Núdzový stav z pohľadu medzinárodných ľudskoprávnych štandardov

JUDr. Marica Pirošíková
Katedra občianskeho a pracovného práva Univerzity Mateja Bela

"Odborný príspevok bude uverejnený v Zborníku z konferencie Naděje právní vědy 2020"

Úvod

Verejné mimoriadne situácie zahŕňajú odchýlky od bežných noriem v oblasti ľudských práv, ako aj zmeny v rozdelení funkcií a právomocí medzi rôznymi štátnymi orgánmi. Výnimky zo základných ľudských práv sú osobitne zásadným problémom, pretože skúsenosti ukazujú, že k najvážnejším porušeniam ľudských práv dochádza zvyčajne počas núdzového stavu. Stav núdze je stav, ktorý musí byť podľa medzinárodných štandardov výnimočný a dočasný. Nesmie trvať dlhšie ako samotné trvanie núdze a nesmie sa stať trvalým. Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), aj Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia”) zdôrazňuje, že stav núdze je možné predĺžiť iba na základe „procesu nepretržitých úvah [...], ktorý si vyžaduje neustále preskúmanie potreby núdzových opatrení“. Núdzový režim by nemal byť podľa Benátskej komisie neprimerane zdĺhavý; ak vláda bude vládnuť prostredníctvom mimoriadnych núdzových právomocí príliš dlho, nevyhnutne stratí demokratickú legitimitu. Okrem toho je v priebehu stavu núdze nutné preukázať, že akékoľvek ďalšie obmedzenia práv sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutne potrebné, t. j. zodpovedajú naliehavej spoločenskej potrebe, pri ktorej verejný záujem prevažuje nad záujmom jednotlivca. V opačnom prípade zásah štátu do základných ľudských práv a slobôd nemožno považovať za primeraný.[1]

1. Predbežná správa Benátskej komisie o opatreniach prijatých v členských štátoch EÚ v dôsledku krízy COVID-19

Vo svojej Predbežnej správe o opatreniach prijatých v členských štátoch EÚ v dôsledku krízy COVID-19, ktorá je zverejnená už aj v slovenskom preklade na stránke Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“)[2] Benátska komisia uviedla, že „koncepcia núdzového pravidla je založená na predpoklade, že v určitých situáciách politickej, vojenskej a hospodárskej núdze musí systém obmedzení ústavnej vlády ustúpiť pred zvýšením výkonnej moci. Avšak aj v prípade núdzového stavu musí prevažovať základná zásada právneho štátu.“[3] Právny štát je založený na piatich základných princípoch: 1) zákonnosť, 2) právna istota, 3) predchádzanie zneužívania právomocí, 4) rovnosť pred zákonom a nediskriminácia a 5) prístup k spravodlivosti.[4]  Aby bol núdzový stav legitímny, musí brať do úvahy povahu, závažnosť a trvanie mimoriadnej situácie a to by malo určovať druh, rozsah a trvanie núdzových opatrení, ku ktorým sa krajina môže zákonne uchýliť. Všetky núdzové opatrenia, odstúpenia a obmedzenia podliehajú trom všeobecným podmienkam, a to nevyhnutnosti, proporcionalite a dočasnosti. Tieto podmienky sa pravidelne uplatňujú a interpretujú v judikatúre ESĽP, Súdneho dvora Európskej únie a rôznych ústavných (a iných) súdov členských štátov EÚ. V tejto súvislosti zásada nevyhnutnosti naznačuje, že počas núdzového stavu môžu nastať iba také obmedzenia ľudských práv a zmeny v rozdelení právomocí, ktoré sú nevyhnutne potrebné na prekonanie výnimočnej situácie. Účel týchto obmedzení a zmien v rozdelení právomocí musí zároveň v podstate spočívať v prekonaní núdze a v návrate k normalite. Z týchto dôvodov nemožno ospravedlniť obmedzenia ľudských práv a zmeny v rozdelení právomocí, ktoré by nijako nesúviseli s núdzovou situáciou. Zásada proporcionality znamená, že zmeny v rozdelení právomocí musia byť vo svojom rozsahu primerané. V tomto ohľade je významná povaha a závažnosť hrozby, ktorú je potrebné prekonať. Podľa zásady proporcionality preto nie sú prijateľné ani také zmeny, ktoré by mohli byť potrebné (alebo skôr užitočné) na prekonanie núdzovej situácie, ale ktoré by zjavne zašli príliš ďaleko, napríklad pri dlhodobých zmenách v štruktúre štátnych právomocí. Zásada dočasnosti naznačuje, že akékoľvek zmeny v rozdelení právomocí musia byť časovo obmedzené na obdobie núdzovej situácie. Ukončenie tohto stavu by malo mať za následok návrat k normálnemu stavu. Akékoľvek núdzové opatrenie by sa zároveň malo pozastaviť, hneď ako to už nebude potrebné a primerané. Uvedené tri podmienky (nevyhnutnosť, proporcionalita a dočasnosť) je nutné posudzovať v súvislosti s vývojom situácie, pričom sa môžu stať prísnejšími, ak sa situácia zhorší, alebo menej prísnymi, ak sa situácia zlepší. V niektorých prípadoch však výnimočné okolnosti, ktoré viedli k vyhláseniu núdzového stavu, nemusia byť počas tohto stavu úplne prekonané a môžu si vyžadovať dlhodobejšiu zmenu platného právneho rámca a rozdelenie právomocí v rámci štátu. V takom prípade platia dva hlavné princípy – princíp nadobudnutých práv a princíp vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci. Princíp vzájomnej kontroly a vyváženia medzi zložkami moci vyžaduje, aby boli rozdielne zložky moci v štáte vybavené rôznymi právomocami, aby žiadna z nich nemala monopol na štátnu moc, a aby sa mohli navzájom kontrolovať. Pri uskutočňovaní dlhodobejších zmien musia štáty zabezpečiť, aby zmeny v rozdelení právomocí nezasahovali do deľby moci a ich vzájomnej kontroly. Je tiež dôležité, aby právny režim núdzového stavu rozlišoval medzi aktiváciou a uplatnením núdzových opatrení. Aktivácia znamená iba povolenie, aby sa vo všeobecnosti mohli prijať určité núdzové opatrenia, ak to vyžaduje konkrétna situácia. Uplatnenie znamená, že konkrétne núdzové opatrenia boli prijaté. Toto rozlíšenie je dôležité, pretože zásady nevyhnutnosti a proporcionality sa v týchto dvoch fázach uplatňujú rozdielne.

