K problematike procesných účinkov rozhodnutia o vylúčení policajta a k otázke dozorových oprávnení prokurátora v tejto záležitosti

Cieľom tohto príspevku je venovať sa otázke postupu v rámci rozhodovania o námietke zaujatosti, ktorá je v trestnom konaní stranou vznesená proti konajúcemu vyšetrovateľovi, a to najmä z pohľadu, aké sú možnosti dozorového prokurátora, pokiaľ ide o zákonnú reakciu na tento rozhodovací proces.

Osobitne je pozornosť venovaná otázke, aké právne účinky takéto rozhodnutie vyvoláva. V závere sa príspevok venuje aj pomerne zaujímavej právnej situácii (otázke), ktorá nastala v právnej praxi, kde došlo k zmene dozorového prokurátora a následnému rozhodnutiu postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam bezprostredne nadriadeného vyšetrovateľa o jeho nevylúčení, resp. o jeho vylúčení z úkonov trestného konania.

Ambíciou tohto príspevku nie je kritika určitého procesného postupu, ani hľadanie správneho riešenia, ale snaha o diskusiu, či takýto postup je možný, a ak nie, prečo. Tento príspevok vznikol preto aj z toho dôvodu, že v rámci neformálnej diskusie medzi kolegami (prokurátormi), ale i medzi policajtmi, sú na nastolenú problematiku rôzne, a to aj výrazne protichodné právne názory. V tomto príspevku sa preto jeho autor pokúsi zhrnúť svoje právne názory, ktoré sú spôsobilé do tejto diskusie prispieť.

V prvom rade je dôvodné poukázať na relevantnú právnu úpravu, ktorá sa predmetnej problematiky týka:

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 5 druhá veta Tr. por. úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Podľa § 32 ods. 3 Tr. por. o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa § 32 ods. 4 prvá veta Tr. por. proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je prípustná sťažnosť, po jej podaní sa vykoná len nariadený úkon trestného konania s výnimkou rozhodovania vo veci samej a úkon, ktorého nevykonanie by mohlo ohroziť účel trestného konania.

Podľa § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por. o sťažnosti proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 rozhoduje bezprostredne nadriadený policajta, ak ide o rozhodnutie policajta.

Podľa § 10 ods. 7 Tr. por. policajtom sa na účely tohto zákona rozumie
a) vyšetrovateľ Policajného zboru,
b) vyšetrovateľ Policajného zboru zaradený na Úrade inšpekčnej služby, ak ide o trestné činy príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov a nejde o trestné činy uvedené v písmene c); to platí, aj ak ide o trestné činy colníkov a nejde o trestné činy uvedené v písmene c),
...

Podľa § 230 ods. 1 Tr. por. dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa § 230 ods. 2 Tr. por. pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený
a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,
...
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo policajtom,
...

S poukazom na vyššie citované ustanovenia je zrejmé, že pokiaľ je v prípravnom konaní námietka zaujatosti riadne, včas a zo zákonných dôvodov vznesená stranou v konaní (obvineným alebo poškodenému) voči konajúcemu policajtovi (vyšetrovateľovi), je povinnosťou tohto orgánu sa ňou riadne zaoberať, t. j. vo väčšine prípadoch rozhodnúť vo forme uznesenia o vylúčení, resp. nevylúčení.

Pokiaľ proti takému uzneseniu namietnutého policajta podá obvinený alebo poškodený sťažnosť, rozhoduje o nej bezprostredne nadriadený policajta Rozhodnutím tohto nadriadeného policajta (t.j. vydaním uznesenia) v merite veci, teda za situácie, že nadriadeným nebolo uznesenie zrušené a vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por., sa stáva predmetná otázka právoplatne vyriešenou. To znamená, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Rozhodnutie nadriadeného policajta pritom môže byť v dvoch rovinách:
-      policajt nie je vylúčený z trestného konania,
-      policajt je vylúčený z trestného konania.     

Aby sme sa mohli zaoberať otázkou aké právne účinky vyvoláva rozhodnutie o vylúčení policajta v trestnom konaní, musíme si v prvom rade vyjasniť čo je predmetom konania o vylúčení, s čím následne súvisí aj formulácia výroku rozhodnutia o vylúčení.

