Arbitrabilita športových sporov (alebo prečo sa pri “nutnom” hľadení z výšky vždy oplatí pozerať si pod nohy)

Arbitrabilita športových sporov (alebo prečo sa pri “nutnom” hľadení z výšky vždy oplatí pozerať si pod nohy)^[1]

Doc. JUDr. Marek Števček, PhD.
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra občianskeho práva

Doc. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM., MA
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky

Mgr. Lukáš Pitek
Slovenský futbalový zväz
Paneurópska vysoká škola v Bratislave, Fakulta práva, Ústav verejného práva

Úvod

Polemika v každej spoločenskej činnosti (a maiori ad minus to platí aj o vede, a teda i o vede právnej) môže mať dve podoby. Tou prvou je “polemika pre polemiku”, do ktorej diskutujúci zväčša vstupujú s neskrývaným vedomím svojej “absolútnej” pravdy, pričom spravidla polemika slúži ako substitút osobných antipatii diskutérov.^[2] Druhou podobou polemiky je vecné odôvodňovanie rozdielnych stanovísk diskutérov na konkrétny problém, pri súčasnom zachovaní (a niekdy aj zveľadení) korektných kolegiálnych a priateľských vzťahov medzi diskutujúcimi. Predosielame, že našou ambíciou je prispievať ku kultivácii práve takejto podoby polemiky.^[3]

Náš príspevok tak má byť akýmsi pokusom o stručnú odpoveď na otázky, ktoré v doktríne športového práva nastolil Jaroslav Čollák svojím článkom o riešení pracovnoprávnych sporov športovcov. Ide nám iba o odborné zaujatie stanoviska k právnym názorom nášho kolegu, pričom ponúkame vlastnú interpretačnú alternatívu k problematike arbitrability tzv. športových sporov, najmä v prípade sporov medzi profesionálnymi športovcami a klubmi (športovými organizáciami). Je totiž dôležité pripomenúť, že do množiny “športové spory” patria i iné druhy sporov, napríklad spory medzi športovými klubmi navzájom, rôzne varianty sporov trénerov, agentov, či spory o dodržanie prestupových alebo iných športových pravidiel a pod. Týmto sa však J. Čollák vo svojom článku nevenuje, a nebudeme sa nimi preto zaoberať ani my. Napriek tomu táto metodologická poznámka má svoj význam a je v kontexte skúmanej problematiky namieste.

Hypotéza

Autor citovaného článku poukázal v skúmaných súvislostiach na aktuálne fungujúcu štruktúru riešenia určitého segmentu športových sporov, ktoré sú súkromnoprávnej povahy a sú riešené primárne “vnútri” športovej organizácie – teda vo vnútri daného športového zväzu, zväčša národného športového zväzu (ďalej aj “zväz” v príslušnom gramatickom tvare).^[4] Ide hlavne o riešenie sporov orgánmi zväzu na to určenými, ako sú napríklad komory pre riešenie sporov, disciplinárne komisie a podobne. Slovenský futbalový zväz však v tejto súvislosti zriadil aj osobitný Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu. Možnosť takéhoto riešenia sporov pritom vyplýva zo zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len “ZoRK”), ktorý vo svojich ustanoveniach výslovne priznáva národným športovým zväzom oprávnenie zriadiť rozhodcovský súd.^[5]

Tu však Jaroslav Čollák vidí problém – v citovanom článku konkrétne uviedol: “Konanie pred rozhodcovským súdom má však limity v zákone č. 244/2002 Z.z., ktorý okrem iného implicitne ustanovuje, že v rozhodcovskom konaní nie je možné prejednávať pracovnoprávne spory, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 14 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce).” Autor sa preto vo svojom príspevku zaoberá otázkou, čo so spormi vyplývajúcimi zo zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu v zmysle zákona č. 440/2015 Z. z. o športe (ďalej len “zákon o športe” alebo “ZoŠ”), ak zákonodarca špecificky ustanovil, že tieto vzťahy majú pracovnoprávny charakter,^[6] ale neplatí na ne plošne Zákonník práce (ďalej len “Zákonník práce” alebo “ZP”), a to v kontexte § 1 ods. 1 písm. a) ZoRK^[7] a § 14 ZP.^[8]

V tejto súvislosti by sme radi upozornili na možnosti iného, a podľa nášho názoru presvedčivejšieho výkladu, podľa ktorého aj spory medzi profesionálnymi športovcami a klubmi, ktoré doteraz arbitrovateľné boli, sú arbitrovateľnými aj naďalej, a to aj napriek tomu, že ustanovenie § 46 ods. 1 zákona o športe normuje športové zmluvné vzťahy založené zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu ako vzťahy pracovnoprávne.

