corporate_logo
logologo_small
Prokurátorské fórum

K použiteľnosti súkromných nahrávok ako dôkazu v trestnom konaní

piatok, 03.09.2021|Posledná aktualizácia 03.9.2021 10:52
Autor: JUDr. Matúš Harkabus

V trestnoprávnej praxi sa opakovane vyskytujú situácie týkajúce sa použitia tzv. súkromných nahrávok ako dôkazu. Cieľom tohto textu je poukázať na základné východiská, z ktorých je potrebné a možné vychádzať pri správnej aplikácii vnútroštátnych všeobecne záväzných právnych predpisov, s prihliadnutím k rozhodovacej činnosti ESĽP pri riešení načrtnutých otázok. Uvedené závery sú vyvodené na podklade situácie, ktorá sa vyskytla v trestnom konaní.

Riešená situácia sa týkala prípustnosti dôkazov získaných neskôr obvineným pri porušení práva na súkromie inej osoby - zaznamenávanie rečových prejavov tretej osoby bez jej vedomia. Konkrétne sa rozhodujúce okolnosti stali tak, že osoba, ktorá je aktuálne obvinená zo spáchania trestného činu si ešte pred začatím trestného konania voči svojej osobe zhotovila bez vedomia tretích osôb zvukovo-obrazové nahrávky ich prejavov, z ktorých vyplývajú skutočnosti jednak podporujúce dôvodnosť obvinenia tejto už aktuálne obvinenej osoby, ako aj okolnosti svedčiace pre podozrenie z účasti na trestnom čine u týchto tretích osôb. Dátový nosič s predmetnými nahrávkami bol nájdený a zaistený orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci výkonu domovej prehliadky na základe príkazu sudcu.

Situáciu je potrebné analyzovať a riešiť v dvoch základných rovinách. V prvom rade ide o prípustnosť týchto nahrávok ako dôkazov v trestnom konaní voči osobe, ktorá ich vyhotovila (teraz obvinenému) a v druhom rade voči osobám, ktoré boli „nahrávané“ bez svojho vedomia.

V rovine prvej je potrebné uzavrieť, že predmetné dôkazy sú bezpochyby prípustné voči osobe, ktorá ich zhotovila, keďže táto osoba nijak do svojho súkromia nezasahovala, resp. si doň zasahovala sama s plným vedomím. Teda v tejto rovine ani nemôžu vznikať otázky o tom, či predmetné dôkazy vznikli porušením práva na súkromie.

V druhej rovine je situácia zložitejšia, pretože vyhotovením nahrávok bez vedomia „nahrávaných osôb“ súkromná osoba (aktuálne obvinený) pravdepodobne neoprávnene zasiahla do ich práva na súkromie. Slovenská súdna prax je v týchto otázkach roztrieštená, aj keď prevažuje názor, že tzv. súkromné nahrávky sú prípustné, ak preukazujú spáchanie trestného činu. Náš prípad sa však od mne známych doposiaľ riešených prípadov odlišuje v tom, že nahrávku si nevyhotovala obeť trestného činu (najčastejšie pre podporenie svojej kredibility), ale osoba, ktorá je z neho podozrivá a prípustnosť, resp. neprípustnosť takéhoto dôkazu má význam pre konštatovanie, či dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu je možné vztiahnuť aj na iné osoby. Keďže nie je možné nájsť jednoznačnú odpoveď v (nezáväznej) judikatúre slovenských súdov, uvedenú situáciu je potrebné začať a analyzovať z nasledujúcich teoretických východísk:

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijúpísomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Na tomto mieste je potrebné si uvedomiť, že sám Občiansky zákonník rozlišuje pri vymedzení situácií, kedy nie je potrebné privolenie osoby, o ktorej ochranu súkromia ide, jednak moment ich vyhotovenia a jednak moment použitia.

Podľa § 1 Tr. por. trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 119 ods. 1 Tr. por. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákonaalebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede namieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie, oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Príslušné ustanovenia Trestného poriadku vymedzujú jeho účel a stanovujú, čo je možné považovať za dôkazný prostriedok, pričom výpočet dôkazných prostriedkov je len demonštratívny.

V nami riešenej situácii je potrebné uvedomiť si, že predmetné nahrávky sú počítačovými údajmi, ktoré boli získané z dátového nosiča v rámci vymedzeného predmetu legálnej a legitímnej domovej prehliadky, takisto vo veci bol vydaný aj príkaz prokurátora na vydanie (všetkých) počítačových údajov v príslušnom objekte.

