Úvaha na tému: súdna moc - historické aspekty jej vývoja, formy, premeny

Podstatou a impulzom predkladaného príspevku je premisa hovoriaca o tom, že súdna moc v podobe, forme, rozsahu a štruktúre ako ju poznáme dnes, neexistovala vždy. Tak, ako sumarizujeme na konci tohto príspevku, medzi dvoma skutočnosťami – spravodlivostným systémom „oko za oko, zub za zub“ a „zákonným sudcom dneška“ prebehlo a udialo sa mnoho podstatných zmien jednak vnímania úloh a podstaty súdnej moci, ako aj jej samotnej systematiky. Všetkými týmito procesmi sa v súhrne snaží zaoberať nasledujúci text, pričom sa tak deje na pozadí historických udalostí, období a ich charakteristík, ktoré bez debaty prispievali k formovaniu kvalitatívnej stránky súdnej moci ako – dovolíme si tvrdiť, najvýznamnejšej (dnes) existujúcej moci v štáte. 

Je viac ako jasné, že aj v počiatočnom stave organizácie spoločnosti určite existovala moc, ktorá riešila spory medzi jednotlivými osobami, no jej podoby nadobúdali prirodzene rôzne formy ovplyvňované tým - ktorým spoločenským obdobím. Do popredia pri vplyve na ten ktorý stupeň vývoja súdnej moci vystupovalo podľa nášho názoru najmä hodnotové, prípadne náboženské zameranie konkrétneho spoločenského zriadenia, ale aj všeobecným charakterom konkrétneho čiastkového vývoja ľudskej spoločnosti.

Sanaha o korektnosť ako hlavný znak nami prezentovanej činnosti má na svedomí tvrdenie, že tento príspevok je v skutočnosti časťou či čiastkovým nadviazaním na autorom vypracovanú bakalársku prácu, ktorá sa zaoberala širšími súvislosťami týkajúcimi sa súdnej moci ako takej^[1]. 

Počiatočné fázy vývoja spoločnosti ako takej, kmeňové štruktúry:

V časoch spoločností fungujúcich na základe kmeňových štruktúr, rodových zriadení nebola existencia “toho, kto by daný spor vyriešil” a nebol by to v zásade ani jeden z účastníkov sporu taká zrejmá. Vodcovia týchto kmeňov a rodov boli v jednej osobe možnými účastníkmi predmetných sporov aj sudcami zároveň. Práve v tejto situácii je nezávislosť predchodcu sudcu ako reprezentanta dnešného súdneho systému sporná, avšak jej existencia sa v žiadnom prípade nemôže zamietnuť.

• Charakter súdnej moci:

V tomto počiatočnom stave vývoja ľudskej spoločnosti je v skutku problematické hovoriť o akejkoľvek forme súdnej moci. Riešenie vzniknuvších sporov v tomto momente evolúcie prebiehalo pravdepodobne fyzickými útokmi či odplatami, ak by sme sa zamysleli nad neskoršie známym pravidlom „oko za oko zub za zub“, môžeme pripustiť, že jeho akési prvopočiatky sa nachádzali v spoločenskom zriadení aj pred samotným prijatím Chamurapiho zákonníka, ako aj celkovo pred obdobím staroveku. Toto je pravdepodobne objektívne najprijateľnejšia verzia akéhosi predchodcu súdnej moci dnešného vnímania. Samozrejme, je to iba vzájomný vzťah založený na úlohe tejto moci, keďže súdna moc v dnešnom ponímaní sa vyznačuje tým, že je predstaviteľom štátu a z tejto mocenskej pozície vstupuje do sporu adresátov práva, s úlohou vyriešiť ho ako nestranná inštittucionálna autorita. Práve cez prizmu úloh a cieľov súdnej moci, vieme paralelu hľadať v akokoľvek starších náznakoch podobného spôsobu riešenia vzniknuvších sporov.  

