trestné konanie, zásada primeranosti a zdržanlivosti, zaisťovacie úkony, prostriedky zaistenia osôb, väzba, zadržanie, zatknutie, predvolanie, predvedenie

Key words:

criminal proceeding, the principle of appropriateness and restraint, ensuring actions, the means of ensuring persons, custody, detention, arrest, subpoena, bringing in

Abstrakt:

Autor sa v predkladanej práci venuje dvom hlavným problémom. Prvým je obsahové vymedzenie zásady primeranosti a zdržanlivosti v Trestnom poriadku. V tejto súvislosti analyzuje predovšetkým aspekty legality, legitimity, proporcionality a subsidiarity. Následne v druhej časti práce skúma vplyv analyzovanej zásady na realizáciu úkonov zaistenia osôb, ako aj právne dôsledky spojené s porušením tejto zásady v priebehu trestného konania. Vzhľadom k zameraniu vedecko-výskumného projektu, súčasťou ktorého je aj predkladaná práca, sa zameriava predovšetkým na aspekty významné z pohľadu policajta ako orgánu činného v trestnom konaní.

Abstract/Summary:

The presented paper covers two main issues. The first one is outlining of the principle of restraint and appropriateness in the Code of Criminal Procedure. In this regard, we analyze partial aspects of aforementioned principle – legality, legitimacy, proportionality and subsidiarity. The following part of the paper examines the influence of analyzed principle on the execution of measures detaining persons, as well as the legal consequences of violating this principle in the course of criminal proceeding. Considering the reserarch project, which the presented paper falls under, we focus especially on the aspects relevant from the perspective of police officer as a body involved in criminal proceedings.

Úvod

Pokiaľ má ktorýkoľvek štát, teda aj Slovenská republika, ambíciu označovať sa prívlastkom právny, musí spĺňať niekoľko kritérií. Jedným z nich je aj skutočnosť, že štátna moc samu seba obmedzuje stanovením určitých pravidiel, ktoré následne musí dodržiavať. Jednou z najdôležitejších oblastí podliehajúcich tejto sebaregulácii je oblasť základných ľudských práv, resp. zásahov do nich. Tieto zásahy sú odôvodnené potrebou ochrany spoločnosti ako celku a realizujú sa veľmi často prostredníctvom špecifických právnych inštitútov upravených normami trestného práva – zaisťovacích úkonov, ktoré slúžia na zaistenie osoby alebo zaistenie veci na účely trestného konania. V súvislosti s vyššie uvedeným je zrejmá striktná požiadavka na precíznu reguláciu týchto zásahov a to obzvlášť s ohľadom na ich charakter, ktorý síce nie je represívny, ale v prípade nekvalitnej právnej úpravy alebo zlyhávajúcej kontroly by ich možné nezákonné uplatňovanie mohlo viesť práve k takýmto účinkom. Našťastie možno konštatovať, že regulácia zaisťovacích úkonov v našich podmienkach spomínanej požiadavke v zásade vyhovuje, čo však neznamená, že v danej problematike už nie je priestor na zlepšenie; práve naopak, aplikačná prax sa v tejto oblasti potýka s mnohými problémami, na ktoré sa v tejto práci budeme snažiť poukázať a prípadne aj predostrieť vlastné úvahy o ich možnom riešení. Pozitívnu právnu úpravu tejto problematiky možno badať v troch vzájomne prepojených a ovplyvňujúcich sa rovinách:

1) v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorá rámcovo upravuje základné otázky ako napr. maximálne doby trvania niektorých zaisťovacích úkonov, ale aj v ďalších ústavných zákonoch a medzinárodných zmluvách týkajúcich sa ochrany ľudských práv (napr. v Listine základných práv a slobôd, Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd),

2) vo všeobecných ustanoveniach Trestného poriadku (ďalej len „TP“) v podobe základných zásad,

3) v zákonných ustanoveniach týkajúcich sa konkrétnych zaisťovacích úkonov.

Zásada primeranosti a zdržanlivosti

Uvedená zásada sa do katalógu základných zásad dostala v rámci rekodifikácie trestného práva z roku 2005, ktorej výsledkom boli nové kódexy trestného práva. Zásada zdržanlivosti (niekedy označovaná aj ako zásada primeranosti) nachádza svoje obsahové vyjadrenie v ustanovení § 2 ods. 2 TP, podľa ktorého „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“ Skutočnosť, že sa jedná o zásadu s časovým horizontom pôsobenia kratším, ako je tomu u ostatných zásad trestného procesu determinuje aj menšiu mieru rozpracovania jej obsahu. V odbornej literatúre sú najčastejšie prízvukované určité aspekty, na ktoré poukazuje aj dôvodová správa k TP a to konkrétne:

− súvislosť so zásadami zákonného procesu a prezumpcie neviny, ktoré zásada zdržanlivosti doplňuje a prehlbuje.^[2] Je však potrebné podotknúť, že zásada zdržanlivosti nesúvisí len s vyššie uvedenými, ale aj s ďalšími zásadami trestného konania, najmä so zásadou súdneho rozhodovania o najzávažnejších zásahoch do základných práv a slobôd. Súvisiacim zásadám bude pozornosť venovaná v ďalšom texte.

− okruh subjektov, na ktoré sa uvedená zásada vzťahuje. Na základe vyššie uvedeného by sa mohlo javiť, že zásada zdržanlivosti sa uplatňuje len v súvislosti s osobou, voči ktorej je vedené trestné konanie (nakoľko prehlbuje zásadu prezumpcie neviny, pričom otázka viny sa týka výsostne osoby obvineného resp. obžalovaného), tento záver však nezodpovedá zákonnému zneniu zásady zdržanlivosti, kde sa uvádza pojem „osôb“, teda uvedenú zásadu je nutné aplikovať na všetky osoby dotknuté konaním podľa TP, či už sa jedná o obvineného alebo aj svedkov, poškodených atď. pričom povinnosť konať v súlade s uvedenou zásadou viaže tak orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), ako aj súd.

− ústavnoprávna dimenzia zásady zdržanlivosti – trestné právo ako celok možno považovať za prostriedok ultima ratio, pričom jeho prostredníctvom sa realizujú aj veľmi významné obmedzenia základných práv, ktoré sú garantované ústavou, prípadne Listinou základných práv a slobôd alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z tohto dôvodu je namieste, aby ústava obsahovala aj všeobecné pravidlo upravujúce spôsob, ktorým možno dané obmedzenia realizovať. Také pravidlo je obsiahnuté v čl. 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“ Kľúčovou požiadavkou formulovanou v citovanom ustanovení je nutnosť dbať na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva, pričom podstatou sa rozumie to, na čom je konkrétne základné právo založené, zatiaľ čo zmyslom je to, na čo dané právo slúži.^[3] Nemenej dôležitá je druhá veta uvedeného článku, ktorá ustanovuje podmienku existencie ustanoveného cieľa, pričom obzvlášť veľký význam tejto skutočnosti treba prikladať najmä v súvislosti so zásahmi do základných práv realizovaných v trestnom konaní napr. pri posudzovaní otázky, či je naplnený niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 TP. Práve konkretizáciu čl. 13 ods. 4 predstavuje ustanovenie upravujúce zásadu zdržanlivosti v TP.^[4]

Vyššie uvedené považujeme síce za korektné, ale nie vyčerpávajúce vymedzenie obsahu zásady zdržanlivosti a sme toho názoru, že je potrebné podrobiť predmetné ustanovenie podrobnejšej analýze. Na jej základe sa domnievame, že možno rozoznať štyri základné parciálne aspekty, ktoré vo svojom súhrne tvoria spolu s už uvedenými obsah pojmu zásada zdržanlivosti:

1) legalita – vyjadruje nutnosť existencie zákonného podkladu na zásah do základných práv a slobôd. Nie je teda prípustné, aby sa zásahy realizovali na základe podzákonného právneho predpisu. Na to, aby bolo možné zásah do základných práv považovať za legálny však nepostačuje len naplnenie formálnych kritérií – t. j. samotné zakotvenie možnosti zásahu v zákone, jeho prijatie a publikovanie stanoveným spôsobom. Je potrebné, aby boli naplnené aj materiálne predpoklady legality – najmä dostatočná precíznosť, jasnosť a zrozumiteľnosť príslušných zákonných ustanovení, rešpektovanie zákazu retroaktivity, predvídateľnosť účinkov.^[5] Zdôrazňujeme, že pod pojmom legalita v tomto kontexte myslíme parciálny aspekt zásady primeranosti a zdržanlivosti a teda je potrebné ho dôsledne odlišovať od samostatnej zásady legality v zmysle §2 ods. 5.