2. Vyhlásenie a ukončenie núdzového stavu

Vyhlásenie núdzového stavu sa riadi pravidlami domáceho právneho poriadku krajiny. Tieto pravidlá musia byť jasné, dostupné a perspektívne. V ústave by mali byť v ideálnom prípade zahrnuté základné ustanovenia o núdzovom stave a o núdzových právomociach, ktoré by jasne uvádzali, od ktorých práv je možné odstúpiť a od ktorých práv nie je možné odstúpiť. Je to o to dôležitejšie, keďže núdzové právomoci často obmedzujú základné ústavné princípy, ako sú základné práva, demokracia a právny štát.[5] Krajiny majú jeden alebo niekoľko núdzových režimov. Ak ich je viac, musia byť ich rozdiely jasne stanovené v zákone. Je dôležité, aby sa krajina pri všetkých núdzových situáciách vždy rozhodla pre najmenej reštriktívny režim. Vyhlásenie núdzového stavu môže vydať parlament alebo výkonná moc. V ideálnom prípade by mal byť vyhlásený parlamentom alebo výkonnou mocou s okamžitým súhlasom parlamentu. V naliehavých prípadoch je možné pripustiť okamžité nadobudnutie účinnosti – vyhlásenie by sa však malo okamžite predložiť parlamentu, ktorý ho môže potvrdiť alebo zrušiť. Podľa Benátskej komisie je tiež dôležité, aby vyhlásenie núdzového stavu bolo vydané vždy na konkrétne časové obdobie, aby nebolo príliš dlhé a aby bolo ukončené pred uplynutím lehoty, ak bola núdzová situácia prekonaná a už nie sú potrebné mimoriadne opatrenia. Je tiež dôležité, aby sa vo vyhlásení alebo v inom rozhodnutí alebo nariadení stanovili právomoci, ktoré sa majú aktivovať, a taktiež ich územná pôsobnosť. Vzhľadom na to, že režim núdzových právomocí ovplyvňuje demokraciu, základné a ľudské práva, ako aj právny štát, je nevyhnutné preskúmať vyhlásenie a predĺženie núdzového stavu, ako aj aktiváciu a uplatňovanie núdzových právomocí. Mala by byť možná parlamentná aj súdna kontrola: parlamentná kontrola, ak je rozhodnutie vydané výkonnou mocou, a súdne preskúmanie, ak je vydávaný parlamentom alebo výkonnou mocou.[6] Otázka, kto, ako a kedy má núdzový stav ukončiť, nemôže byť ponechaná na výkonnú moc, ktorá už požíva zväčšené právomoci. Musí to byť funkcia parlamentu.

