Rozhovor Pavla Dinku s básnikom a sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Martinom Vladikom

Tvorba je pre mňa potešením a psychohygienou

Martin Vladik (* 22.8.1960 Michalovce), JUDr., básnik, povolaním sudca, študoval na Gymnáziu P. Horova v Michalovciach (1975 – 1979), absolvoval Právnickú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1979 – 1983). Pôsobil ako podnikový právnik, neskôr ako justičný čakateľ na Krajskom súde v Košiciach (1984 – 1987), odborný referent na ONV v Poprade (1987 – 1990), predseda senátu na Okresnom súde v Poprade (1990 – 1995), sudca Krajského súdu v Bratislave (1995 – 1996), od roku 1997 sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v súčasnosti je zástupca predsedníčky občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a riadiaci predseda senátu. Zúčastňoval sa na literárnych súťažiach Wolkrova Polianka a Akademický Prešov. Publikovať začal v prílohe pre mladú literatúru v Smene na nedeľu. Vydal básnické zbierky Túžba (1993), Soví ľudia (1995), Vesmírna orchidea (1998), Štyridsať básní (2000), Psie časy (2003), Básnik sudca (2005),Biely Daniel (2008),Čas poznania (2010), Obludárium(2013) a výber z poézie Šesťdesiat básní (Spolok slovenských spisovateľov, 2020). Príležitostne sa venuje aj prozaickej a publicistickej tvorbe. Od roku 1998 je členom Spolku slovenských spisovateľov.

V dnešných zložitých pandemických časoch prichádza k prehĺbeniu fragmentácie spoločnosti. Štátna moc výrazne zasahuje do slobôd a ľudských práv človeka, ale i do súdnictva samého. Práve tieto otázky sa stali popri literatúre témou nášho rozhovoru.

PAVOL DINKA: Pán Vladik, v bežnej praxi sa málokedy stretávame s tým, aby sa sudca venoval literárnej tvorbe. Čo bolo vo vašom živote prvotné – sudcovský talár, či poetické slovo?

MARTIN VLADIK: Prvotná bola poézia, ktorej som „privoňal“ v gymnaziálnych laviciach. V roku 1980 som po prvý raz poslal svoje verše do literárnej súťaže mladých autorov Wolkrova Polianka, zrejme sa im páčili, lebo ma pozvali na celoštátne kolo do Starého Smokovca. Vtedy bol hlavným garantom pre začínajúcich autorov Vojtech Mihálik, stretol som sa tam aj so šestnásťročným Jožkom Urbanom. Táto udalosť ma podnietila a utvrdila, aby som sa aj naďalej venoval poézii. O práci v justícii som začal uvažovať na ročnej vojenčine v Sklenom pri Handlovej v roku 1984. Po jej skončení som začal pracovať na Okresnom súde v Poprade ako justičný čakateľ.

P. D.: Ako sa dá skĺbiť emócia v básni s faktografickou strohosťou súdneho rozsudku? Je to vôbec možné, žijú obe sféry vlastným životom, alebo sa navzájom ovplyvňujú? Na druhej strane nepochybujem, že vaša profesia je bohatým žriedlom námetov...

M. V: Podľa môjho názoru nedá sa skĺbiť emócia s faktografickou strohosťou súdneho rozhodnutia a vôbec s prácou sudcu. U mňa obe sféry žijú samostatným životom. Máte pravdu, moje povolanie mi prinášalo a prináša množstvo podnetov a námetov na tvorbu. Dôkazom toho sú moje niektoré reflexie v básnických zbierkach. Tvorba je pre mňa potešením, relaxom a zároveň psychohygienou.

P. D.: Miroslav Bielik v úvode k vašej najnovšej knihe Šesťdesiat básní (vydanej pri príležitosti vášho jubilea) napísal, že z nej cítiť esencie domova, impresie rodného Zemplína, vôňu záhrad z detstva, nostalgiu plynutia času, túžby mladosti. Čo pre vás znamená domov, ako by ste vzťah k nemu vyjadrili v civilnej prozaickej podobe?