2) legitimita – znamená, že zásahy do základných práva slobôd je možné realizovať vždy len na dosiahnutie cieľa, ktorý zákon predpokladá. V súvislosti so zaisťovacími úkonmi je ním zabezpečenie prítomnosti osôb, vecí, alebo informácií dôležitých pre trestné konanie.

3) proporcionalita – znamená, že aj keď by zásah do základných práv a slobôd spĺňal kritériá legality aj legitimity nesmie sa realizovať v prípade, že by jeho intenzita bola zjavne neprimeraná vzhľadom k výsledku, ktorý by takýto zásah mohol priniesť pre potreby trestného konania (napr. predvolávanie na výsluch, pričom skutkové okolnosti, o ktorých by mala predvolaná osoba vypovedať už boli jednoznačne objektivizované inými dôkaznými prostriedkami).

4) subsidiarita – úzko súvisí s doktrínou ultima ratio typickou pre celé odvetvie trestného práva. Vyjadruje skutočnosť, že aj v prípadoch, keď sú splnené podmienky uvádzané vyššie, mali by byť prostriedky zásahu zvolené tak, aby boli práva dotknutých osôb obmedzené v čo najmenšej miere. Pri realizácií zaisťovacích úkonov sa subsidiarita prejavuje najmä v prípadoch konkurencie viacerých obdobných inštitútov (napr. uchovanie a vydanie počítačových údajov podľa § 91 TP a odňatie veci- počítača podľa § 90 TP).

Prof. Mathern vníma zásadu primeranosti a zdržanlivosti aj ako požiadavku na korektné, zdvorilé vystupovanie zo strany OČTK a súdu voči účastníkom konania.^[6] Podľa nášho názoru je však nutné podotknúť, že určitá miera slušnosti je nutná aj zo strany týchto osôb a pokiaľ absentuje (najmä u osôb bez výraznejšieho sociálneho zázemia, vzdelania, či nízkeho intelektu), je zrejme namieste aby aj vyšetrovateľ zvolil ráznejší prístup, samozrejme bez prekročenia medzí zákonnosti; napr. prílišná intenzita hlasu by mohla byť vyhodnotená aj ako psychický nátlak.

Vplyv zásady zdržanlivosti sa prejavuje v rámci trestného konania najmä pri realizácií zaisťovacích úkonov.^[7] Táto skutočnosť vyplýva z obsahu zásady zdržanlivosti ako aj z povahy zaisťovacích úkonov. Právny rámec úpravy problematiky zaisťovacích úkonov nachádzame v štvrtej a piatej hlave prvej časti TP (§ 71 – § 118), v širšom rámci sa však problematiky zaisťovacích úkonov dotýkajú aj ďalšie ustanovenia – napr. § 55 TP, ktorý upravuje spôsob vykonávania úkonov trestného konania vo všeobecnosti, čo nepochybne zahŕňa aj zaisťovacie úkony; do korpusu úpravy zaisťovacích úkonov ďalej možno pochopiteľne zaradiť problematiku základných zásad trestného konania a taktiež vybrané ústavné normy (druhá hlava ústavy) a medzinárodné zmluvy. Ani v takto široko vymedzenom právnom rámci však nenachádzame v podmienkach slovenského právneho poriadku legálnu definíciu pojmu „zaisťovací úkon“. Rovnako aj odborná literatúra upriamuje pozornosť skôr na definovanie jednotlivých zaisťovacích inštitútov, než ako na vymedzenie celej tejto kategórie. Zaisťovacie úkony je možno vymedziť ako úkony procesného donútenia zasahujúce do základných práv a slobôd, ktorých účelom je zabezpečiť osoby, veci alebo informácie pre účely trestného konania.^[8] Z uvedenej definície možno vyabstrahovať tieto charakteristické znaky:

a) podmienka existencie zákonného podkladu na realizáciu zaisťovacieho úkonu – pokiaľ by TP neobsahoval príslušnú úpravu, nebolo by možné o danom úkone hovoriť v intenciách trestného konania ako o procesnom

b) zásah do základných práv a slobôd, pričom jeho spravidla realizácia je nezávislá od vôle osoby, voči ktorej úkon smeruje. Za určitú výnimku z tohto tvrdenia možno považovať skutočnosť, že realizácií niektorých zaisťovacích úkonov môže dotyčná osoba predísť vlastným konaním tak, že sama zabezpečí zrealizovanie cieľa, ku ktorému by zaisťovací úkon smeroval; napr. ak vyhovie výzve na vydanie veci v zmysle § 89a TP, predíde realizácií jej odňatia podľa § 90 TP.

c) účel – je ním zabezpečenie osôb, vecí alebo informácií dôležitých pre trestné konanie. Na základe predmetu zabezpečenia sa zaisťovacie úkony aj členia, čo nachádza čiastočný odraz aj vo formálnej stránke legislatívnej úpravy; štvrtá hlava upravuje zaistenie osôb a vecí, piata hlava upravuje zabezpečenie informácií. Pojem dôležitý/-á možno vymedziť za pomoci ustanovenia § 119 TP. V súvislosti s pojmom vec dôležitá pre trestné konanie je potrebné spomenúť aj legálnu definíciu zakotvenú v novokoncipovanom § 89 TP. Táto definícia bola prijatá v rámci novelizácie vykonanej zákonom č. 312/2020 Z. z., ktorá je účinná od 1.1.2021. Vzhľadom k rozsahu novelizácie, ako aj skutočnosti, že článok je zameraný na problematiku zaistenia osôb, nie zaistenia vecí, nebudeme ustanovenia § 89 a nasl. podrobnejšie analyzovať.

Účinky zásady zdržanlivosti možno v kontexte zaisťovacích úkonov badať v dvoch základných rovinách:

1) podmienky realizácie – zásada zdržanlivosti predstavuje významný limitujúci faktor pre uplatňovanie zaisťovacích úkonov, obzvlášť významné v tomto smere sú aspekty subsidiarity a proporcionality. Taktiež sa prejavuje ako rozhodujúce kritérium v prípadoch konkurencie zaisťovacích úkonov, teda za okolností, keď by do úvahy pripadalo uplatnenie viacerých z nich.

2) spôsob realizácie – aj napriek stále sa zdokonaľujúcej právnej úprave totiž nikdy nebude možné, aby zákon predpokladal riešenie každej situácie, ktorá môže eventuálne v procese realizácie zaisťovania vzniknúť. Práve v týchto prípadoch zohráva kľúčovú úlohu zásada zdržanlivosti, ktorá môže poslúžiť ako všeobecné výkladové pravidlo jednak pre OČTK, ktoré konkrétny úkon realizujú, ale aj pre súdy v rámci ich rozhodovacej činnosti.

Pokiaľ čo i len v jednej z uvedených rovín dôjde k porušeniu zásady zdržanlivosti podstatným spôsobom, bude sa jednať o nezákonný zaisťovací úkon a touto nezákonnosťou budú následne postihnuté – a teda nepoužiteľné pre účely trestného konania – aj všetky dôkazy, ktoré z tohto úkonu vzídu. V odborných kruhoch sa v tejto súvislosti často uvádza pojem teórie plodov otráveného stromu.^[9] Spornou v teórií aj judikatúre je však prípustnosť dôkazov, ktoré boli získané zákonným spôsobom, avšak na základe skôr získaného „otráveného“ dôkazu.

V nasledujúcich statiach sa budeme venovať konkrétnym prejavom zásady zdržanlivosti (z vyššie uvedených hľadísk) pri realizácií vybraných zaisťovacích úkonov s akcentom na tie, o ktorých rozhoduje alebo má na ich realizáciu významný vplyv policajt v zmysle § 10 ods. 7 TP.

