Zdroj: http://www.mojkouc.com/clanok/uloha-dna
Pri sledovaní rôznych exhibičných zápasov, kde jeden útok strieda druhý, kde jedna zaujímavá výmena strieda druhú, kde góly padajú ako na bežiacom páse, kde jedna divácka vlna strieda druhú, kde divácky ošiaľ nepozná konca, všetci sú šťastní, tešia sa, sa zamýšľam nad rozdielom medzi exhibíciou a ostrým zápasom. Kladiem si otázku: „Prečo tomu tak je“? Prečo exhibícia spĺňa parametre radosti, pohody, pozitívnych emócii, diváckeho zanietenia a záujmu? Prečo mnoho súťažných zápasov sa koná v komornej, pochmúrnej atmosfére, kde sa na taktické trápenie dvoch defenzívno-autobusových tímov prizerá hŕstka nespokojných divákov?! Prečo tam chýba náboj, dramatičnosť, pozitívne emócie a radosť z hry? Prečo prevláda všeobecné pokrikovanie, prečo prevláda nervozita, vulgarizmy na adresu rozhodcov, osočovanie sa hráčov? Rozumiete tomu? Žeby odpoveďou boli len body, body a zase len body do tabuľky? Úprimne, sám sebe sa čudujem, keď si takýto nezáživný zápas dobrovoľne pozriem a márnim čas. Som presvedčený, že odpoveď je jednoduchá a je len v nás a v našich postojoch. Napriek tomu stále sa alibisticky skrývame za nezmyselné vyhlásenia, ktoré počujeme dnes a denne, že za všetko môže nedostatok peňazí, že v minulosti bolo lepšie, že hráči sú slabí, že úroveň ligy klesá, či všetko sa odvíja od stavu spoločnosti… ** STAČILO! POĎME MENIŤ VECI, KTORÉ KAŽDÝ Z NÁS ZMENIŤ MȎŽE.**
Áno, výhovoriek už bolo dosť. Treba preťať kolotoč rečí a začať konať. Funkcionári sa vyhovárajú na majiteľov a trénerov, tréneri na hráčov a funkcionárov, hráči na zlé podmienky a divákov a diváci na všetko a všetkých a preto už na zápasy ani nechodia. Treba vyskočiť zo začarovaného kruhu. Ako? Veľmi jednoducho. Treba začať robiť malé kroky, ktoré povedú možno nie hneď, ale časom k veľkým veciam. Zo začiatku treba zmeniť veci, ako je nastavenie rodičov, trénerov, v mládežníckych kategóriách. Tam je potrebné začať meniť atmosféru vzťahov a prostredia, kde kreujeme a vychovávame mladých hráčov. Oni sú ako špongia a nasajú všetko čím a kým sú obklopovaní, nasajú všetko, čo počujú a vidia.** Ak sú v prostredí, kde hlavné slovo má konfrontácia, osočovanie, ohováranie, vulgarizmy, tak nemôžme od detí v budúcností očakávať, že budú rozdávať radosť, že budú hrať férovo, že budú mať rešpekt a úctu k spoluhráčom, či súperovi.**
Myslím, že sme „majstri sveta“ v trénovaní a metodike. Ozaj, za posledné roky sa u nás v tomto smere spravil neskutočný pokrok z hľadiska foriem tréningov. Je neskutočne zaujímavé, ako ihrisko počas tréningu žiari farbami rozlišovačiek, klobúčikov, pyramíd, rebríkov, či rôznych prípravných cvičení. Toto už máme zvládnuté skvele a spĺňame najprísnejšie kritéria. Nestačí to. Ak tieto cvičenia budú naši hráči robiť v strese, pod tlakom zamieňaným za precíznosť a zmysel pre detail, pod krikom, zamieňaným za motiváciu, pod direktívnym riadením, zamieňaným za hravé učenie sa, pod ťarchou autority zamieňanej za ľudský prístup, potom sa nečudujme, že tam bude chýbať ľahkosť, radosť, hravosť, pohoda, vášeň a v konečnom dôsledku aj víťazstvá. Takto, len ťažko vychováme rozdielových, sebavedomých hráčov, skôr to zaváňa, že budeme mať veľa, žiaľ, len priemerných hráčov so sebavedomím na bode mrazu.
Pýtate sa, prečo o tom píšem? Odpoviem. Denne dostávam niekoľko mailov od športovcov. Na osobných sedeniach sa hráči, hráčky dookola pýtajú, čo majú robiť, ako si majú poradiť s tým, či oným problémom? Častokrát som zúfalý aj za nich, hoci viem, že odpoveď a riešenie je veľmi jednoduché a chce to málo. Chce to ochotu zmeniť trénerské, či klubové nazeranie, odpútať sa z nastavenia, že na slovenských hráčov treba „malý dvor a veľký bič“. Naopak, treba sa zamerať na rozvíjanie ich potenciálu, na načúvanie ich potrebám, nezabúdať, že šport je hlavne o kreativite, tvorivosti a radosti. A možno častejšie si pripomínať skutočnosť, že napriek tomu, že máme vyštudované rôzne trénerské profi licencie, v prvom rade sme ľudia a nie maliari „krajných vertikál“.
Ak zmeníme tieto jednoduché veci, verím, že skoro vymiznú takéto konštatovania hráčov, ako uvádzam nižšie a podotýkam, je to len mizivé percento z toho, čo ťaží hráčov a hráčky. „Dobrý deň pán tréner, dlho som sa neozval lebo je mi to strašne blbé stále Vám písať, že sa mi zas nedarí, že sa neteším na tréningy, že som rozklepaný na tréningu, na zápase… neviem sa uvoľniť stále som v strese a potom mi nič nejde. Dostal som šancu v 19tke a myslím že som ju veľmi dobre využil, ale potom prišli ďalšie zápasy a ja som nedal 3 veľké šance, tréner na mňa nakričal a už sa veziem. Stále ma strašne baví ten futbal a viem že nechcem skončiť za žiadnu cenu len znova nájsť nejakú motiváciu naviac. Zajtra budem zas sedieť a cítim sa teraz strašne zle…ale ja nechcem…chcem sa pripraviť na ten zápas na 150% aj keď pôjdem na 20 minút, ale neviem sa nijak motivovať“.
„Stále mám pocit že tréner ma neznáša. Môžem robiť všetko, ale aj tak mám pocit, že som niečo spravil zle alebo niečo také. Na tréningu sa mi môže neviem ako dariť, ale on ma aj tak nepostaví do základu. Mňa to už prestáva baviť, viem že potrebujem hrávať a nie sedieť. Chcem sa opýtať, čo mám spraviť, aby sa to nedostalo do takého štádia, aby sa mi nezhnusil futbal, lebo to nechcem a aby to bolo fajn“.
„Chcem sa vám zdôveriť s tým, že prvých 10–15 min. mi nevyšlo, tréner na mňa kričal, ako zmyslov zbavený, aj keď som sa snažil z toho otriasť (nepočúvať ho) nepodarilo sa mi to, do polčasu som neurobil jedinú dobrú vec. Po polčase sa mi začalo trošku dariť ale aj tak to nebolo ono, gól som nedal, takže so svojím výkonom nie som spokojný/Napriek tomu sme vyhrali 3:0/. Čo mám robiť v takých situáciách?“
„Ako viete tak v xxxx sme prehrali (3:2) a náš tréner nevie prehrávať a už vôbec nie s „najväčším rivalom“, po zápase nám samozrejme vynadal nezaobišli sa vulgarizmy a iné sarkastické a zosmiešňovacie frázy. V utorok to začalo, hodinový rozhovor ohľadom zápasu. Všetko bolo zle, nanič, všetci sme sa prechádzali a neviem, neviem. Po tomto rozhovore sa opýtal či ma niekto nejakú otázku (tušil som že to nebude ľahký rozhovor).
