THE COURT OF JUSTICE OF THE EUROPEAN UNION AND SPORT
JUDR. RASTISLAV KAŠŠÁK, PHD.
VEDÚCI ODDELENIA SPRÁVNEHO PRÁVA, FINANČNÉHO PRÁVA A PRÁVA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA
ÚSTAV VEREJNÉHO PRÁVA
FAKULTA PRÁVA PANEURÓPSKEJ VYSOKEJ ŠKOLY,
ADVOKÁT
E-MAIL: RASTISLAV.KASSAK@PANEUROUNI.COM
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
Európska únia, Súdny dvor Európskej únie, judikatúra, právo a šport, športové právo
KEY WORDS:
European Union, The Court of Justice of the European Union, The Case-Law, The Law and Sport, the Sport Law
ABSTRAKT:
Autor sa v článku venuje rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie v oblasti športu, resp. športového práva. V jeho rámci rozoberá a analyzuje niektoré z najdôležitejších judikátov Súdneho dvora Európskej únie v tejto oblasti.
ABSTRACT/SUMMARY:
Within the article, the author studies the Case-Law of the Court of Justice of the European Union in the area of sport, respectively the Sport Law. In this framework, the Author discusses and analyzes some of the most important Case-Law of the Court of Justice of the European Union in this field.
Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj len „Súdny dvor EÚ“) vo svojich prvých rozhodnutiach zdôrazňuje, že pod pôsobnosť európskeho práva patrí len šport v poňatí ekonomickej aktivity. Komisia vnáša do tejto problematiky naopak sociálny aspekt zdôrazňujúci neekonomický charakter športových aktivít. S prijatím Lisabonskej reformnej zmluvy v roku 2009 začala nadobúdať na význame aj činnosť Európskeho parlamentu a Rady EÚ, ktoré sú nanovo článkom 165 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj len „ZFEÚ“) splnomocnené na prijímanie podporných opatrení a odporúčaní. My sa však budeme v nasledujúcom venovať len rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie v oblasti športu.
Do prijatia Lisabonskej zmluvy nebol šport zakotvený v zakladajúcich zmluvách EÚ a Únia tak nemala žiadne právomoci v tejto oblasti. Napriek tomu sa začali občania Európskej únie domáhať svojich práv na základe tzv. priameho účinku[1] niektorých ustanovení týchto zmlúv voči športovým organizáciám. Jednalo sa o športovcov, ktorí poukazovali na rozpor medzi pravidlami športových asociácií a ustanoveniami zakladajúcich zmlúv o voľnom pohybe osôb[2] alebo o hospodárskej súťaži.[3] Obracali sa teda na vnútroštátne súdy, ktoré majú povinnosť aplikovať európske právo. V prípade interpretačnej nejasnosti určitého výkladu zakladajúcich zmlúv EÚ majú tieto súdy možnosť, v poslednej inštancii dokonca povinnosť, podať Súdnemu dvoru EÚ tzv. predbežnú otázku.[4] Súdny dvor potom o tejto otázke rozhoduje v prejudiciálnom konaní podľa článku 267 ZFEÚ. Práve vďaka konaniu o predbežných otázkach mal Súdny dvor Európskej únie kľúčovú úlohu pri určovaní miery ingerencie európskeho práva do športových noriem. Jednalo sa o napríklad o rozsudky Walrave a Koch, Dona versus Mantero alebo Bosman, ale aj mnohé ďalšie.
