Trestné stíhanie prokurátorov (nielen) za procesný postup

Keď začnú stíhať prokurátora za výkon jeho právomoci občianska spoločnosť by mala spozornieť

Úvodom je potrebné uviesť fakt, že trestné stíhanie (aj prokurátora) vedú vyšetrovatelia, policajti, ktorí pôsobia v rámci organizačnej štruktúry orgánov podriadených výkonnej moci. 

Prezidenta Policajného zboru menuje a odvoláva minister vnútra (§ 33a zákona č.. 73/1998 Z.z.). Podľa § 33a ods. 8 uvedeného zákona “Minister môže odvolať prezidenta Policajného zboru z funkcie aj bez uvedenia dôvodu.”  

Policajt je povinný vykonávať službu nestranne, no na druhej strane je povinný splniť, rozkaz, nariadenie, príkaz alebo pokyn nadriadeného … (§ 48 ods. 3 písm. a), i), ods. 4 zákona č.. 73/1998 Z.z.)

Rovnako „tajné služby”, ktoré často zhromažďujú operatívne informácie a podklady na začatie trestného stíhania prokurátora, podliehajú a zodpovedajú sa výkonnej moci - prezidentovi (SIS), resp. ministrovi obrany (VOS), ktorí riaditeľov služieb vymenúvajú a odvolávajú na návrh, resp. so súhlasom vlády. 

Zhromaždenie informácií a podkladov k podozreniu zo spáchania trestného činu (operatívnych aj procesne použiteľných) ako aj formálne začatie trestného stíhania vo veci a súčasné alebo následné vznesenie obvineniaprokurátorovi uznesením je teda výhradne „v rukách” orgánov pôsobiacich v systéme výkonnej moci.

Tu sa ponúka otázka, či je zabezpečený systém vzájomných bŕzd a protiváh tak, aby  eliminoval prípadné chyby a nedostatky v postupe orgánov výkonnej moci, ktoré by mohli znamenať nezákonné stíhanie prokurátora za spôsob výkonu jeho právomoci, za uplatnený procesný postup ?

Prvý účinný ochranný mechanizmus (nepodriadený výkonnej moci), ktorý by mal zabrániť nedostatočne podloženým, sporným či v krajnom prípade dokonca účelovým trestným stíhaniam prokurátorov, je dozor nad zákonnosťou prípravného konania vykonávaný (iným)prokurátorom (nezávislým, nestranným, nezaujatým), ktorému je táto vec pridelená na výkon dozoru nad zachovávaním zákonnosti vyšetrovania (dozor v prípravnom konaní vykonáva tzv. dozorový prokurátor).

Uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci(podozrivého prokurátora), ako aj uznesenie o vznesení obvinenia prokurátorovi (tak ako vo všetkých iných trestných veciach) je vyšetrovateľ povinný do 48 hodín od vydania doručiť prokurátorovi (viď. § 199 ods. 1, resp. § 206 ods. 2, ods. 6 Trestného poriadku). 

Dozorový prokurátor má teda hneď od začiatku prípravného konania možnosť dôkladne sa vecou zaoberať, vyžiadať si na preskúmanie spisový materiál, ukladať vyšetrovateľovi záväzné pokyny na postup vo vyšetrovaní, prípadne aj zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami alebo odňať vec policajtovi a urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi (viď. § 230 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e), písm. f) Trestného poriadku).

Je potrebné uviesť ako fakt, že mnohí prokurátori sa medzi sebou poznajú (zo stáží, školení, porád, či pracovísk, kde spolu pôsobili), avšak v rámci celkového počtu cca 1000 prokurátorov je takmer vždy možné nájsť takých prokurátorov, ktorí neboli a nie sú s podozrivým alebo trestne stíhaným prokurátorom v žiadnom osobnom alebo profesionálnom vzťahu, ktorý by mohol opodstatnene spochybňovať nielen ich subjektívnu (že sa oni sami subjektívne cítia nezaujato vo vzťahu k podozrivému/obvinenému prokurátorovi a jeho veci), ale aj objektívnu nestrannosť (že sa ako nezaujatí javia aj širokej verejnosti) pri výkone dozoru nad zákonnosťou vyšetrovania vedeného voči inému prokurátorovi. 

Je veľmi dôležité, aby dozor vykonával taký prokurátor, ktorí nemá s trestne stíhaným prokurátorom z minulosti žiadny vzťah (pozitívny ani negatívny), ktorý by mohol spochybňovať jeho objektívnu nestrannosť, t.j. ako nestranný sa musí nielen subjektívne cítiť sám prokurátor vykonávajúci dozor, ale sa tak musí na základe dostupných informácií o jeho osobe, jeho profesionálnych i osobných vzťahoch, aj takým javiť.