Interpretácia

V prvom rade považujeme za nutné upozorniť na skutočnosť, že vzájomný vzťah zákona o športe a Zákonníka práce sa rieši metódou tzv. delegácie. Ustanovenie § 2 ods. 3 Zákonníka práce totiž konštatuje, že na vzťahy profesionálnych športovcov sa Zákonník práce použije iba ak tak ustanovuje osobitný predpis. V tomto kontexte zákon o športe najprv na viacerých miestach odkazuje na Zákonník práce, a napokon prostredníctvom ustanovenia § 46 ods. 2 sumárne odkazuje na taxatívne vymedzené ustanovenia Zákonníka práce: “Na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu sa primerane vzťahujú § 27 až 31, § 40 ods. 3 až 7, § 64, § 75 ods. 2 až 4, § 146 až 150, § 177 až 181, § 185 až 188, § 191 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 1 a 2, ods. 5 a 6, § 230, § 231, 232, § 238 a 239 Zákonníka práce.”

Pre nás je v tejto súvislosti zaujímavý najmä vzťah zákona o športe k § 14 Zákonníka práce, ktorý by (podľa J. Čolláka) mal predstavovať prekážku riešenia športových sporov v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 14 ZP totiž normuje: “Spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.” Ak sa však pozrieme na vzťah zákona o športe a Zákonníka práce cez prizmu ustanovenia § 46 ods. 2 zákona o športe, zistíme, že § 14 ZP sa na športovcov v rámci metódy delegácie právnych noriem neaplikuje. Znamená to teda, že športovci sú vyňatí z ustanovenia § 14 ZP a ich spory nemusia rozhodovať iba “súdy”?^[9] Domnievame sa, že absentujúci odkaz na § 14 ZP má práve takéto účinky, a práve takým bol úmysel zákonodarcu – osobitne ak uvážime, že jeho cieľom bolo pôvodne vytvoriť osobitný súd (tribunál) pre šport, ktorý mal byť dotovaný právomocou rozhodovať aj takéto spory. Uvedomujeme si však problematickosť náročnej výkladovej metódy subjektívneho historického výkladu podľa úmyslu zákonodarcu, preto tento argument artikulujeme len subsidiárne.

V súvislosti s ustanovením § 14 ZP pritom treba upozorniť aj na skutočnosť, že existujú tiež viaceré názorové prúdy, ktoré sa snažia vykladať toto ustanovenie tak, že samotný jazykový výraz “súdy”, použitý zákonodarcom v tomto ustanovení, treba vykladať v duchu pripúšťajúcom rozhodovanie pracovnoprávnych sporov aj rozhodcovskými súdmi, nielen všeobecnými súdmi. Tu totiž možno argumentovať, že príslušné ustanovenie Zákonníka práce nie je z hľadiska gramatického ani teleologicko-systematického výkladu takým ustanovením, ktoré by priznávalo výlučnú právomoc iba všeobecným súdom. K tejto línii argumentácie sa prikláňa napríklad Andrej Poruban, keď konštatuje: “Pod neurčité slovo „súdy“ /§ 14 ZP/ by tiež mohol patriť každý orgán uskutočňujúci nezávislý výkon súdnictva.”^[10] Autor tejto myšlienky teda pripúšťa, že pod výraz “súdy” možno subsumovať každý orgán uskutočňujúci nezávislý výkon súdnictva, a teda aj rozhodcovské súdy podľa ZoRK. Vychádzajúc totiž z doktrinálne bezrozporného vnímania tzv. zúženej civilnej právomoci súdov podľa ustanovenia § 7 Občianskeho súdneho poriadku v spojení so ZoRK, právomoc civilného súdu je platným uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky suspendovaná v prospech rozhodcovského súdu; konkrétne, dikcia “v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány” dovoľuje ustáliť záver, že v definovaných prípadoch je prejav individuálnej autonómie zmluvných strán spôsobilý privodiť zúženie “klasickej” súdnej právomoci. Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1. júla 2016, v ustanovení § 3 obdobne normuje: “Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.” V zmysle uvedenej dikcie bude teda všeobecným súdom priznaná právomoc riešiť súkromnoprávne spory, pokiaľ táto právomoc nebola priznaná iným orgánom, osobitne rozhodcovským súdom zriadeným podľa ZoRK. Takúto argumentáciu podporuje i garancia práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46 Ústavy SR, najmä ods. 1, ktorý ustanovuje: “Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.” Práve toto ustanovenie v predpise najvyššej právnej sily garantuje, že okrem súdov existujú aj iné orgány, ktoré poskytujú súdnu ochranu, a na ktoré sa vzťahujú základné požiadavky spravodlivého procesu.

