Zákon o športe má pol roka aké sú s ním skúsenosti? (rozhovor Róberta Kotiana s Petrom Sepešim)

PETER SEPEŠI: Chýba nám nezávislý špecializovaný orgán na riešenie sporov v športe

Zákon o športe už platí viac ako pol roka. Pamätal zákon aj na také situácie, aká vznikla napríklad v Slovenskej lyžiarskej asociácii, kde sa proti sebe postavili funkcionári a športové špičky? Aj o tom sme sa rozprávali so šéfom bývalej pracovnej skupiny, ktorá pripravovala návrh zákona, Petrom Sepešim.

Na facebookovej stránke “Zákon o športe”, aj na stránkach Učenej právnickej spoločnosti poskytujete faktické poradenstvo, ako aplikovať tento zákon do praxe – aké sú vaše zistenia po takmer polročnej účinnosti zákona o športe? Ktoré problémy zákon nerieši v dostatočnej miere? Aké riešenia v týchto prípadoch 

Keď by som mal uviesť, čo v zákone chýba, jednou z vecí je, že zákon dostatočne nenastavil transparentnosť financovania športu na strane štátu. Chceme byť hrdí na to, že žijeme v právnom štáte, a chceme veriť i spoluvytvárať autoritu slovenského právneho poriadku i na ňom založeného systému riadenia a správy veci verejných nielen v športe, preto sa snažíme vybudovať systém dobrej správy, financovania, riadenia a kontroly športu, ktorý prehľadne, „user friendly” ukáže športovému hnutiu, občanom, ale aj politikom či médiám, že procesy a pravidlá financovania upravené v zákone o športe bude možné ľahko overiť v informačnom systéme športu verejne prístupnom prostredníctvom internetu. Na tento účel sme v návrhu zákona navrhovali vytvorenie mimorozpočtového účtu ministerstva, čo však nakoniec zásadne odmietlo ministerstvo financií ako neštandardné riešenie. Mali sme pripravenú aj verziu s fondom na podporu športu, ktorá zrejme zakrátko bude predmetom diskusie, pretože v programovom vyhlásení vlády SR sa predpokladá práve vytvorenie tohto fondu ako centrálneho transparentného uzla financovania slovenského športu. Niektoré myšlienky potrebujú čas a diskusiu, aby sme sa vedeli dostať k poznaniu potrebnému pre zhodu na riešení a rozhodnutiu o ich uskutočnení.“

Po tom, ako ste pripravili zákon o športe, v konečnej fáze ste ovplyvnili aj text Programového vyhlásenia vlády v pasáži o športe – do akej miery ste s ním spokojný?

„Áno, boli sme s kolegami zo širšej pracovnej skupiny, ale aj s tvorcami predchádzajúcich návrhov zákona o športe aktívni pri vedení diskusie jednak medzi sebou, so športovým hnutím (zväzmi, SOV, SPV, KŠZ, komisiou športovcov SOV), ako aj s politickými predstaviteľmi pri formulovaní téz programového vyhlásenia vlády.

Dali sme dokopy všetko naše doterajšie poznanie nielen v oblasti športu a ponúkli sme ho slovenskej spoločnosti a jej predstaviteľom bez ohľadu na politickú či športovú príslušnosť.

Zhromaždili sme spoločne myšlienky a koncepty, ktoré sa do nového zákona o športe nedostali alebo sú nadstavbou toho, čo už v zákone o športe máme schválené a treba ich ďalej rozpracovať. Tu myslíme napríklad na športové poukazy, ktorých vydávanie je v zákone o športe upravené, chýba však právna úprava systémového zdroja prostriedkov na ich každoročné pokrytie.

Využili sme zhromaždené myšlienky o slovenskom športe vrátane znalosti kolegov, ktorí sa v minulosti podieľali na príprave návrhov zákona o športe a v rámci časových možnosti sme diskutovali so zástupcami športovej obce vrátane športovcov. Boli vytvorené koncepčne tézy pre budúce systémové úpravy v oblasti športu, ktoré sme ponúkli politickým lídrom.

Považujeme za veľmi pozitívne pre slovenský šport, že držitelia politickej moci i zodpovednosti si mnohé z týchto téz osvojili a ešte pozitívnejšie bude, keď za niekoľko mesiacov budeme môcť konštatovať, že sa systematicky a na znalostnom základe pracuje na tom, aby sa politické tézy z programového vyhlásenia vlády postupne aj uskutočňovali. Považujeme za veľmi dobré, keď sa nám na Slovensku „zhora” i „zdola” darí vytvárať spoločnú väčšinovú predstavu o tom, ako by mal/mohol slovenský šport vyzerať a fungovať, šport detí a mládeže, ale aj vrcholový šport, ako by mala vyzerať dobrá správa športu, jeho financovanie, postavenie a význam športu v spoločnosti v súlade s oprávnenými očakávaniami obyvateľov Slovenska zodpovedajúcimi predstavám o modernej a zdravej spoločnosti 21. storočia.