Pridelenie veci prokurátorovi na výkon dozoru je výlučne v moci vedúcich prokurátorov, ktorých úlohou je prideľovanie vecí tak, aby boli riadne vybavované. Na prokuratúre na rozdiel od súdov nie je zavedený systém náhodného prideľovania vecí. V tej súvislosti podotýkam, že vzhľadom na špecializáciu prokurátorov na rôzne druhy trestnej činnosti, dynamiku agendy v prípravnom konaní a najmä malý počet prokurátorov na mnohých menších prokuratúrach, by náhodné prideľovanie vecí na prokuratúre bez väčších organizačných zmien(zlúčenie menších prokuratúr do väčších celkov) nebolo vhodné a zrejme ani prakticky možné. 

Veď si len skúsme predstaviť náhodné prideľovanie vecí na prokuratúre, kde sú 4, 5 alebo aj 6 prokurátori, z ktorých jeden je okresným prokurátorom a jeden je jeho námestníkom, jeden vybavuje netrestnú agendu a popri tom vybavuje aj trestné veci. A k tomu na prokuratúre pritom existuje množstvo špecializácii (viac ako 10) na rôzne druhy trestnej činnosti (násilná, majetková, daňová, doprava, mladiství, počítačová kriminalita, životné prostredie, divácke násilie a extrémizmus, korupcia, terorizmus), a existujú aj ďalšie osobitné typy agendy ako je agenda justičnej spolupráce v trestných veciach alebo už spomenutá agenda netrestného úseku, trestné stíhanie právnických osôb, či zaistenie a konfiškácia výnosov z trestnej činnosti. 

Ku všetkým druhom trestnej činnosti a ďalším uvedeným agendám sa viaže špecializované vzdelávanie, príslušná zákonná úprava, judikatúra, interné predpisy prokuratúry a usmernenia nadriadených prokuratúr na zjednotenie postupov prokurátorov.

Ak sa v rámci trestného stíhania prokurátora nevykonávajú úkony, na ktoré sa vyžaduje príkaz alebo súhlas sudcu (domová prehliadka, prehliadka imných priestorov, vzatie do väzby a iné), vec sa nedostane “na stôl” na posúdenie nezávislému a nestrannému súdu, ktorý sa pri vydaní príkazov/súhlasov zasahujúcich do základných práv a slobôd vždy zaoberá aj predbežnou otázkou dôvodnosti začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia, a ak zistí v tomto smere zásadné nedostatky, príkaz/súhlas sudca pre prípravné konania nevydá.

Z uvedeného vyplýva, že ak sa vedie trestné stíhanie bez vykonávania úkonov s nevyhnutnou ingerenciou sudcu pre prípravné konanie, trestná vec obvineného prokurátora sa dostane “na stôl” nezávislému a nestrannému súdu až podaním  obžaloby, čo aj napriek zákonom ustanoveným lehotám na skončenie vyšetrovania - a to 4 mesiace, resp. pri obzvlášť závažnom zločine 6 mesiacov bez právnych dôsledkov ich nedodržania (viď. § 209 ods. 2, ods. 3 Trestého poriadku) môže reálne trvať aj niekoľko rokov (napr. ak sa v trestnej veci dôležitý svedok odmieta dostaviť na výsluch, zdržiava sa v cudzine alebo ak vyvstane potreba požiadať o vykonanie úkonov justičnej spolupráce v tretích štátoch alebo sú vo veci prieťahy). 

Legitímnou otázkou teda je, či dozor nad trestným stíhaním prokurátora vykonávaný prokurátorom, ktorému vec pridelí vedúci prokurátor (teda vec nie je pridelená náhodne), je dostatočnou garanciou toho, že trestné stíhanie sa voči prokurátorovi bude viesť tak, aby bola naplnená aj objektívna stránka nezávislého, nestranného a nezaujatého prístupu v zmysle tzv. teórie zadania, a samozrejme bez prieťahov či účelového predĺžovania vyšetrovania vykonávaním takých úkonov, ktoré na zistenie skutkového stavu a rozhodnutie vo veci nie sú nevyhnutné (viď § 2 ods. 10 Trestného poriadku) ?

Ako to je pri trestnom stíhaní sudcov za výkon ich právomocí mimo rámec zákona?

Ústavná garancia/ochrana sudcovskej nezávislosti (imunity) pri rozhodovacej činnosti sudcov a prísediacich členov senátu je uvedená v článku 148 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého:

“(4) Za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá. “

Ani sudcovská nezávislosť pri rozhodovaní však nie je bezbrehá a je limitovaná okrem pravidiel vyplývajúcich z právnej úpravy a ustálenej judiaktúry, aj všeobecne akceptovanými zásadami logického myslenia pri výklade a uplatňovaní práva v súlade s požiadavkou článku 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého:

”(4) Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“

Dodržanie uvedených limitov je v konkrétnych veciach testované súdmi v rámci fungovania systému opravných prostriedkov a súdneho prieskumu. 

