Právna analýza uznesenia námestníka generálneho prokurátora SR z 31.8.2021

Uznesenie námestníka generálneho prokurátora SR sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 z 31.8.2021 je v anonymizovanej podobe dostupné na webovej stránke Generálnej prokuratúry SR - TU

TEXT právnej analýzy uznesenia námestníka generálneho prokurátora SR sp. zn. IV/3 Pz 22/2021/1000 z 31.8.2021:

Predmetné uznesenie vyvoláva viaceré oprávnené pochybnosti, keďže bolo vydané po ukončení vyšetrovania, pred podaním obžaloby, čím v podstate námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) suploval činnosť súdu a svojim rozhodnutím hodnotil dôkazný (skutkový stav) veci inak, než konajúci vyšetrovateľ, dozorový prokurátor, ale i súdy, ktoré opakovane rozhodovali o väzbe obvineného (vrátane najvyššieho a ústavného súdu). 

Návrh na začatie konania v zmysle § 363 Trestného poriadku bol zo strany obvineného V.P. podaný dňa 06.05.2021, tento bol aj opakovane doplnený, pričom o tomto návrhu bolo rozhodnuté napokon dňa 31.08.2021, teda po 86 kalendárnych dňoch, hoci išlo o väzobnú trestnú vec, ktorá sa vybavuje urýchlene a prednostne v zmysle § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Vo svojej podstate generálny prokurátor týmto svojim rozhodnutím uložil vyšetrovateľovi a prokurátorovi negatívny pokyn, aby určité osoby trestne nestíhali. Generálny prokurátor Slovenskej republiky je pritom limitovaný všeobecnou povinnosťou nadriadeného prokurátora nevydávať podriadenému prokurátorovi tzv. negatívne pokyny (§ 6 ods. 8 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov). 

Pokiaľ boli teda zrušené aj uznesenia o začatí trestného stíhania, tak týmto postupom generálny prokurátor v podstate anuloval celé dokazovanie v tomto prípade. Týmto aktom sú všetky vykonané dôkazy (výsluchy a pod.) nulitné. Ide o absolútne ojedinelý prípad, ktorý vo väzobnej (zrejme ani v žiadnej inej) trestnej veci nemá obdobu. Rušenie samostatného uznesenia o začatí trestného stíhania zo strany generálneho prokurátora v právnom režime v zmysle § 363 Trestného poriadku je v tomto prípade unikátom, pričom takýto postup nemá oporu v zákone, ale ani v doterajšej praxi generálnej prokuratúry SR. Takýto postup je v zjavnom rozpore s ustanovením § 364 ods. 1 a § 366 ods. 1 Trestného poriadku, keďže napadnuté uznesenie je vždy možné zrušiť len v prospech alebo neprospech obvineného. Uznesenie o začatí trestného stíhania sa však nijakým spôsobom netýka obvinenej osoby, keďže táto nadobúda procesné oprávnenia až momentom jej obvinenia. Navyše, čo je obzvlášť zarážajúce, v tomto prípade bolo zrušené dňa 31.08.2021 aj uznesenie o začatí trestného stíhania z 22.01.2021, teda po zákonom stanovenej šesťmesačnej lehote (§ 364 ods. 3 Trestného poriadku). Ide o zjavné prekročenie kompetencie generálneho prokurátora. V súhrne možno uviesť, že generálny prokurátor týmto uznesením odňal vlastne dozorovému prokurátorovi právo podať obžalobu, pričom de facto nahradil aj rozhodnutie súdu. 