Predvolanie a predvedenie

Hoci bolo uvedené, že inštitúty zaistenia osôb reguluje predovšetkým štvrtá hlava prvej časti TP, práve inštitúty predvolania a predvedenia predstavujú v tomto smere výnimku, sú totiž upravené v šiestej hlave tejto časti, pojednávajúcej o dokazovaní – konkrétne § 120 TP (v súvislosti s obvineným) resp. § 128 TP (v súvislosti so svedkom a analogicky aj inými osobami, napr. znalcom), prípadne aj v § 196 ods. 2 TP v súvislosti s postupom pred začatím trestného stíhania. Ide o základný, najfrekventovanejší a zároveň najmenej invazívny prostriedok zaistenia osôb.^[10] Aj v zmysle už vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR^[11] zásah do osobnej slobody spôsobený predvolaním spravidla nedosahuje takú intenzitu, aby bolo možné hovoriť o jeho ústavnoprávnej dimenzii. Obmedzenie slobody pri predvolaní spočíva v podstate len vo vytvorení nátlaku (spôsobenom hrozbou sankcie – poriadkovej pokuty a možnou realizáciou predvedenia^[12]) na rozhodnutie predvolávanej osoby dostaviť sa pred OČTK. Podľa § 127 TP je na predvolanie OČTK resp. súdu povinný dostaviť sa a svedčiť každý. Napriek tomu však možno hovoriť o výnimkách z tohto všeobecného pravidla – pôjde o osoby, ktoré nepodliehajú právomoci OČTK a súdov, teda osoby požívajúce ochranu podľa predpisov medzinárodného práva a pod.^[13] Na predvolanie však je povinný dostaviť sa obvinený zamýšľajúci uplatniť svoje právo nevypovedať, ako aj svedok, ktorý zamýšľa uplatniť právo odoprieť výpoveď alebo sa naňho vzťahuje zákaz výsluchu.^[14] Čo sa týka subjektov oprávnených vydať predvolanie, z uvedenej dikcie možno vyvodiť záver, že predvolanie môže vydať policajt aj samostatne, bez akejkoľvek potreby ďalšej aprobácie tohto rozhodnutia zo strany prokurátora, či súdu. Samotné predvolanie musí byť v zmysle zákona realizované riadne a včas. Pojem riadne znamená, že musia byť dodržané všetky náležitosti týkajúce sa

a) formy – (tá nie je predpísaná, predvolanie sa teda bude realizovať neformálnym rozhodnutím procesnej povahy – opatrením,^[15] ktoré môže mať písomnú, alebo aj inú formu, avšak vždy musí byť jednoznačne preukázateľný obsah a samotná realizácia predvolania – teda napr. v prípade telefonického predvolania je vhodné vyhotoviť úradný záznam)

b) obsahu – identifikácia predvolávajúceho orgánu a predvolávanej osoby (ako aj jej procesného postavenia), vymedzenie predmetnej veci a úkonu, ktorý sa má realizovať (najčastejšie výsluch, ale môže ísť aj o iné úkony, napr. rekogníciu) a vymedzenie času a miesta úkonu (v tejto súvislosti je potrebné poukázať na dikciu § 55 TP, v zmysle ktorého sa procesné úkony vykonávajú spravidla v čase od siedmej do dvadsiatej v úradných miestnostiach). Pojem včas v súvislosti s predvolaním nie je v TP bližšie ozrejmený (okrem niektorých výnimočných prípadov ako napr. v súvislosti s predvolaním na hlavné pojednávanie – § 247 ods. 1 TP, to sa však netýka činnosti policajných orgánov). Bude potrebné predovšetkým zohľadňovať zásadu primeranosti a zdržanlivosti.

Zaisťovacím úkonom nadväzujúcim na predvolanie je predvedenie. V tomto prípade je už miera intenzity zásahu do základných práv vyššia, keďže predvedenie je už spojené so zásahom – hoci krátkodobým – do práva na osobnú slobodu. Podstatou tohto inštitútu je dopravenie osoby na určené miesto, v určený čas za účelom vykonania procesného úkonu.^[16] Vo vzťahu predvolania a predvedenia existuje subsidiarita – o predvedení je možné rozhodnúť a realizovať ho len, pokiaľ bolo predtým vydané rozhodnutie o predvolaní, ktoré spĺňa všetky vyššie uvádzané náležitosti, taktiež obsahuje upozornenie na prípadné následky nevyhovenia predvolaniu (t. j. aj možnosť predvedenia) a zároveň rozhodnutiu o predvolaní adresát nevyhovel bez riadneho ospravedlnenia. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne a aj v tom prípade má predvedenie fakultatívnu povahu- podľa dikcie § 120 TP (obdobne aj § 128 TP) „ak sa obvinený... nedostaví, možno ho na tento úkon predviesť.“ Zákon pripúšťa aj výnimku z nutnosti predchádzajúceho predvolania a to v prípade, ak je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu. Forma rozhodnutia o predvedení je opatrenie, ktoré môže vydať policajt aj bez predchádzajúcej konzultácie s prokurátorom. Za nedostatok právnej úpravy považujeme absenciu vymedzenia maximálneho prípustného trvania predvedenia, v každom prípade však musí byť zachovaná proporcionalita a legitimita, osobná sloboda môže byť teda obmedzená len na dobu danú účelom predvedenia, t. j. realizáciou samotného výsluchu. Predviesť osobu na výsluch s určitým, organizačnými dôvodmi podmieneným, predstihom je prípustné, na druhej strane je však potrebné túto dobu minimalizovať len na nevyhnutnú mieru, najmä je absolútne neprijateľné snažiť sa takýmto spôsobom predvedenú osobu „podusiť“ s cieľom ovplyvniť jej výpoveď. Do úvahy podľa nášho názoru pripadá aj analogické uplatnenie § 88, ktorý stanovuje maximálne lehoty pre inštitút zabezpečenia svedka.

Okrem predvolania a predvedenia pozná TP ešte ďalší špecifický zaisťovací úkon, ktorým je zabezpečenie svedka podľa § 88 TP. Jedná sa o najzávažnejší zásah do práv svedka, keďže zabezpečenie svedka je spojené s krátkodobým (dohromady však až do 72 hod. trvajúcim) obmedzením osobnej slobody. Ide v podstate o prostriedok ultima ratio voči svedkovi. Na rozhodovaní o uplatnení tohto inštitútu sa policajt v zmysle TP nepodieľa, nakoľko zabezpečenie svedka možno realizovať len v konaní pred súdom na základe uznesenia súdu. Policajný zbor sa však podieľa na samotnom výkone tohto uznesenia, t. j. fyzickom dodaní svedka, tu už ale príslušník PZ postupuje na základe § 17b zákona o Policajnom zbore.

Zadržanie

Zadržanie je prechodné opatrenie, ktorého účelom je krátkodobé obmedzenie osobnej slobody obvinenej osoby alebo osoby podozrivej z trestného činu alebo osoby pristihnutej pri trestnom čine na zabezpečenie rozhodnutia o tom, či má byť obvinený vzatý do väzby, alebo u osoby pristihnutej pri čine na zaistenie dôkazov o spáchanom trestnom čine.^[17] Na základe tejto definície, ako aj zákonného textu (predmetná úprava je obsiahnutá v § 85 – 87 TP) možno rozlišovať niekoľko režimov uplatnenia tohto inštitútu. Pre všetky pritom platí, že forma rozhodnutia o zadržaní je opatrenie.^[18] Ďalšou všeobecne akceptovanou skutočnosťou v súvislosti so zadržaním je tvrdenie, že môže byť realizované jedine v predsúdnom konaní.^[19] Toto tvrdenie však možno podľa nášho názoru považovať za diskutabilné a to vzhľadom k účelu zadržania (teda rozhodnúť o potrebe väzby) a dikcii § 10 ods. 12 TP, podľa ktorého „Ak z povahy veci nevyplýva niečo iné, obvineným sa rozumie aj obžalovaný a odsúdený.“ Pokiaľ by teda napríklad v priebehu konania pred súdom vyšli najavo konkrétne skutočnosti vyvolávajúce obavu z naplnenia väzobného dôvodu (napr. obžalovaný by si kúpil jednosmernú letenku do zahraničia, čo by mohlo evokovať jeho úmysel ujsť), zadržanie by mohlo podľa nášho názoru prichádzať do úvahy aj voči obžalovanému. Citované zdroje pritom neuvádzajú argumentáciu v prospech tam uvádzaného záveru o nemožnosti realizácie zadržania v konaní pred súdom. Ako možný argument sa javia úvahy týkajúce sa rozhodovania o zadržaní, ktoré je zákonom zverené do právomoci OČTK, čo nezodpovedá povahe konania pred súdom. Domnievame sa, že by bolo vhodné explicitne zakotviť možnosť zadržania obvineného v etape konania pred súdom, avšak na základe rozhodnutia predsedu senátu. Z hľadiska jednotlivých režimov zadržania a ich realizácie hovoríme o:

1) zadržaní podozrivej osoby – jedná sa o režim podľa ustanovenia § 85 ods. 1 TP, v zmysle ktorého osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby, alebo ide o podozrivú osobu podľa § 204 TP. Pojem podozrivý nie je v TP legálne definovaný (na rozdiel od pojmov ako napr. obvinený alebo obžalovaný), za podozrivú osobu však možno považovať takú, u ktorej existuje určitá miera podozrenia, že spáchala trestný čin, pričom táto miera podozrenia nemusí dosahovať úroveň dôvodného podozrenia – vychádzajúc z ustanovenia § 206 TP, podľa ktorého je takáto miera podozrenia vyžadovaná na vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe. Okrem relatívne neurčitého vymedzenia pojmu osoby, ktorú je možné zadržať, bola ešte donedávna terčom diskusií a odbornej kritiky^[20] aj otázka oprávnenia rozhodnúť o zadržaní priznaného policajtom podľa § 10 ods. 9 TP – podstata tejto kritiky spočívala v skutočnosti, že právnym základom na zásah do ústavne garantovaného práva na osobnú slobodu bol v prípade príslušníkov PZ odlišných od policajta v zmysle § 10 ods. 7 TP predpis podzákonnej právnej sily – vyhláška MV SR č. 648/2008 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní vydaná na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 10 ods. 10 TP. S ohľadom na uvedené skutočnosti je vypustenie tohto oprávnenia v novej vyhláške (čiastočným, nakoľko stále existujú nezanedbateľné problémy, viď. nižšie v texte) kvalitatívnym posunom vpred. Ďalšou podmienkou realizácie zadržania je existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 alebo podľa § 71 ods. 2 TP. Obe tieto ustanovenia pritom používajú v súvislosti s dôvodmi väzby aj slovné spojenie „ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu...“. K tomu je potrebné uviesť, že v momente realizácie zadržania už z povahy veci vyplýva nemožnosť istoty o existencii skutočností, ktoré by zakladali väzobný dôvod (veď účelom samotného zadržania je práve zaistenie osoby počas doby potrebnej na rozhodnutie o tom, či je potrebné ju stíhať väzobne). Preto bude postačovať v momente zadržania určitá miera presvedčenia o tom, že väzobný dôvod by mohol byť daný. Zároveň však nemôže ísť len o zahmlené, žiadnymi skutkovými okolnosťami nepodložené rozhodnutie.^[21] Existenciu obavy z naplnenia väzobného dôvodu ako podmienku realizácie zadržania podozrivej osoby môže suplovať situácia predpokladaná § 204 TP (tzv. superrýchle vyšetrovanie alebo zrýchlené skrátené vyšetrovanie) – teda prípad, keď je osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom (napr. policajt prichytí osobu pri čine, tá sa dá na útek a po prenasledovaní sa policajtovi podarí ju dostihnúť). O bezprostrednosti možno hovoriť aj pokiaľ je podozrivá osoba zadržaná do 24 hod. od odpadnutia prekážky (napr. skryje sa v obydlí a bude potrebné vyžiadať príkaz na domovú prehliadku). Poslednou podmienkou realizácie zadržania v tomto režime je vopred daný súhlas prokurátora; od splnenia tejto podmienky možno upustiť, ak súhlas nemožno získať a ide o neodkladný prípad.

2) obmedzení osobnej slobody osoby pristihnutej pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom (§ 85 ods. 2 TP) – o výklade pojmu bezprostrednosť sme pojednávali vyššie v texte, nebudeme ho preto ďalej komentovať. Najvýznamnejšími rozdielmi tohto režimu v porovnaní s predchádzajúcim sú skutočnosti, že, po prvé, obmedzenie osobnej slobody podľa predmetného ustanovenia nie je zadržaním a po druhé, môže ho realizovať ktokoľvek, s výnimkou policajta v zmysle TP, keďže postup tohto subjektu by podliehal ustanoveniu § 85 ods. 1 TP.^[22] V tejto súvislosti však po prijatí novej vyhlášky MV SR č. 192/2017 Z. z. o rozsahu vykonávania rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní (táto zrušila vyhlášku MV SR č. 648/2008 Z. z.) vyvstávajú už naznačené nové interpretačné a aplikačné problémy a síce otázka, či príslušník PZ, ktorý nie je policajtom v zmysle TP vykonáva obmedzenie osobnej slobody v zmysle § 85 ods. 2 TP. Je totiž evidentné, že hoci takáto osoba bude spadať do kategórie „ktokoľvek, okrem OČTK“, predsa len sa nebude jednať o úplne štandardnú predpokladanú situáciu, kedy obmedzenie osobnej slobody realizuje súkromná osoba a teoreticky by napríklad mohlo hroziť riziko úmyselného zneužívania tohto inštitútu spočívajúceho v tom, že by sa navyšovala celková doba obmedzenia osobnej slobody – lehota na zadržanie totiž začne plynúť až po odovzdaní osoby obmedzenej na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 OČTK, fakticky je však nespochybniteľné, že pokiaľ postup podľa ods. 2 realizuje príslušník PZ, osoba sa nachádza v moci polície, teda ide o obmedzenie osobnej slobody štátnym orgánom, na ktoré by sa mali vzťahovať primerané ústavné záruky. V týchto intenciách sa pritom vyvíja aj judikatúra.^[23] Do úvahy pripadá ešte možnosť realizácie úkonov príslušníkom PZ, ktorý nie je policajtom podľa TP na základe zákona o Policajnom zbore, avšak judikatórne sú obdobné postupy spravidla nepriechodné, nakoľko ak existuje podozrenie zo spáchania trestného činu, je nutné v každom prípade postupovať podľa lex specialis určeného práve na tieto situácie a tým je výlučne TP (porovnaj § 1 TP).^[24] Nakoľko sa jedná o stále diskutovanú problematiku, nie je v tejto chvíli možné prijať definitívne závery a bude potrebné počkať na vývin aplikačnej praxe a judikatúry. Domnievame sa však, že by bola vhodná precizácia napr. v podobe zjednocujúceho stanoviska NS SR.

Bez ohľadu na to, kto vykoná obmedzenie osobnej slobody osoby pristihnutej pri trestnom čine, alebo bezprostredne po ňom, je tento povinný dotknutú osobu ihneď ako je to možné odovzdať OČTK. Uplatňovanie tohto prostriedku, predovšetkým súkromnými osobami, je však z praktického hľadiska pomerne riskantné nakoľko pokiaľ je zásah neodôvodnený, či neprimerane intenzívny, vystavuje sa zasahujúci riziku trestného stíhania napr. pre trestný čin obmedzenia osobnej slobody.^[25] V praxi bol takto posúdený napr. prípad, kedy súkromná osoba – obvinený, zasiahol voči poškodenému, pretože ten si mal podľa názoru obvineného vyhliadať objekty, kde zamýšľal neskôr spáchať trestnú činnosť majetkového charakteru. Obvinený bol nakoniec aj odsúdený, keďže postup podľa § 85 ods. 2 TP nemožno uplatniť voči páchateľovi prípravy (čím toto konanie poškodeného byť mohlo, hoci nemuselo).^[26]

3) zadržaní obvineného policajtom (§ 86 TP) – realizuje sa, ak existencia väzobného dôvodu, resp. podozrenie z existencie tohto dôvodu vzniklo náhle (napr. počas výsluchu), v dôsledku čoho nebolo možné vopred zabezpečiť súhlas prokurátora.