Pri exsesoch zistených v rozhodovacej činnosti sudcov prichádza do úvahy vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti sudcu alebo aj trestnej zodpovednosti sudcu. 

Významný prvok ochrany sudcu ako predstaviteľa súdnej moci pred neopodstatneným trestným stíhaním na základe rozhodnutia vyšetrovateľa, ktorý pôsobí v hierarchickom systéme orgánov výkonnej moci, je ustanovený aj v článku 148 ods. 5 Ústavy SR, podľa ktorého:

“(5) Proti rozhodnutiu o začatí trestného stíhania sudcu môže dotknutý sudca podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor.”

Ochranu sudcovskej nezávislosti pri rozhodovacej činnosti požíva rozhodovacia činnosť sudcov a prísediacich, pri ktorej je výrok rozhodnutia výsledkom logickej konštrukcie preukázaných tvrdení a faktov zistených na základe vykonaných dôkazov, logických argumentov a súvislostí vysvetlených v odôvodnení rozhodnutia.

Ochranu však nepožíva arbitrárne uplatňovanie súdnej moci - rozhodovanie bez odôvodnenia a ani svojvoľné uplatňovanie práva, napr. keď z faktov jednoznačne svedčiacich v prospech pozitívneho výroku, sudca svojvoľne (bez zdôvodnenia) vyvodí výrok úplne opačný, nelogický, dôkazmi nepodložený.

Svojvoľné uplatnenie práva sudcom napĺňa špeciálnu skutkovú podstatu trestného činu ohýbania práva (§ 326aTrestného zákona), ktorá je paradoxne privilegovanou (miernejšie trestnou) oproti obdobnej všeobecnej skutkovej podstate trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona.

Zákonodarca tým povedal, že zneužitie právomoci sudcom (predstaviteľom súdnej moci) je menej trestné a teda menej závažné ako zneužitie právomoci inými verejními činiteľmi, čo sa pri zamyslení zdravým sedliackym rozumom javí ako minimálne ako nedomyslené bez prijateľného vecného základu a hodnotovo neprijateľné. Očakávali by sme opačný prístup a teda prísnejší postih sudcov, ktorí sú osobami s právnickým vzdelaním (okrem prísediacich v senátoch), mali by ísť vzorom a viesť všetkých ostatných (vrátane účastníkov konaní, v ktorých rozhodujú) k úcte a dodržiavaniu pravidiel a sudcovia nesmú byť ani politikmi, ako sú mnohí iní verejní činitelia.

Pri trestnom stíhaní sudcov sa na vznesenie obvinenia sudcovi za trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Trestného zákona vyžaduje súhlas Súdnej rady SR a to na základe pravidla uvedeného v § 9 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého:

„(2) V trestnom stíhaní sudcu pre trestný čin ohýbania práva podľa§ 326a Trestného zákona nemožno pokračovať, ak Súdna rada Slovenskej republiky vysloví nesúhlas s trestným stíhaním sudcu pre tento trestný čin. Trestné stíhanie sudcu musí byť zastavené alebo vec postúpená na prejednanie disciplinárneho previnenia len vtedy, ak skutok, ktorý sa sudcovi kladie za vinu nemožno právne posúdiť ako iný trestný čin.”

„§ 326a Ohýbanie práva

(1) Kto ako sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

1. na chránenej osobe, alebo
2. z osobitného motívu.”

„§ 326 Zneužívanie právomoci verejného činiteľa

(1) Verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,

1. vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu,
2. prekročí svoju právomoc, alebo
3. nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu,

potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.”

V tej súvislosti je potrebné uviesť, že obdobné konanie, ako je uvedené v § 326a Trestného zákona “svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok”, je vymedzené aj ako závažné disciplinárne previnenie sudcu v § 116 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

A ako je to pri trestnom stíhaní prokurátorov za výkon ich právomoci 

Ak je za obdobné konanie ako sudca (kvalifikované podľa § 326a Trestného zákona) trestne stíhaný prokurátor, jeho konanie je posudzované ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 327 Trestného zákona. 

V takom prípade na vznesenie obvinenie prokurátorovi vyšetrovateľ nepotrebuje žiadny súhlas. 

