Stanovisko k náhrade za stratu času dobrovoľníka zapísaného v IS športu

K vyššie citovanému vyjadreniu uvádzajú členovia pracovnej skupiny nasledovné stanovisko:

Zákonom č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o športe“) sa zaviedla možnosť priznať dobrovoľníkovi zapísanému v informačnom systéme športu, náhradu za stratu času, a to za každú hodinu vykonávania dobrovoľníckej činnosti v športe najviac vo výške hodinovej minimálnej mzdy. Dobrovoľník zapísaný v informačnom systéme športu však bude naďalej tak, ako aj iní dobrovoľníci, vykonávať dobrovoľnícku činnosť bez nároku na odmenu.

Náhrada za stratu času a odmena sú dva odlišné inštitúty, ktoré nemožno stotožňovať. Nie je pravdou, že náhrada za stratu času predstavuje v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) možnosť odmeny zamestnanca. Odmenou za vykonanú prácu zamestnanca je mzda. V zmysle § 96b Zákonníka práce: „Zamestnávateľ môže v kolektívnej zmluve alebo so zástupcami zamestnancov dohodnúť, že za čas pracovnej cesty mimo rámca rozvrhu pracovnej zmeny, ktorý nie je prácou nadčas alebo pracovnou pohotovosťou, patrí zamestnancovi dohodnutá peňažná náhrada alebo náhradné voľno s náhradou mzdy v sume jeho priemerného zárobku.“ V tomto prípade ide o zásah do doby odpočinku zamestnanca, ale nejde o výkon práce, keďže zamestnanec nepracuje. Počas doby trvania takéhoto zásahu zamestnanec nemôže svoj (inak voľný) čas venovať odpočinku, koníčkom, prípadne ďalšiemu zamestnaniu alebo inej ekonomickej činnosti. Z dôvodu kompenzácie tohto zásahu má zamestnanec (ak sa tak dohodlo) nárok na náhradu za stratu (jeho voľného) času.

Obdobne, aj v prípade niektorých povolaní, napr. advokátov, nepredstavuje náhrada za stratu času formu odmeny advokáta. Pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť, patrí advokátovi náhrada za stratu času. Podstatou náhrady za stratu času advokáta je teda kompenzácia času, ktorý advokát nemohol vynaložiť efektívnejšie, napr. vykonávaním právnych úkonov, za ktoré by mal nárok na odmenu.

V oboch vyššie uvedených prípadoch predstavuje náhrada za stratu času paušalizovanú kompenzáciu produktívnej časovej jednotky, ktorú by inak zamestnanec, resp. advokát, mohol využiť ekonomicky prospešnejšie, avšak vzhľadom na reálnu nevyhnutnosť ju musel venovať iným spôsobom. Rovnako aj dobrovoľník zapísaný v informačnom systéme športu mohol svoj čas využiť iným, pre seba (napr. ekonomicky) prospešnejším spôsobom, avšak z dôvodu výkonu dobrovoľníckej činnosti v športe svoj čas vynaložil inak. Za samotný výkon dobrovoľníckej činnosti v športe, teda za použitie „svojich rúk“, schopností, zručností resp. vedomostí však ani takémuto dobrovoľníkovi nebude prislúchať odmena, v dôsledku čoho ostane zákonná definícia bezodplatnosti výkonu dobrovoľníckej činnosti naďalej zachovaná.

Záverom dodávame, že v ustanovení § 6 ods. 2 písm. e) zákona č. 406/2011 Z. z. o dobrovoľníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je uvedený pojem „hodinová minimálna mzda“, ktorý sa v právnej úprave používa v súvislosti s odmeňovaním zamestnancov a preto zrejme môže v niekom nesprávne evokovať dojem, že pri náhrade za stratu času dobrovoľníka ide o odmenu. Ide však o legislatívnu techniku, ktorou sa pomocou právneho inštitútu už existujúceho v platnej právnej úprave obmedzila maximálna hodnota náhrady za stratu času tak, aby táto náhrada ostala iba ako symbolická bez ohľadu na trhovú hodnotu činnosti dobrovoľníka v prípade, ak by sa vykonávala ako platená práca alebo odplatná služba. Podotýkame, že napr. pri advokátoch je náhrada za stratu času určená v podstatne vyššej hodnote ako je hodinová minimálna mzda.