového testovania na vyhľadávanie a znižovanie počtu infikovaných osôb, o správnosti nastavenia COVID AUTOMATU sú podľa názoru vlády úvahy politického charakteru, úvahy patriace na fóra medicínske a vedecké, úvahy, ktorým chýba ústavnoprávny rozmer.

45. K námietke generálneho prokurátora o povinnom testovaní obyvateľov COVID testami (PCR a antigénnymi) vláda uviedla, že v napadnutom uznesení sa nenachádza ustanovená povinnosť podrobiť sa testovaniu na prítomnosť ochorenia COVID-19. Námietky generálneho prokurátora o zásahu do súkromia (čl. 16 ústavy) a osobných údajov (čl. 19 ods. 3 ústavy) osôb stanovením povinnosti podrobiť sa testovaniu nedisponujú príčinnou súvislosťou so zákazom vychádzania v zmysle bodu C a nasl. napadnutého uznesenia.

46. Otázky uľahčenia testovania (testy na COVID-19 zo slín, kloktacie testy, tzv. samotesty, testy na prítomnosť protilátok a pod.), náhrad za testovanie (napr. použitie vycvičených psov, neinvazívne dištančné metódy testovania a pod.) alebo otázka samotnej potreby testovania (a akou formou) s cieľom zníženia incidencie ochorenia COVID-19 v populácii, sú podľa názoru vlády v prvom rade otázky vedecké, patriace na medicínske a vedecké fóra, na fóra pandemických a iných odborných komisií, ale aj otázky politické, patriace na politické grémiá.

47. Čo sa týka bodu D.1 napadnutého uznesenia, ten má charakter rozpočtového „opatrenia“ smerom dovnútra vlády. Body E.1 a bod F majú poverovací (E) a odporúčací (F) charakter a sú prejavom konkrétnej politiky vlády smerom dovnútra (E), ako aj smerom navonok (F). Vláda v týchto bodoch nenachádza žiadne znaky protiústavnosti, naopak, skúmanie obsahu týchto bodov nepatrí do výkonu pôsobnosti generálneho prokurátora smerom k vláde, čo sa prieskumu ústavnosti a zákonnosti jej činnosti týka.

48. Podľa mienky vlády sú námietky generálneho prokurátora zjavne neopodstatnené a nespôsobilé spochybniť ústavnosť napadnutého uznesenia ako celku a ani jednotlivo v jeho bodoch C.1, D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7.

III.
Posúdenie dôvodnosti návrhov

III.1. Núdzový stav na území Slovenskej republiky a východiská rozhodovania ústavného súdu:

49. Ústavodarca zveril v čl. 129 ods. 6 ústavy ústavnému súdu právomoc rozhodovať o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ústavný systém Slovenskej republiky teda predpokladá právnu kontrolu núdzového stavu ústavným súdom.

50. Núdzový stav bol vyhlásený uznesením vlády č. 587 z 30. septembra 2020 na obdobie 45 dní dňom 1. októbra 2020 na postihnutom území Slovenskej republiky. Toto uznesenie vlády bolo oznámené v zbierke zákonov 1. októbra 2020 pod č. 268/2020 Z. z.

51. Ústavný súd nálezom č. k. PL. ÚS 22/2020 zo 14. októbra 2020 rozhodol, že uznesenie vlády č. 587 z 30. septembra 2020 oznámené v zbierke zákonov 1. októbra 2020 pod č. 268/2020 Z. z., ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 1 ods. 1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

52. Uznesením vlády č. 678 z 22. októbra 2020 k návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu, uverejneným v zbierke zákonov 24. októbra 2020 pod č. 290/2020 Z. z., vláda obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 24. októbra 2020 do 1. novembra 2020 v územných obvodoch 4 okresov s výnimkami, ktoré boli podmienené preukázaním negatívneho výsledku RT-PCR testu alebo negatívneho antigénového testu. V ostatných okresoch výnimky zo zákazu vychádzania neboli podmienené preukázaním negatívneho testu.

53. Uznesením vlády č. 693 z 28. októbra 2020, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 29. októbra 2020 pod č. 298/2020 Z. z., vláda obmedzila slobodu pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky zákazom vychádzania od 2. novembra 2020 do 8. novembra 2020 s výnimkami, ktoré boli podmienené preukázaním negatívneho výsledku RT-PCR testu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu.

54. Uznesením vlády č. 704 zo 4. novembra 2020, zverejneným v zbierke zákonov 5. novembra 2020 pod č. 306/2020 Z. z., vláda obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 9. novembra 2020 do 14. novembra 2020 v územných obvodoch 45 okresov s výnimkami, ktoré boli podmienené preukázaním negatívneho výsledku RT-PCR testu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu vykonanými od 6. do 8. novembra 2020. V ostatných okresoch výnimky zo zákazu vychádzania boli tiež podmienené preukázaním negatívneho testu, avšak vykonaným od 29. októbra 2020 do 8. novembra 2020 (RT-PCR test) alebo od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020 (certifikát).

55. Uznesením vlády č. 718 z 11. novembra 2020, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 11. novembra 2020 pod č. 315/2020 Z. z., vláda vykonala zmenu svojho uznesenia č. 587 z 30. septembra 2020 tak, že v bode B.1 nahradila číslicu „45“ číslicou „90“. Súčasne s účinnosťou od 15. novembra 2020 zakázala uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať v počte nad 6 osôb, okrem osôb žijúcich v jednej domácnosti.

56. Uznesením vlády č. 804 zo 16. decembra 2020, zverejneným v zbierke zákonov 17. decembra 2020 pod č. 386/2020 Z. z., vláda obmedzila slobodu pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky zákazom vychádzania od 19. decembra 2020 do 29. decembra 2020 s výnimkami, ktoré neboli podmienené preukázaním sa negatívnym výsledkom testu.

57. Uznesením vlády č. 807 z 29. decembra 2020, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 29. decembra 2020 pod č. 427/2020 Z. z., vláda predĺžila núdzový stav vyhlásený uznesením vlády č. 587 z 30. septembra 2020 na obdobie 40 dní a súčasne obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 30. decembra 2020 do 10. januára 2021 s výnimkami, ktoré neboli podmienené preukázaním sa negatívnym výsledkom testu. Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 519 z 12. januára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 14. januára 2021 pod č. 4/2021 Z. z., vyslovila súhlas s predĺžením núdzového stavu schváleným uznesením vlády č. 807 z 29. decembra 2020.

58. Uznesením vlády č. 808 z 31. decembra 2020, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 1. januára 2021 pod č. 453/2020 Z. z., vláda obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 1. januára 2021 do 24. januára 2021 s výnimkami, ktoré neboli podmienené preukázaním sa negatívnym výsledkom testu.

59. Uznesením vlády č. 1 zo 6. januára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 6. januára 2021 pod č. 1/2021 Z. z., vláda obmedzila na území Slovenskej republiky, okrem územného obvodu okresu Nitra, slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 11. januára 2021 do 26. januára 2021 s výnimkami, ktoré neboli podmienené preukázaním sa negatívnym výsledkom testu. Toto uznesenie bolo zmenené a doplnené uznesením vlády č. 44 z 20. januára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 22. januára 2021 pod č. 14/2021 Z. z.

60. Uznesením vlády č. 30 zo 17. januára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 18. januára 2021 pod č. 8/2021 Z. z., vláda obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 27. januára 2021 (resp. od 3. februára 2021 pre územný obvod 36okresov, v ktorých na základe vykonaných antigénových testov vykázali menšiu mieru pozitivity, pozn.) do 7. februára 2021 s výnimkami podmienenými preukázaním sa negatívnym výsledkom testu, predložením dokladu o prekonaní ochorenia COVID-19 nie starším ako 3 mesiace alebo zaočkovaním proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny, ak od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní.

61. Uznesením vlády č. 77 z 5. februára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 6. februára 2021 pod č. 49/2021 Z. z., vláda opakovane predĺžila núdzový stav na obdobie 40 dní s účinnosťou od 8. februára 2021 (do 19. marca 2021). Súčasne obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 8. februára 2021 do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu opakovane predĺženého, teda do 19. marca 2021. (Nie všetky) výnimky zo zákazu vychádzania boli podmienené preukázaním negatívneho výsledku testu nie staršieho ako 7, 14 alebo 21 dní v závislosti od zaradenia okresu uznesením vlády podľa COVID AUTOMATU do príslušného stupňa varovania, predložením dokladu o prekonaní ochorenia COVID-19 nie starším ako 3 mesiace, zaočkovaním proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny, ak od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo zdravotnou kontraindikáciou neumožňujúcou vykonanie testu na ochorenie COVID-19. Toto uznesenie bolo zmenené a doplnené uznesením vlády č. 88 z 13. februára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 15. februára 2021 pod č. 64/2021 Z. z. Národná rada uznesením č. 607 z 26. februára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 27. februára 2021 pod č. 92/2021 Z. z., súhlasila s opakovaným predĺžením núdzového stavu schváleným uznesením vlády č. 77 z 5. februára 2021.

62. Uznesením vlády č. 123 z 28. februára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 3. marca 2021 pod č. 94/2021 Z. z., vláda obmedzila na území Slovenskej republiky slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 3. marca 2021 do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu (19. marca 2021) s výnimkami, ktoré (nie všetky) boli podmienené preukázaním negatívneho výsledku testu nie staršieho ako 7, 14 alebo 21 dní v závislosti od zaradenia okresu do príslušného stupňa varovania podľa COVID AUTOMATU, predložením dokladu oprekonaní ochorenia COVID-19, zaočkovaním proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny alebo zdravotnou kontraindikáciou neumožňujúcou vykonanie testu.

