Môže zlodej okradnúť zlodeja?

Môže zlodej okradnúť zlodeja?
Can a thief steal from a thief?

JUDr. Ing. Timotej Baďo
prokurátor Okresnej prokuratúry v Skalici
externý doktorand Právnickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave 

ABSTRAKT:

Nasledujúci príspevok sa zaoberá problematikou, ako správne posúdiť, ak páchateľ odcudzí už skôr odcudzenú vec. Alebo povedané inak, či z pohľadu trestného práva je opísané konanie sankcionovateľným normami trestného práva. Záverom sa príspevok zoberá aj dubióznou konštrukciou skutkových podstát trestných činov sprenevery a zatajenia veci.

ABSTRACT/SUMMARY:

The following article deals with an issue of how to correctly assess if a perpetrator has stolen a previously stolen thing. In other words, if from the point of view of criminal law, is such an action punishable by criminal law. In conclusion, the paper also deals with the dubious construction of the facts of the crimes of embezzlement and concealment.

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:

Krádež, prisvojenie si veci, legálna definícia, sprenevera, zatajenie veci.

KEY WORDS:

Theft, appropriation of things, legal definition, embezzlement, concealment of thing.

Právne úvahy prezentované v príspevku budú čiastočne demonštrované na nasledujúcom príklade:

Osoba A v letiskovej hale počas čakania na prílet lietadla využije moment, keď si osoba B odskočí na toaletu, a odcudzí jej batožinu ponechanú bez dozoru v hodnote 2500 Eur, pričom však osoba B krátko predtým túto istú príručnú batožinu odcudzila jej skutočnému vlastníkovi – osobe C, ktorá ju ponechala bez dozoru v čakárni autobusovej stanice.

Najpodstatnejšia otázka, o ktorej zodpovedanie sa pokúsim v tomto príspevku, sa týka toho, ako správne posúdiť konanie osoby A (druhého zlodeja v poradí).

Pokiaľ ide o osobu B (prvého zlodeja v poradí), jej skutok spáchaný na osobe C (poškodenom) možno právne posúdiť ako dokonaný prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Som toho názoru, že konanie osoby A nie je možné kvalifikovať rovnako ako konanie osoby B, a to napriek tomu, že z pohľadu skutkového ide o fakticky totožné konanie.

K uvedenému dôvodím nasledovne:

Základná skutková podstata prečinu krádeže podľa § 212 Trestného zákona obsahuje okrem iného znak (pojem) „prisvojenie si cudzej veci“. Trestný zákon v ustanovení § 130 ods. 4 obsahuje legálnu definíciu (výklad) tohto pojmu. Uvedené ustanovenie znie: „Prisvojením veci sa na účely tohto zákona rozumie odňatie veci z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene, bez súhlasu, s úmyslom s ňou nakladať ako s vlastnou vecou.“

V trestnom práve hmotnom má pojmológia mimoriadny význam. Ak má Trestný zákon pre určitý pojem svoju zákonnú (legálnu) definíciu, táto definícia - jej doslovné znenie (v príslušnom gramatickom tvare) je potom súčasťou znakov každej skutkovej podstaty trestného činu, ktorá tento pojem obsahuje.

Najvyšší súd SR v minulosti posudzoval legálnu definíciu pojmu „detská pornografia“ podľa § 132 ods. 4 Trestného zákona, pričom NS SR v týchto súvislostiach uviedol, že: „Charakteristika zobrazenia sexuálneho styku alebo obnažených častí tela v zmysle § 132 ods. 4 Trestného zákona je súčasťou legálnej definície detskej pornografie podľa naposledy označeného ustanovenia, a teda aj zákonným znakom trestných činov podľa § 368 až § 370 Trestného zákona, ktoré obsahujú vo svojich odsekoch všeobecný kvalifikačný pojem detská pornografia (v príslušnom gramatickom tvare).“^[1]

