Právna zodpovednosť verejného činiteľa za procesný postup

V rámci vyvodzovania právnej zodpovednosti orgánu verejnej moci, alebo verejného činiteľa (sudcu, prokurátora alebo notára) za to, že nesprávnym spôsobom postupoval v rámci riešenia úloh, ktoré mu zveril zákon, je potrebné dôsledne rozlišovať, či skutočne išlo o výkon právomoci verejného činiteľa¹, či je výkon tejto právomoci protiprávny, a napokon, či táto aktivita je pokrytá aj trestnoprávnym zavinením, resp. alebo môže ísť o disciplinárnu zodpovednosť. Je totiž zrejmé, že nie na každý nezákonný procesný postup alebo nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci je možné vzťahovať normy trestného práva alebo správneho práva.      

Preto je nevyhnutné adekvátne rozlišovať medzi konkrétnymi situáciami, v rámci ktorých verejný činiteľ koná. Pokiaľ verejný činiteľ celkom zjavne koná protiprávne, napríklad v prípade, keď vedome a cielene žiada o poskytnutie úplatku, tak tu nebude ani sporu o naplnení subjektívnej stránky trestného činu. Naproti tomu v situácii, kde verejný činiteľ síce koná spôsobom, ktorý sa pri formálnom posudzovaní môže javiť ako protiprávny (a to možno aj zdanlivo), avšak jeho motívom nie je porušiť právo, získať neoprávnený prospech, alebo spôsobiť inému škodu², ale naopak sledovať účel zákona a realizovať svoje oprávnenia (napr. stíhať trestnú činnosť), tak potom nemožno hovoriť o trestnoprávnej zodpovednosti za úmyselnú trestnú činnosť v zmysle § 326 Tr. zák. Netreba zvlášť pripomínať, že pri úmyselnom trestnom čine sa vyžaduje, aby vedomostná aj vôľová zložka pokrývala všetky znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu, t.j. konanie, škodlivý následok a ich príčinný vzťah. Rovnako je sporné, či v takýchto situáciách možno hovoriť o nedbanlivosti v trestno-právnom zmysle, alebo o zodpovednosti za disciplinárne previnenie v zmysle príslušných právnych predpisov. 

V nadväznosti na vyššie uvedené, možno poukázať na aktuálny trend trestného konania, a to, že predmetom trestného stíhania pre trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Tr. zák. sa stáva otázka, či trestné stíhanie je vedené pre skutok, ktorý sa reálne stal, alebo je vedené pre skutok, ktorý je zjednodušene povedané domyslený (príliš abstraktný), teda zatiaľ (v čase začatia konania vo veci) nemá reálny základ. Ponechám bokom, či to tak skutočne je, alebo nie je, ale pre účely tohto príspevku budem pracovať s verziou, že skutok, alebo jeho časť je domyslená alebo dotvorená.  

Niektoré orgány činné v trestnom konaní aktuálne pracujú s tézou, že začatie trestného stíhania a následne vedenie trestného stíhania pre abstraktne formulovaný (až domyslený) skutok³ bez toho, aby stíhanie viedlo postupom podľa § 206 Tr. por. ku konkrétnej osobe, môže mať až trestnoprávny rozmer. Povedané inak, aktuálne je vedených viacero trestných stíhaní na takom spoločnom základe, že si policajt mal skutok doslova vymyslieť (dotvoriť) a následne viesť trestné stíhanie, počas ktorého vykonával úkony trestného konania (najmä výsluchy). 

Ide skutočne o nóvum v trestnom konaní, alebo ide o bežnú prax orgánov činných v trestnom konaní?

Z poznatkov z praxe totiž rezultuje záver, že správnou odpoveďou je druhá možnosť - ide o bežnú prax. 

