Štát chce meniť ústavný zákon tak, aby umožňoval predĺžiť núdzový stav

1/ Štát chce meniť ústavný zákon tak, aby umožňoval predĺžiť núdzový stav, ktorý dnes môže byť najdlhšie 90 dní. Núdzový stav zrejme nemá zásadný význam v boji proti pandémii, ako to prezentuje vláda a mnohí občania vnímajú, že sú tým porušené ich základné ľudské práva a to opakovane.

Ako vnímate túto snahu z pohľadu vás ako dlhoročnej odborníčky na ľudské práva?
Kde sú podľa vás najväčšie riziká, na ktoré treba vopred upozorňovať?

Pokiaľ ide o núdzový stav, rada by som upozornila na Predbežnú správu Benátskej komisie o opatreniach prijatých v členských štátoch EÚ v dôsledku krízy COVID-19, ktorá je zverejnená už aj v slovenskom preklade na stránke ÚS SR. Benátska komisia uviedla, že „koncepcia núdzového pravidla je založená na predpoklade, že v určitých situáciách politickej, vojenskej a hospodárskej núdze musí systém obmedzení ústavnej vlády ustúpiť pred zvýšením výkonnej moci. Avšak aj v prípade núdzového stavu musí prevažovať základná zásada právneho štátu.“

Právny štát sa skladá z piatich základných princípov: zákonnosť, právna istota, predchádzanie zneužívania právomocí, rovnosť pred zákonom a nediskriminácia a prístup k spravodlivosti. Aby bol núdzový stav legitímny, musí brať do úvahy povahu, závažnosť a trvanie mimoriadnej situácie a to by malo určovať druh, rozsah a trvanie núdzových opatrení, ku ktorým sa krajina môže zákonne uchýliť. Všetky núdzové opatrenia, odstúpenia od ochrany základných práv a slobôd podľa EDĽP a ich obmedzenia podliehajú trom všeobecným podmienkam, a to nevyhnutnosti, proporcionalite a dočasnosti. Tieto podmienky, ktoré v súhrne vytvárajú princíp minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd, sa pravidelne uplatňujú a interpretujú v judikatúre ESĽP, Súdneho dvora Európskej únie a rôznych ústavných (a iných) súdov členských štátov EÚ. Vláda by mala pri rozhodovaní o núdzovom stave tieto pravidlá dôsledne uplatňovať inak hrozí úspešné podávanie sťažností na ESĽP.

2/ Núdzový stav, spojený so zákazom vychádzania, obmedzuje mnohých. Vláda apeluje, že podobná situácia sa vyvíja takto aj v okolitých krajinách a je to jediná možnosť, ako zatočiť s pandémiou.

Čo v tomto smere hovorí Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd?
Čo u nás nefunguje a v iných krajinách áno?
Kde vidíte najväčšie rozdiely?

V tomto ohľade opätovne poukážem na ďalšie stanovisko Benátskej komisie. Táto pripomína, že vo väčšine krajín je právomoc vyhlásiť núdzový stav rozdelená medzi zákonodarnú a výkonnú moc. Za štandardné sa považuje, keď výkonná moc navrhuje a zákonodarný orgán schvaľuje vyhlásenie núdzového stavu. Niektoré ústavy vyžadujú na vyhlásenie núdzového stavu kvalifikovanú parlamentnú väčšinu. Legislatívna kontrola nad úkonmi a činnosťou orgánov pre mimoriadne situácie a špeciálne postupy pre túto kontrolu sú dôležité pre uplatňovanie právneho štátu a demokracie. Vo väčšine demokratických ústav má vláda právo vyhlásiť núdzový stav so súhlasom parlamentu. Otázka, kto, ako a kedy má núdzový stav ukončiť, nemôže byť ponechaná na výkonnú moc, ktorá už požíva zväčšené právomoci, preto je na rozhodnutí o zrušení núdzového stavu významne zainteresovaná a nemala by rozhodovať sama o sebe - o zúžení svojich právomocí. Musí to byť funkcia parlamentu. To znamená kontinuitu parlamentného života počas obdobia núdzového stavu. Ak by teda naozaj došlo k zmenám ústavného zákona, bolo by namieste upraviť ho aj v tomto smere a rozšíriť právomoci NR SR pri vyhlasovaní a ukončovaní núdzového stavu. Zároveň je potrebné v praxi dôsledne dbať aj na text súčasného ústavného zákona, podľa ktorého je možné vyhlásiť núdzový stav, len ak „

došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb“. Ďalšou podmienkou zákona je, že ho možno vyhlásiť len „na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území” a to len „v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní”. Tieto podmienky ústavného zákona, ktoré je potrebné skúmať a vyhodnocovať na dennej báze, nie sú podľa môjho názoru v tomto období celoplošne naplnené. Štát navyše v rámci procesu prijímania zásadných rozhodnutí s dopadom na základné ľudské práva nezverejnil a neposkytol občanom, ani orgánom a odborným inštitúciám relevantné odborné podklady a úvahy, ktorými dospel k záveru o „bezprostrednosti hrozby”.

3/ Pri vyhlásenom núdzovom stave existuje väčšie riziko, že dôjde k zásahu do niektorých základných práv a slobôd.

Čoho sme boli najčastejšie svedkami v uplynulých týždňoch a čo podľa vášho názoru vôbec nesedí s dodržiavaním európskych štandardov?
V čom mohol štát výrazne pochybiť?

Vzniknuté nebezpečenstvo nemožno vzhľadom na výsledky celoplošného testovania považovať ani za skutočné ani za bezprostredné; ani za také, ktorého účinky zahŕňajú celý národ. Komunity občanov, ktoré by mohli byť ohrozené, sú izolované. Nie je preto možné dospieť k záveru, že nebezpečenstvo je tak výnimočné, že bežné opatrenia alebo obmedzenia, ktoré povoľuje EDĽP na ochranu bezpečnosti, zdravia a verejného poriadku, sú úplne nedostatočné. V intenciách uvedeného preto núdzový stav vyhlásený pre všetky sféry spoločenského života a na celom území SR, výrazne obmedzujúci základné práva a slobody obyvateľov SR, v teste proporcionality takmer určite neobstojí. 

Ďalej pripomínam, že ÚS SR 4. novembra 2020 pozastavil na základe návrhu prezidentky SR účinnosť ustanovenia zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré NR SR schválila v októbri v skrátenom legislatívnom konaní a ktoré sa týka práva na náhradu škody a ušlého zisku. Zároveň prijal návrh prezidentky SR na ďalšie konanie, v ktorom posúdi ústavnosť daného ustanovenia. Prezidentka SR upozorňuje na článok 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého „

každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalej na to, že článok 51 ods. 2 Ústavy SR zveruje kompetenciu rozhodovať o obmedzeniach základných práv a slobôd v čase krízových situácii (vrátane núdzového stavu) výlučne ústavodarcovi. Ten túto svoju kompetenciu uplatnil prijatím ústavného zákona, pričom otázku rozsahu a spôsobu obmedzenia základného práva podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR vyriešil v článku 11 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu tak, že nároky na náhradu škody a ušlého zisku spôsobených nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci nevylúčil, ale len odložil ich splatnosť s tým, že nastáva až po skončení krízovej situácie a lehoty na ich uplatnenie počas trvania krízovej situácie neplynú. Navyše, ústavodarca toto obmedzenie prijal len pre prípad vojny, vojnového stavu a výnimočného stavu, čo znamená, že v prípade núdzového stavu neobmedzil tieto nároky ani len čo do ich splatnosti. Zákonodarca prijatím napadnutého ustanovenia tak zasiahol do kompetencie ústavodarcu, keďže z kontextu prijatia, ako aj z obsahu novelizačného zákona je zrejmé, že napadnuté ustanovenie sa má uplatniť aj (a najmä) počas núdzového stavu vyhláseného podľa ústavného zákona. Nad rámec návrhu pani prezidentky uvádzam, že vylúčenie práva na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania protiepidemických opatrení porušuje významným spôsobom aj právo na účinný prostriedok zaručené článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) nápravy a právo na prístup k súdu zaručené článkom 6 EDĽP. 

