Situácia vo Fonde na podporu športu na prvý pohľad vyzerá asi tak, že konečne sa dostala na stôl prvá pracovná výzva na infraštruktúru, ale bez novely zákona o Fonde sa „zmena filozofie a tým aj orientácia iba na účel infraštruktúry“ nedá zrealizovať.
Kvôli téme Fondu na podporu športu som v uplynulých týždňoch hovoril so štátnym tajomníkom pre šport Ivanom Husárom (rozhovor bol v denníku Šport 9. júla), bývalým predsedom správnej rady Fondu Dušanom Guľášom (off record v jeho sídle v Piešťanoch, niekoľko dní predtým ako sa funkcie vzdal), podpredsedom správnej rady Fondu Jaroslavom Rybánskym (rozhovor bol uverejnený v denníku Šport 29. júla 2020).
Fond na rázcestí
Na základe týchto rozhovorov možno vydedukovať, že Fond sa dostal na rázcestie a od toho, kto bude novým predsedom Fondu, bude závisieť jeho ďalšie smerovanie. Alebo inak, tomu, ako sa rozhodne vedenie ministerstva školstva o ďalšom smerovaní Fondu, bude zodpovedať aj výber nového predsedu správnej rady Fondu. Jaroslav Rybánsky, podpredseda správnej rady Fondu, túto situáciu pomenoval slovami, že členovia správnej rady „sa dnes cítia ako figúrky na šachovnici s očakávaním, kto najbližšie uvoľní hracie pole“.
Do čela Fondu bol po jeho vzniku vymenovaný Jozef Gönci, bývalý štátny tajomník pre šport, ako nominant ministerky Lubyovej. Okrem neho sa stali členmi správnej rady ďalší traja koaliční nominanti – za MŠVVŠ ešte Anastasia Kuzminová a Anton Danko, premiér nominoval Richarda Galoviča. Galoviča nedávno nahradil Ivan Greguška.
Gönci urobil krátko po voľbách ústretový krok a funkcie sa vzdal. Ivan Husár mal predstavu, aby zo správnej rady odstúpili aj ďalší nominanti bývalej vlády, avšak neuspel. Vláda do čela správnej rady vymenovala podnikateľa a dlhodobého športového sponzora Dušana Guľáša, ten sa však po niekoľkých dňoch svojej pozície vzdal. Oficiálne pre nemožnosť zladiť svoje podnikateľské aktivity s pozíciou šéfa Fondu, hoci kuloárne reči spomínali aj tlak z najvyšších politických poschodí, kde prekážali najmä jeho niektoré mimo-športové aktivity.
Tri eurá zvonku na každé jedno štátne
Takmer autentické názory Ivana Husára a nového šéfa Fondu Guľáša naznačovali, že ich predstava o smerovaní Fondu sa výrazne odlišuje od pôvodného znenia zákona. Kým podľa zákona o Fonde je jeho cieľom „zabezpečiť efektívnu podporu a rozvoj športu mládeže, vrcholového športu, športovej reprezentácie SR, ale aj športu pre všetkých a zdravotne znevýhodnených ľudí“, duo Guľáš/Husár malo predstavu, že Fond sa zameria predovšetkým na podporu financovania športovej infraštruktúry.
Otvorene to prezentovali aj na prvej spoločnej tlačovke, kde Husár vyslovene konštatoval, že „peniaze z fondu pôjdu výlučne na novú infraštruktúru, nie na opravu iných športovísk. Máme zhodu aj so šéfom SOŠV Antonom Siekelom a s pánom Guľášom, že peniaze z fondu pôjdu z 97 percent na infraštruktúru“.
Pre denník Šport Husár trochu upresnil túto predstavu o budúcom zameraní Fondu, ktorú chce presadiť do novela zákona o Fonde (mala by byť prijatá ešte v tomto roku): „Nebudeme rušiť doterajšie možnosti využívania financií Fondu na efektívnu podporu a rozvoj športu mládeže, vrcholového športu, športovej reprezentácie SR, ale aj športu pre všetkých, i zdravotne znevýhodnených ľudí. Musí tam byť však jednoznačne napísané, ako riešiť športovú infraštruktúru, hoci súčasné uvedené dôvody nehovoria, že sa nemôže stavať.“ Podľa Husára zameranie Fondu na podporu športu mládeže či reprezentáciu nevylučuje výstavbu športovej infraštruktúry, „len sa to musí taxatívne dostať do zákona“.
