KARIKATÚRA AKO FORMA SLOBODY PREJAVU V ROZHODNUTIACH SÚDOV

CARTOONS FROM THE PERSPECTIVE OF FREEDOM OF EXPRESSION IN THE DECISIONS OF COURTS

karikatúra, sloboda prejavu, osobnostné práva

Key words:

cartoons, freedom of expression, personality related rights

Abstrakt:

Predkladaný príspevok sa zaoberá karikatúrou ako formou uplatnenia slobody prejavu. Autor v príspevku analyzuje niektoré zo známych rozhodnutí slovenských a českých súdov, ktoré sa zaoberali karikatúrou. V závere sa pokúša sa o formulovanie odporúčaní, ktoré napomáhajú správnemu právnemu posúdeniu karikatúry.

Abstract/summary:

The presented article deals with cartoons from the perspective of freedom of expression. The author analyses several known decisions of the Slovak and Czech courts related to cartoons. In the conclusion, the author makes recommendations that aim to be beneficial when making the correct legal qualification of cartoons.

DOTKNUTÉ PRÁVNE PREDPISY

• Ústava SR (čl. 26, čl. 19),
• Občiansky zákonník (§ 11),
• Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 10). 

I. ÚVOD

Printové i internetové média takmer každodenne okrem bežných spravodajských informácií rôzneho druhu a kvality prinášajú i kresby či koláže, ktoré vtipným a satirickým spôsobom popisujú spoločenské dianie, aktuálne politické udalosti a kroky konkrétnych osôb. V tomto podaní to nie je len prosté odovzdanie informácie, ale trefné a výstižné opísanie spoločenskej reality a často krát priamo kritika politikov, či inak verejne činných osôb.

Takáto karikatúra tak v celom rozsahu spĺňa podmienku svojho vymedzenia ako prejavu, ktorým karikaturista prezentuje myšlienku a vyjadruje svoj postoj k opisovaným javom a osobám prostredníctvom satirickej prípadne humornej pointy v samotnej karikatúre vymedzenej. Tomuto ponímaniu karikatúry zodpovedá i jej odborné vymedzenie v literárnej vede, v zmysle ktorého je „karikatúra kritické alebo satirické zobrazenie osobnosti, sociálneho javu, či spoločensky závažnej skutočnosti s cieľom odhaliť slabé stránky v oblasti morálnej, sociálnej alebo politickej. Vedome deformovaný obraz – zveličením, alebo neúmerným zjednodušením podstatného, miernym alebo hrubším zdôraznením negatívnych vlastností zobrazovaného (pri postave napr. jednotlivých povahových čŕt alebo fyzického vzhľadu a pod.) – vyvoláva komický dojem, najčastejšie výsmešne satirický alebo kriticky zafarbený.“^[1]

Nič menej ani vedomé deformovanie predobrazu a ani snaha o jeho neúmerné zjednodušenie či zámer vyvolať komický dojem nemôže karikatúru zbaviť jej typickej prejavovej charakteristiky ako spôsobu uplatnenia slobody prejavu, a jej prostredníctvom právneho hodnotenia. Rovnako tak ako akýkoľvek iný prejav môže byť podrobená prieskumu svojho súladu s limitmi vymedzenými pre ústavne akceptovateľný prejav. Pri hľadaní argumentov o možnosti jej uplatnenia bude potom karikatúra ako prejav samotný spadať pod oblasť sebarealizácie jednotlivca prelínajúc sa s oblasťou možnosti vyjadrovať sa k záležitostiam verejného a politického života.^[2]

