Čím je profesionálny hráč pre kluby a zväzy?

Osemnásteho októbra o 13.49 podpredseda NR SR Martin Glváč otvoril prvé čítanie o návrhu poslancov Dušana Titela a Tibora Jančulu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/20105 Z. z. o športe.

Ako rozhoduje NR SR

O 13:50:39 uviedol Tittel poslanecký návrh prečítaním časti dôvodovej správy: „Aplikačná prax ukázala, že nemožno vykonávať šport v kolektívnych športoch profesionálnym športovcom ako samostatne zárobkovo činnou osobou nie je žiadúca, nakoľko neprimerane obmedzuje zmluvnú voľnosť športovcov v kolektívnych športoch...“ atď., to už poznáte. O 13:52 vystúpila spoločná spravodajkyňa zákona Eva Smolíková, odporúčala, aby sa NR SR po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní a navrhovala, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny a školský výbor. Po nej v rozprave vystúpil ako jediný poslanec Jozef Mihál a odporúčal „všetkým, ktorí majú zdravý rozum, aby ho nepodporili a aby hlasovali jednoznačne proti“. Osobitne apeloval na poslancov Smeru-sociálnej demokracie, aby „sa konečne sa začal uplatňovať a dodržiavať Zákonník práce aj pokiaľ ide o profesionálnych športovcov“. Pripomenul aj to, že „hokejisti iniciovali tento poslanecký návrh... a že presne tie profesionálne hokejové kluby, ktoré až na dve výnimky a to sú HC Košice a Slovan Bratislava, už vlastne 5 rokov nerešpektujú zákon o športe a vedome ho porušujú, čo konštatovali aj kontroly z inšpektorátov práce... sa teraz rozhodli vylobovať si túto zmenu v zákone“.

Osemnásteho októbra bol piatok, rozprava sa teda skončila krátko po 14. hodine – s jediným diskusným príspevkom. V utorok 22. októbra bolo hlasovanie o posune zákona do druhého čítania v podstate jednoznačné, za návrh hlasovalo 102 poslancov (de facto poslanecké kluby Smer-SD, SNS, Most-Híd, ĽSNS, SaS a OĽaNO), proti bolo iba 8 poslancov strany Spolu-OD, hlasovania sa zdržalo 25 poslancov (o. i. Burian a Galis zo Smeru-SD, odídenci zo SaS či Remišová...).

Aj takto vyzerá parlamentná prax a rokovanie o zákonoch.

Hráči verzus kluby

Novela zákona o športe, predložená do NR SR poslancami Dušanom Tittelom a Tiborom Jančulom (obaja SNS), postavila predstaviteľov profesionálnych hráčov proti športovým klubom. Na stranu záujmov klubov sa pridali aj prezidenti viacerých športových zväzov. Podľa tejto novely zákona o športe by „športovci mali mať možnosť rozhodnúť sa, či sa s klubmi dohodnú na zamestnaneckej zmluve o profesionálnom vykonávaní športu, alebo uzavrú zmluvy podľa Občianskeho či Obchodného zákonníka“. Slovenské zákony a európska legislatívna prax preferujú status profesionálnych hráčov ako zamestnancov, kluby a zväzy uprednostňujú status SZČO. Rozhodnutie tohto sporu medzi veľkými hráčmi a hráčmi na ihriskách majú teda v rukách poslanci NR SR – a zdá sa, že právne argumenty momentálne ťahajú za kratší povraz.

Čo tvrdia kluby a zväzy

Tittel-Jančulovu novelu zákona o športe podporujú funkcionári zväzov kolektívnych športov - okrem futbalového zväzu. V ich spoločnom stanovisku, pod ktoré sa podpísali prezident Slovenskej basketbalovej asociácie Miloš Drgoň, zástupcovia klubov a basketbalových ligových súťaží Daniel Jendrichovský a Peter Mičuda, člen výkonného výboru Slovenskej volejbalovej federácie Igor Prieložný, prezident Slovenského zväzu hádzanej Jaroslav Holeša či Richard Lintner z Pro-Hokeja, sa píše:
„Vítame krok zákonodarcu, ktorý konečne jasnejšie rieši súčasnú nie úplnú jednoznačnosť možnosti výkonu profesionálnej činnosti športovca na Slovensku. O tejto téme hovoríme a vyzývame na jej riešenie už tri roky, preto v mene zástupcov slovenských profesionálnych klubov hokeja, basketbalu, hádzanej, volejbalu a ich športových zväzov novelu zákona o športe prerokovávanú v NR SR podporujeme. Vyjadrujeme presvedčenie, že prijatie predmetnej novely bude v prospech slovenského športu.“

Spomínanú novelu si predstavitelia klubov a zväzov vysvetľujú tak, že kluby aj športovci by mali dostať jednoznačnejšie pravidlá na uzatváranie zmlúv. Športovci by mali mať možnosť rozhodnúť sa, či sa s klubmi dohodnú na zamestnaneckej zmluve o profesionálnom vykonávaní športu, alebo uzavrú zmluvy podľa Občianskeho či Obchodného zákonníka. Športovci by nemuseli vystupovať len ako zamestnanci, mohli by byť samostatne zárobkovo činné osoby.

