Analýzou jednotlivých argumentov proti zavedeniu priamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb možno dospieť k záveru, že väčšina z nich má právno-teoretický charakter vychádzajúci z kontinentálnej tradície právnej úpravy v tejto oblasti. Za najväčšiu prekážku proti zavedeniu tohto inštitútu je vo všeobecnosti považovaná zásada individuálnej zodpovednosti za zavinenie. Tak tomu bolo aj v prípade zákona č. 224/2010 Z. z., ktorým bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky tzv. nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb. Dôvodová správa k tejto novele uvádza, že zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb nie je prípustné vo vzťahu k zásade individuálnej zodpovednosti za zavinenie, k zásade personality trestov a zároveň neschopnosti právnickej osoby niesť vôľovú zodpovednosť s možnosťou výberu konať v súlade s právom alebo proti právu.
Tieto tradičné právne argumenty však predstavujú iba jeden „uhol pohľadu“ na uvedenú problematiku. Ako inak možno vysvetliť, že v Anglicku sa trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb aplikuje prakticky už od 19. storočia? Samozrejme, systémy common law sú budované na odlišných princípoch. Napriek tomu sa však nazdávam, že právno-teoretické argumenty proti zavedeniu priamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb vyznievajú v súčasnosti príliš dogmaticky a v istom smere brzdia medzinárodnú spoluprácu v boji proti kriminalite korporácií. Zastávam názor, že právo má predovšetkým odrážať spoločenskú realitu, nie akúkoľvek teóriu. A spoločenskou realitou je, že „korporátna trestná činnosť“ napácha v spoločnosti oveľa viac škody ako obyčajná „pouličná“ kriminalita.[1]
White collar crimes
Z kriminologického hľadiska je trestná činnosť korporácií druhom organizovaného zločinu, preto predstavuje závažný politický, ekonomický a sociálny problém.[2] Trestné činy páchané prostredníctvom korporácií majú často povahu tzv. white collar crimes. Tento termín zaužívaný v angloamerickom právnom prostredí možno definovať ako nenásilné trestné činy, ktoré páchajú podnikatelia a vládni činitelia, pričom sú motivovaní dosiahnutím osobného prospechu. Do tejto kategórie sa zaraďujú predovšetkým trestné činy podvodu, sprenevery, korupcie, prania špinavých peňazí a pod. Teda ide o trestné činy, ktorých následky sú často citeľné pre celú spoločnosť.
V týchto súvislostiach je veľmi výstižným tvrdenie, že „biele goliere“ sú jedinou triedou, ktorá má silu definovať zákony, ktorými sa budú sami riadiť. To potvrdzuje aj štúdia Svetovej banky, ktorá v rámci vytvárania protikorupčných stratégií explicitne rozlišuje medzi „administratívnou korupciou“ – ovplyvňovaním implementácie existujúcich zákonov a pravidiel – a „ovládnutím štátu alebo veľkou korupciou“ – ovplyvňovaním formovania základných pravidiel. Preto Svetová banka vo svojej stratégii krajinám s vysokou mierou korupcie odporúča ustanovenie vlády práva a obmedzenie možnosti intervencie vlády.[3] Z tohto dôvodu je veľmi potrebné dôsledné zakotvenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb. Navyše korupcia v podnikateľských a vládnych kruhoch je len veľmi ťažko dokázateľná, pričom je evidentné, že právnické osoby často slúžia ako nástroj na zakrytie tejto trestnej činnosti.
Model korporátnej kultúry
V týchto súvislostiach sa môže javiť absencia kodifikovanej úpravy trestného práva (v common law) ako výhoda. Jednotlivé právne úpravy trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb (napriek odlišnostiam) sa totiž oproti kontinentálnemu modelu vyznačujú oveľa flexibilnejším prístupom k základom trestnej zodpovednosti. Angloamerické právo v tejto otázke pozná celý rad užitočných inštitútov, ktoré sa oplatí hlbšie analyzovať. Za povšimnutie stojí predovšetkým tzv. model korporátnej kultúry uplatňovaný v trestnom práve Austrálie či USA. Na tomto modeli možno okrem iného demonštrovať aj to, ako dokáže flexibilita common law preklenúť striktný kontinentálny pohľad na aspekt subjektívnej stránky trestného činu.[4]
Dôsledkom tradičnej argumentačnej línie „právnická osoba nemá vôľu – bez vôle nie je zavinene – bez zavinenia nie je trestný čin“ je tvrdenie, že právnická osoba svojím konaním nemôže naplniť subjektívnu stránku trestného činu. Preto niektorí právni teoretici [5] prišli s riešením, podľa ktorého možno subjektívnu stránku trestného činu nájsť v kultúre spoločnosti [6] (tam, kde je to možné). Túto kultúru tvorí prostredie budované celkovou praxou a zaužívanými postupmi v riadení spoločnosti, pričom tieto postupy nemusia byť písomne vyjadrené, stačí, ak sú fakticky uplatňované. Paralelne popri formálnych pravidlách totiž existujú v spoločnosti aj neformálne postupy, ktoré s nimi môžu byť v priamom rozpore. Nakoniec, jadro tejto kultúry tvoria určité presvedčenia a domnienky. Tie predstavujú najhlbší a najsubjektívnejší element korporátnej kultúry a nie sú známe všetkým členom spoločnosti.[7] Na vznik zodpovednosti právnickej osoby za trestný čin potom postačuje, aby bol uvedený trestný čin spáchaný v priamej príčinnej súvislosti s touto praxou. Model korporátnej kultúry vychádzajúc z holistických teórií [8] vníma korporácie ako subjekty vyznačujúceho sa množstvom špecifík, ktoré sú dané ich štruktúrou, organizačnými vzťahmi, spôsobom riadenia, firemnou kultúrou a pod. V dôsledku toho predstavuje každá korporácia „individualitu.“ V tomto svetle je teda poňatie korporácie ako subjektu s vlastnou individualitou veľmi podobné vnímaniu jednotlivca.