Vyšetrovanie trestného činu prokurátora môže v podstate trvať mesiace i roky (pri preťaženosti alebo pasívnom prístupe vyšetrovateľa a ani dôsledny dozor prokurátora nemusí zabezpečiť opak), pričom ak sa v rámci vyšetrovania nežiada o súhlas/príkaz na vykonanie invazívnych úkonov (úkony zasahujúce do základných práv a slobôd prokurátora), trestná vec vedená proti prokurátorovi sa počas vyšetrovania nedostane pred súd (sudcu pre prípravné konanie), ktorý by v rámci predbežnej otázky štandardne posudzoval aj dôvodnosť trestného stíhania vedeného proti prokurátorovi a ak by sa mu na základe obsahu vyšetrovacieho spisu nejavilo dôvodné, poukázal by na to a požadovaný úkon by neodsúhlasil, resp. príkaz na vykonanie úkonu by nevydal.

Právna úprava disciplinárnych previnení prokurátorov neobsahuje úplne rovnakú úpravu závažného disciplinárneho previnenia ako majú sudcovia (ako bolo citované vyššie), prípadné pochybenia pri výkone právomoci prokurátorom, či už z dôvodu nesprávneho výkladu alebo opomenutia je možné kvalifikovať a postihnúť ako disciplinárne previnenie prokurátorapodľa § 188 ods. 1 písm. a) zákona č. 154/2001 Z.z. ako „zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností prokurátora” s tým, že porušenou povinnosťou môže byť niektorá z povinností uvedených v § 26 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z., resp. v § 5 zákona č. 153/2001 Z.z.

Občan potrebuje zrozumiteľné vysvetlenie dôvodnosti a primeranosti trestného stíhania (nielen) prokurátora

Občan potrebuje zrozumiteľné vysvetlenie dôvodnosti trestného stíhania a presvedčivé ubezpečenie, že je trestnému stíhaniu prokurátora (osoby, ktorej profesionálnym poslaním je chrániť verejný záujem, chrániť a rešpektovať práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu) venovaná zvýšená pozornosť, obzvlášť, ak ide o trestné stíhanie za uplatnený procesný postup, ktorého cieľom bolo stíhať osoby podozrivé zo závažnej trestnej činnosti s presahom na ekonomické alebo politické elity štátu. 

To isté platí aj v prípade disciplinárneho “stíhania” prokurátora. 

Občan má dostať vysvetlenie v rozsahu, aby porozumiel, aký nedostatok sa prokurátorovi vytýka a tiež škodlivosti/závažnosti konania prokurátora, aby sa čo najviac eliminovali pochybnosti o možnom účelovom postupe, nielen medzi občanmi, ale aj medzi samotnými prokurátormi o tom, či je trestné stíhanie alebo disciplinárne “stíhanie” prokurátora správnou/primeranou reakciou právneho systému a nositeľov moci, na postup/správanie dotknutého prokurátora (aj s ohľadom na iné podobné prípady z minulosti) alebo by mohli byť dôvody aj iné, účelové či osobné.

Obzvlášť, ak ide o trestné stíhanie prokurátora, ktorý sa dlhoročne podieľa na trestnom stíhaní závažnej trestnej činnosti a/alebo na trestnom stíhaní významných podnikateľov, politických predstaviteľov, či iných spoločensky známych osôb so vzťahmi, kontaktmi a možným vplyvom na vysokých predstaviteľov súčasnej, minulej alebo budúcej výkonnej moci alebo aj zákonodárnej moci.

Tu treba poznamenať, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania  právomoci verejného činiteľa sa vyžaduje, aby išlo preukázateľne (nie subjektívne pocitovo alebo predstierane zo strany osôb, ktoré sa prokurátor snaží postaviť pred súd, a ich advokátov) o také konanie/postup prokurátora, ktorého sa prokurátor dopustí “v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech”, čonie je možné naplniť konaním/postupom, ktorého cieľom je trestne stíhať osoby podozrivé z trestného činu. 

Aj keby bol takýto postup sporný, na hrane zákona alebo aj rovno nezákonný, jeho posúdenie je vecou orgánov oprávnených posúdiť zákonnosť postupu prokurátora na základe opravných prostriedkov (bezprostredne nadriadený prokurátor a súdy), pričom generálny prokurátor môže jednotlivé postupy prokurátora upraviť záväzným stanoviskom alebo príkazom alebo nadriadený prokurátor záväzným pokynom alebo usmernením, ktorého účelom je zabezpečiť jednotné uplatňovanie právneho poriadku prokurátormi. 

Ak by aj išlo o závažnejší nedostatok (stále vychádzame z predpokladu, že cieľom postupu prokurátora bolo trestné stíhať osoby podozrivé z trestnej činnosti), do úvahy prichádza vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti za ”zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností prokurátora” (§ 188 ods. 1 písm. a) zákona č. 154/2001 Z.z.) podaním návrhu na Najvyšší správny súd SR.

