2/2020 ZNALECKÝ POSUDOK AKO INFORMÁCIA PODĽA ZÁKONA Č. 211/2000 Z. Z. A K JEHO (NE)SPRÍSTUPNENIU NAJMÄ V KONTEXTE OCHRANY PRÁV DUŠEVNÉHO VLASTNÍCTVA

Znalecký posudok ako informácia podľa zákona č. 211/2000 Z. z.
a k jeho (ne)sprístupneniu najmä v kontexte ochrany práv
duševného vlastníctva^[1]

Expert Opinion as an Information as per Act No. 211/2000 Coll.
and (non-)disclosure of such information based primarily
on grounds of IP protection^[2]

prof. JUDr. PhDr. Peter Potásch, PhD.
Paneurópska vysoká škola
Fakulta práva
Ústav verejného práva
E-mail: peter.potasch@paneurouni.com

Kľúčové slová:

znalecký posudok, slobodný prístup k informáciám, obmedzenie, právo duševného vlastníctva, obmedzenie práva na informácie

Key words:

expert opinion, freedom of information, limitation, intellectual property rights, limiting access to information

Abstrakt:

Predkladaný príspevok sa v kontexte projektu, v rámci ktorého sa vyhotovuje, venuje právnemu inštitútu znaleckého posudku podľa zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v kontexte obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií). Autor skúma, či je v prípade podania žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z. z. možné zákonným spôsobom neposkytnúť žiadateľovi znalecký posudok odkazom na tvrdenie (resp. zákonný dôvod), že poskytnutie informácie sa obmedzuje z dôvodu ochrany znaleckého posudku ako autorského diela (podľa osobitných právnych predpisov). Priestor venuje autor aj skúmaniu toho, aký je právny režim znaleckého posudku obstaraného tzv. súkromným subjektom (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)), ak sa týka používania verejných prostriedkov, resp. ak bol obstaraný z verejných prostriedkov. V štúdii poukazuje autor na nedostatky právnej úpravy s tým spojené a navrhuje úvahy de lege ferenda.

Abstract/Summary:

Based on the nature of the scientific project within which the article was prepared, the author focuses on expert opinions as per Act No. 382/2004 Coll. (Collection of Acts) from the perspective of them being documents of special nature as per the Freedom of Information Act (Slovak Republic) – Act No. 211/2000 Coll. (Collection of Acts) – FOIA. The focus of the author is to find out if the potential argument of public authorities not to provide expert opinions to the ones requesting them – purely based on the ground that such expert opinions are protected by intellectual property laws (of the expert) thus must not be provided to third parties per FOIA, is or is not legal and legitimate. The author also looks at the topic of expert opinions obtained by a private party (§ 11 Sec. 1 lit. a) FOIA) either from public funds or from the perspective of such expert opinion covering issues of public funds (use fo public funds). At the same time, the author identifies some weak points of the current wording of the FOIA (from this point of view) and suggests some measures to deal with the legal imperfections that seem to have occurred (de lege ferenda).

I. Verejný záujem ako východiskový bod aplikácie/výkladu zákona č. 211/2000 Z. z.

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len ako „infozákon“ alebo „zákon“) predstavuje nielen jeden z implementačných nástrojov pre riadny výkon ústavných práv fyzických osôb a právnických osôb na prístup k informáciám[3], ale je tiež nástrojom, prostredníctvom ktorého sa zabezpečuje tzv. dobrá verejná správa, riadny výkon verejnej správy – osobitne – transparentný výkon verejnej správy, ako jedného z konceptov riadneho fungovania moderného štátu[4].

Aj z tohto dôvodu je samotný infozákon koncipovaný na tzv. zostatkovom princípe, ktorý vo svojej podstate znamená, že sa vychádza z povinnosti zverejňovania/sprístupňovania každej informácie, ktorú má povinná osoba k dispozícii – okrem tých, ktoré sa nesprístupňujú, resp. obmedzujú podľa zákona. Inými slovami povedané, infozákon neobsahuje taxatívnu pozitívnu enumeráciu a ani len legislatívne vymedzenie pojmu „informácia“ pre účely infozákona, avšak určuje (§ 3 ods. 1 infozákona), že „Každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.“ a rovnako explicitne určuje (s cieľom redukovať prípadné snahy povinných osôb sprístupniť nejakú informáciu), že (§ 3 ods. 3 infozákona) „Informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.“

Nedostatok legálnej definície pojmu „informácia“ viedol v praxi k pokusom súdov poskytnúť tomuto pojmu obsah, a to tak po stránke formálnej (vlastné zadefinovanie pojmu informácie), ako aj v rovine materiálnej, kedy súdy v rámci riešenia sporov týkajúcich sa infozákona, hodnotia tú-ktorú (požadovanú) informáciu ako informáciu podľa infozákona (a to aj v nadväznosti na definovanie povinnej osoby v rámci konkrétneho verejnoprávneho vzťahu).

Rozsudok NS SR – sp. zn.: 2 Sžo 190/2008 poskytuje jedno z možných vymedzení pojmu „informácia“: „Zákon o informáciách pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie, ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie nového poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov.“. Ako nedostatok tohto vymedzenia sa javí, že nepokrýva v súčasnosti viaceré informácie, ktoré podľa infozákona sú informáciami ex lege, a to aj v prípade, ak tieto vyššie uvedené vymedzenie – koncipované súdom – nespĺňajú. Infozákon totiž vo svojich ustanoveniach pamätá na konkrétne prípady, kedy sa určité informácie považujú za informácie (pre účely infozákona), a to aj v prípade, že tieto by inak súdnu definíciu uvedenú vyššie, nespĺňali.

Nepochybne už v úvode tejto štúdie je potrebné poukázať na to, že jej autor sa prikláňa jednoznačne k čo najširšiemu výkladu tohto pojmu (hoci rešpektuje zákonné, resp. aplikačné limity – k tomu pozri text ďalej), a to s ohľadom na vlastný duch zákona, zámer zákonodarcu, resp. účel právnej úpravy. Možno dokonca viac ako pri iných všeobecne záväzných právnych predpisoch, je potrebné v prípade infozákona vnímať aj iné rozmery veci ako len realizovať formalistickú, príp. jazykovú interpretáciu jednotlivých ustanovení zákona. Prednosť v aplikačnej praxi infozákona musí mať prizma uvedená v úvodných odsekoch tejto štúdie, a to skutočnosť, že infozákon je jedným z kľúčových nástrojov implementácie ústavných práv fyzických osôb a právnických osôb, ako aj jedným z nástrojov stransparentnenia, ale tiež výkonu externej kontroly verejnej moci[5].

Hoci sú nám známe situácie, kedy sa infozákon stal nástrojom zneužívania, systémového zlyhania – akýmsi prostriedkom šikany (vo vzťahu k orgánom verejnej moci – povinným osobám), príp. nástrojom na špekulatívne získavanie informácií v konkurenčnom prostredí (a pod.), nemôže to byť samo osebe stimulom pre reštriktívny výklad infozákona v praxi, ktorý by smeroval k nezákonnému, príp. materiálne nedôvodnému obmedzovaniu prístupu k informáciám.

V plnom rozsahu však berieme na vedomie, že poskytnutím informácie môžu byť dotknuté/ohrozené práva tretích osôb, a preto v prípade, že takýto stav nastane, nastáva potenciálny právny režim obmedzenia poskytnutia informácie (v súlade so zákonom). Problémom v týchto prípadoch môže byť kolízia niekoľkých záujmov – najmä záujmu subjektívneho/súkromného (na strane jednej) a záujmu verejného (na strane druhej). Paradoxne, nie je vylúčené ani to, aby pri výklade a aplikácii infozákona, došlo k situácii, kedy by povinná osoba musela konfrontovať dva verejné záujmy (jeden svedčiaci v prospech zverejnenia informácie a druhý v neprospech zverejnenia). Skôr ako pristúpime ku skúmaniu jednotlivých inštitútov spojených s predmetom tohto článku, je preto potrebné poukázať na to, že vlastná podstata zákona (aj s odkazom na vyššie uvedené), je postavená primárne na ochrane verejného záujmu spočívajúceho v čo možno najintenzívnejšom zverejňovaní/sprístupňovaní informácií týkajúcich sa výkonu verejnej moci (vrátane verejných financií).

Nejedná sa pritom o nový koncept a dokonca ani o koncept, ktorý by bol vlastný len infozákonu a konaniam podľa neho. Verejný záujem sa dnes (aj vďaka iným ako správnoprávnym prameňom), stáva akýmsi kritériom, na ktoré sa prihliada v kontexte rozhodovacích procesov správnych súdov, resp. správnych orgánov.[6] Práve vo svetle uvedenej skutočnosti stojí napr. za zmienku, že ochrana verejného záujmu ako základnej zásady správneho konania, je súčasťou aj ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej aj ako „ZoSK“), ktorý sa podľa § 22 ods. 1 infozákona, použije aj na konania podľa infozákona. Aj keď v tejto súvislosti (§ 3 ods. 1 ZoSK) nie je výslovne použitý pojem „verejný záujem“ (§ 3 ods. 1 ZoSK – „Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti…“), nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že sa daným vyjadrením má v súčasnosti rozumieť verejný záujem. Napriek tomu je druhá veta ustanovenia § 3 ods. 1 ZoSK dlhodobo opomínaná a v doktrinálnej literatúre je málokedy výslovne pomenovaná za zásadu správneho konania (aj keď autori nepopierajú, že ochrana verejného záujmu ako taká v predmetnom ustanovení vyjadrená je). Prof. Košičiarová vo svojej publikácii k tomuto zákonnému ustanoveniu uvádza „Druhá veta odseku 1 zakotvuje úlohu správnych orgánov pri výkone ich právomoci. Zo zákona vyplýva povinnosť chrániť záujmy štátu a spoločnosti. V súčasnosti sa používa modernejší právny termín – verejný záujem. V zásade ide o legitímny verejný záujem, ktorý požíva ochranu podľa zákona. Predstavuje všeobecný či všeobecne prospešný záujem. Reprezentuje určité hodnoty chránené zákonom, ktoré správne orgány musia presadzovať v rámci svojej rozhodovacej činnosti.“[7]

Rovnako aj prof. Vrabko v diele Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. C. H. BECK : Bratislava. 2013) uvádza: „Súkromnoprávne záujmy však nemôžu byť presadzované na úkor verejnoprávnych či skupinových.“[8], čím autor potvrdzuje preferenčný režim ochrany verejného záujmu (samozrejme, za splnenia zákonných predpokladov a podmienok). Tieto podmienky je potrebné posudzovať u každého rozhodovacieho procesu osobitne (s prihliadnutím na právnu úpravu), ale aj na samotnú podstatu právnej úpravy (duch zákona) – v kontexte verejného záujmu, subjektívnych záujmov a práv dotknutých tretích osôb, ako aj prípadných kolízií v nich, ktoré môžu nastať.

Javí sa teda, že ochrana verejného záujmu je zásadou (konania), ktorá je relevantná tak v rámci rozhodovania správnych orgánov konajúcich a rozhodujúcich výlučne podľa ZoSK, ako aj v rámci rozhodovania podľa osobitných právnych predpisov, akým je aj infozákon. Existuje síce relatívne bohatá rozhodovacia činnosť súdov, ktoré v texte svojich rozhodnutí povinnosť vnímania verejného záujmu na poskytnutí informácie potvrdzujú, tento verejný záujem však spravidla neabstrahujú priamo zo zákonného ustanovenia (konkrétne napr. z § 3 ods. 1 ZoSK, ktorý sa vzťahuje aj na konania podľa infozákona), ale skôr z ústavných princípov (k tomu pozri text tohto článku – konkrétne súdne rozhodnutia a výňatky z nich). Nepochybne – oprieť tento právny názor aj o ústavnoprávne princípy je žiaduce, ak však existuje zákonná povinnosť chrániť verejný záujem (§ 3 ods. 1 ZoSK), tento by sa – podľa nášho názoru – nemal „preskakovať“ v rámci rozhodovacej praxe správnych súdov (pri preskúmavaní rozhodnutí povinných osôb o nesprístupnení informácie podľa infozákona).

V súvislosti s tým, či sa jedná o zásadu (ochrana verejného záujmu)[9] zastávame názor, že tomu tak je. Tento náš postoj opierame najmä o to, že ochrana verejného záujmu je v ZoSK inkorporovaná do § 3 označeného ako „Základné zásady správneho konania“, t. j. takmer identicky, ako je tomu v prípade § 5 SSP (Základné princípy konania). V oboch prípadoch ide o procesné kódexy, v oboch prípadoch je v rámci rozhodovania prítomný verejnomocenský element (rozhoduje správny orgán alebo súd) a v oboch prípadoch ide o ustanovenie, ktoré sa legislatívne inkorporovalo do časti všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá upravuje základné pravidlá/princípy konania pred tým-ktorým orgánom. Ak teda povinné osoby podľa infozákona konajú subsidiárne podľa ZoSK, je ich zákonnou povinnosťou v rámci konania prihliadať (aj) na verejný záujem, a to bez ohľadu na to, že tento imperatívne priamo v texte infozákona vyjadrený nie je. Túto povinnosť totiž majú práve odkazom na ZoSK.

To, že ochrana verejného záujmu je zásadou správneho konania, vyplýva napr. aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky – sp. zn.: 6As 65/2012[10] – „Zásada ochrany verejného záujmu neznamená, že by správne orgány mali verejný záujem, lepšie povedané verejné záujmy, samy formulovať, to je zásadná úloha moci zákonodarnej. Úlohou správnych orgánov je pri aplikácii zákonov, ktoré jednotlivé verejné záujmy definujú, v jednotlivých prípadoch takto všeobecne formulované verejné záujmy konkretizovať.“, ktorým NSS ČR implicitne potvrdzuje, že ochrana verejného záujmu je „zásadou“ a súčasne deklaruje, čo je obsahom tejto zásady (v rovine rozhodovacej praxe správnych orgánov).

Už v tejto časti štúdie preto môžeme ustáliť, že ochrana verejného záujmu tak, ako je vymedzená v § 3 ods. 1 ZoSK je zásadou správneho konania (analogicky vyjadrená aj v rámci správneho súdneho konania v § 5 ods. 3 SSP). Uvedené platí bez ohľadu na to, že z formálneho hľadiska je táto zásada vnímaná ako integrálna súčasť zásady legality. Na strane druhej, mala by byť od nej vnímaná oddelene. Stotožňujeme sa preto s tými názormi, ktoré naznačujú, že ochrana verejného záujmu je spätá, ale nie je súčasťou zásady zákonnosti v užšom zmysle (napr. Fečík, M. In Baricová, J. – Fečík, M. – Števček, M. – Filová, A. a kol. – Správny súdny poriadok. Veľké komentáre. C. H. Beck : Bratislava. 2018, str. 70 – „Zákonnosť je súčasne neoddeliteľne spätá s ochranou verejného záujmu.“)[11].[12] Z hľadiska praktického je však podstatný záver, že ochrana verejného záujmu je súčasťou ZoSK, ktorý sa subsidiárne vzťahuje na konania podľa infozákona.

Aj z tohto dôvodu sa preto od všetkých povinných osôb v rámci aplikačnej praxe – v rámci konaní podľa infozákona – bude legitímne očakávať, aby v prvom rade skúmali verejný záujem, ktorý môže byť dotknutý neposkytnutím informácie, príp. verejný záujem spočívajúci v poskytnutí informácie, a to aj v kontexte konkrétnych subjektívnych práv a právom chránených záujmov tretích osôb, do práv ktorých by sa sprístupnením informácie mohlo vstúpiť. Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: I ÚS 236/06 (rozhodnutie zo dňa 28.06.2007) ustálil, že „...Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilnenia dôvery občanov v zákonné nakladanie verejnými prostriedkami a majetkom.“[13],[14]. Uvedené teda zahŕňa v sebe akýsi princíp prevažovania verejného záujmu, čo v konečnom dôsledku má viesť – okrem iných – k dvom žiaducim záverom: a) čo najreštriktívnejšiemu vykladaniu tých právnych inštitútov/noriem, ktoré vo svojej podstate vedú, resp. by mohli viesť k obmedzeniu sprístupnenia informácie a b) ak už aj má dôjsť k obmedzeniu sprístupnenia informácie (podľa zákona), pretože i napriek prevažujúcemu verejnému záujmu je vo veci možné identifikovať silnejší subjektívny záujem (čo vedie k nesprístupneniu informácie), je povinnosťou povinnej osoby takýto postup (resp. právnu okolnosť) nezameniteľne, jednoznačne, konkrétne a dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení rozhodnutia odôvodniť (t. j. najmä nebude postačovať všeobecný odkaz na to, že sprístupnením informácie, o ktorú žiadateľ žiada, by došlo k porušeniu práv tretích osôb – napr. v kontexte bankového tajomstva, autorských práv a pod.)[15]. Povinná osoba v rozhodnutiach, ktorými žiadostiam o prístup k informáciám nevyhovuje, musí – okrem iných – mimoriadne dôsledne pristupovať k odôvodneniu vlastného hodnotenia a vyvažovania verejného záujmu a súkromného záujmu vo veci (ak tieto boli podkladom/dôvodom pre nevyhovenie žiadosti, príp. táto otázka musela byť riešená povinnou osobou napr. v kontexte neurčitosti právnej úpravy, relevantných právnych inštitútov a pod.).

Zahraničná rozhodovacia prax nám poskytuje bohatú škálu takých rozhodnutí, kedy vyššie správne súdy považovali za podstatnú nezákonnosť dokonca taký stav, pri ktorom správne orgány v rámci rozhodovania nedostatočne riešili rôzne právne záujmy a ich vzájomné postavenie v rozhodovanej veci komparovali nedostatočne (napr.: NSS ČR – sp. zn.: 6 As 65/2012 – „V případě vážení dvou veřejných zájmů, které jsou v kolizi, obdobně jako v případě kolize základních práv, musí správní úřad totiž nejprve řádně určit a individualizovat na konkrétní případ oba veřejné zájmy, které jsou ve hře, a poté porovnat závažnost obou v kolizi stojících veřejných zájmů s tím, že zásah do žádného z obou chráněných veřejných zájmů nesmí svými negativními důsledky přesahovat pozitiva. Při řešení kolize veřejných zájmů je třeba, aby bylo zachováno maximum z obou kolidujících zájmů, přičemž by mělo být identifikováno jádro a periferie kolidujícího veřejného zájmu a z obou veřejných zájmů, které jsou ve hře, by mělo být zachováno alespoň jejich jádro.“. V súdenej veci išlo dokonca o situáciu, v rámci ktorej proti sebe stáli dva partikulárne verejné záujmy a hoci sa aj mohlo zdať, že správny orgán rozhodol v prospech silnejšieho verejného záujmu, neodôvodnil to v texte svojho rozhodnutia dostatočne konkrétne (pozn.: išlo o záujem na ochrane životného prostredia a záujem na budovaní komunikačnej infraštruktúry). Na strane druhej, ak budú proti sebe stáť dva čiastkové záujmy z dvoch protichodných sfér – záujem verejný (napr. záujem na riadnom zverejňovaní informácií týkajúcich sa nakladania s verejnými financiami, príp. zabezpečenie riadneho výkonu princípov fungovania právneho štátu) a záujem súkromný (napr. ochrana bankového tajomstva), bude na správnom orgáne (povinnej osobe) ešte väčšie bremeno plnohodnotnej komparácie predmetných záujmov riadne odôvodniť, ako aj prípadné následky/dopady poskytnutia, resp. neposkytnutia požadovanej informácie (čo súvisí aj s tzv. testom proporcionality, ktorý vo veciach tohto typu sú orgány verejnej moci povinné uplatňovať).

Pre účely tohto príspevku, zameriame našu pozornosť na skúmanie situácie, kedy sa má na základe žiadosti podľa infozákona zverejniť znalecký posudok (podľa osobitného zákona), pričom budeme rozlišovať rôzne modelové situácie (napr. znalecký posudok obstaraný súkromnou osobou z vlastných prostriedkov a netýkajúci sa verejných prostriedkov, ďalej znalecký posudok obstaraný súkromnou osobou z verejných financií, príp. znalecký posudok obstaraný súkromnou osobou z vlastných prostriedkov, ale s obsahom, ktorý sa napr. týka používania verejných prostriedkov, verejného majetku a pod.).

II. Znalecký posudok ako informácia (podľa zákona č. 211/2000 Z. z.) chránená v kontexte práv duševného vlastníctva – dôvod obmedzenia/poskytnutia podľa § 11 ods. 1 písm. c) infozákona (?)

Jednotlivé úvahy prezentované v tejto štúdii vychádzajú čiastočne z empirického zisťovania faktov o činnosti správnych orgánov na tomto úseku (so zámerom identifikácie nedostatkov a prezentovania úvah de lege ferenda v súlade s cieľmi projektu, v rámci ktorého sa štúdia vyhotovuje). Ak sme vyššie uviedli, že v kontexte aplikácie infozákona prevláda princíp ochrany verejného záujmu (samozrejme – pri akceptácii právnych limitov), je možné poukázať na prax, kedy sa žiadatelia o informácie často domáhajú informácií, ktoré boli získané za verejné prostriedky, príp. sa môžu týkať verejných financií. Tieto informácie pritom môžu mať (čiastočne) aj podobu znaleckého posudku (a to niekedy dokonca aj tzv. súkromného znaleckého posudku).

Prax ukazuje, že povinné osoby takéto žiadosti niekedy riešia tak, že od autora znaleckého posudku požadujú súhlas so zverejnením informácie (= znaleckého posudku) vychádzajúc z toho, že znalecký posudok je dielom, ktoré podlieha ochrane podľa osobitného právneho predpisu (Autorský zákon).

Skôr ako začneme skúmať skutočnosť, z akých peňažných prostriedkov bol znalecký posudok obstaraný (či zo súkromných alebo verejných) a čo je jeho obsahom (t. j. či je jeho obsahom niečo, čo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s verejným majetkom alebo nie), je preto potrebné skúmať v prvom rade povahu znaleckého posudku v kontexte práv duševného vlastníctva – autorského diela[16] (a teda vysporiadať sa s tým, či mu svedčí alebo nesvedčí právna ochrana v zmysle § 11 ods. 1 písm. c) infozákona[17]).

Infozákon explicitne neurčuje, že by znalecký posudok mal byť chránený v režime Autorského zákona, resp. práva duševného vlastníctva (a to ani v kontexte legislatívnej poznámky pod čiarou – č. 23) – § 11 ods. 1 písm. c) infozákona odkazuje demonštratívne na zákon č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 146/2000 Z. z. o ochrane topografií polovodičových výrobkov v znení zákona č. 84/2007 Z. z., zákon č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 495/2008 Z. z., zákon č. 202/2009 Z. z. o právnej ochrane odrôd rastlín zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, ale výslovne neurčuje diela, resp. konkrétne výsledky duševnej činnosti, ktoré by sa mali chrániť cez ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) infozákona.

Z povahy veci vyplýva, že našu pozornosť bude potrebné zamerať na Autorský zákon, ktorý v ustanovení § 3 ods. 1 určuje, že: „(1) Predmetom autorského práva je dielo z oblasti literatúry, umenia alebo vedy, ktoré je jedinečným výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora vnímateľným zmyslami, bez ohľadu na jeho podobu, obsah, kvalitu, účel, formu jeho vyjadrenia alebo mieru jeho dokončenia.“. Znalecký posudok však zrejme nebude možné subsumovať tak do kategórie literatúry, ako ani do kategórie umenia, príp. vedy. Nepochybne tvorba znaleckého posudku zahŕňa určité prejavy vlastné autorovi, takýto prejav však nie je možné považovať za dielo nielen z dôvodu, že by zrejme nebol subsumovateľný ani pod jedno z kategorizačných kritérií uvedených vyššie, ale aj z dôvodu, že znalecký posudok je ex lege vylúčený z Autorského zákona ako dielo, a to v zmysle § 5 písm. h) Autorského zákona, ktoré ustanovenie určuje, že: „Za predmet autorského práva sa nepovažuje ... h) výsledok výkonu činnosti znalca, tlmočníka alebo prekladateľa podľa osobitného predpisu.“⁴ a následne odkaz pod čiarou odkazuje na všeobecne záväznú právnu úpravu viažucu sa k činnosti znalcov (zákon č. 382/2004 Z. z.).

Aj samotná dôvodová správa k Autorskému zákonu vylučuje znalecký posudok (ako úkon znalca) z pôsobnosti Autorského zákona ako diela pre účely Autorského zákona, keď uvádza: „Ustanovenie taxatívne vypočítava, čo sa nepovažuje za predmet autorského práva, a to buď z toho dôvodu, že tieto predmety nespĺňajú pojmové znaky diela (napr. myšlienka, spôsob, systém), alebo sú vylúčené z ochrany z dôvodu verejného záujmu (z dôvodu všeobecného záujmu na prístupe verejnosti k nim), aj keby spĺňali pojmové znaky diela (napr. súdne rozhodnutie). Za predmet autorského práva sa nepovažuje ani územnoplánovacia dokumentácia a úkon znalca, tlmočníka a prekladateľa podľa osobitného predpisu, kedy nevzniká dielo, pretože pri tejto činnosti nie je priestor na tvorivosť tejto osoby (napr. pri úradnom preklade, odbornom znaleckom posudku, kedy výsledok činnosti týchto osôb musí čo najvernejšie odrážať skutočnosť).“[18] Vzhľadom na negatívne vymedzenie obsiahnuté v ustanovení § 5 písm. h) Autorského zákona, je potom bezpredmetné ďalej skúmať pojmové znaky diela (ako je napr. pojem jedinečnosť, príp. „tvorivá duševná činnosť“) v kontexte znaleckého posudku ako celku.

Samozrejme, uvedené neznamená, že znalecký posudok musí byť vždy bez ďalšieho v plnom rozsahu zverejnený, resp. poskytnutý (ako informácia) žiadateľovi. Zastávame totiž názor, že ešte stále totiž nemusí byť vylúčené to, aby sa v znaleckom posudku nachádzali iné privilegované informácie (napr. bankové tajomstvo, obchodné tajomstvo a pod.), pri ktorých obmedzenie prístupu môže byť opreté o konkrétne ustanovenie infozákona. Naviac, nie je dokonca vylúčené, aby priamo v znaleckom posudku bola informácia, ktorá podlieha režimu ochrany v rovine práv duševného vlastníctva (ale ako samostatný prvok). Platí teda, že hoci znalecký posudok ako celok (vo všeobecnej rovine) je vyňatý z autorskoprávnej ochrany, pre účely infozákona však zastávame názor, že nie je vylúčené, aby autorskoprávnej ochrane alebo inej ochrane (obmedzeniu podľa infozákona) podliehala napr. konkrétna časť znaleckého posudku (ktorý inak ako celok autorskoprávnej ochrane nepodlieha).

Ak teda žiadosť o sprístupnenie informácie bude obsahovať požiadavku na sprístupnenie znaleckého posudku, ale v znaleckom posudku budú informácie, pri ktorých existuje zákonný základ pre ich nezverejnenie, povinná osoba nemôže nesprístupniť informáciu (znalecký posudok) en bloc a teda žiadosť vybaviť rozhodnutím o tom, že informáciu nesprístupňuje. Podľa § 12 infozákona: „Všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.“. Zákonodarca teda explicitne počíta s tzv. trieštením požadovanej informácie, kedy síce aj v prípade konania podľa infozákona štandardne platí tzv. dispozičná zásada spojená s návrhom na začatie konania (žiadosť o sprístupnenie informácie), avšak v modifikovanej podobe, kedy – hoci ide o návrhové konanie[19] – správny orgán (povinná osoba) má relatívne veľkú flexibilitu pri vyhodnocovaní toho, čo z požadovanej informácie zverejní (a teda v akom rozsahu žiadosti nevyhovie). Flexibilita ale neznamená svojvôľu. Znamená to, že žiadosti môže vyhovieť aj parciálne (niektoré informácie sprístupní, iné nie – za splnenia zákonných podmienok) a tiež to, že v časti, v ktorej žiadosti vyhovie, môže vyhovieť tak, že poskytnutú informáciu upraví (napr. anonymizáciou, vynechaním niektorých listov dokumentu a pod.). Uvedené je o to relevantnejšie, že sám žiadateľ o informáciu nemusí mať (a najčastejšie ani nemá) presnú vedomosť o tom, či sa medzi požadovaným informáciami nenachádzajú napr. aj tzv. privilegované informácie (§ 9 ods. 2, § 10 ods. 2 písm. c) a § 11 infozákona, príp. osobitné predpisy: § 17 ods. 1 ObchZ, § 3 a § 4 Autorského zákona). Uvedenú koncepciu podporuje aj rozhodovacia prax správnych súdov, ktoré jednoznačne podporujú režim trieštenia požadovanej informácie s cieľom čo najširšieho možného výkladu infozákona v prospech zverejnenia (napr.: NS SR – sp. zn.: 5 Sži 2/2009 z 22.09.2009 – „Podľa názoru senátu Najvyššieho súdu SR ak zápisnica z rokovania mestskej rady zo dňa 19.6.2008 obsahovala údaje o fyzických osobách, ktoré by podľa názoru žalovaného mohli znamenať porušenie zákona č. 428/2002 Z. z., mal žalovaný postupovať v súlade s § 9 ods. 2 citovaného zákona... Z dôvodu, že žalovaný v tomto prípade takýmto spôsobom nepostupoval, keď neposkytol žalobcovi celú zápisnicu z rokovania mestskej rady, porušil zákon č. 211/2000 Z. z., keďže podľa názoru odvolacieho súdu mal postupovať tak, že žalobcovi mal poskytnúť požadovanú informáciu, teda zápisnicu z rokovania mestskej rady zo dňa 19.6.2008 a to bez osobných údajov dotknutých osôb, resp. bez takých údajov, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie prístupu k informáciám upravené v §§ 8, 9, 11, 12 zákona č. 211/2000 Z. z., predovšetkým podľa ust. § 12 citovaného zákona, podľa ktorého povinná osoba všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.“)[20].