Možno preto sformulovať len pár príkladov z praxe, z ktorých je zrejmé, že bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania, hoci skutok z trestnoprávneho hľadiska nemal reálny základ. Buď sa takýto skutok ako trestný čin vôbec nestal, alebo bola jeho formulácia dotvorená tak, aby formálne napĺňala príslušnú skutkovú podstatu trestného činu. Vo viacerých takýchto prípadoch bola napríklad zistená nejaká skutočnosť (napr. bola zistená samovražda), ktorá sama o sebe nie je dôvodom pre začatie trestného stíhania pre konkrétny trestný čin, avšak táto okolnosť sa pre účely začatia trestného stíhania dotvorila (doplnila) tak, že do skutkovej vety uznesenia o začatí trestného stíhania sa doplnila formulácia tak, že doposiaľ nezistený (neznámy) páchateľ nezisteným spôsobom napomohol osobe..., hoci takéto konštatovanie nemá oporu v žiadnom objektívne zistenom fakte. 

To znamená, že sa začína a vedie trestné stíhanie na vymyslenom (dotvorenom) skutkovom základe s tým cieľom, aby sa vykonali niektoré úkony trestného konania s cieľom objasniť okolnosti, napríklad príčinu úmrtia, vylúčiť cudzie zavinenie, a následne trestné stíhanie zastaviť alebo prerušiť. Vo viacerých prípadoch sa pritom trestné stíhanie začína s vedomím, že toto bude neskôr zastavené, a to preto, že sa skutok nestal. Ponechajme bokom zákonnosť a opodstatnenosť týchto trestných stíhaní (vrátane zákonnosti uznesenia o začatí trestného stíhania), pre účely tohto príspevku je kľúčový poznatok, že sa v praxi bežne vyskytujú. 

Príklady z praxe:  