3. Situácia v Slovenskej republike

Podľa odseku 1 článku 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“) môže vláda vyhlásiť núdzový stav len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie. Núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území. Podľa odseku 2 tohto článku možno núdzový stav vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Podľa jeho odseku 3 možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v rozsahu stanovenom v zákone o bezpečnosti štátu. O tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom rozhoduje ústavný súd podľa článku 129 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Aktívnu legitimáciu v konaní podľa uvedeného článku má len úzky okruh subjektov, konkrétne (a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, (b) prezident, (c) vláda a (d) generálny prokurátor.

Počas prvej vlny pandémie sa núdzový stav týkal len oblasti zdravotníctva. Vláda ho vyhlásila 16. marca 2020, trval do 14. júna. Mimoriadna situácia, ktorú vláda vyhlásila 11. marca 2020, trvá odvtedy naďalej.

Počas druhej vlny pandémie vyhlásila vláda núdzový stav počnúc 1. októbrom 2020 na 45 dní. Schválila ho 30. septembra 2020 na postihnutom území SR uznesením č. 587 podľa článku 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 268/2020 Z. z.[7] Na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v súvislosti s vyhlásením núdzového stavu na zabezpečenie riešenia druhej vlny koronavírusu COVID-19 vydala vláda nariadenie č. 269/2020 Z. z. z 30. septembra 2020, ktoré nadobudlo účinnosť 1. októbra 2020. [8] Vláda ním podľa § 7 ods. 4 a 6 a § 8 písm. b) zákona o hospodárskej mobilizácii nariadila vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie v oblasti organizácie výroby a služieb, zdravotníckeho zabezpečenia, dopravného zabezpečenia, sociálneho zabezpečenia, ako aj vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie týkajúcich sa pracovnej povinnosti, vecného plnenia, poskytnutia vysielacieho času potrebného na informovanie verejnosti a použitia štátnych hmotných rezerv či financovania opatrení hospodárskej mobilizácie v čase vyhláseného núdzového stavu.

Vyhlásenie núdzového stavu napadli na ústavnom súde v konaní podľa článku 129 ods. 6 ústavy generálny prokurátor, ako aj skupina opozičných poslancov.