Guľáš aj na svojej prvej tlačovke, aj počas nášho osobného stretnutia prízvukoval najmä to, že má pripravený projekt, ako zohnať pre Fond aj iné zdroje ako zo štátneho rozpočtu - odvážna ambícia hovorila o troch eurách na každé jedno štátne: „Projekty, ktoré budú žiadať o financie z fondu, by mali získať zhruba 30 percent z fondu, ak preukážu ďalšie zdroje financovania z iných zdrojov – od miest a obcí, vyšších územných celkov, bánk, poisťovní či iných súkromných firiem. Ak budú inštitúcie vidieť, že fond funguje transparentne a pripravuje dobré veci, verím, že sa nebudú brániť, aby prispievali a zúčastňovali sa na jeho aktivitách. A ak ministerstvo financií uvidí, že vieme dostať na každé štátne euro do športu tri eurá, tak verím, že nám zverí peniaze navyše.“
Rybánsky v súvislosti s touto zmenou filozofie Fondu takisto tvrdí, že „ak sa štát naďalej rozhodne ísť cestou podpory výstavby športovej infraštruktúry, je to legitímne. Na Slovensku je potrebné preinvestovať do športovej infraštruktúry minimálne 500 miliónov eur, aby uspokojovala základné potreby športujúceho obyvateľstva, no zároveň jedným dychom dodávam, že s podporou tejto filozofie sa musia súbežne podporiť aj ďalšie činnosti a účely rozvoja v športe, aby sa nám o 10 rokov nestalo, že na športoviskách nebude mať kto športovať“.
Zmena filozofie
Jaroslav Rybánsky na margo tejto zmeny koncepcie v rozhovore pre denník Šport povedal, že „štát zmenil pôvodne nastavenú filozofiu zákona týkajúcu sa podpory a rozvoja športu mládeže, vrcholového športu, športu pre všetkých, športu zdravotne znevýhodnených a podpory štátnej športovej reprezentácie. Svoju predstavu o fungovaní Fondu zameral jednostranne na podporu výstavby športovej infraštruktúry. De facto to znamenalo, že všetka doposiaľ vykonaná činnosť v ostatných komisiách bola zamrazená a štát sa rozhodol fokusovať 95 percent finančných prostriedkov Fondu do infraštruktúry“.
Toto je podľa Rybánskeho aj jedným z dôvodov, že Fond sa zatiaľ nedostal k rozdeľovaniu financií Fondu pre športové projekty. De facto takémuto rozdeleniu financií Fondu na športovú infraštruktúru bráni aj striktné znenie zákona, hoci pri voľnejšej interpretácii sa pod formuláciu o „podpore a rozvoji športu mládeže, vrcholového športu, športu pre všetkých, športu zdravotne znevýhodnených a podpory štátnej športovej reprezentácie“ dá vsunúť aj športová infraštruktúra pre podporu športu mládeže, vrcholového športu, športu pre všetkých, športu zdravotne znevýhodnených a podpory štátnej športovej reprezentácie.
Iným dôvodom akejsi strnulosti orgánov Fondu je skutočnosť, že „nie je podpísaná zmluva ani na prvé dva milióny, teda základný predpoklad možnosti vypísania výzvy. Do dnešného dňa teda nebola zatiaľ vypísaná žiadna výzva z objektívnych dôvodov: V prípade športovej infraštruktúry národného významu preto, že nie je podpísaná zmluva. V prípade 20 mil., na ktoré má fond nárok každý rok zo zákona, preto, že doposiaľ pracovali komisie na prípravu výziev pre viaceré účely. Od mája nastala zmena filozofie a tým aj orientácia iba na účel infraštruktúry. Na júlovom zasadnutí má správna rada fondu prerokovať podmienky a kritériá pre výzvu infraštruktúry“ – toto konštatoval Rybánsky pre denník Šport.
Pritom text zmluvy o pridelení finančných prostriedkov pre Fond pripravila už ministerka Martina Lubyová – a jej identické znenie čaká na podpis ministra Branislava Gröhlinga. Podľa návrhu tejto zmluvy by mal Fond (okrem zákonných každoročných 20 miliónov) dostať v troch najbližších rokoch sumu 60 miliónov eur – 2 milióny v roku 2020, ďalších 46,5 milióna eur v roku 2021 a zvyšných 11,5 milióna eur v roku 2022.
Poukazy a personálie
Okrem doteraz nevyriešených problémov s financovaním Fondu má nová inštitúcia pred sebou ešte dve významné úskalia. Voľnočasové poukazy a obsadenie správnej rady.
Na margo obsadenia správnej rady Fondu Husár pre denník Šport vyhlásil, že je potrebné „lepšie nastaviť správnu radu Fondu. Prečo tam musí mať miesto futbal či hokej, prečo paralympijský výbor a nie napríklad iné loptové hry? Nech sa tam dovolia. O zložení tej novej správnej rady budeme diskutovať a možno znížime aj počet členov z jedenástich“. O týchto personáliách možno diskutovať, hoci momentálne zloženie správnej rady (po traja za MŠVVŠ a SOŠV, po jednom za predsedu vlády, SPV, ZMOS, SFZ a SZĽH) má istú logiku, preferuje prirodzené kľúčové postavenie MŠVVŠ a SOŠV, núti členov správnej rady ku argumentácii a kooperácii – a tak každá ďalšia personálna zmena by mala byť predovšetkým premyslená a prediskutovaná v športovej obci.