1. Vedenie trestných stíhaní vo veci ohľadom smrteľných dopravných nehôd. Pomerne častým javom je začatie trestného stíhania pre prečin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák. v podstate a zjednodušene na tom skutkovom základe, že dosiaľ nezistená osoba spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k smrti nebohého XY, pritom od počiatku je zrejmé, že dopravnú nehodu spôsobil a zavinil práve vodič motorového vozidla, ktorý pri nehode zahynul.   
2. Vedenie trestných stíhaní vo veci ohľadom samovrážd. Rovnako častým býva vedenie trestného stíhania pre trestný čin účasti na samovražde podľa § 154 Tr. zák., alebo pre prečin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák. v podstate a zjednodušene na tom skutkovom základe, že osoba celkom zjavne spáchala samovraždu bez cudzieho zavinenia, no napriek tomu sa ohľadom tejto tragickej udalosti vedie trestné stíhanie vo veci, aby sa potvrdilo, že k smrti nedošlo cudzím zavinením. 
3. známe sú najmä tragické prípady samovrahov, ktorí sa rozhodnú svoj život ukončiť skokom pod idúci vlak. V týchto prípadoch je pritom už z kamery kabíny rušňovodiča vo väčšine prípadov úplne zrejmé, ako k udalosti došlo, napriek tomu je v praxi bežné začatie stíhania pre vyššie označené trestné činy. V týchto prípadoch býva preto trestné stíhanie začaté a vedené vo veci v podstate formálne len preto, aby sa vykonalo určité dokazovanie (najmä znalecké alebo odborné), aby sa následne mohlo zastaviť so záverom, že skutok sa nestal. 
4. taktiež sú v praxi evidované prípady samovrážd väznených osôb, či už vo výkone väzby, alebo vo výkonu trestu odňatia slobody, kde je taktiež vedené trestné stíhanie na tom skutkovom základe, že osobe mal k samovražde niekto pomôcť, hoci táto konštrukcia je už z povahy veci vylúčená (najmä s poukazom na čas, miesto spáchania skutku, ale aj s poukazom na iné objektívne skutočnosti). V týchto prípadoch policajt už pri vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci avizuje, že po obdŕžaní správy z pitvy, trestné stíhanie zastaví z dôvodu, že sa skutok nestal.  
5. Vedenie trestných stíhaní pre trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 284 alebo 285 Tr. zák., ktorých spoločným základom je udalosť vyššej moci (vyčíňanie počasia, úder blesku, výpadok el. energie), pri ktorej dochádza k poškodeniu majetku, alebo úmrtiu ľudí, hoci je od počiatku zrejmé, že v prípade nie je daná žiadna príčinná súvislosť medzi konaním človeka a vzniknutým následkom. 
6. Ďalšou známou kategóriou sú tzv. náhodné nálezy ľudských tiel a ich častí. Aj v týchto prípadoch býva vedené trestné stíhanie vo veci pre prečin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák. alebo pre zločin zabitia podľa § 147 Tr. zák. v podstate a zjednodušene na tom skutkovom základe, že nezistený páchateľ v dosiaľ nezistenom čase a mieste, nezisteným spôsobom mal spôsobiť smrť osoby XY. V praxi boli zaznamenané aj také situácie, kde skutočne došlo len k nálezu ľudských kostí (napr. lebky), pričom následne bolo vedené trestné stíhanie pre vyššie označený trestný čin (bez zistenia ďalších relevantných poznatkov z pohľadu trestného práva), a to v podstate len z dôvodu vykonania znaleckej identifikácie.   
7. Osobitnou kategóriou sú skutky, ktoré sa stali, sú zjavnými trestnými činmi, avšak ich páchateľ je od počiatku mŕtvy (ešte pred začatím trestného konania), a preto je daná prekážka vedenia trestného stíhania podľa § 9 ods. 1 písm. d) Tr. por. Hoci toto ustanovenie jasne upravuje, že je neprípustné viesť trestné stíhanie proti tomu kto zomrel, v praxi sa tak deje. V prípadoch, keď napríklad dôjde k streľbe a usmrteniu osoby inou osobou, ktorá vzápätí spácha samovraždu, napriek tomu je de facto voči mŕtvemu vedené trestné stíhanie pre trestný čin vraždy alebo úkladnej vraždy podľa § 145, resp. § 144 Tr. zák. Takéto stíhanie je od svojho počiatku vedené jasne s vedomím a zámerom, a to, že neskôr bude zastavené.   
8. Vedenie trestných stíhaní na podklade hypotéz a domnienok oznamovateľov. Áno, v praxi boli registrované aj takéto prípady, kde bolo vedené trestné stíhanie pre širokú škálu trestných činov (od majetkových, až po trestné činy proti životu a zdraviu), kde podstatou vedeného stíhania bolo, vyvrátiť domnienky a hypotézy oznamovateľov. Ide o akési obrátené trestné konanie, ktorého cieľom je dokázať, že skutok sa nestal, resp. že nie je trestným činom. Opäť išlo o rôzne stíhania vedené aj z dôvodu akejsi opatrnosti, nakoľko odmietnutie veci trestného oznámenia podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. by mohlo byť predčasné, resp. na takýto postup neexistoval dostatok podkladov (dôkazov), hoci bolo zrejmé, že o žiadny trestný čin nejde. Dokonca existujú viaceré prípady, kde takýto postup nariadila aj nadriadená prokurátora, ktorá určila, že má byť vo veci začaté trestné stíhanie a majú byť vykonané určité úkony. Neskôr bolo stíhanie zastavené. Sú známe desiatky takýchto prípadov, kde bolo vedené trestné stíhanie najmä pre majetkové trestné činy (ale i pre vraždu), kde bolo od počiatku problematické naformulovať čo i len skutkovú vetu uznesenia o začatí trestného stíhania. V tejto súvislosti nemožno napríklad nespomenúť verejne známy prípad, kde sa viedlo trestné stíhanie pre prípravu úkladnej vraždy ohľadom spadnutej sklenenej krytky z lampy, visiacej na strope, ktorá spadla počas disciplinárneho konania sudcu. Ako v tomto prípade vyzerala skutková veta uznesenia o začatí trestného stíhania? Nebol skutok doslova vymyslený, resp. dotvorený?      

Je dôvodné sumarizovať, že začatie a vedenie trestného stíhania ohľadom skutku, ktorý už na prvý pohľad neodzrkadľuje realitu (má domyslený, alebo dotvorený skutkový základ) je v praxi OČTK úplne bežný. V mnohých prípadoch doslova zaznie od OČTK veta, že to potrebujú „vyčistiť“ a potom to zastavia. 