Dôležité je pritom opätovne akcentovať, že bezobsažné odôvodnenie povinnej osoby (v texte negatívneho rozhodnutia podľa infozákona) spočívajúce v tom, že niektoré časti požadovanej informácie (napr. niektoré časti znaleckého posudku, príp. jeho prílohy a pod.) sa nesprístupňujú, pretože tieto sú napr. predmetom obchodného tajomstva alebo iného privilegovaného režimu právnej ochrany podľa infozákona, nie je možné považovať za zákonné. Ak by teda povinná osoba v súlade s princípom trieštiteľnosti požadovanej informácie časť znaleckého posudku zverejnila, ale inú časť znaleckého posudku by nesprístupnila napr. odkazom na to, že predstavujú obchodné tajomstvo a súčasne by tento postup nevedela v rozhodnutí dostatočne jasne odôvodniť, konala by povinná osoba nezákonne a nezákonným by bez ďalšieho bolo aj samotné rozhodnutie povinnej osoby (k tomu pozri napr. NS SR – sp. zn.: 2Sži/13/2014[21] – „Mesto už v inom konaní znalecký posudok žalobcovi sprístupnilo. Prílohy znaleckého posudku tvoria jeho súčasť, nie je preto jasný dôvod, na základe ktorého mesto poskytlo žalobcovi posudok, avšak jeho prílohy už poskytnúť odmietlo. [...] Ak by boli v požadovaných dokumentoch naozaj informácie klasifikované ako obchodné tajomstvo, je povinnosťou žalovaného sa s takouto skutočnosťou vysporiadať, a to najmä zákonným a presvedčivým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom informácie vylúčené zo zverejnenia vzhľadom na okolnosť, že sú obchodným tajomstvom, musia byť zároveň negatívne definované a identifikované z hľadiska kategórie nakladania a hospodárenia s verejnými prostriedkami. Záujem verejnosti na získanie informácií týkajúcich sa nakladania s verejnými prostriedkami totiž prevažuje nad záujmom na ochrane obchodného tajomstva súkromného subjektu. V rozhodnutí absolútne absentujú dôvody takého charakteru. Najvyšší súd Slovenskej republiky chce zdôrazniť skutočnosť, na ktorú už poukázal aj krajský súd, že pre zamietnutie prístupu k informáciám nestačí určitú informáciu len formálne označiť za obchodné tajomstvo, ale takáto informácia musí skutočne napĺňať všetky pojmové znaky obchodného tajomstva v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 17 Obchodného zákonníka.“ Predmetné rozhodnutie teda na strane jednej akcentuje nevyhnutnosť riadneho odôvodnenia, prečo konkrétna časť informácie, ktorá inak sprístupneniu podlieha, nebola sprístupnená, ale aj to, že verejný záujem týkajúci sa nakladania s verejnými financiami má prednosť pred súkromným záujmom (ochrany tajomstva).

III. Zdroje na obstaranie znaleckého posudku a obsah znaleckého posudku – res publica a teda informácia podľa infozákona (?)

Nad rozsah skutočností uvedených vyššie v časti II. tejto štúdie, považujeme za potrebné venovať určitý priestor dvoj parciálnym (ale súvisiacim) otázkam. Konkrétne, pokúsime sa načrtnúť, aké sú možné východiská riešenia takých situácií, pri ktorých je predmetom žiadosti podľa infozákona znalecký posudok (ktorý – ako uvádzame vyššie – ako dielo podľa Autorského zákona nepožíva pre účely infozákona per se ochranu), a ktorý bol napr. obstaraný súkromnou osobou a následne sa dostal do dispozície povinnej osoby bez toho, aby fyzická osoba alebo právnická osoba mala zákonnú povinnosť takýto posudok povinnej osobe odovzdať (ďalej aj ako „súkromný posudok“ alebo „súkromný znalecký posudok“). Pre účely ilustrácie teda budeme v ďalšej časti textu tohto článku vychádzať z toho, že povinná osoba takýmto (súkromným) znaleckým posudkom disponuje, ale nie titulom toho, že by tretia osoba (súkromný subjekt), mala povinnosť takúto informáciu (znalecký posudok) povinnej osobe zo zákona odovzdať. Z uvedenej modelovej situácie vyplýva, že by išlo o situáciu podľa § 11 ods. 1 písm. a) infozákona [(1) Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak a) jej bola odovzdaná osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, že so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky musí byť osoba vo výzve upozornená...)].

Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) infozákona pritom nevyžaduje, aby prípadný nesúhlas súkromného subjektu (oprávnenej osoby) bol materiálne viazaný na niektorý zo zákonných dôvodov, ktoré by inak mohli byť uplatnené ako titul pre neposkytuje informácie podľa infozákona. Vo svojej podstate to znamená, že subjektívny nesúhlas oprávnenej osoby bude postačovať. Zákon totiž tomu, kto informáciu povinnej osobe – bez zákonnej povinnosti – poskytol (oprávnená osoba), neurčuje taxatívne dôvody, pri ktorých by mohol súhlas odmietnuť. Máme za to, že tak môže urobiť dokonca aj bez uvedenia dôvodu. Ak by teda povinná osoba/orgán disponoval informáciou, ktorej sa žiadosť týka (v tomto prípade napr. súkromným znaleckým posudkom), ale túto informáciu by získal od tretej osoby bez toho, aby táto mala povinnosť ju odovzdať orgánu (povinnej osobe) a súčasne na výzvu povinnej osoby takáto oprávnená osoba odpovie negatívne (súhlas neudelí), alebo nastane zákonný predpoklad súhlasu podľa §11 ods. 1 písm. a) infozákona, potom platí, že povinná osoba takúto informáciu sprístupní.

Výnimku z tohto pravidla (§ 11 ods. 1 písm. a) infozákona) však určuje § 11 ods. 2 infozákona, ktorý túto úpravu (§ 11 ods. 1 písm. a)) neguje, a to tak, že ak ide informácie, ktoré „sa získali za verejné prostriedky“[22] alebo „sa týkajú používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku...“, pri nich sa ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) nepoužije. Hoci teda bude mať v takomto prípade informácia naďalej súkromný základ (informácia súkromného subjektu bez zákonnej povinnosti túto odovzdať povinnej osobe), za splnenia podmienok § 11 ods. 2 infozákona, preváži vo veci verejný záujem a povinná osoba, keďže požadovanou informáciou disponuje, informáciu (v tomto prípade súkromný znalecký posudok), žiadateľovi poskytne (ak nebudú existovať iné zákonné prekážky – k tomu pozri napr. § 11 a § 12 infozákona).

To teda znamená, že ak by aj takéto informácie od tretej osoby (oprávnenej osoby podľa § 11 ods. 1 písm. a) infozákona) boli povinnou osobou získané tak, že ich oprávnená osoba nemala zákonnú povinnosť odovzdať, povinná osoba nemá zákonný dôvod žiadať od oprávnenej osoby súhlas podľa § 11 ods. 1 písm. a) infozákona, a to za podmienky, že sa informácia získala za verejné prostriedky alebo sa týka používania verejných prostriedkov (pozn.: pre jednoduchosť sme zjednodušili podmienky výnimiek podľa § 11 ods. 2 infozákona). Tu teda bude opäť platiť primárna prezumpcia takúto informáciu sprístupniť.

Legislatívnym a praktickým problémom však môže byť ako vykladať v aplikačnej praxi pojem „týkajú sa používania“ verejných prostriedkov. Ide totiž o pojem neurčitý. Problémom pritom ani nie je zložka „verejné prostriedky“, príp. „majetok obce“ (a i.), ale pojem „týkajú sa používania“[23]. Je napr. hypotetické použitie verejných prostriedkov na nejaký účel niekedy v budúcnosti už stavom, ktorý je subsumovateľný pod zvrat: „sa týka používania verejných financií“ alebo o informácii týkajúcej sa nakladania s verejnými financiami bude možné začať pojednávať napr. až v okamihu, kedy zo zákona alebo napr. z platného zmluvného vzťahu naozaj vznikne zmluvná – záväzková, zákonná, príp. iná povinnosť plnenia „z verejných prostriedkov“[24]?!

Ak vychádzame z prevládajúceho verejného záujmu, resp. z toho, že sprístupňovanie informácií podľa zákona môže (a má) plniť aj preventívny účel, javí sa nepochybne logickým taký výklad, pri ktorom budeme akceptovať, že pojem týka sa používania verejných prostriedkov bude zahŕňať aj stav hypotetického (možného) použitia verejných financií na určitý účel (v budúcnosti), a to aj keď v konečnom dôsledku takto použité verejné prostriedky nebudú[25].

