logologo_small

Zodpovednosť športovcov: "Zranenia sú súčasťou hry" - Ústavný súd "zachránil" kontaktné športy

štvrtok, 10.02.2022|Posledná aktualizácia 31.3.2022 21:37
Autor: Jaroslav Čollák

Zdroj: https://ak-kosice.sk/zodpovednost-sportovec-zranania-limity-collak/ (publikované 7.2.2022)

Občianskoprávna zodpovednosť v športe zažívala v posledných desiatkach rokov sebevlastný vývoj. V posledných 10 rokov sa začali v prostredí slovenskej judikatúry a rozhodovacej činnosti súdov objavovať rozhodnutia súdov, ktoré "vťahovali" ustanovenie § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "OZ") a judikovali z nášho pohľadu nelogické závery.

Na problematiku uvedeného stavu, a dokonca jej právnu rozpornosť a nelogickosť sme poukazovali vo viacerých odborných, konferenčných a vedeckých výstupoch, ale rovnako v rozsahu zastupovaní klientov pred súdmi všeobecnej sústavy súdnictva.

Čo tvrdili všeobecné súdy?

Súdy všeobecnej sústavy súdnictva začali vo svojich rozhodnutiach raziť argumentáciu, ktorá hovorila o fyzickom strete športovcov ako o skutkovom predpoklade zodpovednosti za škodu (na zdraví) spôsobenej škodcom poškodenému - v oblasti športu. Ako predpoklad vyvodzovania tejto zodpovednosti bol samozrejme základný predpoklad - a to porušenie právnej povinnosti. Ak pri vyššie uvedenom fyzickom strete športovcov došlo k "porušeniu športového pravidla", súdy judikovali záver, že toto porušenie športového pravidla je porušením právnej povinnosti, a tým ide o porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti. 

Inak povedané, ak športovec za fyzický súboj bol rozhodcom "pokutovaný" akýmkoľvek trestom (odpískaný faul, karta, vylúčenie, strata bodov a pod.) pričom ak pri tomto zákroku spôsobil druhému športovcovi zranenie, išlo podľa judikatúry súdov o naplnenie predpokladov o porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, a teda aj o súvisiace vyvodenie zodpovednosti (ustanovenie § 420 OZ a nasl.)

Súdy pritom vychádzali z toho, že ak športové predpisy predpokladajú pri hre "nefaulovať", potom "faulovať" je porušenie pravidiel a teda - porušenie ustanovenia § 415 OZ.

Prečo je táto argumentácia absurdná?

Absurdnosť tejto argumentácie, ktorá hovorila o všeobecnej prevenčnej povinnosti na strane škodcu bola vylúčená logickými, konzistentnými a v skutku jednoduchými argumentami. Po prvé, športovcom síce pravidla športu ukladajú povinnosť dodržiavať športové pravidlá, ale tieto športové pravidla vo svojom vlastnom obsahu predpokladajú možnosť zranenia, a dokonca ho už v konkrétnych prípadoch aj "pokutujú" - ukladajú sankcie za porušenia súťaže. Po druhé, športovci s predmetnými pravidlami súhlasili nastúpením na konkrétny športový zápas, podujatie, a pod. Po tretie, ak všeobecná prevenečná povinnosť znamená pre škodcu - nezúčastniť sa fyzického súboja, ak vedel, že ním môže spôsobiť škodu na zdraví, tá istá všeobecná prevenčná povinnosť dopadá aj na potencionálneho poškodeného - ktorému absurdne vzaté - prikazuje, aby do športového stretu / fyzického súboja - v prípade ak vidí, že do neho druhý športovec ide spôsobom, ktorý mu môže ublížiť na zdraví - nešiel.

Judikatúra rovnako prehliadala, že za konkrétny športový súboj, ktorým bola spôsobený škoda, športovec už bol postihnutý (kartou, trestom a pod.). V niektorých prípadoch sa súdy prezentovali závermi, že športovci nemali do predmetného športového súboja dokonca ísť, a teda nezúčastniť sa týchto súbojov. Izolácia judikatúry od reálneho sveta nebola nikdy očividnejšia, nakoľko tento prístup absolútnym spôsobom neguje vlastný obsah kontaktných športov, a ich samotný charakter.