63. Na účel dôkladného dokumentovania vývoja právnej úpravy núdzového stavu ústavný súd dodáva, že vláda uznesením č. 169 z 24. marca 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 25. marca 2021 pod č. 109/2021 Z. z., zmenila napadnuté uznesenie s účinnosťou od 25. marca 2021 v časti C.1 v bode 15 tak, že cesta na účel pobytu v prírode vrátane individuálneho športu sa ako výnimka zo zákazu vychádzania môže uplatňovať za splnenia ďalších podmienok v čase od 5.00 h do 20.00 h. Zároveň doplnením bodu C.2 vláda obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom cesty na rekreáciu v zahraničí aj v čase od 1.00 h do 5.00 h.

64. Napadnuté uznesenie vlády, ktoré obsahuje rozhodnutie o predĺžení núdzového stavu (časť A a B), a rozhodnutia nadväzujúce na rozhodnutie o predĺžení núdzového stavu (časť C, D, E a F) odrážajú zhľadiska aktuálnej krízovej situácie na území Slovenskej republiky kontinuálne pretrvávanie núdzového stavu a v ňom uplatňovaných obmedzení zavedených rozhodnutiami vlády uvedenými v bodoch 50 až 62 odôvodnenia tohto nálezu.

65. Podstatou veci je preskúmanie, či núdzový stav opakovane predĺžený napadnutým uznesením vlády a rozhodnutia nadväzujúce na rozhodnutie o predĺžení núdzového stavu sú v súlade s ústavou a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, konkrétne, či boli splnené formálne a vecné podmienky na jeho predĺženie (referenčné normy čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu) a či tak boli naplnené kritériá princípu legality (čl. 1 ods. 1 ústavy) a viazanosti štátnej moci právom (čl. 2 ods. 2 ústavy), a či obmedzenie základných práv a slobôd a uloženie povinností vyplývajúce z rozhodnutí nadväzujúcich na predĺženie núdzového stavu spĺňa ústavné podmienky (referenčné normy čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy).

66. Núdzový stav má v našom právnom poriadku rozsiahle účinky. Na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu umožňuje vláde, aby priamo jej rozhodnutím obmedzila vymenované základné práva alebo uložila povinnosti. Viacero zákonov obsahuje ustanovenia, ktoré sa aplikujú len na základe vyhláseného núdzového stavu, napríklad zákon o verejnom obstarávaní alebo zákon o elektronických komunikáciách. Osobitne možno spomenúť také zákony, ktoré v rámci núdzového stavu umožňujú vydávať vládne nariadenia súvisiace s núdzovým stavom a na základe ktorých môžu byť ukladané povinnosti.

67. Ústavnosť, život a zdravie, demokracia, sloboda a právny štát sú pojmy mimoriadnej hodnoty, ktoré sa osobitným spôsobom prejavujú v predmetnom konaní o ústavnosti núdzového stavu vyhláseného v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19.

68. Ústavný systém počíta s rozmanitosťou spoločenského a štátneho života, ktorých súčasťou môžu byť aj dramatické udalosti, na ktoré už nestačí reagovať bežnými nástrojmi právneho poriadku. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu je samotnou ústavou predpokladaný predpis (čl. 51 ods. 2 a čl. 102 ods. 3 ústavy). Má rovnakú právnu silu ako ústava s tým, že stojí vedľa ústavy „pripravený“ na ním predpokladané osobitné krízové situácie. Pozícia ústavného zákona o bezpečnosti štátu vyjadruje, že sa aplikuje ojedinele, len v skutočne potrebných situáciách, avšak zároveň umocňuje právnu istotu tým, že je vopred jasné, ako bude štátna moc v osobitných situáciách postupovať. Ústava a ústavný zákon o bezpečnosti štátu tak sledujú, aby bol „za každú cenu“ zachovaný právny štát. Tieto myšlienky sú priamo vyjadrené v čl. 1 ods. 1 a 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu.

69. Ústavnoprávna koncepcia ľudských práv a slobôd počas núdzového stavu je upravená v čl. 51 ods. 2 ústavy. Podľa čl. 51 ods. 2 ústavy podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon. Článok 51 ods. 2 ústavy je systematicky zaradený k spoločným ustanoveniam k druhej hlave ústavy, ktorá upravuje základné práva a slobody. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu tak v zásade samostatne upravuje podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu tak na rozdiel od ústavy umožňuje (i) priamo uznesením vlády obmedzovať vypočítané základné práva a slobody, (ii) pričom sa tak musí diať v nevyhnutnom rozsahu a čase. Uvedený model vytvára základ pre okamžitú akcieschopnosť vlády pri prijímaní účinných opatrení na odvrátenie bezprostrednej pandemickej hrozby. Osobitne pre núdzový stav v čase pandémie platí čl. 5 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu, podľa ktorého v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j). Štandardom prieskumu obmedzení základných práv a slobôd počas núdzového stavu je test nevyhnutného rozsahu, ktorý zahŕňa hlavne ochranu pred excesívnosťou základného obmedzenia, resp. základných obmedzení stanovených vládou.

70. Súčasťou ústavnej obozretnosti voči núdzovému stavu a obdobným stavom je aj právomoc ústavného súdu v osobitnom type konania preskúmať predĺženie núdzového stavu (čl. 129 ods. 6 ústavy a § 189 a nasl. zákona o ústavnom súde). Ústavný súd musí byť pri preskúmavaní núdzového stavu podozrievavý. Je povinný zvlášť citlivo vnímať signály, ktoré by naznačovali zásah do samotnej štruktúry ústavnosti. Zároveň je ústavný súd štandardne povinný preveriť formálne náležitosti, prípadne dôvodnosť predĺženia núdzového stavu. Ústavný súd by v rámci zákazu svojvôle musel zasiahnuť, ak by zistil, že núdzový stav bol predĺžený z iných dôvodov, než v čl. 5 pripúšťa ústavný zákon o bezpečnosti štátu (PL. ÚS 22/2020).

71. Núdzový stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane (čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti štátu). Núdzový stav tak možno predĺžiť len na základe zákonom ustanovených dôvodov a posúdenie, či tieto dôvody nastali a či vyžadujú predĺženie núdzového stavu, vyžaduje tiež expertné, koncepčné a v konečnom dôsledku politické uváženie. Ústavný súd preto deklaruje, že vláda (ako vrcholný exekutívny orgán s rozsiahlymi, vecne súvisiacimi kompetenciami) je v lepšej pozícii posúdiť takéto okolnosti a za toto posúdenie a dôsledky svojho (pozitívneho, ale aj negatívneho) rozhodnutia o tom, či predĺži núdzový stav, je demokraticky zodpovedná. Úlohou ústavného súdu v tomto konaní je v zásade posúdiť len základnú racionalitu širšieho skutkového základu a zistiť, či nejde o zjavne neprimeranú reakciu exekutívy. Ústavný súd neposudzuje, ako optimálne má byť núdzový stav rozhodnutím vlády vymedzený, s výnimkou zásahu proti aktivite vlády pri obmedzovaní základných práv a ukladaní povinností, ktorá nie je nevyhnutná. Uvedené vyplýva z princípu deľby moci, ale nepriamo aj zo zákonom ustanovenej 10-dňovej lehoty na rozhodnutie. Skutočnosť, že ústavný súd je na jednej strane k núdzovému stavu podozrievavý a na druhej strane necháva vláde široký priestor, nie je protirečením, ale ide o osobitosť a podstatu daného konania.

72. S účinnosťou od 29. decembra 2020 sa uplatňuje ústavný zákon o bezpečnosti štátu v novelizovanej podobe (zmena vykonaná ústavným zákonom č. 414/2020 Z. z.), ktorá v prípade núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie vyžaduje, aby s jeho predĺžením vyslovila súhlas národná rada, a to do 20 dní od prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Dôvodová správa k novele č. 414/2020 Z. z. okrem iného uvádza, že

„Nutnosť súhlasu národnej rady s predĺžením núdzového stavu sleduje cieľ vytvorenia ústavnej poistky v rámci deľby moci a systému bŕzd a protiváh v parlamentnej republike.“

73. Z hľadiska rozsahu a hĺbky kontroly ústavnosti, ktorú ústavný súd vykonáva vo vzťahu k inštitútu núdzového stavu, je v súvislosti naznačenej v predchádzajúcej citácii potrebné uviesť, že „zapojenie“ národnej rady do procesu predlžovania núdzového stavu nijako nenarúša dôležitosť a význam rozhodnutia ústavného súdu v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy. Decízne hodnotiace kritérium rozhodovania ústavného súdu je totiž prevažne orientované na ochranu základných práv a slobôd, ktorých obmedzovanie je so stále plynúcim časom pri predlžovaní núdzového stavu pociťované ich nositeľmi ako naliehavejšie azaťažujúcejšie, zatiaľ čo ústavným zákonom vyžadovaný súhlas národnej rady sleduje dominantne zabezpečenie potrebnej mocenskej rovnováhy v štáte v období pretrvávajúceho núdzového stavu (čo sa spája s priamou ústavnou zodpovednosťou vlády parlamentu). Ústavný súd sa teda prioritne koncentruje na ochranu adresátov výkonu štátnej moci. Aj z uvedeného dôvodu rozhodnutie ústavného súdu, ktoré pri predlžovaní núdzového stavu môže z časových dôvodov zväčša predchádzať rozhodovaniu národnej rady o udelení súhlasu, národnú radu nezaväzuje v priestore prekračujúcom rámec čl. 129 ods. 7 ústavy pri tvorbe jej následného úsudku o tom, či predĺžený núdzový stav odsúhlasiť alebo nie. Obdobne z rovnakého dôvodu však ani ústavný súd v dôsledku novelizovaného znenia čl. 5 ods. 2 tretej, štvrtej a piatej vety ústavného zákona obezpečnosti štátu nesmie vo svojom podozrievavom prístupe, už naznačenom v náleze č. k. PL. ÚS 22/2020, ochabnúť a formálne znižovať štandard ochrany základných práv a slobôd uplatniteľný v krízových situáciách s poukazom na právomoc národnej rady udeľovať s predlžovaním núdzového stavu súhlas.