Starovek:

V období staroveku (spravidla sa toto obdobie datuje od roku 3000 do roku 476 pnl.) by bolo hľadať náznaky právneho poriadku, tobôž náznaky súdnej ochrany či už absolútnych alebo subjektívnych práv jednotlivca hľadaním ihly v kope sena. Nič na tom nemení fakt, že niektorí autori tvrdia, „že už pred rímskym právom, a to nielen pred právom justiniánskym, ale už pred Zákonom dvanástich tabúľ, existovali mimo Európy pozoruhodné právne kultúry.“^[2] Čo však za zmienku stojí, je tzv. „Chamurapiho zákonník“ ako historicky prvý náznak akéhosi zavádzania „práva“ medzi ľudí“, ktorý bol reakciou na nesmierne vzrastajúcu kriminalitu v Starobabylonskej ríši. Pod prizmou uvedeného Chamurapi (1792-1750 pred n. l.) vydal 282 zákonov, ktoré sa však nevenovali len trestnému právu, ale upravovali napríklad aj obchodné vzťahy a rôzne iné oblasti života. Ak sa pýtame, ako tento počin zasiahol do dejín súdnej moci, primárna odpoveď nadobúda negatívnu charakteristiku. Ak sa ale zamyslíme nad hlavným prínosom spomenutých zákonov, ktorým bola zásada známa nielen právnickej a odbornej obci dodnes: „oko za oko zub za zub“ zistíme, že opak je pravdou. Treba povedať, že pri výkone „spravodlivosti“ podľa týchto zákonov a podľa tejto zásady nadobúdala na dôležitosti svojpomoc^[3], ktorá bola de facto jediným spôsobom výkonu spravodlivosti zavedenej spomenutými „pravidlami správania sa“. 

Spomenutá svojpomoc ako inštitút, ktorý naprával s právom nesúladné vzťahy nachádzame aj v období Ríma, v ktorom sa zrodili základy rímskeho práva, z ktorého prameňa čerpáme dodnes a na základe ktorého bol vybudovaný nejeden dnes existujúci právny poriadok. O tejto skutočnosti sa dozvieme z informácií o počiatkoch občianskeho súdneho procesu, kedy názory na jeho pôvod nadobúdajú znaky rôznorodosti. Veľmi rozšírenou je domnienka o spomenutej svojpomoci, ktorú štát postupne zatláčal a napokon ju celkom nahradil. Z počiatku štát chránil celotriedne záujmy, neskôr postupne preberal ochranu aj individuálnych, súkromných záujmov a subjektívnych práv príslušníkov vládnucej triedy. Tu si treba všimnúť skutočnosť, že pomoc a de facto právna ochrana sa neposkytovala všetkým, ale iba vybranej skupine členov spoločnosti. Neskorší spoločenský tlak na členov, ktorí sa ocitli v spore, aby ho vyriešili prostredníctvom dohody o rozhodcovi bol skutočnosťou, ktorá svojpomoc ako dovtedy preferovaný spôsob riešenia sporov, v lepšom prípade podľa akéhosi platného práva, zatláčala do úzadia. Takto sa štátna ochrana súkromných práv a záujmov objavovala a presadzovala aj v Ríme len postupne a v akejsi konkurencii s inštitúciou rozhodcovstva. Za dominátu však už ochrana subjektívnych práv prešla celkom na štát^[4]. Presah plynúci pre snahy o charakterizovanie extrémne vzaté „súdnej moci“ tejto etapy vývoja ľudskej spoločnosti má obsah hovoriaci o tom, že svojpomoc ako prostriedok naprávania vzťahov sa tlakom štátneho zriadenia podarilo zatlačiť do úzadia vynucovaním si riešenia sporov pred štátnym orgánom, stelesneným v niektorom z jej inštitucionálnych subjektov. 

• Charakter súdnej moci: 

Zhrnutím a podčiarknutím, počiatky súdnej ochrany subjektívnych práv a záujmov neboli až také jednoznačné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Súdna moc, ak sa vôbec o moci v jej dnešnom chápaní dá hovoriť, bola nástrojom, ktorý sa v jednotlivých spoločenských zriadeniach objavoval len postupne, a to v závislosti od zvyšovania či znižovania právneho, občianskeho, či iného povedomia danej spoločnosti. Úloha „súdnej moci“ teda v tomto období tkvela v úlohe snažiť sa ochraňovať celospoločenské, a postupom času aj individualizované práva a slobody jej jednotlivcov. Ako to robila záviselo od vyspelosti existujúceho „spoločenského či štátneho zriadenia“. Faktom však je, že ochrana celospoločenských práv a záujmov sa postupne presúvala aj do sféry súkromnej, a to konkrétne do ochrany práv jednotlivcov. Históriou overený inštitút svojpomoci bol nahradený účasťou štátu so záujmom riešiť vzniknuvšie spory prameniace z interpersonálneho spoločenského spolunažívania.