Politik je vo funkcii na štyri roky a má svoj politický program, politické ciele - prokurátor je vo funkcii desiatky rokov a jeho konštatntným „programom” je ochrana verejného záujmu

Predstavitelia výkonnej moci a zákonodárnej moci vykonávajú svoj dočasný mandát - uplatňujú občanmi zverenú moc na dosiahnutie politických cieľov/programu, ktoré ponúkli občanom, najdlhšie počas jedného funkčné obdobie (potom nasledujú ďalšie voľby), často porušujú nielen pravidlá legislatívneho procesu, ale aj iné pravidlá, ak tvoria prekážky ich programu a cieľov. Jedna garnitúra za druhou, bez výnimky.

Zatiaľ čo prokurátor je striktne apolitický (vi’d. § 26 ods. 1 písm. d), písm. f), § 27 ods. 1 písm. e) a písm. f) zákona č. 154/2001 Z.z.) a chráni verejný záujem (aj voči politikom) po celý svoj profesionálny život. 

Občan preto potrebuje dostať zrozumiteľné odpovede na prirodzené otázky, vyplývajúce z tohto rozdielneho východiska pre činnosť politika a výkon funkcie prokurátora, ak sa pri uplatňovaní svojich “programov” dostanú do konfliktu.

Občan má od prvého momentu verejného rozšírenia informácie o trestnom stíhaní prokurátora dostávať informácie takého obsahu a v takej forme, aby porozumel tomu, v čom spočíva pochybenie prokurátora a čím je daná taká závažnosť tohto pochybenia, že to odôvodňuje trestné stíhanie prokurátora. 

Aby vo svetle zverejnených informácií o okolnostiach trestného stíhania prokurátora, vrátane vyjadrení politikov a médií (nezriedka účelovo vytváraných mediálnych obrazov o želanej “realite”), ale aj informácií o veciach vplyvných politikov, podnikateľov a lobistov, v ktorých je/bol trestne stíhaný prokurátor činný v duchu svojho profesionálneho poslania, občan nepochyboval o tom, že trestné stíhanie voči prokurátorovi - dlhoročnému profesionálnemu ochrancovi jeho práv a zákonom chránených záujmov a ochrancovi verejného záujmu, sa vedie dôvodne a férovo.

A vysvetlenia potrebuje nielen občan, ale aj samotní prokurátori, pre ktorých je každý takýto prípad precedensom, ktorí sa môže z prevencie pred nedostatkami v postupe prokurátorov zmeniť na neželanú stratu odvahy prokurátorov trestne stíhať závažné trestné veci politicky exponovaných či iných vplyvných osôb. A treba uviesť, že aj keď by nakoniec nedošlo k odsúdeniu prokurátora, už aj samotné trestné stíhanie prokurátora (často niekoľkoročné) zanechá škvrnu na jeho profesionálnom kredite a zo strany stíhaného prokurátora prinesie zrejme stratu dôvery v právny systém, ktorý ho nespravodlivo trestne stíhal. 

Pritom obštrukcie a účelové postupy advokátov, ktorí v súdnom konaní stoja na strane obžalovaných osôb proti prokurátorovi, ktorí zastupuje štát, ostávajú často bez povšimnutia. Pritom cieľom advokátov je dosiahnúť čo najlepší výsledok pre svojho obžalovaného klienta, nie zistenie pravdy a dosiahnutie spravodlivosti na jej základe.

Jedna stránka je formálne právo, ktorému bežné obyvateľstvo celkom presne nemusí rozumieť, ani sa to od neho neočakáva. Na to máme v štáte právnické fakulty, ktoré pripravujú - vzdelávajú a vychovávajú právnikov na to, aby aj v mene svojich spoluobčanov takéto veci správne posúdili a poskytli spoločnosti svoje vedomosti a službu. Aj tento odborný príspevok plní túto úlohu. 

Druhou stránkou je však preloženie toho, čo sa deje na úrovni formálnej aplikácie práva do tzv. populárneho jazyka zrozumiteľného občanom. Zjednodušene povedané, treba vysvetliť podstatu pochybenia prokurátora a jeho škodlivosť tak, aby to bolo pochopiteľné „zdravým sedliackym rozumom”.

Aká by mohla/ mala byť reakcia stavovských orgánov prokuratúry v prípade trestného stíhania prokurátora? 

Osobitne, ak ide o trestné stíhanie súvisiace s výkonom jeho právomocí vyplývajúcich z výkonu funkcie prokurátora, a nie o delikt v rámci jeho súkromného života (napr. nedbanlivostné ublíženie na zdraví v dôsledku spôsobenia dopravnej nehody alebo iný trestný čin, orgány samosprávy prokuratúry, ktorých základným poslaním je “ochrana práv a oprávnených záujmov prokurátorov” (§ 218 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z.) by sa mali orgány samosprávy prokurátárov zaujímať o dôvody a vývoj trestného stíhania prokurátora pre výkon jeho právomoci.