Ďalší procesný postup je v podstate podobný bez ohľadu na to, na základe ktorého z uvedených ustanovení sa dotknutá osoba dostane do moci OČTK, hoci existujú určité rozdiely spočívajúce v procesnom postavení tejto osoby – podozrivý/obvinený. V každom prípade je policajt povinný bezodkladne oznámiť realizáciu zadržania (resp. prevzatia osoby obmedzenej na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 TP) prokurátorovi a spísať o zadržaní zápisnicu. Následne je potrebné oboznámiť dotknutú osobu s rozhodnutím a okolnosťami, ktoré tvoria jeho podklad. Je dôležité, aby bolo odôvodnenie rozhodnutia konkretizované do takej miery, aby bola vylúčená nepreskúmateľnosť rozhodnutia^[27] (samotné opatrenie o zadržaní nie je síce napadnuteľné opravným prostriedkom, ale napr. v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby možno argumentovať aj nesprávnym procesným postupom predchádzajúcim samotnému rozhodovaniu o vzatí do väzby, teda aj v rámci zadržania). Ďalším krokom je vykonanie prehliadky v tzv. bezpečnostnom režime, t. j. podľa § 99 ods. 4 TP. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že účelom tejto prehliadky je výlučne overenie toho, či zadržaná osoba pri sebe nemá zbraň alebo iný predmet, ktorým by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby. Nie je prípustné, aby boli bezpečnostnou prehliadkou napr. zaisťované dôkazy, nakoľko v tomto režime sú, vzhľadom k uvedenému účelu, podstatne nižšie garancie zachovávania základných práv (o štandardnej osobnej prehliadke rozhoduje príkazom prokurátor, alebo s jeho súhlasom policajt, pri bezpečnostnej sa príkaz resp. súhlas prokurátora nevyžaduje). V prípade, že zadržaná osoba nemá status obvineného (t. j. postupovalo sa podľa príslušného odseku § 85 TP), je potrebné podozrivého vypočuť. Napriek tomu, že nejde o výsluch obvineného, má dotknutá osoba rovnaké oprávnenia ako obvinený, s výnimkou práva nazerať do spisu.^[28] V prípade, že sa nepodarí preukázať odôvodnenosť podozrenia, musí policajt dotknutú osobu ihneď prepustiť, inak vznesie obvinenie a (toto už platí aj pri postupe podľa § 86 TP) osobu vypočuje v postavení obvineného, pričom výsluch má smerovať k zisteniu toho, či existuje dôvodná obava z naplnenia väzobného dôvodu. Nakoniec policajt odovzdá spis prokurátorovi. V súlade s ústavnou reguláciou TP ustanovuje na celý vyššie popísaný procesný postup striktné lehoty. V zmysle § 85 ods. 4 TP je potrebné postupovať tak, aby OČTK odovzdali zadržanú osobu súdu do 48 hod. resp. do 96 hod. (pri trestnom čine terorizmu^[29]). Táto lehota začína plynúť od momentu zadržania, resp. zaistenia osoby podľa osobitného zákona (napr. ustanovenie § 19 zákona o Policajnom zbore)^[30] alebo odovzdania osoby obmedzenej na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2. Dôležitý moment pre začiatok plynutia lehoty je teda okamih faktického obmedzenia práva na osobnú slobodu zo strany štátneho orgánu.^[31] Nesprávny bude teda napr. postup kedy dôjde k obmedzovaniu osobnej slobody osoby, u ktorej sa vykonáva domová prehliadka už v priebehu výkonu prehliadky a k oficiálnemu zadržaniu dôjde až po jej skončení – za začiatok plynutia lehoty bude potrebné považovať už moment prvotného faktického obmedzenia osobnej slobody.^[32] Nedodržanie tejto lehoty má za následok vznik povinnosti prokurátora alebo policajta s predchádzajúcim súhlasom prokurátora prepustiť zadržanú osobu na slobodu (príkazom prokurátora, resp. opatrením policajta). Po odovzdaní zadržanej osoby súdu, aj s príslušným návrhom (t. j. návrh na vzatie do väzby, alebo obžalobou pri postupe podľa § 204 TP), má súd 48 hod. resp. 72 hod. (ak ide o obzvlášť závažný zločin^[33]) na vydanie príslušného rozhodnutia.

Zatknutie

Zatknutie je prostriedkom zaistenia účasti obvineného na trestnom konaní uplatňovaným v prípadoch, keď ju nie je možné zabezpečiť prostredníctvom predvolania, predvedenia, ani zadržania.^[34] Zatknutie je možné realizovať na základe príkazu na zatknutie, európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo medzinárodného zatýkacieho rozkazu. V rámci tejto práce sa budeme venovať len prvému z uvedených, nakoľko problematika justičnej spolupráce v trestných veciach, resp. právneho styku s cudzinou z hľadiska svojej šírky presahuje jej zameranie.

Právnu úpravu predmetného príkazu nachádzame v ustanovení § 73 TP. Vydáva ho sudca pre prípravné konanie, resp. v konaní pred súdom predseda senátu, pokiaľ, ako vyplýva aj z už uvedenej definície, existuje niektorý z väzobných dôvodov a obvineného nemožno predvolať, predviesť, ani zadržať, čo znamená, že osoba obvineného nie je dostupná pre potreby OČTK alebo súdu – z čoho vyplýva aj právo a zároveň povinnosť vykonávajúcich orgánov vypátrať pobyt obvineného. Sudca pre prípravné konanie je pritom pri rozhodovaní o vydaní príkazu na zatknutie viazaný návrhom prokurátora, nemôže teda postupovať ex offo.^[35] S poukazom na potrebu vypátrania obvineného je potrebné vnímať aj problematiku obsahových náležitostí príkazu – musí predovšetkým obsahovať jednoznačnú identifikáciu obvineného tak, aby nemohlo dôjsť k jeho zámene s inou osobou (t. j. okrem údajov ako meno, priezvisko, dátum narodenia a pod. je potrebné uvádzať aj charakteristické vonkajšie črty obvineného, prípadne iné údaje, ktoré môžu napomôcť k jeho identifikácii a vypátraniu, napr. miesta, kde sa zvykne zdržiavať). Samotný výkon príkazu, t. j. vypátranie a dodanie osoby, zabezpečuje príslušný ozbrojený zbor, najmä Policajný zbor, ale aj Vojenská polícia alebo ozbrojení príslušníci Finančnej správy. Momentom zaistenia obvineného začína plynúť lehota 24 hod., počas ktorých musí byť táto osoba odovzdaná súdu, v opačnom prípade musí byť prepustená na slobodu. Zákon však neustanovuje formu tohto rozhodnutia ako napríklad v súvislosti so zadržaním, čo možno považovať za legislatívny nedostatok. Následne, teda od momentu odovzdania, plynie súdu 48 hod., resp. 72 hod. (pri obzvlášť závažných zločinoch) lehota, počas ktorej musí vypočuť obvineného a rozhodnúť uznesením o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby. V prípade, že by boli porušené tieto lehoty, je súd povinný osobu písomným odôvodneným príkazom prepustiť na slobodu a to aj v prípade, ak by existoval väzobný dôvod.^[36]

Väzba

Väzba je inštitútom procesného donútenia, ktorý slúži na zaistenie osoby obvineného pre účely trestného konania, resp. pre zabránenie naplneniu väzobného dôvodu. Je spojená s odňatím osobnej slobody na nevyhnutný čas.^[37] Väzbou sa spomedzi inštitútov zaistenia osôb jednoznačne najintenzívnejšie zasahuje do základných práv obvineného^[38] (predovšetkým samozrejme práva na osobnú slobodu, ale aj mnohých ďalších, napr. práva na ochranu listového tajomstva). V kontexte vedecko-výskumného projektu, výstupom ktorého je aj táto práca treba podotknúť, že orgány Policajného zboru v zmysle príslušných ustanovení TP (§ 71 a nasl.) neparticipujú na realizácii tohto inštitútu vo výraznej miere – o väzbe rozhoduje súd (sudca pre prípravné konanie, resp. predseda senátu) na návrh prokurátora, dohľad nad samotným výkonom zabezpečuje ZVJS. Na druhej strane sa však práve pri väzbe najvýraznejšie prejavuje zásada primeranosti a zdržanlivosti a zároveň nemožno poprieť, že daná problematika sa týka aj práce policajtov – jednak v rámci spolupráce OČTK môže policajt spracovať podnet prokurátorovi na podanie návrhu na vzatie do väzby (spravidla to bude práve policajt, kto sa ako prvý oboznámi so skutočnosťami, ktoré zakladajú obavu z naplnenia väzobného dôvodu, napr. v rámci výsluchu obvineného) a po druhé, niektoré otázky riešené v rámci problematiky väzby sú relevantné aj v súvislosti s inými úkonmi zaistenia osôb – napr. väzobné dôvody majú kľúčový význam aj pri inštitúte zadržania. Vzhľadom k uvedenému máme za to, že je potrebné analyzovať aspoň vybrané aspekty problematiky väzby. Azda najvýznamnejším z nich je aspekt podmienok, za ktorých možno tento inštitút uplatňovať. Podmienky väzby rozoznávame materiálne a formálne, pričom sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých podmienok; aj v tom prípade je však uplatnenie inštitútu väzby výlučne fakultatívne (opomenúc určité osobité situácie napr. v súvislosti s extradičnou väzbou), nakoľko sa jedná o prostriedok ultima ratio.^[39] Medzi formálne podmienky možno zaradiť požiadavku existencie uznesenia o vznesení obvinenia (nakoľko do väzby možno vziať len osobu v procesnom postavení obvineného, resp. obžalovaného), korektnosť predchádzajúceho procesného postupu (napr. zachovanie lehôt zadržania, zatknutia, podanie návrhu na príslušný súd), pripojenie spisového materiálu k návrhu na vzatie do väzby (je potrebné predložiť súdu žurnalizovaný t. j. očíslovaný spis, pokiaľ je materiál rozsiahly, možno predložiť len časti, ktoré sú relevantné pre rozhodovanie o návrhu na vzatie do väzby).