Trestnoprávna zodpovednosť právnickej osoby podľa modelu korporátnej kultúry vzniká vtedy, ak:
- Riadiace orgány úmyselne alebo z nedbanlivosti páchali vymedzené trestné činy alebo výslovne, mlčky či konkludentne schvaľovali páchanie uvedených trestných činov
- Osoba v postavení vedúceho zamestnanca spoločnosti páchala vymedzené trestné činy alebo výslovne, mlčky či konkludentne schvaľovala páchanie uvedených trestných činov
- V riadiacich orgánoch spoločnosti existovala kultúra, ktorá riadila, povzbudzovala, tolerovala alebo viedla k páchaniu uvedených trestných činov alebo
- Riadiaci orgán spoločnosti zlyhal pri vytvorení takej kultúry v spoločnosti, ktorá by zamedzila páchaniu uvedených trestných činov [9]
Prípad Siemens
Model korporátnej kultúry možno v praxi demonštrovať na prípade Siemens AG. Spoločnosť Siemens AG bola založená v Nemecku, ale zároveň spadá do pôsobnosti amerických orgánov činných v trestnom konaní, keďže jej akcie sú obchodovateľné na newyorskej burze cenných papierov. Spoločnosť Siemens (vrátane pobočiek) sa zaviazala v Dohode o vine a treste zaplatiť historicky najvyššiu pokutu, ktorá sa kedy udelila v súvislosti s porušením protikorupčných ustanovení FCPA[10] – približne 1.6 miliardy dolárov. Vyšetrovaním sa preukázalo, že spoločnosť Siemens uzatvárala v rôznych štátoch vo svete kontrakty v rôznych oblastiach podnikania za pomoci podplácania verejných činiteľov, pričom systematicky vo svojom účtovníctve zakrývala peňažné sumy použité na podplácanie ako tzv. konzultačné poplatky. Vyšetrovaním sa tiež preukázalo, že korupčné konanie Siemensu malo taký rozsah, že senior management spoločnosti musel byť oboznámený s korupciou a rovnako tiež zlyhal v jej kontrole. Korupčné správanie Siemensu dokonca predstavovalo štandardný postup vo vzťahu k uzatváraniu kontraktov dokonca bolo považované za „súčasť firemnej kultúry“ a ako také bolo odmeňované senior manažérmi.
Aplikácia modelu a americký prístup
Teória korporátnej kultúry však má aj viacero slabích miest. Jej negatívna stránka spočíva v tom, že je aplikovateľná predovšetkým voči „veľkým spoločnostiam“ a len ťažko ju možno aplikovať na spoločnosti s decentralizovaným riadením, kde absentuje jednotiaci prvok celkovej praxe, prostredia a zaužívaných postupov. Taktiež dokazovanie existencie korporátnej kultúry je náročné a vyžaduje súčinnosť so strany samotnej spoločnosti. V každom prípade tento model v praxi obsahuje prvky ďalších modelov (napr. identifikačnej teórie). Jeho potenciál sa podľa môjho názoru prejavuje predovšetkým v aplikačnej sfére, teda jeho využiteľnosť závisí od konkrétneho prípadu („case by case“ aplikačný model typický pre common law).
Nevýhody tohto modelu čiastočne eliminuje americký prístup, ktorý model korporátnej kultúry využíva iba pri stanovení výšky trestu v prípade určitých kategórií federálnych trestných činov. Faktory korporátnej kultúry pôsobia ako priťažujúce okolnosti pri určení výšky peňažnej pokuty pre právnickú osobu. Podľa Federálnych smerníc pre stanovenie výšky trestu[11] sú týmito faktormi „miera tolerancie trestnej činnosti v organizácii“ a „zainteresovanosť vedúcich zamestnancov na trestnej činnosti.“ Miera zodpovednosti organizácie sa teda zvyšuje v závislosti od toho, do akej miery sa vedúci zamestnanci organizácie podieľali na spáchaní trestného činu, alebo ho vedome tolerovali (prehliadali). Pre výpočet výslednej výšky peňažnej pokuty je smerodajný počet zamestnancov organizácie (5.000, 1.000, 200, 50, 10).
Na druhej strane za poľahčujúcu okolnosť sa považuje existencia „efektívneho programu na dosiahnutie súladu konania organizácie so zákonom a etikou,“ čo možno považovať za snahu o vytvorenie korporátnej kultúry v pozitívnom zmysle. Implementácia uvedeného etického kódexu sa využíva pri uložení podmienečného trestu pre právnickú osobu ako garancia, že budú prijaté potrebné opatrenia, ktoré zamedzia budúci výskyt trestnej činnosti v právnickej osobe.
V prípade trestného konania proti koncernu Haliburton a Kellogg vo veci masívneho podplácania nigérijských vládnych úradníkov, bola zohľadnená korporátna kultúra ako aspekt majúci vplyv na určenie výšky trestu v podobe priťažujúcej okolnosti (počet zamestnancov nad 5.000 a tolerovanie trestného činu vedúcimi zamestnancami). Na druhej strane aplikácia poľahčujúcej okolnosti majúcej vplyv na výšku pokuty za porušenie ustanovení FCPA sa uplatnila v prípade Siemens AG. V tomto prípade bola výška peňažnej pokuty redukovaná práve z dôvodu prijatia množstva protikorupčných opatrení, a teda značnou snahou Siemensu o zmenu korporátnej kultúry.
Záver
Model korporátnej kultúry teda môže predstavovať riešenie konfliktu medzi zásadou personality trestov na jednej strane a problémom nevyvodenia individuálnej trestnoprávnej zodpovednosti v dôsledku zložitých a neprehľadných organizačných štruktúr spoločnosti na strane druhej. Za spáchanie trestného činu budú totiž naďalej primárne zodpovední páchatelia. Iba v prípadoch, kde sa potvrdí priama príčinná súvislosť medzi spáchaním trestného činu a existenciou zaužívanej praxe, postupov riadenia (teda korporátnej kultúry) sa vyvodí trestnoprávna zodpovednosť právnickej osoby – bez ohľadu to či dôjde k súčasnému odsúdeniu páchateľa.
Samozrejme, zarytí odporcovia kolektívnej trestnoprávnej zodpovednosti budú naďalej argumentovať tým, že každý jednotlivec konajúci v mene spoločnosti sa mohol v určitom momente sám rozhodnúť a nekonať protiprávne. Ale vyriešilo by to existujúci problém? V určitých prípadoch je zaužívaná prax v spoločnosti natoľko silne zakorenená, že ju už vôbec necharakterizuje konanie jednotlivcov. Ak úplatok neposkytne manažér A, urobí to iný. Pritom nezávisle od toho či manažér B úplatok poskytne, podpláca aj manažér v ďalšej pobočke. Teda individuálny trestnoprávny postih nemôže komplexne vyriešiť situáciu. Páchateľ je totiž v prípade potrestania iba nahradený inou osobou a právnická osoba pokračuje v páchaní trestnej činnosti.
Súhlasím s tou časťou akademickej obce, ktorá vyslovila názor, že cesta tzv. nepriamej trestnej zodpovednosti právnických osôb je iba „polovičatým riešením,“ ktoré malo predovšetkým uspokojiť záväzky Slovenskej republiky plynúce z medzinárodných dohovorov, pričom výsledkom je prakticky len ťažko aplikovateľná úprava.[12] Teda v dôsledku snahy konzervovať zásadu individuálnej zodpovednosti za zavinenie zákonodarca opomenul riešiť niektoré praktické aspekty spojené s aplikovateľnosťou právnej úpravy. Vážnym praktickým argumentom proti zavedeniu priamej zodpovednosti právnických osôb je napr. riziko reálneho zneužívania tohto inštitútu v slovenskom podnikateľskom prostredí za účelom zdiskreditovania tej - ktorej právnickej osoby zo strany konkurenčných subjektov. Napriek tomu sa prikláňam k názoru, že proces zavádzania a precizovania trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb do európskych právnych úprav a ich následná aplikácia by mali v každom prípade pokračovať, pretože iba vtedy možno rozvinúť účinnú medzinárodnú spoluprácu v boji proti takým problémom, akými sú medzinárodná korupcia, extrémne znečisťovanie životného prostredia či obchod s bielym mäsom. Súčasne však musí byť naplnená ešte jedna požiadavka, a síce, že výsledkom bude kvalitná právna úprava, ktorá bude naďalej primárne trestať právnické osoby, nie páchateľov.
Záverom možno skonštatovať, že vývoj európskych právnych úprav by sa mal uberať v tejto oblasti smerom, ktorým sa už dávno vydali angloamerické právne poriadky. A práve preto musia byť európske modely zodpovednosti právnických osôb nevyhnutne konfrontované z angloamerickými modelmi.