Voľnočasové poukazy sa stali pre stranu SaS akýmsi „svätým grálom“ financovania športu. Kľúčová volebná myšlienka SaS v oblasti športu spočívala v zlúčení všetkých dnešných financií a zvýšení o cca 100 mil. eur do jedného voľnočasového poukazu dieťaťa, viazaného na školskú dochádzku. Z tohto poukazu by mali byť financované všetky voľnočasové aktivity dieťaťa a rodič rozhodne, ako bude jeho dieťa tráviť voľný čas. Hodnota voľnočasového poukazu má byť 3,5-násobok mesačného životného minima.
Husár od poukazov očakával, že o smerovaní financií v športe rozhodnú státisíce rodičov a nie úradníci na ministerstve alebo vo Fonde. Sumy, s akými narábajú vo Fonde na podporu športu, však ukazujú, že poukazy sa nemôžu stať významnejšou agendou Fondu.
Voľnočasové poukazy vo výške okolo 730 eur na jedno dieťa a rok by však vrátili do financovania športu akúsi logickosť a prirodzenosť a boli by systémovou zmenou zdola. Súčasne by sčasti korigovali dlhodobé spory o jednotlivé kritériá vzorca (najmä zložku popularity športu – lebo význam úspechov a počtu športujúcich detí sa za dobu pôsobenia vzorca stali takmer axiómami) a ukázali by reálny záujem detí a ich rodičov o jednotlivé druhy športu. „Sekundárnym“ následkom by bola aj podpora športových klubov, ktoré sú z hľadiska štátu dlhodobo na vedľajšej až slepej koľaji.
Podľa Husára – napriek opatrnej formulácii v programe vláde, že „vláda SR zváži podporu voľnočasových aktivít detí a mládeže formou poukazov“ – majú voľnočasové poukazy politickú podporu v koalícii, „druhou stranou mince je, že na to treba okolo 500 miliónov eur ročne“. Kde ich však nájsť? V Husárovom tíme „napočítali, že peniaze tečú do športu rôznymi kanálmi, a niektoré sumy sú jasne merateľné, napríklad Ficove lyžovačky, komunálne peniaze na centrá voľného času, základné umelecké školy... Fond počítal zrejme s oveľa menšou skupinou detí (6-10 rokov), kde ich chcel zaviesť, o tom mala rozhodnúť správna rada a komisie Fondu. Aj príspevok mal byť oveľa menší. My máme ideu, aby sa poukazy týkali detí vo veku 6-18 rokov.“
V každom prípade na zavedenie voľnočasových poukazov vo výške 730 eur na dieťa a rok, prípadne v podobnej sume, je nutná zásadná zmena náhľadu vedenia ministerstva a vôbec aj štátu na šport a jeho financovanie – a to sme stále iba pri peniazoch zo štátnych zdrojov.
Ďalšiu stránku problému voľnočasových poukazov akcentuje Rybánsky tvrdením, že „všetky ciele fondu musia ísť v dokonalej harmónii s ostatnými inštitúciami, ktoré dnes riadia a financujú šport“. Takisto navrhuje, že je nutné najprv „identifikovať, či je ambíciou podporiť pilotne jeden generačný ročník vyššou sumou a vyskúšať slabiny projektu alebo viaceré ročníky nižšou sumou“. Fond má predpokladaný 20-miliónový ročný rozpočet a podľa Rybánskeho „ak pôjdeme do tejto podpory a projektu, pôjdeme tým zároveň v rozpore s momentálne nastavenou filozofiou – 95 percent do infraštruktúry“. Aj preto Rybánsky navrhuje hľadanie ďalších zdrojov financovania poukazov: „Napríklad osloviť ako partnera štátnu poisťovňu a spoločne vytvoriť projekt, ktorý by bol cez poukazy zameraný na prevenciu zdravia motivačným modelom. Napríklad, ak ste ako rodič bol celý rok zdravý, dostávate od štátu bonus vo forme zvýšeného kreditu na poukaze. Dajú sa modelovať rôzne varianty.“
Diskusia o budúcnosti Fondu sa teda rozbieha a snáď vygeneruje sľubný model.
Guľášova predstava rozširovala záber Fondu na podporu športu aj na vúcky, obce, podnikateľov a banky tak, aby schválené projekty boli (sčasti) samofinancovateľné – zrejme je namieste hľadať aj spôsoby, ako do športovej infraštruktúry zakomponovať aj financie z EÚ.