Podľa programového vyhlásenia „vláda vytvorí spravodlivý a motivačný systém, v ktorom bude na slovenský šport okrem zdrojov zo štátneho rozpočtu prispievať vo zvýšenej miere súkromný sektor; vláda bude preto okrem zdrojov štátneho rozpočtu hľadať (cez motivačné opatrenia) nové zdroje financovania športu prostredníctvom aktivovania súkromných zdrojov; vláda vytvorí podmienky na to, aby finančné prostriedky z verejných zdrojov na šport boli poskytované a vykazované cez jeden informačný a finančný uzol“. Ako by mala vláda (ministerstvo školstva) aktivovať súkromné zdroje? Cez superodpočet? Financie na športové poukazy od súkromných poisťovní?

„Veríme, že ekonomickí manažéri slovenskej spoločnosti na ministerstve financií dokážu nájsť spôsob ako nastaviť systémové spolufinancovanie športu aj motiváciou súkromného sektora a pomôžu naplniť politicky prísľub vlády v PVV. Pracovná skupina, v ktorej žiaľ absentoval „makroekonóm” na verejné financie, hoci sme oň viackrát žiadali, ponúkla koncept na zabezpečenie systémového zdroja na športové poukazy i projekty výstavby infraštruktúry masového športu (telocvične, bazény, ihriská, bežecké, korčuliarske, cyklistické, či turistické dráhy/trate, workoutové ihriská, outdoorové fitness ihriská, lezecké steny, lyžiarske škôlky a školy a pod.) formou odvodu z fondu prevencie zdravotných poisťovní, aby aj tí (deti športujúce s využitím športových poukazov), ktorí budú vďaka športovaniu a zdravému životnému štýlu zdravší, t.j. budú pravdepodobne podstatne menej využívať solidárny systém zdravotného poistenia, mali profit zo zdravotného poistenia, ktoré budú neskôr (v aktívnom veku) odvádzať. Napriek tomu, že športovej i laickej verejnosti sa tento koncept javil ako logický a legitímny, poisťovne ho napadli zásadnými pripomienky a pridali sa k nim aj niektoré médiá spôsobom, ktorého cieľom nebolo vedenie slušnej verejnej diskusie o tomto návrhu ale likvidácia tohto konceptu. Treba však tiež povedať, že ak by boli zdravotné poisťovne permanentne v strate, povinný odvod do fondu prevencie by túto stratu iba ešte viac zväčšoval, a teda v prípade štátnych poisťovní by štát v konečnom dôsledku dotoval vzniknutú stratu zrejme transferom zo štátneho rozpočtu, ktorú by povinný odvod to fondu prevencie iba zväčšoval. V takom prípade stojí preto za úvahu, či by prostriedky na prevenciu obyvateľstva podporou zdravého životného štýlu detí a mládeže, t.j. príspevky na športové poukazy, nemal pokryť priamo štát zo štátneho rozpočtu osobitnou položkou každoročne vyčlenenou na tento účel.

Čo sa týka podpory športu so súkromných zdrojov, okrem "superodpočtu" dajú sa samozrejme pripraviť aj rôzne iné modely, ktorými sa motivuje podpora (spolu)financovania športu zo súkromných zdrojov v súlade so zákonom definovaným verejným záujmom v športe. Inšpirovať sa môžeme v rôznych nielen európskych štátoch sveta. Spoločným menovateľom akéhokoľvek riešenia však musí byť, že systém vykazovania prostriedkov poskytnutých zo súkromných zdrojov na šport, ak s ním budú spojené daňové alebo iné benefity s dopadom na verejne financie, bude ľahko kontrolovateľný, aby sa nemohlo stať, že z prostriedkov, ktoré by inak skončili v štátnej kase, budú nakoniec hradené súkromné dovolenky alebo súkromné projekty, hoci aj športového charakteru, ktoré v teste metódou zákonnej definície verejného záujmu v športe neobstoja."

Minister školstva Peter Plavčan na túto otázku pre denník Šport odpovedal, že „by sa chcel inšpirovať príkladom z vedy, kde už dva roky máme stimuly pre podnikateľov, aby investovali do vedy a výskumu“, a že „urobí všetko pre to, aby ten superodpočet alebo úľavy na daniach boli možné“. Zrejme by teda malo ísť o novelu zákona...

„Áno, novelou zákona. Predpokladám, že mal na mysli superodpočet vo vede a výskume. Na zavedenie „superodpočtu” pri podpore športu zo súkromných zdrojov však nie je potrebné meniť zákon o športe, ale zákon o dani z príjmov, kde sú v § 30c upravené daňové stimuly aj pre vedu a výskum. Čo sa týka úľav na daniach, tu existuje viacero možností, ako napríklad špeciálny typ asignácie nezaplatenej dane z príjmov na projekty verejného záujmu v športe, zrušenie DPH zo vstupného alebo zvýhodnenie odpisov pri investíciách do športovej infraštruktúry, ale tu bude zrejme ministerstvo školstva hľadať riešenie v spolupráci s ministerstvom financií."

