Rozhodnutie ESĽP v prípade Čačko proti SR

Pán Róbert Čačko, odsúdený v trestnom konaní v zmysle zásady trikrát a dosť na trest odňatia slobody na doživotie s vylúčením možnosti podmienečného prepustenia, sa sťažoval, že uložením tohto trestu došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Ďalej podľa článku 13 Dohovoru namietal, že nemal v tomto ohľade k dispozícii na vnútroštátnej úrovni účinný prostriedok nápravy, pretože jeho sťažnosť podľa článku 127 ústavy bola odložená listom sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bez ďalšieho procesného postupu z dôvodu, že nespĺňala formálne požiadavky na podanie ústavnej sťažnosti. Napokon namietal porušenie článkov 5, 6, 8, 13 a 14 Dohovoru, ako aj článku 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru.

Európsky súd rozsudkom z 22. júla 2014 vyhlásil za prijateľné obe námietky sťažovateľa. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vo vzťahu k článku 3 posudzovaného aj v spojení s článkom 13 Dohovoru, európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nerešpektovaním formálnych požiadaviek na podanie ústavnej sťažnosti náležite nevyčerpal všetky vnútroštátne prostriedky nápravy. V tejto súvislosti európsky súd poznamenal, že za účelom vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy sťažovateľ urobil všetko, čo sa od neho očakávalo. Konkrétne podotkol, že v čase odloženia jeho podania ústavným súdom bez ďalšieho procesného postupu už uplynula dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti, pričom ústavný súd sa vôbec nezaoberal jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na povinnosť právneho zastúpenia, ani mu neposkytol žiadnu lehotu na odstránenie nedostatkov jeho podania.

Na druhej strane sa však európsky súd stotožnil s argumentáciou vlády vo vzťahu k podstate sťažnosti, keď v rozsudku konštatoval, že v kontexte skutkových okolností prípadu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru. V tejto súvislosti európsky súd vzal do úvahy, že počnúc od 1. januára 2010, teda v relatívne krátkom čase po odsúdení sťažovateľa a po podaní jeho sťažnosti, sa zmenila jeho situácia v tom, že s účinnosťou od tohto dňa došlo na Slovensku k novelizácii relevantných ustanovení Trestného zákona zákonom č. 576/2009 Z. z., ktorý zakotvil možnosť podmienečného prepustenia z uloženého doživotného trestu odňatia slobody po odpykaní 25 rokov trestu, pričom táto právna úprava sa vzťahuje aj na prípad sťažovateľa. Za daných okolností európsky súd dospel k záveru, že vnútroštátne právo poskytuje sťažovateľovi možnosť súdneho preskúmania uloženého trestu odňatia slobody na doživotie, pričom tento mechanizmus spĺňa kritériá, ktoré stanovil vo svojej vlastnej judikatúre. Okrem toho európsky súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ sa počas podstatnej časti obdobia pokúšal domôcť nápravy pred všeobecnými súdmi prostredníctvom dovolania, ako aj na ústavnom súde prostredníctvom ústavnej sťažnosti. Za daných okolností preto dospel k záveru, že nie je potrebné aby sa zaoberal existenciou inštitútu milosti prezidenta, na ktorý ešte odkazovala vláda. Napokon, berúc do úvahy možnosti, ktoré poskytovala sťažovateľovi vnútroštátna právna úprava, európsky súd tiež konštatoval, že nedošlo ani k porušeniu článku 13 Dohovoru posudzovaného v kontexte článku 3. Zvyšné námietky sťažovateľa európsky súd odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti.