ESĽP: Rozsudok v prípade Varga proti Slovenskej republike

Sťažovatelia, pán Oliver Varga a pán Barnabáš Varga, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) namietali, že reštitučné konanie o ich nároku na vrátenie pozemku bolo nespravodlivé z dôvodu, že ich nároku nebolo vyhovené v dôsledku legislatívnej zmeny, ktorá bola prijatá po začatí reštitučného konania. Okrem toho tvrdili, že vnútroštátne orgány nezistili dostatočne skutkový stav a vo veci rozhodli svojvoľne.

Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne:
Sťažovatelia v marci 2004 požiadali podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom o vydanie pozemku. Príslušný pozemkový úrad v júli 2005 rozhodol, že vlastníctvo k pozemku nie je možné vrátiť, nakoľko ho medzičasom nadobudla (neštátna) právnická osoba a prijatá legislatívna zmena vylučovala navrátenie pozemkov z dôvodu vlastníctva právnickou osobou. Pozemkový úrad však priznal sťažovateľom nárok na iný pozemok vo vlastníctve štátu alebo finančnú náhradu. Sťažovatelia v tejto súvislosti namietali, že až do prijatia novely uvedeného zákona, účinnej od 1. mája 2004, bolo možné vydať i pozemky, ktoré boli prevedené do vlastníctva právnických osôb, a teda ak by pozemkový úrad rozhodol o ich žiadosti v 30-dňovej lehote, musel by ich pôvodnej žiadosti vyhovieť.

Podaniami sťažovateľov sa zaoberali súdy všetkých inštancií, ktoré potvrdili rozhodnutie pozemkového úradu. Rovnako ústavný súd ich sťažnosť podľa článku 127 ústavy na porušenie práva na súdnu ochranu v reštitučnom konaní odmietol, nezistiac v ňom žiadny náznak nezákonnosti alebo svojvoľnosti.

ESĽP sa po preskúmaní podstaty sťažnosti stotožnil s argumentáciou vlády, že namietaná novela sledovala všeobecný záujem, a to ochranu dobromyseľného vlastníctva pozemkov osôb, ktoré ho medzičasom nadobudli. V tejto súvislosti ESĽP vzal tiež do úvahy, že reštitučné nároky sťažovateľov nezanikli, pretože štát sa zaviazal poskytnúť za ne náhradu, či už vo forme poskytnutia iného pozemku alebo finančnej náhrady.

Okrem toho ESĽP tiež konštatoval, že konanie pred vnútroštátnymi orgánmi nenieslo žiadne známky svojvoľnosti alebo nespravodlivosti. V tejto súvislosti poznamenal, že vnútroštátne súdy sa zaoberali argumentmi sťažovateľov a svoje rozhodnutia dostatočne a relevantne zdôvodnili.

Dospel preto k záveru, že právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru za okolností predmetného prípadu porušené nebolo.