Avšak aj napriek vyššie uvedeným názorom, ktoré považujeme za vcelku legitímne a zmysluplné, sa domnievame – a to s poukazom na judikatúru v tejto veci,^[11] na textáciu ZoRK (pozri nižšie), ako aj (podporne) na historické okolnosti úmyselného opustenia rozhodcovského konania v pracovnoprávnych veciach po zmenách roku 1989, že úmyslom zákonodarcu v prípade § 14 ZP naopak bolo vylúčiť, aby v pracovnoprávnych veciach rozhodoval iný orgán než je všeobecný súd, a to za účelom zvýšenej ochrany zamestnanca. Aj zo súčasnej pracovnoprávnej doktríny totiž vyplýva, že právomoc rozhodovať spory je zväčša priznávaná práve a iba všeobecným súdom, hoci ani doktrína pracovného práva výslovne nerieši vymedzenie termínu “súdy” a teda neobsahuje tzv. doktrinálny výklad tohto výrazu.^[12]

Každopádne však aj bez ohľadu na výklad termínu “súdy” v § 14 ZP platí, že ak čitateľ akceptuje náš argument, že zákon o športe na § 14 Zákonníka práce delegovane neodkazuje, a teda sa § 14 ZP na športovcov nepoužije, môžeme toto ustanovenie ZP opomenúť, a jediným problémom a zároveň jedinou potenciálnou prekážkou arbitrability sporov zo športových “pracovnoprávnych vzťahov” tak zostane (podľa J. Čolláka) iba ustanovenie § 1 ods. 1 ZoRK, podľa ktorého tento zákon upravuje “...rozhodovanie sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov…” J. Čollák totiž vidí problém v skutočnosti, že sa tu normuje “iba” o “občianskoprávnych”, ale nie o “pracovnoprávnych” vzťahoch, z čoho vyvodzuje nedostatok arbitrability športových pracovnoprávnych sporov.

Otázka arbitrability ako empiricky nutnej a logicky nevyhnutnej podmienky vzniku právomoci rozhodcovského súdu je pritom tradične (a treba dodať, že veľmi správne) doktrinálne traktovaná ako dialektická dichotómia arbitrability pozitívnej a negatívnej. Dialekticky korektný záver o arbitrabilite konkrétneho sporu tak vyžaduje nasledovnú právno-logickú operáciu:

i)    Ustálenie, že konkrétny spor nie je vylúčený z arbitrovateľnosti, inými slovami, že konkrétny právny prípad zákonodarca prima facie nevyňal z arbitrovateľnosti takpovediac “neoddiskutovateľne” (tzv. negatívna arbitrabilita). Práve pre túto vlastnosť uvádzame ustálenie neexistencie prekážky v podobe negatívnej arbitrability v našej úvahe hneď na prvom mieste, hoci to nekorešponduje ani so systematikou ZoRK, ani s právnickým zvykom, ktorý velí najskôr ustáliť niečo “pozitívne”, a potom prípadne hľadať negatívne výnimky. Konieckoncov, oba body (negatívny a pozitívny) tejto úvahy sú v prísne logickom zmysle konjunktívne, a teda striktne vzaté na poradí týchto čiastkových úvah vlastne nezáleží – nami zvolený postup je však podľa nášho názoru “užívateľsky komfortnejší”.
ii)    Po vykonaní kroku i) s prijateľným výsledkom nasleduje pokus o vykonanie subsumpcie právneho prípadu pod arbitrabilitu pozitívnu. Tu však platí, že úspešnosť kroku i) neznamená automaticky, že spor je in concreto arbitrovateľný – aj v kroku ii) môže úvaha zlyhať. Inak povedané, aj úspešným “prejdením” testom negatívnej arbitrability nemusíme dospieť v druhom kroku k existencii arbitrability pozitívnej.

