ESĽP: Rozsudok v prípade Vrabec a ďalší proti Slovenskej republike

Sťažovateľmi boli piati slovenskí občania, neúspešne žiadali o reštitúciu pôdy podľa zákona č. 503/2003 Z. z.

Konkrétne, vo svojom rozsudku z 13. decembra 2006 najvyšší súd konštatoval, že vlastníctvo k pôde bolo na štát prevedené podľa vyhlášky č. 15/1959 Zb. Paragraf 3 zákona č. 503/2003 Z.z. nepokladal takúto situáciu za reštitučný dôvod. Sťažovatelia mali možnosť už skôr požiadať o navrátenie pôdy podľa zákona č. 403/1990 Zb., ale neurobili tak.

Dňa 23. apríla 2007 sťažovatelia podali sťažnosť na ústavný súd. Namietali porušenie článku 6 ods. 1 ústavy a taktiež svojho ústavného práva na majetok. Sťažovatelia najmä tvrdili, že pôda bola vyvlastnená bez náhrady, čo predstavovalo dôvod navrátenia podľa § 3 ods. 1 písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z.z. bez ohľadu na skutočnosť, že zákon neobsahoval žiaden odkaz na vyhlášku č. 15/1959 Zb. Odvolali sa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. júna 2006 pod sp. zn. 3SžoKS 130/2005 v ktorom konštatoval, že situácia podobná tej, v ktorej sa nachádzali sťažovatelia, spadala pod zákon č. 503/2003 Z.z.

Dňa 25. októbra 2007 ústavný súd sťažnosť odmietol. Rozhodol, že najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré nebolo svojvoľné, ani inak rozporné s ústavnými princípmi.

Sťažovatelia sa následne obrátili na Súd, pred ktorým namietali podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, že zamietnutie ich nároku bolo svojvoľné a v rozpore zo zásadou právnej istoty, pretože najvyšší súd vyhovel obdobným nárokom v iných konaniach. Podľa článku 1 Protokolu č. 1 sťažovatelia namietali, že nemôžu užívať pôdu, ktorú im vnútroštátne orgány odmietli reštituovať.

Vo svojom rozsudku Súd najprv vyhlásil sťažnosť za prijateľnú. Ďalej sa zaoberal podstatou prípadu.

Vo vzťahu k námietke podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru Súd poznamenal, že v predmetnom prípade nebolo sporné, že v relevantnom čase najvyšší súd vyhlásil rozsudky, v ktorých vyjadril odlišné názory na rovnaké prípady žiadosti o reštitúciu nehnuteľností podľa zákona č. 503/2003 Z.z. v prípadoch, keď bola nehnuteľnosť odňatá podľa vyhlášky č. 15/1959 Zb.

Súd konštatoval, že sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti s odkazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3SžoKS 130/2005 poukázali na túto skutočnosť. Ústavný súd ich sťažnosť odmietol bez toho, aby sa ich argumentmi zaoberal. Akokoľvek, vo svojom náleze v inej veci ústavný súd vyslovil s odkazom na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3SžoKS 130/2005 a 6Sžo 240/2008, že rôzna judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa posudzovania podmienok navrátenia nehnuteľností vyvlastnených podľa vyhlášky 15/1959 Zb. bola v rozpore s princípom právnej istoty.

Súd nakoniec dospel k záveru, že tým, že ústavný sa nezaoberal argumentmi sťažovateľov týkajúcich sa nejednoznačnej judikatúry najvyššieho súdu, jeho konanie predstavuje porušenie práva na spravodlivé konanie sťažovateľov podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Nepovažoval za potrebné ďalej preskúmavať, či toto ustanovenie bolo porušené aj z dôvodu protichodných rozhodnutí najvyššieho súdu v danej veci.

Vo vzťahu k námietkam podľa článku 1^[1] Protokolu č. 1 k dohovoru Súd skonštatoval, že vnútroštátne orgány zamietli nárok sťažovateľov z toho dôvodu, že nemal oporu v relevantnom práve. Súd pripomenul, že jeho úloha pri ochrane ľudských práv je iba subsidiárna a nemôže preto špekulovať o tom, či by sťažovatelia boli splnili všetky zákonné požiadavky na navrátenie nehnuteľnosti v prípade, ak by konanie týkajúce sa ich nároku bolo v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Námietku preto zamietol z dôvodu jej nezlučiteľnosti (ratione materiae) s ustanoveniami Dohovoru.

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali 6 000 EUR ako majetkovú škodu a 393,14 EUR ako náhradu trov konania. Súd nezistil príčinnú súvislosť medzi požadovanou majetkovou škodou a zisteným porušením a preto tento nárok zamietol. Súd priznal sťažovateľom 350 EUR ako náhradu za trovy konania. Nemajetkovú ujmu si sťažovatelia neuplatnili, a preto im Súd žiadnu nepriznal.