Účelom pojmológie v trestnom práve je, aby pojmy inak bežne zaužívané neboli obsahovo identické aj pre účely trestného práva tam, kde je to z rôznych dôvodov nežiaduce. Na druhú stranu, pri určitých pojmoch je žiaduce, aby tieto pod seba zahŕňali aj definície, ktoré pre mimo-trestné spoločenské vzťahy nie sú typické, alebo naopak, boli takéto definície zo zaužívaného pojmu vylúčené. Ukážkovým príkladom je trestnoprávna definícia pojmu „vec“, do ktorej v režime Trestného zákona spadajú aj pojmy, ktoré nie sú ako veci v občianskom živote (povedomí) bežne zaužívané (napr. ovládateľná prírodná sila). V naznačenom príklade ide o extenzívne zadefinovanie pojmu vec výlučne na účely trestného práva, čo súvisí so spoločenskou potrebou postihnúť aj konania proti takým veciam iného, ktoré by v bežnom chápaní nemohli byť za veci inak nikdy považované. Potreba takéhoto zadefinovania pojmov nastáva aj v opačnom smere, keď je nevyhnutné vymedziť určitý pojem užšie, než ako by bol zrejme chápaný bežnými adresátmi práva.

Zjednodušene povedané, ak je určitý pojem trestného práva hmotného výslovne zadefinovaný v Trestnom zákone, od jeho legálneho výkladu sa nemožno žiadnym spôsobom odkloniť. Jeho zákonná (trestnoprávna) definícia je tzv. „berná minca“. Ak sa napríklad za „vec“ v zmysle legálnej trestnoprávnej definície považuje určitá množina prvkov X, túto množinu nie je možné žiadnou metódou výkladu rozšíriť ani o jeden jediný prvok. Pokiaľ teda sám zákonodarca definuje určitý právny termín, robí tak zjavne preto, že mu chce dať odlišný význam, než aký má v bežnom jazyku, a preto musí mať výklad podľa legálnej definície prednosť pred výkladom podľa bežného jazyka.^[2]

Aplikujúc tieto závery na znak „prisvojenie si cudzej veci“, ktorý je povinným znakom objektívnej stránky skutkovej podstaty (aj) trestného činu krádeže, možno rezultovať, že pre naplnenie všetkých znakov dokonaného trestného činu krádeže sa bezpodmienečne vyžaduje, aby páchateľ odňal bez súhlasu vec buď z dispozície vlastníka, alebo inej osoby, ktorá je jej oprávneným držiteľom.

V našom prípade osoba A odňala vec z faktickej dispozície osoby B, ktorá nie je ani vlastníkom predmetnej odcudzenej veci a ani nie jej oprávneným držiteľom. Ukradnutím veci totiž nie je možné k nej nadobudnúť vlastnícke právo alebo oprávnené právo držby. Zlodej sa teda odcudzením veci nikdy nestáva jej vlastníkom a ani oprávneným držiteľom.

Z uvedených dôvodov, ak osoba A odcudzila osobe B vec, ktorej osoba B nebola vlastníkom a ani jej oprávneným držiteľom, nedošlo k naplneniu všetkých znakov objektívnej stránky trestného činu krádeže, konkrétne k naplneniu znaku „prisvojenie si veci“.

Pre vylúčenie všetkých pochybností je však potrebné sa vysporiadať aj s tým, či zákonodarca v súvislosti so znakom „dispozícia“ uvedeným v ustanovení § 130 ods. 4 Trestného zákona sa obmedzuje iba na faktickú (skutočnú) dispozíciu nad vecou, alebo má zákonodarca na mysli dispozíciu právnu - právo vecou disponovať, ktoré je súčasťou vlastníckeho práva ako celku.

Ak by sme dotknutý znak vykladali spôsobom, že za odňatie veci z dispozície vlastníka je potrebné považovať každý zásah do vlastníckeho práva, potom by ustanovenie § 130 ods. 4 Trestného zákona vôbec nebolo potrebné a jeho existencia v Trestnom zákone by nedávala žiadny zmysel.

Ničím nerušený výkon vlastníckeho práva je totiž objektom trestného činu krádeže, resp. objektom všetkých majetkových trestných činov a nie ich objektívnou stránkou. Nebolo by logické, aby zákonodarca ustanovením § 130 ods. 4 Trestného zákona vyjadroval, že krádežou sa neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva vo všeobecnosti, keď táto skutočnosť je vyjadrená (pokrytá) už samotným objektom tohto trestného činu.