Z hľadiska základnej zákonnej úpravy je teda podstatným to, že nie postupom štátnych orgánov došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie „nahrávaných“ osôb, pretože v čase, keď boli nimi predmetné záznamy získané , už bolo do ich súkromia zasiahnuté samotným obvineným (boli zhotovené záznamy bez ich privolenia). Keďže orgánmi štátu do súkromia tretích osôb nijak nelegálne zasiahnuté nebolo, naopak tieto záznamy boli získané legálnym a legitímnym spôsobom v rámci zákonného zaisťovacieho úkonu v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku a majú byť ďalej použiténa úradné účely na základe zákona, nie je potrebné privolenie týchto osôb.

Na tejto „základnej“ zákonnej úrovni sa teda javí, že predmetné dôkazy sú v trestnom konaní prípustné aj voči tretím (nahrávaným) osobám. Keďže však právo na súkromie požíva ochranu aj na úrovni ústavnej, resp. medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov je potrebné vzniknutú situáciu analyzovať aj v týchto rovinách.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 2 štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Oprávnené a neoprávnené zásahy do súkromia občanov zo strany štátnych orgánov sú pomerne častým predmetom rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k aplikácii čl. 8 Dohovoru. Dokonca ESĽP sa v niektorých prípadoch venoval aj vzťahu medzi čl. 6 ods. 1 Dohovoru – právu na spravodlivý proces a čl. 8 Dohovoru, teda prípadom, keď dôkazy získané porušením práva na súkromie boli neskôr použité v procese dokazovania v trestnom konaní. Nie je možné konštatovať, že ESĽP by generálne odmietal prípustnosť  dôkazov v trestnom konaní získaných pri porušení práva na súkromie, a to dokonca ani vtedy, ak bol dôkaz získaný porušením práva na súkromie priamo štátnym orgánom alebo s jeho vedomím. Na druhej strane platí, že tam, kde ESĽP konštatoval aj porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru – práva na spravodlivý proces pri použití dôkazu získaného porušením čl. 8 – práva na súkromie išlo o priame porušenie práva na súkromie štátnym orgánom (najčastejšie políciou) alebo minimálne s podielom štátneho orgánu na takomto konaní.

V prípade Schenk proti Švajčiarsku (rozhodnutie ESĽP č. 10862/84 zo dňa 12. 07. 1988) súd konštatoval neporušenie práva na spravodlivý proces v situácii, keď si už v procese vyšetrovania najatý vrah, ktorý spolupracoval s políciou nahral telefonickú konverzáciu s objednávateľom vraždy. Hoci súd uznal, že nahrávka bola vyhotovená v rozpore s vnútroštátnym právom, jej použitie v trestnom konaní nemalo taký efekt, aby spôsobilo nespravodlivosť procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru. ESĽP v §46 rozhodnutia uviedol, že v princípe a vo všeobecnosti nemožno vylúčiť prípustnosť aj takýchto dôkazov v trestnom konaní. Ďalej v podstate uviedol , že obžalovaný mal právo na spochybnenie pravosti a prípustnosti nahrávky, čo aj využil, jeho právo na obhajobu rešpektované bolo, mal právo predvolať a vypočuť osobu, ktorá si ho nahrala, ako aj policajného dôstojníka, ktorému bola nahrávka odovzdaná (čo však nevyužil). Predmetná nahrávka zároveň nepredstavovala jediný dôkaz voči nemu.

Ďalším významným rozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie vo veci Khan proti Spojenému kráľovstvu ( ESĽP č. 35394/97 z 12. 05. 2000), kde súd takisto nevidel porušenie práva na spravodlivý proces v situácii, keď polícia vyhotovila priestorový odposluch, kde bolo zaznamenané priznanie sťažovateľa k inému skutku, ktorý sa netýkal odpočúvanej osoby pri absencii akejkoľvek zákonnej úpravy odpočúvania priestorov (existovali len isté policajné smernice v tomto smere). Za tejto situácie síce ESĽP videl porušenie práva na súkromie zo strany štátu v zmysle čl. 8 Dohovoru, ale nevidel porušenie práva na spravodlivý proces sťažovateľa v zmysle čl. 6 Dohovoru – dokonca v situácii, keď predmetná nahrávka bola jediným dôkazom voči nemu – viď § 37 rozhodnutia.