Záverom, iba ak sú propozície vyjadrené výrokmi sub i) aj sub ii) pravdivé, konkrétny spor je arbitrovateľný. Platí teda, že ak sú propozície vyjadrené výrokmi o neexistencii prekážky negatívnej arbitrability a existencii podmienky pozitívnej arbitrability pre konkrétny prípad pravdivé, tak tento konkrétny prípad je arbitrovateľný. Inak povedané, spor sa prejedná a rozhodne v rozhodcovskom konaní len vtedy, keď sú splnené podmienky pozitívnej a negatívnej arbitrability.

Našou úlohou je teda na tomto mieste ustáliť, či tzv. pracovnoprávny športový spor (spor vzniknutý z “hráčskej pracovnej zmluvy”) je arbitrovateľný. Postupujme v súlade so zvolenou metodológiou.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 3 ZoRK, v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory:

• o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,
• o osobnom stave,
• spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a
• spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania.

Podľa odseku 4 cit. ust. ZoRK, v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať ani spory medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou, ktoré možno rozhodovať v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Športový pracovný spor pritom zjavne nespadá pod žiadnu podmienku negatívnej arbitrability (to je zrejmé bez potreby hlbšej argumentácie), a teda môžeme prikročiť ku kroku dva, k (prípadnému) ustáleniu arbitrability pozitívnej.

ZoRK vymedzuje v ustanovení § 1 ods. 1 a § 1 ods. 2^[13] pozitívnu arbitrabilitu ako:

i)    rozhodovanie sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike,
ii)    uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike,
iii)    možnosť rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, v súvislosti s ktorými možno uzatvoriť dohodu o urovnaní podľa Občianskeho zákonníka, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. 

Ad i)
Pojem občianskoprávneho vzťahu, a teda i prvok rozsahu (extenzie) pojmu “občianskoprávny vzťah”^[14] je natoľko košatý a zložitý, že si na tomto mieste netrúfame nárokovať na doktrinálnu perfektnosť našich rozborov v týchto súvislostiach. Každopádne však platí, že terminológia ZoRK reflektuje terminológiu stale platného a účinného Občianskeho zákonníka (ďalej len “OZ”) – veci by sa pritom pomerne výrazne zjednodušili, ak by sme si základný kódex súkromného práva predstavili bez neodstránených nánosov dôb minulých ako kódex súkromného práva. V tomto zmysle by vari nik nezapochyboval, že individuálny pracovný športový spor je sporom súkromnoprávnym.^[15] Aj z existujúcej zákonnej terminológie však podľa nás možno pomerne bezproblémovo ustáliť záver, že športový individuálny pracovnoprávny vzťah je zároveň aj vzťahom “občianskoprávnym” v zmysle ZoRK; jednoznačne to vyplýva z dikcie ust. § 1 ods. 2 ZoRK, ktorý vyžaduje možnosť dohody o urovnaní podľa OZ (čo športový pracovnoprávny vzťah umožňuje – k tomu nižšie ad iii), ako aj z dikcie ust. § 1 ods. 2 OZ (“Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.”) v spojení s ust. § 99 ods. 7 zákona o športe (“Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení tohto zákona, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva”). Skutočne by však všetky problémy razom “zmizli”, ak by sa naša terminológia ustálila na klasickom “súkromnoprávnom” poňatí tej časti objektívneho práva, ktorá tvorí opozitum noriem verejnoprávnych.

Pri tomto všetkom argumentačnom inštrumentáriu však v neposlednom rade nemožno zabúdať na základnú vec – zamestnanca (športovca v nami sledovanej línii) zákon nenúti arbitrovať svoje prípadné spory so zamestnávateľom; je slobodnou voľbou každého takúto možnosť využiť alebo nevyužiť.