Námietky generálneho prokurátora možno zosumarizovať nasledovne. Uznesenie vlády o vyhlásení núdzového stavu podľa neho nekonkretizovalo dôvod, pre ktorý k jeho vyhláseniu došlo, hoci ide o elementárnu obsahovú náležitosť tohto typu rozhodnutia. Tento nedostatok nebol podľa generálneho prokurátora konvalidovaný ani vydaním nadväzujúceho nariadenia vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré sa týka len hospodárskej mobilizácie. Pochybnosti podľa generálneho prokurátora vzbudzuje potom i to, či viaceré ustanovenia vrátane prechodných ustanovení zákonov prijatých s odkazom na trvanie mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 sú naďalej platné a účinné. Zdôrazňuje, že v prípade, ak je vyhlásený núdzový stav, prestávajú sa uplatňovať zákonné ustanovenia týkajúce sa mimoriadnej situácie (§ 3b ods. 4 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva). Znamená to, že z tých istých dôvodov a na tom istom postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území by mal platiť v danom čase len jeden právny stav, nie súčasne aj mimoriadna situácia a núdzový stav.[9]Generálny prokurátor namietal aj nejasné vymedzenie postihnutého územia v napadnutom uznesení vlády. Uvedené vyvolalo jednak legitímnu otázku, či je vôbec možné vyhlásiť núdzový stav na celé územie Slovenskej republiky, ale aj otázku, kde sa konkrétne postihnuté územie Slovenskej republiky nachádza. Ustálenie postihnutého miesta Slovenskej republiky, t. j. či ide o celé jej územie alebo len niektoré časti, je, ako generálny prokurátor uvádza, mimoriadne významné vo viacerých rovinách vrátane trestnoprávnej. Vyhlásenie núdzového stavu taktiež odôvodňuje aj možnosť skráteného legislatívneho konania, v ktorom sa redukujú práva parlamentnej opozície. Podľa generálneho prokurátora napadnuté uznesenie vlády nevymedzuje nevyhnutný rozsah, v akom je núdzový stav vyhlásený. Pravidlo nevyhnutnosti pritom slúži podľa neho ako poistka proti zneužitiu alebo nesprávnemu využitiu právomoci vlády vyhlásiť núdzový stav. Generálny prokurátor ďalej argumentoval, že nie je zrejmé, ktoré konkrétne základné práva a slobody osôb sú počas núdzového stavu obmedzené a či vôbec niektoré obmedzené sú. Je teda možná aj taká interpretácia, že je možné ukladať širokospektrálne povinnosti, či už inštitúciám, podnikateľom a iným fyzickým osobám a právnickým osobám, a to v celom rozsahu článku 5 ods. 3 zákona o bezpečnosti štátu. Generálny prokurátor preto považuje za vhodné podrobiť testu proporcionality to, či obmedzenie základných práv a slobôd v celom rozsahu článku 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu bolo primerané účelu, ktorý mal byť vyhlásením núdzového stavu dosiahnutý. Obsah napadnutého uznesenia vlády totiž podľa generálneho prokurátora zvádza k názoru, že k vyhláseniu núdzového stavu došlo len z preventívnych dôvodov. Takýto dôvod vyhlásenia núdzového stavu podľa neho neobstojí, pretože núdzový stav slúži na elimináciu už vzniknutej krízovej situácie a riešenie jej dôsledkov. Napokon generálny prokurátor napadol aj nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 269/2020 Z. z. z 30. septembra 2020. Napriek skutočnosti, že nariadenie vlády v § 2 až § 10 ustanovilo zoznam opatrení hospodárskej mobilizácie a ich financovania v čase vyhláseného núdzového stavu, vyslovil pochybnosť, či vláda mala dostatočné splnomocnenie na jeho prijatie. Za takéto splnomocnenie by považoval také uznesenie vlády o vyhlásení núdzového stavu, ktoré by obsahovalo identifikáciu základných práv a slobôd, ktoré môže v čase núdzového stavu obmedziť.

Skupina poslancov v návrhu uviedla, že núdzový stav vyhlásený napadnutým uznesením vlády nesplnil podmienky, ktoré pre tento postup predpokladá ústavný zákon o bezpečnosti štátu v článku 5, a to z dôvodu absencie podmienky vzniku a bezprostrednej hrozby ohrozenia života a zdravia osôb, čo ďalej v návrhu tiež štatisticky konkretizovala (porovnaním ochorenia COVID-19 s inými ochoreniami, napr. respiračnými ochoreniami SARI, kardiovaskulárnymi ochoreniami, diabetes, onkologickými ochoreniami, respiračnými ochoreniami ARO). Vyhlásenie núdzového stavu nesplnilo podľa skupiny poslancov ani ďalšiu ústavným zákonom o bezpečnosti štátu predpokladanú podmienku ‒ vyhlásenie len na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území v nevyhnutnom rozsahu. Napadnuté uznesenie vlády nekonkretizovalo, ktoré oblasti Slovenskej republiky sú „postihnutým územím alebo bezprostredne ohrozeným územím“. Skupina poslancov poukázala na to, že veľké regionálne rozdiely v počte infikovaných vylučujú zákonnú možnosť vyhlásenia núdzového stavu plošne pre celé územie Slovenskej republiky. Skupina poslancov ďalej uviedla, že predkladateľ (predseda vlády) v predmetnej veci predložil vláde na schválenie iba návrh uznesenia na vyhlásenie núdzového stavu bez predkladacej správy, dôvodovej správy alebo akéhokoľvek iného relevantného dokumentu argumentačne odôvodňujúceho nevyhnutnosť vyhlásenia núdzového stavu. Preto nebolo zrejmé, aké konkrétne skutkové okolnosti predkladateľa viedli k predloženiu návrhu na schválenie vyhlásenia núdzového stavu a aké právne úvahy predchádzali uzneseniu vlády o vyhlásení núdzového stavu. Napadnutému uzneseniu vlády skupiny poslancov ďalej vyčítala, že neobsahuje z hľadiska nevyhnutného rozsahu žiadnu identifikáciu rozsahu obmedzenia základných práv a slobôd ani presné uvedenie povinností, ktoré sa osobám ukladajú. Podľa poslancov preto vláda pri vyhlásení núdzového stavu postupovala svojvoľne. Skupina poslancov taktiež namietla nesúlad napadnutého uznesenia vlády s článkom 1 ods. 1 ústavy z dôvodu nejasnosti a nepresnosti uznesenia vlády (narušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva).