II. POSÚDENIE KARIKATÚRY V SVETLE SLOBODY PREJAVU A V ROZHODNUTIACH SÚDOV

Z vyššie uvedeného vymedzenia karikatúry literárnou vedou vyplýva jej typická vlastnosť, ktorou je vedomé deformovanie obrazu karikovanej osoby alebo javu spoločne so zvýraznením ich negatív-nych vlastností. Z jej samotného pojmového vymedzenia tak vyplýva, že sa dostáva na možnú hranicu ústavnej prípustnosti slobody prejavu, keď karikovaná osoba môže vnímať zverejnenie karikatúry ako zásah do svojich osobnostných práv. Na jednej strane tak bude stáť úmyselné a umelecké zveličenie spoločenskej reality s cieľom pobaviť, viac či menej vtipne kritizovať a poukázať na spoločenský neduh, a na strane druhej vnímanie tohto prejavu karikovanou osobou. Hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami dotknutej osoby bude o to náročnejšie, o čo viac bude karikatúra zasahovať do najintímnejších sfér osobnosti človeka. Vždy tu totiž bude argument nevážneho prejavu stojaci oproti záujmu na ochrane osobnostných práv dotknutej osoby a potrebe skúmania nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu v demokratickej spoločnosti. Tak, ako je naznačené vyššie, z hľadiska právneho posúdenia nie je karikatúra ničím iným, než uplatnením slobody prejavu. Pre jej obmedzovanie v právnom poriadku SR tak budú platiť limity vymedzené čl. 13 ods. 4 a 26 ods. 4 Ústavy SR a v typickom konflikte bude potom sloboda prejavu s právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena tak, ako je garantované čl. 19 Ústavy SR. Tento konflikt bude konfliktom dvoch rovnocenných súkromných subjektov a úlohou súdov bude následne nájsť a korektne odôvodniť záver, ktoré z týchto práv dostane prednosť. Toto pôsobenie ústavných práv priamo medzi dvomi súkromnými subjektmi je pre spory o ochranu príznačné a označuje sa ako horizontálne pôsobenie slobody prejavu.^[3]Nepôjde totiž o klasické ľudskoprávne ponímanie slobody prejavu, ktorú musí štát rešpektovať, ale práve o vyvažovanie dvoch ústavne garantovaných práv s totožnou relevanciou a právnou silou. Pri tomto vyvažovaní a hľadaní spravodlivej rovnováhy bude pre správne právne posúdenie kľúčové, aby súd ústavnoprávny rozmer a toto horizontálne pôsobenie slobody prejavu identifikoval a to aj s dôrazom na príkaz a výklad nášho právneho poriadku vymedzený v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

Na nasledujúcich príkladoch, ktoré boli prejednávané rôznymi súdmi na Slovensku a v Českej republike sa pokúsime ďalej načrtnúť pomocné kritériá, ktoré by mohli pomôcť pri hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi týmito právami a zohľadňovaní ústavnoprávneho rozmeru daného sporu.

IIA KARIKATÚRA VS. ĽUDSKÉ ZDRAVIE, ALEBO PREMÁRNENÁ PRÍLEŽITOSŤ

Prvou vecou, na ktorú sa zameriame, bol spor o ochranu osobnosti medzi predsedom vlády Róbertom Ficom a vydavateľom denníka SME a to pre zverejnenie karikatúry autora s pseudonymom Shooty v tomto denníku dňa 9.júla 2009. Na predmetnej karikatúre je vyobrazený lekár, ktorý skúma röntgenový snímok a hovorí Róbertovi Ficovi: „Nemýlil som sa. Tá Vaša bolesť je čisto fantómová“. Ešte pred zverejnením tejto karikatúry Tlačový a informačný odboru Úradu vlády SR oznámil, že z dôvodu akútneho ochorenia krčnej chrbtice sa predseda vlády nezúčastní na výjazdo-vom zasadaní vlády a na nasledujúce dni boli zrušené všetky jeho plánované pracovné akcie. Po zverejnení karikatúry podal predseda vlády Róbert Fico žalobu, ktorou sa domáhal určenia, že odporca uverejnením tejto karikatúry neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti, a určenia povinnosti odporcovi uverejniť v najbližšom čísle denníka SME pripravovanom po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku ospravedlnenie konkretizované v petite návrhu. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti odporcovi uhradiť nemajetkovú ujmu v sume 33 000 Eur. V návrhu žalobca namietal, že uverejnená karikatúra si z vážneho poškodenia jeho zdravia sprevádzaného bolesťami robí posmech, zneucťuje ho najmä tým, že ho zobrazuje bez krčnej chrbtice a dodáva komentár o jeho fantómovej bolesti. Takto poškodzuje jeho dôstojnosť ako základnú hodnotu práva vôbec, ktorej základná ochrana nesmie byť opustená ani pri takom útvare ako je karikatúra. V návrhu ďalej uviedol, že nech už chcel odporca karikatúrou povedať čokoľvek, platí, že vážne poškodenie zdravia, navyše sprevádzané trýznivými až neznesiteľnými bolesťami, nemôže byť nikdy ani dôvodom na zábavu a nikdy nemôže byť ani skutkovým podkladom pre prípadnú kritiku verejne činnej osoby týkajúcu sa výkonu jej funkcie. Vhodnosť karikatúry je tak podľa žalobcu nielen otázkou vkusu, ale aj morálky.^[4]

