Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva - Mikolajová proti Slovenskej republike

Dňa 17. januára 2003 podala slovenská štátna občianka Helena Mikolajová (ďalej len „sťažovateľka“) na Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) v zmysle článku 34^[1] Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sťažnosť proti Slovenskej republike.

Dňa 27. marca 2006 Súd rozhodol, že sťažnosť sa bude v zmysle článku 29 ods. 1^[2] Dohovoru preskúmavať súčasne s jej prijateľnosťou.

Úplné znenie rozsudku môžete nájsť - TU

OKOLNOSTI PRÍPADU

Dňa 30. júna 2000 podal sťažovateľkin manžel na polícii trestné oznámenie, v ktorom tvrdil, že ho sťažovateľka 25. júna 2000 zbila a spôsobila mu zranenia.

Dňa 3. júla 2000 vydalo policajné oddelenie v Košiciach uznesenie, ktorým bola vec odložená, keďže manžel sťažovateľky nedal súhlas na začatie trestného stíhania voči sťažovateľke.V uznesení bolo konštatované, že aj keď sa policajným „šetrením“ zistilo, že sťažovateľka spáchala trestný čin, trestnému stíhaniu bránila prekážka, keďže poškodený nedal súhlas v zmysle § 163a Trestného poriadku (*zákon č. 141/1961 Z.z.*). Predmetné uznesenie nebolo sťažovateľke oznámené a v spise sa nenachádzala ani zmienka o vypočutí sťažovateľky, ani o tom, že by o trestnom oznámení poškodeného bola upovedomená.

Dňa 28. januára 2002 vyzvala zdravotná poisťovňa sťažovateľku na úhradu nákladov na zdravotnú starostlivosť poskytnutú jej manželovi v súvislosti s poraneniami, ktoré utrpel. List zdravotnej poisťovne sa odvolával na rozhodnutie vydané policajným oddelením v Košiciach dňa 3. júla 2000 v nasledovnom znení:„Šetrením bolo zistené, že (sťažovateľka) svojim konaním naplnila znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona (*zákon č. 140/1961 Z.z.*), a to tým, že inému úmyselne ublížila na zdraví.“

Dňa 16. júla 2002 sťažovateľka oznámila príslušnému policajnému oddeleniu v Košiciach, že znenie jeho rozhodnutia porušilo jej právo na prezumpciu neviny. Žiadala ospravedlnenie a aby polícia informovala zdravotnú poisťovňu o tomto pochybení.

Dňa 9. augusta 2002 riaditeľ policajného oddelenia sťažovateľke odpovedal, že vyššie uvedené rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

Listom zo dňa 17. júla 2002 sťažovateľka požiadala Okresnú prokuratúru Košice II o zrušenie rozhodnutia polície z 3. júla 2000.

Dňa 26. augusta 2002 bolo sťažovateľke oznámené, že dotknuté rozhodnutie neporušilo žiadne ústavné princípy.

Dňa 12. septembra 2002 sťažovateľka podala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Namietala, že policajné oddelenie v Košiciach vydaním svojho rozhodnutia z 3. júla 2000 porušilo jej ústavné práva na prezumpciu neviny a na zachovanie jej osobnej cti a dobrej povesti.

Dňa 27. novembra 2002 Ústavný súd SR odmietol sťažnosť z dôvodu, že bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty (s odkazom na § 53 ods. 3 zákona o organizácii Ústavného súdu SR) ^[3] .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka vo svojej sťažnosti podanej Súdu namietala, že záverom v rozhodnutí polície, že spáchala trestný čin, hoci trestné stíhanie voči nej bolo odložené, došlo k porušeniu jej práva na prezumpciu neviny podľa článku 6 ods. 2^[4] Dohovoru a práva na ochranu jej dobrej povesti podľa článku 8^[5] Dohovoru.

ROZHODNUTIE SÚDU

V otázke:

NÁHRADA ŠKODY

Sťažovateľka požadovala náhradu škody vo výške 300 000 Sk (približne 9 948,- EUR) ako nemajetkovú ujmu.Súd uznal, že sťažovateľka musela utrpieť určitú nemajetkovú ujmu., priznal jej z toho titulu 1 500,- eur (EUR).

NÁKLADY A VÝDAVKY

Sťažovateľka tiež požadovala 14 875 Sk (približne 494 EUR) za náklady a výdavky vynaložené pred vnútroštátnymi súdmi a 35 700 Sk (približne 1 185 EUR) za tie, ktoré vynaložila pred Súdom.

V súlade s judikatúrou Súdu je podľa konštatovania Súdu sťažovateľka oprávnená na náhradu nákladov a výdavkov, iba ak sa preukáže, že boli aktuálne a nevyhnutne vynaložené a primerané, pokiaľ ide o ich výšku. V tomto prípade sťažovateľka nepredložila dostatočné podporné dokumenty na odôvodnenie svojich nárokov podľa tohto ustanovenia, ako napríklad kópiu zmluvy s jej právnou zástupkyňou. Súd preto nároky sťažovateľky na náklady a náklady a výdavky zamietol.