V súvislosti s materiálnymi podmienkami väzby je potrebné predovšetkým neustále pamätať na povahu väzby ako zaisťovacieho inštitútu, to znamená, že účelom väzby nikdy nemôže byť naplnenie funkcií, ktoré má zabezpečovať trest. Konkrétnymi materiálnymi podmienkami uplatnenia väzby sú:

1) dôvodnosť trestného stíhania – samozrejme pojem dôvodnosť je potrebné vykladať v súvislosti s aktuálnym štádiom trestného stíhania – napr. v prípravnom konaní musí existovať dôvodné podozrenie, že sa skutok stal, je trestným činom a spáchal ho obvinený. Z uvedeného vyplýva dôležitosť presnej formulácie skutkovej vety v uznesení o vznesení obvinenia. V súlade so zásadou primeranosti a zdržanlivosti (ktorej význam je ešte podčiarknutý skutočnosťou, že väzba predstavuje krajný prostriedok), by sa však malo pri rozhodovaní o väzbe prihliadať nie len na dôvodnosť trestného stíhania, ale aj na to, pre aký skutok sa trestné stíhanie vedie.^[40] Pokiaľ by sa jednalo o skutok menšej závažnosti, je namieste zvážiť napr. uplatnenie niektorého z prostriedkov nahradenia väzby.^[41]

2) existencia väzobného dôvodu – Trestný poriadok rozoznáva 4 väzobné dôvody (opomínajúc extradičnú väzbu), pričom na naplnenie tejto podmienky postačuje dôvodná obava z naplnenia jedného z týchto dôvodov. Pojem dôvodná obava treba vykladať tak, že táto obava sa zakladá na konkrétnych, procesne korektným spôsobom zistených, skutkových okolnostiach (napr. svedok v rámci výpovede uvedie, že obvinený sa mu vyhrážal). Trestný poriadok podľa konkrétnych dôvodov rozoznáva nasledovné druhy väzby:

a. úteková väzba – vymedzená v § 71 ods. 1 písm. a), podľa ktorého musí existovať dôvodná obava že obvinený „ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest“. Útek znamená opustenie územia SR, skrývanie sa zas zdržiavanie sa na neznámom mieste v rámci SR. Komentárová literatúra^[42] pod pojem skrývanie sa zahŕňa aj situácie, keď obvinený opakovane ospravedlňuje svoju neúčasť na úkone, avšak zároveň trvá na svojej prítomnosti na tomto úkone – cieľom je samozrejme odročenie úkonu resp. naťahovanie celého konania. V obdobných prípadoch je však podľa nášho názoru namieste uplatnenie iných prostriedkov určených na zabezpečenie prítomnosti osoby, ktoré nepredstavujú tak intenzívny zásah do základných práv obvineného, ako napr. predvedenie.^[43] Ďalšou dôležitou podmienkou toho, aby bolo možné uvažovať o naplnení tohto väzobného dôvodu je úmysel vyhnúť sa trestnému stíhaniu alebo trestu. Pokiaľ by sa teda obvinený skrýval alebo utekal z iných dôvodov (napr. hrozby od spoluobvinených smerované voči spolupracujúcemu obvinenému), nebol by daný dôvod útekovej väzby. Predmetné ustanovenie ďalej uvádza príklady situácií kedy možno predpokladať existenciu dôvodnej obavy z naplnenia tohto väzobného dôvodu, avšak je potrebné posudzovať každý prípad individuálne^[44] – napr. pri posudzovaní rizika úteku z dôvodu hrozby vysokého trestu bude potrebné zohľadniť osobné pomery obvineného (rodinné a sociálne zázemie, väzby na územie SR atď.).

b. kolúzna väzba – v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) TP sa kolúzna väzba môže uložiť vtedy, keď hrozí že obvinený „bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie“. V súvislosti s týmto väzobným dôvodom je predovšetkým potrebné uviesť, že pôsobenie obvineného musí mať charakter nezákonného konania,^[45] nebude sa teda jednať napr. o situácie, kedy obvinený „pohrozí“ svedkovi podaním trestného oznámenia pre krivé obvinenie. Pod formuláciu „inak mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie“ taktiež nemožno zaradiť (a teda týmto odôvodniť kolúznu väzbu) realizáciu práva obvineného neprispievať k usvedčeniu samého seba, napr. tak, že nebude vypovedať alebo bude zámerne uvádzať nepravdivé skutočnosti.^[46]

c. preventívna väzba – zakotvená v písm. c) predmetného ustanovenia, podľa ktorého je tento väzobný dôvod daný, ak hrozí obava, že obvinený „bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.“ Ide teda o prípady pokračovacích trestných činov alebo trestných činov spáchaných vo forme niektorého vývojového štádia s trestnoprávnou relevanciou (príprava na zločin, pokus trestného činu), prípadne o situácie, kedy je obvinený stíhaný pre prejavenie úmyslu spáchať trestný čin, ktoré už samo o sebe napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, napr. nebezpečného vyhrážania a existuje riziko, že obvinený by skutočne svoj prejavený úmysel mohol zrealizovať.

d. teroristická väzba – jedná sa o najnovší väzobný dôvod, ktorý je zakotvený v § 71 ods. 2, v zmysle ktorého „Obvinený môže byť vzatý do väzby aj vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestné činy terorizmu, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.“ Toto ustanovenie sa do TP dostalo s účinnosťou od 1.1.2016 v rámci tzv. protiteroristických noviel. Kritériá tohto väzobného dôvodu sú nastavené v porovnaní s predchádzajúcimi podstatne voľnejšie. Keďže podmienka odôvodnenosti trestného stíhania platí vo všeobecnosti pre každý väzobný dôvod, charakteristickou črtou teroristickej väzby je v podstate len právna kvalifikácia skutku ako jedného z trestných činov terorizmu. Je potrebné uviesť, že v štádiu prípravného konania sú na právna kvalifikáciu skutku oprávnené OČTK, keby sa však táto celkom zjavne nezhodovala so skutkovou vetou vo vznesení obvinenia, sudca pre prípravné konanie by návrh na vzatie do väzby nepochybne zamietol.

Spoločne ku všetkým podmienkam treba ešte raz uviesť, že ani pri ich naplnení nemusí súd obligatórne vziať obvineného do väzby. Taktiež v prípade, že obvinený predsa len bude do väzby vzatý, nemožno z toho vyvodzovať záver o jeho vine, nakoľko účelom väzby je len zaistenie osoby resp. zabránenie v naplnení niektorého z väzobných dôvodov a nie meritórne posúdenie veci.^[47]

Ďalším aspektom väzby, významne ovplyvneným zásadou zdržanlivosti je jej trvanie. Jedná sa o pomerne zložitú problematiku upravenú v §76 a nasl. TP. Primárny limit trvania väzby TP nevymedzuje exaktne, v §76 ods. 1 ustanovuje, že väzba môže trvať len nevyhnutný čas. Pojem nevyhnutný čas možno v zmysle judikatúry ESĽP vykladať ako čas, počas ktorého verejný záujem držať osobu vo väzbe prevažuje nad jej právom na slobodu.^[48] V dôsledku toho, že pojem nevyhnutný čas nie je exaktne určený, mohli by nastať prípady, keď by skutkové okolnosti skutočne opodstatňovali obmedzovanie osobnej slobody obvineného aj na dlhé obdobie. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby boli v zákone stanovené maximálne prípustné lehoty trvania väzby – po ich uplynutí musí byť väzobne stíhaná osoba prepustená na slobodu aj keby stále boli dané všetky podmienky realizácie väzby. Základnú lehotu väzby v prípravnom konaní TP vymedzuje na 7 mesiacov. Do 20 dní pred jej uplynutím je prokurátor povinný podať na súd obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo podať sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie lehoty, maximálne na 7/19/25 mesiacov (podľa toho či sa jedná o prečin/zločin/obzvlášť závažný zločin). Predĺženie lehoty v medziach maximálnych lehôt nemusí byť realizované na základe jedného návrhu prokurátora, môže podávať aj opakované návrhy na predĺženie lehoty^[49] o kratšie časové úseky napr. v konaní o obzvlášť závažnom zločine dva krát požiada o predĺženie o ďalších deväť mesiacov. V opačnom prípade je povinný prepustiť v posledný deň lehoty väznenú osobu na slobodu.