O tomto návrhu rozhodol Okresný súd Bratislava IV tak, že ho zamietol. Krajský súd v Bratislave následne rozsudok potvrdil. Na podané dovolanie žalobcu Najvyšší súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie kvôli procesnej vade prvostupňového súdu. Následne žalobca zobral svoj návrh späť a tomto späťvzatí Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, že ho pripúšťa, rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a konanie zastavuje. V svojom rozhodnutí Okresný súd Bratislava IV dôvodil tým, že: „pre demokratický štát, akým je Slovenská republika, je dôležitá sloboda prejavu a šírenie informácií, či už pochvalných, alebo kritických. Navrhovateľ ako verejne činná osoba, ktorá v čase tohto zásahu bol osobou známou všetkým občanom SR ako predseda vlády a predseda najsilnejšej politickej strany je povinný znášať väčšiu mieru kritiky. Preto aj meradlo posúdenia skutkového tvrdenia navrhovateľa ako vrcholného politika je v tomto prípade oveľa menšie v prospech novinára, resp. autora karikatúry. Na základe uvedených skutočností mal súd za to, že uverejnením predmetnej karikatúry nedošlo zo strany odporcu k takému zásahu do ochrany osobnosti navrhovateľa, ktorý by bol neoprávnený a zároveň spôsobilý privodiť mu ujmu a preto návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti a priznanie majetkovej ujmy v peniazoch s poukazom na cit. ustanovenia zákona ako nedôvodný zamietol.“^[5]

Toto rozhodnutie ako následné rozhodovania súdov boli v odbornej literatúre kritizované a to s poukazom na ignorovanie základného sporu a problému, o ktorý v tomto spore išlo. Na prvý pohľad a zrejme aj pohľad laika šlo o to, či musí predseda vlády ako verejný činiteľ par excellence strpieť zverejnenie svojej karikatúry. Po preštudovaní ako samotného návrhu, tak i rozhodnutí súdov v tejto veci je však zrejmé, že šlo o iný rozmer zverejnenia tejto karikatúry. Predseda vlády nenamietal zásah do svojich osobnostných práv zverejnením svojej karikatúry. Namietal to, že v danom čase, keď sám trpel trýznivými bolesťami bola zverejnená jeho karikatúra, ktorá si z neho robila posmech. Ťažiskom tohto sporu o karikatúru bola precedentná otázka, či za legitímne uplatnenie slobody prejavu možno označiť aj výsmech z bolesti, zo zdravotných ťažkostí, prípadne aký rozdiel môže byť v takom prípade medzi právnym postavením osoby verejného záujmu a „obyčajného smrteľníka“.^[6]Práve medzi právom na slobodu prejavu a dôstojnosťou človeka, ktorá bola v tomto prípade reprezentovaná rešpektovaním bolesti iného, sa mal súd pokúsiť nájsť spravodlivú rovnováhu a túto presvedčivo odôvodniť. Bola to príležitosť určiť pomocné kritérium pri hľadaní záveru o tom, do akej miery je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti rešpektovať slobodu prejavu pri zabávaní sa na zlom zdravotnom stave iného (a obzvlášť osoby verejne činnej) a teda nerešpektovaní jednej z najintímnejších sfér človeka. Z rozhodnutia však vyplýva len to, že súd sa v svojom odôvodnení zameral na skutočnosť, že predseda vlády ako osoba verejne známa musí zniesť širšiu mieru kritiky, pričom autor karikatúry len vyjadril svoj hodnotiaci úsudok na konanie a vystupovanie Róberta Fica ako predsedu vlády. To však ani nebolo predmetom tohto sporu. Róbert Fico v svojom návrhu nijako nepopieral to, že ako predseda vlády musí strpieť vyššiu mieru kritiky a okrem iného zverejnenie svojej karikatúry. Išlo o určenie a riadne odôvodnenie hranice, kam až takáto karikatúra pri zásahu do osobnostných práv iného môže zájsť. Je možno na škodu veci, že vec nebola posudzovaná v merite v konaní pred Ústavným súdom SR. Už v čase rozhodovania súdu bol však známy nález Ústavného súdu, ktorý pri strete práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu považuje za nutné skúmať kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, pričom na základe odpovedí na tieto otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená. Z hľadiska vyššie naznačeného horizontálneho pôsobenia slobody prejavu je ďalej kľúčový záver Ústavného súdu z tohto nálezu o tom, že vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou SR.^[7]Práve o takýto postup sa mal vo veci konajúci súd pokúsiť a aj pre podobné karikatúry v budúcnosti publikované určiť a riadne odôvodniť aspoň približné hranice ústavne akceptovateľnej slobody pre satiru na úkor zdravia iného.

