Charta základných práv Európskej únie - proces prijatia a jej charakteristika

Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) predstavuje dokument, ktorý v sebe spája systém občianskych, sociálnych, ekonomických i politických práv občanov Európskej únie.

Prijatiu Charty predchádzala snaha predstaviteľov Európskej únie o vytvorenie dokumentu, ktorý by v jednej listine zjednotil základné ľudské práva a slobody, uplatniteľné na úrovni celej Európskej únie. 

O návrhu Charty sa rozhodlo ešte v decembri 1998 v Kolíne nad Rýnom, počas zasadnutia Európskej rady, ktorá bola pôvodnou iniciátorkou Charty. Na jej vytvorení sa podieľal zvláštny orgán (dnes známy ako Konvent), pozostávajúci zo 62 členov, vrátane zástupcov národných orgánov, vlád a hláv členských štátov, ako aj členov Európskeho parlamentu. Ako pozorovatelia pôsobili zástupcovia Rady Európy, Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho dvora. Základnými zdrojmi, ktorými sa skupina podieľajúca sa na príprave Charty inšpirovala, bolo primárne i sekundárne právo Európskej únie, judikatúra Súdneho dvora i Európskeho súdu pre ľudské práva, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ďalšie medzinárodné dohovory (napríklad Dohovor o právach dieťaťa a pod.) 

Zámerom tejto pracovnej skupiny bola inkorporácia Charty do Ústavy Európskej únie (ako jej druhá časť), čo následne schválil aj Európsky parlament. Keďže projekt Ústavy Európskej únie nebol úspešný, platnosť nenadobudla ani Charta. 

K podpisu Charty došlo až na zasadnutí Európskej rady dňa 7. decembra 2000, vtedajšími 15 členskými štátmi Európskej únie, pričom Charta bola prezentovaná ako spoločné vyhlásenie Európskeho parlamentu, Rady Európskej únie a Komisie. Vyhlásená však bola iba ako politická deklarácia, teda nebola právne záväzná. Z uvedeného dôvodu národné súdy a Európsky súdny dvor mali iba možnosť (nie povinnosť) aplikovať jej ustanovenia v rámci svojej rozhodovacej právomoci.

K slávnostnému vyhláseniu Charty Európskym parlamentom došlo 12. decembra 2007 počas portugalského predsedníctva (deň pred podpisom Lisabonskej zmluvy), kedy sa Charta ako príloha Zmluvy o Európskej únii stala právne záväznou pre všetky orgány Európskej únie, európske inštitúcie, ako aj všetky členské štáty s výnimkou Poľska, Česka a Veľkej Británie, ktorým sa podarilo dosiahnuť výnimku, spočívajúcu jednak vo vylúčení práv presahujúcich rámec práv zakotvených v ich vnútroštátnom právnom poriadku, ako aj vo vylúčení možnosti posudzovania súladu ich vnútroštátnych právnych predpisov s právami zakotvenými v Charte, pokiaľ tieto práva ich vnútroštátne poriadky nezakotvujú. 

Charta teda nie je samostatným dokumentom, je len prílohou Zmluvy o Európskej únii, ktorá na ňu odkazuje v článku 6. V zmysle uvedeného článku Únia uznáva práva, slobody a princípy uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo dňa 7. decembra 2000, upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy. Prostredníctvom tohto článku sa tak Charta stala súčasťou primárneho práva Európskej únie. 

Pokiaľ ide o štruktúru Charty, práva obsiahnuté v Charte, sú usporiadané do šiestich častí: Dôstojnosť (hlava I), Slobody (hlava II), Rovnosť (hlava III), Solidarita (hlava IV), Občianske práva (hlava V) a Spravodlivosť (hlava VI). Súčasťou Charty sú aj Preambula a Záverečné ustanovenia. 

Ustanovenia Charty sú adresované orgánom, inštitúciam, agentúram a úradom Európskej únie a tiež členským štátom, avšak iba za predpokladu, ak členské štáty vykonávajú právo Únie. Ich výklad musí byť realizovaný (v zmysle článku 53) tak, aby nepoškodzoval ľudské práva a slobody a neobmedzoval ich rozsah v porovnaní s vnútroštátnou úpravou členských štátov. Právne normy členských štátov teda určujú minimálny rozsah štandardu ich ochrany, pod ktorý už Charta ísť nemôže. 

Charta vo svojich ustanoveniach rozlišuje medzi pojmami základné práva a zásady. Rozdiel spočíva v tom, že kým základné práva majú priamy účinok (sú teda priamo aplikovateľné), zásady priamy účinok nemajú. Ich účinky sa prejavujú iba spostredkovane, na základe právnych aktov členských štátov, a to za predpokladu, že preberajú právo Európskej únie. 

S účinnosťou od 1. decembra 2009 je Charta právne záväzným aktom, ktorý garantuje rozsiahly systém ľudských práv a slobôd a zároveň predstavuje významný pilier ochrany práv a slobôd občanov Európskej únie.

Popri ústavách členských štátov a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd zabezpečuje charta ochranu základných práv a ľudských slobôd na doposiaľ najširšej úrovni.