Z novších rozhodnutí tohto typu je možné spomenúť vec Heglas proti ČR (ESĽP č. 5935/02 zo dňa 01. 03. 2007), kde ESĽP síce uznal porušenie práva na súkromie v zmysle čl. 8 Dohovoru v situácii, keď polícia „zavesila“ na svedkyňu nahrávacie zariadenie v zmysle ustanovení zákona o polícii upravujúcich „operatívnu techniku“, na ktoré si nahrala priznanie páchateľa lúpeže, avšak nekonštatoval porušenie práva na spravodlivý proces. V § 89 - § 93 rozhodnutia sa súd vyjadril k hlavným dôvodom tohto záveru, konkrétne, že sťažovateľ mal možnosť k záznamu uplatniť všetky pripomienky, ktoré považoval za nevyhnutné, nešlo o jediný dôkaz (aj keď vnútroštátne súdy ho tak označili) a opatrenie bolo namierené proti páchateľovi závažného trestného činu, za ktorý bol nakoniec uložený trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov.

Existuje aj skupina rozhodnutí ESĽP, kde sa pri riešení podobných otázok konštatuje len porušenie čl. 8 Dohovoru bez toho, aby sa súd vyjadril aj k spravodlivosti procesu (príp. porušeniu čl. 6), keďže sťažovatelia to nenamietali.

Jedným z týchto rozhodnutí je vec M.M. proti Holandsku (rozh. ESĽP č. 39339/98 zo dňa 08. 04. 2003), kde polícia nahovorila poškodenú pri sexuálnom obťažovaní (v podstate vydieraní), aby si tajne nahrala páchateľovu telefonickú komunikáciu s ňou, a aby zámerne komunikáciu smerovala k predmetu záujmu páchateľa.

Druhou obdobnou vecou je vec A. proti Francúzsku (rozh. ESĽP č. 14838/89 zo dňa 23. 11. 1993), kde policajný dôstojník svedkovi spolupracujúcemu s políciou sprístupnil svoju kanceláriu aj techniku, aby si nahral telefonický hovor s páchateľom.

V týchto prípadoch v podstate súd založil svoje konštatovania na aktívnej spolupôsobení policajných zložiek bez príkazu súdu a v aktívnom konaní hraničiacom s použitím agenta – vo vzťahu k právu na súkromie, avšak nevyjadril sa, ako už bolo uvedené k príp. porušeniu čl. 6 Dohovoru – právo na spravodlivý proces.

Existujú potom aj prípady, ktoré konštatujú za podobných okolností aj porušenie práva na súkromie, ako aj porušenie práva na spravodlivý proces. Je možné spomenúť vec Allan proti Spojenému kráľovstvu (rozh. ESĽP č. 48539/99 zo dňa 05. 02. 2003). Tu išlo o skryté monitorovanie komunikácie políciou osoby vo väzbe pri nasadení policajného informátora, ktorý zámerne tlačil obvineného do vyjadrení ku skutku kladeného mu za vinu, hoci obvinený využíval svoje právo mlčať pri výsluchoch. Tu išlo o rozdiel s vecou Khan, kde osoba urobila pri skrytom (hoci nelegálnom – bez zákonnej opory) nahrávaní svojej komunikácie dobrovoľné priznanie pred inou súkromnou (odpočúvanou) osobou.

Tento krátky exkurz do niektorých rozhodnutí ESĽP v riešených otázkach má ilustrovať prístup súdu k ľudskoprávnej ochrane práva na súkromie. Je zrejmé, že aj keď bolo konštatované porušenie čl. 8 Dohovoru (hoci nebolo konštatované porušenie čl. 6 Dohovoru) išlo o prípady, kde sa do súkromia sťažovateľa vstúpilo minimálne s aktívnym prispením alebo vedomím štátnych orgánov – polície. Zároveň je zrejmé, že neexistuje automatická rovnica medzi porušením práva na súkromie a nespravodlivým procesom, ako sa to pri povrchnom pohľade prezentuje v niektorých slovenských rozhodnutiach a prameňoch – dokonca ani vtedy, ak právo na súkromie poruší štátny orgán a takto získané dôkazy sú neskôr použité v trestnom konaní.