Stredovek:

Stredovek ako ďalšia etapa vývoja ľudskej spoločnosti sa najčastejšie datuje od roku 476, kedy nastal zánik Západorímskej ríše. Pojem stredovek vymysleli a vymedzili talianski humanisti, ktorý sa snažili toto obdobie „úmyselne“ ukončiť a žiť v novoveku s jeho novovybudovanými ideálmi.

Európa pozostávala z väčších a menších štátov a rôznych politických útvarov, ktoré sa nachádzali ešte na predštátnom stupni vývoja. Ich politická vyspelosť, ako aj ekonomická úroveň boli rôznorodé. Najvyššiu úroveň dosahovali krajiny, ktoré pred 5. st. patrili do zväzku Rímskej ríše a tvorili súčasť rímskej civilizácie: popri Byzancii, kde neskoroantická civilizácia pôsobila nepretržite, sa to týka najmä Itálie, Galie, Hispánie a Panónie. Jedinou inštitúciou rímskej správy, ktorá nepretržite pokračovala v činnosti aj po zrútení sa politickej moci impéria, bola cirkev.

• Charakter súdnej moci:

V časoch vyššie opísaných súdna moc nenachádzala v existujúcich štátnych útvaroch príliš veľkú inštitucionálnu oporu. Na čele „štátov“ stáli panovníci, ktorí si mnohokrát sami pre seba, často aj cestou účelovo prijímaných dekrétov či nariadení v ich najrôznejších podobách uzurpovali dá sa povedať všetky oprávnenia a výsady, medzi ktoré samozrejme patril aj výkon súdnej moci. Nie je neznámou, že o potrestaní toho ktorého jednotlivca porušujúceho spravodlivosť rozhodoval kráľ či panovník, a to na základe svojvôle. Samozrejme, bol viazaný zákonom či inými platnými „paraprávnymi“ predpismi, no uvažovať o akejsi objektivite týchto prameňov práva ako aj samotného rozhodovania by bolo odvážne. Dá sa povedať, že ak by sme z tohto obdobia chceli vyabstrahovať podstatu súdnej moci, ako sme sa už predčasom zmienili – ak sa o nej vôbec dá hovoriť – zistili by sme, že táto slúžila na v prvom rade uspokojovanie potrieb štátu, kedy v prípade napríklad nezaplatenia „dane“ nastupovali tresty udelené panovníkom. Samozrejme, interpersonálne vzťahy nadobúdali na dôležitosti aj v týchto dobách. Pri prípadných sporoch sa ich aktéri obracali na v najčastejšom prípade kráľovský dvor, teda na samotného kráľa, hlavu štátu, prípadne na osobu poverenú výkonom „spravodlivosti“. Súdna moc teda de facto plnila svoje poslanie na dvoch póloch, z ktorých prvým bol záujem na ochrane celospoločenských záujmov, teda záujmov štátu, a až druhým v poradí bol záujem na riešení sporov súkromnoprávnych, ak sa s riešením sporu jeho aktéri obrátili na zodpovedné osoby, prípadne ak sa predmetný spor riešil treťou osobou najčastejšie stelesnenou štátom samotným.

Novovek až po súčasnosť:

Novovek je historická perióda v dejinách ľudstva, ktorá logicky nasleduje po stredoveku. Presný okamih konca stredoveku a začiatku novoveku je predmetom diskusií. Za symbolický počiatok novoveku sa najčastejšie považuje rok 1492, kedy Krištof Kolumbus objavil Ameriku. Uvádza sa tiež rok 1485, kedy skončila v Anglicku „vojna ruží“, ďalej 1453 (dobytie Konštantínopolu Turkami), 1517 (zverejnenie 95 téz Martinom Lutherom) alebo 1526 (bitka pri Moháči). Niekedy sa za začiatok novoveku považuje rok 1640 (začiatok revolúcie v Anglicku) – no pre potreby posúdenia aktuálneho právneho stavu a existencie či neexistencie súdnej moci tieto dátumy nezohrávajú vážnejšiu rolu. Koniec novoveku je možné umiestniť na záver 18. stor. alebo ku koncu 19., či na začiatok 20. storočia.