Slabou stránkou tohto výkladu môže byť to, že je abstrahovaný len z vlastných úvah autora tohto článku a čiastočne z princípov, ktoré autor pripisuje infozákonu (aj v ústavnoprávnom kontexte). Čiastočne je možné tento názor (v prospech extenzívneho výkladu) vyvodiť napr. aj z rozsudkov správnych súdov (napr.: KS BA – sp. zn.: 6S/32/2016 – „33. Záverom súd dodáva, že právo na informácie je nepochybne jedným z najpodstatnejších výdobytkov transformácie Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť (režim). Právo na informácie a ústavné garancie nerušeného výkonu tohto práva tvoria bariéru voči kabinetnému výkonu verejnej moci (zo strany súdov nevynímajúc) a umožňujú podrobiť výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (v širšom občianskej spoločnosti). Súčasťou práva na informácie je tak nepochybne právo slobodne vyhľadávať a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich štátnu moc. Moderný štát je však veľmi komplexným telesom a subjekty moci sa prejavujú mnohorakým spôsobom. Z tohto pohľadu je často náročné posúdiť rozmanité situácie pri žiadostiach o poskytnutie informácií, pretože zákon č. 211/2000 Z. z. je z tohto pohľadu relatívne lakonický. To však nič nemení na citlivosti posudzovania prípadnej netransparentnosti moci (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 830/2016 zo dňa 02.02.2017). 34. Pri posudzovaní žiadostí o poskytnutie informácií je z hľadiska podstaty práva na informácie a jeho legislatívnej úpravy potrebné konať a rozhodovať tak, aby ústavou zakotvené právo žiadateľa o informácie nebolo dotknuté nezákonným postupom a rozhodnutím orgánu verejnej moci.“ alebo napr. NS SR – sp. zn.: 8Sži/3/2016 „Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“). Legislatívne vymedzenie spojenia sa týka používania verejných prostriedkov (pre účely infozákona) však chýba. Toto spôsobuje v prípade povinných osôb aplikačné problémy, kedy tieto musia vlastnou činnosťou posúdiť, či pôjde o informáciu, ktorá sa môže zverejniť (hoci ide o informáciu podľa § 11 ods. 1 písm. a)), a to s odkazom na § 11 ods. 2 infozákona alebo radšej budú voliť opatrný prístup, uplatnia postup podľa § 11 ods. 1 písm. a) infozákona a následne napr. na základe nesúhlasu oprávnenej osoby, takúto informáciu (znalecký posudok) nesprístupnia (napr. z dôvodu prípadných hrozieb spojených s náhradou škody, ktorú by si oprávnená osoba mohla uplatňovať).

Javí sa preto ako nevyhnutné alebo aspoň ako žiaduce, aby infozákon vo svojich ustanoveniach presne vymedzil, k akej právnej skutočnosti, príp. právnej udalosti/skutočnosti sa bude viazať slovné spojenie „týka sa používania verejných prostriedkov“, a to tak, aby tento pojem nezahŕňal len úkony dokonaného použitia, ale aj plánované, predpokladané, hypotetické, príp. možné použitie. Kým takéto vymedzenie nebude existovať, prinajmenšom môže nastať nežiaduca prax nejednotného posudzovania takýchto žiadostí o informácie povinnými osobami.

IV. Záver

Znalecký posudok ako celok – výsledok činnosti znalca nepožíva per se právnu ochranu ako autorské dielo podľa Autorského zákona. Tento záver je relevantný bez ohľadu na to, či bol znalecký posudok, ktorého sa žiadosť podľa infozákona týka, obstaraný z verejných financií alebo zo súkromných zdrojov. Skutočnosť, že znalecký posudok nie je chránený Autorským zákonom (ako dielo) vo svojej podstate znamená, že uplatňovanie postupu podľa § 11 ods. 1 písm. c) infozákona[26] vo vzťahu k znaleckému posudku ako celku, nemá opodstatnenie, t. j. povinná osoba (ak disponuje znaleckým posudkom, ktorého sa infožiadosť týka), nemá zákonný dôvod žiadať oprávnenú osobu o súhlas so sprístupnením znaleckého posudku (v kontexte práv duševného vlastníctva). Naopak, javí sa, že takýto postup by mohol byť konaním, ktoré nemá oporu v zákone a teda spôsobuje prieťahy v konaní[27]. Na strane druhej, ak by povinná osoba tak aj postupovala, t. j. o súhlas by požiadala a oprávnená osoba by ho neudelila, nesúhlas tejto osoby – v kontexte údajnej ochrany jej práv duševného vlastníctva k znaleckému posudku (ako celku) – nemôže tvoriť zákonnú prekážku pre neposkytnutie znaleckého posudku žiadateľovi (keďže znalecký posudok ako celok nepožíva právnu ochranu ako dielo podľa Autorského zákona – pozri vyššie).

Špecifickou situáciou však môžu byť také okolnosti, pri ktorých nastane stav zákonodarcom predvídaný v § 11 ods. 1 písm. a) infozákona a v dispozícii povinnej osoby bude napr. súkromný znalecký posudok, ktorý sa do dispozície povinnej osoby dostal bez toho, aby tretia osoba mala zákonnú povinnosť takúto informáciu povinnej osobe odovzdať.

Tento režim obmedzenia sprístupnenia však nie je vôbec viazaný na kontext práva duševného vlastníctva (znaleckého posudku ako celku), ale na samotnú skutočnosť, že ide o informáciu tretej osoby, ktorou povinná osoba disponuje, pričom táto tretia osoba zákonnú povinnosť odovzdania informácie povinnej osobe nemala. Od týchto predpokladov sa následne odvíja aj požiadavka súhlasu tak, ako je vymedzená v § 11 ods. 1 písm. a) infozákona.

V tomto kontexte však nie je možné opomenúť § 11 ods. 2 infozákona, ktorý právny režim podľa § 11 ods. 1 písm. a) neguje v tom zmysle, že ak ide o informácie získané z verejných prostriedkov alebo o informácie, ktoré sa týkajú používania verejných prostriedkov (a pod.), požiadavka súhlasu tretej osoby nie je právne relevantná (súhlas so zverejnením informácie/znaleckého posudku nie je potrebný a teda nemá byť zo strany povinnej osoby – ako predpokladu sprístupnenia informácie – požadovaný). V praxi môžu teda nastať najmä nasledovné situácie (v kontexte témy, ktorá je predmetom tejto štúdie):

a) ak by bol súkromný znalecký posudok obstaraný treťou osobou (súkromným subjektom), ale z verejných prostriedkov, súhlas tejto tretej osoby na sprístupnenie znaleckého posudku potrebný nie je (podľa § 11 ods. 1 písm. a) infozákona) a rovnako nie je potrebný ani súhlas v kontexte § 11 ods. 1 písm. c) infozákona, keďže znalecký posudok nie je autorským dielom. V tejto modelovej situácii je potom bezpredmetné, čoho sa týka samotný znalecký posudok. Akonáhle bol obstaraný treťou osobou z verejných prostriedkov, takýto znalecký posudok sa sprístupňuje – bez potreby súhlasu oprávnenej osoby (pozri vyššie)[28].

b) ak by išlo o súkromný znalecký posudok obstaraný treťou osobou z jej vlastných zdrojov (t. j. nie z verejných prostriedkov), potom je potrebné skúmať z pohľadu povinnej osoby, či podmienka neuplatnenia § 11 ods. 1 písm. a) nie je daná obsahom (predmetom) požadovanej informácie (ak sa teda znalecký posudok – informácia týka „používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie“, ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) (vrátane požiadavky súhlasu tretej osoby), sa neuplatní, a to s ohľadom na materiálnu stránku informácie. Je pritom irelevantné, že znalecký posudok nebol obstaraný z verejných prostriedkov. Skutočnosť, ktorá neguje uplatnenie § 11 ods. 1 písm. a) je to, že tento znalecký posudok (a mohol byť obstaraný aj zo súkromných prostriedkov), obsahuje informácie, ktoré sa týkajú používania verejných prostriedkov, resp. verejného majetku (...).

Hoci sa môže javiť, že situácia je jednoznačná, problémom môžu byť práve niektoré slovné spojenia použité zákonodarcom.

Konkrétne pôjde napr. o neurčitosť pojmov „týkať sa používania“, príp. „nakladanie“, a to v tom, že tieto pojmy môžu byť interpretované v rôznych časových aspektoch. Konkrétne, či sa budú tieto pojmy vykladať tak, že o používaní verejných prostriedkov bude možné hovoriť až v okamihu, keď sa plnenie, ktoré je predmetom informácie, už zrealizovalo alebo či o používanie verejných prostriedkov pôjde aj vtedy, keď sa plnenie z verejných prostriedkov, ktorej sa žiadosť, resp. informácia týka, ešte nebolo uskutočnené?! Nemáme pritom vedomosť o žiadnom zákone (všeobecne záväznom právnom predpise), ktorý by poskytoval všeobecné (univerzálne) vymedzenie pojmu „používanie verejných prostriedkov“. Rovnako aj analogický pojem „nakladať“ s majetkom. Autorovi článku nie je známy žiadny všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by v kontexte verejného práva poskytoval všeobecnú definíciu pojmu „nakladať s majetkom obce“ (a pod.). Zaujímavé ale je, že pre účely metodických usmernení vydávaných k niektorým právnym predpisom sa obsahová náplň predmetným pojmom (na danom úseku) poskytla – napr.: V súvislosti s vykonávaním administratívnej finančnej kontroly je potrebné rozlišovať dve formy nakladania s verejnými financiami, a to použitie verejných financií a poskytnutie verejných financií.[29] Autor tohto článku sa prikláňa k extenzívnemu výkladu všetkých vyššie uvedených pojmov – „týka sa používania verejných prostriedkov“ v tom zmysle, že pôjde aj o hypotetické – budúce použitie verejných prostriedkov (a to aj v prípade, ak by sa dané „použitie“ ako úkon, nakoniec ani nezrealizovalo), a to napriek tomu, že autorovi sú známe rozhodnutia, z ktorých by pri tzv. simplifikovanom výklade mohol vyplývať opak (napr. napr. NS SR – sp. zn.: 3 Sži/2/2016 – zo dňa 12. júla 2017 – „Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa uzavrel, že poistné vybraté na verejnom zdravotnom poistení patrí medzi verejné prostriedky. .... Za hospodárenie s verejnými prostriedkami možno považovať aj podmienky, za akých boli poskytnuté na úhradu zdravotníckych pomôcok a zdravotnej starostlivosti.“ – tučné písmo pridané autorom poukazujúc na skutočnosť, že je v právnom názore súdu použitý minulý čas na už uskutočnený úkony „boli použité“).