Ústavný súd po posúdení veci akceptoval dôvod vyhlásenia núdzového stavu a vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 22/2020 konštatoval, že vláda nevyhlásila núdzový stav bez toho, aby mala základný racionálny oporný bod pre naplnenie podmienok podľa článku 5 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu a nevyhlásila ho na základe iných dôvodov, než dovoľuje toto ustanovenie. Vláda tiež splnila formálne podmienky na vyhlásenie núdzového stavu (legalita). Generálny prokurátor a skupina poslancov neposkytli také argumenty, ktoré by ústavnému súdu umožnili konštatovať zjavnú excesívnosť núdzového stavu či možnosť jeho zneužitia. Ústavný súd taktiež preskúmal napadnuté nariadenie vlády, avšak výlučne z perspektívy konania o súlade rozhodnutí nadväzujúcich na rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a len v rozsahu dôvodov obsiahnutých v návrhu generálneho prokurátora, konkrétne z hľadiska prítomnosti právneho základu na jeho prijatie. Ústavný súd uviedol, že vyhlásenie núdzového stavu právne obstojí aj bez súčasného stanovenia obmedzení práv. Vzhľadom na ústavným súdom vyslovenú ústavnú konformitu vyhlásenia núdzového stavu, napadnutému nariadeniu vlády nechýba formálna právna opora, pričom, ako už bolo vysvetlené v uznesení ústavného súdu o prijatí návrhu na ďalšie konanie, ide zároveň o špecifickú formu ukladania povinností podľa článku 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Ústavný súd dodal, že sa nevyjadruje k ďalším právnym otázkam načrtnutým v oboch návrhoch, pretože priamo nesúvisia s predmetom jeho rozhodovania (napr. námietka generálneho prokurátora vyslovujúca pochybnosti o tom, či v období núdzového stavu zostávajú platnými a účinnými právne akty majúce pôvod v mimoriadnej situácii).