74. Napokon, ústavný súd považuje za potrebné doplniť, že ústavným zákonom o bezpečnosti štátu vyžadovaný súhlas národnej rady s predĺžením núdzového stavu taktiež zosilňuje dôvodnosť právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého vyhlásenie, no i predlžovanie núdzového stavu z hľadiska naplnenia dôvodov „vyžaduje tiež expertné, koncepčné a v konečnom dôsledku politické uváženie“ spojené s demokratickou zodpovednosťou vlády a po novele ústavného zákona o bezpečnosti štátu i parlamentu (PL. ÚS 22/2020, bod 43).

75. Vyhlásenie núdzového stavu na jednej strane a jeho predlžovanie na strane druhej otvára prirodzenú otázku, či pri dlhodobejšie pretrvávajúcom núdzovom stave nemá byť ústavný súd pri prieskume jeho dôvodnosti a nevyhnutnosti prísnejší, než je tomu pri prvotnom vyhlásení. Ako už ústavný súd uviedol, jeho rozhodovanie je dominantne orientované na ochranu základných práv a slobôd v predĺženom núdzovom stave (bod 73). Preto samotný formálny fakt, že ústavný súd preskúmava nie práve vyhlásený, ale už (opakovane) predlžovaný núdzový stav, môže signalizovať ako dôvodnú požiadavku na vyššiu mieru prísnosti takéhoto prieskumu. Iplynutie času totiž ovplyvňuje vyhodnotenie kritéria nevyhnutnosti podľa čl. 5 ods. 2 a 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Na strane druhej ale ústavný súd vždy musí dôkladne vyhodnocovať aj závažnosť hrozby, ktorá k vyhláseniu a následnému, hoci i opakovanému predlžovaniu núdzového stavu viedla. Niet totiž pochýb, že samotná jej povaha si za určitých okolností predlžovanie krízového právneho režimu bude v záujme účinnej ochrany života a zdravia vyžadovať. Obraz formulovanej argumentácie dotvára aj skutočnosť, že do 28. decembra 2020 nebolo možné vyhlásený núdzový stav predlžovať. No práve pod vplyvom závažnosti aktuálnej epidemickej hrozby ústavodarný orgán s účinnosťou od 29. decembra 2020 schválil ústavný zákon č. 414/2020 Z. z., ktorým umožnil aj opakované predlžovanie núdzového stavu, aby vláda mohla prijímať účinné opatrenia.

76. Zhrňujúco teda ústavný súd konštatuje, že jeho podozrievavosť pri prieskume (opakovane) predlžovaného núdzového stavu, aj napriek potrebe súhlasu národnej rady, je zdôvodu objektívneho faktu plynutia času vyššia a vyžaduje prísnejšie posúdenie, ako je tomu v prípade vyhláseného núdzového stavu. Prísnosť je však podstatne determinovaná závažnosťou a povahou pretrvávajúcej hrozby.

77. Ústavný súd po oboznámení sa s návrhmi navrhovateľov a stanoviskom vlády dospel k nasledovným záverom.

III.2. K návrhu skupiny poslancov:

78. Pokiaľ ide o námietku skupiny poslancov o chýbajúcej identifikácii nevyhnutnosti rozsahu ačasu zavedených obmedzení základných práv a slobôd, ústavný súd už konštatoval, že z ústavného zákona o bezpečnosti štátu nevyplýva explicitný príkaz, aby bol v uznesení vlády výslovne ustanovený dôvod (a tým aj východisko pre zhodnotenie nevyhnutnosti) vyhlásenia, resp. predĺženia núdzového stavu. Zároveň však pri takomto akte vlády je v záujme právnej istoty žiaduce, aby z textu uznesenia vlády vyplýval aspoň stručný dôvod vyhlásenia, resp. predĺženia núdzového stavu. Napokon, dôvod a účel núdzového stavu má byť prirodzene zistiteľný aj zo skutkového, spoločenského a právneho kontextu veci tak, aby bola vylúčená svojvôľa a aby bol dôvod objektívne poznateľný (m. m. PL. ÚS 22/2020). Na účel identifikácie uvedených determinantov je pre ústavný súd podstatné poznať okolnosti, ktoré v procese rozhodovania vlády o predĺžení núdzového stavu vyšli najavo.

79. Napadnuté uznesenie vlády v časti B výslovne uvádza, že vláda opakovane s účinnosťou od 20. marca 2021 predlžuje núdzový stav vyhlásený uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020, ktorý bol vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, na 40 dní, a to na postihnutom území Slovenskej republiky, ktorým je územie celej Slovenskej republiky. Jediný ústavne aprobovaný dôvod predĺženia núdzového stavu je z časti B, no i z napadnutého uznesenia vlády ako celku nespochybniteľne poznateľný.

80. Vláda zaslala ústavnému súdu záznam z neverejného zasadnutia vlády, na ktorom bolo napadnuté uznesenie prijaté. Návrh na predĺženie preskúmavaného núdzového stavu predložil vláde podpredseda vlády a minister financií, pričom sa opieral o materiál

„Opakované predlženie od20.marca do 28. apríla“

, ktorý bol k dispozícii všetkým zúčastneným členom vlády. Z dokumentovanej diskusie vlády vyplýva, že dôvodom predĺženia núdzového stavu je pandémia a jej vplyv na životy a zdravie obyvateľov, pričom návrh podpredsedu vlády a ministra financií nadväzuje na návrh prerokovaný na pandemickej komisii vlády. Tá na zasadnutí 16. marca 2021 odporúčala vláde predĺženie núdzového stavu o 40 dní, a to v rozsahu obmedzení realizovaných v ostatnom predĺžení núdzového stavu (uznesenie vlády č. 123 z 28. februára 2021). Zároveň pandemická komisia vlády odporučila zaviesť zákaz ciest do zahraničia na účel rekreácie. Diskusia na rokovaní vlády 17. marca 2021 sa týkala zdravotníckych dôvodov na vyhlásenie núdzového stavu. Navrhovateľ oboznámil členov vlády so štatistickými a analytickými výstupmi aktuálneho pandemického stavu, ktorých pôvodcami sú ministerstvo zdravotníctva, Národné centrum zdravotníckych informácií, Štátny ústav na kontrolu liečiv, Úrad verejného zdravotníctva, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj Štatistický úrad Slovenskej republiky. Predmetné výstupy, ktoré vláda doručila spolu so svojím vyjadrením i ústavnému súdu, obsahujú:

- prehľad epidemiologickej situácie v zahraničí a v Slovenskej republike, - popis situácie v nemocničných zariadeniach,

- informácie o priebehu vakcinácie,

- aktuálny stav COVID AUTOMATU,

- krátkodobé prognózy za predpokladu zachovania núdzového stavu, ako aj

- samostatnú časť nazvanú

„Odôvodnenie potreby predĺžiť núdzový stav“.

81. V uvedenej poslednej časti analytického materiálu bola vláda oboznámená s trendom vývoja základných pandemických ukazovateľov pri vyhlásení (1. októbra 2020), ako aj pri nasledovných predĺženiach (11. novembra 2020, 1. januára 2021) núdzového stavu vrátane stavu k 16. marcu 2021. Materiál v tejto časti kládol dôraz na popis zdravotných a individuálnych implikácií pandemickej krízy, ktoré spočívajú vo vysokom riziku mutácií spôsobilých uniknúť imunitnej odpovedi, vo výpadku pracovnej produktivity postihnutej časti obyvateľstva, a to aj v dlhodobejšej perspektíve (post-covid syndróm), a v neposlednom rade i v osobných a rodinných tragédiách (50 – 80 úmrtí denne).

82. Sumárne materiál tvoriaci podklad pre rozhodovanie vlády hodnotí epidemiologickú situáciu ako vykazujúcu vysoký počet denných prírastkov, prítomnosť znepokojujúcich variantov, reprodukčné číslo vírusu „krehko pod úrovňou 1“ a konštatuje reálnosť kontroly epidémie len v nízkych číslach. Sumár naznačuje aj kritický stav nemocničných zariadení. Nadväzne navrhovaný manažment pandémie zahŕňa okrem iného odporúčanie obmedzenia vychádzania a cestovania (charakterizované ako „protiepidemicky nevyhnutné“), varovanie pred uvoľňovaním vedúcim k okamžitému  nárastu prípadov spätému s negatívnym vnímaním v spoločnosti, ako aj potrebu hospodárskej mobilizácie.

83.Záverečné odporúčania predmetného podkladového materiálu potom artikulujú potrebu „predĺžiť núdzový stav o 45 dní“, „predĺžiť platnosť opatrení minimálne do 4.4.2021“, „výrazne obmedziť zahraničné cestovanie“ a „od 5.4.2021 na základe Covid automat pristúpiť k nastaveniu opatrení a veľmi pozvoľnom uvoľňovaní“.

84. Rekapitulácia pandemickej situácie, ktorá tvorila informačný základ pre rozhodovanie vlády o opakovanom predĺžení núdzového stavu, podľa názoru ústavného súdu dostatočne ústavno-právne odôvodňuje napadnuté uznesenie vlády. Podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu skutočnosť, že dôvod vyhlásenia núdzového stavu nie je v napadnutom uznesení vlády výslovne uvedený, jeho súlad s ústavou a ústavným zákonom neovplyvnila (PL. ÚS 22/2020). Platí to i v posudzovanej veci predĺženia núdzového stavu. Vláda pri svojom rozhodovaní vychádzala z vecne relevantných podkladov, ktoré boli predtým expertne posúdené a prerokované a ktoré prerokovala aj vláda, tieto k svojmu vyjadreniu doručenému ústavnému súdu priložila, čím zabezpečila preskúmateľnosť jej rozhodnutia o opakovanom predĺžení núdzového stavu. Ústavný súd už konštatoval, že dôvod predĺženia núdzového stavu možno z napadnutého uznesenia vlády nezameniteľne identifikovať (bod 79).