Na strane druhej, existujú aj také rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré už aj v súčasnosti inklinujú k extenzívnemu výkladu pojmov súvisiacich s verejnými prostriedkami (pre účely aplikácie infozákona). Napríklad vo veci – sp. zn.: 3Sžik/8/2019 – Najvyšší súd SR riešil obsah pojmov „hospodárenie s verejnými prostriedkami“, resp. „nakladanie s majetkom štátu“ pre účely vymedzenia povinných osôb a rozsahu informačnej povinnosti (podľa infozákona), pričom aj s odkazom na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR ustálil, že “...„Právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2 (§ 2 ods. 3 zákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla jeden charakteristický znak. Hospodária totiž s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci nerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva (napr. obchodné spoločnosti vytvorené podľa Obchodného zákonníka)“... (NS SR – sp. zn.: 3Sžik/8/2019 – podstatný kontextový výňatok: „V § 3 ods. 2 je limitovaný rozsah informačnej povinnosti vo vzťahu k sprístupňovaniu informácií zo strany povinnej osoby podľa § 2 ods. 3 infozákona. Takáto osoba sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. V prejednávanej veci je potrebné zamerať sa na význam pojmu ,,hospodárenie s verejnými prostriedkami“ resp. ,,nakladanie s majetkom štátu“. Samotný zákonodarca pri prijímaní infozákona v dôvodovej správe konštatoval, že informačná povinnosť povinných osôb podľa § 2 ods. 3 je, nakoľko ide čisto o subjekty súkromného práva, limitovaná na sprístupňovanie informácií ohľadne využitia verejných prostriedkov a informácie ohľadne činností vykonávaných na základe zmluvy. Infozákon pri určení rozsahu sprístupňovaných informácií vychádza z princípu otvorenosti verejnej sféry, namiesto princípu dôvernosti, ktorý prevažoval do času jeho prijatia. Legálna definícia pojmu ,,verejné prostriedky“ je obsiahnutá v § 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z., podľa ktorej ide o „finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody“. Na citovaný zákon odkazuje v poznámke pod čiarou 7a) k § 10 ods. 2 písm. c) a § 11 ods. 2. Ako otázne sa však javí, či v prípade infozákona s prihliadnutím na jeho účel možno vnímať túto značne reštriktívnu definíciu ako dostatočnú a, či je v danom prípade adekvátne, ak sa pojem ,,verejné prostriedky“ bude vykladať prostredníctvom analógie vo vzťahu k definícii v zákone č. 523/2004 Z. z. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007 vyslovil právny názor, podľa ktorého: ,,Právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2 (§ 2 ods. 3 zákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla jeden charakteristický znak. Hospodária totiž s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci nerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva (napr. obchodné spoločnosti vytvorené podľa Obchodného zákonníka)“. Možno konštatovať, že Ústavný súd SR v tomto prípade vykladal pojem verejné prostriedky značne extenzívnejšie, keďže sa nelimitoval len obsahom uvedenej legálnej definície v zákone č. 523/2004 Z. z., ale vyslovil predpoklad, že v prípade, ak má v dotknutom subjekte štát majetkovú účasť, tak ide de facto o hospodárenie s verejnými financiami resp. nakladanie s majetkom štátu. Tento názor by sa ako otázny mohol javiť len pri reštriktívnom, formalistickom a doslovnom vnímaní normatívneho textu bez toho, aby sa prihliadalo na účel samotného infozákona (teda bez aplikácie teleologického výkladu).[30]

Vyššie uvedené rozhodnutie súdu teda už samo osebe indikuje trend extenzívneho výkladu pojmu verejné prostriedky, resp. nakladanie (hospodárenie s nimi)[31]. Nepochybne, verejným záujmom na transparentnosti výkonu verejnej správy je aj to, aby sa výkonom infozákona zabránilo v praxi nekalým praktikám vo verejnej správe i pro futuro, [t. j. nielen odhaľovať už dokonané nekalé praktiky) a z tohto hľadiska plní infozákon (pri dôslednej aplikácií) aj dôležitý preventívny rozmer. Máme tiež za to, že práve vzhľadom na špecifickosť infozákona a jeho význam v právnom štáte, nie je dokonca vylúčené (ba čo viac, za určitých okolností môže byť žiaduce), aby povinné osoby (príp. správne súdy a pod.) v rámci úkonov realizovaných v súlade, podľa a v nadväznosti na infozákon, uplatňovali aj iné interpretácie zákona (príp. v ňom použitých pojmov), ktoré sa možno budú odkláňať od inak už zaužívaných výkladových línií. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že takáto prax je nežiaduca, ak je realizovaná vhodným spôsobom a v rámci racionálnych a ústavných limitov, je to možné akceptovať, a to aj cez prizmu osobitosti infozákona v právnom poriadku Slovenskej republiky (k tomu pozri text vyššie). Aj s odkazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý upravuje, že „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“, máme za to, že by bolo napríklad nežiaduce, aby povinné osoby (ale aj správne súdy) v kontexte aplikácie infozákona uplatňovali reštriktívny výklad nejakého právneho inštitútu formalistickým odkazom na to, že daný výklad je zaužívaný napr. v rámci iného právneho odvetvia, príp. podľa iného zákona. Rovnako – zásada in dubio mitius opakovane potvrdená Ústavným súdom SR tenduje v prospech širokého výkladu (aj) vyššie uvedených neurčitých pojmov (napr.: II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07 „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd...“).

Nestotožňujeme sa preto s tým, aby sa v aplikačnej praxi uplatňoval nedôvodne obmedzujúci výklad, ktorý by mal smerovať k tomu, aby sa napr. súkromný posudok obstaraný za súkromné prostriedky, avšak týkajúci sa verejných prostriedkov, vyňal z režimu § 11 ods. 2 infozákona len preto, že napr. plnenie, ktorého sa takýto znalecký posudok (rozumej: informácia) týka, nebolo ešte uskutočnené[32]. Naopak, paradoxne, práve ochrana verejného záujmu (a v tomto kontexte poukazujeme nielen na ochranu ústavného práva – práva na informácie), ale napr. aj na hospodárne nakladanie s verejnými financiami, si vyžaduje taký výklad neurčitých pojmov (použitých v infozákone), ktorý sprístupnenie informácie umožní[33]. Takýto výklad by pravdepodobne prešiel aj tzv. testom proporcionality – (ÚS SR – sp. zn.: I. ÚS 236/06: „Ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti môže byť obmedzená len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“). Vo všeobecnosti sa totiž javí, že sprístupnenie tzv. súkromných informácií (vrátene súkromných znaleckých posudkov), ktoré síce boli získané výlučne zo súkromných (neverejných) zdrojov, ale ktoré sa (hoci aj bez zákonnej povinnosti odovzdať ich, následne riadne dostali do dispozície povinnej osoby) a – týkajú sa používania verejných prostriedkov – by zrejme testom proporcionality prešlo. Uvedené platí za podmienky, že by zverejnenie/sprístupnenie takejto informácie (znaleckého posudku) bolo realizované súčasne za dodržania ďalších zákonných podmienok a predpokladov (vrátane tých, ktoré by spôsobovali napr. nemožnosť zverejnenia časti informácie/znaleckého posudku). Na strane druhej, je potrebné uviesť, že univerzálna „správna odpoveď“ nemusí existovať a každý prípad musí byť skúmaný individuálne. Uvedené platí o to viac, že hoci znalecký posudok ako celok nepodlieha autorskoprávnej ochrane (§ 11 ods. 1 písm. c) infozákona), nie je vylúčené, že v znaleckom posudku nebudú obsiahnuté iné parciálne informácie, ktoré režimu ochrany (a teda obmedzeniu zverejnenia) podliehajú (napr. v kontexte obchodného tajomstva a i.). Aj v takomto prípade ale platí, že je potom na povinnej osobe, aby takýto znalecký posudok aj s odkazom na ustanovenie § 12 infozákona „roztrieštila“ tak, aby z neho vybrala časti, ktoré (ak také existujú) sprístupnené nebudú, pričom zvyšné časti znaleckého posudku sprístupnené budú. Hoci môže ísť často o náročné hodnotiace úsudky, ktoré bude musieť správny orgán (povinná osoba) realizovať, bude mimoriadne dôležité, aby transparentne a vyčerpávajúco, jednoznačne a v relevantnom rozsahu odôvodnil, prečo niektoré časti informácie (znaleckého posudku) nezverejní (neposkytne žiadateľovi) a ako vyhodnotil okolnosti s tým spojené. Autor tohto článku – aj s určitou dávkou vedeckej recesie – vyslovuje presvedčenie a svoj subjektívny predpoklad, že rozhodovanie na úseku infozákona zrejme v dohľadnej dobe (ak vôbec niekedy) nebude spadať do kategórie automatizovaného rozhodovania, a to práve vzhľadom na dôležité myšlienkové pochody správneho orgánu, ktoré budú musieť z negatívnych rozhodnutí vydávaných podľa infozákona jednoznačne vyplývať, a ktoré by teda nikdy nemali byť „mechanické“, ani „automatické“[34].