K nálezu bolo pripojené odlišné stanovisko sudcu Petra Straku vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020, ktoré inter alia ponúka alternatívne riešenie abstraktnej kontroly ústavnosti opatrení Úradu verejného zdravotníctva (ďalej len „ÚVZ”) pri ohrození verejného zdravia. Sudca Straka v rámci predbežného prerokovania návrhu v súlade s procesnými štandardmi predložil protinávrh, ktorého obsahom bolo prijatie návrhu na ďalšie konanie v celom rozsahu. Zdôraznil pritom, že úlohou ústavného súdu je hľadať svoje miesto a pole pôsobnosti, pričom by malo byť zásadou, že vo svojej rozhodovacej činnosti za sebou „nepáli mosty“, najmä keď ide o historicky prvé rozhodnutie pri prieskume vyhlásenia núdzového stavu. Ústavný súd by preto vo všeobecnosti a ani v tejto veci nemal reštriktívne vykladať svoje vlastné právomoci, ktoré sú mu zverené priamo textom ústavy. Uvedené podľa sudcu Straku platí osobitne aj v prípade osobitného konania podľa článku 129 ods. 6 ústavy o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia. Podľa jeho názoru v tejto súvislosti platí, že čím väčšie penzum predpisov by prešlo kontrolou ústavného súdu, tým väčšiu právnu relevanciu a istotu by to dodávalo postupom samotnej vlády a posilnilo by to aj dôveru spoločnosti vo vládu ako takú. Nejde teda o snahu uzurpovať si moc ústavným súdom, ale o snahu pomôcť. Aj v komparatívnom práve je všeobecne akceptované, že pri krízových situáciách nejde o to, určiť jedinú inštitúciu, ktorá má konať (tradične exekutíva), ale ide o spoluprácu všetkých zložiek moci (vrátane súdov) v spoločnom ústavnom projekte.[10] Sudca Straka ďalej pripomína, že väčšina pléna odkázala v uznesení z predbežného prerokovania návrhu na niekoľko senátnych rozhodnutí, kde sa ústavný súd vyjadril k právnej povahe opatrení ÚVZ a k právomoci ústavného súdu preskúmavať ich (I. ÚS 438/2020, II. ÚS 410/2020, III. ÚS 386/2020 alebo IV. ÚS 459/2020). Z obsahu odôvodnení uznesení v spomínaných konaniach vyplýva, že napadnuté opatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh má charakter hybridného správneho aktu. Má teda prvky individuálneho právneho aktu, ako aj prvky normatívneho právneho aktu. Preskúmateľnosť opatrenia ÚVZ v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti teda nie je vylúčená ani prijatými rozhodnutiami ústavného súdu. To, že sú preskúmateľné správnym súdom vďaka individuálnej zložke, neimplikuje podľa jeho názoru ich nepreskúmateľnosť plénom v osobitnom konaní podľa článku 129 ods. 6 ústavy. Rozhodnutie v správnom súdnictve, kde je pravdepodobné podanie kasačnej sťažnosti, sa taktiež ani len nepribližuje z časového hľadiska rozhodnutiu v 10-dňovej lehote, ktorú pri núdzovom stave má dodržať ústavný súd. S pravdepodobnosťou hraničiacou istote je potrebné počítať s tým, že rozhodnutie správneho súdu len v prvom stupni nenastane skôr, ako dôjde k vyčerpaniu maximálnej lehoty ustanovenej pre núdzový stav (90 dní). To samo osebe otvára otázku efektivity súdnej ochrany. Osobitne upozornil na skutočnosť, že aktívnu legitimáciu v konaní podľa článku 129 ods. 6 ústavy má len úzky okruh subjektov. Nedá sa teda hovoriť o tom, že v prípade extenzívnej interpretácie a pripustenia širšej možnosti prieskumu by hrozil ústavnému súdu neúmerný nápad vecí, práve naopak. Vyriešením problému formou abstraktnej kontroly ústavnosti je ochrana širokospektrálna a práve čakanie na podania v konaniach o konkrétnej kontrole ústavnosti môže v budúcnosti spôsobiť neúmerné zaťaženie ústavného súdu bez možnosti účinkov nálezu de facto erga omnes.

Záver

Berúc do úvahy argumenty prednesené navrhovateľmi v konaní sp. zn. PL. ÚS 22/2020, ako aj odlišné stanovisko sudcu Straku je negatívom, že ústavný súd nevyužil príležitosť vyjadriť sa k ústavnosti opatrení ÚVZ pri ohrození verejného zdravia a tým poskytnúť jednotlivcom v Slovenskej republike efektívnu a včasnú súdnu ochranu. Zároveň sa ústavný súd náležite nevyjadril k opodstatneným námietkam generálneho prokurátora o tom, že ak je vyhlásený núdzový stav, prestávajú sa uplatňovať zákonné ustanovenia týkajúce sa mimoriadnej situácie a že na tom istom postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území by mal platiť v danom čase len jeden právny stav, a nie súčasne aj mimoriadna situácia aj núdzový stav. Rozhodnutie pléna ústavného súdu sa veľmi presvedčivo nevyrovnalo ani s námietkami navrhovateľov týkajúcimi sa splnenia podmienok ústavného zákona o bezpečnosti štátu o bezprostrednosti ohrozenia života a zdravia osôb na celom území SR. Pripomíname, že v rámci následného plošného testovania uskutočneného 31. októbra 2020 a 1. novembra 2020 bolo z počtu 3 625 332 otestovaných občanov SR vyhodnotených 38.359 občanov ako pozitívnych na ochorenie COVID-19. Zároveň testovanie odhalilo významné rozdiely medzi jednotlivými okresmi. V 2. kole v 45 okresoch bolo z počtu 2 044 855 otestovaných  ľudí pozitívnych 13 509 (0,66%). Vláda však vyhlásený núdzový stav neukončila, ani ho neobmedzila na najviac postihnuté okresy, ale ho 11. novembra 2020 na celom území SR predĺžila na ďalších 45 dní. Vzhľadom na uvedené a berúc do úvahy medzinárodné ľudskoprávne štandardy vyvstávajú závažné otázky, či vzniknuté nebezpečenstvo možno považovať za skutočné a bezprostredné, ktorého účinky zahŕňajú celý národ a nedalo by sa riešiť menej reštriktívnymi opatreniami lokálneho charakteru s prípadným obmedzením pohybu občanov smerom z a do najviac postihnutých lokalít. Zrejme neprimerané zasahovanie do základných ľudských práva a slobôd tak v Slovenskej republike pokračuje.