III.2.1. Nevyhnutný rozsah

85.Pokiaľ ide onevyhnutnosť rozsahu predĺženého núdzového stavu, ústavný súd zistil, že núdzový stav je vyhlásený na postihnutom území, ktorým je s ohľadom na rozsah a charakter pandemickej hrozby celé územie Slovenskej republiky. Vláda už skôr zaviedla COVID AUTOMAT, v zmysle ktorého sú aktuálne stále všetky okresy tvoriace územie Slovenskej republiky v „najhorších“ troch stupňoch zo siedmich. Vyplýva to z podkladov, ktoré mala vláda pri rozhodovaní k dispozícii a ktoré predložila aj ústavnému súdu. Skúmanie rozsahu predĺženého núdzového stavu si vyžaduje taktiež jednoznačnú overiteľnosť, či sa uplatňuje iba na báze vybraných alebo všetkých rezortov. Ani v tomto ohľade napadnuté uznesenie vlády nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že núdzový stav je predĺžený vo všetkých rezortoch, v ktorých vládna moc realizuje svoje úlohy. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že predĺženie núdzového stavu na celom území a vo všetkých rezortoch Slovenskej republiky je ústavnoprávne v poriadku. Ak by k tejto otázke mal ústavný súd zaujať odlišný postoj, musel by nielen preskúmať, ale aj účinne spochybniť kritériá, na ktorých je členenie okresov podľa COVID AUTOMATU založené, a navyše by taktiež musel bez náležitých podkladov (ako aj bez potrebného času na ich zabezpečenie a efektívne odborné preverenie) vyhodnocovať začlenenie jednotlivých okresov do konkrétnych stupňov varovania či ostražitosti. Takúto mieru prieskumu ústava ani zákon o ústavnom súde od ústavného súdu neočakávajú (PL. ÚS 22/2020, desaťdňová lehota na rozhodnutie).

86. Úloha ústavného súdu sa koncentruje na ústavno-právne kritérium nevyhnutnosti (čl. 5 ods. 2 ústavného zákona) rozsahu i času predĺženia núdzového stavu. Vláda svojím vyjadrením a jeho prílohami podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť, čo do jeho rozsahu, dôkladne zdokumentovala. Ústavný súd konštatuje, že aktuálna pandemická situácia vyvolaná šírením koronavírusovej infekcie v komplexnejšom obraze trendu jej vývoja od 1. októbra 2021 má za následok, že pretrvávanie núdzového stavu je aj pri prísnejšom hodnotení ústavného súdu ešte ústavne udržateľné. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že po prieskume podkladov, ktoré mal k dispozícii, dospel k záveru, že predĺženie núdzového stavu sleduje ako legitímny cieľ ochranu verejného zdravia, ktoré má s ohľadom na charakter pandemickej hrozby sekundárne dopad aj na ďalšie ústavné hodnoty.

III.2.2. Nevyhnutný čas

87. Pokiaľ ide o námietku skupiny poslancov akcentujúcu čas predĺženého núdzového stavu, ústavný súd konštatuje, že núdzový stav bol predĺžený na 40 dní. Vláda teda využila strop ústavnej lehoty. Vláda je však povinná v každom prípade predlžovania núdzového stavu dôkladne skúmať, či je dôvodné predĺženie v maximálne prípustnom časovom rozsahu. Ústavný súd je pripravený akceptovať aj odhadovanú či predpokladanú intenzitu ohrozenia ako východisko pre rozhodovanie vlády o dĺžke núdzového stavu. To však platí predovšetkým v počiatočných štádiách relevantnej hrozby, keď je jej nebezpečenstvo málo poznané a nedostatočne uchopiteľné. Čím dlhšie núdzový stav v dôsledku jeho opakovaného predlžovania trvá, tým väčšiu pozornosť je vláda povinná v záujme zohľadnenia invazívnosti nadväzujúcich obmedzení základných práv a slobôd i uložených povinností venovať dôkladnej (i odbornej a expertnej) analýze nevyhnutnosti ďalšieho predlžovania núdzového stavu. Plnenie tejto jej ústavnej povinnosti implikovanej okrem iného aj v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona musí mať ústavný súd možnosť preskúmať. V opačnom prípade by kompetencia ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 6 ústavy strácala svoj obsahový zmysel. Z uvedeného dôvodu je pre ústavný súd podstatný obsah vyjadrenia vlády i podklady predložené s vyjadrením, ktoré musia primerane dokumentovať fakty determinujúce ďalšie predĺženie núdzového stavu. Tieto skutočnosti ústavný súd nepreskúmava preto, aby hodnotil ich dôvodnosť po stránke expertnej, ale preto, aby zistil, či existuje racionálny základ pre ospravedlnenie ďalšieho vytvárania formálneho priestoru na prípadné invázie do základných práv a slobôd.

88. Nevyhnutnosť predĺženia núdzového stavu na obdobie 40 dní pri rozhodovaní vlády vyplývala z už rekapitulovaných podkladov (odporúčanie pandemickej komisie vlády, štatisticko-analytický materiál popisujúci charakter pandémie). Tie vláde za podmienky priaznivého vývoja základných pandemických ukazovateľov adresujú odporúčanie kpostupnému uvoľňovaniu opatrení po skončení veľkonočných sviatkov s tým, že podľa prognózy Inštitútu zdravotných analýz Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky sa pri zachovaní aktuálnych opatrení dá zlom epidemickej krivky (prípadov) predpokladať vobdobí mesiacov apríl až máj. Udržateľnosť priaznivého vývoja však v súčasnosti zjavne nie je istotou, iba predpokladom. Bude preto úlohou vlády v závislosti od vývoja situácie v najbližších dňoch znovu prehodnocovať zavedené opatrenia na báze kritéria nevyhnutnosti. Keďže však budúci vývoj nie je istý, nemožno a priori vylúčiť ani opätovné zhoršovanie pandemickej situácie. Matéria núdzového stavu zahŕňa množstvo rozmanitých opatrení, ktoré na seba zväčša nadväzujú. Vypustenie tých podstatných, ktoré s núdzovým stavom bytostne koexistujú, by potom v prípade zhoršenia ukazovateľov pandemickej situácie mohlo mať v protipandemickom boji za následok potrebu opätovného „reštartu“ celého mechanizmu, ktorého trvanie by viedlo kvýraznému zhoršeniu stavu verejného zdravia na Slovensku. Preto pri posudzovaní času predĺženého núdzového stavu ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dôvodom predĺženia nie je len existujúce ohrozenie života a zdravia osôb, ale aj jeho bezprostredná hrozba (čl. 5 ods. 1 ústavného zákona). Nevyhnutnosť času predĺženého núdzového stavu (čl. 5 ods. 2 ústavného zákona) sa preto nemôže odvíjať iba od stavu aktuálneho vo chvíli rozhodovania o jeho predĺžení, ale aj od reálnosti hrozby prípadného zhoršenia, na ktorú nadväzuje požiadavka okamžitej akcieschopnosti zo strany štátu. Podklady predložené vláde na účel rozhodovania podľa názoru ústavného súdu dostatočne dokumentujú reálnosť bezprostrednej hrozby pre život a zdravie osôb, ktorej pôvodcom je vírus SARS-CoV-2 v jeho rôznych mutáciách. Ústavný súd tu prihliada aj na faktor celospoločenského vnímania pretrvávajúceho núdzového stavu. Jeho zrušenie, tak ako to požaduje skupina poslancov, by v dôsledku pandemickej únavy síce v spoločnosti vyvolalo okamžitý nástup optimizmu, no zároveň aj výrazné oslabenie ostražitosti v epidemiologicky zodpovednom správaní, čo by potom mohlo viesť k zhoršeniu situácie a k opätovnému vyhláseniu núdzového stavu s mimoriadne negatívnym dopadom na subjektívne prežívanie spoločenskej atmosféry poznačenej novozavedenými obmedzeniami. Na podklade všetkých uvedených dôvodov dospel ústavný súd kzáveru, že predĺženie núdzového stavu napadnutým uznesením vlády na 40 dní nepostráda v aktuálnej situácii nevyhnutnosť požadovanú čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

89. Námietka skupiny poslancov poukazujúca na nesprávny vládny manažment pandemických opatrení anevyužitie organizačných predpokladov založených na núdzovom stave vprospech účinného boja s aktuálnou pandemickou hrozbou má podľa názoru ústavného súdu z vecného hľadiska viac odborný medicínsky než ústavno-právny kontext. Navyše, podklady, ktoré má k ústavný súd k dispozícii, nedokladujú „netransparentné nákupy testovacích súprav a iných materiálov“ či skutočnosť, že „nástroje hospodárskej mobilizácie neboli využité na obstaranie chýbajúcich ventilačných prístrojov“. Predmetnú námietku preto ústavný súd vo vzťahu k predmetu jeho prieskumu v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy nepovažuje za dôvodnú.

90. Pokiaľ ide o skupinou poslancov, namietané pochybenie pri prijímaní napadnutého uznesenia, ktoré bolo schválené až po aktualizácii mapy okresov podľa aktuálnej rizikovosti s ohľadom na šírenie ochorenia COVID-19, hoci mu malo predchádzať, ústavný súd dodáva, že skutočne ide o výsostne formálny problém, ktorý ústavno-právnu relevanciu nedosahuje. Rovnaký záver platí o kritike, podľa ktorej uznesenie neobsahuje zmienku o ďalšom procese vyslovenia súhlasu s predĺžením núdzového stavu v národnej rade ani poverenie na predloženie vládneho návrhu do národnej rady a odôvodnenie v jej orgánoch.