Meritom rozhodovania je, či konkrétna osoba policajta v konkrétnej trestnej veci, v ktorej policajt namietol svoju zaujatosť sám alebo ju namietla niektorá zo strán, môže (naďalej) vykonávať úkony trestného konania. V prípade, ak je daný niektorý zo zákonných dôvodov vymedzených v ustanovení § 31 ods. 1 Tr. poriadku, rozhodne príslušný orgán o vylúčení policajta z vykonávania úkonov trestného konania. V opačnom prípade rozhodne, že policajt z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený nie je. Eventuálne môže byť aj rozhodnuté, že sa o námietke zaujatosti s poukazom na § 32 ods. 6 Tr. por. konať nebude.[1]

Takýmto spôsobom je následne vymedzený aj výrok rozhodnutia, ktorý znie, napr.: „V trestnej veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ v Trnave, odbore kriminálnej polície pod ČVS: ORP-27/VYS-XX-2023 pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona je vyšetrovateľ mjr. Mgr. Ján Mokrý vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.“

Rozhodnutie o vylúčení policajta vyvoláva účinky, že policajt naďalej nemôže vykonávať v konkrétnej veci úkony trestného konania. Súčasne však podľa § 31 ods. 5 druhá veta Tr. por. platí, že, úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu. Z uvedeného potom plynie, že všetky úkony, ktorý vykonal vylúčený orgán budú kontaminované procesnou nepoužiteľnosťou.

Dôvod pre vylúčenie policajta pritom môže existovať od počiatku trestnej veci alebo môže vzniknúť kedykoľvek v priebehu jej trvania. Konkrétny moment, od ktorého nastalo vylúčenie policajta však nie je súčasťou výroku (záväznej časti) rozhodnutia o vylúčení. Vyriešenie tejto otázky síce môže byť (a často aj býva) súčasťou odôvodnenia takého rozhodnutia, avšak jej vyriešenie nevyvoláva žiadne špecifické právne účinky a je len súčasťou vysvetľujúcej časti rozhodnutia. Závery a právne vety, ktoré sú prezentované iba v rámci odôvodnenia rozhodnutia nikdy nenadobúdajú právnu záväznosť, pokiaľ súčasne nie sú v primeranej podobe premietnuté aj do jeho výrokovej časti.

Zjednodušene povedané, podstatnou náležitosťou rozhodnutia o vylúčení nie je určenie momentu, od ktorého je policajt vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Možno preto uzavrieť, že v rámci rozhodovania o vylúčení je meritom rozhodovania iba otázka, či konkrétna osoba policajta v konkrétnom trestnom konaní je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania, bez ohľadu na to, kedy nastal dôvod pre vylúčenie policajta. Súčasne však nastávajú účinky podľa § 31 ods. 5 druhá veta Tr. por.

Problematika, ktorá s rozhodnutím o vylúčení vecne súvisí, je problematika zaujatosti policajta. Otázka zaujatosti a otázka vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania, aj keď tieto dve otázky spolu bezprostredne súvisia, nie sú otázky totožného obsahového významu. Otázka zaujatosti svojim významom ďaleko presahuje otázku vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania. Ide dokonca o otázky, ktoré je možné posúdiť nezávisle od seba a (aj) s opačným záverom.

Rozhodnutie o vylúčení je vyjadrením toho, že policajt v konkrétnej trestnej veci je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, a to od momentu právoplatnosti takého rozhodnutia, avšak pokiaľ bol v trestnej veci policajt zaujatý skôr (napr. od jej počiatku) tieto úkony nemohol vykonávať už skôr než bolo rozhodnuté (vo forme písomného formalizovaného rozhodnutia) o jeho vylúčení. Alebo povedané inak, ak policajt z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený nebol, neznamená to automaticky, že u neho neexistoval, neexistuje alebo v budúcnosti nebude existovať dôvod zaujatosti.

Napr. vyšetrovateľ je tichým spoločníkom spoločnosti, ktorá je poškodená trestným činom sprenevery podľa § 213 Tr. zákona, a ktorej konateľom je osoba s rovnakým priezviskom aké má vyšetrovateľ. Obvinený podá námietku zaujatosti s tým, že sa domnieva, že konateľom spoločnosti, ktorá je poškodená trestným činom, je rodinný príslušník vyšetrovateľa. Nakoľko však ide len o zhodu priezvisk, vyšetrovateľ sa z vykonávania úkonov trestného konania nevylúči a rovnako ho nevylúči ani jeho nadriadený, avšak vyšetrovateľ svoj status tichého spoločníka v poškodenej spoločnosti zatají. V takomto prípade síce existuje právoplatné rozhodnutie o nevylúčení vyšetrovateľa z vykonávania úkonov trestného konania, avšak to nevylučuje tú skutočnosť, že vyšetrovateľ je fakticky od počiatku v takejto trestnej veci zaujatý, a to z dôvodu svojho pomeru k osobe poškodenej spoločnosti, resp. aj k pomeru k veci, nakoľko ako tichý spoločník poškodenej obchodnej spoločnosti má nepochybne záujem na výsledku trestného konania.