M. V.: Môj vzťah k domovu sa viaže k môjmu rodnému kraju, mestu, prírode Zemplína, rodnému domu a rodičom. Vyjadril som to niekoľkými básňami vo viacerých zbierkach. V súčasnosti je mojím domovom malebný kraj pod Tatrami, Spiš s Vysokými Tatrami. Pri slove domov mi vždy zíde na um Válkov verš, „Domov sú ruky na ktorých smieš plakať“.

P. D.: V knihe ma zaujala báseň Psie časy. Zamýšľate sa v nej nad nedobrým postavením spisovateľa v našej spoločnosti. Čo by mal štát urobiť v prospech spisovateľskej profesie, aby literárni tvorcovia nestáli „v jednom rade/s prázdnymi ešusmi/ poslušne čakali na /charitatívnu polievku“?

M. V.: Kým nebudeme mať v našom štáte osvieteného predsedu alebo predsedníčku vlády spolu s osvieteným ministrom kultúry, nič sa nezmení a spisovatelia budú ustavične stáť v pomyselnom rade na charitatívnu polievku.

P. D: V básni Poslanec vyjadrujete veršami „Keby som sa tak mohol / ešte raz narodiť / určite by som sa chcel / stať poslancom / Svorne hlasovať / pre verejné blaho / nepýtať sa prečo / Byť poslancom by bolo / také úžasné“ svoj postoj k istej vykĺbenosti nášho politického systému. Prebujnená straníckosť a politikárčenie sú veľkým neduhom spoločnosti, keď osud každého poslanca visí na šnúrke od gatí straníckeho predsedu; nie sme síce tak ďaleko ako Rím za čias Caligulu, ktorý podľa legendy tak miloval svojho koňa Incitatusa, že ho plánoval ustanoviť za konzula. Zviera bývalo v stajni z mramoru a slonovinovej kosti, nosilo postroj zo zlata. Myslíte, že mramor a slonovina rozhodujú aj dnes? Ako to pociťujete najmä z pohľadu vašej profesie?

M. V.: Určite ste zistili, že v spomenutej básni ide o iróniu. Máme svoj štát, slobodu a demokraciu. Chybou nášho politického systému je, že je tu tvrdá partokracia. Zvolení poslanci v prvom rade preferujú a zastupujú svoje strany, a nie občanov, ktorí ich zvolili. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že po vzniku štátu sa stále správame ako niečí sluhovia. Pokiaľ ide o moju profesiu, vidím, že súdna moc sa jednostaj odsúva ako posledná, tretia moc v štáte. Málo sa hovorí o tom, že súdy si svoj systém v minulosti nenavrhovali, ale ho ani neprijali. Týka sa to aj zmien v súdnictve. Vinníkom v spoločnosti zo strany médií a niektorých politikov boli vždy súdy. Verejnosť si takisto často neuvedomuje, že sudcovia neprijímajú zákony – je to parlament, sudcovia ich iba aplikujú.

P. D: Vládnuca garnitúra pod pláštikom boja proti Covidu-19 postupne uzatvára spoločnosť do chomúta, ktorý vysoko prekračuje rámce pandémie: z ústavy si urobila trhací kalendár, vzala významnú právomoc ústavnému súdu, prijíma ako na počkanie, bez nevyhnutnej diskusie, významné zákony, flagrantne nerešpektuje v svojich vyhláseniach prezumpciu neviny, vydáva nariadenia, povedané slovami mysliteľa Charlesa Montesquiea, autora teórie o troch pilieroch štátnej moci, ktoré „urážajú ducha národa“. Ako vníma súdny stav ohrozenie svojej nezávislosti?