V spomínanom stanovisku sa takisto píše, že „podľa zákona o športe z roku 2016 majú byť športovci v kolektívnom športe zamestnancami klubov, ak svoju činnosť vykonávajú závisle. Prax však ukázala, že toto právne ustanovenie nie je nutné, keďže obmedzovalo zmluvnú voľnosť profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch. Do reálneho života sa navyše ani nedostalo. Do vlaňajška platilo prechodné obdobie, v ktorom mohli kluby a športovci uzatvárať dohody aj podľa Občianskeho či Obchodného zákonníka. Prechodné obdobie sa predĺžilo do 1. januára 2022. Novelou bude vyhovené nielen želaniu športovej obce, ale bude naplnená aj litera Ústavy Slovenskej republiky, ktorá zaručuje občanom možnosť vybrať si svoje povolanie a určitý spôsob jeho výkonu,“ konštatujú signatári tohto stanoviska.

Nie úplne jednoznačné?

Je trochu bizarné, ak právne čistý status profesionálnych športovcov ako zamestnancov interpretujú predstavitelia klubov a zväzov ako „nie úplne jednoznačnú možnosť“, pretože ak si aj nevšimneme odmietavé stanoviská hráčskych asociácií (Únie profesionálnych futbalistov a Slovenskej asociácie hráčov ľadového hokeja), nedávne vyjadrenia Národného inšpektorátu práce či súdne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vyvracajú toto tvrdenie úplne nepochybne. Postoje klubov a zväzov vyvracajú aj nedávno zverejnené stanoviská Finančného riaditeľstva SR a odpoveď ministerstva školstva na otázku hokejovej hráčskej asociácie.

Podľa Finančného riaditeľstva „závislá práca musí byť vykonávaná v mene zamestnávateľa, t. j. v mene športovej organizácie. Profesionálny športovec, ktorý vykonáva šport v kolektívnych športoch, podlieha príkazom športovej organizácie, kde platí princíp podriadenosti a nadriadenosti, ktorý najviac vystihuje pracovnoprávny vzťah a odlišuje ho od občianskoprávnych a obchodnoprávnych vzťahov“.

Ministerstvo školstva v odpovedi na otázku hokejovej hráčskej asociácie, či hokejový klub postupuje v intenciách zákona o športe, pokiaľ považuje hráča extraligového hokejového klubu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu za SZČO, jednoznačne konštatovalo, že „profesionálni športovci v kolektívnych športoch (napr. hokej), môžu vykonávať šport len na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu a nie ako SZČO, pretože ich športová činnosť má znaky závislej práce a nemôžu ju vykonávať samostatne vo vlastnom mene – vykonávajú ju v mene športového klubu, vo vzťahu nadriadenosti športového klubu a podriadenosti športovca, osobne športovcom pre športový klub, podľa pokynov trénera (zástupcu športového klubu), v čase určenom zástupcom športového klubu“. Pri čítaní s porozumením nemôže jednoducho vzniknúť dilema, o ktorej nás presviedčajú zástupcovia klubov a zväzov.

Aký to má potom celé zmysel?

Otázkou potom ostáva, aký zmysel má táto novela zákona o športe – je síce zjavné, že ak budú mať (niektoré) kluby záujem uzatvoriť v tomto období zmluvu s profesionálnym športovcom zmluvu o športovej činnosti, a budú mať na výber zamestnanca alebo SZČO, uprednostnia pozíciu SZČO, lebo je pre ne výhodnejšia, jednoducho lacnejšia.

A tak sme svedkami situácie, že namiesto riešenia finančnej situácie klubov, hľadania ďalších zdrojov ich financovania (a súčasne dodržania zákonného stavu a európskeho modelu) sa hľadá riešenie na úkor slabšieho vo vzťahu – a tým je profesionálny športovec.
Nedá sa nemyslieť na opäť aktuálne slová klasika, čím je pre neho volič – lebo tým istým je pre kluby a zväzy zrejme profesionálny športovec, čo treba povedať na plnú hubu.