Okrem tejto varianty, využili niektorí športovci aj ďalšie cesty k dosiahnutiu svojich práv, a to žalobu na neplatnosť aktu orgánu Európskej únie podľa článku 263 ZFEÚ. Touto žalobou je možné napadnúť smernicu, nariadenie alebo rozhodnutie. Aktívne legitimovaná môže byť za určitých okolností[5] aj právnická alebo fyzická osoba, ako tzv. neprivilegovaný žalobca.[6] Touto cestou sa vydal hráčsky agent pán Piau[7] aj plavci Meca – Medina a Majcen,[8] keď sa ako adresáti rozhodnutia Komisie v oblasti hospodárskej súťaže snažili zvrátiť platnosť jej aktu najprv pred Tribunálom a následne sa odvolali pred Súdny dvor.[9]
Na základe výsledkov konania o predbežnej otázke v kauzách týkajúcich sa športu dochádzalo v prvom rade k ovplyvňovaniu športových pravidiel európskym právom. Môžeme však zaznamenať aj vplyv športu na vývoj európskeho práva, dokladom toho je rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Heylens z roku 1987.[10] S voľným pohybom osôb a možností pracovať v inom členskom štáte Únie súvisí určite porovnateľnosť diplomov a iných dokladov o kvalifikácii. Prípad Heylens sa týkal odmietnutia francúzskeho ministra pre mládež a šport uznať rovnocennosť belgického diplomu futbalového trénera, pričom toto odmietnutie nebolo ani odôvodnené a ani neumožnilo právo odvolania. Belgičan sa teda obrátil na francúzsky súd a ten položil otázku Súdnemu dvoru, či zásada voľného pohybu osôb vyžaduje, aby rozhodnutie o odmietnutí uznania platnosti diplomu bolo odôvodnené a umožňovalo podanie sťažnosti.[11] Súdny dvor odpovedal na obidve otázky kladne.[12] Na toto rozhodnutie nasledovala v roku 1989 veľmi dôležitá legislatívna odozva v podobe Smernice Rady č. 89/48/EHS zo dňa 21.decembra 1988, o všeobecnom systéme uznávania diplomov vyššieho vzdelania, týkajúca sa študijných programov trvajúcich najmenej tri roky, ktorá je okrem iného aplikovaná na všetky štúdia z odboru športu.[13] Vďaka tejto smernici a tzv. Doplňujúcej Smernici Rady č. 92/51/EHS z 18. júna 1992 môžu absolventi určitého štúdia vykonávať svoje povolanie aj v inej členskej krajine EÚ a to bez toho, aby museli podstupovať dlhý proces uznávania diplomov.[14]
Z hľadiska opačného smeru ovplyvňovanie týchto dvoch systémov noriem, t.j. z hľadiska vplyvu európskeho práva na vývoj športových pravidiel, nemôžeme nespomenúť rozhodnutie vo veci Bosman.[15] Okolnosti prípadu Bosman sú jednak veľmi obsiahle, ako aj už boli mnohokrát rozobrané v rôznych publikáciách, preto sa im nebudem na tomto mieste podrobne venovať. Toto rozhodnutie malo každopádne ďalekosiahle dôsledky do prestupového systému európskeho futbalu a vďaka nemu došlo tiež k rozšíreniu zamestnaneckých práv profesionálnych futbalistov.[16] Podľa Súdneho dvora „sú v rozpore s voľným pohybom osôb pravidlá profesionálneho futbalu o odstupnom za prestup profesionálneho hráča, občana EÚ, do klubu v inom členskom štáte EÚ, po tom, čo mu už vypršala jeho zmluva. Rovnako tak odporujú slobode pohybu kvóty určujúce počet hráčov z iného členského štátu EÚ.“[17] Európska liga UEFA bola tak na základe tohto rozhodnutia nútená zmeniť prestupové pravidlá, ktoré v roku 1996 najprv priniesli nerovnaké postavenie hráčov z členských krajín EÚ oproti ostatným hráčom.
Ďalšou novelizáciou v roku 1997 došlo k zrovnoprávneniu hráčov pôsobiacich v krajinách EÚ, bez ohľadu na to, akého sú štátneho občianstva.[18]Od vynesenia tohto rozsudku si športové organizácie oveľa viac uvedomujú autoritu Súdneho dvora Európskej únie a nutnosť zohľadňovať pri tvorbe športových noriem nielen národné právo, ale aj právo EÚ. Na tomto mieste by sme si ako príklad v tejto súvislosti dovolili uviesť Stanovy Slovenského futbalového zväzu, kde sa napr. v článkoch 9 a 19 upravuje záväznosť predpisov Slovenského futbalového zväzu a aj ich vzťah k právnemu poriadku Európskej únie ako aj rešpektovanie rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.[19]
