Odkaz na stiahnutie rozhodnutia a odlišných stanovísk sudcov ústavného súdu vo veci III. ÚS 291/2021 na webovej stránke Ústavného súdu SR:
- III. ÚS 291/2021 z 27. 04. 2021 (sudca spravodajca Róbert Šorl)
Rozhodnutie - Uznesenie z predbežného prerokovania
- III. ÚS 291/2021 (sudca Martin Vernarský)
Rozhodnutie - Odlišné stanovisko k odôvodneniu
- III. ÚS 291/2021 (sudca Peter Straka)
Rozhodnutie - Odlišné stanovisko iné
Podstata podanej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR:
Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti argumentoval tým, že uznesenie vlády umožňovalo individuálny šport v rámci okresu, a preto v napadnutej vyhláške obsiahnuté uzatvorenie prevádzok lyžiarskych vlekov a dopravných zariadení presahovalo rozsah obmedzení základných práv vyplývajúcich z vyhláseného núdzového stavu. Z tohto dôvodu sťažovateľ dochádza k záveru, že bez právneho dôvodu došlo k obmedzeniu jeho základných práv podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť, vlastniť majetok, byť obmedzený na vlastníckom práve iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
Zhrnutie podstaty rozdielnych názorov troch sudcov ústavného súdu:
1) ústavná sťažnosť bola uznesením ústavného súdu odmietnutá s odôvodnením, že neboli vyčerpané všetky účinné prostriedky súdnej ochrany, ktorú poskytuje sústava všeobecných súdov, v danom prípade správne súdy, keďže podľa názoru (sudcu) ústavného súdu aj napriek zmene opatrení ÚVZ na vyhlášky ÚVZ a ich ustanoveniu za všeobecne záväzný predpis, obsahom ide aj naďalej o hybridné právne akty (sčasti individuálnej a sčasti normatívnej povahy), preto má byť poskytnutá účinná právna ochrana proti neprimeraným zásahom do ľudských práv najskôr pred správnymi súdmi a až následne môže prichádzať do úvahy podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR.
2) ústavná sťažnosť mala byť odmietnutá, ale z dôvodu, že zmenou právnej úpravy v októbri 2020 sa z opatrení ÚVZ zo zákona stali vyhlášky, ktoré boli zákon ustanovené za všeobecne záväzný predpis a všeobecne záväzný predpis nie je možné preskúmavať na základe ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR, ktorá slúži na ochranu ústavných práv občanov pred zásahmi do ich práv individuálnymi právnymi aktmi.
3) ústavná sťažnosť mala byť prijatá na ďalšie konanie a ústavný súd mal realizovať plnohodnotný meritórny prieskum.
Podrobnejšie informácie k stanoviskám jednotlivých sudcov ústavného súdu:
V uznesení ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 291/2021 z 27.4.2021, ktoré vypracoval sudca spravodajca Róbert Šorl, bolo odmietnutie ústavnej sťažnosti odôvodnené tým, že:
„15. Napadnuté ustanovenia vyhlášok sú naďalej správnym aktom vydaným orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má napriek zastretiu do podoby vyhlášky charakter hybridného správneho aktu svojho druhu, ktorý je preskúmateľný správnym súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho poriadku. Na tom nemení nič ani konštrukcia zákona, ktorá opatrenia podľa zákona o ochrane zdravia pomenovala ako vyhlášky – všeobecne záväzné právne predpisy. Tieto opatrenia zo svojej podstaty nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi, keďže ich vydanie nie je podmienené len delegačnou normou. Podmienkou vydania opatrení je vždy nenormatívna – skutková okolnosť, ktorá musí byť v procese vydania opatrenia verifikovaná a ktorej musí zodpovedať aj obsah konkrétneho opatrenia. Takouto nenormatívnou skutočnosťou je konkretizované ohrozenie verejného zdravia, ktoré je podmienkou vydania konkrétneho opatrenia. Keďže podmienkou vydania opatrenia je skutková okolnosť, nemožno dospieť k záveru, že by opatrenie z pohľadu ústavného bolo všeobecne záväzným právnym predpisom.
Podľa názoru sudcu Martina Vernarského, ktorý hlasoval za návrh uznesenia predložený na rokovanie senátu ústavného súdu, malo byť odmietnutie odôvodnené inými dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom odlišnom stanovisku.