S cieľom zabrániť obchádzaniu zákona či už v etape prípravy transakcií z verejných prostriedkov alebo už v čase ich implementácie, príp. v rámci riešenia žiadostí o sprístupnenie informácií – navrhujeme, aby zákonodarca v texte infozákona vymedzil pojmy, ktoré sú z pohľadu infozákona kľúčové (napr. používanie verejných prostriedkov, hospodárenie, nakladanie a pod.), a to buď odkazom na inú všeobecne záväznú právnu úpravu alebo vymedzením týchto pojmov pre účely infozákona. Ponechanie výkladu neurčitých pojmov ako „používanie verejných prostriedkov“ výlučne na zváženie povinných osôb môže (a v praxi aj vedie) k nejednotnému uplatňovaniu infozákona a k nežiaducemu javu, kedy informácie, ktoré majú jednoznačný presah do sféry verejných prostriedkov, resp. verejného záujmu, nie sú sprístupnené[35]. Pre tento prípad navrhujeme, aby obsah tohto pojmu („týka sa používania verejných prostriedkov“) zahŕňal nielen informácie týkajúce sa už uskutočneného plnenia z verejných prostriedkov, ale aj informácie týkajúce sa možných – plánovaných plnení z verejných prostriedkov v budúcnosti (a to aj v prípade, ak sa tieto nakoniec nezrealizujú).

Zoznam prameňov:

• CEPEK, B. Zodpovednosť za ekologickú ujmu a škodu v životnom prostredí. Univerzita Komenského Bratislava, Právnická fakulta : Bratislava. 2010. ISBN 978-80-7160-282-8 (str. 10)
• DOBOŠ, I. Európsky ombudsman. Právní ROZPRAVY 2019. Hradec Králové : Magnanimitas. str. 107 a nasl. (Recenzovaný zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie) – ISBN 978-80-87952-28-3
• DULAKOVÁ, D. Subjektívne práva a povinnosti. § 5 Predmet subjektívnych práv a povinností. In: Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné. 1. zväzok, 2. aktualizované vydanie. Bratislava : Iuris Libri. 2014. ISBN 97880809635085
• ERDŐSOVÁ, A. Sloboda prejavu v kontexte ochrany súdnej moci [elektronický dokument]. In: Paneurópske právnické listy: vedecký časopis PEVŠ. Bratislava: PEVŠ, 2018, Roč. 1, č. 1, s. 42-51 [online]. ISSN (online) 2644-450X]
• FEČÍK, M. In BARICOVÁ, J. – FEČÍK, M. – ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. – Správny súdny poriadok. Veľké komentáre. C. H. Beck : Bratislava. 2018, str. 69
• GARAYOVÁ, L. Automatizácia spoločnosti – Automatizované rozhodovanie vrátane profilovania v EÚ. In: Magister Officiorum 1/2019 (číslo 1, ročník III – ex IX), s. 33, 1338-5569
• KOŠIČIAROVÁ, S. Správny poriadok. Komentár. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 24
• POTASCH, P. Ochrana verejného záujmu a legitímne očakávania/precedensy – ako základné pravidlá správneho konania (teória a prax). Paneurópske právnické listy : Bratislava. Paneurópska vysoká škola. 2018. roč. I., č. 1/2018
• VRABKO, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. C. H. BECK : Bratislava. 2013) – s. 65

Pozn.: všeobecne záväzná právne predpisy, príp. iné zdroje (vrátane online zdrojov, spisové značky rozhodnutí súdov a pod.), vyplývajú priamo z textu

[1]) Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-16-0521.

[2]) This work was supported by the Slovak Research and Development Agency under the contract No. APVV-16-0521.

[3]) Ústava Slovenskej republiky – 460/1992 Zb. – čl. 26 ods. (1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené., ďalej ods. (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti., ods. (5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. V tomto kontexte je možné poukázať aj na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – čl. 10 (ods. 1): Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

[4]) V súčasnosti sa riadny výkon verejnej moci neviaže už len na činnosť orgánov verejnej moci na národnej úrovni, ale môže ísť napr. aj o iné úrovne, príp. zriadenia, v rámci ktorých právo na informácie o činnosti orgánov majú fyzické osoby a právnické osoby (vrátane prípadných reparačných nástrojov) aj nad rozsah vnútroštátnej úrovne – napr. právo na informácie o činnosti orgánov Európskej únie, právo na informácie o nakladaní s verejnými prostriedkami Európskej únie buď priamo Európskou úniou alebo napr. členskými štátmi a pod. (k tomu pozri napr. DOBOŠ, I. Európsky ombudsman. Právní ROZPRAVY 2019. Hradec Králové : Magnanimitas. str. 107 a nasl. (Recenzovaný zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie) – ISBN 978-80-87952-28-3

[5]) Kritika zložiek verejnej moci, resp. ich činnosti alebo nečinnosti, a to aj nástrojmi masovej komunikácie je v súčasnosti bežným javom. Je logické, že nositelia/vykonávatelia verejnej moci – bez ohľadu na zložku verejnej moci – sú povinní zniesť vyššiu mieru kontroly aj kritiky viažucej sa k ich činnosti (ako je tomu v prípade súkromných subjektov). [k tomu pozri napr. ERDŐSOVÁ, A. Sloboda prejavu v kontexte ochrany súdnej moci [elektronický dokument]. In: Paneurópske právnické listy: vedecký časopis PEVŠ. Bratislava: PEVŠ, 2018, Roč. 1, č. 1, s. 42-51 [online]. ISSN (online) 2644-450X]

[6]) Faktorom zintenzívnenia diskusií na túto tému, bolo aj prijatie zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) a konkréte ustanovenie § 5 ods. 3 SSP, podľa ktorého „Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu.“. Štrukturálne je predmetné ustanovenie zákona zahrnuté pod ustanovenie § 5, ktoré zákonodarca označil ako „Základné princípy konania“ (správneho súdu, resp. pred správnym súdom). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aktuálne znenie § 5 ods. 3 SSP (v kombinácii s ustanovením § 5 ods. 4 SSP) svojím obsahom ide nad rámec toho, čo by sme štandardne mohli označiť pojmom „princíp legality“. Zákon totiž explicitne deklaruje, že správny súd pri rozhodovaní dbá (popri zákonnosti) aj na ochranu verejného záujmu. Autori publikácie Správny súdny poriadok – Veľký komentár (FEČÍK, M. In BARICOVÁ, J. – FEČÍK, M. – ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. – Správny súdny poriadok. Veľké komentáre. C. H. Beck : Bratislava. 2018) explicitne pri výklade uvedeného zákonného ustanovenia SSP pojednávajú o „princípe ochrany zákonnosti a verejného záujmu“. [k tomu pozri: POTASCH. P. Ochrana verejného záujmu a legitímne očakávania/precedensy – ako základné pravidlá správneho konania (teória a prax). Paneurópske právnické listy : Bratislava. Paneurópska vysoká škola. 2018. roč. I., č. 1/2018
https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/potasch-p/]

[7]) KOŠIČIAROVÁ, S. Správny poriadok. Komentár. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 24

[8]) VRABKO, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. C. H. BECK : Bratislava. 2013) – s. 65

[9]) Podľa § 3 ods. 1 ZoSK, ktorý subsidárne platí aj na konania podľa infozákona.

[10]) Pre úplnosť uvádzame, že predmetné rozhodnutie súdu sa viaže na iné pozitívnoprávne vymedzenie predmetnej zásady (v ČR), avšak uvedený právny názor považujeme za analogicky použiteľný aj v podmienkach Slovenskej republiky.

[11]) FEČÍK, M. In BARICOVÁ, J. – FEČÍK, M. – ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. – Správny súdny poriadok. Veľké komentáre. C. H. Beck : Bratislava. 2018, str. 69

[12]) K tomu pozri aj: POTASCH, P. – Ochrana verejného záujmu a legitímne očakávania/precedensy – ako základné pravidlá správneho konania (teória a prax) In: Paneurópske právnické listy. Bratislava : 2019. Paneurópska vysoká škola, ISSN: 2644-450X (online: https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/potasch-p/)

[13]) Len pre úplnosť uvádzame, že výklad pojmu „verejný záujem“ pre účely infozákona však nepochybne bude presahovať rámec verejných financií. Verejným záujmom môže byť napr. ochrana životného prostredia a potreba predchádzať ekologickým ujmám. K tomu pozri napr. CEPEK, B. Zodpovednosť za ekologickú ujmu a škodu v životnom prostredí. Univerzita Komenského Bratislava, Právnická fakulta : Bratislava. 2010. ISBN 978-80-7160-282-8 (str. 10)

[14]) Práve otázky týkajúce sa verejných prostriedkov, resp. ich používania tvoria podstatu tejto štúdie v kontexte zverejňovania informácií obstaraných zo súkromných zdrojov, ale týkajúcich sa vecí verejných tak, ako sú tieto vymedzené v § 11 ods. 2 infozákona.

[15]) Na strane druhej, je potrebné uvedomiť si, že právo na informácie nezakladá právo žiadateľa na všetky, resp. akékoľvek informácie, príp. informácie bez akéhokoľvek obmedzenia, a to ani cez prizmu ochrany verejného záujmu (napr.: ÚS SR – sp. zn.: II. ÚS 184/03 – “Obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo sťažovateľ a dostávať informácie podľa jeho predstáv a očakávaní.”).