Vláda sľubuje, že sa „zameria na zvýšenie pohybovej aktivity detí a mládeže, najmä skvalitní obsah hodín telesnej výchovy a športu, a v spolupráci so spolkovou sférou zabezpečí užšie prepojenie a koordináciu voľnočasových športových aktivít na všetkých typoch škôl s činnosťou športových klubov za efektívneho využitia systému školských súťaží a zdieľania športových odborníkov medzi školským a klubovým športom“ – teoreticky to znie dobre, ale ako sa na tomto záväzku môže prakticky podieľať športová obec?

„Organizovaný šport združený na Slovensku hlavne v športových kluboch pod centrálnym riadením národných športových zväzov predstavuje kvalitatívny stupeň pri športovej výchove spoločnosti a motivácii k pravidelnému športu za podpory športových odborníkov v jednotlivých športoch. Tým kvantitatívnym stupňom je práve školský šport, či už v školskej povinnej, alebo voľnočasovej podobe.

Nastavením správnej spolupráce, komunikácie a vzájomnej podpory oboch stupňov, čiže medzi školským športom a klubovým športom, jednoduchým prechodom športovca do športového klubu je možné dosiahnuť zvýšenie záujmu detí o šport ako taký.

Napríklad pokiaľ pravidelné školské voľnočasové aktivity (aktivity mládeže v družine, centrá voľného času) boli zamerané na športovú výchovu pod vedením športového odborníka zo športového klubu, mala takáto činnosť dvojaký efekt. Kvalitatívne by mala inú úroveň z pohľadu kvality (zvýšený záujem mládeže o odborne vedené športové vzdelávanie) a zároveň by si športový odborník mohol robiť aj nábor športovcov a výber talentov pre ďalšiu klubovú činnosť nielen s talentovanou mládežou, o ktorej prednostiach i nedostatkoch bude mať dobrý prehľad využiteľný pri usmernení napredovania športovej výchovy detí. Taktiež spolupráca učiteľov telesnej výchovy so športovými odborníkmi by bola užšia, nakoľko by sa stretávali na pravidelnej báze a vzájomne by si mohli vymieňať informácie a skúsenosti. Fungujúci systém školských súťaži by získal kvalitatívne inú úroveň ako je tomu dnes.

Netreba taktiež zabúdať na to, kto financuje základné školy a amatérsky klubový šport. Áno, je to v drvivej väčšine ten istý zdroj - obec, samospráva, ktorá by za jednu investíciu (napríklad finančná podpora trénera v klube s povinnou školskou vzdelávacou aktivitou) získala dve plnenia a naštartovala by komunikáciu, ktorá je nevyhnutná pre rozvoj a popularizáciu športu.

Národné športové zväzy taktiež disponujú určitými zdrojmi pre motivačno-náborovú činnosť (grassrooth programy) na najnižšej, školskej, ale aj predškolskej úrovni získavania nových členov - aktívnych mladých športovcov.

Vyššie popísané procesy podporené moderným digitálnym prostredím (digitálna športová platforma) pre organizovanie a správu školských súťaží, vzdelávanie (aj doplnkové, mimoškolské), komunikáciu a organizovanie mimoškolských voľnočasových aktivít pre mládež by ešte znásobila záujem o šport ako súčasť moderného a zdravého životného štýlu vo všetkých skupinách slovenskej spoločnosti.“

Podľa PVV vláda „zriadi Radu vlády Slovenskej republiky pre šport. V kompetencii Rady budú prierezové oblasti športu“ – je podľa vás takýto nový orgán potrebný? Nahrádza chýbajúceho štátneho tajomníka? Navrhovali by ste iné riešenie? Posilnenie pozície vládneho splnomocnenca?

„Riadenie športu spadá na centrálnej úrovni fakticky do pôsobnosti viacerých ministerstiev i vlády. Aby sa dosiahla ich koordinácia a synergie, ktoré by pomohli štátu i športu plniť ich úlohy a poslanie k spokojnosti občanov, môže byť Rada vlády pre šport veľmi dobrým systémovým prvkom. Bude veľmi dôležité, aké osobnosti doň budú nominované, aké výstupy bude produkovať, mali by byť najmä odborné a ako sa budú využívať pri politických rozhodnutiach v oblasti športu.

Treba si však uvedomiť, že „rada vlády” je odborný poradný orgán vlády, ktorý sa bude zrejme stretávať v lepšom prípade na týždňovej, v horšom na mesačnej báze a bude sa zaoberať, verím, že na princípe odbornosti, koncepčnými vecami súvisiacimi s riadením slovenskej spoločnosti s dopadmi na šport. Nebude to však orgán exekutívny, ktorý by na dennej báze riadil alebo ovplyvňoval procesy pri manažovaní slovenského športu z úrovne štátu. Práve to by mala byť úloha štátneho tajomníka ministerstva školstva pre šport, resp. pokiaľ ho nemáme, je to úloha generálneho riaditeľa sekcie športu, ten je však na nižšej úrovni riadenia.