M. V.: Nezávislosť súdov a sudcov, a to mnohí nereflejtujú, slúži najmä občanom. A predovšetkým tí by mali cítiť toto ohrozenie, a keď bude treba, vyjadriť sa k tomu. V nedávnej minulosti sa také niečo stalo v Poľsku. K zmene ústavy by malo dochádzať výnimočne, a ak má k tomu dôjsť, tak iba po veľmi dlhých odborných a politických diskusiách. Konkrétne ide o otázku súladu ústavných zákonov s ústavou, keď do čl. 125 ods. 4 Ústavy SR bola vložená nová veta: „Ústavný súd nerozhoduje ani o súlade ústavného zákona s ústavou.“ Správne ste uviedli, že v štáte by malo fungovať trojdelenie medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Zároveň tu musí fungovať aj systém bŕzd a protiváh. Tým, že ústavnému súd súdu sa zobrala táto kompetencia, sa onen systém narušil. Dúfam, že v budúcnosti bude náš ústavný súd osvietený a bude konať aj v prípade, keby parlament prijal zjavne nezmyselný ústavný zákon proti zdravému rozumu a občanovi. Zarazilo ma vyjadrenie, že ústavný súd nemá čo hovoriť o tom, čo je ústava, veď práve on je prvotný v ochrane ústavnosti a vo vykladaní ústavy. Rovnako nedôvodne bola vypustená právomoc ústavného súdu rozhodovať o väzobnom stíhaní sudcov.

P. D.: Pravda, treba pripustiť, že v parlamentných systémoch sa o tomto probléme vedú odveké spory. Napríklad politický filozof a právny teoretik Carl Schmitt už v Hitlerových časoch podporoval „primát politiky“. Podľa neho úlohou politiky je ponúkať rámec, v ktorom existuje právny štát, a nie opačne, čiže, aby legislatíva vytvárala rámec pre politiku. Podobne sa vyjadrila aj ministerka Mária Kolíková: „Je tu na to ústavný súd, aby nám hovoril, čo je ústava? Na to je predsa ústavodarca.“ Predseda ústavného súdu Ivan Fiačan kontroval: „Stráca sa poistka napríklad pred tým, že si parlament predĺži funkčné obdobie na pätnásť rokov alebo zavedie trest smrti.“ Na Slovensku je latka na zmenu ústavy nastavená dosť nízko. Stačí na to  trojpätinová väčšina, zatiaľ čo povedzme v Nemecku aj Rakúsku je potrebná dvojtretinová väčšina poslancov. Žiaľ, naša ústava, na rozdiel od okolitých krajín, nepozná výnimočnú ochranu princípov demokracie, právneho štátu a ľudských práv a slobôd. Ak by sa napríklad parlament zhodol na tom, že sa demokracia neosvedčila a ústavným zákonom by zrušil voľby, ani takáto zmena ústavy by u nás nebola nelegálna. Váš pohľad na tento problém ste už naznačili, aké vidíte riešenie? Politika, či právo?

M. V.: Ústavná zmena ministerky Kolíkovej v prospech parlamentu môže pôsobiť ako víťazstvo demokracie a vlády ľudu. V skutočnosti však spravila našu demokraciu o kúsok zraniteľnejšou. Aspoň tak to tvrdia mnohí ústavní právnici. Prvenstvo politiky, či práva ostáva v tomto prípade naďalej dilemou...

P. D.: Keď štrnásť sudcov prišlo nedávno s výzvou, aby štátna moc rešpektovala právo na súkromie, právo na nedotknuteľnosť osoby a obydlia, právo na slobodu pohybu a pobytu, ako aj právo na prácu a právo na ochranu lekárskeho tajomstva, spustila sa na nich spŕška urážok z úst politikov, ich mediálnych prisluhovačov a napokon i predsedu súdnej rady, ktorý by sa mal kolegov zastať, a nie zaútočiť v zmysle, že ich slová „sú takmer rovnako nebezpečné pre očistu slovenského súdnictva ako koronavírus pre nás všetkých“. Vari v tom spočíva duch národa?