V nadväznosti na vyššie opísané sa taktiež natíska otázka, pokiaľ OČTK konštatuje, že procesný postup iného policajta alebo prokurátora nebol správny (až trestný), mal by súčasne uviesť, aký mal byť správny postup, ktorý by bol v súlade s právom? Myslím si, že áno. 

Tu opätovne možno poukázať na aktuálnu verejnú (miestami odbornú, niekedy skôr laickú) polemiku, ktorá sa objavuje ohľadom vedenia vyšetrovacieho spisu, ktorý obsahuje najmä výpovede spolupracujúcich osôb s OČTK. Existuje názor, že vedenie takéhoto trestného spisu, ktorý obsahuje najmä (avšak nielen) svedecké výpovede (so zákonným poučením), je protiprávnym stavom (až trestným činom). Ďalšia otázka potom znie. Aký mal byť správny postup na získanie poznatkov, pokiaľ určitá osoba disponuje rozsiahlymi a rozmanitými informáciami o trestnej činnosti, ktoré výrazne presahujú rámec už začatého stíhania ohľadom určitého skutku? Mali by správne takéto osoby podať vysvetlenie podľa zákona o Policajnom zbore, alebo by mali byť vyťažené operatívnym pracovníkom polície, alebo priamo prokurátorom, alebo by mali byť s nimi len spísané úradné záznamy, prípadne spísané zápisnice o trestnom oznámení (a to aj v stave, ak taký prejav vôle neurobili)? Možno nútiť osobu podať trestné oznámenie, pokiaľ sama taký impulz nedala? Sú to relevantné otázky, avšak podstatné je, že pri všetkých vyššie popísaných úkonoch nie je prítomná druhá strana, teda obhajoba podozrivého. Totiž v právnom stave podľa Trestného poriadku účinného do 15.03.2024 mal obvinený práva a povinnosti (vrátane práva nahliadnuť do spisu) až od momentu vznesenia obvinenia. To znamená, že vo všetkých vyššie opísaných situáciách by sa obhajoba aj tak o obsahu takýchto „výpovedí“ nedozvedela. Teda ani v situácii, keby bola s dotknutou osobou spísaná zápisnica o podaní trestného oznámenia. Ako mal teda policajt, alebo prokurátor v právnom stave do 15.03.2024 procesne správne komplexne vypočuť osobu, ktorá chcela vypovedať o skutkoch, pre ktoré ešte nebolo začaté trestné stíhanie, a to súčasne tak, aby o takýchto výpovediach hneď vedel aj podozrivý, resp. jeho obhajca? Odpoveď nepoznám.   

Možno preto zhrnúť, že v právnom štáte je nezákonný alebo nesprávny postup orgánu verejnej moci (sudcu, prokurátora, alebo policajta) úplne bežným javom, avšak na revíziu takýchto pochybení, slúži komplex právnych opravných prostriedkov (riadnych aj mimoriadnych). Z praxe sú známe desiatky prípadov, kedy sudcovia vydali nezákonné príkazy na ITP, prehliadky, alebo nesprávne (teda aj v rozpore so zákonom) obžalovaného uznali za vinného, alebo naopak, tohto spod obžaloby oslobodili. Na nápravu takýchto pochybení sú povolané nadriadené súdy, alebo subsidiárne ústavné súdnictvo. Rovnako sú z praxe známe početné prípady, v rámci ktorých nesprávne postupovali prokurátori a policajti, ktorí napríklad vykonali v rozpore so zákonom rekogníciu, domovú prehliadku, alebo výsluch svedka, pričom na riešenie týchto pochybení sú opäť povolané primárne súdy (ale aj ich nadriadení), a to napríklad aj vo forme záveru, že určitý dôkazný prostriedok bol vykonaný v rozpore so zákonom, a preto je procesne nepoužiteľný. Tieto prípady majú spoločného menovateľa, ktorým je záver, že konkrétny orgán verejnej moci (sudca, prokurátor alebo policajt) porušil zákon. Otázka potom znie, aká má byť reakcia štátu na takéto pochybenie jednotlivca? Je možné automaticky vyvodzovať právnu zodpovednosť? 