Štátny tajomník by však bola podstatne silnejšia pozícia, nakoľko ten je podľa pravidiel „štábnej kultúry” (protokolu) partnerom na jednej úrovni pre štátnych tajomníkov, ale aj ministrov iných ministerstiev, najmä, ak by sa jednalo o „špecialistu”, ktorého hlavnou agendou by bol šport.

Je možné navrhnúť viaceré riešenia manažovania oblasti športu na centrálnej úrovni vrátane napríklad úpravy kompetencií a rozšírením úloh vládneho splnomocnenca pre šport, v konečnom dôsledku je však dôležité, aby sa pri realizácii ktoréhokoľvek riešenia vytvorili prajné podmienky, a aby sa doň zapojila angažovaná, pozitívna a konštruktívna skupina ľudí, ktorá dokáže hľadať synergické súvislosti a riešenia pre slovenský šport a posúvať ho smerom k spoločnej vízii, nie trieštiť sily a energiu. Treba skúsiť ísť spoločnou cestou, citlivo vyhodnocovať priebeh nasadených procesov a naprávať ich nedostatky a najmä mať silnú vieru, že cesta, ktorou sme sa vybrali, môže slovenskému športu priniesť očakávané výsledky (viac športujúcej populácie, transparentnosť riadenia a financovania športu a kvalitnú športovú reprezentáciu SR), ak ňou pôjdeme rozhodne a pozitívne nastavení. Ak budú lídri procesu zmien v slovenskom športe na strane štátu alebo aj na strane športovej obce spochybňovať podstatu a ciele tejto cesty, je odsúdená na neúspech, pri akejkoľvek alternatíve riešenia, akákoľvek cesta. Rozhodujúca je viera a záujem ľudí, ktorí spravujú slovenský šport.

K posilneniu pozície vládneho splnomocnenca sa je ťažko vyjadriť, keď zatiaľ nepoznáme ani kompetencie Rady vlády pre šport, ktoré budú definované zrejme až v jej štatúte. Je však dosť možné, že viaceré kompetencie slpnomocnenca a Rady vlády pre šport sa budú prekrývať. Štatút splnomocnenca vlády pre mládež a šport zakladá splnomocnencovi pomerne široké kompetencie. Tu by bolo prospešné, aby to nositelia moci spoločne s odborníkmi vymysleli tak, aby sme dosiahli rozumné usporiadanie vzťahov s jasným vymedzením kompetencií, spôsobu spolupráce a komunikácie všetkých orgánov, ktorých poslaním je zlepšiť riadenie a správu slovenského športu tak, aby nedochádzalo k dvojkoľajnosti a zbytočným kompetenčným sporom.“

Váda sľubuje, že „podporí výstavbu športovej infraštruktúry národného významu“ - aká infraštruktúra chýba športovej obci?

„Najprv je potrebné v spolupráci s vlastníkmi a správcami športovej infraštruktúry systematicky zmapovať a zaviesť elektronickú evidenciu existujúceho stavu infraštruktúry národného významu, t.j. lokalizáciu, technický stav, využiteľnosť, kapacitu, prevádzkové náklady a existujúce potreby jednotlivých športov zodpovedajúce aktuálnym európskym štandardom pre organizovanie významných súťaží. Pojem „športová infraštruktúra národného významu” je zadefinovaný v § 3 písm. p) Zákona o športe, aby si pod týmto pojmom nepredstavoval každý niečo iné, pričom ide o „športovú infraštruktúru spĺňajúcu požiadavky medzinárodnej športovej organizácie, ktorá je určená na medzinárodnú súťaž alebo na prípravu športových reprezentantov,”.

Následne bude možné spracovať dlhodobú stratégiu budovania infraštruktúry, pričom veľmi dôležité budú aj konkrétne odhady nákladov na zmysluplné dobudovanie rozostavaných športovísk, modernizáciu existujúcich športovísk alebo výstavbu nových športovísk národného významu. Potom bude možné naplánovať dlhodobé investície do výstavby a modernizácie športovísk národného významu, pričom bude možné zohľadniť, že pri niektorých športoch je potrebné na dobudovanie športovísk „iba” niekoľko 100 000 eur, pri niektorých milión eur či niekoľko miliónov eur, a niektoré sú ešte nákladnejšie a ich investíciu bude potrebné pripraviť a naplánovať. Taktiež bude potrebné hľadať možnosti synergického spájania výstavby športovej infraštruktúry národného významu pre príbuzné športy (napr. plavecké športy, halové športy a pod.) a vytvárať športové centrá, kde budú mocť vznikať a fungovať zdravé športové komunity. O tom, ako bude tento proces nastavený, koľko zo štátnych prostriedkov sa do projektov bude investovať a za akých podmienok, rozhodnú politici na základe odborného podkladu.