Emergency situation from the human rights standard perspective

On account of the current Covid-19 pandemic, national governments are taking exceptional measures to slow down the spread of the virus. On numerous occasions, the Venice Commission examined the limits of such emergency powers. The Commission has consistently underlined that State security and public safety can only be effectively guaranteed in a democracy which fully respects the rule of law. The author’s paper deals with the Venice Commission opinions concerning emergency situations and analyzes the situation in the Slovak Republic from this perspective.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

DYZENHAUS, D. State of Emergency. In: Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford, 2012, s. 461.

PIROŠÍKOVÁ, Marica. Kedy dochádza k najvážnejším porušeniam ľudských práv? Počas núdzového stavu. In: Denník POSTOJ [online]. 3. 11. 2020 [cit. 2020-11-03]. Dostupné z: https://www.postoj.sk/64799/kedy-dochadza-k-najvaznejsim-poruseniam-ludskych-prav-pocas-nudzoveho-stavu

[1] PIROŠÍKOVÁ, Marica. Kedy dochádza k najvážnejším porušeniam ľudských práv? Počas núdzového stavu. In: Denník POSTOJ [online]. 3. 11. 2020 [cit. 2020-11-03]. Dostupné z: https://www.postoj.sk/64799/kedy-dochadza-k-najvaznejsim-poruseniam-ludskych-prav-pocas-nudzoveho-stavu

[2]https://www.ustavnysud.sk/-/benatska-komisia-2020

[3] CDL-AD (2011) 049, Stanovisko k návrhu zákona o právnom režime núdzového stavu Arménska, ods. 44.

[4] Pozri Benátska komisia, CDL-AD (2016) 007, Rule of Law Checklist (Zoznam na podporu právneho štátu).

[5] Pozri Benátska komisia, CDL-AD (2020) 014, Správa o dodržiavaní demokracie, ľudských práv a zásad právneho štátu počas núdzového stavu – úvahy, ods. 26.

[6] Benátska komisia, CDL-AD(2020)014, Správa o dodržiavaní demokracie, ľudských práv a zásad právneho štátu počas núdzového stavu – úvahy, bod 79.

[7]https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2020/268/vyhlasene_znenie.html.

[8]https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2020/269/.

[9] V tomto ohľade upozorňujeme na to, že k analogickým záverom dospel v Českej republike Mestský súd v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020, ktorý zdôraznil, že právny poriadok obmedzenie základných práv a slobôd počas núdzového stavu predpokladá v článku 6 ústavného zákona o bezpečnosti ČR a § 5 a 6 krízového zákona. Z týchto ustanovení vyplýva, že možnosťami obmedzenia základných práv a slobôd počas trvania núdzového stavu alebo stavu ohrozenia štátu disponuje predovšetkým vláda. Zákon nepripúšťa delegovanie tejto právomoci na nikoho iného, t.j. ani na členov vlády. Súdom posudzované opatrenia všeobecnej povahy však neboli vydané v predpokladanom režime podľa krízového zákona ale podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ten síce vymedzuje prehľad mimoriadnych opatrení, ktoré je oprávnený nariadiť príslušný orgán ochrany verejného zdravia pri vzniknutej epidémii alebo pri nebezpečenstve jej vzniku, súd ale dospel k záveru, že s ohľadom na vyhlásenie núdzového stavu bola oprávnená obmedziť základné práva a slobody v tak masívnej miere iba a len vláda. Rozhodnutie bolo napadnuté kasačnou sťažnosťou, o ktorej nie je právoplatne rozhodnuté.

[10]DYZENHAUS, D. State of Emergency. In: Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford, 2012, s. 461.