M. V.: Aj sudca je človek a občan. Má takisto právo na svoj názor a hlavne, keď sa ho tieto veci priamo dotýkajú. Je smutné, ak ich niekto (nech je to ktokoľvek) za to znevažuje. Očistu justície nemožno chápať cez filozofiu kolektívnej viny všetkých sudcov. V každom systéme totiž zlyhávajú jednotlivci. Aj keby bol systém akokoľvek dokonalý, vždy ho môže niekto narušiť a vždy môžu zlyhať jednotlivci. Nejde tu pritom len o súdnictvo, platí to všeobecne. V prvom rade sudcovia musia teraz svojou prácou a životom mimo svojho povolania urobiť všetko preto, aby sa dôvera v súdnictvo zvýšila. Nemôžeme však tisíc štyristo sudcov hodiť do jedného koša s čiernymi ovcami takým spôsobom, že dosah reformy justície postihne všetkých. Súdny systém vytvorili politici – zákonodarná a výkonná moc. Aj v súčasnosti sa veľa rozpráva o nedôveryhodnosti súdov a sudcov, verejnosti sa podsúva tvrdenie, že za nízku dôveryhodnosť justície môžu iba sudcovia. Áno! Aj sudcovia nesú svoj podiel viny, no už sa menej hovorí o tom, že sa pod tento stav výrazne podpisujú médiá i politici.

V justícii pracujem už tridsiaty štvrtý rok. Dehonestujúce útoky mediálnej sféry a politických štruktúr na adresu súdnej moci evidujem v podstate od vzniku Slovenskej republiky. Zatiaľ som sa nestretol so serióznou analýzou príčin nízkej dôveryhodnosti justície na Slovensku. Zabúda sa pritom na obyčajné sedliacke počty. Civilné, obchodné a správne spory prehráva päťdesiat percent strán sporu. Je logické, že tí, ktorí prehrali, nič pozitívne o justícii nepovedia. Nasleduje veľký počet odsúdených, ktorí tvrdia, že boli odsúdení nespravodlivo – ani od nich nemôžeme očakávať pozitívne vyjadrenia. Tí, ktorí vyhrali, to berú automaticky, boli v práve, nemajú dôvod súdy chváliť. Navyše v sociologických dotazníkoch figurujú respondenti, ktorí nikdy neboli na súde a nemajú osobné skúsenosti s vlastnými spormi, ovplyvňuje ich verejná mienka, médiá a politici. Ak to zhrnieme, vyjde nám percento súčasnej nedôveryhodnosti justície. Médiá informujú o súdnictve a priori v negatívnych konotáciách, hľadajú predovšetkým senzácie. O pozitívach sa skôr pomlčí...

P. D.: Politici a ich prisluhovačské médiá vytvárajú v spoločnosti odióznu atmosféru strachu, vynášajú informácie z vyšetrovacích spisov, vopred obviňujú, obžalúvajú, súdia, kto vysloví iný názor ako ten „ich“, ocitá sa na verejnom pranieri. Mám pocit, že viacerí sudcovia akoby tomuto tlaku podliehali, akoby zabúdali na staré rímske „in dubio pro reo“ (pri pochybnostiach v prospech obvineného). Pripomína to tak trocha päťdesiate roky, keď i také osobnosti ako Ladislav Mňačko, Juraj Spitzer a ďalší volali po tvrdých trestoch pre tzv. buržoáznych nacionalistov a vo fabrikách sa uskutočňovali zhromaždenia médiami sfanatizovaných robotníkov žiadajúcich dokonca hrdelné rozsudky. A po pätnástich rokoch sa kajali, sypali si popol na hlavu...

M. V.: Zodpovedný a spravodlivý sudca nemôže v nijakom prípade podľahnúť žiadnemu tlaku, vrátane mediálneho. Každý sudca musí byť zodpovedný za svoje konanie a rozhodovanie, samozrejme, musí vedieť na odbornej úrovni a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutia. Nemožno ho postihovať za právny názor, ako to správne povedal prof. Holländer v jednom rozhovore. Pokiaľ ide o prípadný nesprávny názor sudcov nižších stupňov súdov, existuje tu predsa inštančný postup a riadne a mimoriadne opravné prostriedky. Práve týmto postupom sa dajú zvrátiť prípadné právne pochybenia.