Stanovenie maximálnej prípustnej lehoty väzby pre prípravné konanie zároveň núti OČTK vo veci konať. Dôležitú úlohu pritom zohráva zásada prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí a to obzvlášť v situácií, keď prokurátor podáva návrh na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní. Vtedy totiž sudca pre prípravné konanie ex offo skúma doterajšiu procesnú aktivitu OČTK, ktoré musia odôvodniť z akých dôvodov je nevyhnutné trvať na predĺžení trvania väzby (najmä náročnosť veci – potreba zložitého znaleckého dokazovania a pod.; dôvodom nemôže byť právna zložitosť nakoľko platí princíp iura novit curia^[50]), preukázať, že vyvíjali dostatočnú procesnú aktivitu (neprípustné by v intenciách vyššie uvedeného príkladu bolo napr. ak by bol znalec pribratý až po dlhšom čase, pričom potreba znaleckého dokazovania bola zrejmá už predtým, hoci príprava znaleckého posudku by si skutočne vyžadovala dlhší časový úsek). Uvedené okolnosti predstavujú kvalifikované podmienky rozhodnutia vo väzbe, typické pre rozhodovanie o jej predĺžení v prípravnom konaní. Ako sme už uvádzali vyššie, naplnenie kvalifikovaných podmienok je potrebné skúmať za súčasnej existencie podmienok základných, teda sudca pre prípravné konanie je v rámci rozhodovania o návrhu na predĺženie lehoty väzby povinný zaoberať sa aj otázkou či stále trvá obava z naplnenia väzobného dôvodu a či by prepustenie obvineného z väzby predstavovalo sťaženie alebo znemožnenie dosiahnutia účelu trestného konania. Dôležitú úlohu v tejto súvislosti zohráva zásada prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí – jej porušenie v predchádzajúcej časti konania môže zakladať dôvod porušenia ústavných práv obvineného.^[51] V prípade podania obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste rozhoduje súd osobitne o tom, či bude obvinený ponechaný vo väzbe, maximálne lehoty väzby pre súdne konanie spolu s prípravným konaním TP stanovuje na 12/36/48 mesiacov (§ 76 ods. 6 TP). Samotná obžaloba resp. návrh na schválenie dohody o vine a treste nie je dostatočným základom na ďalšie trvanie väzby, nakoľko obžaloba nepredstavuje rozhodnutie súdu, ktoré ústava v čl. 17 ods. 5 predpokladá ako conditio sine qua non väzby.^[52] Zákon pritom kladie požiadavky aj na promptnosť súdneho rozhodovania o otázke väzby (§ 76 ods. 3 TP).

V súlade s požiadavkou zdržanlivosti TP dáva k dispozícií inštitúty nahradenia väzby, konkrétne záruku dôveryhodnej osoby alebo združenia občanov, sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka (§ 80 TP) a peňažnú záruku (§ 81 TP). Zmyslom prostriedkov nahradenia väzby je individualizácia trestného procesu vo vzťahu ku konkrétnemu obvinenému. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že pri rozhodovaní súdu o tom, či prijme ponúkanú záruku je potrebné zohľadniť skutočnosti týkajúce sa osoby obvineného, ako aj povahy prostriedku nahradenia väzby – v praxi najzriedkavejšie akceptovaným je písomný sľub obvineného.^[53] Na základe judikatúry Ústavného súdu SR možno konštatovať, že prostriedky nahradenia väzby majú prednosť pred samotnou realizáciou väzby a preto je príslušný súd povinný sa náležitým spôsobom vysporiadať v každej väzobnej veci s prípadnými návrhmi zo strany obvineného na uplatnenie týchto prostriedkov^[54] (t. j. odôvodniť, prečo ich súd nemohol akceptovať).

Záver

Problematika rozoberaná v predkladanej práci pozostáva z dvoch ťažiskových okruhov – po prvé zásady primeranosti a zdržanlivosti a po druhé z problematiky zaisťovacích úkonov, pričom sme ich skúmali vo vzájomnej súvislosti. Z obsahového hľadiska možno zásadu primeranosti a zdržanlivosti označiť za zloženú, keďže v sebe inkorporuje štyri čiastkové aspekty – legalitu (v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že tento aspekt nie je možné stotožňovať so zásadou legality v zmysle § 2 ods. 5 TP), legitimitu, proporcionalitu a subsidiaritu. V súvislosti so zaisťovacími úkonmi sa zásada primeranosti a zdržanlivosti prejavuje tak v podmienkach, ktoré kladie zákon na to, aby vôbec bolo možné ten-ktorý zaisťovací úkon realizovať, ale aj pri jeho samotnej realizácii. Obzvlášť veľký význam má predmetná zásada v súvislosti s úkonmi zaistenia osôb, nakoľko sa nimi zasahuje do jedného z najvýznamnejších ústavou garantovaných práv – práva na osobnú slobodu. Nerešpektovanie zásady primeranosti a zdržanlivosti pri realizácii týchto úkonov pritom môže mať veľmi závažné dôsledky z hľadiska dosiahnutia účelu trestného konania – dôkaz zaistený v rozpore s touto zásadou môže byť vyhodnotený ako neprípustný. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť teóriu plodov z otráveného stromu, v zmysle ktorej nezákonne získaný dôkaz „nakazí“ aj všetky ostatné dôkazy získané na jeho základe (napr. je otázna prípustnosť dôkazov získaných domovou prehliadkou vykonanou na základe informácie vyplývajúcej z výsluchu zadržanej podozrivej osoby, ktorý však bol realizovaný po uplynutí lehoty na zadržanie). Ďalším výrazným problémom aplikačnej praxe je neraz komplikovaný vzťah medzi inštitútmi umožňujúcimi zásah do osobnej slobody zakotvenými v TP a osobitných predpisoch, najmä zákone o Policajnom zbore. Konkrétne spomedzi úkonov zaistenia osôb považujeme v súčasnosti za najproblematickejší (a to najmä z pohľadu príslušníkov PZ) inštitút zadržania, najmä pokiaľ je realizovaný príslušníkom PZ, ktorý nie je policajtom v zmysle § 10 ods. 7 TP.

Zoznam prameňov:

ČENTÉŠ, J. Väzba ako najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd. In: Trestněprávní revue, 5/2008, s. 133-140. ISSN 1213-5313.
ČENTÉŠ, J. a kol., 2017. Trestný poriadok: veľký komentár. 3. vydanie Bratislava: Eurokódex, 971 s. ISBN 978-80-8155-070-6.
DEÁK M., 2015. Zadržanie podozrivej osoby v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, 152 s. ISBN 978-80-89603-33-6.
HERCZEG, J. K otázce použitelnosti protiprávně získaných důkazů. In: Justičná revue, 3/2010, 364-377. ISSN 1335-6461.
IVOR, J., POLÁK, P. a J. ZÁHORA, 2017. Trestné právo procesné I. Bratislava: Wolters Kluwer, 526 s. ISBN 978-80-8168-593-4.
KORGO D., MARKOVÁ V. a kol., 2017. Trestné právo procesné. 2. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 518 s. ISBN 978-80-7380-621-7.
KROŠLÁK, D. a kol., 2016. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 801 s. ISBN 978-80-8168-511-8.
MAĎAR, M. Možnosti nahradenia väzby podľa vnútroštátnej a medzinárodnej právnej úpravy. In: Buletin slovenskej advokácie, 3/2007, s. 15-19. ISSN 1335-1079.
MINÁRIK, Š. a kol., 2010. Trestný poriadok: stručný komentár. 2. vyd. Bratislava: Iura edition, 1392 s. ISBN 978-80-8078-309-9.
NESVADBA A., 2017. Zásahy orgánov policajného zboru do základných práv a slobôd podľa trestného práva. In: VIKTORYOVÁ J., BLATNICKÝ J. (eds.) Teória a prax vyšetrovania – interdisciplinárne aspekty. Bratislava: APZ, s. 152-160. ISBN 978-80-8054-709-7.
OLEJ, J. a kol., 2013. Trestné právo procesné. Košice: UPJŠ, 300 s. ISBN 978-80-7097-965-5.
SYROVÝ, I. Použitie nezákonne získaného dôkazu v trestnom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, 3/2007, s. 7-14. ISSN 1335-1079.
ŠÁMAL, P. a kol., 2013. Trestní právo procesní. 4.vyd. Praha: C. H. Beck, 1056 s. ISBN 978-80-7400-496-4.
ŠIMOVČEK, I., 2011. Trestné právo procesné. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 479 s. ISBN 978-80-7380-324-7.
TIMÁR T. Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby). In: Bulletin slovenskej advokácie 1-2/2010, s. 16-28. ISSN 1335-1079.
ZÁHORA, J. Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby. In: Justičná revue, 5/2009, s. 667-672. ISSN 1335-6461.
Nález ÚS SR zo dňa 29.11.1995 sp. zn. PL. ÚS 29/95.
Nález ÚS SR zo dňa 23.8.2006 sp. zn. III. ÚS 188/06.
Nález ÚS SR zo dňa 27.9.2007 sp. zn. III. ÚS 216/07.
Nález ÚS SR zo dňa 23.10.2007 sp. zn. I. ÚS 115/07.
Nález ÚS SR zo dňa 27.4.2010 sp. zn. III. ÚS 71/10.
R 19/1990.
R 3/1993.
Rozhodnutie OS Pezinok zo dňa 30.8.2010, sp. zn. 3T 123/2010.
Rozsudok ESĽP zo dňa 27.8.1992 vo veci Tomasi v. Francúzsko.
Uznesenie NS SR zo dňa 7.10.1993, sp. zn. 2Ntv 382/1993.
Uznesenie NS SR zo dňa 17.6.2003, sp. zn. 6 Tz 3/2003.
Uznesenie NS SR zo dňa 22.8.2008 sp. zn. 2 Tošs 26/2008.
Uznesenie NS SR zo dňa 20.5.2009 sp. zn. 3 Tošs 12/2009.
Uznesenie NS SR zo dňa 14.6.2011 sp. zn. 1 Tdo V 1/2011.
Vyhláška MV SR č. 192/2017 Z. z. o rozsahu vykonávanie rozhodnutí, opatrení a úkonov trestného konania vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní.
Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore.
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.