III.2.3. Záverečné posúdenie návrhu skupiny poslancov

91. Skupina poslancov ako navrhovateľ volá po tom, aby rozhodnutie vlády bolo zdôvodnené „konkrétnymi skutkovými okolnosťami“ a „právnymi úvahami“, keďže ide o právny akt zakladajúci možnosti obmedzenia základných práv a slobôd. Každý právny akt, či už ide o akt normotvorby alebo aplikácie noriem, je možným zásahom do základných práv a slobôd, a preto vyžaduje určitú podobu legitimácie. Zatiaľ čo základným prvkom legitimácie individuálnych právnych aktov je zákonom upravený procesný postup, ktorého súčasťou je aj skutkovými okolnosťami a právnymi úvahami odôvodnené či už súdne alebo administratívne rozhodnutie, legitimácia rozhodnutí vlády a parlamentu nielen pri normotvorbe vychádza z politických ademokratických prvkov, ktoré nie sú osobitne limitované konštruktmi procesných postupov tvorby individuálnych justičných a administratívnych rozhodnutí.

92. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podmienky predĺženia núdzového stavu vládou predpokladané v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona obezpečnosti štátu, zavedenie osobitného schvaľovacieho postupu s účasťou národnej rady, no v neposlednom rade i právomoc ústavného súdu posúdiť súlad predĺženia núdzového stavu s ústavou alebo ústavným zákonom zreteľne reprezentujú eminentný záujem na starostlivom posúdení všetkých kritérií súvisiacich s výnimočnou situáciou bezprostredne ohrozujúcou život a zdravie ľudí v príčinnej súvislosti sovznikom pandémie. Popísaný systém by súčasne objektívne mal povzbudzovať dôveru verejnosti, že predĺženie núdzového stavu bude posúdené adekvátne a komplexe. I keď tento proces predstavuje ústavnú poistku v rámci deľby moci a systému vzájomných bŕzd a protiváh v parlamentnej republike, je potrebné nestrácať zo zreteľa, že sa odohráva výlučne na pozadí výnimočnej situácie ohrozenia života a zdravia ľudí pandémiou. Uvedená okolnosť by nemala uberať na dôraze pri uplatňovaní referenčných právomocí vlády, parlamentu či návrhom podmienenej právomoci ústavného súdu v súvislosti s predĺžením núdzového stavu, naopak, mala by prispieť k tomu, aby sa uplatňovanie týchto bŕzd a protiváh dialo za takých okolností, z ktorých bude možné porozumieť dôvodom, ktoré výsledok rozhodovania ovplyvnili.

93. Zároveň je však potrebné si uvedomiť, že legitimácia normotvorcu vychádza nie z justičných, ale z demokratických a politických postupov rozhodovania, ktorých základom je hľadanie politického konsenzu pri tvorbe normatívnych právnych aktov. Parlamentná a vládna normotvorba, a to aj núdzová, ako tomu je aj v tomto prípade, preto nie je podmienená vydaním rozhodnutia, ktoré by muselo obsahovať nearbitrárne odôvodnenie konkrétnymi skutkovými okolnosťami alebo právnymi úvahami. Tak, ako je limitom zákonodarcu ústava, tak je limitom predĺženia núdzového stavu len ústavná norma obsiahnutá v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona, podľa ktorej núdzový stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane.

94. Tento limit nebol vládou prekročený, keďže skutočnosť pandémie ohrozujúcej životy a zdravie osôb, ako aj predpoklad, že pandémia nebude prekonaná najbližších 40 dní, bola v rozhodovacom procese predchádzajúcom napadnutému uzneseniu vlády jasne, odborne a zrozumiteľne verifikovaná tak, že je zrejmá aj ústavnému súdu pri jeho rozhodovaní. O nesúlade predĺženia núdzového stavu s ústavným zákonom bude možné uvažovať len vtedy, ak bude zrejmé, že nie sme konfrontovaní s nešťastným faktom – skutkovou okolnosťou pandémie ohrozujúcej životy a zdravie osôb. Tak tomu v súčasnosti nie je a ostáva len dúfať, že tomu tak skoro bude. Preto rozhodnutie vlády o predĺžení núdzového stavu je v súlade s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona.

95. I keď sa môže javiť, že proces prijímania rozhodnutia vlády a jeho forma nemá požadované náležitosti, takéto procesné požiadavky zo znenia domnele porušených ustanovení ústavy aústavného zákona nemožno vyvodiť. Opačné východisko ústavný súd dosiaľ zvolil iba vprípadoch uplatnenia individuálnej rozhodovacej právomoci vlády cielenej na konkrétneho adresáta (napr. IV. ÚS 478/2011), ktorá je svojím charakterom i ústavnoprávnym významom diametrálne odlišná od právomoci vyplývajúcej z ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Súčasne ústavný súd zvýraznil neverejnosť rokovania vlády odkazom na osobitnú právnu úpravu (§ 1a prvá veta zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov; II. ÚS 514/2010, II. ÚS 514/2012). Napokon v tejto súvislosti treba dodať, že okrem identifikovaného ústavnoprávneho limitu, ktorý bol predmetom tohto konania, ďalším aosobitným prvkom demokratickej a politickej legitimácie napadnutého vládneho rozhodnutia bude proces vyslovenia súhlasu národnej rady s predĺžením núdzového stavu tak, ako ho predpokladá čl. 5 ods. 2 tretia veta ústavného zákona.

96. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že dôvody artikulované skupinou poslancov v návrhu na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy nie sú spôsobilé viesť k vyhovujúcemu rozhodnutiu ústavného súdu. Preto o ich návrhu bolo potrebné rozhodnúť tak, že napadnuté uznesenie vlády je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona.

III.3. K návrhu generálneho prokurátora na prieskum časti C.1 napadnutého uznesenia vlády:

97. Generálny prokurátor vo svojom návrhu nespochybňuje samotné predĺženie núdzového stavu na obdobie 40 dní z dôvodu nepriaznivej epidemiologickej situácie plynúcej z pandémie ochorenia COVID-19.

98. Namieta však obmedzenia základných práv a slobôd zakotvené v uznesení vlády o predĺžení núdzového stavu, ako aj opatrenia, ktorými vláda určeným štátnym a verejným funkcionárom adresovala uloženie povinnosti a poverenie (časti D.1 a bod E.1), ako aj konkretizované odporúčania (časti F.1, F.5, F.6 a F.7).

99. Z ústavnoprávneho hľadiska sú najzásadnejšie argumenty generálneho prokurátora kritizujúce obmedzenia základných práv a slobôd obsiahnuté v časti C.1 napadnutého uznesenia vlády.

100. Na podklade rozsiahlej rekapitulácie regulatívov, ktoré vláda zaviedla do časti C.1 svojho uznesenia, generálny prokurátor na prvom mieste poukazuje na logický nedostatok časti C.1 v spojení s výnimkou upravenou v bode 2. Predmetné ustanovenie vychádza z obmedzenia slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (všeobecné pravidlo). Zákaz vychádzania sa však neuplatní v prípade cesty do zamestnania a zo zamestnania zamestnanca, ktorý nemôže vzhľadom na povahu práce vykonávať túto ako prácu z domácnosti, a na cestu na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná ako práca z domácnosti, a cestu späť (výnimka). Formulovaná výnimka sa však uplatní iba za splnenia podmienky, že sa dotknutá osoba preukáže negatívnym výsledkom testu (RT-PCR alebo antigénový test certifikovaný na území Európskej únie) nie starším ako 7 dní, ak ide o okres zaradený podľa COVID AUTOMATU do IV. a III. stupňa varovania, nie starším ako 14 dní, ak ide o okres zaradený podľa COVID AUTOMATU do II. stupňa varovania, alebo nie starším ako 21 dní, ak ide o okres zaradený do I. stupňa varovania. Alternatívne podmienky k negatívnemu testu na účel uplatnenia výnimky predstavujú vo všetkých okresoch prekonanie ochorenia COVID-19 preukázané dokladom nie starším ako tri mesiace alebo zaočkovanie proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny, ak od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo zdravotný stav či zdravotná kontraindikácia neumožňujúca vykonanie testu na ochorenie COVID-19.

101. Generálny prokurátor v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že COVID AUTOMAT má sedem stupňov (Monitoring, I. a II. stupeň ostražitosti, I. až IV. stupeň varovania), pričom sporná výnimka zo všeobecného pravidla je podmienená negatívnym výsledkom testu iba v štyroch najprísnejších stupňoch, kým alternatívne podmienky neberú zreteľ na to, v ktorom stupni COVID AUTOMATU je určitý okres zaradený. Z toho potom vyplýva absurdný dôsledok, keď v okresoch zaradených do najmenej prísnych stupňov (Monitoring, I. a II. stupeň ostražitosti) si osoba, ktorá chce cestovať do zamestnania a späť, bude môcť túto výnimku uplatniť, iba ak prekonala ochorenie COVID-19 alebo je zaočkovaná druhou dávkou a uplynulo 14 dní, alebo jej zdravotný stav či kontraindikácia bráni sa testovať. To vo výsledku znamená, že osoba, ktorá na COVID-19 neochorela ani nie je očkovaná a nemá ani zdravotné prekážky testovať sa, nebude môcť v okresoch zaradených podľa COVID AUTOMATU do najmenej prísnych stupňov výnimku zo zákazu vychádzania využiť.