4/ Vláda pritlačila na základné práva a slobody ľudí, keď ich donútila "dobrovoľne" sa zúčastniť dobrovoľného testovania, aby získali akúsi priepustku na slobodu na cestu do práce, do firmy či do rôznych inštitúcií. Mnohí to pociťovali za násilný akt zo strany štátu, za čo sa premiér aj následne ospravedlnil, keďže trval na tomto testovaní, aby sa ho zúčastnilo dostatočne veľa ľudí.

Znamenalo podľa vás podmienené získanie modrého "certifikátu" a delenie ľudí na zodpovedných a tých nezodpovedných porušenie ľudských práv ľudí?
Môžu v tejto situácii štát spätne žalovať na Európskom súde, alebo aké majú možnosti, či už individuálne alebo hromadne? Akou formou to možno urobiť a najmä dokedy?

V tomto ohľade otázky vyvoláva už umožnenie nevolenému orgánu, akým je Úrad verejného zdravotníctva SR, ktorý je iba rozpočtovou organizáciou Ministerstva zdravotníctva SR, aby vydával bez obmedzenia normy upravujúce správanie neurčitého počtu osôb, ktoré výrazne zasahujú do základných ľudských práv a slobôd. Ide o neproporčné právomoci vo vzťahu k cieľu, ktorým je koordinácia opatrení na zabezpečenie verejného zdravia. Dnes ako vláda SR, tak aj NR SR majú možnosti vydávať nariadenia alebo zákony vo veľmi krátkom čase, disponujú dostatočným aparátom a sú Ústavou SR poverení všeobecne záväzné predpisy vydávať. Podľa Benátskej komisie zásada proporcionality naznačuje, že zmeny v rozdelení právomocí musia byť vo svojom rozsahu primerané, ako aj vzhľadom na povahu a závažnosť hrozby, ktorú je potrebné prekonať. Podľa tejto zásady nie sú prijateľné také zmeny, ktoré mohli byť potrebné na prekonanie núdzovej situácie, ale ktoré by zjavne zašli príliš ďaleko, napríklad pri dlhodobých zmenách v štruktúre štátnych právomocí.

Pokiaľ ide o dôsledky nepodrobenia sa testovaniu, určite vyvstávajú aj v tomto ohľade otázky proporcionality takýchto zásahov do ľudských práv. Otázkou je, či vo vzťahu k nim existuje účinný vnútroštátny prostriedok nápravy (správna žaloba, následne ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR), keďže vyhlášky úradu verejného zdravotníctva sú hybridné právne akty, ktoré majú prvky aj individuálneho aj prvky normatívneho právneho aktu. ÚS SR už vyhodnotil ako hybridné správne akty opatrenia úradu verejného zdravotníctva vydané na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného zdravia (pozri napr. II. ÚS 410/2020), pričom uviedol, že osoby nimi dotknuté sú oprávnené napadnúť ich všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc všeobecného súdu oproti (subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy SR. ÚS SR ďalej uviedol, že príslušný súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne konformný výklad zákona z pohľadu článku 46 ods. 2 vety druhej ústavy („Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“). To podľa ÚS SR znamená, že napadnuté opatrenie bude posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality.

V tomto ohľade ako príklad uvádzam, že Mestský súd v Prahe opakovane zrušil opatrenie ministerstva zdravotníctva v súvislosti s pandémiou koronavírusu. Na jar rezort podľa súdu nezákonne obmedzil voľný pohyb, maloobchod a služby. Na jeseň zas tento súd zrušil opatrenie ministerstva zdravotníctva, ktoré rozšírilo povinnosť nosiť rúška aj vonku. Rezort podľa súdu dostatočne nevysvetlil, prečo sa rozhodol sprísniť predchádzajúce opatrenie, ktoré vyžadovalo nosenie rúšok len vo vnútorných verejných priestoroch.

