ESĽP: Prípad Viskupová a ďalší proti Slovenskej republike

Európsky súd v tejto súvislosti konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a sťažovateľom spoločne priznal celkovo 10 250 eur z titulu škody a za náklady a výdavky.

Sťažovatelia sú dedičmi (dedičské konanie podľa všetkého stále prebieha) pozemku vo vlastníctve štátu, a to v správe štátneho podniku, ktorý v novembri 1991 vstúpil do likvidácie. Jeden zo sťažovateľov je okrem toho zároveň aj vlastníkom podielu na tomto pozemku.

Podľa rozsudku Okresného súdu v Čadci z roku 1998 im mal štátny podnik zaplatiť náhradu za užívanie pôdy. Sťažovatelia v roku 2003 podali návrh na súdny výkon tohto rozhodnutia. Príslušný okresný súd však sťažovateľov informoval, že v zmysle novely Občianskeho súdneho priadku (zákon č. 341/2005 Z. z.) bola súdom odňatá právomoc výkonu rozhodnutí a sťažovatelia mali podať návrh na začatie exekúcie súdnym exekútorom. Sťažovatelia tak neurobili a súd v máji 2006 konanie o súdny výkon rozhodnutia v súlade so zákonom zastavil. Sťažovatelia sa na priebeh konania o výkon rozhodnutia sťažovali aj na ústavnom súde, ktorý však ich sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia sa na Európskom súde pre ľudské práva najmä sťažovali, že v dôsledku zákonných a praktických prekážok, ktoré sú podľa nich v rozpore s požiadavkami článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nemali prístup k súdu a nemohli tak dosiahnuť vymoženie súdom priznanej pohľadávky proti štátnemu podniku v likvidácii.

Vláda vo vzťahu k prijateľnosti sťažnosti tvrdila, že predmetné konanie o súdny výkon rozhodnutia v tomto prípade nepožíva ochranu článku 6 ods. 1 Dohovoru, pretože sa v ňom nerozhodovalo o „občianskych právach a záväzkoch“, čo je podmienkou aplikovateľnosti tohto článku. Vláda poukázala na to, že konanie skončilo zastavením z procesných dôvodov a judikatúra ESĽP takéto konania vylučuje z pôsobnosti článku 6. Ďalej vláda namietala, že sťažovatelia nevyčerpali vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože si svoju pohľadávku neprihlásili u likvidátora štátneho podniku.

ESĽP sa však s argumentáciou vlády nestotožnil a konštatoval, že konanie o súdny výkon rozhodnutia považuje za integrálnu súčasť konania, v ktorom sa rozhodovalo o pohľadávke sťažovateľov a v ktorom sťažovatelia dosiahli právoplatné rozhodnutie o priznaní pohľadávky. Preto podľa neho toto konanie požíva ochranu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ďalej uviedol, že sťažovatelia získali uvedené rozhodnutie ešte predtým, ako boli do právnej úpravy zavedené ustanovenia upravujúce povinnosť likvidátora vyzvať veriteľov na prihlásenie pohľadávok, pričom neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia upravujúce tento aspekt. ESĽP preto považoval za otázne, či, kedy a ako mohli sťažovatelia postupovať v súlade s novelizovaným zákonom o štátnom podniku. Pokiaľ by tak však sťažovatelia aj boli urobili, boli by vstúpili do likvidačného konania, ktoré nemalo charakter súdneho konania. ESĽP preto námietky vlády zamietol.

Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, Európsky súd poukázal na to, že sťažovatelia majú peňažnú pohľadávku priznanú právoplatným rozsudkom voči štátnemu podniku, ktorý je v likvidácii, no podľa všetkého nie je insolventný. Prebiehajúce likvidačné konanie ale predstavuje zákonnú prekážku toho, aby sťažovatelia vymohli svoju pohľadávku prostredníctvom exekučného konania. Na základe uvedeného Európsky súd konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Ďalšie námietky sťažovateľov podľa článku 1 Protokolu č. 1 a článkov 13 a 14 Dohovoru ESĽP považoval za zjavne nepodložené.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovatelia žiadali z titulu majetkovej škody sumu, ktorá im bola priznaná rozsudkom z októbra 1998, t. j. 6 196,61 EUR a úroky z omeškania, z titulu nemajetkovej ujmy 10 000 EUR a ďalej 233,01 EUR za trovy konania, 99,58 EUR za znalecký posudok, 165,96 EUR z titulu náhrady výdavkov a nákladov v konaní pred ústavným súdom a 198,94 za ďalšie náklady a z titulu náhrady výdavkov a nákladov na konanie pred ESĽP.

ESĽP sťažovateľom priznal spoločne 10 000 EUR z titulu škody a 250 EUR za náklady a výdavky. Zvyšok ich nárokov zamietol.

Úplné znenie rozsudku v anglickom jazyku nájdete TU.