102. Ústavný súd k rekapitulovanej námietke uvádza, že z hľadiska formálno-logického je úvaha generálneho prokurátora správna. Ústavný súd však rozhoduje v čase, keď sú všetky okresy tvoriace územie Slovenskej republiky zaradené do troch najprísnejších stupňov podľa COVID AUTOMATU. Problémy saplikáciou výnimiek podmienených negatívnym výsledkom testu naznačované generálnym prokurátorom ani nemôžu nastať. Aj vprípade, že sa vniektorom z okresov v období do 28. apríla 2021 natoľko zlepší epidemiologická situácia, že tento bude preradený do I. stupňa varovania, nebude problém artikulovaný v návrhu generálneho prokurátora vznikať. V takých okresoch je potrebné preukazovať sa negatívnym testom nie starším ako 21 dní. K uvedenej analýze je vhodné doplniť, že zaradenie okresov do jednotlivých stupňov podľa COVID AUTOMATU sa realizuje na týždennej báze. Ak by predsa vývoj epidemiologického stavu na našom území viedol v čase do 28. apríla 2021 k takému výraznému zlepšeniu, že by sa niektoré z okresov už v tomto blízkom období dostali do stupňa Monitoring alebo do I. či II. stupňa ostražitosti, potom riešenie bude úlohou vlády (doplnením uznesenia) alebo ho bude možné hľadať v zodpovedajúcom racionálnom výklade napadnutého uznesenia vlády v časti C.1 bode 2, zohľadňujúcom logiku COVID AUTOMATU, no predovšetkým v znižovaní miery obmedzení slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania.

103. Ústavný súd predmetnú námietku generálneho prokurátora vyhodnotil ako nedôvodnú.

104. Ďalšia kritika generálneho prokurátora sa orientuje na „absolútny zákaz cestovania do zahraničia na účely rekreácie“. Podľa názoru generálneho prokurátora tu prichádzajú do úvahy aj šetrnejšie opatrenia, „ako napríklad povinná karanténa v štátom určenom zariadení a podrobenie sa testu za úhradu na náklady rekreanta, prípadne ustanovenie zákazu ciest iba do tých krajín, kde existuje preukázateľne hrozba infikovania novými mutáciami vírusu“.

105. Ústavný súd nespochybňuje, že v časti C.1 bode 14 napadnutého uznesenia vlády je zakotvený de facto absolútny zákaz cestovať do zahraničia na rekreačné účely. Podstatou predmetnej námietky je absencia nevyhnutnosti konkretizovaného obmedzenia slobody pohybu a pobytu.

106. Vo všeobecnosti ústavný súd uvádza, že pravidlá obsiahnuté v čl. 5 ods. 3 a 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu už neregulujú podmienky vyhlásenia, resp. predlžovania núdzového stavu ako formy tvoriacej potenciál pre opatrenia, ktorých prijímanie zo strany štátnej moci je rezervované núdzovému stavu. Sú priamo cielené na druhové obmedzenia základných práv a slobôd zavedené v konkrétnom vyhlásenom alebo predĺženom núdzovom stave. Aj nevyhnutnosť rozsahu a času obmedzení základných práv a slobôd v predĺženom núdzovom stave musí byť zo strany ústavného súdu preskúmateľná rovnako, ako to bolo uvedené pri overovaní súladu s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona. Preskúmateľnosť sa tu však posudzuje vo vzťahu k odlišnému objektu. Kým pri čl. 5 ods. 2 ústavného zákona je to predĺženie núdzového stavu ako (už uvedenej) formy, pri čl. 5 ods. 3 a 4 ústavného zákona ide o druhové obmedzenia základných práv a slobôd, ktoré sú v konkrétnom predĺženom núdzovom stave zavedené a uplatňované. Ústavný súd teda, berúc na zreteľ aj dôvody návrhu generálneho prokurátora, očakáva predovšetkým preskúmateľnosť výnimiek zo zákazu vychádzania (obmedzenie slobody pohybu a pobytu) podmienených negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19.

107. Z podkladov, ktoré vláda priložila k svojmu vyjadreniu a ktoré zároveň tvorili základ aj pre jej rozhodovanie, vyplýva, že pandemická komisia vlády sa na svojom rokovaní 16. marca 2021 osobitne venovala predmetnému zákazu. Návrh smerujúci ksprísneniu zákazu cestovania do zahraničia sa tu opieral jednak o poznatky o „zavlečení“ rôznych mutácií vírusu z exotických dovolenkových destinácií (Tanzánia, Zanzibar, Somálsko, Spojené arabské emiráty), ako aj o v tom čase aktuálny paradoxný fakt, keď vtedajšia právna úprava výrazne obmedzovala pohyb osôb medzi okresmi nášho územia, kým vycestovania do zahraničia limitovala minimálne. Následne sa členovia pandemickej komisie usilovali naformulovať výnimky z pripravovaného zákazu cestovať do zahraničia, keďže ich však bolo veľa, dospeli k záveru, že z pohľadu zrozumiteľnosti bude účinnejšie artikulovať zákaz vycestovania do zahraničia na rekreáciu. Napokon pandemická komisia jednohlasne schválila odporúčanie „vydať uznesenie vlády, ktoré zakazuje cestu do zahraničia z dôvodu rekreácie (dovolenky)“.

108. Z prepisu zvukového záznamu z rokovania vlády zo 17. marca 2021 vyplýva, že vláda venovala práve predmetnej parciálnej otázke osobitnú pozornosť. V diskusii sa objavovali návrhy zakázať zahraničné cesty na účel rekreácie iba do exotických dovolenkových destinácií, nie na územia iných štátov Európskej únie. Boli však prezentované poznatky o výskyte rizikových mutácií vírusu aj na území štátov Európskej únie (Portugalsko, Rakúsko). Do úvahy bola vzatá aj možnosť povinnej karantény po návrate z rekreácie v zahraničí, na to však boli konštatované pochybnosti omožnosti odplatnej hotelovej karantény. Vláda sa aj na účel posúdenia tohto druhového obmedzenia oboznamovala s už uvedeným štatistickým a analytickým materiálom, ktorý doručila aj ústavnému súdu. Okrem iného z neho vyplýva aj trend vývoja 14-dennej incidencie na 100 tisíc obyvateľov v krajinách Európskej únie susediacich so Slovenskou republikou. Vzostup tohto ukazovateľa pritom zaznamenáva Maďarsko, Poľsko i Rakúsko. Česká republika zas vykázala mierny pokles. Napokon vláda pristúpila k zavedeniu generálnym prokurátorom namietaného zákazu.

109. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť racionalitu zavedeného zákazu cestovať do zahraničia na účely rekreácie v miere, ktorá by skúmané obmedzenie stavala do rozporu s kritériom nevyhnutnosti podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Ústavný súd považuje alternatívy ponúkané generálnym prokurátorom ako šetrnejšie za diskutabilné. Taktiež totiž zasahujú do základných práv a slobôd osôb a je otázne, či v prostredí vyznačujúcom sa vysokou mierou rizika infekcie ajej ďalšieho šírenia je pre fyzickú osobu zaťažujúcejšie do zahraničia vôbec nevycestovať v porovnaní s dovolením, ktoré by však malo za následok povinnosť podrobiť sa na určitý čas karantenizácii „v štátom určenom zariadení“. Práve štátna karanténa bola v jarných mesiacoch roku 2020 ako invazívne obmedzujúce opatrenie slúžiace zamedzeniu šírenia infekcie výrazne kritizovaná a obyvateľstvom negatívne vnímaná. Z podkladov, ktoré mala vláda k dispozícii, vyplýva, že i štáty Európskej únie bezprostredne susediace so Slovenskou republikou zaznamenávajú nepriaznivý epidemický stav a aj v Európskej únii možno badať výskyt nebezpečných mutácií vírusu. Riešenie tejto otázky v núdzovom stave vyznačujúcom sa reálnou hrozbou pre zdravie a životy osôb je teda vecou zohľadnenia všetkých do úvahy prichádzajúcich odborných kritérií. Pandemická komisia k tejto otázke zaujala jednotný, a teda nie pochybný postoj. Vláda následne po oboznámení sa s odbornými aspektmi svojím rozhodnutím prevzala politickú zodpovednosť za zavedenie zákazu. Na podklade všetkých uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že zavedenie zákazu cestovať do zahraničia na účel rekreácie v podobe, v akej je v napadnutom uznesení vlády inkorporované, spadá ešte do rámca úvahy vlády podporenej jej demokratickou zodpovednosťou (PL. ÚS 22/2020, bod 43). Nechýba mu tak kvalita nevyhnutnosti požadovaná ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. V tejto časti je preto návrh generálneho prokurátora taktiež nedôvodný.

110. Kritika generálneho prokurátora je orientovaná aj proti „celoštátnemu plošnému testovaniu antigénovým testom“, pričom zdôrazňuje jeho permanentný charakter od 18. januára 2021. Zároveň konštatuje, že vzhľadom na súvisiace obmedzenia nastupujúce v prípade, ak osoba testovanie nepodstúpi, ho „nemožno považovať za dobrovoľné“. Vo väzbe na uvedené potom generálny prokurátor namieta aj formálny rozpor časti C.1 napadnutého uznesenia vlády v podmienke negatívneho testovania s čl. 5 ods. 3 písm. a) ústavného zákona, keďže vykonanie testu obmedzuje nedotknuteľnosť osoby, no nerobí tak núteným pobytom v obydlí ani evakuáciou na určené miesto. Takto sa potom negatívnym testom podmienené výnimky dostávajú podľa názoru generálneho prokurátora aj do rozporu s nedotknuteľnosťou osoby podľa čl. 16 ods. 1 ústavy.