Chápanie uvedeného znaku ako akéhokoľvek zásahu do nerušeného výkonu vlastníckeho práva vylučuje aj samotná konštrukcia ustanovenia § 130 ods. 4 Trestného zákona. Tou je použitie spojky „alebo“. Trestné teda bude odňatie z dispozície vlastníka alebo inej osoby, ktorá má vec oprávnene. Ak by sa odňatie z dispozície považovalo za zásah do vlastníckeho práva vo všeobecnosti, potom by časť ustanovenia „alebo inej osoby, ktorá ju má oprávnene“ bola nadbytočná, nakoľko aj odňatím z dispozície inej osoby by došlo k zásahu do vlastníckeho práva skutočného vlastníka veci a nebolo by potrebné túto skutočnosť výslovne v Trestnom zákone zdôrazňovať.

Aj gramatická formulácia „odňatie“, ktorú v týchto súvislostiach používa zákonodarca, nepochybne evokuje, že ide o odňatie faktické a nie o odňatie právne. Je možné odňať vec fyzicky, avšak nie je možné trestným (protiprávnym) činom odňať vlastnícke právo a ani jeho súčasť alebo právo držby.

Pre vylúčenie všetkých pochybností zdôrazňujem, že ustanovenie § 130 ods. 4 Trestného zákona je ustanovenie hmotnoprávne, ktoré sa týka trestnej zodpovednosti, a preto spôsob jeho výkladu musí byť doslovný a pri pochybnostiach reštriktívny.

Z uvedených dôvodov mám za to, že zákonodarca pri koncipovaní ustanovenia § 130 ods. 4 Trestného zákona mal na mysli výlučne faktické (reálne) odňatie (zmocnenie sa) určitej veci a nie akýkoľvek zásah do vlastníckeho práva.

Za disponovanie s vecou je však podľa môjho názoru potrebné považovať aj takú dispozíciu, keď si vlastník veci alebo iný oprávnený držiteľ vec na určitý čas odloží na niektoré miesto, pričom k opätovnej faktickej držbe veci môže kedykoľvek podľa svojej vlastnej vôle opätovne pristúpiť. Napríklad vlastník vozidla zaparkuje vozidlo na parkovisku a odíde na nákup. Alebo vlastník motorovej píly si túto dočasne odloží vo svojej šope, kde ju ponechá až do času, kedy ju bude opäť potrebovať. Takéto konanie vlastníka alebo držiteľa veci ho nevylučuje z faktického disponovania vecou. Faktické disponovanie sa odložením veci na určitý čas neprerušuje a je len jedným zo spôsobov realizácie dispozície.

Odlišná situácia by nastala, ak by vlastník veci alebo jej držiteľ vec stratil. V takomto prípade by faktické disponovanie nad vecou bolo ukončené a prisvojenie si takejto stratenej veci je postihované už odlišnou skutkovou podstatou – skutkovou podstatou trestného činu zatajenia veci podľa § 236 Trestného zákona (k uvedenému viď nižšie).

Rezultujú však potom všetky vyššie uvedené závery v to, že odcudzenie odcudzenej veci bude beztrestné? Nie nevyhnutne.

Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti za trestný čin krádeže bude rozhodujúce, či v poradí druhý zlodej vedel, že vec, ktorú plánuje odcudziť, je vecou už odcudzenou.

V prípade, ak by páchateľovi táto skutočnosť nebola známa, je možné posúdiť jeho konanie ako konanie v pozitívnom skutkovom omyle, a tak možno jeho konanie kvalifikovať (za splnenie ostatných zákonných podmienok) ako trestný čin.

Omyl je rozpor medzi predstavou páchateľa o stave vecí a ich skutočným objektívnym stavom. O pozitívny skutkový omyl pôjde vtedy, ak sa páchateľ mylne domnieva, že existuje skutočnosť, ktorá je zložkou skutkovej podstaty trestného činu. V našom skúmanom prípade je touto zložkou vlastnícke právo, resp. právo držby.