V judikatúre sme vystopovali mechanické preberanie starších judikátov, v ktorých zneli právne vety o povinnosti športovcov počínať si tak, aby sa iných športovcov fyzicky "nedotkli" a nespôsobili im zranenie. Išlo o preberenie právnych viet týkajúcich sa tak napriklad lyžovania, a to do oblasti kontaktných športov, čo je logickým nezmyslom. Lyžovanie predsa nie je kontaktným športom, a je prirodzené, že ak sa pri lyžovaní (hoci voľnočasovom) poruší "Biely kódex FIS", ide o možné porušenie pravidiel (športu) a tým o vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti v športe. Táto systematika argumentácie ale nie je aplikovateľná na kontaktné športy, ktorým je kontakt športovcov vlastný, a tobôž nie bojovým športom.

Tento prístup súdov si rovnako neuvedomil, že (i) vyvodzovanie občianskoprávnej zodpovednosti športovcov je týmto prístup de facto a de iure (ii) prenesené na športových rozhodcov, bez ktorých rozhodnutí (faul, trest, vylúčenie) by nebolo možné konštatovať porušenie športového pravidla a tým pádom by nedošlo k naplneniu predpokladu porušenia právnej povinnosti.

Súdy sa de facto vzdali možnosti vyvodiť občianskoprávnu zodpovednosť v športe v tom prípade, keď o porušení športového pravidla pri konkrétnom zákroku, ktorý bol dôvodom vzniku zranenia - rozhodca, napr. v prípade chyby vyhodnocovacieho procesu hernej situácie či zákroku - nerozhodol.

Vyvodzovanie občianskoprávnej zodpovednosti v športe nemôže byť závislé od rozhodnutí športových odborníkov, teda rozhodcov.

Tieto prístupy súdov boli v rozpore aj s tzv. teóriu - doktrínou tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti. Podľa nej je škoda v konkrétnom prípade spôsobená protiprávnym úkonom len vtedy, ak protiprávny úkon je nielen podmienkou škody, ale má zároveň podľa obvyklého (prirodzeného) chodu vecí i podľa všeobecnej skúsenosti za následok spôsobenie tejto konkrétnej škody. Iba taký protiprávny úkon je adekvátnou príčinou škody a teda dostatočným dôvodom zodpovednosti zaň. To, či je určitá podmienka spôsobilá vyvolať podľa obvyklého (prirodzeného) chodu vecí i podľa všeobecnej skúsenosti škodcu, je potrebné chápať tak, že škoda bola pre škodcu za daných pomerov a v jeho postavení, v ktorom sa v čase vzniku škody nachádzal, predvídateľná. 

Súd má pri rozhodovaní zobrať do úvahy, či škodca mal, resp. mohol predpokladať určité negatívne následky svojho konania.

Práve teória adekvátnej príčinnej súvislosti by mala byť uprednostnená pri posudzovaní zodpovednostných vzťahov v športe ako „špeciálna teória“, ktorá by charakterom „lex specialis“ mala dostať prednosť pred klasickou náukou o príčinnej súvislosti. Dôvodom je, že dokáže zohľadňovať špecifiká konkrétnych športov, predovšetkým kontaktných športov.

Čo sme na túto tému odpublikovali?

Na absurdnosť prístupov súdov sme upozorňovali systematicky publikovanými výstupmi na viacerých miestach.