111. Sledujúc tú časť argumentačnej línie generálneho prokurátora, ktorá má formálnu povahu, ústavný súd podotýka, že v negatívnom výsledku testu ako podmienke pre uplatnenie niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania nevidí formálny rozpor s čl. 5 ods. 4 v spojení s odsekom 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu tak, ako to naznačuje generálny prokurátor. Kritizované uznesenie vlády nepochybne zaviedlo obmedzenie slobody pohybu a pobytu podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s odsekom 3 písm. g) ústavného zákona o bezpečnosti štátu, a nie obmedzenie nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia núteným pobytom v obydlí podľa písm. a) toho istého ustanovenia. Obmedzenie nedotknuteľnosti osoby (či už núteným pobytom v obydlí alebo evakuáciou na určené miesto) skôr predpokladá aktívne, priame a konkrétne zásahy nariadené, prípadne aj vykonané verejnou mocou do fyzickej integrity jednotlivca. V súdenej veci však generálny prokurátor cieli na prieskum zákazu vychádzania (obmedzenie slobody pohybu a pobytu), výnimku z ktorého napadnuté uznesenie vlády podmieňuje negatívnym testom. Ústavný súd tu upozorňuje, že v prípade splnenia ostatných ústavných podmienok by vláda z formálneho uhla pohľadu mohla in abstracto nariadiť zákaz vychádzania aj bez akejkoľvek výnimky.

112. Materiálne však ústavný súd akceptuje myšlienkovú líniu generálneho prokurátora, podľa ktorej sa testovanie osôb ako podmienka pre uplatnenie niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania de facto dostáva do pozície povinnosti. Aj rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 13/2020 (hoci viných právnych súvislostiach) konštatovalo, že „predovšetkým vovertikálnych vzťahoch však treba upozorniť, že ak by bol súhlas získaný pod hrozbou negatívneho dôsledku, nemožno hovoriť o jeho dobrovoľnosti“.

113. Skúmanie povinnosti testovania si vyžaduje zohľadniť, že v praxi núdzových stavov nemožno vylúčiť situácie, keď snaha vlády o dôsledné rešpektovanie nevyhnutnosti aprobovaného obmedzenia jedného základného práva vyvolá sekundárne inváziu aj do iného základného práva (obmedzenie slobody pohybu a pobytu a v tejto línii potom sekundárne aj obmedzenie nedotknuteľnosti osoby), ktoré buď je, alebo nie je zahrnuté do taxatívneho výpočtu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Druhovo popísaných situácií môže byť veľké množstvo a ak by vláda bola limitovaná za každých okolností požiadavkou, podľa ktorej môže obmedzenia využiť, len ak tým (hoci nepriamo) nezasiahne do iného základného práva alebo slobody (napr. aj do základného práva vlastniť majetok, náboženskej slobody a pod.), tak by sa pružnosť a efektívnosť jej rozhodovania v krízových situáciách (čo je účel konceptu krízových stavov podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu) natoľko ohraničila, že je diskutabilné, či by sa zmysel obmedzovania základných práv a slobôd regulovaného v krízových stavoch, a tým aj účel ústavného zákona podstatne nepoprel. Ústavný súd tu nerezignuje na zásadný účel svojho postavenia v ústavnom systéme Slovenskej republiky, ktorým je aj účinná ochrana základných práv a slobôd. Nemohol by akceptovať také sekundárne dopady na základné práva a slobody, ktoré by v realizačnej rovine vecne vôbec nesúviseli s primárnym obmedzením aprobovaným ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, a tým by sa dostali do konfliktu s požiadavkou nevyhnutnosti ako ústavným kritériom ich hodnotenia.

114. Ústavný súd skôr ako na izolovane a formálne chápanú povinnosť nazerá na testovanie ako na súčasť súboru pravidiel obmedzujúcich slobodu pohybu a pobytu formou zákazu vychádzania (časť C.1 napadnutého uznesenia vlády). Z tohto generálneho obmedzenia vláda zaviedla výnimky, ktoré svojou priamou realizačnou nadväznosťou na všeobecné pravidlo (zákaz vychádzania) dotvárajú jeho celkovú skutočnú podobu. Testovanie je povinnou podmienkou, ktorá je svojou povahou zjavne prejavom snahy o rešpektovanie požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (tej nevyhnutnosti, o ktorej hovorí ústavný zákon obezpečnosti štátu). Ide o diagnostický zákrok, ktorý prispieva k čo najvčasnejšej možnej identifikácii infikovaných, a tým umožňuje na celkom adresnej báze podrobiť ich nadväzujúcim obmedzeniam (karanténa) efektívne brániacim ďalšiemu šíreniu infekcie.

115. Pri komplexnom hodnotení podmienky testovania pritom nemožno opomínať, že (ako to aj vláda vo vyjadrení zdôrazňuje) negatívny test nepodmieňuje prípady výnimiek, ktoré svojou povahou mieria na záujmy a hodnoty najvážnejšie kolidujúce s ochranou verejného zdravia ako legitímnym cieľom v pandemickej situácii. Ide o prípady odvrátenia bezprostredného nebezpečenstva pre zdravie a život, poskytovania starostlivosti a pomoci pre odkázané osoby, obstarania nevyhnutných životných potrieb, pobytu a pohybu vo voľnej prírode v rámci určeného územia na účel telesného a psychického oddychu (strana 11 vyjadrenia vlády). Rovnako nemožno opomenúť, že v prípade pozitívneho vývoja epidemickej situácie COVID AUTOMAT predpokladá postupné a primerane adresné uvoľňovanie testovania ako povinnej podmienky na uplatnenie výnimiek zo zákazu vychádzania. Z tohto hľadiska potom ústavný súd nedospel k záveru, že vláda podmienením niektorých výnimiek zo zákazu vychádzania negatívnym výsledkom testu dostatočne nerešpektovala požiadavku nevyhnutnosti (racionality) formulovanú ústavným zákonom. S istotou tu nejde o podmienku reflektujúcu akúkoľvek svojvôľu vlády.

116. Preto ústavný súd vníma podmienenie výnimky negatívnym výsledkom testu ako snahu vlády o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Popísaný postoj s istotou nemožno kvalifikovať ako formálne porušujúci čl. 16 ods. 1 alebo čl. 23 ods. 1 ústavy ani čl. 5 ods. 3 písm. a) v spojení s odsekom 4 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Už vôbec v tejto súvislosti nemožno uvažovať o navrhovateľom naznačenej kolízii so základným právom nebyť podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, ktoré napokon generálny prokurátor do návrhového petitu ani nepojal. Realizácia testovania, hoci je spätá so zásahom do telesnej integrity osoby, nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska čl. 16 ods. 2 ústavy. V časti namietajúcej rozpor napadnutého uznesenia vlády s čl. 23 ods. 3 ústavy ústavný súd o vyhovení návrhu generálneho prokurátora nemohol uvažovať, pretože označené ustanovenie ústavy zakotvuje osobitnú limitačnú klauzulu neuplatniteľnú v období núdzového stavu obmedzujúceho práve slobodu pohybu a pobytu (pozri bod 69 odôvodnenia tohto nálezu).

117. Rozpor napadnutého uznesenia vlády v konkretizovaných častiach s čl. 13 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy vidí generálny prokurátor aj vtom, že po nadobudnutí účinnosti ústavného zákona č.414/2020 Z. z. „platná právna úprava vzťahujúca sa na núdzový stav...(na rozdiel od predchádzajúceho právneho stavu, pozn.) neustanovuje formu obmedzenia slobody pohybu a pobytu. To však neznamená, že vláda je oprávnená počas núdzového stavu obmedzovať slobodu pohybu a pobytu v akomkoľvek rozsahu a akoukoľvek formou.“. Nadväzne generálny prokurátor upozorňuje, že obmedziť slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania je ústavným zákonom o bezpečnosti štátu umožnené iba v čase vojny alebo v čase výnimočného stavu.

118. K uvedenej námietke ústavný súd odkazuje na osobitnú časť dôvodovej správy k ústavnému zákonu č. 414/2020 Z. z., ktorá vypustenie dovtedy účinnej explicitne uvedenej formy obmedzenia slobody pohybu a pobytu odôvodňuje tým, že „... sa upravuje aj možnosť obmedziť slobodu pohybu a slobodu pobytu tak, aby boli nesporne povolené nie len výrazné obmedzenia vo forme zákazu vychádzania, ale aj obmedzenia, ktoré subtílnejšie reagujú na požiadavky riešenia krízovej situácie v núdzovom stave, a teda viac napĺňajú požiadavku proporcionality“. Zámerom ústavodarného orgánu tak nebolo schválenou zmenou vylúčiť obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania, ale naopak, zaviesť prípustnosť obmedzenia slobody pohybu a pobytu navyše aj ďalšími formami. Rešpektujúc tak ústavný zákon o bezpečnosti štátu i vôľu ústavodarného orgánu, ústavný súd na podklade tohto dôvodu nemohol konštatovať rozpor napadnutého uznesenia vlády s čl. 13 ústavy ani čl. 23 ods. 1 ústavy. Z už prezentovaných dôvodov (bod 69 odôvodnenia tohto nálezu) je vylúčený rozpor s čl. 23 ods. 3 ústavy.

119. Generálny prokurátor vodôvodnení svojho návrhu predniesol aj námietku rozporu napadnutého uznesenia vlády so základným právom na ochranu osobných údajov podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy. Odhliadnuc od skutočnosti, že generálny prokurátor nepremietol túto argumentáciu do petitu svojho návrhu, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie vlády túto problematiku neupravuje (podrobnosti vykonania a jednotlivé aspekty realizácie testovania nie sú predmetom regulácie preskúmavaného rozhodnutia vlády). Je pravdou, že s inštitútom testovania na prítomnosť ochorenia COVID-19 je nevyhnutne spojené spracovanie osobných údajov (ako skaždým zdravotníckym výkonom podobného charakteru), regulácia podmienok spracovania osobných údajov dotknutých osôb je však v danom prípade predmetom regulácie iných prameňov práva než napadnutého uznesenia vlády, pričom právna úprava podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES, ale ani ústava spracovaniu osobných údajov v súvislosti s testovaním zdravotného stavu obyvateľov výlučne na prítomnosť závažného infekčného ochorenia, ktoré je predmetom plošných protiepidemiologických opatrení, nebráni. Vzhľadom na povahu veci a charakter rozhodnutia vlády, vydávaného v režime ústavného zákona o bezpečnosti štátu, však nemožno očakávať, že napádané rozhodnutie vlády bude upravovať špecifickú problematiku ochrany osobných údajov v súvislosti s realizáciu testovania. I táto námietka generálneho prokurátora je tak nedôvodná.