Na naposledy položenú otázku poskytujú určitú odpovede dve nedávane rozhodnutia Ústavného súdu SR (ďalej len „ústavný súd“), ktorými boli zrušené rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR o disciplinárnej zodpovednosti (disciplinárnom previnení) súdnej exekútorky a notára, v rámci ktorých boli uznaní za vinných na nižšie uvedenom skutkovom a právnom základe, pričom ústavný súd k tomu poskytol nasledovnú argumentáciu: 

1) Z nálezu ústavného súdu pod sp. zn. IV. ÚS 271/2023 z 21. novembra 2023 vyplýva, že: 

Sťažovateľka, súdna exekútorka, podala na ústavnom súde ústavnú sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. V disciplinárnom konaní bola uznaná vinnou z disciplinárneho previnenia spočívajúceho v tom, že v prospech oprávnených osôb vykonala exekúciu v menšom rozsahu, ako vyplýval z poverenia na vykonanie exekúcie a vykonateľného rozsudku okresného súdu. Za tento skutok jej bolo uložené disciplinárne opatrenie – peňažná pokuta v sume 300 eur. Sťažovateľka namietala, že konštatovanie najvyššieho správneho súdu vo vzťahu k zavineniu nie je dostatočne odôvodnené a taktiež že bola uznaná vinnou len z dôvodu odlišného právneho názoru. 

„Ústavný súd pri posudzovaní otázky zavinenia pri disciplinárnom previnení vychádza z jednoznačnej premisy založenej už v minulosti prezentovaným názorom deklarovaným pri výkone jeho právomoci v disciplinárnych veciach, podľa ktorého disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z odlišných právnych názorov. Ak má disciplinárne previnenie exekútora spočívať v rozhodnutí, ktoré nie je v súlade s právom (v širšom kontexte v nesprávnom rozhodnutí), je z dôvodu nesprísňovania zodpovednostného štandardu adekvátneho takej situácii potrebné na posúdenie subjektívnej stránky disciplinárnej zodpovednosti exekútora per analogiam legis použiť § 116 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (viazané na „svojvoľné“ rozhodnutie), pričom prichádza do úvahy len závažnejšia forma disciplinárneho previnenia exekútora, avšak výlučne pri súčasnom splnení podmienok ustanovených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. 

To primerane platí aj o disciplinárnej zodpovednosti iných osôb pri výkone verejnej moci, ak je taká zodpovednosť (obsahovo) legálne definovaná ako zavinené porušenie povinností pri výkone funkčnej činnosti. 

Pojem „svojvôľa“ je neoddeliteľne spojený s vôľovým prvkom, ktorý je možný len pri úmyselnom zavinení zodpovedajúcom úprave priameho úmyslu a nepriameho úmyslu smerujúceho (chcením alebo uzrozumením) k porušeniu práva, pričom je potrebné dokázať skutkový podklad na právny záver o úmyselnom zavinení s popísaným smerovaním. V opačnom vyjadrení právno-aplikačný omyl, ale ani omyl pri hodnotení dôkazov disciplinárnu zodpovednosť za konkrétne rozhodnutie nezakladajú. 

Z uvedeného vyplýva, že „disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov; a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci. Inými slovami, ak by nesprávne rozhodnutie bez preukázaného manipulačného úmyslu pri rozhodovaní malo byť dôvodom na disciplinárny alebo trestný postih, boli by dôsledky takého prístupu absurdné a v praxi nezvládnuteľné.“

2) Z nálezu ústavného súdu pod sp. zn. IV. ÚS 86/2024 z 25. júna 2024 vyplýva, že: 

Sťažovateľ, ako notár, spísať notárske zápisnice, ktorými osvedčil vyhlásenie účastníkov o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, napriek tomu, že spísanie notárskych zápisníc zjavne obchádzalo § 134 ods. 1 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, a to tým, že účastníci neboli oprávnenými držiteľmi (odvodzovali svoju dobromyseľnosť od darovacích zmlúv, ktoré nepredložili ani nedoložili iný dôkaz o ich existencii, resp. svoju dobromyseľnosť odvodili z titulu právneho nástupníctva), a preto bol sťažovateľ povinný odmietnuť spísanie týchto notárskych zápisníc v zmysle § 36 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), čím sa dopustil disciplinárneho previnenia. 