Benátska komisia vo svojej správe uvádza ako príklad rozhodnutie súdu v Portugalsku z mája 2020 podľa ktorého nútené zadržiavanie osoby bez dostatočných dôkazov o tom, že bola infikovaná, bez vyvažovania hodnôt verejného zdravia a osobnej slobody a bez možnosti zostať doma, porušilo zásadu proporcionality, a nariadil okamžité ukončenie opatrenia. Ďalej uvádza príklad týkajúci sa dočasného rozhodnutia francúzskej Štátnej rady zo 6. septembra 2020 o povinnom nosení rúšok na verejných miestach. Prípad začal tým, že dvaja jednotlivci sa obrátili na správne súdy v Štrasburgu a Lyone s cieľom napadnúť povinnosť nosiť rúško na verejných miestach v Lyone a Villeurbanne, ako aj v Štrasburgu a v ďalších 12 obciach v departemente Dolný Rýn. Dvomi rozhodnutiami súdy obmedzili povinnosť nosiť rúška v týchto mestách na miesta a časy charakteristické vysokou hustotou obyvateľstva. Štát požiadal Štátnu radu o zrušenie týchto rozhodnutí. Štátna rada rozhodla, že povinnosť nosenia rúšok možno zaviesť na veľké územia, aby bola táto povinnosť konzistentná a ľahko uplatniteľná pre všetkých občanov. Tieto zväčšené okruhy však musia byť ohraničené a odôvodnené existenciou niekoľkých oblastí s vysokým rizikom kontaminácie. Nosenie rúška preto možno uložiť pre husto osídlené mestá, ale v menej husto osídlených obciach sa musí obmedziť iba na centrum obce.

Sťažnosť na ESĽP by tak bolo možné podľa môjho názoru podať až po vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Šesťmesačná lehota sa počíta od doručenia rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. Na ESĽP sa môžu obrátiť fyzické, právnické osoby, ako aj skupiny osôb.

5/ Čo môže Európsky súd skúmať pri takýchto podaniach, ak by prišli od slovenských občanov a čo tomu predchádza?

Podkladom pre mnohé rozhodnutia vlády sú totiž "akýsi" odborníci, ktorých premiér nechce menovať v rámci Pandemickej komisie, posilnené kompetencie ÚVZ, alebo vládne rozhodnutia, ktoré nemajú žiadnu oporu v legislatíve ani v ústave.

Oproti tomu sú názory odborníkov z radov lekárov (komory), infektológov a iných...?
Na čo bude ESĽP prihliadať a do akej hĺbky môže ísť, keďže vláda legislatívu porušuje?

Podľa ESĽP „z dôvodu ich priameho a nepretržitého kontaktu s naliehavými potrebami súčasnosti sú vnútroštátne orgány v zásade v lepšej pozícii ako medzinárodný sudca, pokiaľ ide o rozhodovanie o existencii stavu núdze a povahu a rozsah výnimiek potrebných na jeho odvrátenie.“ Zmluvné strany však napriek tomu nepožívajú neobmedzenú právomoc voľnej úvahy. Je na ESĽP, aby rozhodol, či členské štáty okrem iného prekročili rámec „rozsahu, ktorý striktne vyžaduje naliehavosť“ krízy. Tu by som znovu poukázala na konštatovanie Benátskej komisie „Žiadny štát nemôže zaviesť obmedzenia iba na základe svojich vnútroštátnych právnych predpisov ignorujúc svoje medzinárodné záväzky. Toto pravidlo by sa malo uplatňovať v bežných časoch, ako aj v prípade mimoriadnych núdzových udalostí. Tento prístup potvrdzuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Vnútroštátnu mieru voľnej úvahy teda sprevádza európsky dohľad. ESĽP by skúmal otázku zákonnosti, ktorá v sebe obsahuje aj požiadavku predvítateľnosti dôsledkov nedodržania právnej normy, a zároveň by štát musel vyargumentovať, že zásahy do ľudských práva boli v demokratickej spoločnosti nevyhnutne potrebné, t. j. zodpovedajú naliehavej spoločenskej potrebe, pri ktorej verejný záujem prevažuje nad záujmom jednotlivca. V opačnom prípade zásah štátu do základných ľudských práv a slobôd nemožno považovať za primeraný.

6/ Dôležitá v tomto smere môže byť aj Benátska komisia alebo oficiálne Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva, ktorá je poradným orgánom v ústavnoprávnych otázkach.