Rozhodne však, aby takéto otázky mohli v prípadoch prípustnosti dôkazov nelegálne získaných vznikať, musí ísť o porušenie práva na súkromie za aspoň čiastočného prispenia štátnych orgánov.

Takúto pozíciu a názor zastáva aj Európskou komisiu vytvorená  sieť CFR-CDF (E.U. NETWORK OF INDEPENDENT EXPERTS ON FUNDAMENTAL RIGHTS – Európska sieť nezávislých expertov na ľudské práva). Táto platforma 30. 11. 2003 spracovala dokument s názvom „Opinion on the status of illegally obtained evidence in criminalprocedures in the Member States of the European Union“[1] („Názor na postavenie nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní členských štátov EÚ“). V tomto dokumente je analyzovaná aj právna prax vybraných štátov EÚ, ako aj naznačený prístup Európskeho súdu pre ľudské práva. V časti dokumentu venovanej použitiu nelegálne získaných dôkazov súkromnými osobami (str. 8 cit. dokumentu) aj táto platforma hodnotí prístup ESĽP – dokonca len vo vzťahu k čl. 8 ods. 2 Dohovoru, teda bez dopadu na spravodlivosť procesu tak, že čl. 8 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na rešpektovanie súkromného života, takisto kladie na štátne orgány potrebu prijatia opatrení na efektívnu ochranu tohto právo aj v medziľudských vzťahoch - jednotlivec musí byť chránený pred porušením tohto práva zo strany iných jednotlivcov. Avšak v zornom poli aktuálne riešeného záujmu – zber a prípustnosť dôkazov pre účely trestného konania – ESĽP pristupuje k riešeniu problematiky z tej pozície, že len tam, kde bolo porušenie práva na súkromie zapríčinené štátnymi úradníkmi (agents) môžeme hovoriť  o zásahu štátneho orgánu do výkonu tohto práva v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru, ktorý môže byť len na základe zákona a za účelom/účelmi uvedenými v predmetnom ustanovení Dohovoru.

Pokiaľ sa pozrieme na riešenie nastolených otázok americkou judikatúrou s dlhoročnou tradíciou ochrany základných práv a slobôd v trestnom konaní v USA sa v rôznych obmenách v jednotlivých štátoch, aj na federálnej úrovni objavuje tzv. vylučujúce pravidlo – exclusionary rule, ktoré by malo zabezpečiť vylúčenie nezákonne získaného dôkazu z hodnotenia súdu a poroty. Avšak jednou zo základných výnimiek z tohto pravidla, kedy je aj takýto dôkaz prípustný je práve situácia, keď bol dôkaz získaný nezákonne súkromnou osobou a až od nej ho získali zákonným spôsobom štátne orgány – viď rozhodnutie Najvyššieho súdu USA Burdeau vs. McDowell dostupné na https://caselaw.findlaw.com/us-supreme-court/256/465.html.

Hodnotiac teda analyzovanú situáciu aj na základe horeuvedených úvah a názorov medzinárodných právnických autorít dospievam k jednoznačnému záveru, že sporné dôkazy sú plne použiteľné v priebehu trestného konania nielen voči osobe, ktorá ich sama dobrovoľne bez riadenia políciou, dokonca zrejme aj bez úmyslu druhému preukázať spáchanie trestného činu zabezpečila, ale aj voči osobám, ktorých komunikácia bola touto osobou a spôsobom bez ich vedomia zaznamenávaná. Štátne orgány dôkazy získali do svojej dispozície právom predpísaným spôsobom v rámci ich zaistenia na základe vykonávanej domovej prehliadky a príkazu prokurátora na vydanie počítačových údajov. Pokiaľ došlo k porušeniu práva na súkromie osôb, ktorých komunikácia bola bez ich vedomia zaznamenávaná, nič im nebráni domáhať sa zadosťučinenia cestou civilného procesu, prípadne inými prostriedkami občianskeho práva voči osobe, ktorá ich právo na súkromie porušila. Táto rovina celej veci však nemôže mať žiadny vplyv na pozitívnu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní naplniť účel Trestného poriadku v zmysle § 1 Tr. por. pri rešpektovaní základných práv a slobôd a náležite zistiť skutkový stav veci.

[1] dostupný na : https://sites.uclouvain.be/cridho/documents/Avis.CFR-CDF/Avis2003/CFR-CDF.opinion3-2003.pdf

JUDr. Matúš Harkabus