Slovenská spoločnosť by však určite ocenila, ak by rozhodnutia o výstavbe jednotlivých športovísk boli súčasťou dlhodobého transparentného systému financovania športovej infraštruktúry národného významu podľa pravidiel upravených právnou normou.“

Podľa PVV vláda „účelne podporí výstavbu Národného futbalového štadióna, ktorého súčasťou bude Národné centrum športu“. Chýba vám národné centrum športu? Ako by malo vyzerať?

„Toto je myšlienka, ktorá sa len formuje, a neviem, či má niekto úplne jasno v tom, ako by to národné centrum športu malo vyzerať. K tomu je treba poznať projekt národného futbalového štadióna, jeho priestorové možnosti a rezervy i potreby športovísk alebo športového centra, ktoré by mohli byť súčasťou štadióna. Určite by šport privítal moderné konferenčné centrum, kde by si mohli zväzy uskutočňovať svoje volebné alebo riadne konferencie alebo aj iné medzinárodné či vzdelávacie aktivity. Možno by stálo za zváženie ponúknuť časť priestorov Slovenskému olympijskému výboru a Slovenskému paralympijskému výboru. Podstatou myšlienky je, aby z národného futbalového štadióna, ktorý bude stáť nemalé prostriedky, športovo neprofitoval iba futbal ale aj ostatné športy. V tej súvislosti je potrebné tiež povedať, že nielen futbal, ale aj iné športy využívajú poznatky a nezriedka aj trénerov z atletiky, gymnastiky alebo aj silových športov na rozvoj rôznych dôležitých fyzických vlastností športovcov.

Taktiež by bolo možné uvažovať o umiestnení diagnostického a výživového centra pre športovcov z celého Slovenska v útrobách štadióna, kde pod tribúnami vznikne veľa zaujímavých priestorov. To sú však len úvahy, treba to seriózne vyhodnotiť na základe presných informácií a podľa skutočnej zadefinovanej potreby športu v rámci tohto projektu, aby sa to urobilo synergicky účelne “na mieru”, nie “na silu”.

Vláda chce „prijať jasné pravidlá systémového financovania športovej infraštruktúry národného významu“. Máte predstavu – aj na základe prác na zákone o športe – ako by takéto systémové financovanie malo vyzerať?

„K tejto téme je potrebné uviesť, že rozhodnutie o výstavbe športovej infraštruktúry národného významu alebo rozsiahlejšie modernizácie existujúce infraštruktúry bude takmer vždy výhradne rozhodnutím politickým, tak ako doposiaľ. V rámci diskusie o návrhu zákona o športe so zástupcami športovej obce ale aj s politikmi došlo k zhode v tom, že aj tieto politické rozhodnutia by mohli dostať jasné pravidlá a dlhodobý plán. Vytvorí sa poradovník investícií do športovej infraštruktúry národného významu jednotlivých športov, na základe ktorého sa budú môcť jednotlivé športy a ich zväzy jednak pripravovať na plánovanú investíciu, a v nadväznosti na to aj uchádzať sa o organizovanie významných medzinárodných športových podujatí na Slovensku.“

Podľa PVV vláda „na základe výsledkov projektu optimalizácie činnosti rezortných stredísk vrcholovej športovej prípravy zefektívni ich činnosť a vykoná opatrenia na posilnenie úloh národného športového centra ako špecializovaného diagnostického a výživového centra pre vrcholový šport a pre prípravu juniorských aj seniorských športových reprezentácií Slovenskej republiky“. Pokiaľ si pamätám, pri príprave zákona o športe ste uvažovali o zjednotení troch vrcholových stredísk do jedného – podporujete túto myšlienku aj naďalej? Čo si od nej sľubujete?

„Pri tvorbe návrhu zákona o športe sme si vypočuli viaceré názory a argumenty, čo sa týka odôvodnenosti existencie troch, dvoch alebo jedného strediská vrcholového športu. Znalosť, ktorú sme k tejto téme získali, sme vyhodnotili ako nedostatočnú na to, aby sme vážne zasiahli do existujúcich fungujúcich organizácii, hoci sme identifikovali viacero problémov a rezerv a zhodli sme sa na tom, že strediská by mohli fungovať aj inak. Ide o veľmi náročnú odbornú otázku s mnohými právnymi, ekonomickými, personálnymi, organizačno-technickými a športovými súvislosťami.

Keďže rozhodnutie o znížení počtu stredísk vrcholového športu bude v konečnom dôsledku rozhodnutím politickým, považovali sme za potrebné zhromaždiť poznatky o existujúcich strediskách a urobiť na základe nich analýzu, ktorá sa stane odborným podkladom pre politické rozhodnutie o budúcnosti rezortných športových stredísk.