Aj keď vlastníctvo veci a právo držby sú pojmy právne, omyl v týchto skutočnostiach sa z pohľadu trestného práva bude posudzovať vždy ako omyl skutkový a nie ako omyl právny.

Pozitívny skutkový omyl nevylučuje zodpovednosť za úmyselný trestný čin, a preto v našom skúmanom prípade nie je vylúčená ani trestná zodpovednosť za dokonaný trestný čin krádeže podľa § 212 Trestného zákona.

Pokiaľ však páchateľ svojím konaním napĺňa objektívnu stránku základnej skutkovej podstaty trestného činu krádeže iba v modalite podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (spôsobenie aspoň malej škody) bude možné jeho konanie (za splnenia ostatných zákonných podmienok) posúdiť iba ako pokus trestného činu. Druhý zlodej v poradí nemôže odcudzením odcudzenej veci poškodenému spôsobiť logicky žiadnu (ďalšiu) škodu. Ustanovenie § 212 Trestného zákona narába v základnej skutkovej podstate a aj v kvalifikovaných skutkových podstatách výlučne s pojmom „škoda“ a nie s pojmom „rozsah“ a preto v prípade dokonaného trestného činu krádeže musí byť poškodenému škoda skutočne aj spôsobená a nestačí vychádzať iba z hodnoty veci.^[3]

Naproti tomu v prípade, ak páchateľ vie, že odcudzuje vec, ktorá už bola odcudzená, je jeho trestná zodpovednosť pre trestný čin krádeže vylúčená.^[4]

 V takomto prípade páchateľ vie, že vec, ktorú si prisvojuje, neodníma z faktickej dispozície vlastníka a ani z dispozície inej osoby, ktorá ju má oprávnene pri sebe. Jeho predstava o rozhodných skutočnostiach je identická so skutočným stavom veci, a preto aplikovanie skutkového omylu je v tomto prípade vylúčené.

Možno teda uzavrieť, že ak páchateľ nevie, že si prisvojuje odcudzenú vec, a tohto konania sa dopustil v úmysle spáchať trestný čin, je možné toto konanie posúdiť ako trestný čin krádeže (buď vo forme pokusu alebo vo forme dokonaného trestného činu).

Naproti tomu v prípade, ak páchateľ vie, že si prisvojuje odcudzenú vec, je vylúčené, aby bolo jeho konanie posúdené ako trestný čin krádeže.

Tieto právne závery otvárajú výzvu aj na poli dokazovania. Nie je totiž vylúčené, že páchateľ zvolí takú procesnú obranu, keď bude tvrdiť, že sa domnieval, že vec, ktorú odcudzil, bola vecou už skôr odcudzenou. Napríklad, páchateľ odcudzí spred krčmy bicykel, pričom v rámci procesnej obrany bude tvrdiť, že na tomto bicykli prišiel Jozef, o ktorom počul, že tento bicykel ukradol pred týždňom vo vedľajšej dedine.

V takomto prípade bude páchateľovi potrebné vykonaným dokazovaním preukázať, že musel vedieť, že vec, ktorú odcudzil, bola v čase odcudzenia v dispozícii vlastníka alebo inej osoby, ktorá mala vec v oprávnenej držbe.

Ak by sme za právne konformné prijali vyššie uvedené závery, môže to mať závažný hmotnoprávny vplyv aj na niektoré ostatné skutkové podstaty trestných činov, konkrétne na trestný čin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona a trestný čin zatajenia veci podľa § 236 Trestného zákona.

 Vyššie uvedené skutkové podstaty trestných činov spolu so skutkovou podstatou trestného činu krádeže sú jediné, ktorých súčasťou objektívnej stránky je znak “prisvojenia si veci“.

Skutkové podstaty trestných činov sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona a zatajenia veci podľa § 236 Trestného zákona však po aplikovaní legálnej definície ustanovenia § 130 ods. 4 Trestného zákona nedávajú žiadny zmysel.