Kedy je zasahované viac do práv a oprávnených záujmov prokurátora ako pri trestnom stíhaní prokurátora ?

Okrem toho, že ide ochranu práv a oprávnených záujmov konkrétneho trestne stíhaného prokurátora, každý takýto prípad je možné a potrebné vnímať ako precedens pre obdobné alebo podobné skutkové a právne situácie prokurátorov, ktorí denne uplatňujú právo, ktorého dynamické zmeny a nejednoznačnosť si často vyžadujú zo strany prokurátora postupy a rozhodnutia smerujúce k naplneniu účelu trestného konania, ktoré môžu byť sporné, napadnuté, spochybnené (obhajobou alebo aj nadriadeným prokurátorom) a na konci aj posúdené súdnou autoritou ako nesprávne a teda nezákonné.

Nezákonnosť v postupe či právnom názore neznamená automaticky deliktuálnu zodpovednosť prokurátora alebo iného orgánu (vyšetrovateľ, súd), na jej priebežné posudzovanie a odstraňovanie vrátane prípadov odlišnosti právneho posúdenia veci rôznymi orgánmi je vytvorený systém dozorových, dohľadových, kontrolných a opravných prostriedkov, na konci ktorého je prieskum zo strany najvyšších súdnych autorít, vrátane Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva. 

Rovnako dôležitou otázkou je, či je nedostatok v postupe alebo rozhodovacej činnosti prokurátora takej intenzity a závažnosti, že nie je postačujúce, aby bol tento nedostatok iba predmetom disciplinárneho konania, najmä ak k nedostatku došlo postupom, z ktorého bola zrejmá snaha o dosiahnutie účelu trestného konania bez preukázania pohnútky spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť majetkový prospech. 

A to aj z pohľadu dôsledkov prípadného dočasného pozastavenie výkonu funkcie prokurátora, ktoré znamená, že všetky spisy/prípady dotknutého prokurátora budú prerozdelené iným prokurátorom, ktorí ich musia naštudovať a “nastúpiť” do konania v rôznom štádiu ich priebehu (pred / po začatí trestného konania, po vznesení obvinenia, po podaní obžaloby, v odvolacom konaní). Z pohľadu systému je to vynútený výkon prokurátorov navyše, pri rozsiahlejších veciach spojený s niekoľkomesačným spomalením konania (doba potrebná na naštudovanie prerozdelených spisov popri vlastnej agende), ktorý mohol byť z pohľadu verejného záujmu účinnejšie využitý v iných trestných veciach.

Ak bude prokurátor mimo služby rok, či nebodaj ešte dlhšie, prirodzene vypadne z pracovných stereotypov a trpí tým jeho spoločenský i profesionálny kredit, aj jeho psychika, preto je potrebné čo najskôr dosiahnuť definitívne rozhodnutie vo veci a najmä čo najskôr dostať vec pred súd, ktorý posúdi, či je trestné stíhanie vedené dôvodne a či bolo preukázané naplnenie znakov žalovaného trestného činu prokurátora. 

Základná otázka: Je zistené pochybenie prokurátora nezlučiteľné s výkonom funkcie prokurátora ?

Aj pre to všetko, je nevyhnutné už od začiatku hľadať odpovede na otázku, vrátane vecných a právnych argumentov, či inkriminované konanie prokurátora sa javí byť nezlučiteľným s výkonom funkcie prokurátora a či je primerané za takéto konanie viesť proti prokurátorovi trestné stíhanie so všetkými negatívnymi dôsledkami.

Dočasné pozastavenie výkonu funkcie prokurátora generálnym prokurátorom, ktoré je upravené ako fakultatívne, t.j. len ako možnosť (§ 13 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z.), by zrejme v zásade nemalo predchádzať nadobudnutiu právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia, nakoľko rozhodnutie generálneho prokurátora (nadriadeného prokurátora podľa § 54 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z.) nepochybne pôsobí indikatívne aj na vnímanie veci zo strany dozorového prokurátora (aj keď bude ktokoľvek tvrdiť, že to tak nie je), ktorí bude až následne rozhodovať o sťažnosti obvineného prokurátora proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Ak chceme chrániť procesnú autonómiu, nestrannosť a nezávislosť prokurátorov pri ochrane verejného záujmu a nechceme pripustiť stav, aby sa existovala reálna hrozba ich trestného stíhania, ktoré začínajú orgány polície podriadené výkonnej moci, je na mieste uvažovať a zaviesť pri vznesení obvinenia prokurátorovi obdobnú kontrolu, aká je pri sudcoch pri vznesení obvinenia za trestný čin ohýbania práva s tým, že túto ochranu by bolo vhodné rozšíriť aj na ďalšie trestné činy, ktoré môžu byť stíhané v súvislosti s výkon právomoci sudcu, resp. prokurátora.