Z výrokovej časti analyzovaného uznesenia je zrejmá aj ďalšia rozporuplnosť. Vo vymedzení predmetu zrušujúceho rozhodnutia, teda toho, čo sa vlastne týmto uznesením zrušuje, generálny prokurátor výrazne prekročil svoje zákonné oprávnenie. Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku je generálny prokurátor oprávnený zrušiť výlučne rozhodnutie ako také, nič viac. Dôvodom zrušenia môže byť nezákonnosť samotného rozhodnutia (pre formálne vady alebo úplnú absenciu hmotnoprávneho podkladu) alebo nezákonnosť konania, ktoré k vydaniu zrušovaného uznesenia viedli (nepríslušnosť orgánu a pod.). Príslušný oddiel Trestného poriadku je označený ako „Zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní“. V tomto prípade však generálny prokurátor vo výroku deklaruje, že sa zrušuje aj predchádzajúce konanie. V tejto časti je výrok rozhodnutia zmätočný, nepochopiteľný, a tým pádom aj zrejme nezákonný. Nie je známe, že by sa doteraz stalo, aby generálny prokurátor zrušil nie rozhodnutie, ale samotné konanie a nie je zrejmé, čo takýto výrok implikuje, či sa celé konanie stalo neexistentným alebo aké konkrétne závery je potrebné z tohto výroku vyvodiť. 

Keďže došlo k zrušeniu predchádzajúceho konania, ktoré nie je v uznesení zo dňa 31.08.2021 bližšie časovo alebo vecne ohraničené, možno sa domnievať, že došlo k zrušeniu celého konania, teda aj konania, ktoré prebiehalo od dňa 22.01.2021 do 27.02.2021, ktoré konanie nemohlo byť v zákonnej lehote ku dňu rozhodovania generálneho prokurátora zrušené. 

Je ďalšou formálnou chybou posudzovaného uznesenia, že výroková časť obsahuje duplicitné výroky, nakoľko sa zrušujú dvakrát tie isté uznesenia, a to:

• uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, odboru Bratislava, 2. oddelenia vyšetrovania ČVS:PPZ-23/NKABA2-2021 z 22. januára 2021 (§ 199 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku),

• uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, odboru Bratislava, 2. oddelenia vyšetrovania ČVS:PPZ-23/NKABA2- 2021 z 11. marca 2021 (§ 206 ods. 1 Trestného poriadku),

• uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, odboru Západ, 2. oddelenia vyšetrovania ČVS:PPZ- 111/NKA-ZA2-2021 z 23. apríla 2021 (§ 21 ods. 3 Trestného poriadku),

• uznesenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. Vl 1/1 Gv 41 /21 /1000-39 z 13. mája 2021.

Ďalej je absolútne zrejmé, že predmetné uznesenie si nekriticky osvojilo viaceré argumenty z návrhu obvineného Ing. V. P., pričom nebralo do úvahy argumentáciu dozorového prokurátora, ktorá bola uplatnená počas vyšetrovania v jeho viacerých podaniach a rozhodnutiach, ale rovnako nebola zohľadnená ani argumentácia súdov konajúcich o väzbe. Výpočet porušení ustanovení Trestného poriadku a Trestného zákona, ktorý sa v danom uznesení nachádza, v podstate kopíruje podaný návrh obhajoby. Je však zrejmé, že viaceré právne závery sú právne neudržateľné, rozporné so súdnou praxou, a niektoré hraničia s arbitrárnosťou. 

Príkladmo možno uviesť, že argumentácia o tom, že na prečin podplácania, kde úplatok mal predstavovať sumu 10.000 Eur sa mal aplikovať materiálny korektív je absolútne rozporná so súdnou praxou a judikatúrou (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5 To 5/2018 zo dňa 07.06.2018). V citovanej trestnej veci pritom Najvyšší súd odmietol pri prečine podplácania právne úvahy o materiálnom korektíve za skutkového stavu spočívajúceho v prijatí fľaše domácej slivovice lekárom. Je preto na hranici absurdnosti zvažovať materiálny korektív v kontexte úplatku 10.000 eur odovzdaného policajnému funkcionárovi.

Rovnako sporný je aj právny záver, že vyšetrovateľ nebol oprávnený začať trestné stíhanie na podklade úradného záznamu. Totiž generálny prokurátor opakovane charakterizuje úradný záznam, na podklade ktorého bolo začaté trestné stíhanie, za nezákonný dôkaz (viď napr. str. 40 prvý odsek), ignorujúc skutočnosť, že za dôkaz nikdy nebol a ani nemohol byť považovaný a predstavoval iba zdroj informácií vedúcich k začatiu trestného stíhania, až na podklade, ktorého sa potom vykonávanie dôkazov v skutočnosti začalo. 