Tá môže napríklad rozlúsknuť, do akej miery je primeraný zákaz vychádzania, keď pri celoplošnom testovaní bolo pozitívne testovaných 1 % z 3,6 miliónov obyvateľov. Aké sú jej ďalšie kompetencie v tomto smere?
Kto sa môžu na ňu ľudia obrátiť a aké možnosti riešenia v tomto smere prichádzajú do úvahy?

Skúste im poradiť...

Benátska komisia bola založená v roku 1990 Výborom ministrov Rady Európy a je jej poradným orgánom v ústavnoprávnych otázkach. Úlohou Benátskej komisie je poskytovať právne poradenstvo členským štátom a najmä pomôcť štátom zosúladiť legislatívu s európskymi a medzinárodnými štandardmi v oblasti demokracie, ľudských práv a právneho štátu. Benátska komisia sa postupne rozvinula do medzinárodne uznávaného a nezávislého poradenského orgánu v ústavných otázkach. Ide teda skôr o pomoc štátom, a nie prostriedok, ktorým by bolo možné riešiť individuálne sťažnosti. Ak by teda došlo k návrhu zmien ústavného zákona upravujúceho inter alia podmienky núdzového stavu, bolo by vhodné, aby sa ministerka spravodlivosti, predseda vlády, predseda parlamentu alebo prezidentka SR obrátili na túto komisiu so žiadosťou o stanovisko, či navrhované zmeny vyhovujú medzinárodným ľudskoprávnym štandardom a rešpektujú princípy právneho štátu. 

7/ Mnohí právnici avizovali, že pri celoplošnom testovaní bolo porušené aj práv oľudí na ochranu ich osobných údajov, s ktorými sa nedisponovalo náležite v zmysle zákona.

Vidíte nejaké zásadné nedostatky aj v tomto smere a čo vám najviac prekáža aj z pohľadu ochrany ich ľudských práv (ľudia sa často preukazovali, ani nevedeli komu...)?
Na čo by ste nás radi upozornili?

Preukazovanie zdravotného stavu certifikátom o negatívnom kovid teste, ktorý obsahuje jeho osobné údaje vrátane údajov o zdravotnom stave nie je v súlade s právom na ochranu osobných údajov. V tomto ohľade sa stotožňujem so stanoviskom Úradu na ochranu osobných údajov, ktorý vykonal právnu analýzu a

nepovažoval vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva za dostatočný právny základ na kontrolu certifikátov. Dotknuté osoby sa môžu sťažovať na tento úrad podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. Čo sa týka ochrany osobných údajov počas núdzového stavu poukazujem aj na vyhlásenie o obmedzeniach práv dotknutej osoby v súvislosti so stavom núdze v členských štátoch EÚ prijaté 2. júna 2020 Európskym výborom pre ochranu údajov: (https://beta.ucps.sk/zasah-do-ochrany-osobnych-udajov-musi-obstat-v-teste-primeranosti-a-nevhynutnosti-aj-v-krizovych-stavoch) 

8/ Štát podmieňoval "priepustku na slobodu" najskôr celoplošným testovaním, teraz hovorí o komunitnom testovaní v rôznych firmách (gastro, hotel, cestovný ruch...), stále je v hre aj lockdown. Priepustka sa však nekonala, opatrenia sú stále prísne a nepredvídateľné zo strany vlády, navyše zásadne obchádzajúce legislatívu. Predtým sa spomínalo obmedzenie zdravotného poistenia pre tých, ktorí sa nedajú testovať, dnes sa spomína povinnosť dať otestovať všetkých žiakov a rodičov škôl, zamestnancov...

Kde je tá hranica, ktorú nemožno prekročiť, aby neboli pošliapané ľudské práva Slovákov a kde hľadať riešenia?
Domáce inštitúcie v tom veľmi nepomôžu, aké možnosti teda ostávajú v danej situácii?

V tomto smere vyvstávajú otázky prístupu k právu na vzdelanie, neprimeraných zásahov do práva podnikať, ďalších majetkových práv či prístupu k zdravotnej starostlivosti. Ak by k tomu došlo, opäť by bolo možné, obrátiť sa po vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov nápravy na ESĽP, ktorý vykoná test proporcionality v súlade s vytvorenými európskymi štandardmi ochrany základných ľudských práv podľa EDĽP a doterajšou aplikačnou praxou ESĽP (niektoré sú zosumarizované v správach a analýzach Benátskej komisie). Treba si už dnes uvedomiť, že toto čaká a neminie ani Slovenskú republiku vo vzťahu k opatreniam jej orgánov prijímaných v súvislosti s rozšírením vírusu COVID-19 a podľa toho uvažovať a konať.