[1]) Táto práca vznikla s podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja a je výstupom projektu č. APVV-17-0217 Služobné zákroky príslušníkov Policajného zboru a aplikácia zásady primeranosti z trestnoprávneho a administratívnoprávneho hľadiska.

[2]) OLEJ, J. a kol., 2013. Trestné právo procesné. Košice: UPJŠ, s. 17-18.

Obdobne aj ČENTÉŠ, J. a kol., 2017. Trestný poriadok: veľký komentár. 3. vydanie Bratislava: Eurokódex, s. 4.

[3]) ČIČ, M. a kol., 2012. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, s. 100.

[4]) ŠIMOVČEK, I. a kol., 2011. Trestné právo procesné. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. 39.

[5]) KROŠLÁK, D. a kol., 2016. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 286.

[6]) IVOR, J., POLÁK, P. a J. ZÁHORA, 2017. Trestné právo procesné I. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 56.

[7]) ŠÁMAL, P. a kol., 2013. Trestní právo procesní. 4.vydanie. Praha: C. H. Beck, s. 91.

[8]) OLEJ, J. a kol., 2013. Trestné právo procesné. Košice: UPJŠ, s. 73.

[9]) Pozri napr. SYROVÝ, I. Použitie nezákonne získaného dôkazu v trestnom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, 3/2007, s. 13, HERCZEG, J. K otázce použitelnosti protiprávně získaných důkazů. In: Justičná revue, 3/2010, s. 365.

[10]) IVOR J., POLÁK P. a J. ZÁHORA, 2017. Trestné právo procesné 1. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 299.

[11]) Nález ÚS SR zo dňa 29.11.1995 sp. zn. PL. ÚS 29/95

[12]) Nič pritom nebráni tomu, aby boli tieto prostriedky kumulované, teda bude realizované predvedenie, ako aj uložená poriadková pokuta, viď. R 19/1990.

[13]) Porovnaj § 8 TP.

[14]) ŠÁMAL, P. a kol., 2013. Trestní právo procesní. 4.vydanie. Praha: C. H. Beck, s. 301.

[15]) Porovnaj § 10 ods. 19 TP.

[16]) NESVADBA A., 2017. Zásahy orgánov policajného zboru do základných práv a slobôd podľa trestného práva. In: VIKTORYOVÁ J., BLATNICKÝ J. (eds.) Teória a prax vyšetrovania – interdisciplinárne aspekty. Bratislava: APZ, s. 153.

[17]) KORGO D., MARKOVÁ V. a kol., 2017. Trestné právo procesné. 2. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, s. 178.

[18]) IVOR J., POLÁK P. a J. ZÁHORA, 2017. Trestné právo procesné 1. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 307, 308.

[19]) DEÁK M., 2015. Zadržanie podozrivej osoby v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, s. 38, obdobne KORGO D., MARKOVÁ V. a kol., 2017. Trestné právo procesné. 2. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, s. 178.

[20]) Pozri napr. ZÁHORA, J. Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby. In: Justičná revue, 5/2009, s. 668.

[21]) DEÁK M., 2015. Zadržanie podozrivej osoby v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, s. 47.

[22]) Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tdo V 1/2011.

[23]) Pozri napr. rozhodnutie NS SR zo dňa 14.6.2011, sp. zn. 1 Tdo V 1/2011.

[24]) Pozri napr. TIMÁR T. Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby). In: Bulletin slovenskej advokácie 1-2/2010, s. 18, z judikatúry napr. rozhodnutie OS Pezinok zo dňa 30.8.2010, sp. zn. 3T 123/2010.

[25]) MINÁRIK, Š. a kol., 2010. Trestný poriadok: stručný komentár. 2. vyd. Bratislava: Iura edition, s. 304.

[26]) Prípad citovaný podľa DEÁK M. 2015. Zadržanie podozrivej osoby v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, s. 56, 57.

[27]) DEÁK M. 2015. Zadržanie podozrivej osoby v trestnom konaní. Bratislava: C. H. Beck, s. 63.

[28]) ČENTÉŠ, J. a kol., 2017. Trestný poriadok: veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, s. 259.

[29]) Porovnaj § 140b Trestného zákona.

[30]) Vychádzame pritom z dikcie § 85 ods. 4 TP „...Policajt alebo prokurátor postupujú pri tom tak, aby zadržanú osobu bolo možné odovzdať súdu najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch terorizmu do 96 hodín od jej zadržania alebo zaistenia podľa osobitného zákona...“. Ako upozorňuje Nesvadba, Ústavný súd SR túto otázku opomína, viď. Nález ÚS SR 36/1994, citované podľa NESVADBA A., 2017. Zásahy orgánov policajného zboru do základných práv a slobôd podľa trestného práva. In: VIKTORYOVÁ J., BLATNICKÝ J. (eds.) Teória a prax vyšetrovania – interdisciplinárne aspekty. Bratislava: APZ, s. 155.

[31]) Pozri napr. rozsudok ESĽP zo dňa 27.8.1992 vo veci Tomasi v. Francúzsko.

[32]) Rozhodnutie NS SR zo dňa 14.6.2011, sp. zn. 1 Tdo V 1/2011.

[33]) §11 ods. 3 Trestného zákona.

[34]) KORGO D., MARKOVÁ V. a kol., 2017. Trestné právo procesné. 2. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, s. 178.

[35]) ČENTÉŠ, J. a kol., 2017. Trestný poriadok: veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, s. 226.

[36]) R 3/1993

[37]) OLEJ, J. a kol., 2013. Trestné právo procesné. Košice: UPJŠ, s. 77.

[38]) IVOR J., POLÁK P. a J. ZÁHORA, 2017. Trestné právo procesné 1. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 314.

[39]) ČENTÉŠ, J. Väzba ako najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd. In: Trestněprávní revue, 5/2008, s. 135.

[40]) Uznesenie NS SR zo dňa 7.10.1993, sp. zn. 2Ntv 382/1993.

[41]) Niekedy do úvahy pripadajú aj iné prostriedky – napr. pokiaľ ide o obvineného z trestného činu spáchaného v súvislosti s výkonom povolania, alebo funkcie, je dôvodnosť preventívnej väzby úplne eliminovaná skutočnosťou, že obvinený už viac nevykonáva dané povolanie alebo funkciu – k tomu pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 22.8.2008 sp. zn. 2 Tošs 26/2008.

[42]) MINÁRIK, Š. a kol., 2010. Trestný poriadok: stručný komentár. 2. vyd. Bratislava: Iura edition, s. 240.

[43]) K tomu pozri napr. uznesenie NS SSR 4 To 12/1988.

[44]) Porovnaj napr. uznesenie NS SR zo dňa 20.5.2009 sp. zn. 3 Tošs 12/2009.

[45]) IVOR J., POLÁK P. a J. ZÁHORA, 2017. Trestné právo procesné 1. Bratislava: Wolters Kluwer, s. 319.

[46]) Uznesenie NS SR zo dňa 17.6.2003, sp. zn. 6 Tz 3/2003.

[47]) Uznesenie NS SR zo dňa 17.6.2003, sp. zn. 6 Tz 3/2003.

[48]) ČENTÉŠ, J. Väzba ako najzávažnejší zásah do základných práv a slobôd. In: Trestněprávní revue, 5/2008, s. 138.

[49]) Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 1/2001.

[50]) Uznesenie NS SR sp. zn. 6 Tz 3/2003, obdobne aj nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 148/1997.

[51]) Pozri napr. nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 188/06, III. ÚS 216/07.

[52]) Obdobne nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 115/07.

[53]) MAĎAR, M. Možnosti nahradenia väzby podľa vnútroštátnej a medzinárodnej právnej úpravy. In: Buletin slovenskej advokácie, 3/2007, s. 16.

[54]) Nález ÚS SR zo dňa 27.4.2010 sp. zn. III. ÚS 71/10.

Mgr. Sebastián Janko, PhD.