Podľa odlišného stanoviska sudcu Martina Vernarského:
„Dôvodom odmietnutia však podľa môjho názoru mala byť už ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej „ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o ústavnej sťažnosti vysloviť, že k porušeniu základného práva došlo priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“
(III. ÚS 18/2002, IV. ÚS 25/2011).“
Podľa názoru sudcu Petra Straku, ktorý hlasoval proti návrhu uznesenia predloženému na rokovanie senátu ústavného súdu, mal ústavný súd ústavnú sťažnosť prijať na ďalšie konanie a realizovať plnohodnotný meritórny prieskum.
Abstrakt odlišného stanoviska Petra Straku:
Postup normotvorcu, ktorým dosiahol reguláciu zásahom do základných práv a slobôd vyhláškami, kým tento cieľ pôvodne napĺňal hybridnými opatreniami, musí mať (1.) svoje praktické opodstatnenie, ale súčasne (2.) nemôže znižovať štandard ochrany z kladných práv. Keď dôjde k faktickému znemožneniu uplatnenia práv na správnych súdoch, nie je splnené minimálne druhá podmienka. Ak normotvorca legislatívnym opatrením vytvoril stav, že nie je prakticky dostupná súdna ochrana v správnom súdnictve tým, že normoval systém v správnom súdnictve nenapadnuteľných vyhlášok, ide vo vzťahu k občanom a iným osobám o ústavne neudržateľné riešenie. Ústavný súd má za takýchto okolností povinnosť poskytnúť súdnu ochranu aj smerom k vyhláškam Úradu verejného v konaní podľa čl. 127 Ústavy uprednostnením ich obsahu pred formálnym označením.
V závere svojho odlišného stanoviska sudca Peter Straka uviedol:
„18. Je už notorietou, že dotknuté osoby sa obracajú priamo na ESĽP a v rámci inštančného postupu vynechávajú dokonca aj ústavný súd, keďže postoje ústavného súdu indikujú konštantnú neochotu ujať sa meritórneho riešenia problému. Tento prístup je z hľadiska medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky bezprecedentný a rizikový. Z uvedených dôvodov zastávam názor, že vec sa mala prijať na ďalšie konanie a realizovať plnohodnotný meritórny prieskum.“
Niekoľko úvah na záver:
Rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci III. ÚS 291/2021 a najmä odlišné stanoviská dvoch z troch sudcov – členov senátu Ústavného súdu SR znamenajú, že nielen občania a organizácie, ale ani právnici (zatiaľ) nevedia na čom vlastne sú, lebo traja sudcovia trojčlenného senátu najvyššej súdnej inštancie SR, vyslovili úplne rozdielne názory k základnému východisku pri poskytovaní účinnej súdnej ochrany voči zásahom do základných práv a slobôd vykonaným na základe opatrení, resp. vyhlášok ÚVZ.
Je na každom čitateľovi, nech si sám zhodnotí, či takéto výsledky rozhodovacej činnosti ústavného súdu spĺňajú požiadavky a očakávania občanov a organizácií pôsobiacich v právnom priestore Slovenskej republiky od efektívne fungujúceho súdneho systému v právnom štáte, ktorého základným atribútmi sú okrem iného aj právná istota, predvídateľnosť práva a poskytnutie účinnej súdnej ochrany v prípade zásahu do základných práv a slobôd, ktorý sa dotknutej osobe javí ako protiústavný.
Ak nám nebude poskytovať jednoznačné odpovede ústavný súd, zrejme našim občanom, organizáciám a ich právnym zástupcom neostane iné, ako obracať sa na medzinárodné súdne inštancie a tam žiadať o odpovede, ktoré by im mohol/mal poskytnúť slovenský súdny systém.
Napriek rešpektu k vysloveným názorom sudcov stojí pred nami otázka, či je dnes vhodný čas na dlhotrvajúce formovanie právnych názorov sudcov ústavného sudcu, keď občania a organizácie dotknutí vyhláškami ÚVZ na Slovensku, ale aj všeobecné súdy, potrebujú dostať jasnú právnu doktrínu vo vzťahu k posudzovaniu vyhlášok ÚVZ a spôsobu poskytnutia účinnej súdnej ochrany voči zásahom do základných ľudských práv vykonaným na základe týchto vyhlášok.
Pred slovenským právnym i súdnym systémom a tými, ktorí ho tvoria, stoja vážne úlohy a rozhodnutia celospoločenského významu ...