P. D.: Lenže, ako sme už povedali, aj sudca a prokurátor je len človek. A ľudia neraz morálne zlyhávajú. Osobne ma rozruší každý rozsudok, z ktorého cítiť, že niečo nie je v poriadku. Napríklad v českej verejnosti rezonuje veľké rozhorčenie z dlhoročného trestného stíhania nevinných obžalovaných Michaely Schneidrovej, bývalej predsedníčky Energetického regulačného úradu, a jej kolegyne Aleny Vitáskovej. Oslobodzujúci rozsudok prišiel až po siedmich rokoch. Na svedomí to vraj mali štátny zástupca a sudca. České Literární noviny (online) označili túto kauzu za justičný zločin. Náhoda? Sám český premiér Andrej Babiš nedávno tvrdil, že trestné stíhanie si možno v Česku objednať. A čo si myslieť o Sulíkovom pochvalnom výroku na Matoviča: „Toľko ľudí je v base! Začal to robiť a robí to výborne.“ Vari sa to deje na premiérovu objednávku? Myslíte, že povedzme každý prokurátor pri svojom veľkom úsilí vyhrať proces myslí na spomenuté „in dubio pro reo“? Na druhej strane som ocenil, s ohľadom na napätú spoločenskú atmosféru, odvahu sudkýň pri vynesení prostupňového oslobodzujúceho rozsudku nad Mariánom Kočnerom v prípade vraždy Jána Kucia a jeho snúbenice...

M. V.: Nemožno vidieť do hlavy prokurátora, ale myslím si, že prokurátor by mal myslieť na spomenuté „in dubio po reo“. Pokiaľ ide o oslobodzujúci rozsudok tak ako sme to mohli sledovať, je to výsledok práce sudcov, keďže môžu vychádzať z obsahu spisu a potom prebehne vyhodnocovací proces dôkazov, ktoré sa v spise nachádzajú.

P. D.: Atmosféru strachu v spoločnosti nepochybne umocňujú aj ostentatívne „performans“ zatýkania podozrivých za vopred pripravenej asistencie médií a pod hrozbou po zuby ozbrojených kukláčov, nehovoriac o nepriaznivých podmienkach väzobného stíhania. A pritom sa do omrzenia omieľa humánnejší prístup k obvineným, zdôrazňujú sa alternatívne tresty pre odsúdených – domáce väzenie, povinná práca, elektronické náramky – to všetko je však skôr výnimkou ako pravidlom. Je podľa vás v tomto smere všetko v poriadku?

M. V.: Chápem to ako mediálne divadlo pre verejnosť. Áno, sudcov odvádzajú ako tých najväčších zločincov. Väzba nesmie byť nátlakový prostriedok proti hociktorému človeku. Tí, ktorí väzbu navrhujú alebo o nej rozhodujú, by mali mať na pamäti rozhodujúce zásady trestného konania – do základných práv a slobôd osôb možno zasahovať len v nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu trestného konania, za rešpektovania dôstojnosti osôb a ich súkromia. Zásady primeranosti a zdržanlivosti, okrem iných princípov, by mali byť dôležitými skutočnosťami pri rozhodovaní o väzbe.

P. D.: V súvislosti s údajnou samovraždou policajného generála Milana Lučanského sa v odborných kruhoch i vo verejnosti veľa diskutuje o nevyhovujúcich podmienkach väzby, najmä tej najprísnejšej – kolúznej, v našich väzniciach. JUDr. Marica Pirošíková, bývalá dlhoročná ochrankyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu, v jednom rozhovore tvrdí, že rezort spravodlivosti náležite neimplementoval odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu pri väzobnom stíhaní. Slovenská advokátska komora i ďalšie inštitúcie volajú po celospoločenskej diskusii na túto tému. Ako onen problém reflektujú „netrestní“ sudcovia?