  • ČOLLÁK, J.: Zodpovednosť športovca za (ne)úmyselné ublíženie na zdraví / Jaroslav Čollák. In: Justičná revue : časopis pre právnu prax. - ISSN 1335-6461. - Roč. 63, č. 11 (2011), s. 1558-1569.
  • ČOLLÁK, J.: Občianskoprávna zodpovednosť športovca za škodu na zdraví / Jaroslav Čollák. In: Justičná revue : časopis pre právnu prax. - ISSN 1335-6461. - Roč. 67, č. 6-7 (2015), s. 815-829.
  • ČOLLÁK, J.: Zodpovednosť športovca za úraz spôsobený pri výkone športovej činnosti: determinanty jej chápania / Jaroslav Čollák. In: Magister Officiorum :odborný časopis Učenej právnickej spoločnosti. - ISSN 1338-5569. - Roč. II, č. 2 (2012), s. 56-63.
  • ČOLLÁK, J.: Ešte raz k úprave zodpovednostných vzťahov v športe: návrh nového zákona o športe ako (nevyužitá) možnosť a výhľady do budúcna / Jaroslav Čollák. In: Justičná revue : časopis pre právnu teóriu a prax. - ISSN 1335-6461. - Roč. 68, č. 1 (2016), s. 19-36.

Rovnako sme vystúpili na Konferencii Šport a právo IV. v Senci, kde sme prezentovali nesprávnosť prístupu súdov, a prezentovali sme myšlienky pracovnej skupiny pripravujúcej návrh nového zákona o športe, ktorý bol následne prijatý Národnou radou Slovenskej republiky od 1.1.2016 ako zákon č. 440/2015 Z.z . Zákon o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ZoŠ).

https://www.youtube.com/watch?v=w_B3rqHvctchttp://

Česká cesta v práve je bohužiaľ vždy postavená skôr:

Najvyšší súd Českej republiky "upratal" takmer 20 rokov neriešenú tému zodpovednostných vzťahov v športe už v roku 2015, to bezpochyby aj pod váhou publikačnej činnosti jeho sudcu a nášho priateľa, Mgr. Michala Králika, ktorý v neopakovateľnej publikácii zhrnul tak civilnoprávnu zodpovednosť v športe (http://www.pravnickaliteratura.sk/pravnickaliteratura/eshop/0/0/5/9422-Civilni-odpovednost-sportovcu-za-sportovni-urazy), ako aj jej trestnoprávne hľadisko (https://www.knihyleges.cz/civilni-a-trestni-odpovednost-sportovcu-za-sportovni-urazy).

Při hodnocení, zda jednání hráčů kopané, v jejímž důsledku došlo k újmě na zdraví, je chováním v rozporu s ustanovením § 415 obč. zák., je třeba zohlednit samotný charakter uvedeného sportu, jenž je svou povahou velmi dynamický a při němž dochází ke vzájemnému kontaktu hráčů a následkem toho i ke zvýšenému riziku jejich zranění. Každý, kdo se takového sportu účastní, si musí být tohoto rizika vědom a určitou, v daném druhu sportu obvyklou míru rizika tedy vědomě akceptuje. Pokud dojde ke zranění hráče, je namístě posoudit nejen, zda spoluhráčem provedený herní zákrok byl v souladu s předepsanými pravidly hry, ale též za jakých okolností k němu došlo a zda jeho negativní následek byl pro daný okamžik nevyhnutelný v důsledku nastalé herní situace. Dovolací soud se ztotožňuje s názorem odvolacího soudu, že nikoli každé porušení pravidel hry je bez dalšího porušením prevenční povinnosti ve smyslu § 415 obč. zák. a že toto porušení pravidel musí mít určitou vyšší intenzitu, tedy musí podstatným způsobem vybočovat z běžného způsobu hry.

Tento závěr je promítnutím zásady v obecné rovině formulované citovanou judikaturou tak, že každý je povinen zachovávat (jen) takový stupeň bedlivosti, který lze po něm vzhledem ke konkrétní situaci rozumně požadovat. V této souvislosti není bez významu odvolacím soudem zdůrazněná okolnost, že rozhodčí neposoudil jednání žalovaného při střetu účastníků jako použití nepřiměřené síly, brutality, úmyslné, násilné nebo se záměrem zranit spoluhráče. Takový výklad odpovídá i judikatuře soudů Německa a Rakouska, jejichž právní řády jsou našemu nejbližší (srov. Králík, M. Civilněprávní odpovědnost sportovců za sportovní úrazy ve světle evropské a světové judikatury 20. a 21. století, Soudní rozhledy 8/2006, s. 285). Odvolací soud správně podotkl, že při opačném výkladu (nepřiměřených požadavcích na opatrnost hráčů) by fotbal přestal být atraktivní hrou, neboť hráči by v obavě ze soudních sporů přestali soupeřit, a tím by tento sport ztratil zcela smysl.

Pro posouzení intenzity porušení pravidel nemůže být rozhodujícím hlediskem závažnost následků, které nic nevypovídají o tom, jakou povahu (závažnost, neobvyklost, míra zavinění) mělo porušení pravidel a za jakých okolností k němu došlo. Stejně tak nemůže být závažnost následků bez dalšího dokladem o brutalitě zákroku (k vážnému zranění může dojít i v důsledku hry, která je zcela v souladu s pravidly).

Excesem rovněž není každé porušení pravidel, nýbrž takové jednání, které zjevně vybočuje z běžného způsobu hry, či jak to formuloval odvolací soud nemá s hrou nic společného. Odvolací soud správně hodnotil, zda pro žalovaného existovala při zákroku možnost dosáhnout míče, a zohlednil, že na uvedené rozhodnutí provést či neprovést zákrok měl jen zlomek sekundy. Pokud tedy tuto možnost měl, což nebylo v řízení před soudy nikterak zpochybněno, nelze nesprávné vyhodnocení situace, zejména rychlosti protihráče, považovat s ohledem na charakter kopané jako dynamického kontaktního sportu za porušení pravidel hry natolik intenzivní, aby zakládalo protiprávní porušení prevenční povinnosti žalovaným. Lze jej spíše v souladu se závěrem odvolacího soudu hodnotit jako nešťastnou shodu okolností, respektive náhodu, jejíž následky se v souladu s ustálenou judikaturou přičítají tomu, komu se přihodila (srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 25. 5. 2004, sp. zn. 25 Cdo 1462/2003, publikované v Souboru pod C 2593, či rozsudek téhož soudu ze dne 26. 10. 2011, sp. zn. 25 Cdo 3434/2009, Soubor C 10425).

Záchrana športu:

V spore, v ktorom sme zastupovali klientov od odvolacieho konania, a to až po podanie ústavnej sťažnosti sme ucelene sumarizovali nesprávnosť prístupu súdov, to aj na podklade známej európskej judikatúry a súvisiacich kontextov. 

Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. III. ÚS 21/2021 sa prezentoval viacerými zaujímavými myšlienkami, ktoré je hodné prezentovať aj širším masám ako súčastiam športovej obce, nakoľko sú limitom vyvodzovania, ako aj právneho zastupovania sporov, kde je voči škodcom - športovcom - vyvodzovaná zodpovednosť za zranenie iného hráča. Nález Ústavného súdu zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne (sp. zn. 5Co/526/2015), ktorý potvrdzoval skoršie rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou.

Na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti nestačí akékoľvek konanie porušujúce pravidlá hry, ale toto porušenie musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti. Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že k zraneniu žalobcu nedošlo v dôsledku konania sťažovateľa (jeho kopnutia), ale až zotrvačnosťou a vykrútením pravej nohy žalobcu potom, ako dopadol nazem, ústavný súd musí za svojvoľné považovať kvalifikovanie zákroku sťažovateľa ako zodpovednosť za škodu. Nie každé porušenie pravidiel hry stavia konanie športovca „za hranice“ samotného športu, ktorý nemožno riadne vykonávať bez energie, agresivity, rýchlosti, bleskových rozhodnutí, inštinktívnych reakcií, čo vo všeobecnosti treba považovať za nezlučiteľné s vyšším stupňom ohľaduplnosti voči telesnej integrite druhých a neustálym dodržiavaním pravidiel daného športu, ktorého cieľ nemožno dosiahnuť bez určitého stupňa „drzosti a trúfalosti“. 

Excesom nie je teda každé porušenie pravidiel hry, ale len také konanie, ktoré zjavne vybočuje s bežného spôsobu hry (rozsudok NSČR sp. zn. 25Cdo/493/2015). 

Vzhľadom na uvedené je potrebné situáciu sťažovateľa hodnotiť ako nešťastnú zhodu okolností, resp. náhodu, ktorej následky sú v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou a pričítajú sa tomu, komu sa prihodili (uznesenie NSČR sp. zn. 25Cdo/1462/2003).

O význame otázky posudzovania podmienok vzniku zodpovednosti za športový úraz svedčí aj komparácia vkontinentálnom európskom právnom prostredí, ktorú ústavný súd využíva prirodzene len podporne: „Niet pochýb o tom, že futbal ako každá športová činnosť charakterizovaná súťaživosťou a určitým stupňom fyzického zápolenia medzi účastníkmi s cieľom dosiahnuť priaznivý výsledok zápasu, predstavuje riziko pre telesnú integritu hráčov, ktoré je však neodmysliteľnou súčasťou samotného výkonu tejto športovej činnosti, ktorá je určite povolená právnym poriadkom, ba dokonca až štátom podporovaná a uznávaná... Vychádzajúc z toho, že poškodenie fyzickej integrity hráča iným účastníkom predstavuje známe riziko a že hra sa vyznačuje typickými charakteristikami, pravidlami a kontextom, v ktorom sa odohráva, bude potrebné uplatniť čo najobjektívnejšie kritérium, ktoré posudzuje správanie hráča s ohľadom na existenciu úzkeho funkčného vzťahu medzi daným športom a škodovou udalosťou. Existencia takého funkčného vzťahu bude teda vylúčená, ak k predmetnému konaniu došlo s úmyslom zraniť poškodeného, prípadne s takým stupňom násilia, ktorý je nezlučiteľný so samotnou povahou konkrétneho športu.“ (Corte di cassazione, Cass. Civile, sez. III, 08-08-2002, n. 12012).

Samotné porušenie pravidiel hry (žltá karta) ešte sama osebe nemôže stačiť na vyvodenie zodpovednosti za spôsobenú ujmu, avšak bude rozhodujúce, či medzi konaním a hrou existuje funkčný vzťah. Tento funkčný vzťah bude vylúčený, ak násilie alebo tvrdosť hry dosiahnu stupeň nezlučiteľný s povahou športu, okolnosťami daného konkrétneho zápasu alebo povahou jeho účastníkov. V posudzovanom prípade sťažovateľa došlo síce k porušeniu pravidiel hry, avšak použitý zákrok sa javí ako funkčne prepojený s cieľom hry (nešlo o taký exces, ktorý by bol pri futbale neobvyklý).

Článok 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie priznáva športu ako celku, teda aj všetkým vzťahom vyskytujúcim sa v jeho množine, isté osobitné, špecifické postavenie.

To znamená, že ani činnosťou súdov pri prejednávaní športových sporov nemôže dochádzať k mechanickej aplikácii zákonných predpisov na vzťahy vyskytujúce sa v oblasti športu. Takýto pozitivistický prístup by mohol viesť k nelogickým záverom. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že v trestnej rovine bolo trestné oznámenie, ktoré podal žalobca na sťažovateľa, odmietnuté, keď vyšetrovateľ dospel k záveru, že k zraneniu došlo zhodou okolností, ktoré sa vyskytli v zápale športového zápolenia.

Ústavný súd konštatuje, že futbal je športom, v ktorom počas riadne a legitímne organizovanej súťaže a zápasu dochádza k fyzickým kontaktom. V priebehu hry sú hráči vystavovaní množstvu osobných súbojov, v ktorých sú konfrontovaní s fyzickou kondíciou svojho súpera, pričom každý hráč si musí byť vedomý nebezpečenstva vzniku zranenia. Inak povedané, nastúpenie do zápasu automaticky znamená uzrozumenie s tým, čo sa môže v zápale boja stať.