Prípadne by mohlo byť upravené pravidlo, že o vznesení obvinenia prokurátorovi, by rozhodoval iba prokurátor krajskej prokuratúry, prípadne prokurátor generálnej prokuratúry, a že rozhodnutie generálneho prokurátora o dočasnom pozastavení výkonu funkcie prokurátora by bolo podmienené súhlasom Rady prokurátorov SR(ako pri iných procesoch v personálnej oblasti upravených v § 224 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z.z.), čím by bol vytvorený účinný nástroj na plnenie poslania Rady prokurátorov SR - chrániť práva a oprávnené záujmy prokurátorov. 

Prípadne by mohlo byť upravené, že o dočasnom pozastavení výkonu funkcie prokurátora (na základe návrhu generálneho prokurátora) alebo aspoň o opravnom prostriedku (dotknutého prokurátora) voči rozhodnutiu o dočasnom pozastavení výkonu funkcie prokurátora rozhoduje po vyjadrení Rady prokurátorov SR senát Najvyššieho správneho súdu SR. 

Je nevyhnutné snažiť sa o zákonnosť postupov a rozhodnutí prokurátorov, ale na strane druhej je neprípustné, aby pri pochybení prokurátora v postupe či právnom názore, ktoré je často sporné, visela nad hlavou prokurátora hneď hrozba trestného stíhania a navyše aj s dočasným pozastavením výkonu funkcie prokurátora, ktoré znamená okrem iného odobratie všetkých prípadov dotknutému prokurátorovi a ich prerozdelenie iným prokurátorom.

V týchto prípadoch vy malo byť trestné stíhanie prokurátora ako ochrancu verejného záujmu ultima ratio (posledná voľba) a iba v jasných prípadoch, kde je preukázateľne naplnená vyššie citovaná pohnútka trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa konať “ v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech”, a nie konať v úmysle postaviť osoby podozrivé z trestnej činnosti pred súd.

Trestné stíhanie kariérneho prokurátora za jeho postup pri stíhaní páchateľov závažnej trestnej činnosti musí byť pozorne sledované 

Rada prokurátorov by sa v súlade s jej základným poslaním a úlohami mala zaujímať o trestné stíhanie vedené voči prokurátorovi a zároveň by sa mala k tomuto aj aktivne verejne vyjadrovať (v záujme transparentnosti a podpory dôvery v systém), predovšetkým v prípadoch, ak je trestne stíhanie vedené v súvislosti s výkonom funkcie prokurátora. 

Cieľom aktivity Rady prokurátorov by malo byť, aby prípravné konanie bolo vedené čo najplynulejšie tak, aby trestná vec vedená proti prokurátorovi bola predložená čo najskôr (bez prieťahov) na rozhodnutie súdu, ak nebude ukončená v prípravnom konaní iným rozhodnutím alebo odovzdaná alebo postúpená generálnemu prokurátorovi (§ 526a Trestného poriadku), ak by mohlo ísť o disciplinárne previnenie prokurátora.

Zdržanlivosť komentovania priebehu trestného konania zo strany stavovských organizácii je na mieste, avšak nemôže byť dôvodom na rezignáciu na ich základné poslanie - ochranu práv a oprávnených záujmov prokurátorov. 

Trestné stíhanie prokurátora (dlhoročného ochrancu verejného záujmu) ovplyvňuje všetky aspekty profesionálneho života prokurátora a v prípade pozastavenia výkonu funkcie prokurátora významne zasahuje aj do príjmových pomerov prokurátora a jeho rodiny, preto je potrebné trestné stíhanie prokurátora meritórne ukončiť čo najskôr, aby bol stav právnej neistoty odstránený.

Občan by mal dostať presvedčivé vysvetlenia o tom, že každé trestné stíhanie  prokurátora (ochrancu verejného záujmu) je pod drobnohľadom a že podlieha starostlivému dozoru, dohľadu a kontrole zo strany prokuratúry a súdov a sleduje ho pozorne aj Rada prokurátorov, aby nedošlo k nedôvodnému či neprimeranému zásahu do práv stíhaného prokurátora a nepriamo neželane aj k ovplyvneniu nestrannosti a nezávislosti ostatných prokurátorov.