Na záver tejto časti by sme sa chceli zamerať na vývoj posudzovania Súdneho dvora, či šport spadá pod pôsobnosť európskeho práva. V spomenutých kauzách v oblasti športu – Walrave a Koch a Dona versus Mantero – súd rozlišoval medzi ekonomickými a neekonomickými športovými pravidlami. Podľa tejto judikatúry podliehajú pôsobnosti európskeho práva, respektíve ustanoveniam o voľnom pohybe osôb, iba športové pravidlá či aktivity s ekonomickými dôsledkami. Súd nimi označil činnosti profesionálnych a poloprofesionálnych športovcov, za ktoré dostáva športovec mzdu alebo ktorými poskytuje službu za odmenu. Zároveň sú výslovne vylúčené pravidlá s čisto športovým záujmom, ako je zostavovanie národných reprezentačných tímov, ktoré nemajú nič spoločné s ekonomickou aktivitou.[20] Práve táto nejasná formulácia pôsobí zmätočne. Domnievam sa, že v zásade každá športová aktivita, vrátane amatérskeho športu alebo organizácia medzinárodných súťaží, má ekonomické dôsledky. Hoci zámer týchto rozhodnutí bol správny, a to vylúčiť z dosahu európskeho práva pravidlá, ktoré sú pre fungovanie športu potrebné, cesta, akou sa Súdny dvor vydal, je problematická a spochybňovaná. Napriek týmto nejasnostiam bola aj v kauze Bosman použitá rovnaká metóda určenia, ktoré športové pravidlá podliehajú právu EÚ a ktoré nie. Na druhú stranu môžeme v tomto rozhodnutí vysledovať náznaky tzv. „metódy ospravedlnenia a proporcionality“ používanej v neskoršej judikatúre. Súd tu totiž skúmal, či prestupové pravidlá futbalu, ktoré predstavujú športové pravidlá s ekonomickými dôsledkami a tvoria prekážku voľného pohybu osôb, môžu byť ospravedlnené voči článku 39 Zmluvy o ES.[21] Aj z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora je zrejmý vývoj metódy použitej v rozsudku Walrave, ktorá sa zdá byť neudržateľná, a postupne smeruje k svojmu zániku. Jedná sa o rozsudok Súdneho dvora zo dňa 11.04.2000, sp. zn. C-51/96 a C-191/97, známy pod označením Deliege, v ktorom súd interpretuje ekonomickú aktivitu rozširujúcim spôsobom tak, že športové aktivity amatérskeho športovca na vrcholnej súťaži môžu zahŕňať poskytovanie oddelených služieb súvisiacich s touto športovou akciou. Napríklad môže ísť o prezentáciu loga sponzorov pred divákmi alebo prostredníctvom televízneho prenosu.[22] Z toho možno vyvodiť, že môže ísť, okrem športu profesionálov a poloprofesionálov, aj o športovú a ekonomickú aktivitu amatérskeho športovca, ktorá spadá pod ustanovenia článku 49 Zmluvy o ES o slobode poskytovania služieb.[23] V tomto i ďalšom rozhodnutí vo veci Lehtonen[24] vychádza síce Súdny dvor z testu zavedeného rozsudkom Walrave a rozlišuje medzi ekonomickými pravidlami a pravidlami s čisto športovým záujmom, napriek tomu v nich už uznáva, že športové pravidlo nemôže byť postavené mimo pôsobnosť Zmluvy o ES len vďaka „zaklínacej formulácii“ čisto športového záujmu. Súd sa nimi v týchto rozhodnutiach zaoberá, vstupuje tak do oblasti športovej autonómie a posudzuje ich z hľadiska rozporu s ustanoveniami o voľnom pohybe osôb. Na záver ich ale rešpektuje a ospravedlňuje ich – a to špecifickým charakterom nutným pre existenciu športového odvetvia.[25] Tieto náznaky tzv. testu proporcionality vyústili v roku 2006 do rozsudku Súdneho dvora z 18.07.2006, sp. zn. C-519/04 P vo veci David Meca – Medina a Igor Majcen versus Európska komisia, kde súd pristupuje k novej metóde posudzovania všetkých športových pravidiel, či už ekonomických alebo neekonomických, s ohľadom na ich súlad s právom EÚ. V prípade rozporu s európskym právom ospravedlňuje tie pravidlá, ktoré sú proporcionálne vzhľadom k zachovaniu niektorých mimoekonomických cieľov daného športu.[26] Tento test proporcionality vychádza z rozsudku Wouters,[27] ktorý, hoci sa netýka oblasti športu, je mu šitý na mieru. Obidva prípady spadajú do práva hospodárskej súťaže EÚ, ktoré reguluje kartely podľa článku 101 ZFEÚ, zneužitie dominantného postavenia podľa článku 102 ZFEÚ a štátnej pomoci podľa článku 107 ZFEÚ. V prípade Wouters sa posudzovalo porušenie článku 101, odsek 1 ZFEÚ, išlo o prepojenie holandských advokátov a účtovníkov formou partnerskej spoločnosti, ktoré obmedzovalo hospodársku súťaž na vnútornom trhu Únie.[28] Súd tu prvýkrát postupoval tak, že najprv zvážil kontext a ciele holandskej úpravy, ktorá bola v rozpore s európskym právom. Potom posudzoval, či následné efekty týchto cieľov obmedzujúcich súťaž sú nevyhnutné, alebo proporcionálne.