Hektickosť a osobitná povaha futbalu hráčov núti v zlomku sekundy zvážiť možné príležitosti a riziká. Tým kladie vysoké požiadavky na fyzickú aj psychickú silu, rýchlosť, obratnosť a telesné nasadenie, keďže zápas o loptu úplne bežne kreuje situácie, ktoré oko diváka priťahujú. Boj o loptu prináša aj nepríjemné strety a medzi najbežnejšie vyjadrenia týchto stretov patria prerušenia hry. Nejde však o nič výnimočné a futbal má vytvorené štandardné mechanizmy, ktorými sa prerušenie hry, ošetrovanie alebo poklesok vrámci pravidiel rieši. Nemáme na mysli hneď rokovania disciplinárnych komisií, ale skôr bežné inštitúty, ktoré vie aplikovať priamo arbiter na ihrisku. Ide napríklad o zohľadnenie priebehu zápasu nadstavením hracieho času nad rámec štandardnej dĺžky polčasu.

Ústavný súd akcentuje, že zranenia k športu patria a sú jeho nevyhnutnou súčasťouPokiaľ sa športovec (či už rekreačný alebo profesionálny) zapojí do zápasu, musí mu byť zrejmé, že jeho neopatrnosť alebo prílišná motivácia súpera sa môže skončiť potrebou ošetrenia alebo prípadne aj dlhšou rekonvalescenciou. Aj dianie na trávnikoch najlepších svetových súťaží nám naznačuje, že ošetrenia futbalistov priamo na hracej ploche alebo ich odnos na nosidlách nie sú ničím výnimočným astáva sa to aj najväčším hviezdam daného športu. Dokonca sa dá uviesť, že tí najlepší sú objektom ataku za každú cenu a častokrát ide o zákroky tvrdé a bez milosti. Fyzická dispozícia je práve vo futbale typická tým, že nie je rozhodujúca.

Platí, že nie každý zákrok v rozpore s pravidlami je za hranicou zlučiteľnosti zákroku s povahou a cieľom hry a so sankciami, akými sú žlté a červené karty alebo trestné kopy. Nie každý rovnako absolvuje porovnateľný stret s loptou, a teda veľa záleží od okolností prípadu, akými sú fyzická i odborná dispozícia hráča, intenzita vzájomného stretu hráčov, miera nešťastnej náhody. Aplikujúc uvedené východiská na posudzovanú vec, žalobca sa zranil v zápale boja o loptu. Sťažovateľ neútočil na žalobcu mimo hry a mimo súboja o loptu žalobcu ani nekopol. Zdá sa, že žalobca doplatil na nešťastný dopad nohou na zem. Použitie varovania ergo trestu vo forme udelenia karty potvrdzuje porušenie pravidiel futbalu, no takých, ktorým sa futbal ako kontaktný šport nevyhne. Nešlo o útok mimo hry ani iný exces, ktorý by isteže prichádzal do úvahy aj ako porušenie povinnosti predchádzať škodám podľa § 415 OZ.

Nie je totiž akceptovateľné a bolo by vcelku absurdné, aby štandardným vyvrcholením športového zápolenia bolo zasadnutie sudcu priamo na štadióne, ktorý by prejednal zákroky zo zápasu, ktorý sa práve skončil. A práve k tomuto by sa prílišne voľným výkladom § 415 OZ vo vzťahu ku kontaktnému športu mohol ústavný súd nechcene priblížiť.

