KONCENTRÁCIA A JEJ VÝZNAM V PROCESE VEDENIA ZÁPASU

Práve som dočítal článok Miroslava Mackulína /Inšpirácia budhistickými mníchmi ako tréning koncentrácie/ a myslím, že je veľmi zaujímavý a podnetný pre všetkých ľudí, ktorí vedú kolektívy, či už v športe alebo aj mimo neho. Som presvedčený, že správanie trénera je významným činiteľom rozvoja hráčov a úspechu kolektívu, a jeho vystupovanie a konanie počas zápasu môže veľa zmeniť, ako v pozitívnom, tak aj v negatívnom zmysle. Z mojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že mi bolo nejeden krát vyčítané zo strany nadriadených, že nekoučujem hráčov počas zápasu, pretože k nim málo hovorím, nedávam im inštrukcie ako hrať, a chceli po mne, aby som viac komunikoval-usmerňoval hráčov počas zápasu.

Premýšľajúc o tom spätne, myslím, že mnohí tréneri si ani neuvedomujú devastačné následky svojho konania, správania, a prejavovania ich nálad na ihrisku. Nemám im to za zlé, pretože je to príklad, ktorý si odniesli ako hráči od svojich bývalých trénerov, alebo ho získali, keď už pôsobili ako asistenti. Ja však rozhodne verím, že ustavičnými pokrikmi trénerov, prelínajúce sa pokrikmi rodičov, koncentrácia hráčov sa nabúrava. Zápas vidím ako určitú uzavretú bublinu, v ktorej hráči žijú, spracovávajú svoje emócie a túžby, a mali by sa jednoznačne koncentrovať iba na seba samých, a nie na okolie. Tréner nepatrí do tejto bubliny, jeho miesto je jasne definované čiarami za postrannou čiarou, čiže mimo ihriska. To, čo hráči nezvládnu na tréningu, ich tréner počas zápasu už nenaučí. A neobstojí ani veta „už som mu to tisíc krát hovoril“, pokiaľ si to hráč tisíc krát nevyskúšal. Neadekvátne správanie trénera len odzrkadľuje jeho neschopnosť učiť hráčov, a to vo všetkých vekových kategóriách.

Podľa môjho názoru je tréner na zápase v prvom rade motivátorom, ktorého prácou je presvedčiť hráčov o tom, že majú na viac, ako v skutočnosti majú, a ďalej im umožniť využiť to, na čom celý týždeň pracovali, a vliať im sebadôveru, aby preukázali svoje schopnosti. Zatlieskať, pochváliť, povzbudiť! To je všetko, čo hráči potrebujú počas 2 x 45min. To, že “nekričím“ neznamená, že “nekoučujem“. Za koučingom sa skrýva omnoho viacej! Pohľad, gesto, úsmev, váš pokoj. To hráči ocenia po nevydarenej akcii, či chybe omnoho viacej, ako dehonestujúci krik na jednotlivca alebo celé družstvo, a zároveň to vytvára špeciálne puto medzi vami a nimi, a verte, že hráči urobia všetko preto, aby vás videli usmievať sa. Každá chyba, každá prehra učí hráčov, ako byť lepšími. Radšej vyhrať 4-3, nabehať “20 km“, zodrať dvoje kopačky, ako vyhrať 1-0 po nezáživnom zápase.

Osobne si neviem predstaviť, že by ma niekto rušil každé 2 minúty pri mojej kreatívnej práci. Verím, že v tichu samoty nachádzaš a nasleduješ svoj vnútorný hlas, spájaš sa s vesmírom, vidíš sám seba z vyššej perspektívy, a to ti umožňuje byť kreatívny, vynaliezavý, produkovať nové nápady, a nachádzať neobvyklé riešenia herných situácii, alebo akýchkoľvek problémov, či už v športe alebo v živote. Dokonca aj mi “dospelý“ pri rozhodovaní a riešení našich problémov dostávame od našich priateľov, či blízkych rady typu : „nasleduj svoje srdce, počúvaj svoj vnútorný hlas“. A preto si myslím, že aj hráčom musíme umožniť “odpojiť“ sa od vonkajšieho sveta, a nie ich do neho neustále sťahovať svojimi inštrukciami. Nech nasledujú svoj vnútorný hlas, nech sa učia vložiť do hry celé svoje srdce, nech skúšajú, mýlia sa, a skúšajú znovu. A toto je najdôležitejšia vec koučovania, hlavne u detí, aby sa s nich stali sebavedomí a kreatívne mysliaci športovci.

Pamätám si na slová jedného nášho hráča, keď som bol požiadaný zastúpiť hlavného trénera na zápase, kvôli jeho absencii. Tie slová zneli asi takto.: „Mám rád, keď mi tréner kričí čo mám robiť, aspoň neurobím chybu“. Neschopnosť riskovať, robiť vlastné rozhodnutia, samostatne pracovať, niesť zodpovednosť, a vniesť do hry svoje myšlienky, hodilo tmavý tieň na význam osemročnej športovej prípravy daného hráča. Ak budú hráči závislí na trénerovom hlase, potom sa z nich stanú len roboti na diaľkové ovládanie. Nedávno som čítal jeden článok: „Deväť najčastejších manažérskych chýb, ktoré sú aplikovateľné aj na šport. V jednom bode sa hovorilo, že manažér má zadať iba úlohu, a nechať zamestnanca, aby sa vysporiadal s jej riešením, a poskytnúť mu spätnú väzbu po jej dokončení. Prenesene povedané, prácou trénera je zadať hráčovi úlohu, a to, podať čo najlepší výkon. Nástroje na splnenie tejto úlohy musia byť dané v tréningu. To, ako sa hráč vyrovná s danou úlohou už nechajme na jeho schopnostiach a kreativite. Nie je možné sledovať samostatnosť myslenia hráča a ani hodnotiť jeho výkon, ak mu neposkytneme podmienky na samostatné rozhodovanie a zisk skúseností z chybného konania. Nakoniec aj tak, vo veľkých zápasoch, na plných štadiónoch, nie je počuť ani na 2 metre, takže budete potrebovať tak či tak 11 samostatne mysliacich hráčov so schopnosťou robiť správne rozhodnutia. A preto hovorím, nechajme deťom čas a priestor nájsť svoje miesto/ja v hre. Chráňme ich pred rušivým vplyvom okolia, a buďme človekom, u ktorého nájdu vždy pochopenie. Rola trénera v spoločnosti a pri ich vývoji hrá omnoho väčšiu rolu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

PaedDr. Martin Kinči, PhD. – absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave, zaoberajúci sa problematikou športového tréningu vo futbale, držiteľ UEFA „A“ licencie, autor odborných futbalových článkov z oblasti rozvoja kondičných schopnosti, športovej prípravy a motivácie hráčov, pôsobil v roli trénera alebo asistenta trénera v Anglicku, Španielsku a USA, momentálne pôsobí ako Assistant Coach at Elite Development Centre for the Academy of Colchester United F.C. in England, absolvoval pozorovania v akadémiách Arsenal Londýn, Middlesbrough FC, Atletico Madrid, Mainz 05, Dynamo Dresden.