Rozhodnutím o nevylúčení sa teda nerozhodlo o nezaujatosti vyšetrovateľa, ale iba o tej skutočnosti, či je takýto vyšetrovateľ (ne)vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Ak by následne, s odstupom času, vyšla najavo skutočnosť, že vyšetrovateľ je tichým spoločníkom poškodenej spoločnosti a následne na základe ďalšej námietky zaujatosti by bolo rozhodnuté o jeho vylúčení z vykonávania (ďalších) úkonov trestného konania, opäť by sa tým nevyriešila v celosti problematika jeho zaujatosti, nakoľko zaujatosť takéhoto vyšetrovateľa nastala už oveľa skôr, než bolo rozhodnuté o jeho vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania.

Možno preto zopakovať, že „zaujatosť“ a „vylúčenie“ sú dve odlišné právne kategórie. Ak by rozhodnutie v trestnom konaní vykonal policajt až po tom, ako bol z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený niet žiadnych pochýb o tom, že takýto úkon trestného konania by bol úkonom nezákonným. Pokiaľ však vyšetrovateľ vykonal úkon trestného konania pred rozhodnutím o jeho (ne)vylúčení, avšak už v čase, kedy u neho existoval dôvod zaujatosti, takýto úkon je rovnako úkonom nezákonným. Zjednodušene povedané, policajt môže svoje úkony poznačiť nezákonnosťou z titulu svojej zaujatosti bez ohľadu na to, či je z vykonávania úkonom trestného konania vylúčený alebo nie. Na túto skutočnosť reflektuje aj právna úprava. Aj podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. je dôvodom dovolania ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Zákonodarca tu používa slovné spojenie „mal byť vylúčený“, z čoho vyplýva to, že dovolací súd podľa tohto dovolacieho dôvodu v rámci dovolacieho konania rieši (rovnako aj odvolací súd v rámci odvolacieho konania s poukazom na § 317 ods. 1 Tr. por., a tiež aj súd prvého stupňa vzhľadom na skutočnosť, že súd rieši v trestnom konaní každú otázku samostatne) problematiku toho, či u orgánu, ktorý vo veci konal, existovali dôvody pre jeho vylúčenie podľa § 31 ods. 1 Tr. por. a nie to či bolo a ako bolo rozhodnuté o jeho nevylúčení sa z vykonávania úkonov trestného konania.

Z uvedeného vyplýva, že pre trestné konanie má oveľa väčší význam samotná otázka zaujatosti, než len otázka procesného (ne)vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania. Hoci v praxi vo väčšine prípadov je otázka vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania vyriešená v obsahovej zhode s problematikou zaujatosti, v niektorých prípadoch môže nastať medzi týmito rozhodnutiami diskrepancia, pričom v takýchto prípadoch, pri následnom hodnotení zákonnosti úkonov trestného konania bude mať vždy prednosť riešenie otázky zaujatosti a nie existencia a obsah samotného písomného formalizovaného rozhodnutia o vylúčení.

V súdnom konaní je otázku zaujatosti oprávnený riešiť súd. V prípravnom konaní je to prokurátor. Aj prokurátor je oprávnený otázku zaujatosti policajta riešiť samostatne bez ohľadu na prípadné rozhodnutie konajúceho policajta. Ak prokurátor zistí, že policajt, ktorý vo veci koná je zaujatý, je povinný prijať opatrenia, aby zamedzil vykonávaniu ďalších úkonov takýmto policajtom, resp. napravil (pokiaľ je to možné) tie úkony, ktoré boli takýmto policajtom vykonané a z titulu jeho zaujatosti sú poznačené vadou nezákonnosti. Takýmto opatrením prokurátora však nemôže byť (ako bude ďalej rozvedené) pokyn policajtovi, aby sa vylúčil z rozhodovania z vykonávania úkonov trestného konania.