Vstup občianskoprávnej zodpovednosti za škodu teda možný je, no je potrebné zvažovať, kedy je ten exces tak výnimočný, že by sa mala aktivovať občianskoprávna zodpovednosť medzi futbalovými hráčmi, a tým aj možnými súdnymi procesmi. Dokonca ani situácia, keď uteká útočník sám na brankára a obranca namiesto lopty kopne priamo do nôh odzadu, nemusí byť prípad tohto excesu, lebo aj s týmto zrejme musí šikovný útočník počítať, rovnako ako sa počíta aj s penaltou. Iná by bola situácia, keby obranca volil brutálnejšiu formu, napríklad kop odzadu priamo do hráča mimo sféru lopty (mimo obvyklého súboja o loptu), tam by aplikácia § 415 a § 420 OZ bola bezpochyby namieste.

Vrátiac sa k posudzovanej veci, ústavný súd uvádza, že zmysel a cieľ kontaktného športu, akým je futbal, nepredpokladá, či už na súťažnej, ale aj rekreačnej úrovni, aby sa hráči nechávali poisťovať pre prípad, že protihráč utrpí zranenie počas športového zápolenia (tým vznik zodpovednosti za škodu). Opačné poňatie ustanovenia § 415 OZ v okolnostiach prípadu je proti samej podstate ustanovenia § 415 OZ, čím ale takáto interpretácia nadobúda ústavnoprávny rozmer (interpretácia proti samej podstate právnej normy). Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci išlo o kontaktný súboj o loptu, a teda nemožno uzavrieť, že k poškodeniu žalobcu došlo z viny sťažovateľa, ale v zápale boja. Nešlo teda o potrebný zjavný exces výnimočného charakteru.

Súčasne je potrebné subsidiárne dodať, že nie je možné vyvodiť zodpovednosť ani z povesti žalobcu ako hrubého hráča. Ak platí, že vždy sú dôležité konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu, v týchto športových kauzách toto konštatovanie platí ešte niekoľkonásobne viac.

Mohlo by vás zaujímať

FAQ00485 - 42. Chcel by som Vás poprosiť o právny výklad "vrcholového športu".

1.3.2022

2/2020 PRÍSPEVOK DO DISKUSIE O NÚDZOVOM STAVE, PRIJÍMANÝCH OPATRENIACH, ... SLOBODE A DEMOKRACII

1.3.2022

2/2020 O PROMĚNÁCH A AMBICÍCH ROZHODČÍHO SOUDU PRO SPORT (CAS) V POZICI POMYSLNÉ SOUDNÍ MOCI SVĚTOVÉHO SPORTU

1.3.2022

Pripomienky GP SR k návrhu na uzavretie Dohody o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Spojených štátov amerických

5.1.2022

Mentalita víťaza

7.11.2021

Nevyužitá príležitosť ... vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva - traja sudcovia senátu ústavného súdu - tri odlišné názory … … alebo na odpovede na vážne ústavne otázky občanov a organizácií Slovenska si musíme ešte počkať.

16.7.2021

Kompetencie generálneho prokurátora vo vzťahu k vyhláškam Úradu verejného zdravotníctva

4.7.2021

NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 2/2021-80 o návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky

20.4.2021

Marica Pirošíková na TA3 ku kolúznej väzbe z pohľadu medzinárodnoprávnej ochrany základných práv a slobôd

12.1.2021

VÝBER Z JUDIKATÚRY: Komora na riešenie sporov (SFZ) vylučuje právomoc všeobecného súdu

12.1.2021

VÝBER Z JUDIKATÚRY: Disciplinárne trestanie a prieskum správnym súdom - Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne potvrdzuje právomoc správneho súdnictva

12.1.2021

DOBA MANUÁLOV NIČÍ NAŠU KREATÍVNU SLOBODU

11.1.2021

Návrh generálneho prokurátora podaný Ústavnému súdu SR voči vyhláseniu núdzového stavu

28.11.2020

UčPS podala podnet na GP SR na posúdenie súladu novely zákona o športe s Ústavou SR

26.3.2020

PROCESNOPRÁVNE SÚVISLOSTI MODELOV UNIFIKOVANÉHO ALTERNATÍVNEHO RIEŠENIA SPOROV V ŠPORTE

19.10.2019