[29] Rovnako tak bolo postupované v judikátoch Meca-Medina a Majcen, ktorý sa týkal vzťahu antidopingových pravidiel k súťažnému právu. Meca-Medina a Majcen boli plavci, ktorých výsledok dopingovej kontroly bol pozitívny a bolo im tak zakázané nastupovať k ďalším pretekom. Antidopingové pravidlá, ktoré sú stanovené Medzinárodným olympijským výborom a Medzinárodnou federáciou plávania, sú založené na objektívnej zodpovednosti. Plavci najprv napadli tieto dve organizácie pred Európskou komisiou, neskôr napadli rozhodnutie Komisie pred Tribunálom a na záver sa odvolali na Súdny dvor. Až Súdny dvor použil test podľa rozsudku Wouters a prerušil tak nešťastné aplikovanie metódy z judikátu Walrave.[30] Podľa súdu sú antidopingové pravidlá považovaná za rozhodnutie združenia podnikov podľa článku 101, odsek 1 ZFEÚ a limitujú slobodu plavcov k pretekárskej činnosti, napriek tomu ale nezakladajú obmedzenia súťaže vnútorného trhu Únie, pretože sú ospravedlnené legitímnym cieľom. Obmedzenie je nutné k riadnemu priebehu športovej súťaže, pretože zabezpečuje športovú rivalitu.[31] Súdny dvor v tomto rozsudku teda nanovo uviedol, že „kompatibilita každého športového pravidla so súťažným právom EÚ by mala byť posudzovaná prípad od prípadu, aby sa stanovilo, či tieto pravidlá porušujú súťažné právo EÚ alebo nie.“[32]
Záverom by sme si dovolili uviesť, že v článku bol len v skratke načrtnutý vývoj vzťahu Súdneho dvora Európskej únie k športu v práve Európskej únie, ktoré vyvrcholilo prijatím samostatného článku o športe v Zmluve o fungovaní Európskej únie. Lisabonskou reformnou zmluvou prišlo s účinnosťou k 1. decembru 2009 k vytvoreniu nových kompetencií Európskej únie v oblasti športu, ktorých cieľom je podporovať európske hľadiská športu a rozvoj jeho európskeho rozmeru.
V súčasnej dobe prebiehajú rokovania o ich konkrétnej podobe, na čo by mali byť zamerané a akou formou aplikované (tzv. Prípravné akcie v oblasti športu, zavedenie tzv. Európskeho športového programu s vlastnou kapitolou v rozpočte Únie, a pod.).
Domnievame sa, že táto pridaná hodnota EÚ bude spočívať na troch skutočnostiach. Po prvé, Európska únia predstavuje ideálnu platformu pre diskusiu medzi členskými štátmi, inštitúciami Únie a predstaviteľmi športu na európskej aj celosvetovej úrovni. Ďalším prínosom nového článku o športe je právne nespochybniteľné postavenie športu v európskom práve. Do prijatia Lisabonskej zmluvy neexistoval právny základ postoja Európskej únie k športu, čo spôsobovalo komplikácie Európskej komisii aj Súdnemu dvoru Európskej únie pri aplikácii ustanovení o voľnom pohybe osôb a hospodárskej súťaži. Každý vnímal špecifické postavenie športu medzi ostatnými odvetviami priemyslu, ale nebolo ho o čo podložiť. Dnes už je jasne dané v článku 165 ZFEÚ, že má Európska únia brať do úvahy osobitnú povahu športu a chrániť ju. Tretím pilierom, významným hlavne pre športový občiansky sektor, je postupné zavedenie programov EÚ v športe, s ktorými súvisí aj spolufinancovanie športových aktivít z rozpočtu Únie.
V tejto chvíli je pre nás kľúčové, že na vnútroštátnej úrovni, tak i na úrovni únijnej došlo k uvedomeniu si dôležitosti športu v živote každého z nás v súvislosti so súčasným „sedavým spôsobom života“, s jeho významnou rolou vo výchove a vzdelávaní mládeže a s jeho integračnými, zdravotnými a ďalšími funkciami v spoločnosti. Isté je, že časť verejných autorít má vôľu viac podporovať šport, spolupracovať so športovým hnutím, hoci je zatiaľ nie vždy úplne jasné, aké konkrétne právne inštitúty k realizácii týchto zámerov sa použijú. Z vyššie uvedených dôvodov si myslíme, že by bolo vhodné v budúcnosti zhodnotiť predpokladané dôsledky podľa súčasného stavu s tými reálnymi.
Zároveň by sme chceli upozorniť na skutočnosť, že predmet tohto článku, resp. štúdie nie je možné pojať vyčerpávajúcim spôsobom a to predovšetkým s ohľadom na požadovaný obmedzený rozsah (napr. veľmi zaujímavé otázky vznikajú pri vzťahu športu a vnútroštátneho a únijného práva hospodárskej súťaže).
V súvislosti s aktuálnym vývojom športového práva v Slovenskej republike môže byť prínosom aj súčasný pozitívny vývoj v Európskej únii, ktorý bude mať vplyv aj na slovenskú športovú koncepciu a športové právo a ktorý bude mať sám o sebe priamy účinok aj na občanov Slovenskej republiky.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:
