Netešme sa predčasne: dohoda o minimálnych štandardoch hráčskych zmlúv UEFA

O tom, že UEFA (The Union des Associations Européennes de Football, ďalej „UEFA“) podpísala v posledných dňoch dohodu o minimálnych požiadavkách hráčskych zmlúv (ďalej „dohoda“) sa už v športovo právnej verejnosti hovorí nejakú tu hodinu. Udialo sa tak dňa 19. apríla 2012 v Bruseli^[1], kedy bola podpísaná historická dohoda medzi sociálnymi partnermi v profesionálnom futbalovom sektore a to konkrétne medzi: 

• UEFA The Union des Associations Européennes de Football 
• ECA The European Club Association 
• EPFL The European Professional Footabll Leagues 
• FIFPro The Federation Internationale de Footballeurs Professionels - DIVISION EUROPE 

Čo však tento „prelomový moment“ v hráčskej či klubovej oblasti v skutočnosti znamená? Poďme si túto skutočnosť rozobrať na drobné a zistíme, či toto „opatrenie“ európskeho strážcu futbalu prinieslo a prinesie skutočný želaný efekt automaticky, alebo to oblasť slovenského futbalu obíde ako zväčša všetko dobré bez snahy kompetentných (vnútroštátnych, zväčša legislatívnych) orgánov o jeho spracovanie, zapracovanie a uvedenie do života, keďže sa tieto opatrenia vzhľadom na ešte neuvedené javia ako nevyhnutné. Príspevok sa pre ľahšie pochopenie môže niesť aj v duchu hesla a nadpisu: „netešme sa predčasne.“ 

Aktuálny stav:

Dohoda, ktorá bola uzavretá na európskej úrovni je viac ako úzko prepojená na stav, ktorý sa vyskytuje vo veľkej časti športového sveta – športovci sú vo väčšine krajín považovaní v zmysle pracovnoprávnych predpisov za zamestnancov. Slovenská republika je však vo futbalovej verejnosti v súvislosti s uzatváraním hráčskych zmlúv známa v dvoch oblastiach, pričom si žije vlastným životom. Nebudeme rekapitulovať už mnohokrát napísané, len pripomeňme, že v podmienkach Slovenskej republiky profesionálny futbalista nie je zamestnancom^[2], a že aj keby sa tak „prevratnou legislatívotvorbou" stalo, v podmienkach Slovenskej republiky v pracovnoprávnej oblasti dnes neexistuje zmluvný typ, ktorý by odzrkadľoval všetky požiadavky a potreby športovej praxe, nakoľko pracovný výkon, ktorý poskytuje a vykonáva športovec nie je typickým výkonom závislej práce pod prizmou obsahu a rozsahu jej definície.  

Summa summárum: zmluvy medzi hráčom - futbalistom^[3] a konkrétnym športovým klubom sa na Slovensku v športovej oblasti momentálne uzatvárajú v dvoch právnych režimoch. Jedným z nich je režim obchodnoprávny, kedy sa na základe § 269 ods. 2^[4] zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka uzatvárajú inominátne (nepomenované) zmluvy zväčša o výkone športovej činnosti. Druhým režimom je režim občianskoprávny, ktorý má svoju oporu v § 51 a hovorí de facto to isté^[5], čo jeho "brat" z obchodnoprávneho fachu.

Systematika športového odvetvia ako základ úspechu:

O tom, že akýkoľvek dokument prijatý na európskej úrovni v podobe aktivít či ich hmatateľných výstupov organizácie UEFA je pre členov tejto organizácie záväzný niet pochýb. Systematika organizácie športového odvetvia hovorí jasnou rečou, jej národná a nadnárodná organizácia vytvára komplex vzťahov dá sa povedať nadriadenosti a podriadenosti^[6]. Slovenský futbalový zväz (ďalej „SFZ“) je riadnym členom UEFA od roku 1993. Na podpísaní uvedenej „dohody“ sa podieľalo viacero sociálnych partnerov v oblasti európskeho športu, no treba si uvedomiť, že táto nezaväzuje svojich adresátov, ktorými sú športové kluby a hráči, automaticky. Vnútroštátne právne poriadky musia vytvárať predpoklady a prostredie na to, aby jednotlivé požiadavky mohli byť v konkrétnych zmluvách premietané do ich inštitucionálneho života, a to v neposlednom rade v súlade s obsahom týchto normatívnych prameňov práva. "Dohoda" organizácie UEFA nemá potenciál "byť silnejšímprameňom práva" ako vnútroštátna právna norma, ktorá determinuje to ktoré športové odvetvie, a všetky zmluvné prejavy subjektov práva v jeho rozsahu. Aj keď sa jej dopad bude týkať primárne súkromnoprávnych úkonov, tieto musia byť v súlade s požiadavkami toho ktorého právneho poriadku ako celku, ktorý logicky stanovuje isté minimálne štandardy pre ten ktorý inštitút - v našom prípade inštitút zmluvy medzi športovcom a športovým klubom, postavenie samotného športovca atď. Na základe uvedeného je viac ako zrejmý, vzájomne podmieňujúci sa vzťah vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by mala byť v súlade s požiadavkami takejto "nadnárodnej"dohody, čo v podmienkach Slovenskej republiky až také zrejmé a jednoznačné nie je.  