IIB DEHONESTUJÚCE KARIKATÚRY MINISTRA, ALEBO KAM AŽ SATIRA MÔŽE ZÁJSŤ

Pri právnych úvahách o miere akceptovateľnosti zásahu do intímnej sféry človeka sa priam ponúka komparácia s podobným sporom, ktorým sa zaoberali súdy v Českej republike. V tomto prípade šlo rovnako o satirický prejav prostredníctvom karikatúry a posúdenie hranice slobody prejavu pri zásahu do intímnej sféry človeka. Jednalo sa o spor medzi spoločnosťou RINGIER ČR a.s. ako vydavateľom týždenníka Reflex a ministrom vlády Českej republiky Karlom Březinom. V danej veci šlo o zverejnenie kresleného komiksu s názvom Zelený Raul v týždenníku Reflex, v rámci ktorého boli publikované karikatúry ministra vlády Českej republiky. Na týchto karikatúrach bol minister zobrazený nahý v spoločnosti rôznych nahých žien a jedného nahého muža. Tieto karikatúry boli ďalej sprevádzané vulgárnymi nápismi, ktoré sa vzťahovali na jeho osobu a boli mu pripisované. Minister Březina v následnom konaní o ochranu osobnosti proti vydavateľovi týždenníka Reflex namietal zneucťujúci charakter karikatúr, nevkusné pozície pri ktorých bol zobrazený, ktoré boli naviac sprevádzané vulgárnymi nápismi vzťahujúcimi sa k jeho osobe a nevhodné výroky mu pripisované. Toto všetko malo byť podľa jeho tvrdenia neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv, keďže karikatúry prekročili všeobecne uznávané zásady slušnosti a vkusu a neoprávnene hrubým spôsobom zasiahli jeho česť, dôstojnosť, meno a súkromie. Mestský súd v Prahe, ktorý konal ako prvostupňový súd priznal navrhovateľovi náhradu vo forme ospravedlnenia publikovaného v časopise Reflex. Žaloba bola zamietnutá v časti, ktorá sa týkala textu ospravedlnenia, kde mali byť uvedené použité vulgárne výrazy, čo súd odôvodnil tým, že ich opätovným uvedením by ospravedlnenie nesplnilo svoj satisfakčný účel. Súd sa ďalej prehlásil nepríslušným rozhodovať v otázke slušnosti a vkusu a zamietol ospravedlnenie v časti tvrdenia o hrubom zásahu výrazne vybočujúcom zo všeobecne uznávaných zásad slušnosti a vkusu.^[8]O podanom riadnom a mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodoval Vrchný súd v Prahe ako súd odvolací a Najvyšší súd ČR ako súd dovolací. K zmene resp. k zrušeniu rozhodnutia Mestského súdu však nedošlo. V čase ešte pred právoplatným rozhodnutím v tejto veci poukazovala odborná verejnosť na symbolický a do istej miery precedentný charakter tohto sporu, keďže rozhodnutím súdu by sa stanovili faktické medze slobody prejavu vo veciach satiry politických osôb, resp. ochrany ich osobnosti.^[9]Spoločnosť RINGIER ČR a.s. následne podala ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutí ako Mestského, tak i Vrchného súdu, ktorými malo podľa jej tvrdenia dôjsť k zásahu do jej ústavne zaručených práv, okrem iného i práva na slobodu prejavu. Ústavná sťažnosť bola odmietnutá.^[10]V odôvodnení svojho rozhodnutia sa najprv Ústavný súd ČR zameral na základné východiská vnímania slobody prejavu tak, ako vyplývajú z ústavného poriadku ČR a článku 10 Dohovoru.