Tento proces sme nazvali „projekt optimalizácie činnosti rezortných športových stredísk pri zabezpečení štátnej reprezentácie”, ktorý sa má podľa prechodného ustanovenia zákona o športe vypracovať do konca roka 2016. V tomto smere by malo byť aktívne ministerstvo školstva, ktoré by malo iniciovať vytvorenie pracovnej skupiny zo zástupcov ministerstva obrany, ministerstva vnútra a ministerstva školstva, ktorá by tento projekt mala do konca roka vypracovať a predložiť vláde Slovenskej republiky.“

Podľa PVV vláda „zriadi verejnoprávny Fond na podporu športu (podľa vzoru Fondu na podporu umenia) ako nástroj na centralizáciu zdrojov a kontrolu financovania športu na centrálnej úrovni (rezortné strediská, národné športové projekty vlády/ministerstva školstva, dotácie ministerstiev/vlády určené na športovú činnosť, príspevky na športový poukaz, stredné športové školy, odvody z lotérií a podobne)“. Tento cieľ akoby reagoval na niektoré vaše zámery v zákone o športe, ktoré sa nepodarilo presadiť na pôde NR SR. Aká je vaša predstava takéhoto fondu? Na akých princípoch by mal vzniknúť a fungovať?

„Cieľom tohto opatrenia je, aby šport mal jeden transparentný finančný uzol, kde sa budú zlievať prostriedky z rôznych zákonom predpokladaných zdrojov účelovo určené na šport, resp. na konkrétne účely v športe. Zriadenie fondu na podporu športu analogicky, ako je v umení, by plne zodpovedalo autonómnemu postaveniu športu v spoločnosti, ako aj jeho špecifickosti. Išlo by o inštitúciu verejnoprávnej povahy, v ktorej orgánoch by zrejme mali zastúpenie štát i športová obec. Ak taký fond bude zriadený, bude tiež veľmi dôležité, aby finančné prostriedky, ktoré sa z neho budú poskytovať, boli poskytované podľa transparentných pravidiel automaticky podľa vzorcov a schém, nie na základe rozhodovania jednotlivcov alebo komisií, pretože takéto rozhodovanie automaticky prináša so sebou nechcené komplikácie, lobistické tlaky a podozrenia z klientelizmu či korupcie a vyvoláva nedôveru v spoločnosti i športovej komunite. Slovenská spoločnosť je z takýchto schém a z nich vyvolaných káuz už unavená, ponúknime jej preto férové pravidla, ktorým bude rozumieť, vzorce na delenie prostriedkov za splnenia zákonom ustanovených podmienok, verejnú kontrolu, možnosť nápravy nezmyselných pochybení a nedostatkov a spravodlivé postihy pri porušení pravidiel.“

Minister školstva Plavčan v rozhovore pre denník Šport povedal, že nebojuje proti myšlienke tretieho štátneho tajomníka, „že momentálne jestvuje päť rôznych orgánov a treba zvážiť, kto čo bude robiť. Ak sa vytvorí priestor na to, že treba štátneho tajomníka, ktorý bude mať koordinačnú funkciu, budem prvý, kto bude za to hlasovať“. Komunikujete s ministrom o tomto poste?

„Je len možné súhlasiť s pánom ministrom, že v čase vytvárania nových riadiacich štruktúr v športe na centrálnej úrovni je potrebné veľmi citlivo a premyslene nastaviť ich kompetencie tak, aby sa vhodne dopĺňali, nie „bili”. Aplikujeme úplne nový zákon, z ktorého nám, žiaľ, v legislatívnom procese vypadli zásady, ktoré nám mali pomáhať pri riešení zákonom neupravených vzťahov i pri výklade zákona. Všetko sa upraviť zákonom nedá, a ani to nie je vhodné.

Je veľmi dôležité, aby za daného stavu vrcholní štátni funkcionári športu všetky závažné stanoviská spolu odborne konzultovali ešte predtým, ako ich predstavia spoločnosti, aby sa predišlo zbytočným názorovým a nebodaj i právnym sporom.

Aj na tejto úrovni riadenia športu potrebujeme vytvárať synergie, tvorivé pracovné prostredie, nie názorové či dokonca osobné spory, animozity, či komunikačné bariéry, ktoré následne prinášajú zmätok medzi adresátmi právnej úpravy a stanovísk, oslabenie autority štátu a jeho reprezentantov.

Tretí štátny tajomník pre agendu športu by bol významným postom jednak pre zefektívnenie rokovaní o športových otázkach na najvyššej politickej manažérskej úrovni a tiež by bol vyjadrením posilnenia postavenia a významu športu v slovenskej spoločnosti, avšak bez zmeny kompetenčného zákona to nie je možné. Podľa platnej právnej úpravy má mať každé ministerstvo štandardne jedného štátneho tajomníka a v odôvodnených prípadoch môžu byť dvaja. Táto úprava nás nepustí. Treba si tiež uvedomiť, že prípadné rozšírenie možnosti pre ministerstvá mať troch štátnych tajomníkov by znamenalo, že sa počet štátnych tajomníkov rozšíri aj na ďalších veľkých ministerstvách, čo by prinieslo ďalšie súvisiace politické, personálne, organizačno-technické a najmä finančne nároky.