Minimálne požiadavky „dohody“:

To, s čím prišla UEFA je v skutku počinom dobrým, avšak nemôžeme tvrdiť, že to pozíciu športovcov v športovej oblasti starého kontinentu automatický vylepší na nebeské maximum. Samozrejme, tak ako sme tvrdili na viacerých miestach už iných príspevkov, v ktorých sme sa venovali problematike zmluvných vzťahov futbalistov v oblasti športu a ich samotnému právnemu režimu, akékoľvek snahy o minimálne požiadavky týchto zmlúv musíme s radosťou prijať. 

Hráčska zmluva podľa tejto „dohody“ musí spĺňať napríklad tieto minimálne štandardy^[7]:

• musí mať písomnú formu,
• musí definovať základné práva a povinnosti klubu a hráča,
• hráčska zmluva musí obsahovať taktiež aj povinnosť hráča zúčastňovať sa tréningového procesu, dodržiavať životosprávu a podriadiť sa príslušnému disciplinárnemu poriadku,^[8]
• musí obsahovať základné náležitosti ako mzda, zdravotné a sociálne poistenie, platená dovolenka a podobne,
• musí obsahovať ustanovenia o riešení sporov a určení práva, podľa ktorého sa bude riadiť.

Krátkym zhodnotením by bolo vhodné zosumarizovať a porovnať tento želaný stav, a stav aktuálny, ktorý sa na Slovensku vyskytuje v aktuálnych podmienkach ako aj skutočnosť, či aplikácia tejto dohody v podmienkach Slovenskej republiky nevyvoláva zopár otáznikov vzhľadom na stav legislatívy týkajúcej sa športu ako takého. 

Ad.1: Písomná forma:

Čo sa týka prvého bodu, je viac ako jasné a prax to jednoznačne potvrdzuje, že všetky hráčske zmluvy na poli profesionálneho futbalu sa v podmienkach Slovenskej republiky skutočne a reálne uzatvárajú v písomnej podobe už dnes, a nebolo tomu inak ani v minulosti (po roku 1993, pozn.aut.). O tomto fakte nie je namieste polemizovať. 

Ad.2: Práva a povinnosti:

Základné práva a povinnosti tak klubu ako aj hráča sa v aktuálne platných zmluvách vyskytujú, pričom ich intenzita a obsah však samozrejme odráža úroveň právnych služieb jednotlivých športových klubov, či na druhej strane hráčov zväčša v zastúpení agentov, advokátov alebo právnikov. Je viac ako jasné, že jasnou špecifikáciou základných práv a povinností oboch zmluvných strán sa eliminuje akýkoľvek možný rozpor a nejasnosť v povinnosti plniť zmluvné dojednanie. Máme za to, že UEFA v tejto časti spomenutej dohody neprišla s ničím prevratným, nazvala všeobecne to, čo sa v hráčskych zmluvách už reálne vyskytuje a dokonca v kvalitatívne omnoho konkrétnejších ustanoveniach. 

Ad.3: Mzda, zdravotné a sociálne poistenie, dovolenka: 

Bod tri, pravdepodobne kameň úrazu ako by povedal klasik. Na Slovensku už (!) v aktuálnych podmienkach športovec vykonáva športovú činnosť za odplatu na základe zväčša „zmluve o výkone profesionálnej športovej činnosti“, aj keď označenie tejto dohody v podobe zmluvného dojednania nehrá podstatnú rolu. Svoje aktivity športovec vykonáva na základe v zmluve vyšpecifikovaných práv a povinností, čo len podčiarkuje neprevratnosť prvej požiadavky tejto „nadnárodnej dohody“. Za túto činnosť ako bolo povedané skôr, dostáva odplatu v podobe mzdy v konkrétnej výške, ktorá je určená konkrétne, alebo je bližšie špecifikovaný jej výpočet (toto sa týka hlavne jej pohyblivej časti - prémií, ktoré športovec dostáva vzhľadom na želaný športový výkon).  