Nad rámec vyššie uvedeného je taktiež nevyhnutné doplniť, že trestné stíhanie je možné začať najmä na poklade trestného oznámenia, ale aj na základe iných skutočností, o ktorých sa orgán činný v trestnom konaní dozvie inak, ako z trestného oznámenia (§ 199 ods. 2 Trestného poriadku). To znamená, že trestné stíhanie možno, za súčasného splnenia ďalších zákonných podmienok, začať aj na poklade verejne známej informácie, ale i z vlastného poznatku vyšetrovateľa. 

Aj v inej trestnej veci generálny prokurátor v rámci postupu podľa § 363 Trestného poriadku v rozhodnutí pod sp. zn. IV Pz 318/16/1000 zo dňa 21.10.2016 uviedol: „Vychádzajúc z ustanovenia § 199 ods. 2 Trestného poriadku je zrejmé, že informácie o podozrení z naplnenia zákonných znakov niektorého z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona môže byť získané aj z iných zdrojov neprocesného charakteru, medzi ktoré patria tiež výsledky operatívno-pátracej činnosti vykonávanej podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.“

Až začatie trestného stíhania (§ 199 ods. 1 Trestného poriadku), je tým inštitútom, ktorý sa nachádza v Trestnom poriadku práve za účelom určenia procesného začiatku určitého štádia trestného konania, po ktorom môžu orgány činné v trestnom konaní vykonávať plne procesné úkony (uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Tdo 64/2017 zo dňa 27.03.2018 a sp. zn. 2 TdoV/1/2017 zo dňa 24.05.2017). Je preto iracionálne tvrdiť, že už poznatok, ktorý odôvodňuje začatie trestného stíhania, musí spĺňať podmienku legality. 

Ide o absolútne bežnú prax orgánov činných v trestnom konaní, ktoré začínajú stíhanie na základe operatívnych poznatkov, ktoré sú v niektorých prípadoch (nie však vždy) zhromaždené v realizačnom návrhu. Navyše vyššie prezentovaný právny záver generálneho prokurátora je rozporný aj so Stanoviskom trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. S 33/2019 (stanovisko prijaté dňa 23.09.2019). Z odôvodnenia uvedeného stanoviska pritom jasne vyplýva, že: 

„Iný zdroj v zmysle § 199 ods. 2 Trestného poriadku nie je legálne definovaný, predovšetkým však pôjde o skutočnosti zistené v rámci činnosti polície a prokuratúry, poprípade zistené z verejne dostupných zdrojov. Tu je charakteristická práve mimodôkazná povaha získanej informácie, na podklade ktorej sa o kritických (dotknutým uznesením predpokladaných) skutkových okolnostiach bude ďalej konať už procesne (budú sa dokazovať s pozitívnym alebo negatívnym výsledkom).“

 Rovnako platí, že uznesenie o začatí trestného stíhania je jediné uznesenie policajta alebo prokurátora v Trestnom poriadku, ktoré neobsahuje odôvodnenie a nie je proti nemu prípustná sťažnosť, a preto nie je zrejmé, prečo by malo byť uznesenie o začatí trestného stíhania opreté o zákonné podklady, keď práve začatie stíhania otvára priestor na zákonný proces dokazovania. Ani súdna prax doposiaľ nevyžadovala, aby bolo uznesenie o začatí trestného stíhania opreté o zákonne získané podklady striktne v režime podľa § 196 Trestného poriadku, alebo podľa iného osobitného zákona. 