^[11]Poukázal na to, že sloboda prejavu je základným kameňom demokratickej spoločnosti a zahŕňa v sebe tiež slobodu umeleckého vyjadrenia. Umelci a tí, ktorí rozširujú ich diela majú podľa súdu právo nielen na ochranu ideí vnímaných priaznivo, ale i na ochranu ideí, ktoré šokujú, urážajú, pohoršujú či rozrušujú štát, alebo akúkoľvek časť populácie. Sloboda prejavu však podľa súdu nie je bezbrehá. Je obmedzená jednak chránenými záujmami podľa čl. 17 Listiny (obdoba čl. 26 Ústavy SR) a jednak ostatnými ústavne zaručenými právami a slobodami. Pri strete základných práv na rovnakej úrovni bude vždy vecou nezávislých súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu nebola nedôvodne priznaná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade súd tak považuje vždy za nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a právom na informácie, a to so zreteľom na požiadavku na proporcionálne uplatňovanie týchto práv a ich ochrany. Zároveň je nutné, aby príslušný zásah bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva, teda aby tu medzi nimi existovala príčinná súvislosť. Pokračoval ďalej opisom právnych úvah všeobecných súdov a odôvodnenie svojho rozhodnutia uzavrel tým, že všeobecné súdy sa danou problematikou zaoberali v celom rozsahu, ktorý naznačuje judikatúra Ústavného súdu. Všeobecné súdy sa zaoberali intenzitou prejavu ako s prihliadnutím k špecifikám kritiky a karikatúry, tak s prihliadnutím k osobe proti ktorej prejav smeroval, teda politikovi, ktorý sám určité stránky svojho súkromného života verejne prezentoval. Podľa odôvodnenia predmetného rozhodnutia ďalej všeobecné súdy na konkrétnych okolnostiach súdy dovodili i príčinnú súvislosť medzi prejavom (karikatúrou) a identifikovanými negatívnymi dôsledkami, ktoré sa negatívne premietali okrem iného do zvýšeného záujmu médií o súkromie vedľajšieho účastníka; dospeli pritom k záveru, že predmetný prejav, teda kritika obsiahnutá v komikse presiahla prípustnú intenzitu v takej miere, že zasiahla do osobnostných práv vedľajšieho účastníka. Z odôvodnenia predmetných rozhodnutí všeobecných súdov ďalej vyplynulo, že si pri prejedávaní posudzovanej veci boli vedomé konfliktu ústavne zaručených práv a zaoberali sa ich možným obmedzením.^[12]Pre úplnosť je potrebné uviesť, že toto nebolo jediné konanie, v ktorom sa Ústavný súd ČR zaoberal vecou, kde šlo o karikatúry zverejnené v časopise Reflex v rámci komiksu Zelený Raul. Ak v prvej veci odborná verejnosť poukazovala na možný precedentný charakter jej konečného rozhodnutia, druhá vec priniesla v odôvodnení rozhodnutia ÚS ČR závery, ktoré formujú mantinely posudzovania politickej karikatúry v sporoch o ochranu osobnosti. V danom spore šlo o karikatúry Petry Paroubkovej, v tom čase manželky predsedu vlády ČR Jiřího Paroubka. Predmetné karikatúry zobrazovali kreslený komiks s názvom ‚Paroubkovi sexuální fantazie‘, v ktorom vystupovali obaja manželia a parodovali sexuálne vzrušenie Jiřího Paroubka pri výkone politickej funkcie. Na žiadnej z karikatúr však neboli manželia zobrazení nahí. V konaní pred Ústavným súdom namietala Petra Paroubková postup a rozhodovanie všeobecných súdov ČR, pred ktorými prehrala spor o ochranu osobnosti proti vydavateľovi týždenníka Reflex, spoločnosti RINGIER ČR a.s. Podľa jej tvrdenia rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do jej osobnostných práv, ako aj do jej práva na súdnu a inú právnu ochranu. Ústavný súd v konaní I ÚS 2246/12 z 17.4. 