Čo sa týka zdravotného a sociálneho poistenia športovcov, začíname vstupovať na pôdu aktuálnu, avšak v podmienkach Slovenskej republiky zatláčanú do úzadia. V aktuálnych podmienkach športové kluby od týchto povinností, práve vzhľadom na skutočnosť, že športovec nie je v podmienkach Slovenskej republiky zamestnancom, dávajú ruky preč, a zmluvné dojednania medzi hráčmi akékoľvek dohody v tomto rozsahu neobsahujú. Máme za to, že aj keď sa predmetná dohoda aplikuje do noriem SFZ, kluby sa v konkrétnych zmluvných dojednaniach vzhľadom na už opísaný „nezamestnanecký“ (zákonný) stav hráčov budú môcť v skutku ľahkou a vágnou cestou vyhnúť potrebe zmluvnej úpravy týchto inštitútov^[9].

Pojem dovolenka je v "športových" podmienkach Slovenskej republiky taktiež problematickým, nakoľko pojem dovolenka je najmä pracovnoprávny inštitút. Nemôžeme tvrdiť, že športovec má právo nebodaj nárok na dovolenku. Profesionálni hráči na Slovensku tento pojem v svojich konkrétnych zmluvných dojednaniach nepoznajú, nakoľko výkon športovej činnosti je viazaný na ligovú sezónu, obdobie prípravy, ako aj na špecifické obdobie zranenia športovca. Bolo by nelogickým tvrdenie, že hráč je oprávnený vyčerpať si dovolenku napr. v ligovej sezóne. O tomto probléme sme však taktiež konkrétnejšie pojednávali už na iných miestach^[10].  

Záverom treba dodať, že Slovenská republika považuje profesionálnych športovcov kolektívnych športov za samostatne zárobkové činné osoby (ďalej „SZČO“). Táto skutočnosť je považovaná za v skutku zlé riešenie^[11].
Športovca ako SZčO chápu aj predpisy sociálneho, či daňového charakteru. Vzhľadom na prejednávaný problém uveďme, že SZČO navyše odvody platia samy, nič za ne neodvádza absentujúci „zamestnávateľ“^[12].  

Ad 4.: Riešenie sporov:

Riešenie sporov vzniknutých z konkrétnych zmluvných dojednaní medzi športovcami a klubmi na druhej strane je v podmienkach Slovenskej republiky taktiež čiastočne sporné.

Do zmlúv sa na základe existencie Rozhodcovského Súdu SFZ (ďalej „RZ SFZ“)^[13] dostávajú rozhodcovské doložky hovoriace o tom, že ak vzniknú akékoľvek spory ohľadne výkonu práv a povinností plynúcich z uzatvorenej zmluvy, budú sa tieto riešiť pred týmto orgánom.

Ak si uvedomíme paralelu hovoriacu o statuse športovcov ako zamestnancoch, ktorá je prítomná vo väčšine európskych krajín, vzhľadom na platný aktuálny stav v Slovenskej republike riešenie zamestnaneckých sporov pred rozhodcovským orgánom všeobecne nie je možné. Logicky, ak by sa v podmienkach Slovenskej republiky dostalo športovcom vytúžené postavenie a status zamestnancov, vzniknuvšie spory by sa museli riešiť na súdoch všeobecných, RS SFZ vypadáva z hry o právomoc.  

Určenie rozhodujúceho práva na základe ktorého sa bude spor rozhodovať je taktiež vecou komplikovanou, nakoľko do zmluvných vzťahov so slovenskými športovými klubmi nevstupujú len občania Slovenskej republiky, ale vstupujú do nich aj cudzinci, a to determinuje aj výber rozhodného práva cez prizmu okuliarov s nálepkou medzinárodného práva súkromného.