Možno poukázať na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 20.04.2016 pod sp. zn. I. ÚS 230/2016, ktorý sa v podstate stotožnil so závermi nižších súdov, ktoré uviedli: 

„Zaradenie „úradných záznamov“ do vyšetrovacieho spisu, ktorý bol predložený súdu je možné považovať len za ,,iniciatívu vyšetrovateľa“, ktorá nemá žiadnu výpovednú dôkaznú hodnotu. Vyšetrovací spis predložený súdu s obžalobou by mal obsahovať len také úkony a dôkazy, ktoré boli získané po začatí trestného stíhania, t.j. vyšetrovací spis by mal začínať uznesením o začatí trestného stíhania (samozrejme sa to netýka neodkladných a neopakovateľných úkonov). Ak však nastane situácia tak, ako v danej veci, že tomuto uzneseniu predchádzajú listiny – v danej veci úradné záznamy vyhotovené príslušníkmi Policajného zboru, ktorí nemajú postavenie orgánu činného v trestnom konaní, je potrebné tieto aj takto posudzovať. V žiadnom prípade takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz použiteľný v konaní pred súdom, a práve preto z tohto dôvodu mali byť tieto zo spisu predkladaného súdu vylúčené a to najneskôr prokurátorom pri podaní obžaloby. Keďže takéto úradné záznamy nemožno považovať za dôkaz uplatniteľný v konaní pred súdom potom z toho plynie záver o tom, že ani súd ani žiadna procesná strana nimi ako „dôkazmi“ argumentovať nemôžu, a pokiaľ tak urobia sú námietky ako aj právne závery z toho plynúce právne irelevantné.“

Aj judikatúra zdôrazňuje, že práve „účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku je, aby orgány prípravného konania (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku), mohli vykonávať procesne použiteľné úkony podľa Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia.“(R 19/2016).

Taktiež záver generálneho prokurátora, že s určitou osobou mala byť spísaná zápisnica o trestnom oznámení, absolútne ignoruje fakt, že OČTK do takéhoto úkonu žiadnu osobu nútiť nemôže, pričom podanie trestného oznámenia je vo vlastnej vôli oznamovateľa, do ktorej OČTK vstupovať nemôže. Povedané inak, pokiaľ určitá osoba neprejaví vôľu podať trestné oznámenie vo forme zápisnice, tak potom ju do takéhoto úkonu, nútiť nemožno. 

Tento náhľad na potrebu striktného vyžadovania splnenia formálnych náležitostí pre prijatie informácií o podozrení z trestného činu zo strany orgánov prípravného konania predstavuje ďalšie prekvapivé trestnoprocesné nóvum a odklon od doterajšej dlhoročnej a ani zo strany súdov nespochybňovanej praxe. V praxi by uplatňovanie tohto postupu malo znamenať, že písomne podané trestné oznámenia nemôžu tvoriť podklad pre začatie trestného stíhania, potrebné by bolo najskôr oznamovateľa predvolať, poučiť a v prípade, že by zopakovať trestné oznámenie nechcel, to písomne podané ignorovať. Uvedený právny záver je v priamom rozpore aj so samotným znením ustanovenia § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré výslovne upravuje, že vznesenie obvinenia je možné vykonať aj na podklade trestného oznámenia.

Na str. 64, odsek 3 posudzovaného uznesenia je prezentovaný záver, že akékoľvek policajtmi zistené informácie nemôžu samy o sebe viesť k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania bez operatívneho preverenia, bez ohľadu na to, či už je alebo nie je potrebné. Uvedený záver je opäť rozporný s doterajšou právnou praxou, pričom netreba zvlášť pripomínať, že ani výsledky operatívno-pátracej činnosti nemajú v trestnom konaní povahu dôkazu. To znamená, že aj v prípade, že by bol predmetný úradný záznam predmetom ďalšieho operatívneho rozpracovania v praxi by to znamenalo, že by operatívni pracovníci polície s vysokou pravdepodobnosťou vyprodukovali len ďalšie záznamy (napr. o vyťažení osoby), ktoré by opäť nemali charakter zákonného a procesne použiteľného dôkazu. 