2014 ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že pri posudzovaní stretu slobody prejavu a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti musí mať vo veci konajúci súd vždy na pamäti túto ústavnú dimenziu aplikácie príslušného zákona, ktorá sa v podobných veciach prejavu pomerovaním oboch v konflikte stojacich práv. Svoju úvahu smerom k slobode prejavu v danej veci založil na tom, že každý názor, stanovisko, alebo kritika, vyjadrené akoukoľvek i symbolickou formou, sú vzhľadom k významu slobody prejavu v demokratickej spoločnosti zásadne prípustné a akékoľvek obmedzenie tejto slobody je preto výnimkou, ktorú je nutné interpretovať prísne reštriktívne a možno ju ospravedlniť len obzvlášť kvalifikovanými okolnosťami. Nadnesené a preháňajúce názory, polemické, kontroverzné, či šokujúce tvrdenia zahŕňajúce i názory niekoho urážajúce, ak sú prednesené v širokom rámci verejnej a politickej debaty, sú názory ústavne chránené. Vo vzťahu k zverejneným karikatúram súd uviedol, že na žiadnej z nich nie sú sťažovateľka, ani jej manžel zobrazení nahí, ani údajný pohlavný styk nie je zobrazený nijako naturalisticky, všetko je ponechané na fantáziu čitateľa. Toto vyobrazenie však podľa súdu nemožno považovať za hrubo pornografické či vulgárne zosmiešňujúce počiatok tehotenstva sťažovateľky, ako ona sama tvrdí. Tehotenstvo sťažovateľky a jeho zosmiešňovanie malo byť ďalšou skutočnosťou, ktorú všeobecné súdy nezohľadnili pri posudzovaní tvrdeného zásahu do jej osobnostných práv. Aj túto okolnosť ÚS ČR mimoriadne trefne posúdil a vzal do úvahy so záverom, že každý populárny človek, muž alebo žena, sa môže cítiť byť verejne zosmiešňovaný práve v období alebo v súvislosti s udalosťou, ktorú práve prežíva, a ktorá je pre neho osobne citlivá, tragická, alebo len nepríjemná, ale žiadnu takúto okolnosť ľudského života nemožno vopred z verejnej debaty vyňať, obzvlášť nie okolnosť tak prirodzenú, akou je tehotenstvo. Hranice sú tak všeobecne povedané, dané len rasistickými výpadmi, alebo výzvami k hrubému násiliu a aj to je nutné vždy posúdiť v kontexte daného prípadu. Podľa súdu tak ani karikatúra nepožíva absolútnu ústavnú ochranu, ústavné medze tohto žánru sú však samozrejme omnoho širšie než medze, ktoré je nutné vztiahnuť na napr. na fotografie pokútne získané, fotomontážou upravované a zverejnené v bulvárnej tlači, často krát spoločne s vymyslenými historkami, ktoré sa tvária ako skutočné. Ďalšou z námietok, ktoré sťažovateľka v konaní predkladala a ktoré súd obratnou argumentáciou vyvrátil bolo tvrdenie, že i karikatúru je nutné vztiahnuť požiadavku, aby bola pravdivá, primeraná, podložená a prispievala k debate vo verejnom záujme. Súd opakovane zdôraznil skutočnosť, že politická karikatúra má svoje špecifiká žánru na pomedzí umenia, satiry, kritiky a žurnalistiky. Typické pre ňu je, že pomocou ostrej irónie a zveličovania určitých charakterových a telesných rysov karikovanej osoby kritizuje jeho politické správanie. Politická karikatúra je vždy hodnotovým súdom, formou- z povahy veci- neláskavej kritiky mocných, ktorú je v slobodnej spoločnosti ako užitočnú spoločenskú satiru nutné podporovať. Ako vyplýva z tradičnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, hodnotový súd a tvrdenie skutočnosti sa zásadným spôsobom líšia. Kým existencia skutočnosti môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotových súdov nie je dokázateľná, keďže hodnotové súdy nepopisujú skutočnosť, ale naopak ju viac či menej voľne interpretujú. To podľa súdu neznamená, že hodnotové súdy sú celkom nenapadnuteľné v konaní na ochranu osobnosti, je však potrebné neustále mať na pamäti, že mantinely ústavne prípustnej verejnej kritiky prejavené formou politickej karikatúry, sú veľmi široké.