M. V.: Myslím si, že tak ako to uvádza Slovenská advokátska komora, mala by prebehnúť celospoločenská diskusia na túto tému a mala by prebehnúť aj novelizácia, pokiaľ ide o väzbu, kolúznu väzbu a s tým spojené aj vykonávajúce inštrukcie.

P. D.:V predchádzajúcej otázke som narážal i na dôveryhodnosť výpovedí kajúcnikov, na pričasté pripúšťanie nepriamych dôkazov pri súdnych rozhodnutiach. Aké s tým máte skúsenosti?

M. V.: Konkrétne skúsenosti s tým nemám, keďže nie som trestný sudca. Dôvera v kajúcnikov sa nám však v budúcnosti môže vypomstiť, ak sa ich výpovede nebudú dostatočne preskúmavať a nebudú podložené priamymi dôkazmi.

P. D.: V týchto súvislostiach si spomínam na skvelý detektívny román Sudca a jeho kat od Friedricha Dürrenmatta, v ktorom komisár Bärlach po dlhých rokoch pátrania využije vraha (kata), aby zavraždil iného vraha, ktorému nevie dokázať vinu – čiže aj cez mŕtvoly kráčal za svojím osobným úspechom. Nehovorím to náhodou – svojho času som sa ako žurnalista venoval problematike justičných orgánov, stretol som sa i s tým, že podaktorí prokurátori (hoci vo svojom vnútri pochybovali o vine obžalovaného) podhadzovali súdu zmanipulované dôkazy, len aby v svoj prospech (svoje ego) zavŕšili príslušnú kauzu. Naznačujem tu riziko subjektivizmu v súdnictve. Ako sa pozeráte na túto otázku?

M. V.: Samozrejme, román som čítal s veľkou chuťou. Ak by to tak u nás bolo, ako naznačujete, bolo by to hrozné. Ale ako som už povedal, nie som trestný sudca a ani prokurátor, takže s tým nemám nijaké skúsenosti. V mojej práci som sa s takým niečím nestretol.

P. D.: Poradná rada európskych sudcov (CCJE) v Štrasburgu sa (december 2020) zaoberala problematikou súdnej reformy na Slovensku. Posudzovala ustanovenie týkajúce sa odňatia právomoci ústavnému súdu riešiť súlad ústavných zákonov s ústavou, ďalej postavenie súdnej rady v hierarchii súdnych orgánov, vyjadrila sa k možnosti preložiť sudcov na nižší súd bez ich súhlasu i k funkčnej imunite sudcov. Aké sú závery a odporúčania tohto európskeho sudcovského orgánu a ako sa vy sám pozeráte na súdnu reformu?

M. V.: Zo záverov stanoviska Predsedníctva CCJE z 9.12.2020 vyplynulo, že opatrenia, ktoré narúšajú istotu funkčného obdobia členov súdnej rady, vyvolávajú podozrenie, že zámerom týchto opatrení je ovplyvňovať jej rozhodnutia. Nevyhnutne to povedie k spolitizovaniu činnosti súdnej rady, pretože jej členovia budú závisieť od tých, ktorí ich zvolili alebo vymenovali, nielen pri svojom vymenovaní, ale aj pri výkone svojho mandátu. Mandát členov súdnej rady by sa mal skončiť až uplynutím ich funkčného obdobia, odchodom do dôchodku, rezignáciou alebo smrťou alebo ich odvolaním z funkcie v prípade takého hrubého a nesprávneho konania, ktoré takýto postup odôvodňuje.

P: D.: S tým úzko súvisí i zmena statusu sudcu. Je to podľa vás v poriadku?