Ja: Áno, ja mám jednu ..... keďže futbal hrám pretože ma v prvom rade baví, tak prečo na tréningu iba beháme v pondelok, utorok sa ani s loptou nestretnem v stredu robíme „streľbu“ kde 20 ľudí stoji a 1 strieľa. Tak sa ho pýtam že, prečo sa niekedy aj nezabávame pretože ostatne 2 dni robíme systém, prechodové fázy, útočné fázy a neviem čo ešte. Trener: Čo? Zabávať sa môžeš keď budeš hrať za Čunovo a dáš 2–3 piva po zápase a budeš zabavený.
Ja: Dobre, prepáčte že som niečo povedal. Toto bola iba jedna z veľa príhod v šatni aj mimo nej kedy mi tréner nielen, že znižuje ľudské a morálne hodnoty a postavenie v šatni, ale jeho sarkasticky a výsmešný podtón mi rapídne znižuje sebavedomie a radosť s futbalu“.
Zaujímavé, však? Čo by ste im povedali? Akú radu by ste dali týmto športovcom, ktorí si celkom jasne uvedomujú, keď spravia chybu a sú si sami najväčší kritici? Myslíte, že potrebujú ešte „kvapky“ od trénera, či rodiča? Určite je to na zamyslenie a pochopenie, že naši hráči nám nastavujú zrkadlo poznania a prosia o zmenu, hoci nahlas to nevyslovia?
Hovorí sa, že: „doma nie si prorokom“. Dá sa s tým súhlasiť, poznám veľa ľudí a veľa iniciatív smerujúcich k zmene, ktoré skončili neúspešne len preto, že to povedal niekto z domácich, či vlastných radov. Toto je tiež naša slovenská špecialita, radšej v zárodku udupať niečí názor, ako pristúpiť k vlastnej transformácii a zmenám. Prečo budovať, tvoriť niečo naše, vlastné? To sa nenosí…
Ale blýska sa na lepšie časy, aj u nás klíčia nové myšlienky, nové metódy a prístupy, aby sa atmosféra vzťahov a tréningového a zápasového prostredia menila už od prípraviek. Je pravda, že v kolektívnych športoch prišiel podnet zvonku, zo zahraničia, ako vo futbalovom Trenčíne, kde zavial holandský myšlienkovo-postojový prievan a veci sa pohli. Zdá sa, že v slovenskom hokeji šípime krajšie zajtrajšky, tiež až na podnet fínskeho metodika Jukka Tikkaja, ktorý hovorí:“Nechceme, aby hráči len slepo nasledovali trénerove príkazy, ale aby aktívne rozmýšľali nad tým, čo všetko musia spraviť, aby sa zlepšili“. A je skvelé konštatovať, že dlhšiu dobu sa kreuje niečo nadčasové, slovenské aj v žilinskom futbale, kde začali súhlasne rezonovať myšlienky majiteľa Antošíka s ambíciami trénera Guľu, robiť veci ináč, ako velia naše slovenské zabehané tradície. A z vlastnej skúsenosti mám veľmi príjemné pocity z práce v CFT Akadémii, kde sa snažíme pracovať s rodičmi, trénermi na kreovaní ich pozitívneho myslenia a správania, ktoré ocenia hráči pri rozvoji svojho talentu.
Určite by sme našli aj ďalšie inšpiratívne príklady v ostatných športoch, kde si „zapasovali ľudia“, kde sú dostatočne trpezliví, cieľavedomí a odvážni. Za všetkých snáď jeden v oblasti individuálneho športu, je práca Tomiho KID Kovácsa s jeho zverencami. Vďaka takým vizionárom sa môžeme posúvať, meniť veci k lepšiemu a výsledkami ukázať, že sa dajú robiť zázraky aj v našich podmienkach, keď sa chce a všetci zúčastnení pracujú v móde:„TO DÁME“ alebo ako sa u nás na východzehutorí:“ ŠICKO ŠE DÁ, LEN TREBA CHCEC“:).
Všetkým odporúčam, obklopujme sa pozitívnymi a kreatívnymi ľuďmi, spolu pobláznime aj nateraz váhavých jedincov a garantujem vám, plody a výsledky našej práce nenechajú na seba dlho čakať. Potom sa stačí už len zadívať do očí našim hráčom a z nich rýchlo odčítame, či veci robíme správne a či to má zmysel…:)