Faktický stav uzatvárania zmlúv hovorí následovné: športovec je tu postavený pred hotovú zmluvu s rozhodcovskou doložkou. Je to logickým dopadom „členských“ podmienok, kedy SFZ vrchnostensky káže klubom ktoré sú jeho členmi, aby tieto ustanovenia do zmlúv, ktoré uzatvára s konkrétnymi hráčmi automaticky ustanovoval. Je táto skutočnosť „bludného kruhu“ problematická? Práve problematickým a práve bludný kruh z tejto situácie robí fakt, na ktorý netreba zabúdať. Týmto faktom je, že Ústava Slovenskej republiky stelesnená v zákone č. 460/1992 Zb. v siedmom oddiely svojho znenia hovorí o PRÁVE NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU. Jej konkrétny článok 46 explicitne stanovuje: 

• Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 

Zákon č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní vo svojom úvodnom paragrafe hovorí:

§ 1 Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti

(1) Tento zákon upravuje

• a) rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike,
• b) uznanie a výkon tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike.

(2) V rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory, ktoré účastníci konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.1)

(3) V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory

• a) o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,
• b) o osobnom stave,  
• c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí,
• d) ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania.

(4) Ak miesto rozhodcovského konania ešte nebolo určené, príslušné súdy Slovenskej republiky majú právomoc na rozhodovanie podľa § 8 ods. 2 a § 10 ods. 4, ak má aspoň jeden z účastníkov rozhodcovského konania sídlo alebo miesto výkonu podnikania, alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

Je otázne, či sa vôbec všetky spory plynúce z hore opísaných, uzatváraných zmlúv môžu považovať za majetkové a je taktiež otázne, či všetky spory plynúce z uzatvorených inominátnych zmlúv medzi športovcami a klubmi možno skončiť zmierom. Ak to tak nie je, neprichádza do úvahy ich riešenie pred Rozhodcovským orgánom SFZ.  

V tomto stave by predmetná "vzorová" zmluva vzhľadom na požiadavky „dohody“ uzatvorenej medzi v úvode opísanými subjektmi musela obsahovať jednak možnosť riešenia vzniknutých sporov pred "RS SFZ" tak ako to je dnes, ale jednak aj možnosť riešiť spory pred všeobecnými súdmi, a to pod prizmou uvedeného "ústavného problému". Našou snahou bolo v tomto prípade poukázať na (skrytú?) spornosť a nejednoznačnosť možnosti zmluvného podchytenia iba jednej z týchto možností.

Záver:

Akceptácia ako aj uvedenie „dohody“, na základe ktorej vznikol tento príspevok, do bežného športového života si vyžaduje minimálne vyvinutie snahy o jej zavedenie a implementovanie do noriem SFZ, ktoré bude musieť niesť formu dialógu medzi všetkými zúčastnenými organizáciami^[14]. Toto je prvý a nevyhnutný krok na ceste jej naplnenia. Následne na základe tohto kroku musí športovo-právna, a obávame sa že v mnohých prípadoch aj legislatívna odborná verejnosť koncipovať ďalšie aktivity k jej realizácii, nakoľko viac ako jedna oblasť, ktorej sa predmetná dohoda dotýka je, vzhľadom na platný právny stav na Slovensku de lege latta, prinajmenšom sporná.  

Máme za to, že všetky ďalšie zmluvy medzi klubmi a hráčmi, ktoré budú v blízkej dobre uzatvárané svoju obsahovú stránku diametrálne nezmenia, nakoľko im k tomuto stavu mnohokrát nahráva aj spomenutá – pre potreby uzatvorenej „dohody“ – nevyhovujúca legislatíva. Zosúladenie vnútorných predpisov SFZ s požiadavkami "dohody" podmieňuje legislatívne opatrenia, ktoré sú pre ich realizáciu nevyhnutné.

Existencia samotnej zmluvy nezaručuje automaticky, ako sa na prvý pohľad môže zdať, posilnenie statusu športovcov nakoľko kvalitatívne požiadavky tejto zmluvy sú v podmienkach Slovenskej republiky legislatívne problematickejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Posunutie vzťahov športovcov a klubov na kvalitatívne vyššiu úroveň má svoj začiatok v spojení síl všetkých zúčastnených osôb a organizácií vo vnútroštátnom, športovo - právnom priestore Slovenskej republiky, ktorého predpokladom bude legislatívne podchytenie dotknutých oblastí, ktorých sa predmetná dohoda týka. Táto však môže byť významným mílnikom v snahe učiniť šport lepším, právne dokonalejším. Zakončme tento krátky príspevok odľahčujúcou frázou, že poriadok si najprv musíme urobiť my Slováci, doma.