Vo vzťahu ku skutku podplácania, ktorého sa mal dopustiť V.P. je generálnym prokurátorom konštatovaný nesprávny postup vo vzťahu k tomu, že trestné stíhanie bolo začaté a vedené vyšetrovateľom NAKA PPZ, aj keď podozrivou osobou bol aj príslušník polície (za skutok prijímania úplatku). Tu je potrebné uviesť, že v takom prípade je pre vedenie spoločného trestného konania jedinou možnou a doteraz uplatňovanou praxou vedenie vyšetrovania jedným vyšetrovateľom, pričom vyšetrovateľ NAKA bol príslušný na konanie o protiprávnej činnosti „civilnej“ osoby. Tento záver bol prezentovaný aj riaditeľom trestného odboru Generálnej prokuratúry SR na jeho celoslovenskej porade s námestníkmi krajských prokurátorov pre trestný úsek a okresnými prokurátormi v dňoch 14. a 15.03.2019. V predmetnej veci bol dodržaný postup podľa § 230 ods. 2 písm. i) Trestného poriadku, teda vyžiadanie súhlasu od riaditeľa Úradu inšpekčnej služby v momente, kedy bolo zrejmé, že existuje dostatok dôkazov o spáchaní trestnej činnosti a prichádza do úvahy vznesenie obvinenia (príslušníkovi polície bolo dočasne odložené obvinenie). 

Napokon hodnotenie dôkazného stavu (svedeckých výpovedí) generálnym prokurátorom v takomto rozsahu opäť nemá oporu v doterajšej praxi generálnej prokuratúry SR. V iných (skutkovo a právne) obdobných prípadoch k takémuto rigoróznemu záveru neprišiel, keďže konečné hodnotenie dôkazného stavu je predovšetkým úlohou súdu, keďže až v konaní pred súdom je ťažisko dokazovania. Možno len pripomenúť, že prokurátor nie je oprávnený aplikovať zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech), keďže túto zásadu môže použiť iba súd, avšak generálny prokurátor v nastolenom prípade de facto vrátil prípad na úplný začiatok do stavu „nula“, keďže anuloval všetky rozhodnutia v tomto konaní. Súdna prax pritom ustálila, že v prípade, ak sa po vykonaní všetkých dostupných a relevantných dôkazových prostriedkov vytvoria dve skupiny dôkazov, z ktorých jedna svedčí o vine obvineného a druhá túto vinu spochybňuje a zistenie, ktoré z odporujúcich dôkazov sú pravdivé, bude závisieť len od ich hodnotenia, nemôže prokurátor rozhodnúť spôsobom, uvedeným v § 215 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. postúpiť vec inému orgánu, ale je povinný podať na obvineného obžalobu, o ktorej súd rozhodne na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení dokazovania (uznesenie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Tz 13/97). 

Generálny prokurátor sám (str. 23) najskôr deklaruje, že preskúmaním príslušného spisového materiálu som dospel k záveru, že skutočnosti zadokumentované ku dňu vydania uznesenia o vznesení obvinenia...nielenže neodôvodňovali postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu k obvinenému, ale aj samotným konaním predchádzajúcim jeho vydaniu bol porušený zákon, následne však rozsiahlo rozoberá kontext dôkazov vykonaných pred, ako aj po vznesení obvinenia, s akcentom na práve tie vykonané po vznesení obvinenia, ktorými dokazuje, že vznesenie obvinenia bolo nezákonné (dôkazne nepodložené), viď str. 31 posledný odsek a str. 35 posledný odsek. Generálny prokurátor tak dochádza k rozporuplnému záveru, podľa ktorého uznesenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku bolo vydané nezákonne lebo nezodpovedalo dôkaznej situácie zistenej po jeho vydaní. Tu je potrebné opakovane zvýrazniť, že ide iba o jeho analýzu dôkazov, rozdielnu od náhľadu dozorového prokurátora, ale aj konajúcich súdov o väzbe, ktoré naopak, všetky dôkazy považovali pre vedenie trestného stíhania proti obvineným za dostatočné, a to nielen v čase vydania obviňujúceho uznesenia, ale aj v čase tesne pred skončením vyšetrovania.

Na str. 42, štvrtý odsek a nižšie, generálny prokurátor vyčerpávajúco hodnotí problematickosť vypočúvania podozrivej osoby v procesnom postavení svedka, avšak aj uvedený právny záver je rozporný s vyššie uvedeným stanoviskom č. S 33/2019. Z neho rezultuje, že po začatí trestného stíhania "vo veci" podľa § 199 ods. 1 až 4 Trestného poriadku môže dôjsť k výsluchu osôb uvedených v § 196 ods. 2 Trestného poriadku, a to (už) ako svedkov. Taký výsluch bude podkladom pre vznesenie obvinenia ako dôkaz vykonaný po začatí trestného stíhania.