Skutočnosť, že názov novovek zaviedli humanisti, ktorý vyjadruje sebavedomie „novej doby“ a zároveň isté znehodnotenie predchádzajúcich storočí je na prvý pohľad bezvýznamný. Postupným uvedomením si historických súvislostí je však opak pravdou. To, že sa takto nastúpený trend zmýšľania dostal do popredia a vedomia ľudí vyústilo v mohutnom nástupe a popularizácii osvietenstva. Jedna z jeho nosných myšlienok či téz:„sapere aude“ - teda heslo: „maj odvahu používať svoj vlastný rozum“ zapríčinila to, že jednotlivec už nebol ochotný iba prijímať stav, ktorý mu bol „zhora“ vrchnostensky nadiktovaný, nebol ochotný bez slova prijímať stále viac vzrastajúce nároky kladené väčšinou štátov na udržiavanie štátnych výdavkov. To malo za cieľ nástup revolučných rokov, z ktorých za najvýznamnejšiu pokladáme francúzsku revolúciu. Z tejto vzbury „bežných ľudí“, ktorá vypukla v marci 1789 na francúzskom vidieku a ktorá vyvrcholia dobytím väznice Bastila, vyvstalo neskoršie spísanie a prijatie Deklarácie ľudských a občianskych práv v roku 1789, a práve táto skutočnosť mala na neskorší vývoj nielen právnej oblasti nesmierny vplyv. Samozrejme, v tomto období hovoriť o akomsi súdnom systéme by nebolo najsprávnejšie, pretože je všeobecne známym tvrdenie, že ortieľ trestu smrti sa v tomto období prijímal na počkanie a to v závislosti od vôle vládnucej triedy.

Treba povedať, že už v tomto období sa objavovali úvahy a tézy o systematike mocí v štáte, ich vlastnostiach a nevyhnutných požiadavkách na zabránenie ich zneužívaniu. Priekopníkom v tomto smere sa stal John Locke a Charles Louis Montesquieu. Druhý menovaný vo svojom diele Duch zákonov vymedzil tri druhy moci v štáte.^[5] Dá sa povedať, že spomenuté delenie je obsahovým nadviazaním a čiastočnou modifikáciou Lockovho delenia mocí na zákonodarnú, výkonnú a federatívnu moc. K ich kvalitatívnemu vymedzeniu sme pojednávali v skoršej časti tejto práce. Zhrnutím však uveďme, že práve tieto úvahy položili základy moderného vnímania trojdelenia moci v štáte, a nevyhnutnosť oddelenia moci súdnej od ostatných mocí ako aj opačne položili práve títo učenci a s odstupom času dá sa povedať, „spoločensko - právni géniovia“.  

Neskorší vývoj súdnej moci v 18.,19. a 20. storočí bol ovplyvňovaný mnohými skutočnosťami. Medzi ne patrili vojenské konflikty, z ktorých pramenili vojenské súdy majúce monopol na posudzovanie správnosti konaní jednotlivých „žoldnierov“, ďalej samozrejme svetové vojny, (prvá a druhá), ďalej hodnotové zamerania toho ktorého štátneho zriadenia (napríklad vplyv nemeckej ríše v tzv. „prvom Slovenskom štáte“, komunizmus v podmienkach Československa po roku 1948), či všeobecné právne a súdne vedomie, ktoré sa kvalitatívne vyvíja dodnes a mení tak aj charakter súdnej moci.

• Charakter súdnej moci:

Súdna moc a jej nezávislosť ani v počiatkoch rozoberaného obdobia nebola mocou nezávislou. Najprv o ňu široké vrstvy učeníkov, právnych vedcov, mysliteľov či bežných ľudí bojovali, a v nasledujúcom období, v ktorom sa stala aktuálnou, bola zase nevyhnutne prepojená na vládnuce vrstvy v tom ktorom štátnom či politickom zriadení. Rozhodnutia v konkrétnych prípadoch sa prijímali, dá sa povedať ad hoc, vždy v súlade s politickými, spoločenskými či inými požiadavkami či očakávaniami. Súdna moc sa teda ani v tomto období nedočkala svojej profesionalizácie v podobe jej úplného inštitucionálneho a profesionálneho oddelenia od ostatných mocí v štáte, tobôž nie v podobe jej nezávislosti ako súboru jej nevyhnutných vlastností. Ako bolo povedané, ak sa tak aj stalo, táto inštitucionálna základňa výkonu ochrany práva ako takého bola mnohokrát výrazne deformovaná samotným štátoprávnym usporiadaním, politickým systémom či inými, s právom menej súvisiacimi skutočnosťami.^[6] S odstupom času a pierkom objektivity sa dá povedať, že právo bolo nástrojom mocenského vládnutia a nadobúdalo charakter vazala, ktorý musí plniť príkazy. To, že myšlienka vyjadrená v predošlej vete bola aktuálna aj v 20. storočí dokumentujú aj závery nejednej odbornej konferencie o nezávislosti a postavení súdnej moci toho času, v ktorých sa skutočnosť, že „súdy sa napríklad v období reálneho socializmu chápali ako administratívne orgány, ktorých úlohou bolo ochraňovať štát a vykladať právo nie v prospech jednotlivca, ale v prospech štátu. V tomto období boli často zriaďované špeciálne súdy, ktoré sa využívali na politické procesy, čím sa de facto paralyzovalo súdnictvo ako reálna moc v štáte.^[7]“ 

To, že istý právny poriadok či reguly správania sa ustanovujú, vymedzujú, zakotvujú či adresujú práva a povinnosti adresátom práva je na jednej strane síce normativisticky pekná idylka, no ak sa k tejto skutočnosti nepridá vynikajúco fungujúci systém moci súdnej, ktorá z pozície nezávislého garanta „zákonnosti“ a „nestrannej autority“ vie garantovať nápravu právne vadného stavu, prepojenosť práva a súdov je nadbytočným balastom iba zaťažujúcim administratívne povinnosti a finančné náklady štátneho zriadenia, a taktiež strán súdneho konania. Sloboda vie byť na jednej strane pekným pojmom, no bez nevyhnutného, reálne existujúceho právneho minima podporeného jeho súdnou udržateľnosťou jej iba frázou v toku reálneho života. Dokumentuje to aj citát samotného Charlesa – Louisa Montesquieua, ktorý sa nechal počuť: „Sloboda je právo robiť všetko to, čo dovoľujú zákony; a keby mohol občan robiť to, čo zakazujú, slobody by už nebolo, pretože ostatní by mohli robiť to isté.“^[8]

Záver:

Príspevok sa zaoberal vývojom súdnej moci, jej počiatočnými fázami, ako aj jej jednotlivými formami na pozadí historických udalostí a spojitostí. Je viac ako zrejmé, že v podobe a rozsahu ako ju poznáme dnes, neexistovala vždy. Ciele, úlohy a funkcie, ktoré súdna moc ako predstaviteľ štátnej moci plní v podmienkach dnešného spoločensko – ekonomického zriadenia sú len obrazom a výsledkom jej stáročného kvalitatívneho vývoja ovplyvňovaného charakteristikami jednotlivých vývojových období spoločnosti ako celku. Tak, ako sa na začiatku ľudského vývoja pripisoval význam už spomenutým spravodlivostným klauzulám typu „oko za oko zub za zub“, tak dnes existujúci inštitút "zákonného sudcu" či právo na súdnu ochranu^[9] považujeme za samozrejmosť. Čo sa však v podstate, obsahu, vnímaní a fungovaní súdnej moci udialo medzi tým, čo formovalo jej jednotlivé formy a prejavy je niekedy viac ako nejasné.  

V predloženom príspevku poskytujeme svoje subjektivizované predstavy o tomto „medziobdobí“ vývoja súdnej moci, pričom sa v ďalšom – nadväzujúcom príspevku venujeme jej filozofickým uchopeniam, úvahám o trojdelení mocí v štáte do ktorých obsahu spadá aj samotná súdna moc. Venujeme sa taktiež kvalitatívnemu posunu jej úloh, ako aj nepriaznivým formám zasahovania do nej. Z množiny týchto negatívnych zásahov do jej nezávislosti je najmarkantnejšou a najvážnejšou partokracia – moc politických strán ako reálny a skutkový dopad parlamentných demokracií súčasného sveta. Táto svojou činnosťou často využívajúcou aj inštitúty moci zákonodarnej zasahuje do moci súdnej, pričom uvedené konanie je v rozpore so samotným vnímaním trojdelenia moci v štátnom zriadení ako nevyhnutného systematického modelu správy vecí verejných.