9/ Veľkým problémom najmä u premiéra je "trestanie" tých, ktorí prejavia iný názor, nestotožňujúci sa s jeho predstavami mene "záchrany ľudských životov" a v boji s pandémiou. Takto sa ocitli na pranieri viacerí špičkoví odborníci z radov lekárskych komôr či iní experti.

Možno postihovať niekoho za prejavovanie názoru, alebo je to z pohľadu dodržiavania ľudských práv neprípustné?
Aké dáva v tomto smere európska legislatíva možnosti po právnej stránke?

V tomto ohľade ide nepochybne o slobodu prejavu v otázkach verejného záujmu, ktorej judikatúra ESĽP poskytuje širokú ochranu. Právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie” alebo „myšlienky” prijímané priaznivo, či považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu.

Pokiaľ ide o hranice prípustnej kritiky, tieto sú širšie vo vzťahu k politikovi, konajúcemu vo svojej verejnej funkcii, ako vo vzťahu k súkromnej osobe. Politik sám nevyhnutne a vedome otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany novinárov a širokej verejnosti každé svoje slovo, každý svoj skutok a musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie, najmä ak on sám robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku osobitne, ak ide o kritiku zo strany odborníkov na základe vedeckých argumentov. 

10/ Vo veľmi zlej situácii sa ocitli aj podniky (živnostníci i eseročky), vláda ich síce nezatvorila, ale platí zákaz vychádzania, takže fungujú obmedzene. Najnovšie by sa mali mnohé suplovať štát a premeniť svoje prevádzky na testovacie centrá. Majú aj oni možnosti obrátiť sa na ESĽP a domáhať sa náhrady škody, ktoré im vznikli alebo len ako jednotlivci - občania? Vláda pôvodne presadila, že nemožno žalovať štát za spôsobené škody, ale najnovšie Ústavný súd SR toto ustanovenie zatiaľ na podnet prezidentky pozastavil....

Tieto subjekty majú prístup na ESĽP pokiaľ vyčerpajú vnútroštátne prostriedky nápravy. Účinnosť uvedeného ustanovenia bola ÚS SR pozastavená, teda v tomto momente im nič nebráni v tom, aby sa obrátili na vnútroštátne súdy vrátane ÚS SR. Ak nebudú vo vnútroštátnych konaniach úspešní môžu sa obrátiť na ESĽP.

11/ Mnohé rozhodnutia ESĽP padajú až s istým časovým oneskorením, mnohé po desiatich a viac rokoch. Dá sa tento proces nejako urýchliť, alebo s tým treba jednoducho počítať?

Je pripravená táto inštitúcia napríklad aj na státisíce podaní, ktoré jej teoreticky môžu prísť od jednotlivcov, ktorí vnímajú, že boli porušené ich práva?

Nebolo by možno lepšie obracať sa na naň hromadnou žalobou na štát?

Na ESĽP je možné podať aj skupinovú sťažnosť. Proces sa dá urýchliť žiadosťou o prednostné preskúmanie sťažnosti, ESĽP však takejto žiadosti nemusí vyhovieť. V prípade ak ESĽP čelí veľkému prílevu sťažností vzťahujúcich sa na príbuzné otázky, známe tiež ako „systémové otázky“ – t. j. otázky vyplývajúce z nesúladu vnútroštátneho právneho poriadku s Dohovorom, môže postupovať prostredníctvom pilotného rozsudku. To znamená, že preskúma jednu alebo viacero takýchto sťažností, pričom odročí posudzovanie súboru podobných prípadov. Po vydaní rozsudku o pilotnom prípade ESĽP vyzve dotknutú vládu, aby uviedla vnútroštátne právne predpisy do súladu s EDĽP a určí všeobecné opatrenia, ktoré sa majú prijať. Potom prejde k riešeniu ďalších podobných prípadov.