[16]) Je nepochybné, že v právnej rovine môžu existovať aj rôzne imateriálne hodnoty (nehmotné statky), ktoré môže byť predmetom rôznych právnych vzťahov a teda aj osobitných právnych režimov – napr. osobné práva všeobecnej povahy, osobnostné práva osobitnej povahy – osobnomajetkové práva či práva duševného a priemyselného vlastníctva – k tomu pozri napr.: DULAKOVÁ, D. Subjektívne práva a povinnosti. § 5 Predmet subjektívnych práv a povinností. In: LAZAR, J. a kol. Občianske právo hmotné. 1. zväzok, 2. aktualizované vydanie. Bratislava : Iuris Libri. 2014. ISBN 97880809635085

[17]) (1) Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak ... c) tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom²³) s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov²³) na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas.

[18]) https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=413121

[19]) Pozn.: nepojednávame v tejto časti štúdie o tzv. povinne zverejňovaných informáciách, ale o individuálne sprístupňovaných informáciách na žiadosť.

[20]) ÚS SR (II. ÚS 514/2010 zo dňa 7.12.2010) – (vo veci: 5 Sži 2/2009) „Najvyšší súd interpretáciu pojmu „informácia“ uzavrel konštatovaním, že informáciou nie je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov prípadne aj dohôd rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú. Konštatoval, že žiadosť o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády, prípadne aj jeho prepisu prekračuje rámec žiadosti o sprístupnenie informácie v zmysle zákona o slobode informácií a jej neposkytnutie nemôže predstavovať negatívny zásah do práva žalobcu na informácie. Najvyšší súd uviedol, že aj extenzívny výklad zákona o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať úplne všetko.“

[21]) Predmetom súdneho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým nesprístupnil vybrané prílohy znaleckého posudku (Účtovné výkazy: Súvahy a Výkaz ziskov a strát za obdobie 2008-2010, Hlavnú knihu od 01. do 30. septembra 2011, Špecifikáciu úverov, Plán vývoja spoločnosti na obdobie 2011-2017), pričom vo svojom rozhodnutí odkázal na vyjadrenie spoločnosti Teplo GGE s.r.o., ktorá nesúhlasila zo zverejnením predmetných príloh, nakoľko ich považovala za obchodné tajomstvo.

[22]) V tejto časti štúdie nebudeme tejto otázke venovať väčší priestor, keďže akonáhle sa preukáže, že na informáciu, ktorá by inak spadala pod režim § 11 ods. 1 písm. a) boli použité verejné prostriedky, bez ďalšieho sa uplatní výluka z aplikácie postupu podľa § 11 ods. 1 písm. a) infozákona (a to s odkazom na § 11 ods. 2 infozákona). Preukázanie tejto skutočnosti v súčasnosti nevnímame ako väčší praktický problém.

[23]) Niektoré z uvedených pojmov legislatívne vymedzenie majú – napr.: § 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov vymedzuje, že pre účely predmetného zákona sa pod pojmom verejné prostriedky rozumejú „finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy; verejnými prostriedkami sú aj prostriedky Európskej únie a odvody Európskej únii“ (pozn.: pre účely tejto štúdie, nebudeme ďalej skúmať, či takéto vymedzenie pre účely infozákona je postačujúce, skôr sa však prikláňame k tomu, že nie a, naopak, pojmy ako hospodárenie s verejnými prostriedkami a pod. je žiaduce interpretačne pre účely infozákona rozšíriť/rozširovať).

[24]) Tu je potrebné poukázať na to, že v uvedenom kontexte existuje niekoľko pojmov, ktoré sa doteraz používali bez hlbšej analýzy ich obsahu, resp. jednoznačného legislatívneho vymedzenia (minimálne pre účely infozákona). Môže ísť o pojmy ako „hospodárenie“ s verejnými prostriedkami, „nakladanie“ s verejným majetkom, príp. „týka sa používania verejných prostriedkov“ a pod. (predmetné pojmy a situácie totiž nemusia pokrývať rovnakú kvalitatívnu – obsahovú stránku). Paradoxne, dokonca aj v infozákone sú tieto pojmy používané nie úplne konzistentne. Napr. v ustanovení § 3 ods. 2 infozákona sa v súvislosti s rozsahom informačnej povinnosti uvedených subjektov predpokladá, že tieto majú zákonnú povinnosť zverejňovať v rozsahu informácií „...o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce.“ (použité označenie: hospodárenie s verejnými prostriedkami). Naopak, v ustanovení § 11 ods. 2 infozákona (t. j. prelom do režimu neposkytovania informácií získaných od tretích osôb bez toho, aby tieto mali zákonnú povinnosť informáciu odovzdať) sa viaže na to, že buď tieto informácie boli získané z verejných prostriedkov (čo v praktickej rovine nepredstavuje problém pri uplatňovaní infozákona), ale prelom je daný aj v prípade, ak ide o informácie „ktoré sa týkajú používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku...“ (použité označenie: týka sa používania verejných prostriedkov). Pre úplnosť uvádzame, že obe ustanovenia upravujú úplne iné právne otázky (§ 3 ods. 2 rieši otázku tzv. súkromnej povinnej osoby a rozsah zverejňovania informácií takouto osobou), kým § 11 ods. 2 rieši „prelom“ do ochrany súkromných informácií (odklon od požiadavky súhlasu), ktorými povinná osoba disponuje tak, že ich získala od tretej osoby, ktorá nemala zákonnú povinnosť takúto informáciu orgánu verejnej moci odovzdať. Je však zrejmé, že i napriek tomu, pojmy „hospodárenie s verejnými prostriedkami“, „informácie, ktoré sa získali za verejné prostriedky“ alebo napr. informácie, „ktoré sa týkajú používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku...“ majú/môžu mať rôzny obsah. Ide o teda o rôzne právne množiny s rôznym (niekedy s viac a niekedy s menej neurčitým) obsahom.

[25]) Neurčitosť pojmu “sa týka používania” však práve z dôvodu neexistencie legislatívneho obsahu tohto pojmu môže viesť aj k užšiemu výkladu, a to v tom zmysle, že predmetné spojenie sa týka len tých situácií, kedy sa napr. na základe predmetného znaleckého posudku už z verejných prostriedkov plnilo.

[26]) (1) Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak ... c) tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom²³) s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov²³) na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas.

[27]) Opätovne ale podotýkame, že nie je vylúčené, aby konkrétne časti znaleckého posudku (či už textová časť, príp. prílohy a pod.), obsahovali také informácie, pri ktorých obmedzenie sprístupnenia podľa zákona prichádza do úvahy. V takomto prípade máme za to, že povinná osoba má uplatniť tzv. trieštenie požadovanej informácie ako celku, a to tak, aby nezasiahla do oprávnených záujmov, resp. práv tretích osôb (podľa infozákona), ale súčasne aby v rámci uplatneného výkladu poskytla žiadateľovi čo najviac informácií (k tomu pozri aj § 12 infozákona) – kontexte ochrany verejného záujmu.

[28]) Ako však uvádzame vyššie, uvedené neznamená, že v znaleckom posudku, ktorý sa sprístupňuje, nebudú obsiahnuté čiastkové informácie, pri ktorých nastupujú zákonné obmedzenia ich sprístupnenia.

[29]) Napr. Metodické usmernenie Sekcie auditu a kontroly MF SR č. MF/008005/2019-1411 k finančnej kontrole vykonávanej podľa zákona č. 357/2017 Z. z. o finančnej kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov https://webcache.googleusercontent.com/search?q=cache:NPZVZws9u6AJ:https://www.mfsr.sk/files/archiv/66/MU_financnakontrola_novela.pdf+&cd=2&hl=sk&ct=clnk&gl=sk

[30]) Pre úplnosť poznamenávame, že predmetné rozhodnutie sa primárne netýka pojmu „používania verejných prostriedkov“ (§ 11 ods. 2 infozákona), ale ide v ňom skôr o súdne vymedzenie obsahu, okruhu subjektov, a kritérií, pri ktorých súd vyhodnotil, že je u týchto subjektov možné pojednávať o tom, že hospodária s verejnými prostriedkami (z hľadiska majetkového substrátu, resp. zakladateľa). Nejedná sa teda o vlastné vymedzenie pojmu „používanie verejných prostriedkov“ pre účely § 11 ods. 2 infozákona.

[31]) Zaujímavé ale je, že v ustanovení § 11 ods. 2 infozákona zákonodarca nepoužil pojem hospodárenie, resp. nakladanie, ale „používanie“. Hoci sa na prvý pohľad môže javiť, že ide o synonymá, nemusí tomu tak byť.

[32]) Berieme na vedomie, že môžu existovať aj opačné názory. Tento článok je však – podľa predpokladov – len prvým zo série, ktoré sa predmetnej téme budú venovať (s možnosťou neskoršej modifikácie úvah tu uvedených). Osobitnou otázkou môže byť tiež inštitút mlčanlivosti znalca (podľa osobitného zákona), ktorému inštitútu sa v tomto článku podrobnejšie nevenujeme (napr. v kontexte, či je potrebné zbaviť znalca mlčanlivosti podľa § 13 zákona č. 382/2004 Z. z., ak sa podľa infozákona má zverejňovať znalecký posudok.)

[33]) Paušalizovaný prístup extenzívneho výkladu tiež nepožíva právnu ochranu – napr.: KS BA – sp. zn.: 1S/2526/2012 “Najvyšší súd Slovenskej republiky i Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujali stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03. - www.concourt.sk). Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha.”

[34]) K tomu pozri napr.: GARAYOVÁ, L. Automatizácia spoločnosti – Automatizované rozhodovanie vrátane profilovania v EÚ. In: Magister Officiorum 1/2019 (číslo 1, ročník III – ex IX), s. 33, 1338-5569

[35]) O tom, že sa nejedná o vec bez právnej a skutkovej relevancie svedčí napr. aj rozhodnutie NS SR, v ktorom súd musel riešiť napr. aj povahu poistného (k tomu pozri text vyššie) a následné použitie týchto prostriedkov (o.i. čiastočne aj v kontexte právneho režimu súkromných zdravotných poisťovní).