M. V.: Nový ústavný zákon napríklad zavádza preloženie sudcov na nižší súd bez ich súhlasu. Žiada sa poznamenať, že toto ustanovenie bude v súlade s európskymi normami iba vtedy, keď sa dodržia zásady istoty funkčného obdobia a nepreložiteľnosti, ktoré sú kľúčovými prvkami nezávislosti sudcov. V tejto súvislosti by sa mali zaviesť presné a jasné ustanovenia na legislatívnej úrovni. Pokiaľ ide o obmedzenie rozhodovacej imunity všeobecných súdov, podstatne to znižuje existujúcu záruku súdnej nezávislosti, otvára dvere politicky motivovanej nesprávnej interpretácii a nepochybne povedie k väčšiemu (politickému alebo disciplinárnemu) tlaku na sudcov. Aj keď je potrebné uznať oprávnenosť týchto obáv, boj proti korupcii by nemal narušiť zásadu nezávislosti súdnictva. Tým, že parlament už schválil zavedenie nového trestného činu ohýbania práva, ktorého sa dopustí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca, ak pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, ktorý vzhľadom na nejasné znenie „svojvoľne“ uplatní právo, už sám o sebe vytvára priestor na zneužitie. Podobne vyznieva i odňatie kompetencie ústavného súdu na udelenie súhlasu na začatie trestného konania proti sudcom.

P. D.: A váš celkový pohľad na reformu súdnictva?

M. V.: Prijali sa niektoré pozitívne veci, ktoré mali byť uvedené do praxe oveľa skôr. Ide o zriadenie najvyššieho správneho súdu, paušálny vek odchodu sudcov do dôchodku (šesťdesiatsedem rokov, tým sme sa však dostali na úroveň exekútorov, v Česku a Poľsku je to optimálnych sedemdesiat rokov). Dobrý krok je takisto špecializácia sudcov. Ostatné zmeny sú diskutabilné. Okrem už spomínaných kontroverzných krokov uvedených v prechádzajúcej časti rozhovoru, je to i zrušenie inštitútu justičného čakateľa. Začínajúceho sudcu treba vychovávať pod dohľadom školiteľa, ktorý musí mať priestor na zisťovanie nielen odborných znalostí, ale aj osobnostných, morálnych a psychologických. Žiada sa preverovať predpoklady adeptov na túto prácu, ich vzťah k majetku a peniazom. Ak sa v psychologických testoch, resp. v interpersonálnom vzťahu vynorí problém nadmernej „lásky k peniazom“, taký jednotlivec by si nemal nikdy obliecť sudcovský talár. Skúsenosti s terajšími obvinenými sudcami ukázali, že ide hlavne o mladších sudcov, ktorí prišli do súdneho systému napríklad z advokácie, polície či ministerstva spravodlivosti, čiže z prostredia mimosúdneho. Pokiaľ ide o budúcnosť súdnictva v boji proti korupcii, dôležitý bude hlavne veľmi dôsledný a prezieravý výber budúcich sudcov bez politických nánosov, aby to boli v prvom rade morálne a odborné autority.

Na záver vás poprosím, aby ste svoje pocity zo súčasných dní pandemickej reality vyjadrili prostredníctvom krátkej básne...

Koronavírus

Iba pre svoje hniezdo
Bol si mudrcom
Umrela pokora?
Dotyky človeka
Načo?
Stačilo čumenie do mobilov
Boh videl
Boh sa pozerá
Svoju nahnevanú tvár
ukázala matka príroda
Zostali opustené námestia
Opustené kostoly
Preplnené špitály
Boh sa však pozerá
Do preplnených obydlí
Človeka
Sídli v nich panika
Dnes
Čakáme na rýchle zázraky
Vakcinačnej záchrany
Slnko silnejšie zažiari
Človek človeku
bude človekom?
Zostaňme v pozore!
Žime!
V pokore!

***

(V Prahe 17. marca 2020)
Klient
Po príchode policajtov
Napľul taxikárovi do tváre
Zasyčal
Mám koronavírus

Ďakujem za rozhovor.

Zhováral sa Pavol Dinka

Rozhovor Pavla Dinku s Martinom Vladíkom bol pôvodne publikovaný v Literárnom týždenníku 1-2/2021.