Berúc do úvahy tieto závery Ústavného súdu ČR sa domnievam, že pre obsahovú podobnosť týchto skutkových situácií, takmer totožné zakotvenie slobody prejavu v právnom poriadku SR, príslušnosť k európskej právnej kultúre a ponímaniu slobody prejavu a v neposlednom rade pre pôsobenie judikatúry ESĽP k čl. 10 Dohovoru si z nich možno zobrať inšpiráciu pre hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi dotknutými právami.

III. ZÁVER

Karikatúra je nepochybne nesmierne zaujímavým a vďačným objektom právneho posúdenia. Spája sebe aspekty uplatnenia slobody prejavu, umeleckej tvorby a jej správne právne posúdenie si vyžaduje špecifický postup a zohľadnenie jej charakteristických rysov. Z predložených rozhodnutí súdov ako Slovenskej tak i Českej republiky, možno pre právne posúdenie karikatúry identifikovať nasledujúce závery :

- Karikatúra je uplatnením slobody prejavu, na ktorú dopadajú limity tejto slobody tak, ako sú vymedzené v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru,

- ako sloboda prejavu je karikatúra hodnotiacim úsudkom, nie tvrdením faktov. Ide o spôsob kritiky, ktorá má za svoj terč určitú charakterovú črtu, telesnú vlastnosť, alebo čin karikovanej osoby, na ktorý pomocou irónie a zveličenia upozorňuje a týmto spôsobom kritizuje. Je pre ňu typické, že zveličuje, preháňa a ironizuje a preto nevyhnutným predpokladom pre bezchybné právne posúdenie je odstránenie satirického šatu, do ktorého je zaobalená samotná informácia. Aj karikatúra musí spočívať na reálnom základe, hoci minimálnom. Vzhľadom na to, že karikatúra používa výrazové prostriedky sebe vlastné, treba na spôsob, akým sa vyjadruje, nazerať zhovievavejšie, nemožno však pripustiť, aby celkom zjavne presiahla medze primeranosti v pomere k sledovanému cieľu kritiky,^[13]

- ani karikatúra takto napriek svojmu satirickému a nevážnemu poňatiu a zobrazeniu reality nepožíva absolútnu ústavnoprávnu ochranu. Pri posudzovaní jej pôjde typicky o spor medzi karikovanou osobou a vydavateľom periodika, ktoré danú karikatúru zverejnilo. Bude vždy úlohou súdov identifikovať práve spomenutý ‚terč‘ karikatúry - ňou napadnutú zložku ochrany osobnosti, nájsť medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti spravodlivú rovnováhu a teda testom proporcionality určiť a riadne odôvodniť, ktorému právu je v danom prípade potrebné dať prednosť a poskytnúť ochranu. Nebude však zrejme ústavnoprávne udržateľný postup, pri ktorom súd mechanicky skĺzne do roviny všeobecnej povinnosti verejného činiteľa strpieť uverejnenie karikatúry, pretože je to v podstate len satira, ktorá musí v demokratickej spoločnosti vždy požívať ochranu ako sloboda prejavu.

ZOZNAM POUŽITEJ A POMOCNEJ LITERATÚRY