Ad ii)
Pod uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozsudkov možno nami skúmanú problematiku zaradiť len veľmi ťažko, takže posledným výkladovým orieškom ostáva posledný prvok pozitívnej arbitrability – kritérium možnosti uzavrieť dohodu o urovnaní podľa OZ.^[16]

Ad iii)
Otázka možnosti uzavrieť dohodu o urovnaní podľa OZ je pre nás osobitne významná z toho dôvodu, že Zákonník práce má vlastnú úpravu o urovnávaní sporných nárokov, a to v ust. § 32,^[17] kvôli čomu opäť platí, že „klasické“ pracovnoprávne vzťahy a spory z nich nie sú arbitrovateľné. Podobne ako v prípade § 14 ZP však ani v prípade § 32 ZP toto ustanovenie nemožno aplikovať na športovcov, nakoľko ZoŠ naň delegovane neodkazuje. Z uvedeného teda vyplýva, že urovnávanie sporov medzi športovcom a klubom môže zásadne byť urovnaním výlučne podľa všeobecných predpisov občianskeho práva (§ 585 OZ), a nie je urovnaním podľa Zákonníka práce; preto sa javí, že tieto spory by mohli spadať pod kritérium pozitívnej arbitrability podľa ZoRK.

Profesionálny športovec a klub teda:

• môžu svoje spory urovnávať (súkromno)právnym úkonom, dohodou o urovnaní, pričom
• osobitný režim Zákonníka práce sa na takýto úkon neuplatní (metóda delegácie osobitným odkazom na taxatívne enumerované ustanovenia Zákonníka práce a contrario vylučuje aplikáciu ust. § 32 Zákonníka práce), a teda
• na takéto urovnanie sporných a pochybných práv medzi stranami záväzku sa uplatní všeobecný režim dohody o urovnaní podľa OZ, na ktorý výslovne pri vymedzení pozitívnej arbitrability odkazuje ZoRK, čiže,
• takéto spory spĺňajú podmienku pozitívnej arbitrability.

Definovaný športový spor teda nespadá pod podmienku negatívnej arbitrability, a zároveň spadá pod vymedzenie pozitívnej arbitrability; preto (v zmysle logického vyplývania), takýto spor je arbitrovateľný – quod erat demonstrandum.

Subsidiárne tiež možno argumentovať aj už vyššie naznačenými istými občianskoprávnymi rozmermi vzťahu medzi profesionálnym športovcom a klubom, čo vyplýva z § 99 ods. 7 zákona o športe: “Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení tohto zákona, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.”

Zo všetkých uvedených dôvodov máme preto za akceptovateľné a udržateľné, že aj spory medzi profesionálnymi športovcami a klubmi sú arbitrovateľnými, čo iba zvýrazňuje osobitný charakter športu, o ktorom pojednáva aj čl. 165 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len “ZFEÚ”): “Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu.” Tento princíp pritom akceptovala aj pracovná skupina pripravujúca návrh zákona o športe, ktorej členovia veľmi dôrazne žiadali vytvorenie osobitných orgánov pre rozhodovanie sporov medzi športovcami a klubmi, a to práve z dôvodu špecifickosti športu. Napokon, preto aj bol v reakcii na potrebu vyčlenenia špecifických športových sporov a ich zverenia flexibilným a efektívne rozhodujúcim orgánom novelizovaný ZoRK tak, aby umožnil národným športovým zväzom zriaďovať rozhodcovské súdy. O osobitnej povahe športu tak normuje nielen znenie ZFEÚ, ale reflektuje ju aj právna úprava SR, ktorá týmto nepriamo priznáva potrebu zachovania jurisdikcie rozhodcovským súdom v oblasti športu, ako súdom zriadeným práve za účelom riešenia sporov v športe ako sporov pomerne špecifickej povahy (akokoľvek to mnohých sudcov môže “dráždiť”).

Záver

V práve je len máločo jednoznačné. “Večné” pravdy v oblasti práva sú skôr filozofickými kategóriami, akými sú napríklad spravodlivosť, slušnosť (ekvita), rovnosť a podobne. Preto ani názory uvádzané v tomto krátkom článku neašpirujú na nespochybniteľnosť svojich záverov. Ašpirujú však na vedecky poctivú argumentáciu v zhode s vytýčenou metodológiou, ktorá velí pozrieť sa dobre pod nohy pri každom argumentačnom kroku, a nestrácať pri prílišnom odstupe z “výšok” kontakt s prekážkami, ktoré tak trefne glosoval “profesor filozofie” v Hrabalových Skřivánkoch na niti.