Diskusia o poste štátneho tajomníka pre šport je najmä diskusiou politickou a naša ambícia (členov pracovnej skupiny) je angažovať sa naďalej najmä na odbornej úrovni diskusie a ponúkať vecné alternatívy a riešenia pre rozumné usporiadanie vzťahov v slovenskom športe na znalostnom základe. Samozrejme, ak s nami politici chcú konzultovať a poznať nás názor na systémové veci, radi im ponúkneme naše poznanie a na ňom založené názory, aby mohli byť využite pri rozhodnutiach dôležitých pre slovenský šport, pre slovenskú spoločnosť."

Možno to nie je celkom vaša šálka kávy, ale dianie v lyžiarskej asociácii, zamerané proti najúspešnejším zimným športovcom, akoby signalizovalo, že štát nemá alebo nevie využiť svoje kompetencie, ako dosiahnuť podporu svojho rodinného striebra, proti ktorému sa postaví zvyšok, dokonca ani nie väčšina, predstaviteľov občianskeho združenia. Ako by sa podľa vás mala táto situácia riešiť?

„V prvom rade je treba uviesť, že ide o problémy v občianskom združení, ktoré má svoje stanovy a svojich členov. Títo členovia svojím záujmom o informácie a komplexné vysvetlenia postupov a rozhodnutí zväzových orgánov a najmä hlasovaním môžu vo zväze všetko zmeniť - stanovy, voliť a odvolávať členov orgánov tak, aby viedli ich šport k dosahovaniu športových úspechov a rozširovaniu členskej základne, čo sú najvýznamnejšie parametre aj pre finančnú podporu zo strany štátu.

V lyžiarskom zväze tak ako aj v iných národných športových zväzoch sa v dôsledku prijatia nového zákona o športe nanovo tvoria pravidlá, podľa ktorých sa rozdelí moc v lyžiarskom hnutí medzi kluby pôsobiace v jednotlivých lyžiarskych športových odvetviach. Tento proces je znepokojujúci už len preto, že znovu sa problémy lyžiarov riešia v médiách a publikované informácie opätovne indikujú, že komunikácia a postupy funkcionárov nie sú akceptované viacerými členmi zväzu a osobnosťami lyžiarskeho športu, ktoré sú významnou súčasťou lyžiarskeho hnutia. Nechcem posudzovať konkrétne sporné veci a zaujímať k nim stanoviská, lebo by to bolo neprofesionálne. Mali by tak urobiť v prvom rade členovia zväzu po obdržaní všetkých podstatných informácií, argumentov a podkladov od všetkých strán sporu alebo príslušný orgán na riešenie sporov, ak teda vieme sporné otázky identifikovať.

Druhým dôležitým faktom, ktorý dáva štátu určitú legitimitu, aby sa sporom v lyžiarskom zväze a jeho príčinami zaoberal, je, že národný športový zväz akéhokoľvek športu vrátane lyžovania je držiteľom monopolu na organizované vykonávanie príslušného druhu športu na Slovensku, ktorý je navyše významne podporovaný zo štátnych prostriedkov. T.j. ak sa niekomu nepáči spôsob, akým funguje národný športový zväz, nemôže si založiť iný národný zväz, ako by mohol napríklad pri bežných kluboch, ak by sa mu fungovanie klubu nepáčilo. Preto sú v zákone upravené základné štandardy a princípy, ktoré musia byť povinne uplatnené pri správe tohto druhu monopolu vrátane pravidiel pre zloženie a voľby orgánov zväzu, vrátane tvorby kľúča delegátov najvyššieho zastupiteľského orgánu zväzu, ktorý upravuje pravidla deľby moci medzi športové kluby. Kľúč delegátov má zabezpečiť, aby mali viac moci/hlasov tie kluby, ktoré majú viac súťažiacich športovcov pri individuálnych športoch, resp. viac súťažiacich družstiev, ak ide o kolektívne športy, a tiež sa má zohľadniť výkonnostná úroveň súťaženia, na ktorej títo športovci alebo družstvá súťažia. Kto robí šport na vyššej výkonnostnej úrovni, by mal mať väčší podiel na moci vo zväze ako ten, kto ho robí na úrovni masového športu. Ak má národný športový zväz upravený vo svojich stanovách aj územný princíp, tak sa môže pri rozdelení moci/hlasov prihliadať aj na územné rozdelenie správy daného športu, ktoré nemusí zodpovedať administratívnemu členeniu Slovenska.

Tretím dôležitým faktorom je, že šport je autonómna oblasť záujmovej samosprávy, do ktorej majú byť vykonávané zásahy štátu v minimálnom rozsahu. Na to opakovane poukazujú a vyžadujú to od svojich národných členov aj medzinárodné športové organizácie (MOV, FIFA).

Túto situáciu zrejme nevyrieši uspokojivo žiadny súdny spor. Situácia by sa mala riešiť rokovaniami, komunikáciou relevantných ľudí v lyžiarskom športe a mala by sa rokovať o legitímnych očakávaniach, ale i obavách zainteresovaných osôb a hľadať riešenie, ktoré by ich vyriešilo. Mediátorom tohto procesu by mohol byť SOV a určite by rokovaniam prospelo, ak by sa na nich zúčastnila nestranná právnická kancelária, nakoľko právnici zainteresovaných osôb nech vyprodukujú akýkoľvek výstup, nebude to vnímané ako nestranné a nezávislé stanovisko. Kľúčové je, aby sa problémy neriešili mocensky, ale na znalostnom základe a so zmyslom pre fair play, s cieľom dosiahnuť určitú rovnováhu - primeranosť, ktorá bude v súlade so zákonom o športe, bude akceptovateľná pre členov lyžiarskej rodiny a bude zrozumiteľná aj pre zdravý sedliacky rozum športovej odbornej i laickej verejnosti. Všetci funkcionári sú ľudia so športovým duchom, treba veriť, že zmysel pre fair play v nich zvíťazí a pokúsia sa o rokovanie a nájdenie rovnováhy. Štát to za nich nevie urobiť, medziľudské vzťahy a konštruktívnu vecnú komunikáciu nedokáže nahradiť žiaden zákon. Štát môže zasiahnuť iba prostredníctvom finančných nástrojov pri nedodržaní niektorej z povinností podľa zákona o športe (napr. nesúlad stanov so zákonom), resp. v prípade súdneho sporu, civilný súd posúdi a rozhodne konkrétnu vec, ktorá je predmetom sporu.“

Otvorený list zuzulovcov, vlhovcov, žampovcov a množstva alpských lyžiarov svedčí o dlhodobých problémoch v slovenskom lyžovaní. Pamätá na podobné situácie zákon o športe?

„Tu je potrebné uviesť, že zákon o športe je koncipovaný tak, že financovanie jednotlivých športov podľa vzorca zodpovedá definícii verejného záujmu v športe, v ktorom je zjednodušene vyjadrené, že z verejných prostriedkov budú najviac financované tie športy, ktoré budú pracovať s najmasovejšou mládežníckou základňou, a tie športy, ktoré budú najlepšie reprezentovať Slovensko v zahraničí. Tým sú športy motivované k tomu, aby sa starali nielen o masovosť svojho športu, ale aj o kvalitu a výsledky svojich top športovcov, pretože tieto sa významné zohľadňujú vo vzorci, podľa ktorého sa rozdeľujú peniaze medzi jednotlivé športy. Ideálne je mať širokú mládežnícku základňu a medailové umiestnenia na vrcholných medzinárodných podujatiach typu OH, MS alebo ME v kategórii dospelých i juniorov. Tie športy, ktoré nastavia rovnováhu týchto parametrov, budú štátom odmeňované/podporované najviac, a tie športy, ktorým sa to nepodarí takto nastaviť, budú financované menej, kým si túto rovnováhu nenastavia. Preto by zväz mal byť prirodzene motivovaný a zainteresovaný na tom, aby pre tých, ktorí mu vytvárajú kľúčové parametre do vzorca za daný šport, vytváral optimálne podmienky, či na úrovni masového mládežníckeho športu, ako aj na úrovni vrcholového športu. Čo sa týka vyriešenia problémov v lyžiarskom zväze, tieto vyrieši zrejme až čas a pochopenie nevyhnutnosti spolupracovať a nájsť také pravidla spoločného fungovania, ktoré budú akceptovateľné pre všetkých, či v podobe stanov lyžiarskeho zväzu, kľúča delegátov zodpovedajúceho princípom podľa zákona o športe. Členská základňa lyžiarskeho zväzu by mala byť svojimi zástupcami pravdivo a úplne informovaná o postupoch a rozhodnutiach zväzových organov a ich dôvodoch, nie však cez médiá, ale internou komunikáciou lyžiarskej komunity. Keď budú mať členovia zväzu dostatočné informácie od všetkých zainteresovaných, budú môcť vyjadriť svoj názor hlasovaním v orgánoch zväzu. Na druhej strane však každý člen združenia, ktorý je dotknutý rozhodnutím jeho orgánu, je oprávnený domáhať sa ochrany svojich práv pred súdom, a ak sud v takej veci rozhodne, orgány zväzu sú v právnom štáte povinné také rozhodnutie rešpektovať a poučiť sa z neho.

Chýba nám v systéme dobrej správy športu nezávislý špecializovaný organ na riešenie sporov v športe, ktorým podľa pôvodného návrhu zákona o športe mal byť Stály súd pre šport. Teraz ostáva jediná možnosť pre členov národného športového zväzu, obrátiť sa buď na orgány na riešenie sporov národného športu zväzu, a ak také orgány vytvorené nie sú, tak na všeobecné civilné súdy, kde konanie trvá podstatne dlhšie, ako by trvalo pri špecializovanom športovom „súde”. Národný športový zväz by si ešte mohol zriadiť rozhodcovský súd podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Lyžiarsky zväz však takýto rozhodcovský súd zriadený zatiaľ nemá.“

RÓBERT KOTIAN