K uvedenému právnemu posúdeniu ústavný súd, „reagujúc na podstatné námietky sťažovateľa konštatoval, že „skutková podstata disciplinárneho previnenia notára v kontexte časti legálnej definície spočívajúcej v zavinenom porušení povinností pri výkone funkcie notára zahŕňa zodpovednosť za postup a rozhodovanie notára v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 4 ods. 2 Notárskeho poriadku). 

Disciplinárnou zodpovednosťou však nie je pokrytý skutkový alebo právny omyl notára spočívajúci v neúmyselnej aplikačnej chybe, ktorej sa notár dopustil v dobrej viere konania lege artis. Pri rozhodovaní v disciplinárnom konaní sa prezumuje nevina, teda konanie notára bona fide, a oproti takému predpokladu je potrebné dokázať opak, pričom dôkazným bremenom je zaťažený navrhovateľ [taká konštrukcia dôkazného bremena zodpovedá trestnému, ale aj civilnému procesu a je, samozrejme, charakteristická aj pre disciplinárne konanie (nejde o inkvizičný proces)].“

Ústavný súd potvrdil, „že pri ústavno-konformnom výklade zákona v demokratickom a právnom štáte existuje principiálny rozdiel medzi posúdením rozhodnutia orgánu verejnej moci ako vecne nesprávneho s možnými dôsledkami inštančno-procesnej eliminácie jeho účinkov (zrušenie, zmena) a medzi uplatnením disciplinárnej, prípadne trestnej zodpovednosti voči osobe disponujúcej predmetnou, pri rozhodovaní použitou právomocou, keď má zodpovednosť personálny sankčný charakter.“ 

Ústavný súd opäť dodal, že „disciplinárnym postihom nemôžu byť riešené konflikty vyplývajúce z rozličných právnych názorov (PL. ÚS 97/07, PL. ÚS 2/2023); a minori ad maius nemôžu byť také konflikty riešené trestnoprávnym postihom za úmyselný trestný čin spočívajúci v rozhodovaní orgánu verejnej moci (§ 326 Trestného zákona a § 326a Trestného zákona v kontexte čl. 148 ods. 4 ústavy). 

Závery dotknutého nálezu o subjektívnej stránke disciplinárneho previnenia pri výkone verejnej moci sa týkajú nielen rozhodnutia v „klasickej” procesnej forme (výrok, odôvodnenie, poučenie), ale akéhokoľvek aktu aplikácie práva na základe zákonom zverenej pôsobnosti dotknutej osobe. Zjednodušenie posudzovania na báze, že „zlé“ (nesprávne) rozhodnutie je disciplinárnym deliktom, nie je, ako už bolo vysvetlené, únosné.“

Napokon ústavný súd uzavrel, že téza Najvyššieho správneho súdu „o tom, že nejde o postih za právny názor, ale za nesprávnu aplikáciu právnych predpisov, pri takom (namietanom) rozlišovaní oboch použitých formulácií (ktoré sú vzájomným synonymom) v jej samotnej podstate neobstojí, pretože mylný právny názor (ale stále právny názor) vyústi do nesprávnej aplikácie právneho predpisu.“ 

S prihliadnutím na vyššie opísanú argumentáciu je možné uzavrieť, že vyvodzovanie právnej zodpovednosti verejného činiteľa za procesný postup, alebo právny názor nie je jednoduché, keďže záver o tom, že bol porušený zákon, nepostačuje. Preto je nevyhnutné náležite poznať celkové okolnosti prípadu, prax dotknutých orgánov, motiváciu ich konania, ale i relevantnú judikatúru a všetky tieto faktory komplexne posúdiť a vyhodnotiť.  

    JUDr. Ondrej Repa, PhD.
prokurátor Generálnej prokuratúry SR