Občan by mal byť priebežne informovaný o tom, že vyšetrovanie postupuje plynule bez prieťahov (že sú riadne vykonávané úkony vyšetrovania, bez niekoľkomesačnej pasivity), kedy je možné očakávať jeho skončenie, prípadne čo bráni skončeniu vyšetrovania, aby nemohla vzniknúť situácia, že sa trestné stíhanie a zásah do života prokurátora bude “vliecť” niekoľko rokov.

Na záver:

Ten, kto sa „prelúskal” textom až sem, by mal mať, verím, dúfam, podstatne lepšiu predstavu o tom, akú prácu, aké poslanie plnia v spoločnosti prokurátori a tiež z akých dôvodov je potrebné prokurátorov a všetko čo vykonajú alebo povedia, vnímať inak ako iných právnikov, najmä advokátov, či predstaviteľov iných právnických povolaní… prečo nie je právnik ako právnik, a hoci medzi všetkými právnickými povolaniami sú rozdiely medzi jednotlivcami, profesionálne hodnotové východiská a poslanie jednotlivých profesií sú dané a tie nepustia ...

Prokurátorov je vo verejných funkciách minimum (občas sa niektorí “mihli” vo funkciách štátnych tajomníkov - bez politickej príslušnosti). Vo verejnom živote, verejných funkciách jasne prevládajú advokáti, ktorí sú z podstaty svojej profesie orientovaní skôr na záujmy klientov a ich záujmových skupín, vrátane advokátov, ako na záujem verejný, či hľadanie pravdy (najmä, ak to je v rozpore so záujmom klienta), samozrejme aj tu sa nájdu výnimky. Tento stav v podstate neobmedzeného pôsobenia advokátov vo verejných funkciách, ktorí sa zrejme nezmení, je pre vývoj slovenskej spoločnosti determinujúci a závisí od konkrétnych osobností, či táto determinácia bude z pohľadu dosahovania verejného záujmu pozitívna alebo skôr opačná smerujúca prednostne k naplneniu záujmov klientov a záujmových skupín, ktoré advokáti zastupujú.

Prostredie, v ktorom sa prokurátori môžu „bezpečne” venovať plneniu svojho profesionálneho poslania - chrániť verejný záujem, je nevyhnutným predpokladom pre to, aby sa dôsledné dodržiavanie princípov a pravidiel subjektmi práva, vrátane samotného štátu, stalo v slovenskej spoločnosti realitou, nie iba želaním jej členov, či legislatívne predpokladanou fikciou.

Ctení kolegovia, právnici, prokurátori ! 

Naše mamky, či babky (až na výnimky) nechodili na právnické fakulty a nevedia preto veľmi posúdiť, nerozumejú tomu, čo sa okolo nás deje vo svete legislatívy, práva, nevyznajú sa v často protichodných komentároch rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní a súdov politikov a médií, niekedy dokonca aj právnikov. 

Preto problémy v tejto oblasti nemôže pochopiť a vyriešiť zrejme nikto iný ako my právnici. A my sme aj povinní vedieť to čo sa deje okolo v oblasti práva vysvetliť, našim mamám, otcom, babkám, priateľom, komunitám, v ktorých žijeme.

Ak sú ľudia klamaní a zavádzaní účelovo podsúvaným deformovaným videním sveta a očakávame od nich, že to bude pre nich “takto” stačiť, staviame ich do nedôstojne role.

Snažme sa dať ľuďom, v čo najširšom kruhu okolo nás, dôstojnosť, snažme sa o spravodlivosť na základe skutkovej pravdy posúdenej v súlade s právom a morálkou.

K tomu nás viedli naši pedagógovia na právnických fakultách, k tomu sme sa zaviazali v promočnom sľube absolventa práva i sľube prokurátora.

A keď budete ako občania rozmýšľať o tom, čo sa okolo Vás/nás hovorí a deje, skúste pozorne vnímať a kritickým myslením vyhodnocovať čo na jednej strane robí, píše alebo hovorí prokurátor vedený profesionálnym poslaním chrániť verejný záujem, resp. čo robia, píšu alebo hovoria iní právnici, u ktorých je pomerne vysoká pravdepodobnosť, že z podstaty ich remesla celkom prirodzene zastávajú iné ako verejné záujmy.

„Každé čestné konanie má svoj pôvod v niektorej zo štyroch cností. 

Buď súvisí s prenikavým poznaním pravdy, 
alebo s vôľou dbať na záujmy ľudskej spoločnosti, dávať každému, čo mu patrí a dodržiavať zmluvy, 
alebo s veľkosťou a silou vznešeného a nepremožiteľného ducha, 
či konečne so zachovávaním poriadku a miery vo všetkých činoch a slovách, v ktorých spočíva umiernenosť a zdržanlivosť.“ 

(Marcus Tullius Cicero)