Pritom je takmer isté, že v prípade súdneho sporu medzi športovcom a klubom nemôže klub uspieť, lebo už jestvuje súdne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach. Píše sa ňom, že „neexistencia konkrétneho riešenia právneho postavenia športovcov viedla k prijatiu zákona č. 440/2015 o športe. Tento osobitný zákon upravuje vzťah profesionálneho športovca v kolektívnom športe a jeho klubu tým spôsobom, že ak výkon jeho činnosti spĺňa znaky závislej práce, vykonáva profesionálny športovec šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Tento zmluvný vzťah sa považuje za tzv. iný pracovnoprávny vzťah (§ 46 ods. 1 citovaného zákona), pričom na právne vzťahy sa iba primerane vzťahujú niektoré ustanovenia Zákonníka práce“.

UčPS a futbal sú proti

Pred niekoľkými dňami sa k danej problematike jednoznačne vyjadrili vo svojich stanoviskách aj Učená právnická spoločnosť, Slovenský futbalový zväz a Únia ligových klubov. Podľa stanoviska UčPS „niektoré športové kluby sa rozhodli pre účelový až špekulatívny výklad novej právnej úpravy, ktorý bol v zásadnom rozpore s deklarovaným cieľom zmeny právnej úpravy. Na túto skutočnosť (napriek tomu, že problém bol verejne opakovane publikovaný v médiách) nereagovali ani ich národné športové zväzy a čo je ešte horšie ani štát (hlavný kontrolór športu, ministerstvo školstva, Národný inšpektorát práce), ktorého základnou úlohou je zabezpečiť jednotné uplatňovanie právneho poriadku na celom území Slovenskej republiky“ (celý text Komuniké UčPS tímu k návrhu novely Zákona o športe pozri tu).

Podľa Spoločného stanoviska SFZ a ÚLK k návrhu novely zákona o športe „spomínaná novela by podľa navrhovateľov mala profesionálnym športovcom priniesť možnosť výberu či chcú do zmluvného vzťahu s klubom vstúpiť ako zamestnanci alebo ako samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO), čo by bolo legislatívnym krokom, ktorý je v zásadnom rozpore s princípmi štandardu zamestnaneckých vzťahov profesionálnych športovcov a ich vývojom v Európskej únii“. Oba futbalové orgány pripomínajú, že „ak by bola prijatá novela zákona o športe v navrhovanom znení, UEFA upozornila na tú skutočnosť, že voči SFZ môže byť vedené disciplinárne konanie zo strany UEFA, keďže práve jeden z najzákladnejších princípov postavenia hráča ako zamestnanca by nemusel byť dodržaný“ (celé stanovisko si pozri tu).

Samozrejme, na súdny spor treba dvoch – a zrejme nebude veľa profesionálnych športovcov, ktorí by si v prípade presadenie tejto Tittel-Jančulovej novely trúfli ťahať sa za prsty s klubom až na súde – a po dobu niekoľkých rokov, čo si kluby uvedomujú veľmi dobre. Aj preto vznikla táto novela, aj preto je toto zneužívanie pozície dominantného samčeka úplne zjavné.

Namiesto práva zmätok?

Nič to však nemení na skutočnosti, o ktorej hovoria aj zástupcovia hráčskych asociácií, že predložený návrh zákona „nijakým spôsobom nezmení účinnosť ustanovenia § 102 ods. 4 zákona o športe. V zmysle tohto ustanovenia platí, že od 1. januára 2019 bez ohľadu na to, aký typ zmluvy klub so športovcom uzavrie, tento zmluvný vzťah, ktorý spĺňa znaky závislej práce, sa bude považovať za zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu podľa tohto zákona. To znamená, že športovci v kolektívnych športoch musia byť tak či tak zamestnanci...“ Zástupcovia hráčskych asociácií dokonca tvrdia, že „ak Zákonník práce ustanovuje, že závislá práca nemôže byť vykonávaná v občianskoprávnom ani v obchodnoprávnom vzťahu, navrhovaná zmena by priniesla zmätok pri uplatňovaní nielen Zákonníka práce, ale aj ďalších zákonov, napr. zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a ďalších“.

V spore medzi klubmi a hráčmi sa zväzy (okrem SFZ) postavili na stranu klubov - aj za cenu ohýbania zákonov a zneužívania slabšej pozície hráčov. To však neznamená, že tento spor nemá byť pomenovaný tak, aký je v skutočnosti.

Prečo by to však práve v športe malo fungovať inak ako všade naokolo?