Z opatrení prokurátora do úvahy prichádza:

• odňatie veci zaujatému policajtovi podľa § 230 ods. 2 písm. f) Tr. por.
• zrušenie rozhodnutí zaujatého policajta postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. poriadku, pričom
• v prípade ak bola riadne podaná sťažnosť, tak zrušenie rozhodnutí zaujatého policajta postupom podľa § 194 ods. 1 Tr. poriadku (nakoľko právny režim podľa § 194 ods. 1 Tr. poriadku je povahy lex specialis k režimu podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. poriadku)
• navrhnúť zrušenie rozhodnutí policajta postupom podľa § 363 a nasl. Tr. poriadku
• nariadenie zopakovania opakovateľných úkonov nezaujatým policajtom (napr. výsluch svedka, konfrontácia)
• v krajnom prípade to môže byť aj pokyn na zastavenie trestného stíhania „vo veci“ postupom podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku, v prípade, ak uznesenie o začatí trestného stíhania vydal policajt, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania a rozhodnutie už nemožno zrušiť iným spôsobom.

Nad rámec vyššie uvedeného je zrejmé, že dozorový prokurátor nemá s poukazom na systematiku a podstatu právnej úpravy dozorovej právomoci v ust. § 230 Tr. por. oprávnenie na zrušenie rozhodnutia bezprostredne nadriadeného policajta z dôvodu § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por., a to najmä z nižšie uvedených dôvodov:

V prvom rade prokurátor vykonáva v zmysle § 230 Tr. por. dozor nad trestným konaním, ktoré realizuje policajt uvedený v § 10 ods. 7 Tr. por. To znamená, že zákon zveruje prokurátorovi právomoc vykonávať úkony precizované v ust. § 230 ods. 2 Tr. por. smerom k trestnému konaniu, pričom za tým účelom je oprávnený okrem iného dávať pokyny, určovať lehoty, žiadať správy, spisy, pričom všetky tieto úkony smerujú ku konajúcemu policajtovi.

Prokurátor nevykonáva dozor v zmysle § 230 Tr. por. nad všetkými príslušníkmi PZ, ale len nad procesným policajtom, ktorý vo veci vedie trestné konanie. Povedané inak, prokurátor nevykonáva dozor podľa § 230 Tr. por. nad operatívnou zložkou polície a ani nad nadriadenými policajta. Tomuto okruhu subjektov preto ani prokurátor nemôže smerovať pokyny podľa § 230 ods. 2 písm. a) Tr. por., ale ani rušiť ich rozhodnutia, alebo opatrenia. Nie je síce vylúčené, že prokurátor môže adresovať určité písomnosti aj nadriadeným policajta (napr. urgencie, alebo signalizácie poukazujúce na nečinnosť policajta), ale v tomto smere už nejde o „dozor prokurátora“ v pravom zmysle slova.  

Taktiež priamo z dikcie ust. § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. je zrejmé, že prokurátor je v rámci svojho dozoru oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta. Nie je teda oprávnený rušiť rozhodnutie jeho nadriadeného a ani bezprostredne nadriadeného, a to ani za použitia analógie, nakoľko jej použite by dalo prokurátori do rúk oprávnenie, ktoré mu z gramatického, systematického ale ani z teleologického výkladu zákona neprislúcha. Prokurátor totiž nevykonáva dozor nad rozhodnutím nadriadeného policajta, ktorý v danej veci ani nemá podľa Tr. por. status policajta, resp. orgánu činného v trestnom konaní.

Uvedené platí o to viac, že rozhodnutie v otázke vylúčenia (nevylúčenia) je po rozhodnutí bezprostredne nadriadeného právoplatne vyriešená otázka, a preto prichádza do úvahy len mimoriadny opravný prostriedok, ktorým môže byť postup podľa § 363 a nasl. Tr. por. V prípade akceptácia opačného názoru, by bolo možné dospieť k záveru, že dozorový prokurátor môže postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. zrušiť každé právoplatné rozhodnutie, hoci aj po rozhodnutí o sťažnosti proti nemu.

Na tomto mieste možno pripomenúť, že touto problematikou sa čiastočne zaoberalo aj stanovisko generálneho prokurátora SR pod č. 3/2017 zo dňa 28.02.2017, ktoré však bolo oznámením generálneho prokurátora SR pod č.k. IV/1Spr 326/21/1000-7 zo dňa 28.06.2021, bez odôvodnenia zrušené.

Zo spomínaného stanoviska generálneho prokurátora SR pod č. 3/2017 pritom vyplývalo, „že ak dozorový prokurátor rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu policajta o vznesení obvinenia a týmto rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia môže zrušiť v zákonom ustanovenej lehote len generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku. Právoplatné uznesenie policajta o vznesení obvinenia, proti ktorému nebola podaná sťažnosť, preskúma generálny prokurátor v konaní podľa § 363 až 367 Trestného poriadku až po vyjadrení dozorového prokurátora, že nezistil dôvody na postup podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Oprávnenia generálneho prokurátora ustanovené v § 363 až 367 Trestného poriadku sa uplatnia až vtedy, ak nápravu nemožno dosiahnuť zákonnými oprávneniami dozorového prokurátora.“

Ustanovenie § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. síce má špecifickú povahu, keďže lehotu na zrušenie rozhodnutia policajta vymedzuje len pri určitých typoch rozhodnutia, avšak z logiky veci je zrejmé, že takéto oprávnenie by malo byť využité najmä v situácii, keď proti dotknutému uzneseniu policajta vôbec nebola podaná sťažnosť.

Nemožno však súhlasiť s procesným postupom, v rámci ktorého je uznesením podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. zrušené právoplatné rozhodnutie, ktoré je výsledkom sťažnostného konania podľa § 32 ods. 5 písm. a) Tr. por. Rovnako dôvodom na takýto postup nemôže byť ani skutočnosť, že došlo k zmene dozorového prokurátora v prípade. 

V prípade prijatia takéhoto záveru by to v podstate znamenalo, že sa vytvoril nový mimoriadny opravný prostriedok v prípravnom konaní, ktorou by bola zmena dozorového prokurátora. V praxi by to mohlo znamenať, že v podstate každé rozhodnutie policajta, vrátane právoplatného, u ktorého už iný prokurátor rozhodol aj o sťažnosti proti nemu jej zamietnutím, by pri zmene dozorového prokurátora obnovovalo oprávnenie podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. Takýto výklad však nie je právne udržateľný, odporoval by princípu právnej istoty, ale i nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí mimo cestu mimoriadnych opravných prostriedkov. Povedané inak, zmena dozorového prokurátora v aplikačnej praxi nikdy nebola dôvodom na opätovne rozhodovanie v právnom režime podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por., pokiaľ bolo už také dotknuté rozhodnutie predmetom sťažnostného konania.

Okrajovo možno poukázať aj na situáciu, že ani zmena zvoleného alebo ustanoveného obhajcu nezakladá obvinenému právo na opätovné prinavrátenie lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniam, voči ktorým už bolo o jeho sťažnosti rozhodnuté.[2]  

V závere možno zhrnúť, že zrušenie právoplatného uznesenia, ktoré bolo výsledkom sťažnostného konania, v rámci postupu podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. vyvoláva oprávnené pochybnosti.         

JUDr. Ondrej Repa, PhD.
prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR

[1] Napr.: Uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 TdoVS 3/2020 zo dňa 05.01.2021 a pod sp. zn. 1TdoVS 1/2022 zo dňa 08.03.2022, alebo uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 1Tpo 1004/2022 zo dňa 12.04.2022.

[2] V tomto smere aj naďalej platí usmernenie Generálnej prokuratúry SR pod č.k. IV Spr 114/11-7 zo dňa 09.03.2021, podľa ktorého okrem iného: „Ak si ob­vi­nený zvolí ale­bo mu je us­ta­no­vený iný ob­haj­ca po tom, čo up­ly­nu­la ob­vi­nenému ale­bo je­ho pôvod­ne zvo­lenému, či us­ta­no­venému ob­haj­co­vi zákonná le­ho­ta na po­da­nie op­ravného pros­tried­ku pro­ti riad­ne do­ručenému roz­hod­nu­tiu orgánu činného v tres­tnom ko­naní, pro­ti ktorému je prípustná sťažnosť, tak­to zvo­lenému ale­bo us­ta­no­venému ob­haj­co­vi zo záko­na nep­rislúcha právo na oznáme­nie roz­hod­nu­tia. Ak podá tak­to zvo­lený ale­bo us­ta­no­vený ob­haj­ca sťažnosť pro­ti uz­ne­se­niu po up­ly­nutí le­ho­ty oprávnenému sub­jek­tu trestného ko­na­nia, je pot­rebné takúto sťažnosť za­miet­nuť podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného po­riad­ku ako po­danú neoprávne­nou oso­bou. Ak sa ob­vi­nený výslov­ne vzdal práva po­dať op­ravný pros­trie­dok pro­ti uz­ne­se­niu o vzne­sení ob­vi­ne­nia ešte pred vzni­kom dôvo­dov po­vin­nej ob­ha­jo­by, neskôr zvo­lenému ale­bo us­ta­no­venému ob­haj­co­vi sa takéto uz­ne­se­nie pos­kyt­ne s vy­značením do­ložky právop­lat­nos­ti.