Majme na pamäti, že nie je možné, aby v jednom a tom istom zákone identické právne pojmy boli naplnené odlišným obsahom. Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 8 As 20/2006 zo dňa 31.03.2008 k tejto problematike uviedol: „Predovšetkým základným princípom tvorby a výkladu právnych predpisov by odporoval záver, že rovnaký pojem v rovnakom právnom predpise je možné vykladať odlišne, pokiaľ výnimočne odlišný obsah pojmu nie je celkom jasne vyjadrený v tomto predpise.“

Zákonodarca legálnu definíciu „prisvojenia veci“ nediferencuje vo vzťahu k jednotlivým skutkovým podstatám, ktoré túto definíciu majú obsiahnutú v objektívnej stránke. Potom platí lat. lege non distinguente nec nostrum est distinguere (kde zákon nerozlišuje, ani nám neprináleží rozlišovať).^[5] 

Z týchto dôvodov jeden a ten istý znak v jednej skutkovej podstate by mal mať rovnaký význam aj v každej ďalšej skutkovej podstate, ktorá takýto znak obsahuje.

Podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona sa prečinu sprenevery dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú.

Teda po zapracovaní uvedenej legálnej definície (v príslušnom gramatickom tvare) do vyššie uvedenej skutkovej podstaty zistíme, že nikto nikdy nebude môcť naplniť objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona.

Na jednej strane totiž objektívna stránka skutkovej podstaty uvedeného trestného činu vyžaduje odňatie veci z dispozície vlastníka alebo oprávneného držiteľa, no na strane druhej vyžaduje, aby hmotným predmetom útoku bola výlučne vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Hmotným predmetom útoku je pri trestnom čine sprenevery vždy len vec, ktorá je vo faktickej dispozícii páchateľa oprávnene, čoho logickým záverom je, že pri tomto trestnom čine nikdy neprichádza k jej odňatiu z dispozície vlastníka alebo oprávneného držiteľa, a teda ani nemôže dôjsť k naplneniu všetkých znakov tohto trestného činu.

Obdobné závery platia aj vo vzťahu ku skutkovej podstate trestného činu zatajenia veci podľa § 236 Trestného zákona. Pri napĺňaní objektívnej stránky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu páchateľ nikdy neodníma vec z faktickej dispozície inej osoby, nakoľko páchateľ si spravidla prisvojuje vec, ktorá sa do jeho moci dostala nálezom alebo omylom.

Akceptácia záverov prezentovaných v tomto článku by potom znamenala absolútnu nepostihnuteľnosť páchateľov trestných činov sprenevery a zatajenia veci.

           Záverom si však dovoľujem uviesť, že vyššie prezentovaný právny výklad je prísne formalistickým a doslovne gramatickým, pričom dlhoročná aplikačná prax (predovšetkým vo vzťahu k trestnému činu sprenevery podľa § 213 Trestného zákona) takémuto výklad nedáva za pravdu. Príspevok v žiadnom prípade neašpiruje na zmenu doterajšej aplikačnej praxe, ale jeho účelom je poukázať na niektoré možné nedokonalosti zákona a súčasne vytvoriť priestor pre cizelovanie právnych názorov a otvorenie diskusie o zaujímavých (aj keď možno len čisto teoretických) právnych otázkach.

Zoznam použitej literatúry

1.    Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva, 2 vydání. Praha: Auditorium 2019.

2.    Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 8 As 20/2006 zo dňa 31.03.2008.

3.    Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 19/2013 zo dňa 22.05.2013.

Rozhodnutie č. 28 zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2018.

[1] Rozhodnutie č. 28 zo Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 3/2018.

[2] Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva Trestního, 2 vydání. Praha 2019. str. 62.

[3] Pre úplnosť uvádzam, že závery prezentované v tomto odseku vychádzajú z chápania pokusu trestného činu, ako konania, ktoré je charakterizované nedostatkom (trestnoprávne relevantného) následku (viď napr. Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tost 19/2013 zo dňa 22.05.2013).

[4] Za splnenia ostatných zákonných podmienok však nie je vylúčené posúdenie takého konania skutkovou podstatou trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona v znení účinnom od 01.01.2021.

[5] Wintr, J.: Metody a zásady interpretace práva, 2 vydání. Praha 2019. str. 72.