Na str. 36 uznesenia generálny prokurátor zaujal stanovisko, podľa ktorého mohol dospieť k inému záveru o dôkaznej opodstatnenosti vedeného stíhania preto, lebo úlohou súdov v tomto štádiu trestného konania nie je s konečnou platnosťou hodnotiť vykonané dôkazy. Podľa nášho názoru, takéto hodnotenie dôkazov – tzv. hodnotenie s konečnou platnosťou, v žiadnom prípade neprislúcha ani prokurátorovi (či už dozorovému alebo generálnemu), a to v žiadnom štádiu trestného konania. Prípravné konanie, t.j. štádium trestného stíhania do podania obžaloby, sa vedie na základe dôvodného podozrenia, nie na základe istoty viny a konečné hodnotenie dôkazov prislúcha iba súdu.

Právny názor, že súdy rozhodujúce o väzbe, uplatňujú iný štandard prieskumu dôvodnosti vedeného trestného stíhania ako generálny prokurátor v konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, nemá oporu ani v texte Trestného poriadku, ani v elementárnej logike. Vyčerpávajúce hodnotenie dôkazov je v právnom štáte vyhradené výlučne do štádia súdneho konania. Aj preto Ústava Slovenskej republiky v článku 50 ods. 1 zveruje rozhodovanie o vine a treste do výlučnej kompetencie súdov, a nie generálneho prokurátora.

Pokiaľ generálny prokurátor zásadným až fatálnym spôsobom prijal záver, že niektorí svedkovia sú nedôveryhodní, tak takýto záver je opäť právne ojedinelý, ale predovšetkým rozporný s rozhodnutiami súdov konajúcich a rozhodujúcich o väzbe, ktoré takýto defekt v ich výpovedi neidentifikovali, pričom týmto výpovediam venovali náležitú pozornosť. Nie je pravdou, že v tomto prípade súdy rozhodujúce o väzbe skúmali dôkazný stav len povrchne, keďže opak je pravdou. Pokiaľ generálny prokurátor prijal ohľadom skutkového stavu veci takýto zásadný záver, je zrejmé, že v podstate povedal, že ani po odstránení údajných procesných pochybení, nebudú tieto výpovede dostačujúce na vznesenie obvinenia. To v praxi opäť znamená zo strany generálneho prokurátora uloženie negatívneho pokynu, aby sa tieto osoby už opätovne trestne nestíhali.

V závere možno okrajovo uviesť, že Úrad špeciálnej prokuratúry sa o tomto uznesení dozvedel až z médií, hoci obhajcovia ho prevzali osobne priamo na Generálnej prokuratúre SR ešte v doobedňajších hodinách. Uznesenie nebolo úradu riadne doručené doposiaľ, hoci sa špeciálny prokurátor v rovnakom čase, ako obhajoba, nachádzal v priestoroch generálnej prokuratúry SR.

Vzhľadom na uvedenú analýzu vyzývame generálneho prokurátora, aby preskúmal a vyhodnotil postup svojho námestníka. Robíme tak aj preto, že v danej veci vôbec nie je zrejmé, či za situácie, kedy bol generálny prokurátor vylúčený z konania a rozhodovania v tejto trestnej veci, mohol rozhodovať námestník generálneho prokurátora, ktorému danú vec (z dôvodu svojho vylúčenia) nemohol generálny prokurátor prideliť na vybavenie. Zo systematiky zákona o prokuratúre a z jeho dotknutých ustanovení totiž jasne vyplýva, že generálneho prokurátora v čase jeho neprítomnosti, alebo inej prekážky, zastupuje v celom rozsahu jeho práv prvý námestník generálneho prokurátora. V danom prípade však bol vybavovaním veci „poverený“ námestník generálneho prokurátora.

kolektív prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry

Prípadné ďalšie odborné komentáre, pripomienky a stanoviská k predmetnej problematike nám môžete zaslať na publikovanie na adresu:
 prok.forum@gmail.com.