120. Ústavný súd zhrňujúco k návrhu generálneho prokurátora adresovanému voči časti C.1 napadnutého uznesenia vlády uzatvára, že na rozdiel od návrhu skupiny poslancov do procesu rozhodovania o súlade uznesenia vlády prináša iný predmet a iné metódy prieskumu. Môže sa zdať, že predmetom úvah generálneho prokurátora je otázka ústavnoprávnej nevyhnutnosti vybratých čiastkových obmedzení základných práv a slobôd. Tak tomu celkom nie je, keďže generálny prokurátor sa zameriava na tie ustanovenia, ktoré smerujú predovšetkým kvýnimkám zo všeobecných obmedzení základných práv a slobôd. Z hľadiska metódy argumentácie generálny prokurátor do prieskumu ústavného súdu vnáša nové skutkové okolnosti, keď poukazuje na vyjadrenia odborníkov, ktorí spochybňujú účelnosť čiastkových opatrení (antigénové testovanie, zákaz cestovania do zahraničia za rekreačným účelom a podobne). Ako už však bolo uvedené, tieto čiastkové opatrenia samy osebe nie sú obmedzením základných práv, ale nástrojom na ich zmiernenie.

121. Otázka, či konkrétny zvolený nástroj zmiernenia obmedzenia základného práva je z pohľadu epidemiologického správny alebo z pohľadu rozpočtového hospodárny, je predmetom expertného, nepochybne aj politicky podmieneného posudzovania, do ktorého vstupujú aj prvky rôznych externých odborných pohľadov, na ktoré poukazuje generálny prokurátor. Z návrhu generálneho prokurátora však nevyplýva istota o tom, či tieto iné riešenia sú skutočne lepšie ako tie, ktoré vyplývajú z napadnutého uznesenia vlády alebo z množstva ďalších normatívnych právnych aktov, ktoré nie sú predmetom tohto jeho návrhu. Tak tomu ani vzhľadom na dynamický priebeh pandémie a tomu zodpovedajúci vývoj rôznych opatrení nemôže byť.

122. Predmetom prieskumu ústavného súdu preto v tomto prípade ani nemôže byť, či jednotlivé opatrenie je lepšie, či už z epidemiologického, ekonomického, sociologického alebo akékoľvek iného pohľadu. Predmetom prieskumu ústavného súdu je to, či jednotlivé zásahy do základných práv sú nevyhnutnou, nie však dokonalou reakciou na výnimočný jav pandémie, ktorá má vážne dôsledky nie len na zdravie, ale i na ľudské životy.

123. V širšom spoločenskom diskurze bezpochyby niet prekážky, aby voči postupu vlády ako vrcholného orgánu exekutívy bola vznesená a následne diskutovaná kritika založená na odborných, medicínskych, vedeckých či iných hľadiskách. Úlohou ústavného súdu je prieskum výlučne v rovine ústavnej udržateľnosti obmedzení uplatňovaných v režime núdzového stavu, nie zisťovanie a následné pozitívne formulovanie optimálneho systému opatrení, ktoré si účinné zábrany ďalšieho šírenia koronavírusovej infekcie vyžadujú. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k súčasným alebo budúcim opatreniam prijatým na účel reparácie a kompenzácie sekundárnych širších hospodárskych a ekonomických dôsledkov zavedených obmedzení, ktorých vhodnosť a efektivita však netvoria predmet posudzovania ústavného súdu. Vo vzťahu kbodu C.1 napadnutého uznesenia vlády ústavný súd neidentifikoval také obmedzenia základných práv slobôd, ktoré by zjavne nesúviseli s príčinou predĺženého núdzového stavu alebo by boli prejavom zjavného excesu či svojvôle vlády pri nastoľovaní protipandemických opatrení, a tak by v sebe niesli potenciál narušenia samotnej štruktúry ústavnosti. Preto ústavný súd vyslovil, že napadnuté uznesenie vlády v časti C.1 je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy.

III.4. K návrhu generálneho prokurátora na prieskum častí D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 napadnutého uznesenia vlády:

124. K návrhu generálneho prokurátora v časti týkajúcej sa bodov D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 napadnutého uznesenia vlády ústavný súd uvádza, že uvedené body neupravujú samotné predĺženie núdzového stavu ani obmedzenia základných práv a slobôd osôb. Ide o protipandemické opatrenia prijaté v nadväznosti na opätovne predĺžený núdzový stav. Bod D.1 má povahu rozpočtového opatrenia, ktorým vláda uložila podpredsedovi vlády a ministrovi financií vyčleniť finančné prostriedky na plnenie úloh na zabezpečenie realizácie konkrétnych protipandemických opatrení. Bod E.1 má poverovací charakter. Vláda ním poverila ministra vnútra podporou obcí a miest pri testovaní obyvateľstva na prítomnosť ochorenia COVID-19. Napokon body F.1, F.5, F.6 a F.7 majú povahu odporúčaní smerujúcich k orgánom územnej samosprávy (starostom obcí a primátorom miest) zabezpečiť na svojom území vykonanie testovania obyvateľstva na prítomnosť ochorenia COVID-19 a hlavnému hygienikovi vydať vyhlášku upravujúcu ďalšie podrobnosti realizácie opatrení podľa prijatého uznesenia vlády.

125. Tieto body teda obsahujú opatrenia, ktoré majú organizačnú a koordinačnú povahu, smerujú dovnútra samotnej vlády, vo vzťahu k orgánom územnej samosprávy a hlavnému hygienikovi majú iba odporúčací charakter. Tieto opatrenia samy osebe nepredstavujú obmedzenie základných práv a slobôd a v kontexte predmetu tohto konania, ako aj z hľadiska argumentácie generálneho prokurátora nemajú ústavnoprávny rozmer.

126. Vzhľadom na uvedené ústavný súd návrhu generálneho prokurátora, ktorým sa domáhal vyslovenia nesúladu napadnutého uznesenia vlády v bodoch D.1, E.1, F.1, F.5, F.6 a F.7 s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy a ich zrušenia, nevyhovel.

IV.
Účinky nálezu

127. Nález ústavného súdu vzhľadom na to, že ním bol vyslovený súlad napadnutého uznesenia vlády s referenčnými normami ústavného zákona o bezpečnosti štátu i ústavy, nevyvoláva v relácii k účinnému právnemu stavu žiadne konštitutívne právne účinky. Ústavne determinovaná viazanosť všetkých orgánov verejnej moci nálezom ústavného súdu normovaná v čl. 129 ods. 7 ústavy nebráni národnej rade, aby pri (ne)udeľovaní súhlasu s opakovaným predĺžením núdzového stavu zohľadnila kritériá, ktoré s ohľadom na viazanosť ústavného súdu rozsahom a dôvodmi oboch prejednávaných návrhov (§ 45 zákona o ústavnom súde) netvorili predmet prieskumu v tomto konaní ústavného súdu. Ústavný súd opätovne pripomína, že jeho nález nezbavuje vládu povinnosti sústavne prehodnocovať nevyhnutnosť predĺženého núdzového stavu, jeho rozsahu ačasu, i nevyhnutnosť zavedených obmedzení základných práv a slobôd a povinností uložených v aktuálnom núdzovom stave.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde sudkyňa Jana Laššáková, sudca Miroslav Duriš a sudca Peter Straka pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanovisko, ktoré sa týka výroku i odôvodnenia rozhodnutia.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2021

Ivan Fiačan
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky

Mohlo by vás zaujímať

Nevyužitá príležitosť ... vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva - traja sudcovia senátu ústavného súdu - tri odlišné názory … … alebo na odpovede na vážne ústavne otázky občanov a organizácií Slovenska si musíme ešte počkať.

16.7.2021

Kompetencie generálneho prokurátora vo vzťahu k vyhláškam Úradu verejného zdravotníctva

4.7.2021

Návrh zákona o sídlach a obvodoch súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov - stanovisko

30.5.2021

ROKOVACÍ A VOLEBNÝ PORIADOK zhromaždenia prokurátorov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

19.4.2021

Sprievodca otvoreným vládnutím a koronavírusom: ochrana participatívnosti a uvážlivosti (Iniciatíva pre otvorené vládnutie)

4.7.2021

Rozhovor Pavla Dinku s básnikom a sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Martinom Vladikom

30.1.2021

Správa o činnosti prokuratúry SR (za rok 2019) bola prerokovaná v Národnej rade SR

24.1.2021

Marica Pirošíková na TA3 ku kolúznej väzbe z pohľadu medzinárodnoprávnej ochrany základných práv a slobôd

12.1.2021

Vypočutie kandidátov na generálneho prokurátora členmi Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR

28.11.2020

Rozhovory s kandidátmi na generálneho prokurátora odvysielané na TA3

28.11.2020

Štát chce meniť ústavný zákon tak, aby umožňoval predĺžiť núdzový stav

25.11.2020

Praktická pomôcka pre športové subjekty k čerpaniu finančného príspevku na prekonanie krízy COVID-19 (od 1.10.2020)

19.11.2020

Príspevok do diskusie o núdzovom stave, prijímaných opatreniach, ... slobode a demokracii

20.1.2021

Rozbuškou pre zmenu a boj s mafiou bola vražda Jána Kuciaka

14.11.2020

Podmienky ústavného zákona na pokračovanie vo vyhlásenom núdzovom stave pominuli, tvrdí Pirošíková

10.11.2020